Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. júl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/625/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112210933
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112210933.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: Rozkvet, výrobné družstvo,
so sídlom Námestie slobody 5, Banská Bystrica, IČO: 00 168335, zastúpenom: FUTEJ & Partners,
s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou
bankou Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody vo výške 59.512,84
eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.
mája 2014, č. k. 19C 32/2012-187, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom zo dňa 27. mája 2014, č. k. 19C 32/2012-187 zamietol súd prvého stupňa návrh;
ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 59.512,84 eur príslušenstvom, titulom
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len
"NBS") pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou SPORITEĽNÉHO DRUŽSTVA STRED BB
"v konkurze" (ďalej len „Družstvo") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej aj "OCP"); a odporcovi
nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že Úrad pre finančný trh

rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2002 schválil Družstvu prospekt investície. Dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo
s OCP zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa OCP, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva, ako jeho klienta, v súlade so schváleným prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz; OCP sa súčasne zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8% ročne.

Rozhodnutím NBS zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK-9750/3/2007 bola, na základe kontroly vykonanej v
roku 2007, uložená OCP pokuta vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných
ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z., Banková rada Národnej banky Slovenska v konaní o rozklade
predmetné prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím zo dňa 7. 5. 2008, č. GUV-841/2008, zrušila a
vrátila vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č.
OPK-9750-5/2007, uložila OCP opätovne pokutu, a to vo výške 300.000,- Sk za porušenie ustanovení
§ 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001 Z. z.. Medzičasom

NBS rozhodnutím zo dňa 22. 4. 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb udelené rozhodnutím zo dňa 22. 04. 2003
a povolila mu aj poskytovanie investičnej služby podľa § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods.
1 písm. a), b), a c) zákona č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona aposkytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2
v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede
OCP zo zmluvy o riadení portfólia z 30. 3. 2010 požiadalo Družstvo listom z 15. 4. 2010 NBS o

preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že
výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože OCP zabezpečoval pre Družstvo
odbyt výrobkov, Družstvo muselo pozastaviť prijímanie nových členských vkladov od existujúcich alebo
nových členov, ako aj pozastaviť vyplácanie vyrovnacích podielov pre vystupujúcich členov, vyplácanie
deklarovaných výnosov z prijatých členských vkladov a ostatných peňažných súm prijatých od svojich

členov.Družstvopoukázalonarozsiahlumajetkovúškodu,ktorúmumalOCPspôsobiťpriplnenízmluvy,
a ktorá podľa predbežnej kalkulácie dosahovala sumu viac než 20 miliónov eur. Ďalším listom zo dňa
23. 4. 2010 požiadalo Družstvo NBS o zjednanie nápravy v činnosti OCP, pretože tento si neplnil
svoje základné povinnosti voči Družstvu, ako subjektu dohliadanému zo strany NBS, spočívajúce v
zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. NBS vydala dňa 12. 7.
2010 rozhodnutie o predbežnom opatrení, č. ODT-8305/2010, ktorým uložila OCP povinnosť zdržať

sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu NBS, keďže na
základe oznámenia klientov, najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia
klientov OCP. Rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010 NBS odobrala OCP povolenie
na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, 9, § 85
ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. Správnosť

predmetného rozhodnutia potvrdila v konaní o rozklade Banková rada NBS rozhodnutím z 01. 03. 2011,
č. GUV-274/2011. NBS rozhodnutím z 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie začaté
na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu
dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom.
Správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo 7. 12. 2010, č. GUV-1744/2010.

V poradí ďalším rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č. ODT-10890-4/2010 NBS zakázala Družstvu, ako
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt z dôvodu porušenia
ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona č. 566/2001 Z. z. a § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. tým, že zmenou skutočností, uvedených v
prospekte investície, Družstvo tento prospekt nedodržiavalo. NBS sa pritom dozvedela, že u Družstva

nastali také zmeny, pre ktoré sa prospekt investície stal neaktuálny a Družstvo neurobilo žiadne kroky
k náprave a k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v prospekte investície. NBS zistiac
pri výkone dohľadu na diaľku niektoré skutočnosti nasvedčujúce tomu, že neznámym páchateľom bol
spáchaný skutok, ktorý by mohol naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu, podala dňa 27. 7.
2010 trestné oznámenie. Ďalej v rámci zisťovania skutkového stavu zistil, že na majetok Družstva bol

vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený Mgr. Z. K.. Aplikujúc ust. § 3 ods. 1, 2, § 9
ods. 1, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci, dospel k záveru, že navrhovateľa
v konaní nepreukázal vznik škody a ani nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k Družstvu. Vychádzal
z ustálenej súdnej judikatúry, podľa ktorej nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., ako aj

podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až
vtedy, ak nemožno dosiahnuť upokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto, ak
má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je

daný zákonný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo zák. č. 514/2003
Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Navrhovateľ sa preto musí domáhať zaplatenia svojej
pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/povinného, resp. osoby, ktorá
je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Aj napriek tomu,
že navrhovateľ si uplatnil pohľadávku voči Družstvu v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva, v

čase rozhodovania nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu. Uviedol, že
navrhovateľ primárne musí uplatňovať svoj nárok voči Družstvu, resp. voči členom predstavenstva a
kontrolnej komisie Družstva, a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky by do
úvahy prichádzalo uplatňovania náhrady škody voči štátu. Z tohto dôvodu nemohol v rozhodnom čase
ustáliť, či a najmä v akej výške, vznikla navrhovateľovi škoda, ktoré okolnosti sú rozhodné aj pre plynutie

premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu. V tejto súvislosti uzavrel, že ak
neexistuje preukázateľne škoda a nie je možné ustáliť jej výšku v dobe rozhodovania o uplatnenom
nároku, nárok navrhovateľa na jej náhradu bol uplatnený predčasne. Za preukázaný nepovažoval ani
nesprávny úradný postup. V tejto súvislosti sa stotožnil s argumentáciou odporcu v konaní a poukázalna to, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt,
bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností
uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného

prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na
posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 zák. č.
566/2001 Z. z.). K takým povinnostiam patrila od 1. 1. 2009 i povinnosť aktualizácie prospektu investície
podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 1. 6. 2010 povinnosť dodržiavania
prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.. V prípade novej významnej

skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do prospektu investície,
ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku
prospektu investície. Povinnosť aktualizácie prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo,
ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS.
Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil
dodatok k prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom,

najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno opomenúť,
že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť
údajov v prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z. z.), pričom schválenie
prospektu investície nemalo za následok aj schválenie zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do
zoznamu zmlúv, zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

aleborealizáciuposkytovanýchslužieb,ktoréposkytuje(§128ods.1písm.a/bod10zákonač.566/2001
Z. z.); NBS totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do
15. 4. 2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo
NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti OCP. Pri výkone dohľadu na mieste
samom od 20. 4. do 6. 5. 2010 NBS zistila zmeny v údajoch v prospekte investície, ktoré by mohli

ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na prospekt cenných papierov podľa § 123
zákona č. 566/2001 Z. z). NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku prospektu
investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú

žiadosť NBS síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z.,
pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z., a
tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a
konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4
zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila

vydaním rozhodnutia z 30. 5. 2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt. Je teda zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom, preto v tomto
smere nedošlo z jej strany k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup,
spočívajúcivprijatínedostatočnýchopatrenínanápravuprotiprávnehostavupozisteniachvprerokovaní
nedostatkov podľa zápisu z 24. 8. 2007, zdôraznil, že predmetom konania je nesprávny úradný postup

NBS, a nie OCP; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a
nie navrhovateľovi, ktorý nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s OCP. Účastníkom takého
vzťahu, vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia, bolo len Družstvo a z tohto právneho vzťahu
vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad NBS bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.
z. a vzhľadom na to sa informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu

podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu
dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu - ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre
majetku Družstva k 31. 12. 2005 a k 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu

investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v období roka 2007, nemohla uložiť Družstvu sankciu,
pretože povinnosť dodržiavať prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nevzťahovala. NBS, ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná
článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto
zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho

orgánu Družstva dňa 24. 8. 2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. NBS v danom
období (po 24. 8. 2007) nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj
majetkových hodnôt za nedodržiavanie prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.
z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti prospektu investície po 1. 6. 2010. Z listinnýchdôkazov bolo zrejmé, že NBS sledovala aj činnosť obchodníka s cennými papiermi, pričom nebolo jej
povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade totiž v § 2
ods. 2 ustanovuje, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS vo veciach

dohľadu rovnako neverejné; preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie
alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne
sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi OCP a Družstvom, založený zmluvou o
riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti
obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou

voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa,
ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu
a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných
práv súvisiacich s Družstvom. Napokon konštatoval, že navrhovateľ v rámci plnenia svojej dôkaznej
povinnosti, nepreukázal, že OCP skutočne stravoval portfólio Družstva, prípadne že prevzal cenné
papiere, finančné prostriedky Družstva za účelom naplnenia zmluvy o riadení portfólia. S poukazom

na personálne prepojenie Družstva a OCP považoval za vylúčené, aby Družstvo nemalo vedomosť o
udelených sankciách zo strany NBS voči OCP. Zohľadniac uvedené posúdil nárok navrhovateľa ako
nedôvodný, keď v konaní nepreukázal vznik škody, nesprávny úradný postup, a tým ani vznik príčinnej
súvislosti medzi škodou a úradným postupom, teda základné predpoklady vyvodenia zodpovednosti
odporcu za škodu, ako aj podmienok pre priznanie náhrady škody. O trovách konania rozhodol podľa

§ 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho
zmenytak,abybolojehonávrhuvyhovené,alternatívnejehozrušeniaavráteniavecisúduprvéhostupňa
na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205
ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska

nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi,
t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal na riadny
výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohol predpokladať, že dohľad nad

prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah
podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom
investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,
ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt, podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval

záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí
bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý", keď jemu nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona

porušujúci subjekt donútiť. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia §
137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia
§ 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi, patrili k

povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska mala
preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom pre finančný trh a následne pravidelne
kontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennýmipapiermi,pričompovinnýzákonnýdohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že mala zisťovať
informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík,
ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane

rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov - ako klientov dohliadaných subjektov. Poukázal na to,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka
U.. Y. O., T.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s

cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.

s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, U..
P. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska
naďalejakceptovalastav,žeceléportfólioDružstvajerozloženéainvestovanédoprepojenýchsubjektov
s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie
voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre

svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo
viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume
cca. 10.000,-eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie

priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej
činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa nej tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto
investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.

Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými
papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30.
5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových

hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho neaktuálnosti až od mája
2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom
2010, táto neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska
dňa 27. 8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo

prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31.12.2006, z
čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128
ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od

31.12.2006,avšakNárodnábankaSlovenskavočiDružstvuúradnezasiahlaažvmáji2011,kedyčinnosť
Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,
ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto
návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny
stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jej uspokojenia ako veriteľa v konkurznom

konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné
rozvrhovéuzneseniekonkurznéhosúdu(rozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepublikyzodňa11.4.2012,
sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného správcu konkurznej
podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto neumožňuje vysloviť záver o
predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu,

ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný jej dané plnenie vrátiť s tým,
že ani zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie
občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii faktickysuspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon, a to až do
doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti

úpadcu podľa zákona o konkurze. Z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave
konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je
tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom. Aktuálny stav konkurzu
preto vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Taktiež namietal, že zo zápisníc o

pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p.,
s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo
11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že prvostupňový súd vo veci postupoval

maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých
jej úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z
dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Na

základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS
209/2004, I. ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012).

Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo
na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Argumentoval, že navrhovateľ
nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh
proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho
riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky Slovenska

pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich
medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky
orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov
vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska

postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná,
nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi
dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a zákona o cenných
papieroch. Navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených
kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu byť známe, že s investíciou je

spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že
Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a
neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučneku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,
pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto

reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené
alebohromadnepoužívanéoznámenieoverejnejponukemajetkovýchhodnôtmuseloobsahovaťtaktiež
upozornenie,zktoréhovyplývalo,žestoutoinvestícioujespojenéajrizikoadoterajšíalebopropagovaný

výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu investície Družstva bolo aj
voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo
plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie zverejňované
Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky

majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných
papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať,
pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o
cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s
tvrdenímnavrhovateľa,ževovzťahukDružstvubolaNárodnábankaSlovenskanečinná,nakoľkovydala

relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení
a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom,
ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.
zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý poukázal navrhovateľ, dôvodil, že tento primárne rieši problematiku
zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou

za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je
možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom
verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona
o konkurze a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť
subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Musia byť najskôr využité všetky zákonné

možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne
preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Navrhovateľovi doposiaľ nevznikla
žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne
vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie
Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (navrhovateľa) voči dlžníkovi sa stane

fakticky nevymáhateľným. K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich
incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len
zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14.9.2011,vktoromsprávcakonkurznejpodstatykonštatujekatastrofálnystavúčtovníctvaúpadcu,ktoré
bolovedenélendojúla2010apotomtodátumesavúčtovníctvenenachádzajúžiadneúčtovnézáznamy,

účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu
bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z
dôvodu, žeby boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu
v období pred konkurzom. K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal listinné dôkazy
v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne

uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z
nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise,
oboznámil a presne špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré

účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere
nebolo potrebné vykonať. Je mu známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené
stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia
rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného
odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, beznariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľačl.2ods.2ÚstavySR,štátneorgánymôžukonaťibanazákladeÚstavy,vjejmedziachavrozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže nútiť,
aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon,
každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť,
takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány môžu
štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu v rozsahu

zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp
právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného
rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. S princípom
právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka predvídateľnosti konania orgánov
verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj všeobecná záväznosť práva pre

všetkých(orgányštátu,samosprávy,právnické,fyzickéosoby)akoajjehodostupnosť(publikovateľnosť)
ich adresátom.
Zuvedeného,preúčelypreskúmavanejveci,vyplýva,že NBS mohlarealizovať výkonštátnehodohľadu
len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie, ktoré zákon
umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti, ktorá podlieha

dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon. Kompetenciu
orgánuštátutak nemožnozakladať rozšírenímvýkladupríslušnýchzákonnýchustanoveníajnaprípady
v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď

im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo
im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie navrhovateľ dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jeho
prijatím za člena Družstva, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje

záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia

je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe

členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie

možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorýmsa domáhal zaplatenie náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal
odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich

základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánov
štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení
so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon o CP") a

zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len "zákon o dohľade") a svoje úvahy,
pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu orgánov štátu
(NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania
navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska
ním uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm.b/, c/, d/, f/ O.s.p., keď ani v

odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku

objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a

3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

Z dikcii § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj nečinnosť
orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany orgánu verejnej
moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej - zodpovedajúcej právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej realizuje svoju právomoc
vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných procesných ustanovení,
ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania. Z uvedeného potom vyplýva,

žezanečinnosťmožnopovažovaťpasivituzostranyštátnehoorgánubeztoho,abyexistovalaobjektívna
zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne

posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním

vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka Slovenska
bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou. Predmetom
dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2

zákona o CP, v znení účinnom do 10.7.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami
vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho
a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia
rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnejponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania zapísaného
v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu

investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s
účinnosťou od 1. 6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom
o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení
zákona číslo 129/2010 Z.z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o
CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať

sankcie. S účinnosťou od 10. 07. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet
dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informácie a podklady
o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo,
ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy
Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových

hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp.
vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík bola
minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny iný

všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú povinnosť
upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené riziko a že
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS
v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa

de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

So zreteľom na uvedené potom navrhovateľ nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt až od 10.7.2009.

Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje na
zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie
prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %

zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu
investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany
klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície im

umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma
spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého
vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho

investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše
zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,
že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom
období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného

subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004 Z.z.. Napokon, ako vyplýva z
obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch
subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo
zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiťmu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.

Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona
o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi
spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste a v nadväznosti
na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva,
začala z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom ktorého

bolo uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v
tomto smere navrhovateľ namietal, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia
na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do
úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže

byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by
tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho je
potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej služby od
13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie na
poskytovanieinvestičnýchslužieb-riadenieportfóliarozhodnutímdňa22.4.2008anáslednebolamedzi

obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa 2. 6.
2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.

Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa §
126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 1. 8. 2008, v intenciách

ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o
žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a
oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že údaje v
prospekte nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu investície

podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé. S
účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP, v zmysle ktorého
každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov zahrnutých do
prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela uviesť v dodatku

k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1. 1. 2006 prešla
kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona o CP bola
uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá mala
pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a ich
zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku prospektu (cenných papierov) bola

kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku sa
vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s účinnosťou od 1.1.2006
stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1, písm.h/). Až novelou zákona účinnou od 1.1.2009

bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4 zákona o CP v znení
účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť dodatok na schválenie
orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uzavrel, že
navrhovateľ v tomto smere nepreukázal, že sa NBS mala a mohla aj inak, ako z oznámenia Družstva,dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu investície, napr. z pravidelne jej
predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal
kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva. Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie

navrhovateľa, že nedostatky v aktualizácii údajov prospektu, mali vplyv na hodnotenie majetkových
hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu, ovplyvnilo jeho rozhodnutie zotrvať
v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Navrhovateľ ničím nepreukázal, že ku vzniku
škody spočívajúcej v nevyplatení mu vyrovnacieho podielu došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jeho nemožnosť rozpoznať riziko investície

bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou údajov, resp. nesankcionovaním Družstva
za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

O zhoršenej finančnej situácie Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4.
2010 Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u OCP

vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti na
uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste v
období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú neaktuálnosť údajov
uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby predložil žiadosť o
schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím zo dňa 26. 8. 2010

tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície bolo zastavené pre
nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala NBS proti Družstvu konanie
o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011, ktorým zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle § 129 ods. 3 zákona o CP,
rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi s cennými papiermi na poskytovanie

investičnýchslužiebadňa 27.7.2010podalatrestnéoznámenievsúvislostispodozreniamiospáchaní
trestného činu.

Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 441 Obč. zák., ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

V tejto súvislosti odvolací sú poznamenáva, že navrhovateľ mal postupovať s priemernou dávkou
opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného

s jej investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý aj vzhľadom
na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129
ods. 1 písm.b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu dohľadu
je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Navrhovateľ preto
nedôvodne argumentuje, že bolo porušené jeho právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude

vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ho v presvedčení o tom, že investícia do Družstva
nie je riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny
nezbavuje. Navrhovateľ rovnako zanedbal svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti
Družstva, keď svojou účasťou na členskej schôdzi, mohol uplatňovať svoje práva vyplývajúce mu z
členstva, a to riadiť záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Navrhovateľ

uložením peňažných prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzal na seba určité
riziká, a to vrátane rizík spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľa v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ňou investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym

úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že
keby včas zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, nebol by navrhovateľ svoje peniaze
zverila Družstvu, resp. že by vymohol ním vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Navrhovateľovi
nevznikla škoda tým, že vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné prostriedky formou členských
vkladov alebo tým, že skôr nevystúpil z Družstva, ale tým, že mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka

voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu
vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto jeho pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j.
nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu , ale vo finančnom hospodáreníDružstva. Pokiaľ by bola Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe
ešte neznamená, že pohľadávka navrhovateľa by bola uspokojená.

NakoľkovýkondohľaduNBSsanevzťahujenasporyvyplývajúcezozáväzkovo-právnychvzťahovmedzi
obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP) , nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.

Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.
Odvolací súd zhodne s odporcom konštatuje, že nakoľko navrhovateľ nebol v žiadnom právnom vzťahu,
ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom - vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s prípadným
zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku škody na majetku navrhovateľa.

Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk).

Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,

nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.

V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si navrhovateľ uplatnil pohľadávku v konkurznom
konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci
konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie
ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže

privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko navrhovateľovi škoda (v
podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže mu vzniknúť až po skončení konkurzného
konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda navrhovateľ musí
vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môže
uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo

záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľa na plnenie nebolo a už nemôže ani
byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne
domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma
veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľa voči Družstvu, a to buď v rámci
súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti zodpovedným

predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju funkciu s
odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a Obchodného
zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa o tom,
že návrh navrhovateľa bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že bol predčasne podaný.

V tejto súvislosti odporca dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Navrhovateľ sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi
mu automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto mu totiž nevzniká v okamihu splatnosti jeho

pohľadávky voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania so
zaplatením tejto pohľadávky, ale škoda mu vzniká až v prípade, ak sa stalo jeho právo na plnenie voči
priamemu dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka navrhovateľa,
že zákon číslo 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov a že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani

vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.

Pokiaľ navrhovateľ argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti návrhu, poukazuje odvolací súd na to, žetento na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007 , že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti

podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na

náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť
až vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je
možno pohľadávku považovať až ku dňu, kedy navrhovateľ obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale
jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní.
Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na

takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v
odvolaní namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese
dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak
je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods.
2 O.s.p..

Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že
predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;
to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.).
Námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 129

ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. Postup súdu prvého stupňa v procese
dokazovania možno zistiť len z obsahu pojednávania zachyteného v zápisnici o pojednávaní. Z obsahu
zápisnice pred súdom prvého stupňa zo dňa 27.5. 2014 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil obsah
spisu prečítaním podstatných častí listín bližšie špecifikovaných v zápisnici z pojednávania.

Dokazovanie listinnými dôkazmi, ktorých obsah súd prvého stupňa oboznámil na pojednávaní, bolo
vykonanévsúladesust.§129ods.1O.s.p.,keď vzápisnici jevýslovnezachytené,že ichoboznámenie
vykonalsúdprvéhostupňa prečítanímpodstatnýchčastí označenýchlistín,apretonemožnovyvodiťich
procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné
doklady predložené samotným navrhovateľom, a preto mu bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto

dôkazyodvolávalvsúvislostispreukazovanímsvojhonároku,apretosúdprvéhostupňanevychádzalpri
svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho
také skutočnosti, ktoré by navrhovateľovi neboli známe a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebol mohol v
konaní patrične, svojimi procesnými návrhmi a vyjadreniami, reagovať. Napokon navrhovateľ, resp. jeho
právnyzástupca,nenamietalivpriebehupojednávaní,žeby naňom nedošlokoboznámeniuslistinnými

dokladmi tak, ako to bolo zaznamenané v zápisnici o pojednávaní, resp. že by došlo k zaprotokolovaniu
tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom.

S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol

správne ustálený súdom prvého stupňa a účastníci mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k
týmto dôkazom vyjadriť ( § 123 O.s.p.).

Súd prvého stupňa k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade s §
122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo k procesnej

vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že
NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďžepri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila
sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom

uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.
Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh
navrhovateľa z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne a odvolací
súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane výroku o náhrade trov konania, potvrdil (§
219 ods. 1 O.s.p.).

Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdvzmysle§224ods.1a §142ods.1O.s.p.,a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na rozhodnutie
o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p. a ani mu
v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.