Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. január 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/225/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316203087
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316203087.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: N. C. C., nar. XX.X.XXXX,
adresa X., W. XXXX/X, zastúpenej advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom Šaľa, Jarmočná
2264/3, proti žalovanej: Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím orgánu verejnej moci, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.
k. 35C/68/2016-149 zo dňa 3.7.2017 voči zamietajúcej časti a časti o náhrade trov konania žalovanej,
t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade
trov konania žalovanej p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu v celom rozsahu zamietol;
druhou výrokovou vetou priznal žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% a treťou
výrokovou vetou štátu náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 a § 17 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ako aj ust. § 100 ods. 1 Trestného poriadku a vecne tým, že podanou žalobou sa žalobkyňa
domáhala voči žalovanej titulom náhrady škody zaplatenia sumy 15.558,74 Eur, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 15.558,74 Eur od 10.2.2016 do zaplatenia a nahradiť trovy
konania. Svoj nárok odôvodňovala tým, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úradu hraničnej a
cudzineckej polície, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Banská Bystrica sp. zn.

PPZ-4/HCP-0V/2005 zo dňa 24.1.2006 bolo vznesené obvinenie voči manželovi žalobkyne N. R. E., nar.
XX.XX.XXXX,bytomW.X,X.,pretrestnýčinpodľa§185aods.1Trestnéhozákonaapokračujúcitrestný
čin podľa § 171a ods. 1, ods. 4 písm. b), ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon. Dňa 25.1.2006
bol sudcom pre prípravné konanie Špeciálneho súdu Pezinok vydaný príkaz na domovú prehliadku
BB_ŠS-V-15-260/05-4Pšd-18-4Nttš-63 v rodinnom dome vo M. č. XXX, ktorý bol v bezpodielovom
spoluvlastníctve žalobkyne a jej manžela. Pri domovej prehliadke dňa 1.2.2006 bola okrem iného
zaistenáhotovosťvovýške23.700,-USDvstodolárovýchbankovkách.Žalobkyňapodaladňa25.9.2006

žiadosť o vrátenie veci zaistenej pri domovej prehliadke, t. j. zaistenej hotovosti vo výške 23.700,- USD.
Dňa 15.1.2015 bolo uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T/45/2014, IČS: 3114010486 trestné
konanie vedené voči manželovi žalobkyne N. R. E. zastavené, keďže podľa názoru súdu je nepochybné,
žeskutoknespáchalobžalovaný.Totouznesenienadobudloprávoplatnosťdňa7.2.2015.Dňa30.4.2015Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 2T/45/2014, IČS: 3114010486 rozhodol o vrátení zaistených
finančných prostriedkov v celkovej sume 23.700,- USD žalobkyni, pričom dňa 28.7.2015 bola na účet
žalobkyne pripísaná suma 21.025,28 Eur od Okresného súdu Trenčín. Žalobkyňa podala na Ministerstvo

spravodlivosti SR žiadosť o predbežné preskúmanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z., na čo ministerstvo v stanovisku zo dňa 9.2.2016 žalobkyni oznámilo, že jej vyhovené
nebolo. Náhradu škody, ktorej sa žalobkyňa domáha, predstavuje ušlý zisk, spôsobený nezákonným
rozhodnutím, ktorým je príkaz na domovú prehliadku vydaný dňa 25.1.2006 v rámci vyšetrovania pod
ČVS- PPZ-4/HCP-OV/2005, na základe ktorého bola pri domovej prehliadke dňa 1.2.2006 zaistená

finančná hotovosť 23.700,- USD, patriaca do výlučného vlastníctva žalobkyne, na čo boli orgány činné
v trestnom konaní opakovane upozorňované. Trestné konanie bolo vedené voči manželovi žalobkyne
a zaistením vecí v rámci domovej prehliadky nadobudla žalobkyňa v rámci tohto trestného konania
postavenie zúčastnenej osoby podľa § 45 ods. 1 Trestného poriadku, čo ju oprávňuje na požadovanie
náhradyškodypodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Žalobkyňasapritomopieralaonázoryvyslovené
v uznesení Najvyššieho súdu SR z 18.8.2010, sp. zn. 4M Cdo 15/2009 a Náleze ÚS ČR zo 17.6.2008,

sp. zn. II. ÚS 590/08, bod 35 a 36, z ktorých vyplýva, že zastavenie trestného stíhania vedeného voči
manželovi žalobkyne z dôvodu, že je nepochybné, že skutok nespáchal obžalovaný, má na uznesenie o
vznesení obvinenia rovnaké dôsledky ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. S nezákonnosťou uznesenia
o vznesení obvinenia je následne spojená nezákonnosť a vadnosť všetkých úkonov ako aj rozhodnutí
vykonaných voči manželovi žalobkyne, vrátane predmetného príkazu na vykonanie domovej prehliadky.

Z toho vyplýva, že uznesenie Okresného súdu Trenčín, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené voči
manželovi žalobkyne, má za následok to, že na úkony a rozhodnutia, vykonané v prípravnom konaní sa
prihliada ako na úkony a rozhodnutia zrušené pre ich nezákonnosť, čím je naplnená jedna z podmienok
pre uplatnenie náhrady škody. Preto aj finančná hotovosť žalobkyne vo výške 23.700,- USD, zaistená
počas domovej prehliadky, bola zaistená protizákonne a tiež protizákonne zadržiavaná v období od

1.2.2006 do 28.7.2015. Pokiaľ ide o podmienku v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 513/2004 Z.z. žalobkyňa
dôvodila, že v prípade príkazu na vykonanie domovej prehliadky nie je podľa § 181 ods. 3 Trestného
poriadku dostupný žiadny opravný prostriedok, preto sa jedná o prípad osobitného zreteľa a je teda
naplnená aj táto podmienka pre uplatnenie si nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o výšku ušlého zisku,
žalobkyňa si ho uplatnila za obdobie od 1.2.2006 do 26.11.2015, kedy jej bol protizákonne obmedzený

výkon vlastníckeho práva k jej finančnej hotovosti, vo forme úrokov zo zaistenej sumy za predmetné
obdobie, keďže jej nebolo umožnené zhodnocovať jej prostriedky uložením v banke a poberaním úrokov.
Výšku úrokov si vypočítala v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka spolu v sume 17.153,51 USD, čo predstavuje sumu 15.558,74
Eur na základe kurzu Národnej banky Slovenska ku dňu zaplatenia 28.7.2015 (t. j. 1 euro = 1,1025

amerického dolára). Z hľadiska príčinnej súvislosti dôvodila, že uznesenie o zastavení trestného stíhania
z dôvodu nepochybnosti o nespáchaní trestného činu má pre rozhodnutia vydané v rámci prípravného
konania rovnaké účinky ako ich zrušenie z dôvodu nezákonnosti, preto aj príkaz na domovú prehliadku
vydaný sudcom pre prípravné konanie nemal byť vôbec vydaný, a teda nemali byť ani zaistené finančné
prostriedky žalobkyne, čím jej bola spôsobená škoda, nakoľko inak by mohla využiť predmetnú finančnú

hotovosť na úročenie v peňažnom ústave, avšak obmedzením vlastníckeho práva k tejto hotovosti jej
bola takáto možnosť znemožnená.

3. Obrana žalovanej v konaní spočívala zásadne v tom, že žalobkyňa nepreukázala existenciu
nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 zák. č. 514/2003 z. z., ako ani vznik škody, ktorej náhrady

sa domáha a medzi žalobkyňou namietaným rozhodnutím a vznikom tvrdenej škody nie je daná
ani priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Podľa žalovanej zastavenie trestného stíhania jej
manžela neodôvodňuje nezákonnosť rozhodnutia o nariadení domovej prehliadky, nakoľko takýto výklad
judikatúra uplatňuje len vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodnutiu (uznesenie o vznesení obvinenia) a len
vovzťahukukonkrétnemusubjektu-obvinenémuvtrestnomkonaní.Výkladsúdov,ževprípadoch,kedy

dôjde k zastaveniu trestného stíhania/oslobodeniu spod obžaloby z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným (teda že sa skutok nestal, resp. že ho nespáchal obvinený), je
na mieste považovať uznesenie o vznesení obvinenia na účely zák. č. 514/2003 Z. z. za nezákonné
rozhodnutie, z ktorého je možné uplatniť si náhradu škody ním spôsobenej, je pre účely zák. č. 514/2003
Z. z. (a nároku nedôvodne obvinenej osoby na náhradu škody) neprípustné rozširovať na všetky

rozhodnutia vydané v priebehu trestného konania. Žalobkyňou namietaný príkaz na vykonanie domovej
prehliadky nemožno stotožňovať so začatím trestného stíhania alebo vznesením obvinenia a uznesenie
o zastavení trestného stíhania preto nemožno označiť za rozhodnutie zrušujúce príkaz na nariadenie
domovej prehliadky pre jeho nezákonnosť. V zmysle §100 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestnýporiadok v znení neskorších predpisov, môže byť príkaz na domovú prehliadku vydaný kedykoľvek v
priebehu trestného stíhania, dokonca aj pred začatím samotného trestného stíhania, preto zákonnosť
príkazu na nariadenie domovej prehliadky a samotnej prehliadky ako takej, nie je možné vyvodzovať z

výsledku trestného konania v ktorom bola prehliadka nariadená. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 97/06 zo dňa 29.3.2006 „opodstatnenosť nariadenia a vykonania domovej prehliadky patrí
do právomoci všeobecného (trestného) súdu, pretože všeobecný súd skúma celý priebeh trestného
konania a musí komplexne hodnotiť dôkazy v ňom vykonané, a to s ohľadom na ústavnosť zásahu
do základných práv a slobôd ďalších osôb týmito dôkazmi dotknutých. Poškodená osoba je oprávnená

žiadať, aby všeobecný súd aspoň v odôvodnení rozhodnutia v trestnej veci, v ktorej bola nariadená
a vykonaná domová prehliadka, vyslovil, že jej nariadením a vykonaním boli porušené jeho základné
práva a slobody." Z rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vyplýva, že manžel žalobkyne čelil
trestnému stíhaniu (a obžalobe) pre trestný čin založenia a zosnovania zločineckej skupiny a teroristickej
skupiny podľa § 185a zák. č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a pre trestný čin
nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a) ods. 4 písm.

b), ods. 5 Trestného zákona, ako spoluobvinený spolu s ďalšími siedmymi osobami, pričom päť z týchto
osôb bolo v čase zastavenia trestného stíhania právoplatne odsúdených, a voči dvom sa viedlo konanie
ako proti ušlým. Keďže jeho účastníctvo na páchaní trestnej činnosti malo spočívať v ubytovávaní osôb
s nelegálnym pobytom na území Slovenskej republiky v nehnuteľnosti, ktorej bol spolu so žalobkyňou
spolumajiteľom, je zrejmé, že nariadenie domovej prehliadky odôvodnené podozrením, že v predmetnej

nehnuteľnosti (dome) je vec dôležitá pre trestné konanie alebo že sa tam skrýva osoba podozrivá zo
spáchaniatrestnéhočinu(§99ods.1Trestnéhoporiadku),boloriadnymazákonnýmpostupomvzmysle
Trestného poriadku. Preto vo veci nie je splnená prvá podmienka vzniku nároku na náhradu škody, a
to existencia nezákonného rozhodnutia v zmysle § 5 a nasl. zák. č. 514/2003 Z. z. Zároveň nie je daný
ani vznik škody, pretože žalobkyňou deklarovaná „strata na úrokoch" zo zaistenej sumy nespĺňa znaky

ušlého zisku ako očakávaného a reálne dosiahnuteľného príjmu, ku ktorému nedošlo výlučne z dôvodu
žalobkyňou namietaného konania - zaistenia peňažných prostriedkov. Uloženie predmetnej sumy v
banke je len jednou z možností ako mohla žalobkyňa s predmetnými voľne disponovateľnými finančnými
prostriedkami naložiť. Tak ako ich mohla uložiť v banke za účelom poberania úžitku z nich v podobe
úrokov, ich rovnako mohla aj spotrebovať (akýmkoľvek spôsobom), čo by jej žiadny dodatočný príjem

z nich neprinieslo, prípadne ich mať uschované vo forme úspor, z čoho by však opäť nedosahovala
žiadny výnos, resp. zisk. Žalovaná poukazuje v tejto súvislosti na skutočnosť zrejmú z odôvodnenia
uznesenia, že predmetné peňažné prostriedky boli zaistené v hotovosti pri domovej prehliadke kde boli
uschované vo válende v spálni rodinného domu. Ani v čase zaistenia ich teda žalobkyňa nemala uložené
na bankovom účte, z ktorého by jej plynul úžitok v podobe úrokov. Je teda iba čírou špekuláciou, že

nebyť zaistenia týchto peňažných prostriedkov pri domovej prehliadke, by tieto priniesli žalovanej zisk
- príjem v podobe úrokov. Rovnako je nesprávny žalovanou zvolený spôsob výpočtu výšky spôsobenej
škody, nakoľko nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 a 53b ods.
1 Občianskeho zákonníka, a stanovuje výšku úrokov z omeškania pri omeškaní dlžníka s plnením
peňažného dlhu. Výška úrokov z vkladov v komerčných bankách, ktoré by žalobkyňa bola bývala

poberala ak by zaistené peňažné prostriedky uložila v niektorej z bánk alebo inom peňažnom ústave, je
však rádovo o niekoľko percentuálnych bodov nižšia ako výška úrokov z omeškania stanovená podľa
§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Ak by teda žalobkyňa zaistené finančné prostriedky skutočne v
období od 1.2.2006 do 28.7.2015 vložila na účet v banke, a z tohto vkladu by jej plynuli výnosy v podobe
úrokov, výška týchto výnosov by v žiadnom prípade nezodpovedala výške žalobkyňou požadovanej

náhrady škody v sume 15.558,74 EUR. Žalobkyňa teda nepreukázala ani vznik škody - ušlého zisku,
ako ani rozsah deklarovanej škody a tomu zodpovedajúcu výšku požadovanej náhrady. Ďalej medzi
namietaným príkazom na vykonanie domovej prehliadky a vznikom tvrdenej škody nie je daná ani
priama bezprostredná príčinná súvislosť, pretože samotné nariadenie domovej prehliadky neznamená
obmedzenie výkonu vlastníckeho práva k veci. K tomu môže dôjsť až odňatím veci (§ 91 Trestného

poriadku), alebo zaistením veci (§ 21 zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v spojení s § 92 Trestného
poriadku) veci, ktorú orgány činné v trestnom konaní pri výkone domovej prehliadky nájdu, a ktorá je
vecou dôležitou pre trestné konanie v zmysle Trestného poriadku. Odňatie alebo zaistenie veci však nie
je vykonávané príkazom na domovú prehliadku, preto tento príkaz nemôže byť ani dôvodom - príčinou
obmedzenia vlastníckeho práva ku konkrétnej veci. Vydaním príkazu na vykonanie domovej prehliadky

súd nerozhodoval o odňatí alebo zaistení veci, teda o obmedzení výkonu vlastníckych práv žalobkyne,
ani k finančným prostriedkom vo výške 23.700,- USD, ako ani k iným veciam, právam alebo majetkovým
hodnotám vo vlastníctve žalobkyne, a preto tento príkaz nemôže byť príčinou vzniku škody, ktorá máspočívať v ušlom zisku zapríčinenom obmedzením výkonu vlastníckych práv - nemožnosťou nakladať
so zaistenými finančnými prostriedkami.

4. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie dospel k záverom, že za
nezákonné rozhodnutie žalobkyňa označuje príkaz sudcu pre prípravné konanie na vykonanie domovej
prehliadky u obvineného E. N. R., v rodinnom dome vo M. č. XXX. Podľa odôvodnenia príkazu
prokurátor predložil návrh na vydanie príkazu na vykonanie domovej prehliadky, nakoľko z dôkazov
vyplývalo podozrenie, že vo vyššie uvedenej nehnuteľnosti sa nachádzajú veci dôležité pre predmetné

trestné konanie; hlavne však rôzne písomnosti súvisiace s trestnou činnosťou obvinených (poznámky
s telefónnymi kontaktmi, bankové doklady patriace migrantom, finančné hotovosti získané z trestnej
činnosti, mobilné telefóny a telefónne SIM karty, ktoré obvinení používali pri páchaní trestnej činnosti,
zbrane alebo iné veci dôležité pre trestné konanie). Rodinný dom podľa odôvodnenia užíva obvinený
a zároveň ho používa aj k občasnému ubytovávaniu nelegálnych migrantov. Pri vykonanej domovej
prehliadke boli zaistené peňažné prostriedky patriace do výlučného vlastníctva žalobkyne, v dôsledku

čoho mala v trestnom konaní postavenie zúčastnenej osoby. Žalobkyňa pri argumentácii o nezákonnosti
príkazu na vykonanie domovej prehliadky vychádzala z toho, že zastavenie trestného stíhania vedeného
voči manželovi žalobkyne z dôvodu, že je nepochybné, že skutok nespáchal obžalovaný, má na
uznesenie o vznesení obvinenia rovnaké dôsledky ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Toto stanovisko
zodpovedá záverom vysloveným Najvyšším súdom SR v uznesení z 18.8.2010, sp. zn. 4M Cdo

15/2009, v rozsudku sp.zn. 53/93, príp. z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 1Cz 6/90. Následne žalobkyňa, s
podporou nálezu Ústavného súdu zo dňa 17.6.2008, sp.zn. II. ÚS 590/08, bod 35 a 36, uvádzala, že s
nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia je následne spojená nezákonnosť a vadnosť všetkých
úkonov ako aj rozhodnutí vykonaných voči manželovi žalobkyne, vrátane príkazu na vykonanie domovej
prehliadky. Z toho vyvodila, že uznesenie, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie voči manželovi

žalobkyne má za následok to, že na úkony a rozhodnutia vykonané v prípravnom konaní sa prihliada ako
na úkony a rozhodnutia zrušené pre nezákonnosť, čím je naplnená jedna z podmienok pre uplatnenie
škody. Finančná hotovosť žalobkyne zaistená pri domovej prehliadke bola zaistená protizákonne a
protizákonne zadržiavaná v období od 1.2.2006 do 28.7.2015. Podľa žalobkyňou spomínaného nálezu
Ústavného súdu ČR zo dňa 17.6.2008, sp. zn. II. ÚS 590/08: „Trestné stíhanie predstavuje kontinuálny

proces zisťovania a overovania skutočností rozhodných pre posúdenie konania obvineného a ich
hodnotenie z hľadiska trestnoprávnych noriem. Za týmto účelom majú orgány činné v trestnom konaní
k dispozícii rad procesných právomocí, ktoré umožňujú a zjednodušujú priebeh trestného konania,
ktoré však nemôžu vykonávať mechanicky. Vždy je potrebné využitie procesných inštitútov zvažovať z
pohľadu proporcionality zásahu do základných práv obvineného. Prostriedky trestného procesu, ktoré

nezriedka vedú k obmedzeniu základných práv obvineného, preto tiež nemožno posudzovať úplne
izolovane, ale iba v kontexte účelu ich použitia, ktorým je odhalenie a potrestanie páchateľa trestnej
činnosti. Pokiaľ sa v ktorejkoľvek fáze trestného konania ukáže, že tento účel nemôže byť naplnený,
pretože obvinený sa trestnej činnosti nedopustil, a podozrenie orgánov činných v trestnom konaní bolo
celkom nesprávne, je potrebné za vadné považovať všetky úkony, ktoré boli v trestnom konaní vykonané

… ak sa ukáže samotné trestné stíhanie ako nedôvodné, platí tento záver pre všetky úkony a inštitúty,
ktoré sa k trestnému stíhaniu viazali. Je totiž treba vychádzať z toho, že nebyť vlastného trestného
stíhania, nebol by jednotlivec podrobený povinnosti znášať jednotlivé procesné úkony či uplatnenie
obmedzovacích inštitútov." Žalovaná v predmetnej veci zaujíma postoj, podľa ktorého súdny výklad o
nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pre účely zák. č. 514/2003 Z.z. (a nároku nedôvodne

obvinenej osoby na náhradu škody) je však neprípustné rozširovať na všetky rozhodnutia vydané v
priebehu trestného konania, pričom súd sa s týmto názorom v prejednávanej veci stotožňuje. V zmysle
§ 100 ods. 1 Trestného zákona môže byť príkaz na domovú prehliadku vydaný kedykoľvek v priebehu
trestného stíhania, vylúčené dokonca nie je ani jeho nariadenie pred začatím samotného trestného
stíhania. Z toho žalovaná vyvodila záver, že zákonnosť príkazu na nariadenie domovej prehliadky,

a samotnej prehliadky ako takej, preto nie je možné vyvodzovať z výsledku trestného konania v
ktorom bola prehliadka nariadená, v tom zmysle, že by skončenie trestného konania iným spôsobom
ako vydaním právoplatného odsudzujúceho rozsudku, malo znamenať nezákonnosť rozhodnutia o jej
nariadení. Prvoinštančný súd s týmto názorom súhlasí, pričom na doplnenie argumentácie žalovanej
uvádza, že zo žiadneho z argumentov žalujúcej strany nevyplýva nezákonnosť rozhodnutia v podobe

príkazu na nariadenie domovej prehliadky vo vzťahu k žalobkyni ako zúčastnenej osobe. Návrh na
vydanie príkazu na vykonanie domovej prehliadky bol prokurátorom podaný v súvislosti s trestným
konaním, v ktorom bolo obvinených osem osôb, vrátane manžela žalobkyne, pričom účelom domovej
prehliadky v rodinnom dome vo M.. XXX bolo zabezpečenie vecí dôležitých pre toto trestné konanie.Pokiaľ ide o samotnú domovú prehliadku, v konaní nebolo dokazované, že by jej vykonanie nemalo
základ v právnom poriadku Slovenskej republiky. Domová prehliadka bola vykonaná v súvislosti s
vyšetrovaním trestného činu a sledovala legitímny cieľ sledovania zločinnosti. Trestný poriadok proti

príkazu na domovú prehliadku nepripúšťa opravný prostriedok, pričom o ochrane základných práv a
slobôdvtejtovecijeoprávnenýrozhodnúťÚstavnýsúd.Žalobkyňavkonanínepreukázala,žebyústavný
súd porušenie jej práv a zásah do jej slobôd v súvislosti s domovou prehliadkou konštatoval. Domová
prehliadka ako procesný úkon bola nariadená po vznesení obvinenia voči ôsmim obvineným, vrátane
manžela žalobkyne, pričom vykonaná mala byť v rodinnom dome vo M. XXX. Účel domovej prehliadky

bol vymedzený v príkaze, pričom priamy súvis nehnuteľnosti s trestnou činnosťou vyplýva aj z popisu
skutkov č. 5 a 7 obžaloby. Je nepochybné, že voči manželovi žalobkyne, ktorý bol pôvodne obvinený
zo skutkov uvedených v bodoch 5 a 7 obžaloby, bolo trestné stíhanie uznesením Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 2T/45/2014 z 15.1.2015 zastavené. Zároveň je však nutné uviesť, že v súvislosti so
skutkom č. 5 obžaloby bol právoplatne za vinného uznaný obžalovaný v 4. rade a obžalovaný v 8. rade.
Z popisu skutku vyplýva, že nehnuteľnosť v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne a jej manžela

bola využívaná v súvislosti s trestnou činnosťou obžalovaných v 4. a 8. rade. Žalobkyňa poukazovala
na uznesenie Okresného súdu Trenčín z 15.1.2016 sp.zn. 2T/45/2014, v odôvodnení ktorého je však
uvedené, že žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že by mal obvinený N. R. E. vedomosť o tom, že
ubytováva osoby, ktoré boli protizákonne na území Slovenskej republiky, teda, že sa jedná o bežencov
a že by sa obvinený takýmto spôsobom mal podieľať na páchaní predmetnej trestnej činnosti a takýmto

spôsobom napomáhať spoluobžalovaným pri páchaní trestnej činnosti. To, že nebolo preukázané,
že obvinený v 5. rade mal vedomosť o tom, že jeho nehnuteľnosť je využívaná pri páchaní trestnej
činnosti obvinených v 4. a 8. rade, nemôže mať vplyv na zákonnosť úkonov a rozhodnutí, smerujúcich
k preukázaniu trestnej činnosti obvinených v 4. a 8. rade. Súd uzavrel, že v situácii, kedy je trestné
konanie, v ktorom je obvinených 8 osôb, vo vzťahu k jednému skutku 3 osôb, z ktorých voči jednej je

trestné stíhanie zastavené, pričom ostatné osoby sú právoplatne odsúdené, nemožno dospieť k záveru,
že v dôsledku zastavenia trestného stíhania voči jednému obvinenému, treba považovať všetky úkony
a rozhodnutia, ktoré sa na trestné stíhanie viazali, za nezákonné. Ak by aj bolo možné konštatovať
nezákonnosť jednotlivých úkonov a rozhodnutí vo vzťahu ku konkrétnemu obvinenému, voči ktorému
bolo konanie zastavené, nie je zrejmé, na základe čoho by sa táto „nezákonnosť" mala vzťahovať aj

na ďalšie subjekty, ako v tomto prípade zúčastnenú osobu. Skutočnosť, že žalobkyňa ako osoba, ktorej
majetok bol pri domovej prehliadke zaistený, je manželkou obvineného, voči ktorému bolo konanie
zastavené, je podľa názoru súdu irelevantná.

5. Pokiaľ ide o predpoklad vzniku škody, uplatnenej v podobe ušlého zisku, súd poukázal na to, že v

zmysle uznesenia NS SR sp.zn. 4Cdo/319/2008 z 28.4.2010 ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom,
že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa
to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu).
Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri

pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený
dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu
(škodnej udalosti). Podľa rozsudku NS ČR 25Cdo/2858/2015 z 20.10.2015 z 20.10.2016 ide o stratu
očakávaného prínosu, o to, o aký reálne dosiahnuteľný prospech poškodený prišiel. Náhrada sa určuje
ako rozdiel medzi predpokladaným ziskom a nákladmi, ktoré bolo treba na jeho dosiahnutie vynaložiť.

Závery, ktoré vyvodila judikatúra predovšetkým v podnikateľských vzťahoch, a to že pri určení výšky
náhrady ušlého zisku sa vychádza z čiastky, ktorú by za obvyklých okolností - nebyť škodovej udalosti
poškodený vo svojej činnosti získal, s prihliadnutím k nákladom, ktoré by musel na dosiahnutie týchto
výnosov vynaložiť, platia všeobecne pre určenie výšky ušlého zisku. V čase zaistenia peňažných
prostriedkov vo výške 23.700,- USD však mala žalobkyňa tieto uložené v spálni rodinného domu vo

válende. Žalobkyňa túto skutočnosť odôvodňovala tým, že peniaze vybrala zo svojho účtu z dôvodu, že
v tom čase bola nízka úroková sadzba. Neskôr ale chcela peniaze opätovne vložiť na účet. Žalobkyňa
si nárok na náhradu ušlého zisku uplatňovala v rozsahu úroku z omeškania v zmysle § 517 ods.
2 OZ a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. s odôvodnením, že žalobkyňou uplatnenú škodu je treba
vnímať ako ušlý zisk za nemožnosť zhodnocovania peňažných prostriedkov v jej osobnom vlastníctve

prostredníctvom poberania úrokov, ale aj ako sankčný úrok voči štátu, ktorý svojvoľne a nezákonne
zasiahol do jej vlastníctva. Takéto vymedzenie ušlého zisku však v žiadnom prípade podľa súdu
nezodpovedá jeho chápaniu v zmysle vyššie uvedených záverov súdnej praxe. Žalobkyňa uvádzala,
že peniaze vybrala z účtu z dôvodu nízkych úrokových sadzieb, avšak žiadnym spôsobom nebolouvádzané, aké boli očakávania žalobkyne, pri splnení ktorých by opätovne realizovala vklad peňazí na
účet. Napriek tomu si však nároky na ušlý zisk uplatňuje odo dňa zaistenia peňažných prostriedkov.
Zo strany žalobkyne nebolo preukázané, že mohla dôvodne očakávať zväčšenie majetku v rozsahu

uplatnenom žalobou, pokiaľ by nedošlo k zaisteniu vecí, keďže v čase domovej prehliadky z peňažných
prostriedkov uložených v hotovosti vo válende rodinného domu, žiadne zisky neplynuli.

6. Prvoinštančný súd na základe všetkých vyššie uvedených skutočností uzavrel, že nebola preukázaná
existencia dvoch základných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, a to nezákonné rozhodnutie a vznik škody. Preto ďalej považoval za nadbytočné zaoberať
sa existenciou tretieho predpokladu, a to príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody. Nakoľko v konaní neboli preukázané predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle
zák. č. 514/2003 Z.z., žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP") v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žalovanej ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech
priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

8. Napokon prvoinštančný súd rozhodol aj o náhrade trov konania štátu, za tlmočné vyplatené z
rozpočtových prostriedkov v súvislosti s tlmočením žalobkyni na pojednávaní, ktorá neovláda slovenský
jazyk, nie je slovenským štátnym občanom, preto v zmysle § 155 CSP rozhodol, že Slovenská republika
nemá nárok na náhradu trov konania.

9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia v rozsahu prvej a druhej výrokovej vety (t. j. okrem výroku o náhrade trov konania štátu)
odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda pre nesprávne právne posúdenie veci, keď
súd nemal za preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia a existenciu škody ako predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Uviedla, že od začiatku označuje

zanezákonnérozhodnutiepríkaznadomovúprehliadkuBB_ŠS-V-15-260/05-4Pšd-18-4Nttš-62,vydaný
sudcom Špeciálneho súdu v Pezinku dňa 25.1.2006 v rámci trestného konania pod ČVS: PPZ-4/HCP-
OV/2005, v ktorom mala ako vlastníčka zaistených finančných prostriedkov v rámci domovej prehliadky
vykonanej na základe tohto príkazu postavenie zúčastnenej osoby. V tomto konaní bol jedným z
obvinených manžel žalobkyne N. R. E., voči ktorému bolo uznesením Okresného súdu Trenčín sp.

zn. 2T/45/2014 z 15.1.2015 trestné stíhanie zastavené, lebo bolo nepochybné, že skutok nespáchal
tento obvinený. Žalobkyňa opätovne poukazovala na právny názor Najvyššieho súdu SR z 18.8.2010,
sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, že: „ Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní
vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup
týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii

nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo... rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania ... Za ústavne konformný treba preto
považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k

takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to
znamená že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie
trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný

čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo
nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia." K obdobným záverom
dospel NS SR aj v uznesení z 30.11.2009 sp. zn. 4 Cdo 183/2009. Ďalej žalobkyňa poukázala na právny
názor NS SR: „... bolo treba zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska
ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaký význam, ako jeho zrušenie pre nezákonnosť... Záporná

odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej
v zákone č. 58/1969 Zb. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by
viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálnedôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie sa skončilo tak, že na
ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Systematickým a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a
tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č. 58/1969 Zb. treba vyvodiť, že zastavenie

trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 4 citovaného zákona
rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, xx/ ak k nim došlo z
určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení
o vznesení obvinenia nebol potvrdený" (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 53/93, č. judikátu 70/1994,
porovnateľne NS ČR sp. zn. 1 Cz 6/90, č. judikátu 35/1991). V zmysle týchto právnych názorov je potom

potrebné konštatovať, že zastavenie trestného stíhania znamená preukázanie nezákonnosti vedenia
trestného stíhania voči osobe, voči ktorej bolo trestné stíhanie vedené, pričom ide o nezákonnosť
prítomnú od počiatku trestného stíhania voči tejto osobe, keďže sa v konečnom dôsledku preukázalo,
že sa táto osoba nedopustila trestnej činnosti a preto od počiatku nemalo byť zasahované do jej práv
prostredníctvom vykonávania úkonov trestného konania voči tejto osobe. Nakoľko teda nezákonnosť
existuje už od počiatku, vzťahuje sa aj na jednotlivé úkony trestného konania vedeného voči osobe,

voči ktorej bolo následne trestné stíhanie zastavené, keďže nebyť vydania nezákonného uznesenia
o vznesení obvinenia, neboli by vykonávané ani úkony a zásahy do práv nezákonne stíhanej osoby.
Ústavný súd ČR vo svojom náleze zo dňa 17.6.2008, sp. zn. II. ÚS 590/08 uviedol: „Trestní stíhání
představuje kontinuální proces zjišťování a ověřování skutečností rozhodných pro posouzení jednání
obviněného a jejich hodnocení z hlediska tretněprávních norem. Za tím účelem jsou orgány činné v

trestním řízení nadány řadou procesních pravomocí, jež umožňují a usnadňují průběh trestního řízení,
které ovšem nemohou vykonávat mechanicky. Vždy je třeba využití procesních institutů zvažovat z
pohledu proporcionality zásahu do základných práv obviněného. Prostředky trestního procesu, které
nezřídka vedou k omezení základních práv obviněného, proto také nelze posuzovať zcela izolovaně,
ale pouze v kontextu účelu jejich použití, jímž je odhalení a potrestání pachatele trestní činnosti. Pokud

se v kterékoliv fázi trestního řízení ukáže, že tento účel nemůže být naplněn, neboť obviněný se trestné
činnosti nedopustil a podezření orgánů činných v trestním řízení bylo zcela liché, je třeba za vadné
považovat veškeré úkony, které byly v trestním řízení provedeny ...ukáže-li se samotné trestné stíhání
jako nedůvodné, platí tento závěr pro všechny úkony a instituty, ktoré se k trestnímu stíhání vázaly. Je
totiž třeba vycházet z toho, že nebýt vlastního trestního stíhání, nebyl by jednotlivec podroben povinnosti

snášet jednotlivé procesní úkony či uplatnění omezovacích institutů..." Podľa žalobkyne z uvedených
právnych názorov vyplýva, že zákonnosť jednotlivých úkonov vykonaných v rámci trestného konania
jednoznačne závisí od samotného výsledku trestného konania.

10. Žalobkyňa uviedla, že pokiaľ súd poukazuje na špecifiká inštitútu domovej prehliadky, je potrebné

skúmať okolnosti, za akých bola v tomto konkrétnom prípade domová prehliadka nariadená. Je pravdou,
že domovú prehliadku je možné uskutočniť na základe príkazu kedykoľvek v priebehu trestného stíhania
a za určitých okolností aj pred jeho začatím. V tomto prípade však bola vykonaná niekoľko dní po
vznesení obvinenia manželovi žalobkyne, pričom samotný sudca pre prípravné konanie v rámci príkazu
na domovú prehliadku uvádza, že vydáva príkaz na domovú prehliadku z obvineného E. N. R., ktorý je

manželom žalobkyne. Je teda evidentné, že v tomto konkrétnom prípade išlo o rozhodnutie vydané a
smerované priamo voči obvinenému manželovi žalobkyne, ktoré je v zmysle uvedených argumentov a
judikatúry potrebné považovať za nezákonné. Pokiaľ súd uvádza, že zo žiadneho argumentu nevyplýva
nezákonnosť príkazu na domovú prehliadku vo vzťahu k žalobkyni ako zúčastnenej osobe, je potrebné
uviesť, že išlo o rozhodnutie voči obvinenému, ktoré nemalo byť vôbec vydané, čo spôsobuje jeho

objektívnu nezákonnosť, ktorá pôsobí voči všetkým vrátane tých, ktorí boli dotknutí týmto rozhodnutím,
čiže evidentne aj voči zúčastnenej osobe, ktorou bola žalobkyňa. K záverom súdu, že manžel žalobkyne
boljednýmzôsmichobvinenýchvrámcitrestnéhostíhania,pričombolobvinenývbodoch5a7obžaloby,
pričom v bode 5 obžaloby boli dvaja obvinení uznaní vinnými a trestné stíhanie voči manželovi žalobkyne
bolovobochbodoch,prektorébolstíhanýzastavenéakonštatoval,ženevedomosťmanželaovyužívaní

jehonehnuteľnostipripáchanítrestnejčinnostiobvinenýchv4.a8.radenemôžemaťvplyvnazákonnosť
úkonov a rozhodnutí smerujúcich k preukázaniu trestnej činnosti obvinených v 4. a 8. rade, ako aj
dospel k záveru, že v situácii, keď je v rámci jedného skutku trestné stíhanie voči jednému obvinenému
zastavené a ďalší dvaja obvinení boli uznaní vinnými z tohto skutku nemožno dospieť k záveru, že
v dôsledku zastavenia trestného stíhania voči jednému obvinenému, treba považovať všetky úkony

a rozhodnutia, ktoré sa na trestné stíhanie viazali za nezákonné; ak by tak bolo možné konštatovať
nezákonnosť jednotlivých úkonov a rozhodnutí vo vzťahu ku konkrétnemu obvinenému, voči ktorému
bolo konanie zastavené, nie je zrejmé, na základe čoho by sa takáto nezákonnosť mala vzťahovať na
ďalšie subjekty, ako v tomto prípade na zúčastnenú osobu; žalovaná uviedla, že je možné súhlasiť súvahou súdu, že zastavenie trestného stíhania voči jednému z obvinených nespôsobuje nezákonnosť
úplnevšetkýchúkonovvykonanýchvrámcitohtotrestnéhokonaniavočivšetkýmobvineným.Trebavšak
konštatovať, že zastavenie trestného stíhania spôsobuje nezákonnosť všetkých úkonov vykonaných

voči obvinenému, voči ktorému bolo konanie zastavené (vrátane rozhodnutí, na základe ktorých boli
úkony vykonané), pričom na ne treba vzhliadať tak, že tieto úkony ani nemali byť vykonané. Okresný
súd Trenčín v rámci uznesenia z 15.1.2015 sp. zn. 2T/45/2014 konštatoval, že manžela žalobkyne
neusvedčoval v rámci trestného konania žiaden dôkaz zo spáchania trestnej činnosti. Napriek tomu mu
bolo vznesené obvinenie a bol vydaný príkaz na domovú prehliadku u neho. Je potrebné zdôrazniť,

že domová prehliadka bola nariadená u obvineného E. N. R., teda tento úkon smeroval priamo a len
voči tomuto obvinenému, ktorý je manželom žalobkyne. Z tohto pohľadu neobstojí argumentácia súdu
o odsúdení iných obvinených v rovnakom trestnom konaní alebo skutku, keďže domová prehliadka
bola nariadená v súvislosti s týmto jedným obvineným. Samotné vydanie príkazu a vykonanie domovej
prehliadky bolo ako celok nezákonné, nakoľko smerovalo voči obvinenému, u ktorého nebola v
konečnom dôsledku preukázaná trestná činnosť, z čoho vyplýva, že tento príkaz nemal byť vôbec

vydaný a následne nemala byť ani vykonaná domová prehliadka. Bolo by možné súhlasiť, že by sa
nezákonnosť domovej prehliadky neprenášala na zúčastnenú osobu v prípade, ak by príkaz na jej
vykonanie nesmeroval voči obvinenému, voči ktorému bolo trestné konanie zastavené, alebo ak by
nešlo o úkon voči konkrétnemu obvinenému. V tomto prípade však samotná sudkyňa pre prípravné
konanie konštatovala, že ide o príkaz na vykonanie domovej prehliadky u obvineného E. N. R., teda k

samotnému vydaniu príkazu na domovú prehliadku nemalo dôjsť, preto ide o nezákonné rozhodnutie,
ktorého nezákonnosť sa prenáša na všetky subjekty, ktoré boli týmto rozhodnutím dotknuté, teda aj na
zúčastnenú osobu, lebo na základe výkonu tohto rozhodnutia boli zaistené veci v jej vlastníctve.

11. Z záverom súdu o existencii škody žalobkyňa uviedla, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa

malasvojepeňažnéprostriedkynaročnomterminovanomúčtevbanke,pričomzjejvýpovedevyplynulo,
že ich chcela opäť vložiť na obdobný účet, čo však v dôsledku ich zaistenia pri domovej prehliadke
nebolo možné. Z týchto skutočností potom možno usudzovať, že nebyť vydania príkazu a domovej
prehliadky, uložila by si žalobkyňa svoje finančné prostriedky na terminovaný účet v banke, z čoho by
následne poberala finančný profit. Preto žalobkyňa nesúhlasí s názorom súdu, že nebolo preukázané,

že by žalobkyňa mohla dôvodne očakávať zväčšenie majetku, pokiaľ by nedošlo k zaisteniu peňažných
prostriedkov. Z hľadiska výšky škody žalobkyňa predložila prehľad úrokových sadzieb bánk podľa
štatistiky Národnej banky Slovenska. Považovala však za potrebné prihliadať aj na súvislosti spojené
so správaním sa štátneho aparátu. Podľa uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.1.2016 sp.
zn. 2T/45/2014, kde okresný súd ohľadom manžela žalobkyne uviedol, že: „ nie je usvedčovaný, či už

priamym alebo nepriamym dôkazom, že by sa mal dopustiť trestného činu ... Súd zistil, že ani jeden zo
spoluobžalovaných ... v prípravnom konaní ani pred súdom neuvádzali spoluobžalovaného N. R. E. ani
len náznakom ako osobu, ktorá sa mala podieľať na trestnej činnosti. Taktiež po preskúmaní výpovedí
agentov,ktoríbolivovecinasadení,nefiguruježiadnatakátoosobapodmenomN.R.E.akoosoba,ktorá
by sa podieľala na páchaní trestnej činnosti ostatných spoluobžalovaných... taktiež z prepisov ITP ako

aj ďalších listinných dôkazov nie je zrejmé, že by sa táto osoba mala akýmkoľvek spôsobom podieľať,
či už formou spolupáchateľstva alebo účastníctva na predmetnom trestnom čine... Súd skúmal tiež
názorné spracovanie polície, ktoré je doložené vo vyšetrovacom spise a popisuje činnosť jednotlivých
spoluobžalovaných, ktorí sa mali podieľať na predmetnej trestnej činnosti (vo forme tzv. „pavúka"),
avšak ani v tomto rozpracovaní polície sa osoba pod takýmto menom nenachádza." Z toho vyplýva, že

vôbec žiadna skutočnosť v rámci trestného konania nesvedčila o akejkoľvek zaangažovanosti manžela
žalobkyne v trestnej činnosti, čo svedčí o svojvôli zástupcov štátneho aparátu pri začatí a vedení tohto
trestného stíhania, teda aj pri úkonoch trestného konania vedených voči manželovi žalobkyne. Napriek
uvedeným skutočnostiam bolo manželovi žalobkyne vznesené obvinenie, bol vzatý do väzby a boli voči
nemu vykonávané úkony trestného konania vrátane vydania príkazu na domovú prehliadku, v rámci

ktorej došlo k zásahu do práv žalobkyne. Z hľadiska zaistených peňažných prostriedkov patriacich
žalobkyni, táto opakovane upozorňovala orgány činné v trestnom konaní o jej výlučnom vlastníctve
k týmto prostriedkom, čo bolo v konaní preukázané listom žalobkyne z 15.2.2006, listom právneho
zástupcu žalobkyne z 25.9.2006, ako aj zápisnicou o výsluchu žalobkyne v prípravnom konaní, avšak
k ich vráteniu došlo až v júli roku 2015, teda po viac ako 9 rokoch. Možno teda zhrnúť, že bolo vedené

trestné stíhanie voči manželovi žalobkyne bez akýchkoľvek dôkazov alebo skutočností preukazujúcich
alebo naznačujúcich jeho účasť na trestnej činnosti, v rámci domovej prehliadky boli zaistené peňažné
prostriedky, o ktorých vlastníctve prislúchajúcom žalobkyni boli štátne orgány upozornené trikrát, napriek
tomu ich zadržiavali viac ako deväť rokov. Zo strany štátneho aparátu teda došlo k evidentnej svojvôlivo vzťahu k vedeniu trestného stíhania, ako aj vo vzťahu k zadržiavaniu peňažných prostriedkov
žalobkyne, čo nemožno ponechať bez náležitého sankcionovania štátneho aparátu ako aj odškodnenia
zasiahnutých osôb. Podľa právneho názoru NS SR v rozsudku sp. zn. 1 Cdo 53/93, č. judikátu 70/1994 :

„bolo treba zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4 cit.
zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť ... Záporná odpoveď na položenú otázku
by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb. Tá
sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným
zásahomštátuprotifyzickejosobebolaodčinená."Štát aorgány,prostredníctvomktorýchkoná,nemôžu

zasahovať do práv osôb zdanlivo zákonným spôsobom, ktorý sa v konečnom dôsledku ukáže ako
absolútne svojvoľný, nakoľko tým porušujú základné zásady a piliere demokratického a právneho štátu
ako aj samotný článok 2 ods. 2 Ústavy SR. Z tohto dôvodu je na mieste hovoriť aj o sankčnom pôsobení
náhrady škody voči štátu, ktorý predstavuje spravodlivý dopad na konanie jeho orgánov, ktoré svojvoľne
zasiahli do práv jeho vlastných občanov ako aj naplnenie princípu odškodnenia ujmy spôsobenej
fyzickým osobám zo strany štátu. Žalobkyňou uplatnenú škodu je preto potrebné vnímať na jednej

strane ako ušlý zisk za nemožnosť zhodnocovania peňažných prostriedkov v jej osobnom vlastníctve
prostredníctvom poberania úrokov, ale treba ju vnímať aj ako určitý sankčný úrok voči štátu, ktorý
svojvoľne a nezákonne zasiahol do jej vlastníctva. Z tohto dôvodu žalobkyňa vyčíslila výšku škody podľa
§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 15.558,74 Eur, ktorá predstavuje na jednej strane ušlý
zisk za nemožnosť zhodnocovania finančných prostriedkov uložením v banke a poberaním úrokov za

obdobie od 1.2.2006 do 28.7.2015 a na druhej strane sankčný úrok voči žalovanej z dôvodu svojvoľného
obmedzenia vlastníckeho práva žalobkyne.

12. Na základe uvedeného žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni titulom náhrady škody sumu 15.395,28 Eur, spolu s úrokom

z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 15.395,28 Eur od 10.2.2016 do zaplatenia s tým, že
žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, rovnako aj právo na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%.

13. Vzhľadom na to, že odvolací petit žalobkyne v podanom odvolaní, ktorým sa domáhala zmeny

žaloby tak, že jej bude priznaná suma 15.395,28 Eur s príslušenstvom nebol v celom rozsahu totožný
s jej pôvodným žalobným petitom o zaplatenie sumy 15.558,74 Eur s príslušenstvom, odvolací súd
žalobkyňu prostredníctvom jej právneho zástupcu vyzval, aby oznámila, či jej odvolací návrh skutočne
znie na zaplatenie sumy iba 15.395,28 Eur s príslušenstvom, a teda vo zvyšnom rozsahu zamietajúci
výrok prvoinštančného súdu nenapáda, alebo ide len o chybu v písaní a žalobkyňa sa naďalej domáha

zaplatenia pôvodnej sumy 15.558,74 Eur s príslušenstvom.

14. Na výzvu odvolacieho súdu žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa
23.1.2019 oznámila, že v písomnom vyhotovení odvolania došlo iba k chybe v písaní a žalobkyňa sa
naďalej domáha zaplatenia sumy 15.558,74 Eur s príslušenstvom, teda navrhuje, aby odvolací súd

zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni titulom náhrady škody sumu
15.558,74 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 15.558,74 Eur od 10.2.2016
do zaplatenia, vrátane náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

15. Žalovaná odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadrila.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanievčasejehopodaniapripúšťa(§355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.h)CSP),preskúmalnapadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďrozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,
pokiaľ žalobu žalobkyne o zaplatenie sumy 15.558,74,- Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v celom rozsahu zamietol, nakoľko dospel
k záveru o nepreukázaní dvoch základných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to existencie nezákonného rozhodnutia a vzniku škody. Pretože
odvolaním žalobkyne nebol napadnutý výrok o náhrade trov konania štátu, je v tejto časti napadnutý
rozsudok právoplatný a nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu škody, a

pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje
správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať

za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

19. Žalobkyňa si v spore uplatňovala nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku za to, že
nemohla zhodnocovať svoje finančné prostriedky v sume 23.700,- USD, ktoré jej boli nezákonne odňaté
pri domovej prehliadne dňa 1.2.2006 vykonanej na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie

v trestnej veci ČVS: PPZ-4/HCP-OV/2005 zo dňa 25.1.2006, a ktoré peňažné prostriedky jej boli
vrátené až po skončení trestného konania, a to na tom základe, že predmetný príkaz na domovú
prehliadku je nezákonný, nakoľko bol vydaný vo vzťahu k jej manželovi N. R. E., ktorému bolo v
danej trestnej veci vznesené obvinenie dňa 24.1.2006, avšak následne bolo trestné stíhanie voči nemu
uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T/45/2014 zo dňa 15.1.2015 zastavené, nakoľko mal súd

za nepochybné, že obžalovaný daný skutok nespáchal. Podstatou odvolania žalobkyne, bolo namietanie
právnych záverov súdu prvej inštancie, že príkaz na domovú prehliadnu nie je možné považovať za
nezákonné rozhodnutie, nakoľko z výsledku trestného konania voči manželovi žalobkyne nemožno
vyvodzovať nezákonnosť tohto príkazu, ako aj záver, že žalobkyňa nepreukázala vznik škody vo forme
ušlého zisku, t. j. úrokov za uloženie peňažných prostriedkov na účte v banke. Dôvodila predovšetkým

tým, že zastavenie trestného stíhania voči jej manželovi má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia
o začatí trestného stíhania s následkom nezákonnosti celého trestného stíhania voči nemu, a teda aj
jednotlivýchúkonovazásahovdoprávmanželažalobkyneakonezákonnestíhanejosoby,čosaprenáša
aj na žalobkyňu, ktorá mala v tomto trestnom konaní postavenie zúčastnenej osoby, nakoľko odňaté
peňažné prostriedky boli jej vlastníctvom. Druhý odvolací argument spočíval v tom, že hoci sa odňaté

peňažné prostriedky pri domovej prehliadke našli v hotovosti v danej nehnuteľnosti, ona mala v úmysle
ich neskôr vložiť na účet, kde by došlo k ich zhodnocovaniu, teda by z nich plynuli úroky.

20. V zmysle ust. zák. č. 514/2003 Z. z. sa za nezákonné rozhodnutie považuje rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom SR. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je viazaný rozhodnutím, ktorým príslušný orgán zrušil alebo
zmenil pre nezákonnosť rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým bola škoda spôsobená (§ 6 ods. 1 cit.
zák.). Súd v konaní o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
teda moci nie je oprávnený skúmať ako predbežnú otázku zákonnosť rozhodnutia, ktorým mala byť
spôsobená škoda (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 3.10.2011, sp. zn. 6Cdo 250/2010). V zásade

totiž platí prezumpcia správnosti vydaného a nezrušeného rozhodnutia. Osobou oprávnenou požadovať
od štátu náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím jeho orgánov je podľa § 5 ods. 1 cit. zák.
ten, kto bol účastníkom konania a bol poškodený nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

21. V danom prípade z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom vyplýva, že pôvodne pod

ČVS: PPZ-4/HCP-OV/2005 prebiehalo trestné stíhanie vo veci zločineckej skupiny zaoberajúcej sa
nedovoleným prekračovaním štátnej hranice a prevádzačstvom, ktoré sa viedlo spolu voči ôsmim
osobám, pričom obvineným bol aj manžel žalobkyne N. R. E., ktorému bolo v predmetnej trestnej
veci vznesené obvinenie dňa 24.1.2006. Nakoľko v rámci vyšetrovania vzniklo dôvodné podozrenie,že v nehnuteľnosti - rodinnom dome patriacom do bezpodielového spoluvlastníctva obvineného N.
R. E. a jeho manželky - žalobkyne na adrese M. č. XXX sa nachádzajú veci dôležité pre predmetné
trestné konanie, prípadne osoby podozrivé zo spáchania predmetnej trestnej činnosti, teda že daný

rodinný dom sa používa k ubytovávaniu nelegálnych migrantov, bol dňa 25.1.2006 vydaný príkaz na
domovú prehliadku u tohto obvineného v rodinnom dome M. č. XXX. V rámci vykonávanej domovej
prehliadky boli odňaté viaceré veci - fotoaparát, pasy, SIM-karty, fotky, vkladná knižka, ako aj hotovosť
vo výške 23.700,- USD a iné. Polícia následne vydala potvrdenie o prevzatí predmetných finančných
prostriedkovvovýške23.700,-USD.Žalobkyňasavrámcitrestnéhokonaniaviackrátdomáhalavrátenia

jej odňatých finančných prostriedkov vo výške 23.700,- USD (napr. podaním zo dňa 15.2.2006, či zo
dňa 25.9.2006) dôvodiac, že ide o jej výlučné vlastníctvo. Ďalej z predložených listinných dôkazov
vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T/45/2014 zo dňa 15.1.2015 bolo trestné
stíhanie proti v tom čase už obžalovanému N. R. E. zastavené, pretože bolo nepochybné, že obžalovaný
skutok nespáchal, nepodieľal sa na spáchaní predmetnej trestnej činnosti, za ktorú však boli ostatní
spoluobžalovaníodsúdení,pretožehocijezrejmé,ževdanejnehnuteľnostisporadickyubytovávalosoby

z Vietnamskej ľudovej republiky, avšak nebolo preukázané, že by mal vedomosť o tom, že ide o osoby
(bežencov),ktorébolinaúzemíSlovenskejrepublikyprotizákonne. Trestnáčinnosťostatnýchosôbvšak
bola riadne preukázaná a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T/114/2010 zo dňa 28.1.2014
boli z predmetnej trestnej činnosti uznané vinnými celkom 5 osôb a rozsudkom Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 2T/45/2014 zo dňa 15.10.2015 boli uznané vinnými ďalšie dve osoby, pričom z výrokov oboch

rozsudkov vyplýva, že na ukrývanie nelegálnych migrantov slúžila aj nehnuteľnosť - rodinný dom vo
M.. XXX.

22. Z nálezu Ústavného súdu SR z 24.3.2011, sp. zn. II. ÚS 25/2011 vyplýva, že zmyslom a
účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

je stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých
bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal
ako nezákonný. Ústavný súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má zastavenie trestného stíhania,
ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť.
Z uvedeného nálezu teda vyplýva, že systematickým a logickým (extenzívnym) výkladom príslušných
ust. zák. č. 514/2003 Z. z. treba dospieť k záveru, že štát v podstate zodpovedá aj za škodu spôsobenú

začatím trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného
súdu, kedy sa potom neposudzuje správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí
trestného stíhania, ale rozhodujúci tu je výsledok trestného stíhania (rovnako rozsudok NS ČR z
25.9.2012, sp. zn. 30 Cdo 265/2012).

23. V danom prípade je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že v predmetnej civilnej veci sa nerozhoduje o
nároku na náhradu škody pôvodne obvineného manžela žalobkyne N. R. E. z dôvodu jeho nezákonného
trestného stíhania, ktoré bolo proti nemu vedené, kde by vyššie uvedené právne závery Ústavného súdu
boli plne aplikovateľné, ale nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu
si v predmetnej civilnej veci uplatňuje žalobkyňa, ktorá mala v danej trestnej veci postavenie zúčastnenej

osoby,atovzhľadomnajejvýlučnévlastníctvopeňažnýchprostriedkovodňatýchpridomovejprehliadke,
pričom hoci § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. hovorí o nároku na náhradu škody účastníka konania,
ktorý pojem Trestný poriadok nepoužíva, avšak v zmysle § 10 ods. 11 Tr. poriadku, treba za takéhoto
„účastníka" v civilnoprávnom poňatí považovať aj zúčastnenú osobu podľa Trestného poriadku.

24. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom žalobkyne, že pokiaľ ide o hmotnoprávnu
podmienku pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, v prípade
trestného stíhania platí, že ak bolo trestné stíhanie proti obvinenému zastavené, pretože skutok
nepochybne nespáchal, má to rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť. Žalobkyňa tiež dôvodila nálezom Ústavného súdu zo dňa

17.6.2008, sp. zn. II. ÚS 590/08 podľa ktorého je s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia
následne spojená nezákonnosť a vadnosť všetkých úkonov a rozhodnutí vykonaných v takomto
trestnom konaní. Tento právny záver Ústavného súdu však nie je možné uplatňovať paušálne, ale v
každom prípade treba prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu. Prvoinštančný súd v danom prípadecelkom správne uzavrel, že zastavenie trestného stíhania voči manželovi žalobkyne nespôsobuje
v danom prípade automaticky nezákonnosť príkazu na domovú prehliadku, resp. odňatia finančnej
hotovosti žalobkyne pri nej vykonané, pretože predmetná domová prehliadka nebola vykonávaná len v

súvislosti s trestným stíhaním manžela žalobkyne, ale bola vykonaná pri vyšetrovaní trestnej činnosti
celej zločineckej skupiny predstavovanej celkom ôsmimi podozrivými osobami, v tom čase vrátane
manžela žalobkyne a účelom domovej prehliadky v rodinnom dome vo Váhovciach č. d. 599 bolo
zabezpečenie vecí dôležitých pre toto trestné konanie, resp. osôb podozrivých zo spáchania trestnej
činnosti prevádzačstva, keď v zmysle oboch odsudzujúcich rozsudkov Okresného súdu Trenčín sp. zn.

2T/114/2010 zo dňa 28.1.2014 a sp. zn. 2T/45/2014 zo dňa 15.10.2015 je jednoznačné, že rodinný dom
vo Váhovciach č. 599 bol používaný na dočasné ukrývanie nelegálnych migrantov. V danom prípade
teda okolnosť, že trestné stíhanie nevyústilo v právoplatne odsudzujúci rozsudok manžela žalobkyne
neznamená, že by bolo možné považovať celé trestné konanie za nezákonné, teda považovať za
nezákonnú i podľa § 100 ods. 1 Trestného poriadku vykonanú domovú prehliadku. Zastavením trestného
stíhania voči manželovi žalobkyne sa úkony v tomto trestnom konaní vykonané za účelom odhalenia a

usvedčenia páchateľov organizovanej trestnej činnosti nestávajú automaticky nezákonnými, najmä ak
neboli jednotlivé rozhodnutia vydané v priebehu tohto trestného konania pre nezákonnosť zrušené, resp.
vzhľadom na povahu príkazu na domovú prehliadnu a odňatia veci pri nej vykonaného, voči ktorému nie
je prípustný opravný prostriedok, nebola nezákonnosť tohto príkazu resp. zásahu do práv žalobkyne pri
ňom vykonaného konštatovaná Ústavným súdom. Nie je správna odvolacia argumentácia žalobkyne,

že príkaz na domovú prehliadku smeroval výlučne len proti manželovi žalobkyne, pretože podľa obsahu
tohto príkazu a vydaných odsudzujúcich rozsudkov voči ostatným obvineným je zrejmé, že bol vydaný
pre účely usvedčenia aj ostatných obvinených spolupáchateľov. Ako bolo vyššie uvedené, samotný súd
v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím nezákonnosť tejto konkrétnej domovej
prehliadky pokiaľ ide o zásah do práv žalobkyne sám ako predbežnú otázku konštatovať nemôže.

Keďže bolo v trestnom konaní preukázané, že nehnuteľnosť vo Váhovciach č. 599 bola využívaná
na ukrývanie nelegálnych migrantov, možno mať za to, že domová prehliadka bola v danom prípade
nariadená opodstatnene. Na tom nič nemení skutočnosť, že voči manželovi žalobkyne bolo trestné
stíhanie zastavené. Záver prvoinštančného súdu o nepreukázaní existencie nezákonného rozhodnutia,
ako základného predpokladu pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je

teda jednoznačne správny.

25. Rovnako bol správny aj právny záver prvoinštančného súdu o nepreukázaní ďalšieho z
nevyhnutných predpokladov podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a to vznik škody na strane žalobkyne. Tejto
sa domáhala vo forme ušlého zisku, pretože v dôsledku odňatia finančných prostriedkov zaistených pri

domovej prehliadke nemohla z nich poberať finančný profit vo forme úrokov v banke. Tvrdila, že predtým
mala finančné prostriedky uložené na ročnom terminovanom účte v banke a chcela ich opäť vložiť na
obdobný účet, avšak peňažné prostriedky jej boli zadržiavané od ich zaistenia pri domovej prehliadke
dňa 1.2.2006 až do ich vrátenia dňa 26.11.2015.

26. V tomto smere prvoinštančný súd správne poukázal na to, že podľa zák. č. 514/2003 Z. z. sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk sa obvykle vymedzuje ako ujma, spočívajúca v tom, že
u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to
s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia
majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávnej udalosti)

mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku
škodnej udalosti (uznesenie NS SR z 28.4.2010, sp. zn. 4 Cdo 319/2008). Ak sa teda fyzická osoba
domáha práva na náhradu ušlého zisku, musí preukázať, že predmetný zisk by mohla reálne dosiahnuť,
ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo k jeho nesprávnemu
úradnému postupu. Dôkazné bremeno v tomto smere leží výlučne na žalobkyni.

27. Z výsledkov dokazovania vyplýva, že žalobkyňa mala pôvodne časť peňazí na svojom účte v C.
A. a.s., vybrala ich dňa 4.8.2005. Následne pri domovej prehliadne dňa 1.2.2006 bola vo válende
v rodinnom dome nájdená hotovosť až 27.300,- USD v stodolárových bankovkách, ktoré peňažné
prostriedky boli súčasne pri prehliadke odňaté. Z vykonaného dokazovania však nevyplynuli žiadne

také konkrétne skutočnosti, ktoré by umožňovali prijať záver o tom, že žalobkyni ušli konkrétne výnosy
zo zaistených peňažných prostriedkov. Ušlý zisk spočívajúci v úrokoch zo zaistených peňažných
prostriedkov totiž môže byť podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. nahraditeľný len vtedy, ak by
žalobkyňa v čase zaistenia týchto prostriedkov mala s týmito peňažnými prostriedkami reálne zámery,ktoré by napĺňala konkrétnymi úkonmi bezprostredne smerujúcimi tieto peňažné prostriedky konkrétnym
spôsobom zhodnocovať, avšak tento svoj konkrétny zámer neuskutočnila len v dôsledku ich zaistenia.
To, že žalobkyňa v predchádzajúcom období takmer pol roka pred domovou prehliadkou mala časť

peňazí na účte v banke neznamená bez ďalšieho dôkaz o tom, že tak mala v úmysle urobiť aj v
budúcnosti. Žalobkyňa teda nepreukázala žiadne konkrétne investičné príležitosti, ktoré mala v úmysle
realizovať a ktoré kvôli zaisteniu prostriedkov stratila. Ušlý zisk vo forme úrokov z odňatých peňažných
prostriedkovvbanketakniejevpríčinnejsúvislostisodňatímtýchtopeňažnýchprostriedkovpridomovej
prehliadke, pretože ich odňatie žalobkyni nemožnosť dosiahnutia úrokov z nich nezaložila, pretože v

čase odňatia týchto prostriedkov tieto žiadnym spôsobom zhodnocované neboli.

28. Okolnosť, že žalobkyňa stratila možnosť s týmito finančnými prostriedkami počas trvania trestného
konania disponovať, a sama o sebe vznik škody nepredstavuje. O ušlý zisk by sa jednalo len v prípade,
keby takýmto postupom bol zmarený konkrétny pripravovaný zámer žalobkyne. Škoda vo výške ušlého
zisku sa totiž odškodňuje len ak by bolo preukázané, že žalobkyňa takýto úmysel reálne mala a za akých

konkrétnych podmienok a v akom konkrétnom období. Muselo by byť preukázané že škodná udalosť -
tu odňatie finančných prostriedkov zasiahla do konkrétneho priebehu deja vedúceho k určitému zisku,
nepostačuje len všeobecná úvaha žalobkyne o možnom vplyve zaistenia peňažných prostriedkov na
eventuálne možné výnosy. Predmetné finančné prostriedky boli žalobkyni za daných okolností odňaté
dôvodne a zákonne a ich odňatie na majetkovom stave žalobkyne nič nezmenilo.

29. Žalobkyňou tvrdená investícia odňatej peňažnej čiastky do termínovaného vkladu na dobu
pokrývajúcu celé obdobie od vykonania domovej prehliadky do času vrátenia zaistených peňažných
prostriedkov žalobkyni, je tak iba jej spätne tvrdeným zámerom, ktorý sa neodškodňuje, pokiaľ nie je
kvalifikovaným spôsobom preukázané, že takáto dispozícia bola očakávaným priebehom jej činnosti za

obvyklých okolností (rovnako uznesenie NS ČR z 26.9.2007, sp. zn. 25 Cdo 2973/2005).

30. Pokiaľ sa žalobkyňa bránila tým, že orgány činné v trestnom konaní opakovane žiadala o vrátenie
odňatých peňažných prostriedkov, pretože sú jej výlučným vlastníctvom, tu odvolací súd uvádza, že
pokiaľ sa príslušné orgány takouto jej žiadosťou náležite nezaoberali, bolo by možné ich ne/konanie

považovať za nesprávny úradný postup, nakoľko za taký je možné považovať aj iné nekonanie
príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu. Avšak v tom prípade v zmysle ust. § 9 ods.
2 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z. platí, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v nečinnosti pri výkone verejnej moci možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov; resp. pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa

finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti
o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru,
vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Aj v

prípade nesprávneho úradného postupu totiž platí, že súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom sám o otázke či v danom prípade k nesprávnemu
úradnému postupu došlo, nie je oprávnený rozhodovať, ale môže vychádzať len z niektorého z vyššie
uvedených rozhodnutí, ktorá podmienka však v danom prípade splnená nebola. Vzhľadom na uvedené
žalobkyňa vznik škody vo forme ušlého zisku spôsobenej nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym

úradným postupom v konaní nepreukázala, preto bolo ďalej už nepodstatným skúmať, akým spôsobom
si výšku ušlého zisku vypočítala.

31. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
veci samej, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania žalovanej, odvolaním

žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

32. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanejpriznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni. O výške náhrady trov odvolacieho konania
v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).