Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. január 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/72/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714206227
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5714206227.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcov: 1/
MUDr. Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. W. M. XX, 2/ X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., J. V. XX, 3/
PharmDr.R.Q.,nar.XX.XX.XXXX,bytomF.,V.XX,všetciprávnezastúpeníJUDr.JozefomPliešovským,
advokátom, so sídlom v Y., V. X, proti žalovaným: 1/ PhDr. Y. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., V. XX,
2/ U. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., V. XX, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní
žalobcov v rade 1/ až 3/ a o odvolaní žalovaných v rade 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin
č.k. 9C/116/2014-405 zo dňa 27. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 9C/116/2014-405 zo dňa 27. septembra 2017 vo výrokoch I., II.
týkajúcich sa veci samej a vo výroku V. o trovách prvoinštančného konania
p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti (výroky III. a IV.) z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Martin
č.k. 9C/116/2014-405 zo dňa 27. septembra 2017 n e d o t k n u t ý .

Žalobcom v rade 1/ až 3/, ani žalovaným v rade 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z
n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej v rade 1/ a žalovanému v rade 2/ povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v rade 1/ a žalobkyni v rade 2/ po 564,00 Eur a žalobkyni v rade
3/ sumu 805,00 Eur, všetkým žalobcom spolu s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 09.02.2014 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalovanej v rade 1/ a žalovanému
v rade 2/ súd uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v rade 1/ a žalobkyni v rade 2/
po 762,00 Eur a žalobkyni v rade 3/ sumu 1.089,00 Eur, všetkým žalobcom spolu s 5,05 % úrokom z

omeškaniaročneod16.01.2016dozaplatenia,všetkodotrochdníodprávoplatnostirozsudku(výrokII.).
Vozvyškuuplatnenéhonárokunaúrokyzomeškaniaapožadovanézosúmpriznanýchžalobcom,pokiaľ
ide o výšku úrokov za obdobie od 09.05.2014 a pokiaľ ide o obdobie omeškania z úrokov priznaných vo
výške 5,05 % ročne, súd žalobu zamietol (výrok III.). Vo zvyšku ďalej uplatneného nároku súd konanie
zastavil (výrok IV.). Žalobcom proti žalovaným súd náhradu trov konania nepriznal (výrok V.).

2. Žalobou podanou na okresnom súde dňa 09. mája 2014 sa žalobcovia proti žalovaným domáhali

vydania bezdôvodného obohatenia tak, že žalobca v rade 1/ žiadal zaplatenie sumy 687,50 Eur,
žalobkyňa v rade 2/ žiadala zaplatenie sumy 687,50 Eur a žalobkyňa v rade 3/ žiadala zaplatiť sumu
1.375,00 Eur, pričom popri istine žalobcovia požadovali priznať aj 5,75 % ročný úrok z omeškania
od podania žaloby do zaplatenia. V podanej žalobe tvrdili, že sú spoluvlastníkmi nehnuteľnostínachádzajúcich sa v katastrálnom území V. W. M., ktoré sú zapísané na LV č. XXX, a to KN parcela
č. 145/57 - zastavané plochy o výmere 32 m2 a KN parcela č. 145/62 - zastavané plochy o výmere
588 m2, a to žalobca v rade 1/ v podiele 7/24-ín, žalobkyňa v rade 2/ v podiele 7/24-ín a žalobkyňa

v rade 3/ v podiele 10/24-ín. Žalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi stavieb, a to kravína súp. č.
XXX a mliečnice súp. č. XXX, ktoré sú zapísané na LV č. XXX a sú postavené na pozemkoch
žalobcov uvedených v žalobe. Žalobcovia spoluvlastníctvo k pozemkom nadobudli v reštitučnom konaní
rozhodnutím Pozemkového úradu v Martine a žalovaní nadobudli stavby kúpnou zmluvou, ktorej vklad
bol povolený Správou katastra Martin V 3423/2001 od správcu konkurznej podstaty, resp. likvidátora

bývalého Štátneho majetku v Martine, pričom nadobudli výlučne stavby a s vedomosťou, že sa
tieto stavby nachádzajú na pozemkoch žalobcov. Napriek viacerým mimosúdnym rokovaniam, akým
spôsobom usporiadať vzniknutú situáciu, k dohode nedošlo. Žalovaní získavajú majetkovú hodnotu
užívaním pozemku bez právneho titulu, a preto sa domáhali zaplatenia peňažnej náhrady za obdobie od
10. mája 2012 do konca roku 2013 v celkovej sume 2.750,00 Eur, keď z tejto sumy pripadá na každého
zo žalobcov podiel v závislosti od výšky spoluvlastníckeho podielu. Ku žalobe pripojili znalecký posudok

Ing. Ľubomíra Agricolu, ktorý stanovil všeobecnú cenu nájmu za roky 2012 a 2013 v sume 3.359,24 Eur.

3. Dňa 10.12.2015 žalobcovia podali proti žalovaným na okresný súd ďalšiu žalobu, ktorá bola vedená
pod sp.zn. 10C/525/2015. Aj v tomto konaní žalobcovia proti žalovaným uplatnili nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia na základe rovnakých skutočností, avšak s tým rozdielom, že medzičasom

došlo k rozdeleniu parcely č. 145/62 na parcelu KNC č. 145/196 - zastavané plochy o výmere 204
m2, parcelu KNC č. 145/197 - zastavané plochy o výmere 40 m2 a KNC č. 145/198 - zastavané
plochy o výmere 176 m2, parcelu KNC č. 145/199 - zastavané plochy o výmere 77 m2. Všetky
tieto pozemky patrili žalobcom v rovnakých spoluvlastníckych podieloch, ako bolo uvedené vyššie,
pričom v tomto konaní si uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za roky 2014 a 2015

za užívanie rovnakej výmery, a to vo výške 3.512,00 Eur, keď túto celkovú náhradu za dva roky
požadovali priznať v závislosti od výšky svojich spoluvlastníckych podielov tak, že žalobcovia v rade
1/ a 2/, ktorých spoluvlastnícke podiely boli rovnaké (7/24-ín), požadovali priznať po sume 1.024,35
Eur a žalobkyňa v rade 3/, ktorej podiel predstavoval 10/24-ín, požadovala priznať 1.463,30 Eur s
tým, že k tejto istine žalobcovia požadovali priznať tiež 5,05 % úrok z omeškania ročne od podania

žaloby do zaplatenia, teda od 10.12.2015. K žalobám žalobcovia pripojili výpis z listu vlastníctva č.
XXX pre kat. územie V. W. M., ktorým preukazovali svoje spoluvlastníctvo a výpis z listu vlastníctva č.
XXX, ktorým preukazovali spoluvlastníctvo žalovaných k stavbám postavených na sporných parcelách.
Zároveň pripojili snímku z katastrálnej mapy, ktorá zobrazovala polohové umiestnenie parciel, pripojili
výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia adresované žalovaným, odpovede žalovaných na výzvy

žalobcov.

4. Uznesením sp.zn. 9C/116/2014 zo dňa 11.03.2016 boli veci vedené pod sp.zn. 9C/116/2014 a sp.zn.
10C/525/2015 spojené na spoločné konanie, ktoré ďalej prebiehalo pod sp.zn. 9C/116/2014.

5. Žalovaní sa v konaní bránili argumentáciou, že suma vyčíslená v znaleckom posudku Ing. Ľubomíra
Agricolu je neprimeraná. Kontrolný znalecký posudok nepredkladali jednak z ekonomických dôvodov
a jednak preto, že je zbytočný, nakoľko právna stránka žalovaného nároku je právne upravená vo
všeobecne záväzných právnych predpisoch, ktoré neboli Ing. Agricolom použité. Budova kravína a
mliečnice boli legálne postavené a majú súpisné čísla, na dôkaz čoho predložili rozhodnutie obce V. W.

M. o určení súpisného čísla a uviedli, že nimi oslovení znalci oznámili, že Ing. Ľubomír Agricola pochybil,
keď pri vyhotovovaní znaleckého posudku vychádzal z nesprávneho právneho predpisu, vyhlášky č.
492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, pričom prehliadol, že kravín a mliečnica sú
budovy, ktoré slúžia na poľnohospodárske účely. Poukázali na ust. § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003
Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov,

podľa ktorého je pozemkom poľnohospodárskym aj pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske
účely do 24.06.1991, čo je prípad kravína a mliečnice v ich vlastníctve. Mal byť použitý zákon č.
504/2003 Z. z., podľa ktorého v zmysle § 10 ods. 1 tohto zákona výška nájomného je najmenej 1 %
z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je
ustanovenie § 43 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. v znení zákona č. 549/2004 Z. z., a preto mal znalec

určiť ročnú výšku nájomného podľa týchto predpisov. Žalovaní sú si vedomí, že by mali platiť nájomné
za užívaný pozemok, avšak jeho výška by bola podstatne nižšia ako tá, ktorú požadovali v konaní
žalobcovia, a preto žiadali žalobu zamietnuť.6.Vpriebehukonaniažalobcoviapodanímzodňa22.04.2016upresnili,žedo18.11.2016boližalobcovia
spoluvlastníkmi aj KN parcely č. 145/62 - zastavané plochy o výmere 91 m2. Vzhľadom k tomu, že
na tejto parcele mala viesť miestna komunikácia, žalobcovia darovali tento pozemok a ďalšie pozemky

darovacou zmluvou, ktorej vklad bol povolený pod V 4117/14 Správou katastra Martin, Obci V. W.
M.. Vklad bol povolený 18.11.2014 a v súčasnosti je táto parcela zapísaná na LV č. XXXX pre kat.
územie V. W. M. v prospech Obce. Preto žalovaní bez právneho dôvodu užívali pozemky žalobcov od
01.01.2014 do 17.11.2014 vo výmere 620 m2 a od 18.11.2014 do 31.12.2015 vo výmere 529 m2. Za
roky 2012 až 2013 užívaná výmera predstavovala 620 m2. Túto skutočnosť preukazovali žalobcovia

výpisom z listu vlastníctva č. XXXX pre kat. územie V. W. M.. Žalujúca strana zotrvávala na svojich
stanoviskách, pričom poukázala na skutočnosť, že v priebehu konania boli vyhotovené geometrické
plány, ktorými došlo k rozdeleniu a prečíslovaniu parciel, ktoré sú uvádzané v žalobe a na okolitých
pozemkoch sa začala uskutočňovať výstavba rodinných domov, pozemky sa rozpredávajú a sú zahrnuté
do územného plánu Obce V. W. M., ako pozemky určené na výstavbu. Žalujúca strana nesúhlasila s
argumentáciou, že ide o poľnohospodárske pozemky len preto, že sú zastavané budovami určenými na

poľnohospodársku výrobu, keď žalovaní budovy na poľnohospodársku výrobu ani neužívajú. Budovy sú
využívané bezdomovcami na príležitostné prespávanie.

7. Súd vykonal dožiadanie na Obec V. W. M., ktorá listom zo dňa 26.02.2016 oznámila súdu, že
KN parcely č. 145/198, 145/199, 145/196 a 145/197 vedené na LV č. 511 pre kat. územie Košťany

nad Turcom v spoluvlastníctve žalobcov sa nachádzajú v zastavanom území obce Košťany nad
Turcom a podľa územného plánu obce sú plánované a určené na výstavbu individuálnou občianskou
výstavbou. Túto skutočnosť súd zistil aj ohliadkou na mieste samom, ktorú vykonal 22.03.2016. V areáli
budov patriacich žalovaným súd zistil, že v danom areáli, až na tvar budov, ktorý bol charakteristický
pre poľnohospodárske budovy v predrevolučnom období, nič aktuálnej poľnohospodárskej výrobe

nenasvedčuje. V blízkosti kravína sa nachádzajú staršie rodinné domy, ktorých hospodárske budovy a
dvory sú vzdialené od kravína maximálne 50 metrov. Pozemky v danom areáli patria rodine žalobcov,
pričom časť pozemkov darovali žalobcovia obci za účelom bytovej výstavby, za účelom výstavby
investičných sietí a plynových prípojok. Okolo kravína aj mliečnice sa nachádzajú pozemky, ktoré
evidentne majú slúžiť ako prístupové cesty k ďalším stavebným pozemkom a bolo zrejmé, že sú v

nich už urobené inžinierske siete, ako plynové prípojky, kanalizačné prípojky a vodovodné prípojky,
rovnako elektrické prípojky. Sporné pozemky z južnej strany boli obklopené približne vo vzdialenosti
100 až 150 metrov ďalšími rodinnými domami a z východnej strany v neodhadnutej vzdialenosti od nich
prebiehala železničná trať a hlavná komunikácia medzi Turčianskymi Teplicami a Martinom. Pozemky
žalobcov siahajú až po železničnú trať. V blízkosti budovy kravína a mliečnice sa nachádza ďalšia

budova postavená na KN parcele č. 145/35, 145/200 a 145/204, na ktorú podľa žalobcov už je vybavené
búracie povolenie a bude sa asanovať za účelom uvoľnenia stavebných pozemkov. V budove kravína
bolozrejmé,žeslúžinapríležitostnéprespávanieosôbbezdomova,nakoľkovnejbolizloženéajosobné
veci a šatstvo, časť budovy bola v dezolátnom stave a v stavebných otvoroch neboli umiestnené okná
ani dvere a strecha bola poškodená. Kravín je postavený do tvaru písmena L a v jeho dlhšej časti boli

osadenénovéplastovéokná.PrávepodtoutočasťoukravínasanachádzaajKNparcelač.145/62,ktorá
by mala byť súčasťou prístupovej komunikácie k ďalším rodinným domom. Podľa vyjadrenia žalovanej
v rade 1/ sporné budovy už 20 rokov neslúžia k poľnohospodárskym účelom. K vykonanej ohliadke sa
vyjadrila žalovaná strana prostredníctvom zástupcu podaním zo dňa 07.04.2016, kde konštatovala, že
žalovaní v 90-tych rokoch minulého storočia vlastnili 200 oviec a 2 jazdecké kone, ktoré boli umiestnené

pri Bratislave, avšak keď majiteľ pozemkov zrušil svoj súhlas na umiestnenie týchto zvierat na jeho
pozemkoch, žalovaní tieto zvieratá dali do nájmu iným osobám. Žalovaní odkúpili pre potreby ustajnenia
uvedených hospodárskych zvierat budovu kravína a mliečnice a nadobudnuté hospodárske budovy
chceli postupne renovovať, avšak počas rekonštrukčných prác oboch žalovaných oslovil žalobca v rade
1/ s návrhom, aby bola vykonaná zámena jeho dvoch pozemkov za časť kravína s tým, že žalovaní

sa vzdali svojho zámeru vykonávať živočíšnu výrobu. Poukázali tiež na skutočnosť, že boli opomenutí
v stavebných konaniach, ktoré boli vyvolané žalobcami v súvislosti s investičnými zámermi na ich
pozemkoch a zotrvávali na tvrdení, že nie je možné vo veci ustanoviť znalca z odboru stavebníctva, ktorý
by určil všeobecnú hodnotu nájmu ako ekvivalent bezdôvodného obohatenia žalovaných, nakoľko ide
o poľnohospodárske pozemky, keďže sú zastavané budovami určenými na poľnohospodársku výrobu.

Stavebno-technický účel budov je evidovaný v katastri nehnuteľností, je záväzný a súdu neprislúcha
zmeniť ho.8. Po zistení týchto skutočností súd ustanovil vo veci znalca Ing. Juraja Veselka, znalca z odboru
stavebníctvo - odhad hodnoty nehnuteľností, ktorý vo veci podal odborné vyjadrenie č. 6/2017. Pri
určení znalca z tohto odboru spravoval sa súd nasledovnými úvahami: Medzi procesnými stranami bolo

celkom nesporné, že žalovaní v kritickom období pozemky žalobcov užívali bez právneho dôvodu, to
znamená bez riadne uzavretej nájomnej zmluvy alebo iného právneho titulu, ktorý by ich k užívaniu
sporných pozemkov oprávňoval. Užívanie spočívalo v tom, že na pozemkoch, ktoré patrili žalobcom
v podieloch tak, ako žalobcovia deklarovali v žalobe a preukázali výpismi z listu vlastníctva č. XXX,
mali žalovaní postavené budovy mliečnice a kravína, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre kat. územie

V. W. M.. Medzi stranami bola sporná tá skutočnosť, akú výšku by mali žalovaní zaplatiť žalobcom
titulom náhrady bezdôvodného obohatenia, ktoré im vzniklo tým, že pre existenciu svojich budov na
pozemku žalobcov žalobcovia nemohli realizovať svoje užívacie právo k sporným pozemkom, a tým
vznikal naopak žalovaným majetkový prospech, nakoľko za inej situácie pri riadne uzatvorenej nájomnej
zmluve by platili za zastavané pozemky nájom.

9. Citujúc ust. § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka súd konštatoval, že bezdôvodné obohatenie
vzniká predovšetkým tak, že sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty,
avšak v prípade žalovaných spočívalo v tom, že ich doterajší majetok sa nezmenšil, hoci inak by
k tomu došlo, keby žalovaní si plnili svoje povinnosti z nájomnej zmluvy, ak by bola uzavretá a
platili primerané nájomné. Práve nájomná zmluva by založila medzi vlastníkmi budovy a vlastníkmi

pozemku taký vzťah, ktorý by žalovaným zabezpečoval legálne užívanie a existenciu budov na pozemku
žalobcov. Výška plnenia za užívanie cudzej veci sa odvodzuje od prospechu, ktorý žalovaní získali a
sú povinní vydať ho, teda od toho, čo žalovaní získali neoprávneným užívaním pozemkov žalobcov
a majetkovým vyjadrením tohto prospechu je potom peňažná suma, ktorá zodpovedá nájomnému
realizovanému zvyčajne v danom mieste a čase za porovnateľné nehnuteľnosti. Povinnosť poskytnúť

náhradu žalobcom ako vlastníkom pozemkov, na ktorých stoja stavby žalovaných, stíha žalovaných
ako vlastníkov stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizujú svoje vlastnícke právo. Žalovaní
sa síce bránili poukazovaním na skutočnosť, že pozemky, ktoré sú zastavané ich stavbami, sú
pozemkami určenými na poľnohospodárske účely, keďže v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003
Z. z. boli zastavané stavbou na poľnohospodárske účely do 24.06.1991 a samotné stavby podľa

zápisov na LV č. XXX pre kat. územie V. W. M., teda kravín a mliečnica, ktoré majú určené aj
súpisné číslo, sú stavbou určenou na poľnohospodárky účel, avšak súd sa nestotožnil s názorom,
že by žalovaní mali žalobcom za užívanie ich pozemkov platiť nájom tak, ako keby mali prenajatý
poľnohospodársky pozemok slúžiaci poľnohospodárskej výrobe. Nestotožnil sa ani s tým, že by v zmysle
§ 10 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. sa výška nájomného ako ekvivalent bezdôvodného obohatenia

žalovaných mala určiť najmenej ako 1 % z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného
predpisu (§ 43 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb.). Súd konštatoval, že zákon č. 504/2003 Z. z. o nájme
poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov si svojou filozofiou
sleduje nájom pozemkov, ktoré majú slúžiť poľnohospodárskym účelom, pričom účelom takéhoto nájmu
je užívať pozemok na poľnohospodárske účely. Podľa presvedčenia súdu, aj keď stavby, ktoré žalovaní

vlastnia, pôvodne boli stavebno-technicky určené na poľnohospodárske účely, od roku 2001, keď ich
žalovaní v rade 1/ a 2/ kúpili, podľa ich vlastnej výpovede poľnohospodárskym účelom neslúžia. V
čase súdneho konania sa evidentne nachádzali na území určenom pre individuálnu bytovú výstavbu,
teda pre zastavanie rodinnými domami. Za týmto účelom žalobcovia dokonca časť svojich pozemkov,
dokonca aj pozemok nachádzajúci sa pod stavbou kravína, darovali obci, aby na ňom vybudovala

miestnu komunikáciu. Samotné pozemky žalobcov sú na LV č. XXX vedené ako zastavané plochy a
nádvoria a súčasne sú podľa územného plánu Obce V. W. M. určené na individuálnu bytovú výstavu.
Z tohto pohľadu je nutné považovať tieto pozemky za pozemky stavebné a nie za pozemky, ktoré sú
určené na poľnohospodárske účely, čiže na poľnohospodársku výrobu. Z tohto pohľadu potom súd
považoval za správne, zákonné a spravodlivé, aby ekvivalent toho, čo žalobcom ušlo tým, že nemohli

realizovať svoje vlastnícke práva k sporným pozemkom a to, čo naopak žalovaným neušlo, pretože
užívali v kritickom období sporné pozemky bez poskytnutia primeraného ekvivalentu, je nutné určiť za
pomoci znalca z odboru stavebníctva, a teda jeho odborným vyjadrením zistiť, aké obvyklé nájomné by
mohli žalobcovia požadovať a žalovaní platiť v danom mieste a čase za užívanie týchto pozemkov ako
pozemkov stavebných. V zmysle § 43h ods. 1 Stavebného zákona (zákon č. 50/1976) sa totiž stavebným

pozemkom rozumie časť územia určená územným plánom obce, alebo územným plánom zóny, alebo
územným rozhodnutím na zastavanie a pozemok zastavaný stavbou.10.Zodbornéhovyjadreniač.6/2017,ktorévypracovalIng.JurajVeselko,znaleczodborustavebníctvo-
odvetvie, odhad hodnoty nehnuteľností, súd zistil, že všeobecná hodnota nájmu za pozemok KN parcela
č. 145/62 je za obdobie od 10. mája 2012 do 17.11.2014 v sume 2.960,00 Eur. Všeobecná hodnota

nájmu za pozemok KN parcela č. 145/57 je v období od 10. mája 2012 do 31.12.2015 v sume 250,00
Eur a všeobecná hodnota nájmu za pozemky parc. č. 145/196, parcela č. 145/197, parcela č. 145/198
a parcela č. 145/195 v období od 18.11.2014 do 31.12.2014 v sume 1.340,00 Eur.

11. Podaním zo dňa 22.08.2017 reagovala žalujúca strana na odborné vyjadrenie a žiadala priznať

náhradu za bezdôvodné obohatenie žalovaných užívaním parcely č. 145/62 a KN parcely č. 145/57 v
období od 10. mája 2012 do 31.12.2013, ktoré bolo určené spolu vo výške 1.933,00 Eur tak, že žalobcovi
v rade 1/ a 2/ žiadala priznať po 564,00 Eur a žalobkyni v rade 3/ priznať sumu 805,00 Eur spolu s
5,05 % úrokom z omeškania ročne od 09. mája 2014 do zaplatenia. Pokiaľ išlo o vydanie náhrady za
bezdôvodné obohatenie žalovaných na úkor žalobcu za užívanie pozemkov KN parc. č. 145/62, KN
parc. č. 145/57, KN parc. č. 145/196, KN parc. č. 145/197, KN parc. č. 145/198 a KN parc. č. 145/199 za

obdobie rokov 2014 a 2015, tak tam znalec určil náhradu v celkovej výške 2.613,00 Eur, z ktorej žiadali
žalobcovia v rade 1/ a 2/ priznať po 762,00 Eur a žalobkyňa v rade 3/ sumu 1.089,00 Eur, spolu s 5,75
% úrokom z omeškania ročne od 10.12.2015 do zaplatenia. Na pojednávaní potom právny zástupca
korigoval toto podanie a uviedol, že v podaní zo dňa 22.08.2017 urobil pisársku chybu, keď v petite tohto
podania omylom požadoval pre žalobkyňu 1.933,00 Eur, hoci mal požadovať sumu 805,00 Eur a urobil

aj chybu pri úroku z omeškania, keď za bezdôvodné obohatenie za roky 2012 a 2013 v tomto podaní zo
sumy priznanej žalobcom požadoval 5,05 % úrok z omeškania ročne od 09. mája 2014, hoci pôvodne
požadoval priznať úrok v sume 5,75 % ročne a naopak, keď požadoval priznať úrok z omeškania 5,75 %
ročne v podaní zo dňa 22.08.2017 za náhradu priznanú žalobcom za roky 2014 a 2015, hoci v pôvodnej
žalobe požadoval 5,05 % úrok z omeškania ročne. Aj tam došlo omylom k zámene úroku z omeškania a

žalujúca strana uviedla, že žiada tieto úroky priznať tak, ako boli žiadané z bezdôvodného obohatenia v
pôvodnejžalobevoveci9C/116/2014avpôvodnejžalobevoveci10C/525/2015.Vozvyškuuplatneného
nárokupotomžalujúcastranazobralažalobuspäťažalovanástranakčiastočnémuobmedzeniužalobou
uplatneného nároku námietky v priebehu celého konania neprezentovala, hoci jej toto podanie doručené
bolo.

12. Po vykonanom dokazovaní a po úprave žalobného návrhu žalobcov podaním zo dňa 22.08.2017
súd dospel k záveru, že takto upravenej žalobe je možné, pokiaľ ide o istinu, vyhovieť v celom rozsahu.
Nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovaným s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu súdu nachádza právnu oporu v § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia uplatnili

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v závislosti od veľkosti svojich spoluvlastníckych podielov,
ktoré boli zistené z výpisu listu vlastníctva č. 511 tak, ako bol doložený, či už k pôvodným žalobám
alebo neskôr v priebehu konania a z tohto výpisu bolo nesporné, že žalobcovia v podieloch, aké
prezentovali v žalobe, sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností. Preto, ak sa žalobcovia
rozhodli uplatniť voči žalovaným nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v závislosti od veľkosti

svojich spoluvlastníckych podielov, súd bol toho názoru, že ich nároku v tomto smere možno vyhovieť,
vzhľadom na ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého podiel vyjadruje mieru, akou sa
spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.
Výška bezdôvodného obohatenia bola zistená vyššie spomínaným odborným vyjadrením.

13. Pokiaľ ide o nárok na úroky z omeškania, súd dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť v
celom rozsahu, a to pokiaľ ide o náhradu poskytovanú za obdobie rokov 2014 a 2015. V prípade,
kde žalobcovia proti žalovaným požadovali náhradu za bezdôvodné obohatenie za roky 2012, 2013
produkovali dôkaz, že listom z 12.02.2014 žalovaných vyzvali na zaplatenie sumy 2.533,32 Eur, teda
sumy vyššej, než bola zistená odborným vyjadrením a žalovaní, ako o tom svedčí podpísaná doručenka,

prevzali tento list 12.02.2014. Ak potom žalobcovia žiadali úroky z omeškania od 09. mája 2014,
žiadali ho už v období, keď žalovaní boli v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia žalobcom.
Dlh vzniknutý bezdôvodným obohatením je totiž dlhom, ktorého zročnosť nie je určená rozhodnutím,
stanovená právnym predpisom, ani nebola dohodnutá, a preto podľa § 563 Občianskeho zákonníka boli
žalovaníakodlžnícižalobcompovinníplniťprvéhodňapotom,čoichžalobcoviaoplneniepožiadali,čiže

boli povinní plniť 13.02.2014 a dňom 14.02.2014 sa dostali do omeškania. Preto žalobcovia majú nárok
na požadovaný úrok z omeškania od 09. mája 2014. Inak to bolo ale v prípade, kde žalobcovia pôvodne
podanou žalobou v konaní 10C/525/2015 uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za roky
2014 a 2015. V tomto prípade u tohto nároku žalobcovia neprodukovali dôkaz, kedy žalovaných vyzvalina vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto za prvú kvalifikovanú výzvu na vydanie bezdôvodného
obohatenia žalobcom žalovaných za roky 2014 a 2015 je nutné považovať až žalobu, ktorá bola
žalovaným doručená 14.01.2016. Dňa 15.01.2016 mali žalovaní plniť a dňom 16.01.2016 sa dostali

do omeškania. V prípade tohto nároku preto súd žalobcom priznal nárok na úroky z omeškania až od
16.01.2016.

14. Súd preto žalobu zamietol pokiaľ išlo o nárok žalobcov na úroky z omeškania za obdobie od
10.12.2015 do 15.01.2016, v prípade bezdôvodného obohatenia za roky 2014, 2015 a zamietol žalobu

aj tam, kde žalobcovia požadovali priznať úroky z omeškania za obdobie rokov 2012, 2013 vzhľadom
na sadzbu, ktorú požadovali. Výška úrokov z omeškania je stanovená ust. § 3 Nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Výška úrokov
z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
bankyplatnákprvémudňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu.Začiatkomroku2014,keďsažalovaní
dostali do omeškania, po výzve žalobcov bola výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej

banky 0,25 % ročne zvýšená o 5 percentuálnych bodov, potom predstavuje sadzbu 5,25 % ročne. Preto
lenvtejtovýškesúdpriznalžalobcomúrokyzomeškaniaznárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
za časť roku 2012 a celý rok 2013 tak, ako to žalobcovia požadovali a vo zvyšku uplatneného nároku
žalobu zamietol. V časti, kde žalobcovia zobrali žalobu späť, súd konanie zastavil v súlade s ust. § 145
ods. 2 CSP.

15. O trovách konania súd rozhodol podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobcovia by inak, ako víťazná strana
sporu, mali právo na náhradu trov konania v zmysle § 255 CSP. Súd za dôvody hodné osobitného
zreteľa považoval skutočnosti, za akých sa strany sporu dostali k vlastníctvu svojich nehnuteľností. Súd

sa prikláňa k názoru žalovaných, že kompetentné orgány pochybili, keď v rámci reštitúcie boli vydané
predchodcom žalobcov pozemky, ktoré boli zastavané poľnohospodárskymi stavbami. Žalovaní kúpili
svoje budovy v roku 2001, keď areál okolo týchto budov zjavne nebol v takom stave faktickom ani
právnom,vakomjednespotom,čožalobcoviasvojepozemkyrozparcelovali,odpredávajúichpostupne
na výstavbu rodinných domov a Obec V. W. M. v súlade s takýmto faktickým stavom reagovala na tento

stav tým, že územným plánom tieto pozemky určila na individuálnu bytovú výstavbu, a teda v rámci nej je
vylúčené, aby prebiehala poľnohospodárska veľkovýroba v budovách žalovaných. Súdu sa javilo preto
v súlade s princípom spravodlivosti určiť žalobcom náhradu, aká im podľa zákona patrí, na druhej strane
ale zohľadniť aj skoro bezvýchodiskovú situáciu žalovaných pri ďalšom užívaní či doslova existencii
budov v ich vlastníctve a tým viesť sporové strany k tomu, aby v budúcnosti snáď vzájomne prijateľnou

dohodou upravili svoje vzájomné vzťahy a súdnym sporom predchádzali.

16. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobcovia v rade 1/ až 3/, a to proti výroku o
trovách konania. Odvolatelia žiadali výrok o trovách konania zmeniť tak, že im súd prizná podľa §
255 ods. 1 CSP náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci, a to najmenej v rozsahu 50

%. Zdôraznili, že žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia podali po vyčerpaní všetkých možností
uzavrieť túto vec mimosúdne. Žalovaným ponúkli viacero alternatív, napr. zmluva o budúcej kúpnej
zmluve, ponuka náhradného pozemku za podmienky zbúrania stavby maštale, pričom jednania v rôznej
forme trvali niekoľko rokov. Za ten čas žalovaní užívali ich pozemky a boli to oni, ktorí museli platiť obci
daň z nehnuteľností. Na to, aby zistili hodnotu bezdôvodného obohatenia, dali si vyhotoviť znalecký

posudok Ing. Agricolom na stanovenie všeobecnej ceny nájmu. Nakoľko postoj žalovaných bol taký,
že k uzavretiu zmluvy o nájme nemohlo dôjsť, boli nútení podať postupne dve žaloby. Ani potom však
žalovaní svoj postoj nezmenili. Po dlhšie trvajúcom súdnom spore súd nakoniec žalobe vyhovel na
základe odborného vyjadrenia znalca J. Veselku. Keďže došlo k rozdielnemu výpočtu - ohľadom rozdielu
v uplatnenom nároku a odbornému vyjadreniu - v tejto časti zobrali žalobu späť a súd konanie zastavil.

Odvolanie proti výrokom I., II., III. a IV. nepodali, avšak nestotožnili sa s aplikáciou ust. § 257 CSP a
dôvodmi, ktoré súd uviedol v bode 30. a 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd vyhodnotil, že
žalovaní za nič nemôžu, že nemôžu užívať maštaľ na poľnohospodárske účely a že štát je v podstate
na vine, že kúpili stavby na cudzom pozemku. Zdôraznili, že žalovaní veľmi dobre vedeli, prečo kupujú
bývalý majetok štátu za veľmi nízku cenu napriek tomu, že bývajú trvalo v F.. Vedeli, že pozemok

pod celou stavbou maštale im nepatrí a že môžu mať problémy s jeho vlastníkom. Od roku 2001 si
pozemok mohli odkúpiť a vyhnúť sa plateniu nájomného. Odvolatelia zdôraznili, že pozemky v celom
objekte bývalého Štátneho majetku, š.p. skutočne nadobudli reštitúciou, nakoľko pôvodnými vlastníkmi
pozemkov a pôvodných hospodárskych budov boli ich predchodcovia - rodina S.. Žalobcovia nemôžuniesť vinu na tom, že orgány štátu im prinavrátili vlastníctvo k predmetným pozemkom. Reštitúcia bola
v súlade so zákonom, nikto ju nikdy nespochybňoval, a preto ani súd nemôže tvrdiť, že kompetentné
orgány pri vydaní pozemkov pochybili. Žalovaní mali niekoľko rokov na to, aby so žalobcami uzavreli

dohodu, ktorá by bola výhodná pre obe strany. Maštaľ nikdy nevyužívali na poľnohospodárske účely, je
ošarpaná a svojím vzhľadom vyvoláva nepriaznivé pocity okoloidúcich občanov. V časti maštale dovolili,
aby ju užívali bezdomovci. Žaloby boli podané po vyčerpaní všetkých možností a svoje nároky opierali
o znalecký posudok. Podania a prednesy žalovaných v konaní dokazujú len to, že nechcú uznať ich
zákonné nároky a volia také postupy, ktorými sa celé súdne konanie neprimerane predĺžilo.

17. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalovaní v rade 1/ a 2/, ktorí žiadali rozsudok
okresného súdu zmeniť a žalobu žalobcov zamietnuť a zároveň uložiť žalobcom povinnosť nahradiť
žalovaným všetky trovy konania. Odvolaním napadli I. a II. výrok rozsudku okresného súdu z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, g/, h/ CSP. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. b/ CSP žalovaní uviedli, že listom zo dňa 21.09.2017 oznámili, že pozemky zastavané

poľnohospodárskymi stavbami do 24. júna 1991 sa oceňujú podľa zákona č. 504/2003 Z. z., postup
súdu pri znaleckom dokazovaní bol nesprávny, a preto obaja žalovaní zabezpečujú vypracovanie dvoch
znaleckých posudkov, a to obchodnou spoločnosťou Copytrend, s.r.o. so sídlom v Bratislave a druhým
znalcom Ing. Darinou Kalabusovou, H. V. XX. Obaja znalci z odboru poľnohospodárstva zastávali názor,
že pozemky pod poľnohospodárskymi budovami je potrebné oceňovať podľa príslušného právneho

predpisu, ktorým je zákon č. 504/2003 Z. z. Ani jeden zo znalcov by nestihol vypracovať svoj znalecký
posudok do dňa pojednávania, teda do 27.09.2017, preto z dôvodov procesnej ekonomiky navrhli,
aby nariadené pojednávanie súd odročil a aby nové pojednávanie nariadil až po obdržaní znaleckých
posudkov. Súd oznámil žalovaným e-mailom z 26.09.2017, že nepripustí dôkazy, ktoré žalovaná strana
chce zabezpečiť v budúcnosti. V tejto súvislosti namietali, že v rámci procesnej obrany majú procesné

právo, aby predkladali dôkazné prostriedky v zmysle § 187 CSP a aby sa tieto dôkazy vykonávali na
pojednávaní podľa § 188 ods. 1 CSP. Oceňovanie nehnuteľností nepatrí do právomoci súdu a súd
sa dopustil nesprávneho postupu, ak súdnemu znalcovi Ing. Jurajovi Veselkovi uložil, aby predmetné
pozemky ohodnotil podľa nesprávnej vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty v znení
neskorších predpisov. Súd mal ponechať znalcovi priestor, aby tento sám v súlade so zaužívanou praxou

určil príslušný právny predpis, ktorý sa použije na ocenenie predmetných pozemkov. Súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalovaným, aby uskutočnili im patriace procesné práva, čím došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Následne nevykonanie znaleckého dokazovania znamená,
že súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd síce
rozhodne podľa § 185 ods. 1 CSP, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, avšak nemôže zamietnuť

vykonanie takých dôkazov, ktoré sú rozhodujúce pre spravodlivé rozhodnutie o veci. Uvedeným
postupom bol naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, keďže súd odmietol vykonať
znalecké dokazovanie s použitím znaleckých posudkov Ing. Dariny Kalabusovej a Ing. Petra Lazora.
Napriek tomu žalovaní požiadali znalkyňu Ing. Darinu Kalabusovú o vyhotovenie znaleckého posudku
za účelom stanovenia nájmu žalovaných pozemkov. Znalkyňa posudok vyhotovila dňa 10.10.2017 a

je zapísaný ako znalecký posudok č. 17/2017. Podľa posudku je výška nájmu žalovaných pozemkov
14,73 Eur a to za obdobie od 10. mája 2012 do 31.12.2015. Táto výška je podstatne neprimeraná
v porovnaní s výškou priznanou žalobcom v I. a II. výroku rozsudku. Rozdielnosť vo výške nájmu
vyplýva z použitého právneho predpisu. Kým znalkyňa Ing. Darina Kalabusová použila správny právny
predpis, a to zákon č. 504/2003 Z. z., ostatní znalci použili vyhlášku č. 492/2004 Z. z. Opätovne

zdôraznili, že súd nie je oprávnený znalcovi nariaďovať, aký právny predpis má použiť. Táto otázka
patrí iba do sféry znalca. Na základe uvedeného odvolatelia mali za to, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto navrhli odvolaciemu súdu, aby podľa
§ 384 ods. 1 a 2 zopakoval a doplnil dokazovanie o znalecké dokazovanie podľa § 207 CSP s tým,
že odvolací súd ponechá na súdnom znalcovi, aký príslušný právny predpis má použiť v súvislosti s

oceňovaním pozemkov pod poľnohospodárskymi budovami postavenými do 24. júna 1991. V ďalšej
časti odvolania žalovaní namietali nesprávne skutkové zistenia. Zdôraznili, že odborné vyjadrenie č.
6/2017 vyhotovené znalcom Ing. Jurajom Veselkom zo dňa 07.02.2017 je nesprávne, nakoľko bolo
vyhotovené na základe nesprávneho právneho predpisu, je preto nepoužiteľné ako dôkazný prostriedok.
Napriek tomu súd z neho vychádzal, a teda rozhodol na základe nesprávneho právneho predpisu.

Navyše, znalec pochybil, keď určil všeobecnú hodnotu nájmu za pozemky pod poľnohospodárskymi
stavbami vo vlastníctve žalovaných, hoci mal určiť výšku odplaty za právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, ktoré spočíva v práve stavby na cudzom pozemku. Znalec plnil znaleckú úlohu podľa zadania
súdu a tým nesprávne aplikoval vyhlášku č. 492/2004 Z. z. V odbornom vyjadrení znalec pracovals vyjadrením Obce V. W. M. z 26.02.2016, avšak toto vyjadrenie obce neprihliada na tú skutočnosť,
že uvedené pozemky sú už zastavané poľnohospodárskymi stavbami a že preto táto skutočnosť
tvorí právnu prekážku pre individuálnu občiansku výstavu. Stavebný úrad naviac žalovaných vôbec

neprizýval do stavebného konania ako účastníkov a nepodmieňoval platnosť stavebného rozhodnutia
majetkovým vyporiadaním poľnohospodárskych budov medzi stavebníkom a vlastníkom budov. Na liste
vlastníctva č. XXX je zapísaný aj druh stavby, a to kód 2 a tento právny stav evidovaný v katastri
nehnuteľností je záväzný a súdu neprislúcha zmeniť ho. Stavby súp. č. XXX a XXX sú zapísané ako
kravín a mliečnica. Nie je preto právne významné, akým spôsobom sa v súčasnosti poľnohospodárska

stavba využíva, relevantným je právny vzťah zapísaný v katastri nehnuteľností, a preto aj znalec pri
vypracovaní odborného vyjadrenia mal na tento právny stav prihliadať. Ak správca dane V. W. M.
predmetné stavby kravína a mliečnice považuje v daňovom konaní za stavby na pôdohospodársku
produkciu, súdu neprislúcha, aby tieto stavby svojvoľne prekvalifikoval na iné stavby. V ďalšej časti
odvolania poukázali na to, že Štátny majetok, š.p. Martin bol vlastníkom pozemkov parcela 145/46 a
parcely č. 145/57, ktoré sa nachádzali pod budovami kravína a mliečnice. Tieto pozemky boli zastavané,

takže tvorili právnu prekážku pre ich vydanie v reštitučnom konaní. Napriek tejto skutočnosti žalobcovia
a ich právni predchodcovia vo svojej reštitučnej žiadosti požiadali o ich vydanie bez toho, aby požadovali
za tieto zastavané pozemky poskytnutie náhradných pozemkov. Tým konali nielen protiprávne, ale
aj nemorálne, keďže si boli vedomí tej skutočnosti, že nie sú vlastníkmi budov a že od vlastníkov v
budúcnosti budú požadovať úžernícke nájomné. V nadväznosti na ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona

č. 229/1991 Zb. mali za to, že v prípade správneho úradného postupu by správny orgán pozemky
nebol vydal reštituentom. Tieto skutočnosti namietali už v prvoinštančnom konaní a ich vyjadrenie
je obsahom listu zo dňa 26.01.2016. Od roku 1996 žalobcovia a ich právni predchodcovia nebránili
žalovaným v užívaní pozemkov pod stavbami kravína a mliečnice v ich vlastníctve, až po 18-tich
rokoch sa začali domáhať uzavretia nájomnej zmluvy. Žalovaní odpovedali na list právneho zástupcu

žalobcov, že vydržali vecné bremeno spočívajúce v práve stavby na cudzom pozemku, a teda návrhy
na uzavretie nájomnej zmluvy boli bezpredmetné. Namietali, že súdny znalec nemal určiť výšku nájmu,
ale mal určiť odplatu za vecné bremeno, ktoré spočíva v práve stavby na cudzom pozemku, a to
práve podľa zákona č. 504/2003 Z. z. Navyše súd nedocenil tú skutočnosť, že žalovaní nevykonávali
poľnohospodársku činnosť práve z podnetu žalobcov. Žalobcovi v rade 1/ oznámili, že v Bratislave mali

ovce a kone, a preto kupovali v V. maštaľ, aby tieto poľnohospodárske zvieratá mali kam premiestniť.
Následne žalobca v rade 1/ ich oslovil, že na svojich pozemkoch chce stavať individuálnu bytovú
výstavbu, a preto by nebolo vhodné, aby žalovaní v susedstve chovali poľnohospodárske zvieratá. V
záujme zachovania vzťahov žalovaní tieto zvieratá umiestnili v R. u Ing. X.. Zároveň sa so žalobcom
v rade 1/ dohodli na asanácii časti maštale na ich náklady, ktorá sa nachádzala na pozemkoch

žalobcov, pričom žalobcovia za odplatu žalovaným mali poskytnúť dva stavebné pozemky. Táto dohoda
sa mala vykonať formou zámennej zmluvy, avšak dohoda bola iba ústna, nebola realizovaná, a
preto nevykonávanie poľnohospodárskej činnosti súd prvej inštancie nespravodlivo prisúdil na ťarchu
žalovaných. Nakoľko ust. § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. neobsahuje žiadnu podmienku jeho
použitia alebo nepoužitia, súdu neprislúcha, aby sám svojvoľne toto ustanovenie doplnil o akúsi

podmienku určenú súdom a aby na základe takejto súdom určenej podmienky rozhodol, či sa zákon
č. 504/2003 Z. z. použije alebo nepoužije na účely určenia výšky nájomného. Jediným rozhodujúcim
kritériom je, či poľnohospodárska stavba bola alebo nebola postavená do 24. júna 1991. Iba táto
skutočnosť je právne významná a následne aj znalec pri vyhotovovaní odborného vyjadrenia mal
vychádzať z tohto rozhodujúceho dátumu. Znalec ďalej nedôvodne neprihliadal na nájomnú zmluvu

uzatváranú medzi prenajímateľom Železnice SR a nájomcom V. L., podľa ktorej je nájomné za zastavanú
plochu vo výške 0,08 Eur/rok/m2. Znalec vo vyjadrení uviedol, že prenajatý pozemok je zastavaný
železničnou traťou, preto pri použití porovnacej metódy možno prijať záver, že stavba železničnej trate je
rovnakou stavbou ako stavba poľnohospodárskej budovy. Obdobne znalec nedôvodne neprihliadal na
list Poľnohospodárskeho družstva Valča z 02.09.2015 zaslaného Y. Q. z V. T. A.. Tento list preukazuje,

že družstvo určilo nájomné za zastavanú plochu hospodárskeho dvora 100,00 Eur za hektár, teda vo
výške 0,10 Eur/rok/m2. Tento list je dôkazom preukazujúcim nájomné za zastavanú plochu, keďže obsah
tohto listu je výslovne porovnateľný s predmetom sporu, nakoľko sa taktiež týka poľnohospodárskej
budovy. Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že výška nájomného určená znalkyňou Ing. Darinou
Kalabusovou v znaleckom posudku zo dňa 10.10.2017 je porovnateľná s obvyklým nájomným v M..

Súd na základe ohliadky stavieb zo dňa 22.03.2016 dospel k záveru, že už nejde o poľnohospodárske
stavby. Zmenu účelu stavby môže vykonať samostatným rozhodnutím v správnom konaní iba príslušný
stavebný úrad. Súd si nemôže prisvojovať právomoc stavebného úradu tak, ako postupoval súd prvej
inštancie. Doposiaľ stavebný orgán nerozhodol v správnom konaní o zmene v užívaní predmetnýchstaviebkravínaamliečnice,pretoniejedôvod,abytakútozmenuvykonalsúdnazákladeohliadky.Údaje
zapísané v katastri nehnuteľností sú pre súd záväzné, keďže sa doposiaľ nepreukázal opak. Ak právny
poriadok SR ustanovuje, že pozemky pod poľnohospodárskymi stavbami postavenými do 24.06.1991

sa oceňujú podľa zákona č. 504/2003 Z. z., túto skutočnosť musí rešpektovať aj súd, inak koná ústavne
nekonformne. Vyššie uvedené skutočnosti svedčia o tom, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Súd
prvej inštancie sa vo svojom rozsudku riadne nevysporiadal so všetkými námietkami žalovaných, hoci
ustanovenie § 220 ods. 2 posledná veta CSP ukladá súdu, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V dôvodoch odvolania uvádzali, že žalovaní mali teda zákonné právo stavby na cudzom pozemku a súd
nesprávne vychádzal z toho, že medzi stranami sporu nebola uzavretá nájomná zmluva, preto žalobcom
priznal žalovanú sumu z bezdôvodného obohatenia. Pritom predmetom sporu mala byť odplata za právo
stavby zodpovedajúce vecnému bremenu. Súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo neakceptoval
vydržanie práva stavby. V závere odvolania žalovaní dali do pozornosti, že súd v rozsudku neuviedol,
prečo neakceptoval záväznosť údajov katastra nehnuteľností, neuviedol, prečo neakceptoval predmet

daňového konania, neuviedol prečo neakceptoval postupy znalcov pri oceňovaní výšky nájomného
za pozemky pod poľnohospodárskymi stavbami, ale prečo si prisvojil časť kompetencie znalcov. Z
uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K odvolaniu žalovaní pripojili znalecký posudok č. 17/2017 zo dňa 25.09.2017.

18. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalobcovia v rade 1/ a 2/ podaním doručeným súdu dňa 29.
januára 2018. Mali za to, že podané odvolanie je nedôvodné, a preto žiadali rozsudok okresného
súdu v napadnutých výrokoch I. a II. potvrdiť a žalovaným uložiť povinnosť nahradiť trovy odvolacieho
konania. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodu, že pojednávanie dňa
27.09.2017súdneodročil,abyžalovanímohlipredložiťznalecképosudky,dalidopozornosti,žežalovaní

mali dostatok času a možností, aby si znalecký posudok zadovážili včas. Žaloba bola podaná 09.
mája 2014, resp. 10. decembra 2015, a tak predloženie znaleckých posudkov v odvolacom konaní
považovali za predlžovanie už aj tak dlhého súdneho konania. S poukazom na ust. § 153 a § 154
CSP zdôraznili, že prostriedky procesného útoku a obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovania. K namietanému porušeniu postupu súdu, ktorým uložil znalcovi

Ing. Veselkovi znaleckú úlohu, ohodnotiť nároky podľa vyhlášky č. 492/2004 Z. z., k tomu uviedli, že
znalci sú špecializovaní na konkrétne znalecké činnosti a napríklad Ing. Veselko by nemohol oceňovať
a vypočítavať náhrady za poľnohospodárske alebo lesné pozemky. Súd dostatočne odôvodnil, z akých
úvah vychádzal, keď konštatoval, že náhradu za užívanie pozemkov pod stavbami žalovaných je
potrebné vypočítať podľa právnych predpisov upravujúcich zastavané územie určené na individuálnu

výstavbu. K predloženému posudku Ing. Kalabusovej dali do pozornosti, že jej výsledok 14,73 Eur za
užívanie-nájompozemkovza4rokydokazujejejodbornéznalosti.Namietanienesprávnychskutkových
zistení považujú za nedôvodné. Znalec Ing. Veselko použil správny právny predpis pri určení náhrady,
pretože všetky pozemky nachádzajúce sa vôkol stavby kravína a mliečnice sú určené na výstavbu
rodinných domov a výstavba sa postupne aj realizuje. Pozemky sa predávajú za cenu okolo 50,00

Eur, čo preukazujú ďalšími zmluvami o predaji, ktoré priložili v prílohe č. 1 a 2 k vyjadreniu. Zotrvali
na tvrdení, že reštitúcia bola v súlade so zákonom a nikto ju nikdy nespochybňoval, okrem žalovaných
v tomto konaní. Preto ani súd nemôže tvrdiť, že kompetentné orgány pri vydaní pozemkov pochybili.
Ohradili sa voči námietke žalovaných, že konali protiprávne a nemorálne. Naopak, žalovaní vedeli, že
kupujú stavby na cudzom pozemku. Pokiaľ by správca konkurznej podstaty JUDr. Milan Šmelko ponúkol

odkúpenie týchto stavieb za 30.000,00 Sk, určite by túto ponuku využili. Žalobcom správca ponúkal
odkúpenie stavieb za 300.000,00 Sk, čo sa im javilo ako nadhodnotené. Žalovaní vedeli, prečo kupujú
bývalý majetok štátu za veľmi nízku cenu napriek tomu, že bývali a bývajú trvalo v F.. Popreli, že by
žalovaní v minulosti chceli vykonávať poľnohospodársku výrobu, resp. chov hospodárskych zvierat v V.
W. M.. Vedeli, že pozemok pod celou stavbou maštale im nepatrí a že môžu mať problém s vlastníkmi.

Popreli tiež tvrdenie, že by došlo k ústnej dohode s MUDr. Q. o nevyužívaní stavieb žalovanými na
poľnohospodárske účely. Od roku 2001 pozemok mohli odkúpiť a vyhnúť sa plateniu nájomného. Až v
období pred podaním prvej žaloby dochádzalo k jednaniu so žalovanými, hlavne so žalovaným v rade
2/. Žalovaným ponúkli náhradné pozemky v celkovej výmere 700 m2 za zbúranie časti maštale. Zmluvu
o budúcej zmluve však žalovaní nechceli uzavrieť a trvali na zvláštnej zámene, ktorú však nemohli prijať.

Mohli tak nadobudnúť pozemky v hodnote cca 38.500,00 Eur, čo v porovnaní s kúpnou cenou, za ktorú
nadobudli stavby od správcu konkurznej podstaty, je veľkým rozdielom v ich prospech. Pokiaľ žalovaní
v odvolaní začali tvrdiť, že nadobudli vecné bremeno - právo stavby na cudzom pozemku vydržaním a
že odplata za užívanie pozemku by mala byť stanovená ako odplata za vecné bremeno, s týmto vyjadrilinesúhlas. Stavba kravína a mliečnice bola postavená legálne na pozemku, ktorý bol vo vlastníctve
štátu, stavby majú súpisné čísla, a preto je nepochopiteľné, že žalovaným vzniklo právo stavby ako
vecné bremeno. Ak by stavba bola nelegálna, dalo by sa zvažovať právo žalovaných pri splnení

zákonných podmienok. Pokiaľ žalovaní si dali vyhotoviť znalecký posudok, Ing. Kalabusová hodnotila
nájom pozemkov a nie odplatu za vecné bremeno. Odvolaním nie je naplnený ani odvolací dôvod
nesprávneho právneho posúdenia veci. Naviac tvrdenia žalovaných ohľadom akéhosi vecného bremena
a jeho náhrady neboli produkované do vyhlásenia skončenia dokazovania, a preto v odvolacom konaní
nemôže na ne odvolací súd už prihliadať. V závere vyjadrenia sa pridržiavali doterajších prednesov

a podaní, napadnutý rozsudok považujú za správny, zákonný, a preto žiadali rozsudok v napadnutom
výroku I. a II. ako vecne správny potvrdiť. K vyjadreniu pripojili kópiu návrhu o vklad vlastníctva na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.11.2017 a návrh o vklad vlastníctva na základe kúpnej zmluvy zo dňa
27.10.2017.

19. Žalovaným bolo vyjadrenie žalobcov doručené prostredníctvom splnomocneného zástupcu dňa

16.02.2018, na ktoré vyjadrenie napriek výzve písomne nereagovali. V priebehu odvolacieho konania
došlo k vypovedaniu plnej moci JUDr. Eduardovi Šmelkovi, právnemu zástupcovi žalovaných v rade 1/
a 2/.

20. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. So zreteľom na obsah odvolania žalobcov a žalovaných, v odvolacom konaní boli preskúmavané

výroky napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe žalobcov čiastočne vyhovené
(výrok I. a II.), ako aj výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok V.), a preto výroky rozsudku
o čiastočnom zamietnutí žaloby a čiastočnom zastavení konania (výrok III. a IV.), ktoré odvolaním
napadnuté neboli, v odvolacom konaní preskúmavané neboli a v tejto časti zostal rozsudok okresného
súdu nedotknutý.

22. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného

súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

23. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky odvolateľov uvedené v ich opravných prostriedkoch a

po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

24. Žalovaní vo svojom opravnom prostriedku len zopakovali svoju argumentáciu prezentovanú v
prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnili so skutkovými a právnymi závermi okresného
súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a súdu opakovane predkladali

svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal okresný súd v danom prípade dospieť.

25. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov (bližšie napr. nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 339/08, II.ÚS 197/07, II.ÚS
78/05, IV.ÚS/252/04).

26.Medzisporovýmistranaminebolosporné,žežalovanívrozhodnomobdobíužívalipozemkyžalobcov
bez právneho dôvodu, bez riadne uzavretej nájomnej zmluvy alebo iného právneho titulu, ktorý by
ich k užívaniu sporných pozemkov oprávňoval. Užívanie spočívalo v tom, že na pozemkoch žalovaní
vlastnia postavené budovy mliečnice a kravína, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre kat. územie V.W. M.. Žalovaní nadobudli stavby kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Martin
V 3423/2001 od správcu konkurznej podstaty, resp. likvidátora bývalého Štátneho majetku, š.p. v
Martine, pričom nadobudli výlučne stavby a za celé obdobie tieto stavby neslúžili k poľnohospodárskym

účelom, sú značne poškodené, aktuálne slúžia na príležitostné prespávanie osôb bez domova. Z
výpisu listu vlastníctva č. XXX kat. územie V. W. M., ako aj zo správy Obce V. W. M. vyplýva, že
nehnuteľnosti žalobcov sa nachádzajú v zastavanom území Obce V. W. M. a podľa územného plánu
obce sú plánované a určené na zástavbu individuálnou občianskou výstavbou. Podstata argumentácie
žalovaných v prvoinštančnom konaní, ako aj v odvolaní smerovala k tomu, že súd prvej inštancie

prejednávanú vec nesprávne právne posúdil, pretože neaplikoval zákon č. 504/2003 Z. z. v otázke
zistenia nájomného, ktoré by sa vzťahovalo na nájom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania
a v závislosti od toho nesprávne zistil výšku bezdôvodného obohatenia, ktorá žalobcom prislúcha
a ktorú im súd prvej inštancie priznal. Žalovaní sa teda bránili poukazovaním na skutočnosť, že
pozemky, ktoré sú zastavané ich stavbami, sú pozemkami určenými na poľnohospodárske účely, keďže
v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. boli zastavané stavbou na poľnohospodárske účely do

24.06.1991 a samotné stavby podľa zápisov na LV č. XXX pre kat. územie V. W. M., teda kravín a
mliečnica, ktoré majú určené aj súpisné číslo, sú stavbou určenou na poľnohospodársky účel. Okresný
súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaných a konštatoval, že zákon č. 504/2003 Z. z. o nájme
poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov si svojou filozofiou
sleduje nájom pozemkov, ktoré majú slúžiť poľnohospodárskym účelom, pričom účelom takéhoto nájmu

je užívať pozemok na poľnohospodárske účely. V prejednávanej veci z tohto pohľadu je nutné považovať
tieto pozemky za pozemky stavebné a nie za pozemky, ktoré sú určené na poľnohospodárske účely,
čiže na poľnohospodársku výrobu a súd považoval za správne, zákonné a spravodlivé, aby ekvivalent
toho, čo žalobcom ušlo tým, že nemohli realizovať svoje vlastnícke práva k sporným pozemkom, a
to, čo naopak žalovaným neušlo, pretože užívali v kritickom období sporné pozemky bez poskytnutia

primeraného ekvivalentu, je nutné určiť za pomoci znalca z odboru stavebníctva, a teda jeho odborným
vyjadrením zistiť, aké obvyklé nájomné by mohli žalobcovia požadovať a žalovaní platiť v danom mieste
a čase za užívanie týchto pozemkov ako pozemkov stavebných, teda vychádzal zo všeobecnej hodnoty
nájmu dotknutých pozemkov.

27. Odvolací súd sa s takýmto právnym posúdením prejednávanej veci v zásade stotožnil, pričom v tejto
súvislosti poukazuje na to, že z dôvodovej správy k zákonu č. 504/2003 Z. z. vyplýva, že zo súkromno-
právneho hľadiska nie je rozhodujúce administratívno-právne začlenenie pozemku ani druh pozemkov
evidovaný v katastri nehnuteľností, ale skutočné hospodárske využitie pozemku. Táto právna úprava
rozlišuje nájom pozemku na poľnohospodárske účely a nájom pozemku na poľnohospodárske účely

pri prevádzkovaní podniku. Cieľom zákona bolo stabilizovať dlhodobý nájom poľnohospodárskej pôdy
a ide o právnu normu, ktorá dopĺňa všeobecnú úpravu nájomnej zmluvy špeciálnymi ustanoveniami,
a to osobitne prenájom pozemku na poľnohospodárske účely a nájom pozemku na poľnohospodárske
účely pri prevádzkovaní podniku, vrátane nájmu podniku alebo jej časti. Úmyslom zákonodarcu v danom
prípade bolo poskytnúť zvýšenú ochranu nájomných vzťahov pre zohľadnenie špecifík predmetu a účelu

poľnohospodárskych a lesných nájmov vzhľadom na podporu hospodárneho využívania potenciálu
poľnohospodárskej a lesnej pôdy za účelom intenzívnej ekonomickej podpory výrobcov.

28. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (platného a účinného v čase vzniku nárokov žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia),
pozemok na účely tohto zákona je taký pozemok, alebo jeho časť, ktorý je poľnohospodárskou pôdou
alebo časť pozemku, pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, ako aj
pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku; ustanovenia osobitného
predpisu tým nie sú dotknuté.

29. Na vznik zmluvy o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku sa
vyžaduje dohoda o výške nájomného alebo o spôsobe jej určenia, pričom výška nájomného je najmenej
1 % z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného predpisu (§ 10 ods. 1 zákona č.
504/2003 Z. z. v uvedenom znení).

30. V súvislostiach v prejednávanej veci je treba konštatovať, že všetky nehnuteľnosti, ktoré sú
predmetom tohto konania, sú vedené v katastri nehnuteľností ako zastavané plochy a nádvoria, pričom
stavby na nich postavené sú evidované ako poľnohospodárska budova (kravín a mliečnica), a teda vzmysle citovaného zákona je potrebné ich považovať za poľnohospodárske pozemky v zmysle § 1 ods.
2 citovaného zákona, keďže sú zastavané stavbou na poľnohospodárske účely do 24.06.1991.

31. Aj v prejednávanej veci je však potrebné vysporiadať sa s otázkou spravodlivej rovnováhy pri
rozhodovaní o vzťahu medzi sporovými stranami a s otázkou spravodlivej výšky nájomného (a teda aj
výšky bezdôvodného obohatenia), pretože zákon č. 504/2003 Z. z. v zmysle vyššie uvedeného odkazuje
v súvislosti s určením výšky nájomného na zákon č. 330/1991 Zb., čo je vlastne základná úradná cena.
Zákon č. 504/2003 Z. z. v § 10 však hovorí o tom, že výška nájomného má byť najmenej 1 % z takto

ustálenej hodnoty poľnohospodárskej pôdy, čo znamená, že pre účely bezdôvodného obohatenia aj v
takomto prípade treba zistiť trhové nájomné za dotknuté pozemky a nemožno vychádzať z toho, že
nájomné (teda aj bezdôvodné obohatenie, ktoré mu zodpovedá) je presne 1 % z hodnoty predmetných
nehnuteľností určenej týmto postupom, ako v priebehu konania na súde prvej inštancie i v odvolacom
konaní argumentovali žalovaní.

32. Treba poukázať v uvedených súvislostiach aj na rozhodnutie NS ČR z 10.01.2001 sp.zn.
25Cdo/263/1999, podľa ktorého súd musí vždy prihliadnuť ako ten, kto sa užívaním veci obohatil, vec
skutočne užíval a aké nájomné by za takéto užívanie veci bol nútený za normálnych okolností platiť.

33. V tejto súvislosti však treba poukázať aj na judikatúru ESĽP (vec Urbárska obec Trenčianske

Biskupice vs. Slovenská republika, sťažnosť č. 74258/01 a rozsudok v nej vydaný 27. novembra 2007), z
ktorého vyplýva jednoznačná preferencia trhového nájomného za užívanie pôdy v prípadoch, ak vznikne
nájomný vzťah medzi vlastníkom pôdy a jej užívateľom, ktorý je podmienený ingerenciou štátu alebo
reguláciou výšky nájomného. Aj keď v uvedenej veci ide o posúdenie aplikácie zákona č. 64/1977
Zb. na výšku nájomného za užívanie pôdy v záhradkárskej oblasti, právne úvahy, ktoré v tejto veci

predostrel ESĽP sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci. Dôležitý je predovšetkým záver, že medzi
požiadavkami všeobecného záujmu a záujmom dotknutých jednotlivcov má byť dosiahnutá spravodlivá
rovnováha. Taktiež ESĽP poukazuje na to, že nie je spravodlivé poskytovať vlastníkovi pozemkov
nájomné v minimálnej výške (aj keď určené podľa zákona), ktoré nijako nezohľadňuje skutočnú cenu
pôdy, za ktorú toto nájomné patrí.

34. Súd prvej inštancie odborným vyjadrením znalca z odboru stavebníctvo - odvetvie, odhad hodnoty
nehnuteľností, zistil všeobecnú hodnotu nájmu na dotknutých pozemkoch, čomu zodpovedá výška
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných. Žalovaní v konaní okrem námietok nesprávneho
právnehoposúdenianárokovuplatňovanýchvtomtokonaníneponúklivsúdomstanovenejlehotežiaden

dôkaz,ktorýmbyvyvrátilicenunájomného(ibezdôvodnéhoobohatenia),akobolatátozistenáodborným
vyjadrením ustanoveným znalcom. Žalovaní v konaní argumentovali potrebou aplikácie zákona č.
504/2003 Z. z., najmä § 10 citovaného zákona, pričom opomenuli trhové poňatie tohto nájomného, ktoré
vyplýva nielen z uvedenej judikatúry, ale aj zo samotného textu zákona. Možno teda konštatovať, že
žalovaní neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení o výške nájomného (bezdôvodného

obohatenia).

35. V konaní sa žalovaní bránili argumentáciou, že suma vyčíslená žalobcami (posudok Ing. Ľ. Agricolu)
je neprimeraná, a preto si nechajú vyhotoviť kontrolný posudok, ktorý súdu predložia (vyjadrenie zo dňa
30.06.2014). V podaní zo dňa 04.09.2014 oznámili súdu, že kontrolný znalecký posudok nepredkladajú

z ekonomických dôvodov a tiež z dôvodu zbytočnosti, nakoľko právna stránka podľa ich názoru vyplýva
zo zákona č. 504/2003 Z. z. Následne súd (dňa 27.10.2016) požiadal znalca Ing. J. Veselku z odboru
stavebníctvo - odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností o vypracovanie odborného vyjadrenia vo veci
určenia výšky všeobecnej hodnoty nájmu za užívanie dotknutých nehnuteľností. Právny zástupca
žalovaných ospravedlnil svoju neúčasť na miestnom šetrení a znalcovi doručil vyjadrenie s konkrétnymi

námietkami (č.l. 255). K odbornému vyjadreniu žalovaní zaujali nesúhlasné stanovisko v podaní zo
dňa 02.03.2017. V podaní zo dňa 21.09.2017 žiadali žalovaní odročiť pojednávanie nariadené na
deň 27.09.2017 z dôvodu, že požiadali o vypracovanie znaleckých posudkov, ktoré budú aplikovať
na vec zákon č. 504/2003 Z. z. Okresný súd oznámil žalovaným, že pojednávanie dňa 27.09.2017
vykoná. Žalovaní, ktorí boli na pojednávaní konanom dňa 27.09.2017 osobne prítomní, navrhli doplniť

dokazovanie predložením posudkov z odboru poľnohospodárstva v zmysle ich návrhu, iné dôkazy
nepredkladali. Uznesením na pojednávaní súd návrh žalovanej strany na doplnenie dokazovania
predložením posudkov znalcov z odboru poľnohospodárstva zamietol a po záverečných prednesoch
vyhlásil dokazovanie za skončené (§ 182 CSP).36. Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu.

37. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§

132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na

strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou
také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou
v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú
povinnosť.

38. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

39. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nemožno v
zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ust. § 366 CSP). V civilnom procese sa
uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade,

ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje
len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami,
ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.

40. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť

sa k vykonávaným dôkazom, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, znamená, že súd je povinný
strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená aj v ust. § 160
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach
v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné prípady poučovacích povinností formuluje Civilný
sporový poriadok v jednotlivých ustanoveniach s cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v kontexte

konkrétnejprocesnejsituácie.Jevždynastranesporu,čináležitevyužijemožnosti,ktorésajejvsúdnom
konaní ponúkajú.

41. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny, postupom súdu
nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd zamietol návrh žalovaných na doplnenie

dokazovania. Tak ako bolo konštatované vyššie, posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1
CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalovaných k spôsobu hodnotenia dokazovania okresným
súdom z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Aj popretie skutkových tvrdení
žalovanými musí byť substancované. Len dostatočná argumentácia žalovaných prezentovaná v rámci

ichobranyvsporemôžebyťpodkladomprerozhodnutiesúduovykonanídôkaznéhoprostriedku,ktorým
má byť ich argumentácia v konaní preukázaná. Naviac, žalovaným nič nebránilo, aby si v priebehu
niekoľko rokov trvajúceho súdneho sporu zabezpečili dôkaz, ktorým by popreli výšku nároku žalobcov.
Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcov čiastočne vyhovel,
keď ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov. Žalovaní mali

dostatočný časový priestor, aby mohli uplatniť prostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Pokiaľ okresný súd na pojednávaní
uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, skutočnosti a dôkazy, ktoré žalovaní neuplatnili v konaní
pred súdom prvej inštancie, nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (§ 366 CSP), z ktoréhodôvodu nebolo možné prihliadať na znalecký posudok č. 17/2017 vypracovaný znalcom Ing. Darinou
Kalabusovou a v dôsledku toho nebol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP.

42. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§
191 ods. 1 CSP). Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku. Z obsahu
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd sa dostatočným spôsobom riadil ust. § 220 CSP,
keď je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, čoho sa žalobcovia domáhali a aké skutočnosti

tvrdili, aké dôkazy označili, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná strana sporu, uviedol, ktoré dôkazy použil
a poukázal na zákonné ustanovenia, ktoré na zistený stav aplikoval, pričom rozhodol o celom nároku
žalobcov.Odôvodnenienapadnutéhorozsudkuzároveňvplnomrozsahukorešpondujesjehovýrokovou
časťou.

43. Vo vzťahu k námietke nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd po jeho

preskúmaní nezistil naplnenie vytýkaných nedostatkov tak, ako to vyplýva z bodu 67. odvolania.

44. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP v zmysle štvrtej časti odvolania žalovaných
nebol naplnený, a to práve z dôvodu, že predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia.
Predmetom sporu nebola odplata za právo stavby či riešenie otázky vecného bremena, tak ako

to uvádzali žalovaní v dôvodoch odvolania. Okresný súd vychádzal zo záväzných údajov katastra
nehnuteľností, z predložených listinných dôkazov, a preto nemožno akceptovať tvrdenie z odvolania,
že okresný súd sa neriadil záväznými údajmi katastra nehnuteľností, neakceptoval predmet daňového
konania, nesprávne právne posúdil svoju právomoc na použitie druhu právneho predpisu pri oceňovaní
výšky nájomného za pozemky pod poľnohospodárskymi stavbami.

45.Okresnýsúdvykonalvprejednávanejvecidokazovanienáležitýmspôsobomavpotrebnomrozsahu,
vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ustanovení § 191 ods. 1 CSP, súčasne
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu
ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj

meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP
aj správne a presvedčivo odôvodnil.

46. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci

samej (veta prvá a druhá výroku) ako vecne správny potvrdil.

47. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním napadnutý a od rozhodnutia vo veci samej
závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok V.).

48. V zmysle § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

49. Účelom tohto zákonného ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je

výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade
trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre
realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a

dôvody hodné osobitného zreteľa. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery oboch strán sporu, prihliada na postoj subjektov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže
dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane, alebo o nepriznaní čiastočnom, a
to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

50. Odvolatelia - žalobcovia vo svojom opravnom prostriedku poukazovali na všeobecné teoretické
východiská možnej aplikácie ustanovenia § 257 CSP a zároveň produkovali aj subjektívne tvrdenia
týkajúce sa skutkového stavu, pre ktoré v danom prípade podľa ich názoru nebolo možné uvedené
zákonné ustanovenie v prejednávanom prípade použiť. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súduprvej inštancie, ktorý konštatoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcu práve v
špecifických okolnostiach prejednávanej veci, popísaných v napadnutom rozhodnutí. Hoci žalobcovia
boli na základe podanej žaloby vo veci samej úspešní, individuálne okolnosti prípadu nasvedčujú

tomu, že by nebolo spravodlivé priznať im v konaní nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
voči neúspešným žalovaným v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Práve naopak, spravodlivým sa v danom
prípade javí využitie moderačného oprávnenia súdu vyplývajúceho z ust. § 257 CSP. Z obsahu
spisového materiálu vyplýva, že súdnemu konaniu predchádzalo viacero mimosúdnych komunikácií
medzi stranami sporu, avšak tieto neviedli k požadovaným záverom. Odvolací súd sa stotožnil s

odôvodnením postupu súdu prvej inštancie, poukazuje na bod 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku
so zdôraznením, že bude záležať na postoji strán, aby si do budúcna upravili vzájomné vzťahy korektne
a vyhli sa prípadným ďalším sporom. Ďalšiemu vývoju situácie môže byť nápomocné práve ukončené
konanie, v ktorom sa vyriešila právna otázka medzi stranami sporná. V existujúcom právnom prostredí
sa nejednotnosť výkladu pojmu obvyklá výška nájmu postupne odstraňuje, čomu nasvedčuje judikatúra
súdov a tiež novely zákona č. 504/2003 Z. z.

51. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti krajský súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcov i
žalovaných ako nedôvodné. Zároveň odvolací súd v súdenej veci nezistil vady týkajúce sa procesných
podmienok konania (§ 380 ods. 1, 2 CSP), v dôsledku čoho napadnutý rozsudok okresného súdu,
vrátane od rozhodnutia vo veci samej závislého výroku o trovách prvoinštančného konania, ako vecne

správny potvrdil.

52.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§396ods.1CSPvspojení
s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z neúspechu žalobcov, ako aj neúspechu
žalovaných v odvolacom konaní. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o
nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa
mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé
rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel

len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, naopak taký zmysel absentuje, ak výsledkom
uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takého nároku u žiadnej zo strán sporu.
Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp.zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016.

53. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).