Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/102/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216218981
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1216218981.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

PatricieSkotnickejaJUDr.AlexandryHanusovejvprávnejvecižalobcu:Ing.J.S.,W.X,O.,zastúpeného
JUDr. Michal Miškovič - advokátska kancelária s.r.o., IČO: 47 255 846, Palisády 32, Bratislava, proti
žalovaným: 1. LK Sales Consulting, s.r.o., IČO: 46 836 250, Papraďová 1A, Bratislava, 2. Q. O., Ľ.
X, O., zastúpenej +ULTRA Legal s.r.o., advokátní kancelář, organizačná zložka, IČO: 47 255 480,
Grösslingová 56, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27.09.2017, č.k. 52C/183/2016-60, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 1. rade n e p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovanej v 2. rade p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že
je vlastníkom pozemkov parcela č. XXXXX, o výmere 212 m2 a parcela č. XXXXX/X, o výmere 142 m2,
katastrálne územie K., obec Bratislava - mestská časť Ružinov, okres Bratislava II, zapísaných na liste
vlastníctva č. XXXX (ďalej len „nehnuteľnosti“ alebo „pozemky“).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že podľa žaloby doručenej konajúcemu súdu dňa 06.12.2016
uzatvorili Ing. X. Š. s manželkou, v právnom postavení predávajúcich, s obchodnou spoločnosťou B. K.
Consulting,spol.sr.o.,vprávnompostaveníkupujúcej,dňa23.03.1999kúpnuzmluvu,ktorejpredmetom
bol predaj nehnuteľností v prospech kupujúcej, pričom vklad do katastra nehnuteľností povolil Okresný
úrad Bratislava II, katastrálny odbor, dňa 24.03.1999 pod č. B. XXXX/XXX. Skutočným účastníkom
kúpnej zmluvy, v právnom postavení kupujúceho, však nebola predmetná obchodná spoločnosť, ale

žalobca, ktorý nielenže rokoval s predávajúcimi o predaji nehnuteľností, ale z vlastných peňažných
prostriedkov uhradil aj ich kúpnu cenu, ktorú skutočnosť malo potvrdzovať vyhlásenie predávajúcich zo
dňa 02.12.2016. Žalobca uviedol, že uzavretím kúpnej zmluvy jej účastníci simulovali, teda zastierali
právny úkon, ktorý je z tohto dôvodu absolútne neplatný, keď skutočným dôvodom právneho úkonu bol
prevod vlastníckeho práva nehnuteľností na žalobcu. Vzhľadom na to, že podľa výpisu z listu vlastníctva
sú ako vlastníci nehnuteľností vedení žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade, každý v podiele 1/2
k celku, na základe darovacej zmluvy zo dňa 19.09.2013, žalobca vyvodil, že má naliehavý právny

záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva, nakoľko vyhovením žalobe dosiahne zosúladenie
evidovaného a právneho stavu v katastri nehnuteľností.3. Súd prvej inštancie posudzoval žalobu v prvom rade z procesného hľadiska, keďže išlo o určovaciu
žalobu v zmysle ustanovení § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“), a to so zreteľom i na námietku žalovanej v 2. rade. Dospel pritom k záveru, že už zo

samotného charakteru žaloby, ako žaloby na určenie vlastníckeho práva, je daný naliehavý právny
záujem na požadovanom určení, keď žalobca tvrdil, že je vlastníkom nehnuteľností, vo vzťahu ku
ktorým mu podľa výpisu z listu vlastníctva nesvedčil zápis v katastri nehnuteľností. So zreteľom na túto
skutočnosť vyhodnotil námietku žalovanej v 2. rade o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu
na požadovanom určení za nedôvodnú.

4. Následne, po vykonaní dokazovania a aplikujúc ustanovenia § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 41a
ods. 1, 2, § 123, § 132 ods. 1, 2 a § 133 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“) súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť. Nestotožnil sa
s argumentáciou žalobcu, že kúpna zmluva týkajúca sa prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
v prospech obchodnej spoločnosti B. K. Consulting, spol. s r.o. ako kupujúcej, je simulovanou kúpnou

zmluvou. Podstata simulácie spočíva v tom, že čo je navonok vyjadrené ako spoločná vôľa oboch strán
zmluvy (v danom prípade predávajúcich a kupujúcej) nepredstavuje ich skutočnú vôľu, ktorá je iná.
Predpokladom posúdenia simulovaného úkonu ako iného, t.j. disimulovaného, je teda spoločná vôľa na
oboch stranách zmluvy, t.j. spoločná vôľa účastníkov zmluvy uzavrieť tento iný, zastretý (disimulovaný)
právny úkon. V prejednávanej veci bolo podľa mienky konajúceho súdu však zrejmé, že žalobca nebol

žiadnou zo strán kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.1999, keď zmluvnými stranami boli jednoznačne Ing. X. Š.
aIng.H.Š.akofyzickéosobyaspoločnosťB.K.Consulting,spol.sr.o.akoprávnickáosoba,ktoréstrany
zmluvy boli takto riadne a bez akýchkoľvek pochybností označené v záhlaví predmetnej zmluvy. Na
túto okolnosť nemalo vplyv, že žalobca ako jeden z konateľov obchodnej spoločnosti predmetnú kúpnu
zmluvu podpísal, nakoľko nepochybne konal za právnickú osobu, čomu nasvedčovala aj skutočnosť, že

kúpnu zmluvu podpísala aj druhá konateľka tejto spoločnosti, ktorou bola žalovaná v 2. rade. Konajúci
súd dodal, že žalobca ani netvrdil, že nešlo o uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam ako simulovaného právneho úkonu, ale o uzavretie inej zmluvy, ako disimulovaného
právneho úkonu; kúpnu zmluvu zo dňa 23.03.1999 nepovažoval za simulovaný právny úkon.

5. Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že pokiaľ by aj kúpna zmluva zo dňa 23.03.1999 bola absolútne
neplatným právnym úkonom tak ako tvrdil žalobca, malo by to za následok, že by nedošlo k prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z predávajúcich na kupujúcu, čím by sa obnovil pôvodný stav
zapísaný na liste vlastníctva a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam by svedčilo manželom Š.. Žalobcovi
ani v dôsledku posúdenia kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.1999 ako absolútne neplatného právneho

úkonu tak nesvedčil relevantný titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalobca v
konaní netvrdil, že bol oprávneným držiteľom nehnuteľností, pričom taký titul, podľa mienky súdu prvej
inštancie nezaložila ani skutočnosť, že uhradil kúpnu cenu nehnuteľností. Na základe toho uzavrel,
že žalobca nepreukázal žiaden zákonný titul, ktorý by svedčil nadobudnutiu vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, ku ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva, čím nepreukázal svoju aktívnu

vecnú legitimáciu v spore. Za tohto stavu žalobu v celom rozsahu zamietol, bez toho, aby vykonal
stranami sporu navrhované dokazovanie výsluchom svedkov a vyžiadaním si výpisu z banky ohľadne
úhrady kúpnej ceny nehnuteľností, keď vykonanie týchto dôkazov považoval za nehospodárne; naviac,
zistené skutočnosti by neboli spôsobilé zmeniť rozhodnutie vo veci samej.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2
C.s.p. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade mali v konaní úspech, preto mali nárok na náhradu trov
konania voči neúspešnému žalobcovi. Vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade si náhradu trov konania
neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývali, konajúci súd mu náhradu trov konania voči
žalobcovi nepriznal. Žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu

100 %.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolaním a žiadal,
aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. e) a písm. h) C.s.p. Súdu prvej inštancie vytkol, že nevykonal ním navrhované dôkazy, ktorými

by preukázal, že skutočným účastníkom kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.1999, v postavení kupujúceho,
bol on sám, nakoľko rokoval s predávajúcimi o predaji nehnuteľností, dohadoval zmluvné podmienky
a uhradil i kúpnu cenu nehnuteľností z vlastných finančných prostriedkov. Zamietnutím návrhu na
vykonanie dokazovania tak konajúci súd neskúmal skutočnú vôľu zmluvných strán previesť vlastníckeprávo k nehnuteľnostiam na žalobcu, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca
zotrval na tom, že bol účastníkom kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.1999, jej skutočným účelom bol prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na jeho osobu, pričom nehnuteľnosti v nej uvedené nepretržite

užíval od momentu jej uzavretia, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie úplne odignoroval. Pravdivosť
jeho tvrdení pritom potvrdzovalo vyhlásenie predávajúcich zo dňa 02.12.2016. Za tohto stavu, keď
vôľa zmluvných strán nebola urobená vážne, žalobca považoval kúpnu zmluvu zo dňa 23.03.1999
za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nespôsoboval právne následky, a to ani v prípade, že na
jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Podľa

žalobcu disimulovaným právnym úkonom bola kúpna zmluva, ktorej účastníkom na strane kupujúceho
bol iba žalobca ako fyzická osoba, a nie ako spoločník alebo konateľ obchodnej spoločnosti B. K.
Consulting, spol. s.r.o. Záveru o nedostatku vôle obchodnej spoločnosti nadobudnúť nehnuteľnosti do
svojho majetku nasvedčovali i ďalšie kroky žalobcu po podpise kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.1999, a to
úhrada kúpnej ceny vložením vlastných peňažných prostriedkov na vkladnú knižku, uloženie vkladnej
knižky v bezpečnostnej schránke v banke a jej vydanie predávajúcim po vyhotovení listu vlastníctva.

Žalobca pritom nemal úmysel plniť záväzok spočívajúci v úhrade kúpnej ceny za spoločnosť B. K.
Consulting, spol. s.r.o., o ktorej skutočnosti mala vedomosť žalovaná v 2. rade. Z tohto dôvodu žalobca
spochybnil jej tvrdenie, že so zreteľom na okolnosti prípadu nemohla považovať predmetný právny úkon
za nezastretý.

8. Podľa mienky žalobcu súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil i otázku jeho aktívnej vecnej
legitimácie. Zdôraznil, že žaloba sa týka určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a nie vyslovenia
neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.1999. Keďže ide o určovaciu žalobu, nie je rozhodujúca
hmotnoprávna legitimácia strán sporu, čo má za následok, že ju úspešne môže podať len ten, kto má
na požadovanom určení naliehavý právny záujem a ten preto nahrádza vecnú legitimáciu strán. Pre

úspech v spore nie je potrebné, aby strany sporu boli subjektami práv a povinností, prípadne právneho
vzťahu, ale len to, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení proti označenému
žalovanému.

9. Žalovaná v 2. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu v celom rozsahu stotožnila so skutkovými

a právnymi závermi vyslovenými súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, ktorý považovala
za vecne správny. Podľa jej mienky konajúci súd vykonal všetko potrebné dokazovanie na zistenie
rozhodujúcich skutočností, vysporiadal sa so všetkými podstatnými tvrdeniami žalobcu a vyslovil i
správny záver, že žalobca nepreukázal, že kúpna zmluva zo dňa 23.03.1999 je simulovaným právnym
úkonom, najmä z dôvodu absencie spoločnej vôli na oboch stranách zmluvy. Žalobca v odvolaní

neuviedol žiadnu novú relevantnú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá zmeniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia, netvrdil relevantné skutočnosti potvrdzujúce existenciu jeho vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, pričom mu nesvedčal ani iný nadobúdací titul, na základe ktorého by ho bolo
možné považovať za vlastníka nehnuteľností. Žalovaná v 2. rade mala za to, že žalobca v konaní na
súde prvej inštancie netvrdil, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, od uzavretia kúpnej zmluvy

nepretržite užíval; netvrdil teda, že ich má v oprávnenej držbe. Vzhľadom na to, že túto argumentáciu
použil až v odvolaní, súd prvej inštancie na ňu nemohol ani reagovať, resp. ju ignorovať, ako sa mylne
domnieval žalobca, keďže túto v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec nenastolil. Záverom žalovaná
v 2. rade navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil

dňa 29.11.2018 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

11. V danej veci sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam
dôvodiac, že kúpna zmluva zo dňa 23.03.1999, na základe ktorej nehnuteľnosti nadobudla obchodná
spoločnosť B. K. Consulting, spol. s r.o., je simulovaný právny úkon, keď skutočná vôľa zmluvných strán

smerovala k uzavretiu kúpnej zmluvy, na základe ktorej nehnuteľnosti nadobudol ako vlastník samotný
žalobca.12. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

13. Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon,
platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti
takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

14. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu

prvej inštancie v časti, v ktorej kúpnu zmluvu zo dňa 23.03.1999 nepovažoval za simulovaný právny
úkon a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p). Konajúci súd správne zameral
svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska
hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom rozhodujúce skutočnosti, vyplývajúce z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a
ich zástupcov, ako aj z obsahu spisu správne vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov (§ 191 C.s.p) a dospel tak k správnym skutkovým a právnym záverom o tom, že žalobca
nepreukázal predpoklady stanovené v § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, spočívajúce v súhlasne
prejavenej vôli účastníkov kúpnej zmluvy uzatvoriť iný, disimulovaný právny úkon (kúpnu zmluvu so
žalobcom); argumentácii žalobcu, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie tejto otázky súdom prvej
inštancie, preto nemožno priznať úspech.

15. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá
v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto
prejavom vôle patria medziiným úkony urobené s vnútornou výhradou a simulované právne úkony.

Citované ustanovenie § 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka určuje, že ak má byť právnym
úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a sú splnené
všetky jeho náležitosti. Ak má byť teda určitým právnym úkonom, t.j. právnym úkonom predstieraným,
v zmysle urobeným naoko (simulovaným právnym úkonom) zastrený iný právny úkon (disimulovaný
právny úkon), treba považovať simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov za

uzavretý neplatne. Potom je platný iný zastretý právny úkon. Podmienkou však je, aby zastretý právny
úkon zodpovedal vôli subjektov a boli pri ňom splnené všetky ostatné náležitosti požadované zákonom
pre jeho platnosť. Z dikcie ustanovenia § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka je potom nepochybné,
že musí byť daná totožnosť účastníkov tak predstieraného, ako aj zastretého právneho úkonu, čo
zodpovedá formulácii „ak to zodpovedá vôli účastníkov“ (k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky zo dňa 14.12.2005, sp. zn. 29Odo 440/2004).

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, kúpnu zmluvu zo dňa 23.03.1999 nemožno považovať za
simulovaný právny úkon. Je nepochybné, že disimulovaný právny úkon by museli urobiť rovnakí
účastníci ako právny úkon simulovaný, čo v danom prípade splnené nebolo, nakoľko stranami

kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.1999 boli manželia Š. a spoločnosť B. K. Consulting, spol. s r.o., kým
stranami tvrdenej disimulovanej kúpnej zmluvy mali byť manželia Š. a žalobca. Zmluvné strany boli
v kúpnej zmluve zo dňa 23.03.1999, ktorá bola podkladom pre zápis vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností, pritom riadne a bez akýchkoľvek pochybností označené, pričom v článku X. zmluvy jasne
vyjadrili svoju spoločnú vôľu, aby na základe predmetnej zmluvy bola vyznačená zmena na pôvodnom

liste vlastníctva č. XXX, pre katastrálne územie K., v časti B, v prospech spoločnosti B. K. Consulting,
spol. s r.o. ako nového vlastníka. Z obsahu predmetnej kúpnej zmluvy je ďalej zrejmé, že žalobca
spolu so žalovanou v 2. rade zmluvu podpísali ako konatelia obchodnej spoločnosti, oprávnení v jej
mene konať, a teda zmluvu nepodpísal žalobca ako fyzická osoba. V tomto smere je irelevantné a na
platnosť kúpnej zmluvy nemajú vplyv okolnosti týkajúce sa podmienok a spôsobu zaplatenia kúpnej ceny

nehnuteľností. Preto argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie posúdil otázku zastretia právneho
úkonu nesprávne, nie je dôvodná.18. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti právneho názoru súdu prvej inštancie dopĺňa, že pokiaľ mal
byť kúpnou zmluvou uzavretou medzi manželmi Š. a obchodnou spoločnosťou B. K. Consulting, spol. s
r. o. zastretý právny úkon, t.j. kúpna zmluva medzi manželmi Š. a žalobcom, taký právny úkon nespĺňal

ani zákonom predpísané náležitosti. Z ustanovenia § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že
zmluvy týkajúce sa prevodov nehnuteľností musia mať obligatórne písomnú formu, ktorej nedodržanie
spôsobuje neplatnosť tohto právneho úkonu (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

19. Žalobca v ďalšom súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne právne posúdenie jeho aktívnej vecnej

legitimácie v spore. Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby o určenie, či tu právo
je alebo nie je, je aj skutočnosť, že strany sporu majú vecnú legitimáciu. Všeobecne možno uviesť,
že vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana sporu
(žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaná)
a strana sporu na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je
pasívne vecne legitimovaná). V konaní o určenie, či tu právo je alebo nie je, má vecnú legitimáciu ten,

kto je účastníkom práva, o ktoré v konaní ide, alebo ten, koho právnej sféry sa dané právo týka. Vecnú
legitimáciu v konaní o určenie, či tu právo je či nie je, nemajú výlučne len tí, ktorí sú účastníkmi sporného
práva; prípustné je tiež určenie práva, ktorého sa žalobca z hľadiska hmotného práva nezúčastnil, ak
sa takto dané právo dotýka jeho právnej sféry a ním požadované určenie preto môže ovplyvniť jeho
právne postavenie (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2010,

sp.zn.3Cdo51/2009,uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa28.5.2009,sp.zn.1Obo
23/2008). Ak sa teda súd prvej inštancie zaoberal danosťou naliehavého právneho záujmu žalobcu na
požadovanom určení a následne vecnou legitimáciou žalobcu (pričom uzavrel, že žalobca nepreukázal
žiaden zákonný titul, ktorý by svedčil nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ku ktorým
sa domáhal určenia vlastníckeho práva, čím nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore),

postupoval v súlade s uvedenými predpokladmi úspešnosti žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je.
Odvolacia námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
v spore je preto nedôvodná.

20. Pokiaľ žalobca v odvolacom konaní namietal, že súd prvej inštancie ignoroval skutočnosť, že

nehnuteľnosti nepretržite od uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.1999 užíva, išlo o nové skutkové
tvrdenia žalobcu. Tieto posúdil odvolací súd ako novoty, na pripustenie ktorých v odvolacom konaní
neboli splnené predpoklady v zmysle § 366 C.s.p., pričom žalobca si v tejto súvislosti ani neuplatnil
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. g) C.s.p.

21. A napokon, pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy na
preukázanie jeho tvrdení, najmä výsluch svedkov a zabezpečenie bankového dokladu o úhrade kúpnej
ceny nehnuteľností, odvolací súd sa plne stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že v situácii, keď
posúdenie okolností týkajúcich sa tvrdenej simulácie právneho úkonu spočívalo najmä v ich právnom
posúdení, vykonanie týchto dôkazov by bolo nadbytočné, a tým nehospodárne.

22. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
Vzhľadom na dostatočné a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku by posudzovaním odvolacích
námietok žalobcu, na ktorých zotrval i v odvolacom konaní, odvolací súd už len zopakoval správnosť

záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

23. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému v 1. rade nepriznal proti žalobcovi

nárok na náhradu trov odvolacieho konania, i keď mal úspech vo veci, nakoľko z obsahu spisu vyplýva,
že mu žiadne trovy nevznikli; žalovanej v 2. rade, ktorá úspech vo veci mala, priznal plný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).