Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/239/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217200863
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2217200863.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s. r.
o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, proti
žalovanej: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, adresa X. B., V. XXX, o zaplatenie 1.004,78 Eur s príslušenstvom,

na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16Csp/18/2017-25 zo dňa
16.6.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o zaplatenie 1.004,78 Eur s 5,25%

ročnýmúrokomzomeškaniaod10.2.2014zamietolavýrokomII.stranámnároknanáhradutrovkonania
nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 497
Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“), § 2 písm. a), b) a d) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 39, § 41 § 52 a nasl., § 107 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“)

a ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Súd pritom vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal za preukázané, že žalovaná
ako dlžník a žalobca ako veriteľ uzavreli dňa 5.8.2013 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500029164,
ktorá je svojou podstatou zmluvou o úvere, ide teda o absolútny obchodný vzťah, na ktorý sa vzťahujú
ustanovenia Obchodného zákonníka, ale zároveň vzhľadom na povahu a postavenie zmluvných strán

súd posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, upravujúce režim spotrebiteľských zmlúv a zároveň aj ako spotrebiteľský úver v zmysle
zák. č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom na to súd v prvom rade posudzoval dohodnutú úrokovú sadzbu vo
výške 70,01% ročne a uzavrel, že takáto výška úroku odporuje dobrým mravom, nakoľko nepredstavuje
primeranú odmenu za užívanie požičanej istiny, naopak ide o neprimerané, až úžernícke úroky
predstavujúce viac ako dvojtretinové zvýšenie ceny tovaru oproti prípadu, ak by žalovaný ako kupujúci

zaplatil tovar ihneď. Súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe je právnym úkonom,
ktorý sa prieči dobrým mravom a preto je podľa § 39 OZ neplatná. Pretože dohoda o úroku v zmluve
o pôžičke, resp. úvere je neoddeliteľnou časťou zmluvy v zmysle § 41 OZ, má neplatnosť tejto časti
za následok celkovú neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500029164. Plnenie poskytnuté
žalobcom žalovanej je tak plnením bez právneho dôvodu, teda bezdôvodným obohatením podľa § 451
ods. 1 a 2 OZ a žalovaná je preto povinná vydať iba sumu, ktorá jej bola plnená. Súd ďalej zmysle ust.

§ 5b zák. č. 250/2007 Z. z. vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, z úradnej povinnosti, teda aj
bez existencie námietky žalovanej, pristúpil ku skúmaniu, či nárok žalobcu na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia nie je podľa § 107 ods. 1 OZ premlčaný, pričom ustálil, že nakoľko žalobca žalovanej sumu
poskytol dňa 5.8.2013, ktorým okamihom vedel, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila,
týmto dňom začala plynúť dvojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 5.8.2015, preto ak bola žaloba

podaná na súd dňa 19.1.2017, bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom na to, súd žalobu
zamietol.

4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 257 a § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a s ohľadom na to, že plne úspešnej žalovanej, ktorá by

mala nárok na náhradu trov, pre jej neúčasť na konaní žiadne trovy nevznikli.

5. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca, pričom žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, prípadne aby ho zrušil a vec vrátil
súdu na ďalšie konanie, uplatnil si tiež náhradu trov odvolacieho konania. Ako odvolacie dôvody uviedol
tiektorévyplývajúzust.§365ods.1písm.b),d)ah)CSP,tedažesúdnesprávnymprocesnýmpostupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivýproces,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že závery
súdu o tom, že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná pre rozpor výšky úrokov s dobrými mravmi,
v dôsledku čoho je žalovaná suma bezdôvodným obohatením, ktoré je postupom podľa § 5b zák. č.

250/2007 Z. z. premlčané, sú nesprávnymi a nezákonnými. Mal za to, že otázka výšky úrokov, súladu
úrokov so zákonom a právne dôsledky dohodnutia si úrokov odporujúcich zákonu, sa musia posudzovať
v intenciách Obchodného zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch. Základná regulácia úrokov
pritom vyplýva z ust. § 502 ods. 1 OBZ, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej

zákonom alebo na základe zákona; ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky
požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy; ak strany
dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť
úroky v najvyššie prípustnej výške. Táto právna úprava má prednosť pred Občianskym zákonníkom,
nakoľko ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú úroky dohodnuté vo

výške vyššej než je prípustné na základe alebo podľa zákona a ide o špeciálnu právnu úpravu pred
všeobecnou úpravou občianskeho práva. Uvedený právny názor potvrdila aj Národná banka Slovenska
prostredníctvom stanoviska útvaru dohľadu nad finančným trhom vo svojom oznámení číslo 1/2015. Súd
preto dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti uzavretej úverovej zmluvy, nakoľko v zmysle cit. ust.
nie je možné dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru o povinnosti dlžníka

platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. Vyslovenie neplatnosti celej
úverovej zmluvy odporuje zákonu aj preto, že v prípade, ak si strany výšku úroku nedohodnú, podľa
zákona nejde o neplatnú zmluvu, pretože v takom prípade by dlžník mal platiť len úroky požadované
bankami.
6. Žalobca mal tiež za to, že posúdenie úverovej zmluvy ako neplatnej neobstojí ani podľa predpisov

občianskeho práva, nakoľko všeobecným a ustáleným pravidlom výkladu právnych predpisov a ich
aplikácie pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je zásada, že prednosť má taký prístup, ktorý
ponecháva právny úkon platný aspoň v časti, než ako by mal byť právny úkon posúdený za neplatný
(§ 41 OZ). Ak bol súd schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi, potom musí byť
spôsobilý určiť, od akej hodnoty dochádza k rozporu s dobrými mravmi. Takéto určenie bude potom

logicky spĺňať aj podmienku oddeliteľnosti od ostatného obsahu, pretože ak sa na jednej strane dá určiť
hranica, kde rozpor nastal a kde nie, potom súd tým vyjadruje svoje právne posúdenie aj o tom, kde sa
dohoda o úroku považuje ešte za platnú a kde už platnou nie je. Súd neposúdil vec správne ani podľa
ustanovení OZ a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného
obohatenia. Odkaz na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 26/2011 v napadnutom rozsudku je nedôvodný,

pretože sa v ňom neposudzovala úverová zmluva a nároky z nej, ale zmluva o pôžičke. V prospech
svojej argumentácie žalobca poukazoval na rozsudok NS ČR sp. zn. 32Cdo 45/2013 zo dňa 26.10.2015
a dôvodil, že sa od žalovaného domáha zaplatenia sumy, ktorá predstavuje nesplatenú časť z vyplatenej
istiny úveru, na ktorú má nesporný nárok.

7. K aplikácii ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. súdom prvej inštancie žalobca uviedol, že tým bol porušený
nielen princíp nestrannosti súdu, ktorý tak už nevystupuje ako nestranný a nezávislý orgán, ale zároveň
je táto aplikácia neprimeraná, nakoľko žalovaný uhradil žalobcovi sumu len 176,56 Eur. Je hranične
nespravodlivým výkladom a použitím zákona, aby aj v takomto prípade súd ex offo prihliadal na uvedenéustanovenie. Súd má pri rozhodovaní vychádzať z toho, aby ochrana ohrozených alebo porušených
práv a právom chránených záujmov bola spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty (čl. 2 ods. 1 CSP). Na premlčanie v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. súd prihliadať nemal,

pretože uvedené zákonné ustanovenie je protiústavné, porušuje princíp rovnosti strán a nezávislosti
súdu a porušuje zmysel súdneho konania. Pochybnosti o súlade § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. vyplývajú
aj z toho, že pred Ústavným súdom SR je vedené konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou SR.

8. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

9. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní dané neboli.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania

pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/
a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd

prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej
správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je nevyhnutné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§
389 ods. 1 písm. b/ a c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP).

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu
bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu právnemu záveru, keď aplikujúc ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov ustálil, že nárok žalobcu kvalifikovaný ako bezdôvodné obohatenie pre

neplatnosť uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere, je v celom rozsahu premlčaný, a preto je dôvodné
žalobu zamietnuť. Nebolo pritom sporným, že predmetný záväzkový vzťah medzi stranami bol založený
spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa spravuje aj príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa.

12. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú

podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

13. Podľa § 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

14.VzhľadomnaprávoplatnýnálezÚstavnéhosúduSRvovecič.k.PL.ÚS11/2016-60zodňa7.2.2018,

sa v predmetnej veci stalo základnou právnou otázkou, či na daný prípad bolo možné aplikovať ust.
§ 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, teda či súd mohol z úradnej povinnosti, teda bez
vznesenia námietky premlčania žalovanou, skúmať, či nárok žalobcu je premlčaný, a to aj so zreteľom
na skutočnosť, že na Ústavný súd SR, bol už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie podaný návrh
na posúdenie súladu ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

15. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 26.7.2018, orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by

inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.16. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

17. Ustanovenie § 5b bolo do Zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014
Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014.

Na základe predmetného ustanovenia § 5b z. č. 250/2007 Z. z., sa súdu (ktorý je možné považovať za
orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) ukladala povinnosť v súdnom konaní z úradnej
povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá.
Predmetnému ustanoveniu sa prisudzoval v súdnej praxi procesný charakter, preto bolo aplikované
súdmi aj v konaniach, ktoré sa začali ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia.

18. Dňa 8.9.2015 podal Okresný súd Košice II. na Ústavný súd SR návrh na rozhodovanie o súlade § 5b
zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd
SR tento návrh prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 9.11.2016 pod č. k. PL. ÚS 11/2016-7.

19. Nálezom PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
dňa 27.9.2018, čím stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť.

20. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 v bode 51. uzavrel, že
predmetné ustanovenie prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu,
ako aj práva na súdnu ochranu, čím je porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a
takto aj „férovosť“ legislatívna chránená čl. 1 ods. 1 Ústavy.

21. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na
vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

22. Podľa § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia
strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

23. Podľa § 41b ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom

procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom
ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno
nútene vymáhať.

24. V právnoaplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4

Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp
uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.

25. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že:

„Hoci Ústava SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch
nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému
záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc.
Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením
nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia

nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúcestanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu...“ (rovnako aj nález Ústavného
súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006).

26. Vzhľadom na uvedené východiská platí, že nálezom Ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016
stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku, hľadí sa
naň ako by nikdy nebolo účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
V zmysle ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR predmetné ustanovenie nemalo byť v právnej praxi ani nikdy
aplikované. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade oprel svoje

zamietajúce rozhodnutie o také znenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania
nebolo účinné, teda súd rozhodol v rozpore s Ústavou SR a zákonom, čím nielenže vec nesprávne
právne posúdil, keď pristúpil k posudzovaniu otázky premlčania nároku žalobcu z úradnej povinnosti a
nie na námietku dlžníka, ale nakoľko nezvolil postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, svojim postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Odvolací súd tak uzatvára, že odvolanie žalobcu je dôvodné (§ 389 ods.

1 písm. b/ a c/ CSP).

27. Dôvodná bola tiež odvolacia námietka žalobcu, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil,
pokiaľ uzavrel, že v danom prípade dojednanie úrokov vo výške 70,01% v rozpore s dobrými mravmi, má
za následok neplatnosť celej zmluvy o revolvingovom úvere, nakoľko dohoda o úroku v zmluve o úvere

je neoddeliteľnou časťou zmluvy v zmysle § 41 OZ. Odvolateľ pritom záver súdu o dojednaní úrokov v
rozpore s dobrými mravmi nespochybňoval.

28. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

29. Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

30. Podľa § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“), zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

31. Podľa § 502 ods. 1 OBZ, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich

úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré
poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než
prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške.

32. Dôvod neplatnosti právneho úkonu sa môže týkať buď celého právneho úkonu, alebo len jeho
časti. V prípade, že sa neplatnosť právneho úkonu týka len časti právneho úkonu, pričom ide o vadu
právneho úkonu, ktorú možno oddeliť od jeho ostatného obsahu, je neplatná len táto časť právneho
úkonu. Tento prístup je preferovaný v zmysle zásady in favorem negotii. Ak sa však dôvod neplatnosti

týka podstatnej náležitosti právneho úkonu, bez ktorej právny úkon nemôže vzniknúť, je právny úkon
neplatný v celom rozsahu. Ustanovenie § 41 OZ o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu sa týka aj
obchodných záväzkových vzťahov. Niektoré právne predpisy však obsahujú osobitnú úpravu, ktorá
zmysel § 41 OZ modifikuje. Osobitné pravidlo vo vzťahu ku zmluve o úvere, potom obsahuje Obchodný
zákonník v ust. § 502 ods. 1 OBZ, kedy zákon pre prípad neplatného dojednania úrokov, presne vytvára

práva a povinnosti použiteľné pre zmluvné strany. Úprava obsiahnutá v § 502 OBZ posilňuje princíp
obsahovej oddeliteľnosti tej časti právneho úkonu - zmluvy o úvere, ktorá sa týka úrokov, od ďalších
častí tejto zmluvy (§ 41 OZ).

33. Zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná a záväzok platiť úroky patrí k jej pojmovým

znakom, je jej podstatnou náležitosťou. Avšak v zmysle ust. § 502 ods. 1 OBZ, zákon pre vznik zmluvy
o úvere nevyžaduje, aby v zmluve bola dohodnutá výška úrokov. V tom prípade zákon ustanovuje
povinnosť dlžníka platiť úroky v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak by bola najvyššia prípustná výška úrokov ustanovená zákonom alebo na základe zákona(čo v súčasnosti nie je) strany by boli pri dohode o výške úrokov limitované touto najvyššou výškou.
Aj keby strany dohodli výšku úrokov presahujúcu ustanovený limit, dlžník by nebol povinný platiť úroky
nad stanovený limit. Pre prípad, že si zmluvné strany výšku úrokov v zmluve nedohodnú a nemožno ju

určiť ani na základe zákona, uplatnia sa úroky obvyklé. Výška obvyklých úrokov závisí od úrokov, ktoré
požadujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy.

34. V prípade, že strany zmluvy o úvere, ktorou je i zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v
danom prípade, dojednajú úroky vyššie než prípustné, teda ako v danom prípade v rozpore s dobrými

mravmi, čo spôsobuje, že zmluva je v časti dohodnutého úroku neplatná, pričom ide o absolútnu
neplatnosť v zmysle § 39 OZ, je dlžník potom v zmysle ust. § 502 ods. 1 veta tretia OBZ povinný
platiť úroky v najvyššie prípustnej výške, t. j. vo výške obvyklej. Z obsahu spisu pritom nevyplýva, že
by súd prvej inštancie o tejto otázke vykonal dokazovanie a zisťoval, aká bola obvyklá výška úrokov
požadovaných za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy, ako určuje
ust. § 502 ods. 1 OBZ pre prípad, že úroky nie sú platne dojednané. Právny záver súdu, že neplatnosť

dohody o úrokoch, spôsobuje neplatnosť celej zmluvy, je teda v danom prípade nesprávny (§ 389 ods.
1 písm. c) CSP).

35. V dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho procesného
postupu, sa potom prvoinštančný súd už dôsledne nezaoberal právnou a vecnou správnosťou a

dôvodnosťou žalobcom uplatňovaných nárokov z úverovej zmluvy, a neposkytol tak žalovanému
spotrebiteľovi ex offo súdnu ochranu jeho práv a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na ust. § 295 CSP v zmysle
ktorého v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré
spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará

alebo zabezpečí takýto dôkaz.

36. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu s
použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie svojím nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (posudzovaním premlčania z úradnej povinnosti), pričom
tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ako aj z dôvodu, že v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia veci súd nevykonal navrhované (v danom prípade nevyhnutné)
dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred
odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

37. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa
pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených nárokov, za tým účelom v
súlade s ust. § 295 CSP doplniť dokazovanie, jeho výsledky nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť,

posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne znova vo veci rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí pritom
prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania včítane trov tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 1 CSP).

38. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).