Rozsudok – Kúpna zmluva ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. február 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/70/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115218941
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115218941.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.
Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Y. P., nar. XX.X.XXXX, adresa S.,
Q. XX, zastúpenej splnomocnencom: PROSMAN a PAVLOVIČ advokátska kancelária s.r.o. so sídlom
Trnava, Hlavná 31, IČO: 37 865 281 proti žalovanej: P. H., nar. XX.X.XXXX, bytom S., O. XX, zastúpenej
splnomocnencom: JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pluhová 29, IČO: 36 864
242, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava, č.k. 10C/351/2015-280 zo dňa 10.10.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. vyslovil, že
žalovaná má právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 37 ods. 1, § 39, § 39a v spojení s § 879r, § 40a,
§ 40 ods. 1,§ 41, § 46 ods. 1, § 47 ods. 1, § 49a, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964
Zb. - ďalej len OZ), aj § 137 písm. c) a d), § 149, § 150 a § 470 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Z.z. (Civilného
sporového poriadku - ďalej len CSP).

3. Prioritne sa súd prvej inštancie zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení vlastníckeho práva žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam, pričom mal za to, že je daný
naliehavý právny záujem žalobkyne, ktorá ako predchádzajúci vlastník v prípade otázky spornosti
vlastníckeho práva naliehavý právny záujem bezpochyby má. Následne súd uzavrel, že z vykonaného
dokazovania vyplýva, že reálne došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, keď došlo k predaju nehnuteľnosti a
zavkladovaniu, pričom žalobkyňa reálne podala žalobu o určenie vlastníckeho práva až sedem rokov
od uzavretia kúpnej zmluvy dňa 22.09.2008. Súd vyhodnocoval žalobu o určenie vlastníckeho práva
jednak z pohľadu relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy a jednak z pohľadu možnej absolútnej neplatnosti
kúpnej zmluvy.

4. Vo vzťahu k prípadnej relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy súd skonštatoval, že ak by žalovaná
uviedla žalobkyňu do omylu ohľadne predmetu kúpnej zmluvy (jej celkového obsahu), tak tento nárok
je z pohľadu súdu premlčaný, nakoľko žalobkyňa mala možnosť podať žalobu v lehote troch rokov
od uskutočnenia právneho úkonu, a to podpísania zmluvy, nakoľko tento právny úkon bol platný a
účinný týmto momentom (22.9.2008), avšak žalobu podala až 27.7.2015, a teda po uplynutí všeobecnej
trojročnej premlčacej doby za účelom domáhania sa neplatnosti podľa § 40a v spojení s § 49a

Občianskeho zákonníka, a preto súd žalobu z tohto dôvodu zamietol ako nedôvodnú. Súd v tejto
súvislosti konštatoval, že žalobkyňa v priebehu celého konania nevysvetlila dôvody, prečo žalobu podala
s odstupom siedmych rokov, a prečo žalobu do tohto momentu neriešila, pričom túto možnosť mala
počas celého uvedeného obdobia.

5. Pri skúmaní podmienok absolútnej neplatnosti (podľa § 37 ods. 1 resp. § 39 a §39a Občianskeho
zákonníka) súd vychádzal z vykonaného dokazovania a obsahu spisového materiálu, pričom dospel k
záveru, že nejde o zastretý právny úkon, nakoľko obe strany chceli uzavrieť kúpnu zmluvu, súčasne
zmluva bola určitá. Problematickou zostala otázka tvrdenej slobodnosti a vážnosti resp. obsahu zmluvy
pri scudzení nehnuteľnosti. Súd vzhľadom na všetky vykonané dôkazy dospel k záveru, že predmet
zmluvy bol riadne dohodnutý a zmluva uzavretá, pričom v konaní nebolo preukázané žiadne z tvrdení
žalobkyne, že zmluva bola uzavretá za iným účelom (zabezpečenie návratnosti pôžičky, pôvodne to
mal byť zabezpečovací prevod práva). Tieto tvrdenia žalobkyne v konaní boli popreté, pričom žalovaná
uviedla tvrdenia obsahovo odporujúce, pričom tvrdenia žalobkyne zostali len tvrdeniami. Reálne tvrdenia
žalobkyne neboli preukázané žiadnym dôkazom, nakoľko všetky dôkazy (kúpna zmluva, nájomná
zmluva, doklady o platbách nájomného, výpovede svedka T. W., p. H.) potvrdzovali skutkové tvrdenia
žalovanej a nie žalobkyne. Svedecká výpoveď T. P. nemohla prevážiť ostatné výpovede a dôkazy v
konaní, mimo iné aj z dôvodu, že z jeho výpovede bolo nepochybné, že tento sa pred pojednávaním
bavil o predmete výsluchu tak so žalobkyňou, ako aj jej právnym zástupcom, a tak sa stala výpoveď
tohto svedka pre toto konanie nepoužiteľná. Ostatne žalobkyňa slobodne a podľa obsahu zmluvy vážne
prejavila vôľu predať nehnuteľnosti, pričom po siedmych rokov tvrdené postoje o inom obsahu vôle,
zmluvy, bez jediného reálneho dôkazu sú podľa názoru súdu neudržateľné. Súd ďalej konštatoval,
že sa stotožnil s právnou argumentáciou žalovanej, že predaj nehnuteľnosti za nižšiu cenu ako je
obvyklá na trhu nezakladá samo o sebe neplatnosť právneho úkonu, a tento názor je prezentovaný
aj v ustálenej súdnej praxi viď napr. rozhodnutie Krajského súdu Trnava 11Co/289/2012, rovnako viď
Krajský súd Žilina v rozhodnutí 7Co/626/2015. Súd má ďalej za to, že § 39a Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) nemožno aplikovať spätne na právny vzťah vzniknutý v roku 2008 a na jeho účinky,
v súlade s prechodnými ustanoveniami § 879r OZ. Odhliadnuc od prejaveného názoru na nemožnosť
aplikácie uvedeného ustanovenia, má súd za to, že v konaní nebolo preukázané, že by bola zneužitá
tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančná závislosť
alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa je
síce fyzickou osobou, ale súčasne konateľkou spoločnosti, investorom - stavebníkom, ktorý realizuje
rozsiahle stavebné projekty, a preto nemožno na neho nahliadať ako na neskúsenú osobu, rozumovo
nevyspelú, dôverčivú, alebo ľahkomyseľnú. V konaní bolo preukázané (žalobkyňa nepoprela), že
predávala v rozhodnom čase aj iné nehnuteľnosti. Súčasne má súd za to, že žalobkyňa nebola vo
finančnej tiesni, nakoľko toto v konaní nebolo preukázané. Vo finančnej tiesni nebola ani obchodná
spoločnosť vo vlastníctve žalobkyne, nakoľko z obsahu predloženej účtovnej závierky za rok 2008
vyplynulo, že mala záväzky - náklady budúcich období vo výške 157.680,18 eur (4.750.273,- Sk) a
súčasne mala peniaze na účtoch vo výške 201.137,62 eur (6.059.472,- Sk) a má záväzky vo výške
101.855,08 eur (3.068.486,- Sk), nerozdelený zisk z minulých rokov vo výške 36.232,56 eur (1.091.542,-
Sk) a majetok spoločnosti je v celkovej výške 482.508,80 eur (14.536.060,- Sk) po odpočítaní nákladov
a výsledok hospodárenia bol kladný vo výške 961,43 eur (28.964,- Sk). Teda samotná spoločnosť
žalobkyne mala prostriedky na plnú úhradu záväzku z titulu daní, ako aj na úhradu časti ostatných
záväzkov, ako aj majetok na úhradu prípadných dlhov. Na základe uvedeného má preto súd za to, že
neexistovala tieseň spoločnosti, a tým ani nemohla existovať tieseň žalobkyne, súčasne však má súd za
to, že nemožno preukazovať osobnú tieseň, tiesňou svojej právnickej osoby, a preto bez ďalšieho súd
nemal preukázanú samotnú tieseň žalobkyne, ktorá bola tvrdená len vo vzťahu k spoločnosti, pričom
však vo vzťahu k samotnej žalobkyni tvrdená ani preukazovaná osobnými pomermi nebola. Z takto
zisteného stavu mal súd za to, že nie sú dané dôvody na aplikáciu ustanovenia § 39a OZ.

6. Súd ďalej uviedol, že z výkladu k citovanému ustanoveniu § 37 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp.
síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Adresát nevážneho právneho úkonu sa
musí - ak nemohol ani predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami
toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky, ktoré sa inak spájajú s platným právnym úkonom. Vo
vzťahu k nemu je teda právny úkon v celom rozsahu platný. V takomto hraničnom prípade dôkazné
bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť
a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho úkonu

aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba vážnosť ako základná náležitosť vôle. (viď doc.
JUDr. M. Števček, PhD. a kol., Občiansky zákonník, Veľké komentáre, C.H.BECK).

7. Právny úkon je urobený vážne, ak vôľa smeruje naozaj k uskutočneniu právneho úkonu. Vôľa nie
je vážna, ak prejavujúci nechcel vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku prejavu takej vôle
nastali. Niekedy však druhej strane nie je zrejmé, že nejde o prejav vážnej vôle. Ak by právo túto jej
opodstatnenú dôveru nechránilo, vystavilo by právny styk veľkej neistote, lebo ak by sa každý mohol
kedykoľvek odvolávať na to, že jeho vôľa nebola vážna (nesmerovala k právnym následkom), nikdy by
nebolo isté, či právny úkon vôbec vznikol a aké má následky. Vôľa, ktorá nie je vážna (nesleduje právne
následky), nemôže byť vôbec základom právneho úkonu, a preto ide o absolútne neplatný (neexistentný)
právny úkon. Ak by však druhej osobe, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, nebolo a ani nemohlo
byť zrejmé, že prejav vôle nie je vážny, treba v záujme ochrany dobromyseľnosti tejto osoby považovať
právny úkon za platný. Existenciu vážnosti vôle k právnemu úkonu možno usudzovať z objektívnych
skutočností, za ktorých bol urobený, najmä ak bol urobený spôsobom a za okolností, ktoré nevyvolávajú
pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon spája s takýmto
prejavom vôle. (viď JUDr. Imrich Fekete, CSc., Občiansky zákonník , Veľký komentár, EUROKÓDEX,
s.r.o.).

8. Súd vychádzajúc z uvedeného ako aj vyššie popísaného zisteného stavu dospel k záveru, že žaloba
je v celom rozsahu nedôvodná, nakoľko ak by žalovaná vyvolala u žalobkyne omyl, tak jej nárok by
bol premlčaný, pričom však má súd za to, že omyl nebol vyvolaný, a to s ohľadom na skutočnosti
zistené v priebehu konania, t.j. svedecké výpovede, listinné dôkazy, ktoré boli v konaní predložené.
Súd nezistil z vykonaného dokazovania žiadny rozpor s dobrými mravmi, pričom súčasne vychádzal
z toho, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy vychádzala z predchádzajúcich skúseností, ako aj zo
spolupráce s realitnou kanceláriou, pričom sama okolnosť predaja za nižšiu cenu nie je dôvodom na
určenie neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi, keď z obsahu vykonaného dokazovania plynie,
že zmluva bola uzavretá za podmienok určených žalobkyňou (všetky dôkazy uvedenému svedčia s
výnimkou jej tvrdení, ktoré neboli preukázané) v čase začínajúcej krízy v oblasti predaja nehnuteľností
(čo je všeobecne známa skutočnosť). Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia a závery plynúce z
dokazovania rozhodol prvoinštančný súd tak, že žalobu zamietol, nakoľko nemal preukázané splnenie
podmienok, či už podľa § 37, § 39 alebo § 39a OZ.

9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že
priznal právo na ich náhradu v celom rozsahu žalovanej ako plne úspešnej v konaní s tým, že o výške
náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

10. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobkyňa, ktorým navrhla, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu
vyhovie, keďže nie sú splnené podmienky na potvrdenie ani na zrušenie rozsudku. Argumentovala tým,
že ani súd prvej inštancie nespochybnil, že kúpna cena prevádzaných nehnuteľností bola nižšia ako ich
trhová cena 15.885.743,28 Sk. Hoci žalovaná a svedkovia H. a W. tvrdili, že kúpna cena prevádzaných
nehnuteľností bola trhová, toto tvrdenie sa nikdy nepreukázalo. Žalobkyňa nehnuteľnosti na žalovanú
previedla za sumu 4.000.000,-- Sk, čo je len cca 25 % z ich trhovej hodnoty. Položila otázku, či je
konanie žalovanej v súlade s dobrými mravmi, ak previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam za cenu
tvoriacu len 25 % z ich trhovej hodnoty, bez toho, aby konanie kupujúceho nebolo považované za úžeru.
V prípade úplne cudzích fyzických osôb je takýto nepomer medzi vzájomnými plneniami (ak zároveň
neexistujú iné skutočnosti odôvodňujúce tento nepomer) neprípustný. Takúto zmluvu by nikto neuzavrel,
ak by u predávajúceho zároveň neexistovali iné skutočnosti nasvedčujúce úžere zo strany kupujúceho,
resp. svoju nehnuteľnosť nikto nepredá za 25 % trhovej hodnoty, ak k tomu nie je nútený určitými
okolnosťami, ktoré navodzujú úžeru druhej strany. Krátenie kúpnej ceny o 75% musí zakladať bez
ďalšieho rozpor s dobrými mravmi, ak sa počas konania nepreukáže dôvod takéhoto konania a to aj keď
v našom právnom poriadku neplatí zásada laesio enormis, existuje totiž zásada zákazu civilno-právnej
úžery. Súd vyslovil neprípustnosť aplikácie § 39a OZ o civilno-právnej úžere na daný právny vzťah a
to s poukazom na § 879 OZ, keďže kúpna zmluva bola uzavretá pred 01.06.2014. Tu žalobkyňa dala
do pozornosti skutočnosť, že inštitút tzv. civilno-právnej úžery existoval aj pred 01.06.2014, keď tento
pojem jednoznačne definovala súdna prax, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Krajského
súdu v Prešove, sp.zn. 3Co/151/2013, 16Co/71/2011, 3Co/151/2013. Pre daný prípad považovala za
podstatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/71/2011, kde bol dohodnutý ročný

úrok až 132 %, čo môže byť obdoba krátenia kúpnej ceny v rozsahu 75%. Súd tu uviedol, že už
len samotná skutočnosť tak výrazného nepomeru vo vzťahu k trhovým podmienkam poskytovania
úverov je zarážajúca a odôvodňujúca zvýšenú pozornosť z hľadiska prvkov úžery a vadnosti právneho
úkonu. Odvolateľka zároveň zdôraznila, že aj keby žalovaná skutočne nemala akékoľvek informácie o
nepriaznivej finančnej situácii žalobkyne, žalovaná musela predpokladať a teda vedieť, že žalobkyňa
jednoznačne koná ľahkovážne alebo v tiesni, keď svoje nehnuteľnosti predáva za 25 % ich trhovej
hodnoty. Pri výklade právnych predpisov a právnych inštitútov nemôžu zostať nepovšimnuté zásady
základnej logiky a tzv. zdravého rozumu, ak sú totiž niekomu ponúknuté nehnuteľnosti v hodnote
16.000.000,-- Sk za cenu 4.000.000,-- Sk, kupujúci musí predpokladať, resp. má vedieť, že predávajúci
koná ľahkovážne alebo v tiesni a kupujúci tým zneužíva nadvládu nad predávajúcim. Odvolateľka má
za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď posudzovanú kúpnu zmluvu posúdil
ako platný úkon v súlade s dobrými mravmi a zároveň z vykonaných výpovedí svedkov a žalobkyne
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Následne odvolateľka poukázala na zahraničnú právnu
úpravu týkajúcu sa najmä zásady laesio enormis vo Francúzsku a Rakúsku a na niektoré rozhodnutia
Najvyššieho Rakúskeho súdneho dvora. Čo sa týka posudzovanej tiesne žalobkyne, podľa odvolateľky
súd prvej inštancie podal nesprávny výklad pojmu tieseň a zároveň na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z dôvodovej správy k novele OZ, ktorá zaviedla § 39a
zdôraznila, že tiesňou pri úžere nie je situácia, ktorá bola tak závažná, že by priamo ohrozovala dlžníkovu
existenciu. O tieseň ide vtedy, keď stav majetku dlžníka u neho vyvoláva pocit naliehavej potreby
zabezpečiť si chýbajúcu hotovosť úverom, pričom je nútený a tiež ochotný sľúbiť alebo poskytnúť
protihodnotu, ktorá je k hodnote poskytnutého úveru v značnom nepomere. Pojem tieseň nie je sám o
sebe naplnený ani nepriaznivými majetkovými pomermi, nie je však vylúčený ani pri relatívne „dobrom
stave majetku.“ Nemusí ísť ani o tieseň osoby, ktorá je zmluvnou stranou, ale stačí tieseň blízkej osoby,
ktorú by zmluvná strana pociťovala ako vlastnú. Nadväzne odvolateľke poukázala na rozhodnutie NS
ČR sp.zn. 2Cdo/4124/2010, podľa ktorého rovnako právnická osoba môže mať za určitých predpokladov
postavenie osoby blízkej v zmysle § 116 OZ voči fyzickej osobe. Z uvedeného odvolateľka vyvodila,
že spoločnosť C. bola vo vzťahu k žalobkyni blízkou osobou, keď žalobkyňa bola v rozhodnom období
spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti. Odvolateľka ustálila, že vo vzťahu k posudzovaniu tiesni
spoločnosti a teda aj tiesni žalobkyne súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k absolútne
nesprávnym skutkovým zisteniam.

11. Síce je pravda, že spoločnosť disponovala majetkom v hodnote prevyšujúcej jej verejnoprávne
záväzky, lenže hmotným majetkom sa záväzky priamo uspokojiť nedajú, tento majetok by sa musel
speňažiť, čo nie je možné od spoločnosti spravodlivo požadovať, lebo slúži na zabezpečenie príjmov.
Ak by sa aj spoločnosť rozhodla tak rozsiahlu časť majetku speňažiť, tento proces by mohol trvať
aj dvanásť mesiacov. Podľa odvolateľky súd z nepochopiteľných dôvodov uvádza nerozdelený zisk z
minulých rokov ako reálny majetok spoločnosti, z ktorého je možné uhradiť záväzky, nerozdelený zisk
je len účtovná položka a neznamená reálnu majetkovú hodnotu. Spoločnosť mala v rozhodnom období
na svojom účte peňažné prostriedky v sume 6.058.774,- Sk, čo by úplne postačovalo na uspokojenie
jej verejnoprávnych záväzkov. Súd ale nebral do úvahy výpisy z účtovníctva spoločnosti komplexne,
opomenul, že spoločnosť mala v rozhodnom období dva bankové účty spolu vo výške 6.058.774,- Sk.
Na bankovom účte č. 1 bola blokácia peňažných prostriedkov v sume 3.000.000,- Sk a na bankovom
účte 2 sa nachádzala zábezpeka v sume 3.057.100,89 Sk. Na základe uvedeného mohla spoločnosť
disponovať len s peňažnými prostriedkami v sume 1.673,11 Sk (bankový účet 1), čo jednoznačne
zakladalo finančnú tieseň spoločnosti, keďže bola povinná uhradiť poplatky za VHP v sume 4.832.439,--
Sk (a to okrem ďalších daní a poplatkov). A keďže žalobkyňa bola v zmysle judikatúry blízkou osobou
spoločnosti v zmysle dôvodovej správy k Občianskemu zákonníku sa tieseň spoločnosti považovala
aj za tieseň žalobkyne. Z uvedených dôvodov podľa odvolateľky je zrejmé, že rozsudok trpí vyššie
uvedenými vadami a žalobe malo byť v plnom rozsahu vyhovené. Na základe toho navrhla, aby odvolací
súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie v súlade so žalobným petitom.

12. K doručenému odvolaniu žalobkyne podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia vyjadrenie
žalovaná, v ktorom uviedla, že žaloba je nedôvodná v celom rozsahu, rozsudok prvoinštančného súdu
je vecne správny a dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnený a preto navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, pričom si zároveň uplatnila nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

13. K neprimeranosti ceny za prevod nehnuteľností uviedla, že žalovaná v priebehu celého súdneho
konania konzistentne argumentuje, že výška kúpnej ceny v kúpnej zmluve sama o sebe nie je dôvodom
neplatnosti právneho úkonu, pričom poukázala na ustálenú súdnu prax, ako aj na skutočnosť, že kúpna
zmluva bola uzavretá na základe iniciatívy žalobkyne, pričom všetku dokumentáciu a formálne úkony
k prevodu pripravovala pani W. na základe poverenia a pokynov žalobkyne. Žalovaná iba akceptovala
návrh žalobkyne, pričom kúpna cena bola stanovená dohodou zmluvných strán tak, že jej výšku
navrhla žalobkyňa a žalovaná ju akceptovala. Ak teda samotná žalobkyňa navrhla konkrétnu zmluvnú
podmienku, v danom prípade kúpnu cenu, je absurdné a z právneho hľadiska neudržateľné, aby s
odstupom viac ako sedem rokov tvrdila, že táto ňou navrhovaná zmluvná podmienka je jednostranne
výhodná pre žalovanú ako druhú zmluvnú stranu a tým je v rozpore s dobrými mravmi. Navyše
primeranosť kúpnej ceny potvrdila aj svedkyňa pani W.. Čo sa týka znaleckého posudku, je zrejmé, že
žalobkyňa si ho dala vyhotoviť za iným účelom (pravdepodobne pri zisťovaní možnosti získania úveru),
čo navyše taktiež spochybňuje tvrdenú tieseň žalobkyne, keďže je zrejmé, že si preverovala aj iné
možnosti riešenia situácie. Samotná žalobkyňa pri vedomí si existencie znaleckého posudku, navrhla
kúpnu cenu, s ktorou žalovaná len súhlasila. Aj keby sa osvedčilo, že kúpna cena v zmysle kúpnej ceny
bola naozaj nízka vzhľadom na reálnu kúpnu trhovú cenu, nízka kúpna cena sama o sebe nemôže
zakladať dôvod neplatnosti právneho úkonu. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 640/2014,
výklad právnych úkonov má preferovať výklad v prospech platnosti a nie neplatnosti právneho úkonu.
Vo vzťahu k zahraničnej právnej úprave žalovaná uviedla, že táto nie je aplikovateľná na právne vzťahy
spravujúce sa výlučne vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to ani podporne.

14. K neplatnosti kúpnej zmluvy z titulu úžery podľa § 39a Občianskeho zákonníka, žalovaná poukázala
na to, že inštitút civilnoprávnej úžery ako dôvod absolútnej neplatnosti právneho úkonu bol zavedený
novelou Občianskeho zákonníka č. 106/2014 Z. z. účinnou od 01.06.2014 v § 39a. Žalobkyňa síce
uvádza, že pri predmetnom ustanovení sa pripúšťa nepravá retroaktivita, avšak v skutočnosti sa
domáha jej spätnej aplikácie prostredníctvom pravej retroaktivity. Pravá retroaktivita, ktorá je vo vzťahu
k § 39a OZ prípustná, je aplikácia neskoršej právnej normy na právne vzťahy vzniknuté pred jej
účinnosťou s tým, že režim vzniku týchto právnych vzťahov musí zostať zachovaný a tento sa spravuje
pôvodnými právnymi predpismi a nové právne predpisy sa budú vzťahovať len na obsah (spôsob výkonu)
vzniknutých a zachovaných práv a povinností (to vyplýva aj z rozsudku NS SR sp. zn. 4CDo/98/2010). Z
uvedeného dôvodu je argumentácia žalobkyne týkajúca sa výkladu § 39a OZ pre tento spor irelevantná.
Z opatrnosti žalovaná uvádza, že žalobkyňou citované rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21CDo/4124/2010
pojednáva o podstatne odlišnej skutkovej a právnej situácii a v tomto konaní nie je využiteľné. Rieši
možnosť uzavretia zmluvy obchodnou spoločnosťou členom predstavenstva, dozornej rady, prokuristom
alebo osobami im blízkymi, kedy sa vyžaduje predchádzajúci súhlas z valného zhromaždenia. Pokiaľ
žalobkyňa poukazuje na súdnu prax Krajského súdu v Prešove, ktorý aplikoval inštitút civilnoprávnej
úžery vo svojej rozhodovacej praxi už pred nadobudnutím účinnosti § 39a OZ, ani táto súdna prax
nie je použiteľná v tomto konaní, nakoľko jej podstatou je interpretácia právnych noriem za účelom
ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. V danom prípade však nejde o spotrebiteľské zmluvné
vzťahy, kde by bola žalobkyňa slabšou zmluvnou stranou a zmysel a účel zákona by vyžadoval osobitný
režim jej ochrany, naopak účastníčky konania boli pri uzavretí kúpnej zmluvy rovnocenné, pričom
práve žalobkyňa bola iniciátorom a navrhovateľom uzavretia zmluvy a navrhovateľom uvedenej ceny.
K argumentácii žalobkyne v odvolaní týkajúcej sa tiesne obchodnej spoločnosti zdôraznila, že tu sa
jedná o dva rozdielne právne subjektívy. Spoločnosť C.. je spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorej
znakom je, že jej spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu,
avšak žalobkyňa mala svoj vklad splatený v celom rozsahu, naviac spoločnosť za rok 2008 vykázala
zisk a taktiež mala majetok prevyšujúci hodnotu jej záväzkov a spoločnosť sa ani len nepribližovala
stavu úpadku. Väčšina obchodných spoločností si pritom neponecháva svoje disponibilné finančné
prostriedky a likvidný majetok v držbe, ale tieto investuje, čím je prirodzené, ak obchodná spoločnosť
nedisponuje dostatkom disponibilných finančných prostriedkov na úhradu všetkých svojich záväzkov, čo
ale neznamená, že spoločnosť je tým v tiesni. V závere žalovaná zdôraznila, že žalobkyňa doteraz vôbec
neuviedla o aký verejnoprávny záväzok sa malo jednať, na základe čoho bola spoločnosť C. povinná ho
uhradiť bez zbytočného odkladu, ani aké následky by malo neuhradenie tohto záväzku pre spoločnosť
a najmä pre žalobkyňu, ktorá tento záväzok zneužíva v argumentácii vlastnej tiesni.

15. K predchádzajúcemu vyjadreniu žalovanej podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
vyjadrenie žalobkyňa, ktorá zdôraznila, že žalovaná nijakým spôsobom relevantne nespochybnila
hodnotu prevádzaných nehnuteľností podľa znaleckého posudku 15.885.743,28 Sk, čo znamená

približne štvornásobné krátenie trhovej ceny. V tejto súvislosti zo strany žalovanej neboli predložené
ani návrhy na vykonanie dokazovania. Je teda nepochybné, že žalobkyňa predala za cenu 4.000.000,--
Sk nehnuteľnosti, ktoré majú trhovú hodnotu cca 16.000.000,-- Sk. Je ale nesporný fakt, že nikto
reálne nepredá svoju nehnuteľnosť, ktorá nemá žiadne faktické vady, je ju možné výhodné prenajať,
nachádza sa v zastavanom území mesta S., za cenu vo výške len 1 trhovej ceny, ak samozrejme nie je
v tiesni, nekoná ľahkovážne, atď. V prípade tak nízkej ceny každý bežný kupujúci musí predpokladať, že
predávajúci je zrejme buď v tiesni, koná ľahkovážne alebo je tu iná skutočnosť, ktorá môže nasvedčovať
konaniu kupujúceho v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade bola preukázaná tieseň obchodnej
spoločnosti C. s.r.o., ktorú v zmysle judikatúry možno stotožniť aj s tiesňou žalobkyne. Aj z dôvodu
existencie tiesne žalobkyňa uzatvorila kúpnu zmluvu, aj keď mala v úmysle k nehnuteľnostiam zriadiť
záložné právo. Tu pritom postačuje zavinenie kupujúceho aj z nedbanlivosti, keď úmyselné zavinenie už
nasvedčuje k trestnej činnosti. V závere žalobkyňa apelovala na článok 4 ods. 2 CSP s tým, že princíp
laesio enormis zatiaľ nie je zakotvený v našom právnom poriadku, ale pri krátení trhovej ceny až o 3 je
spravodlivé, aby bol tento princíp uplatnený.

16. Žalovaná využila možnosť písomne sa vyjadriť k predchádzajúcemu vyjadreniu žalobkyne a uviedla,
že zotrváva na všetkých svojich doterajších písomných a ústnych prednesoch a argumentoch, ktoré
doplnila nasledovne:

17. Podľa nej žalobkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti, dôkazy ani argumentáciu, ktorá by mohla
spochybniť závery vyslovené prvoinštančným súdom. Žalobkyňa je osoba plne spôsobilá na právne
úkony, ktorá si uvedomuje dôsledky vlastného konania, a to aj to, že kúpna cena dohodnutá za
predaj veci je vecou dohody zmluvných strán. Vzájomná dohoda o kúpnej cene nemôže ani v prípade
jej neprimeranosti predstavovať dôvod neplatnosti právneho úkonu. Kúpna zmluva bola uzavretá na
základe iniciatívy žalobkyne, všetku dokumentáciu a formálne úkony potrebné na prevod vlastníckeho
práva pripravovala pani W. na základe poverenia a pokynov žalobkyne a kúpna cena, ako aj ostatné
náležitosti kúpnej zmluvy boli stanovené dohodou zmluvných strán tak, že tieto navrhla žalobkyňa
a žalovaná návrh akceptovala. Žalovaná taktiež poukázala na zákon č. 18/1996 Z.z. o cenách,
ktorý zásadne rešpektuje zmluvnú autonómiu zmluvných strán a ponecháva dojednanie o cene na
ich dohode. Iba vo výnimočných prípadoch zákon zasahuje v nevyhnutej miere do autonómneho
postavenia zmluvných strán a to v ustanovení § 12 ods. 1, ktorý zakazuje dojednať neprimeranú
cenu iba v dvoch taxatívne vymenovaných prípadoch, pričom v danom prípade nejde ani o jeden z
takýchto. V právnom poriadku teda nie je medzera, ktorú by bolo potrebné vyplniť postupom podľa §
4 ods. 2 CSP. Pri dojednaní kúpnej ceny je nevyhnutné rešpektovať zmluvnú autonómiu účastníkov.
V prejednávanom prípade teda nie je potrebné vyplniť medzeru v právnej úprave, nakoľko takáto
nejestvuje a z uvedeného dôvodu aplikáciu princípu laesio enormis a zohľadňovanie zahraničnej právnej
úpravy nemožno pripustiť, nakoľko by sa tým porušili základné ústavné princípy.

18. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobkyňa mala dostatočné vedomostné a skúsenostné predpoklady,
aby si uvedomovala rozdiel medzi prevodom vlastníckeho práva a zaťažením nehnuteľnosti
zabezpečovacím právom. Žalobkyňa úmysel previesť vlastnícke právo deklarovala aj vstúpením do
nájomného vzťahu. Podľa žalovanej všetky okolnosti prípadu nasvedčujú, že argumentácia žalobkyne je
dodatočne vyfabrikovaná a špekulatívna a jej cieľom je proti vôli žalovanej nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, ktoré vedome a dobrovoľne previedla na žalovanú. Skutočnosť, že žalobkyňa, ktorá
navrhla kúpnu cenu, voči nej ani k prevodu vlastníckeho práva nemala po dobu siedmich rokov žiadne
námietky a až následne si uvedomila, že dojednaná kúpna cena by mala byť neprimeraná, v žiadnom
prípade nemôže zakladať rozpor s dobrými mravmi, pre ktorý by kúpna zmluva mala byť neplatná. Ak
v prejednávanom prípade existuje nejaké konanie v rozpore s dobrými mravmi, týmto môže byť iba
konanie žalobkyne, ktorá so značným časovým odstupom spochybňuje vážnosť a slobodu vlastného
konania v snahe špekulatívne sa domôcť vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré riadne a v súlade
s právnym poriadkom nadobudla iná osoba.

19. Na základe uvedeného má žalovaná za to, že žaloba je nedôvodná v celom rozsahu, rozsudok je
vecne správny a dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnený, preto navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

20. Žalobkyňa podala písomné vyjadrenie aj k predchádzajúcemu vyjadreniu žalovanej, v ktorom
uviedla, že celý spor je o posúdení otázky, akým spôsobom sa má konajúci súd vysporiadať so
skutkovou situáciou, keď vlastník prevedie nehnuteľnosť za kúpnu cenu vo výške len 25% trhovej ceny.
V zahraničných právnych poriadkoch, ako ich uviedla v odvolaní, je táto otázka riešená jednoznačne.
V našom právnom poriadku sa táto ochrana predávajúceho nenachádza, má ale za to, že je v
súlade s dobrými mravmi, aby niektoré z týchto požiadaviek boli kladené aj na zmluvy uzavreté podľa
právneho poriadku SR, ak sú na to rozumné dôvody. Podľa žalobkyne je zrejmé, že kúpna cena
nehnuteľností krátená až o 3 z trhovej ceny je sama osebe značne podozrivá a môže evokovať nepoctivé
konanie kupujúceho. Predávajúci je v plnom rozsahu uzrozumený s tým, že trhová kúpna cena je
štvornásobne vyššia, ako cena uvedená v kúpnej zmluve. Každý, kto kupuje nehnuteľnosť za 1 trhovej
ceny, musí rozumne predpokladať, že predávajúci koná buď ľahkovážne alebo v tiesni a v konečnom
dôsledku využíva nadvládu nad predávajúcim. Ak toto nepredpokladá, dopúšťa sa civilno-právnej úžery
z nedbanlivosti. Krátenie o 3 je tak značné, že bez osobitného vyhlásenia predávajúceho alebo bez
rozumného dôvodu tohto konania sa musí považovať za nepoctivé a v rozpore s dobrými mravmi. V
závere zdôraznila, že má vedomosť o judikatúre, ktorá potvrdzuje nemožnosť aplikácie zásady laesio
enormis a túto judikatúru vo všeobecnosti nespochybňuje. Právne zásady ale nikdy nie sú absolútne a pri
rozumnom dôvode je možné sa od nich odchýliť, ako to predpokladá článok 2 ods. 3 a § 220 ods. 3 CSP.

21. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní do spisu doručené neboli.

22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383
CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako v celom rozsahu vecne správny je dôvodné
potvrdiť (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

23. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo preskúmať napadnutý rozsudok v celom rozsahu
a to z dôvodov, ktoré boli uplatnené žalobkyňou v podanom odvolaní, ktorá argumentuje v podstate
tým, že cena, za ktorú žalobkyňa na žalovanú kúpnou zmluvou previedla vlastnícke právo k dotknutým
nehnuteľnostiam (4.000.000,- Sk) bola podstatne nižšia, konkrétne štvrtinová oproti trhovej hodnote
daných nehnuteľností určenej znaleckým posudkom (15.885.743,28, Sk). V nadväznosti na to žalobkyňa
hodnotí konanie žalovanej za úžernícke a v rozpore s dobrými mravmi, ktoré má zakladať absolútnu
neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy, pričom dôvodí, že žalobkyňa pri uzavretí predmetnej kúpnej
zmluvy konala v tiesni, keďže bola blízkou osobou právnickej osobe C.., ktorej bola štatutárnym
orgánom, ktorá v rozhodnom období potrebovala väčší objem finančných prostriedkov na úhradu svojich
záväzkov pričom tvrdí, že v rozhodnom období predmetná spoločnosť nemala dostatok finančných
prostriedkov na ich úhradu.

24. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav tak, ako ho ustálil
z dokazovania vykonaného v prvoinštančnom konaní, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne
rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu
zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť
dôvodov rozsudku a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty uplatnené
žalobkyňou nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

25. Predovšetkým v konaní, ani v odvolacom, nebol sporovaný záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa
má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva podľa § 137 písm. c/ CSP, s
ktorým záverom sa stotožňuje aj odvolací súd.

26. Prioritne sa žiada poukázať na správny záver súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 39a OZ,
ktoré nadobudlo účinnosť dňom 01.06.2014, aj s poukazom na ustanovenie § 879r OZ (súdom prvej
inštancie aplikované), je na predmetnú kúpnu zmluvu, ktorá bola uzavretá dňa 24.09.2008, teda
pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia, neaplikovateľné. Pravá retroaktivita, teda pôsobnosť
právneho predpisu spätne do minulosti, resp. úprava vzťahov, ktoré vznikli už v minulosti, je
nezlučiteľná s princípmi právneho štátu a preto v podmienkach Slovenskej republiky neprípustná.
Nepravá retroaktivita sa ale akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie stanovených a dostatočne
významných cieľov verejnej moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov,
nová právna norma ale môže s účinnosťou do budúcna priniesť v nich určité zmeny a meniť ich režim.
Takáto nepravá retroaktivita bola zakotvená aj v súdom prvej inštancie aplikovanom ustanovení § 879r
OZ, vzťahujúcom sa k § 39a OZ, podľa ktorého vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa
posudzujú podľa predpisov účinných do 01.06.2014 s tým, že ustanoveniami účinnými od 01.06.2014 sa
spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred týmto dátumom. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 39a
OZ o úžere spôsobujúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu od počiatku za splnenia stanovených
podmienok, nie je možné aplikovať na vznik predmetnej kúpnej zmluvy, ktorá vznikla niekoľko rokov
pred účinnosťou tohto ustanovenia. Pri nemožnosti aplikácie citovaného § 39a OZ o úžere na daný
prípad je potom bezvýznamná ne/existencia tiesne žalobkyne pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy.
Tá by mohla mať okrajový význam iba pri posudzovaní súladu predmetného právneho úkonu s dobrými
mravmi.

27. Nebolo sporným a v konaní bolo preukázaným, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom
danej kúpnej zmluvy, boli znaleckým posudkom zo dňa 22.08.2008, ktorý ale nebol vypracovaný za
účelom predmetného prevodu, ocenené na hodnotu 511.453,30 Eur, resp. 15.408.042,26 Sk. Podľa
kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou ako predávajúcou a žalovanou ako kupujúcou zo dňa
24.09.2008 predmetné nehnuteľnosti boli predané za kúpnu cenu 4.000.000,- Sk, teda za cenu cca 1,
resp. 25%. Z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie pritom vyplýva, že kúpna cena
bola medzi stranami vzájomne dohodnutá takým spôsobom, že sama žalobkyňa túto cenu navrhla a
žalovaná ju bez ďalšieho akceptovala, pričom zmluvné strany navzájom ohľadne uzatvorenia zmluvy
ani priamo nekomunikovali, ani sa nestretli, predaj sprostredkovala T. W.. Dojednanie predmetnej kúpnej
ceny ani nepodliehalo regulácii zákonom č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, ktorý žiadnym spôsobom cenu pri danom type prevodu nehnuteľnosti nereguluje. Dojednaná
cena preto nebola v rozpore so zákonom. Podľa právneho poriadku Slovenskej republiky účastníci
kúpnej zmluvy nie sú v zásade viazaní alebo obmedzovaní pri dojednávaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie
je upravená cenovým predpisom, preto si môžu dojednať i cenu, ktorá sa odchyľuje od ceny obvyklej
(trhovej), najmä ak ide o cenu podstatne nižšiu. Platné právo nemá žiadne ustanovenie o dojednaní
príliš nízkej kúpnej ceny (laesio enormis), pokiaľ taká cena nie je v rozpore s cenovými predpismi. Podľa
judikatúry NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 1653/2009 aj 30 Cdo 21/2012, nemožno ale vylúčiť, že
okolnosť hrubého nepomeru plnenia jednej zo strán k tomu, čo poskytla druhá strana, môže v spojitosti
s ďalšími okolnosťami prípadu napĺňať znaky konania, ktoré koliduje s dobrými mravmi, avšak sama
osebe takáto okolnosť absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k uvedenému hrubému
nepomeru v plnení, založiť nemôže. Nízka kúpna cena, pokiaľ bola výsledkom zmluvného dojednania
účastníkov, bez toho aby uzavretie zmluvy sprevádzala okolnosť následkom ktorej by sa dojednanie
priečilo dobrým mravom, nesleduje nemravný cieľ ani nemá nemravný dôsledok. Vzhľadom na uvedené,
s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, je nevyhnutné uzavrieť, že samotná skutočnosť,
keď v danom prípade malo dôjsť k uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy k hrubému nepomeru plnenia
zmluvných strán navzájom, nemôže bez ďalšieho založiť neplatnosť predmetného právneho úkonu. Až
keď k takejto okolnosti pristúpia ďalšie preukázané a relevantné skutočnosti, mohlo by dôjsť k rozporu s
dobrými mravmi, s následkom absolútnej neplatnosti takejto kúpnej zmluvy v zmysle § 39 OZ. Nemožno
sa preto stotožniť s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že krátenie kúpnej ceny o 75% samo osebe
bez ďalšieho zakladá rozpor s dobrými mravmi (ak sa nepreukáže relevantný dôvod takéhoto krátenia).

28. Ako ďalšiu okolnosť pristupujúcu k neprimerane nízkej kúpnej cene žalobkyňa označovala svoju
osobnú tieseň s tým, že je blízkou osobou (§ 116 OZ) vo vzťahu k obchodnej spoločnosti C., kde bola v
rozhodnom období spoločníkom a konateľom, ktorá spoločnosť musela v danom období uhradiť svoje
verejno-právne záväzky v sume 4.832.439,- Sk, pričom nemala dostatok disponibilných finančných
prostriedkov, pričom žalobkyňa na úhradu týchto finančných záväzkov odmietla vziať úver. Podľa
rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdo/4124/2010, na ktoré bolo v konaní poukázané, pritom právnická osoba
môže mať za určitých predpokladov postavenie osoby blízkej v zmysle § 116 OZ voči fyzickej osobe.
Ako to správne analyzoval súd prvej inštancie v odseku 38 preskúmavaného rozsudku, spoločnosť C..
v rozhodnom období podľa účtovnej uzávierky za rok 2008 vykazovala majetok prevyšujúci hodnotu
jej záväzkov, pričom je prirodzené a bežné, že nedržala disponibilné finančné prostriedky a likvidný
majetok, ktorý sa bežne investuje. To, že obchodná spoločnosť v danom čase nedisponuje dostatkom
disponibilných finančných prostriedkov na úhradu svojich záväzkov, ale neznamená, že je tým v tiesni
nútená uzavrieť nevýhodnú zmluvu či už priamo spoločnosť alebo jej spoločník, keďže situáciu má
možnosť riešiť i inak. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným je toho názoru, že finančná tieseň
obchodnej spoločnosti ako osoby blízkej žalobkyni, vzhľadom na pomery analyzované súdom prvej
inštancie v odseku 38 rozsudku, odôvodňujúca uzavretie nevýhodnej kúpnej zmluvy, preukázaná nebola.
V dôsledku toho nebol preukázaný rozpor predmetnej kúpnej zmluvy s dobrými mravmi a teda neplatnosť
tohto právneho úkonu v zmysle § 39 OZ. Okrem toho existencia žalobkyňou tvrdených verejno-právnych
záväzkov spoločnosti C.. v tvrdenej výške v konaní ani nebola ničím preukázaná.

29. Žalobkyňa v odvolacom konaní opakovane žiadala, aby súd s poukazom na článok 4 ods. 2 CSP
uplatnil princíp laesio enormis na daný prípad. V tejto súvislosti je ale potrebné poukázať na to, že článok
4 ods. 2 základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ktorý je výsostne
procesnou normou, upravuje analógiu v procesnom práve, ktorá v prípade medzery v tomto zákone
umožňuje súdu v občianskom súdnom konaní postupovať podľa procesnej normy ktorú by zvolil, ak by
sám bol zákonodarcom. Za situácie, že absentuje právna úprava, preto použitie princípu racionálneho
zákonodarcu v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP, za účelom aplikácie hmotno-právneho inštitútu laesio enormis
neprichádza do úvahy.

30. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a
relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR
sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu
žalobkyne zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť
rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. S poukazom aj na vyššie uvedené, s odkazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku
prvoinštančným súdom, v konaní nebol preukázaný žiadny z dôvodov potenciálne spôsobujúcich
absolútnu neplatnosť predmetného právneho úkonu - kúpnej zmluvy uzavretej medzi stranami dňa
24.09.2008, či už podľa § 37, § 39 alebo § 39a OZ, v dôsledku čoho bolo nevyhnutným žalobu žalobkyne
ako nedôvodnú zamietnuť, ako správne rozhodol prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku.
Odvolací súd potom, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov, napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako v celom rozsahu, včítane závislého a správneho výroku o náhrade trov konania, vo
výrokoch vecne správny, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

32. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

33. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

34. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

35. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto podľa cit. ust. žalovanej vzniklo právo
na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnej žalobkyni. Prípadná existencia
dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie
náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju
odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobkyni v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 6. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.