Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117233313
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5117233313.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaTurzuačlenov

senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom: Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516,
proti žalovanému T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, o zaplatenie 1.195,32 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 17Csp/242/2017-33 zo dňa 24. septembra
2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol ako aj vo výroku o trovách

konania potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ponecháva rozsudok nedotknutý.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 900,- eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 900,- eur od 09.02.2015 do zaplatenia, vo zvyšnej
žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

2) Mal za to, že zmluva o úvere č. 850007821 zo dňa 04.09.2014 uzavretá medzi žalobcom a
žalovaným neobsahuje zákonom predpísané náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne
termíny splatnosti jednotlivých mesačných splátok a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
(§ 9 ods. 2, písm. f/, k/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Pokiaľ žalobca listom zo dňa 04.09.2014 oznámil
žalovanému ako dlžníkovi údaje o schválenom úvere (okrem iného aj termíny splatnosti splátok a termín
konečnej splatnosti), tento sa dozvedel niektoré z podstatných povinných náležitostí zmluvy o úvere
až po tom, čo podpísal listinu označenú ako žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o

revolvingovom úvere, pričom zákon vyžaduje, aby už pri uzatvorení zmluvy boli zmluvnými stranami
dohodnuté a ustálené všetky povinné náležitosti zmluvy, čo v tomto prípade nebolo dodržané. Dlžník sa
nemôže dozvedieť niektoré z parametrov úveru až po podpise zmluvy a tieto nemôže určiť sám žalobca
jednostranne bez spoluúčasti dlžníka. Na základe uvedeného je tak zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje vyššie uvedené povinné náležitosti, ktorých nedostatok zákon č. 129/2010 Z.z. v
ustanovení § 11 ods. 1 sankcionuje tým, že takýto úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Žalovaný je tak povinný zaplatiť žalobcovi len istinu úveru, t.j. 900,- eur. Žalovaný tým, že neuhradil svoju

pohľadávku po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dostal sa nasledujúcim dňom do omeškania s
plnením svojho peňažného dlhu a preto žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 5,05 % ročne od 09.02.2015 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods.
2 CSP.3)Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobcaanavrhol,abyodvolacísúdrozsudok
v napadnutej časti zmenil a o veci sám rozhodol tak, že žalobe vyhovie aj v časti, ktorá bola zamietnutá

a žalobcovi prizná právo na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Poukázal na to, že
neuvedenie konečnej splatnosti úveru nemôže a nikdy nemohlo byť v zmysle únijného práva dôvodom
pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15, ktorý konštatoval, že Článok 23 smernice
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát o svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods.

2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Ďalej poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017, týkajúci sa požiadavky
eurokonformného výkladu predmetnej smernice. Podotkol, že náležitosť „konečná splatnosť úveru“
nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto
náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti

úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je
potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu
termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok
v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve
ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť

posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti
úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu
splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, a spôsobom vyplývajúcim z
článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v
oznámeníoschváleníúverujezároveňtermínomkonečnejsplatnosti.Podľažalobcupodpornejemožné

poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kedy samotný súdny dvor uvádza,
že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok II rozsudku v spomenutej veci). Logickým dôsledkom
a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“ je to, že postačuje také uvedenie

údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov,
čo bolo z jeho strany splnené - žalovaný mal objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín splatnosti
prvej i poslednej splátky úveru (vychádzajúc z počtu splátok a obsahu Oznámenia veriteľa o chválení
úveru a Splátkového kalendára). Žalobca na záver nesúhlasil ani so záverom súdu o neuvedení termínu
splatnosti splátok poukazujúc na článok 2, bod 2.1 zmluvných dojednaní tvoriacich súčasť a obsah

zmluvy o úvere, týkajúci sa určenia termínu splatnosti splátky.

4) Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

5) Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní

(§ 379 CSP, §380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol ako aj vo výroku o trovách konania podľa
ust.§387ods.1CSPakovecnesprávnepotvrdil.Vozvyšnejčasti,t.j.vovýroku,ktorýmžalobečiastočne
vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie 900,- eur s úrokom z omeškania, ponechal rozsudok
nedotknutý.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie

v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Odvolací súd sa nestotožnil s možnou aplikáciou rozsudku SD EÚ vo veci C-42/15 na tento
prípad, tak ako ho namietal žalobca. Predmetný rozsudok sa nedotýkal dojednania v zmysle ust. §
9 ods. 2písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. údaju o konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ ide výklad

smernice 2008/48/ES, Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho
práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho
relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Smernica EÚ, ktorá bola zjavneimplementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej
harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám
- pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže

následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok
smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ. V zmysle ustálenej
judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom
výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súdny
dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo 4. júla

2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade
a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami
práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra
legem vnútroštátneho práva“.

8) Len na podporu správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že zákon č.

129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere v ustanovení § 9 ods.
2 taxatívnym spôsobom uvádzal náležitosti, ktoré musí Zmluva o spotrebiteľskom úvere (nie zmluvné
dojednania) bezvýhradne obsahovať - následkom absencie čo i len jednej v tomto zákonnom ustanovení
uvedenej náležitosti je bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z. Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy bol v zmysle § 9

ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase jej uzatvorenia aj údaj o dobe trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Tento údaj nemožno
odvodzovať od termínov jednotlivých splátok (v zmluve neuvedených), od počtu dní od uzatvorenia
zmluvy a počtu splátok, ale spotrebiteľ musí už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácii
presne vedieť, kedy, ktorým dňom dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (bližšie napr.

rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.01.2016, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22.10.2015). Zmluva o úvere uzatvorená medzi
stranami sporu dňa 04.09.2014 však uvedenú obligatórnu náležitosť neobsahovala. Okrem uvedeného,
zmluva neobsahuje ani ďalšiu obligatórnu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) cit. zákona, a to termíny
splatnosti jednotlivých mesačných splátok, keď zmluvné dojednania (nie zmluva) obsahujú len spôsob

ich určenia.
9) Absencia uvedených údajov v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. je sama
dôvodom posudzovania zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi sporovými stranami za bezúročný a
bezpoplatkový v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a preto odvolací súd rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

10) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalovaný, aj keď ostal v odvolacom konaní nečinný mal v ňom úspech, a preto by mal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jeho nečinnosť v odvolacom konaní mu súd nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal (zo spisu jej trovy odvolacieho konania nevyplývajú).

11) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).