Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. február 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/143/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111207457
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2111207457.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S.-P. č. XX, zastúpený spoločnosťou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hlavná
31, IČO: 36 865 281, proti žalovaným: 1. W. O., nar. XX.X.XXXX, bytom H., T. XXXX/X, 2. M. O., nar.
XX.X.XXXX, bytom H., Z. XXXX/XX, 3. M. O., nar. X.X.XXXX, bytom A., G. XXXX/XX, všetci zastúpení
spoločnosťou: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Trnava, Nám. SNP č. 3, IČO: 36 857 548, o zaplatenie
3.983,27 Eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 25.01.2018
č.k. 14C/53/2011-274, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v časti
náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1, 2 a 3 majú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zastavil konanie v časti o zaplatenie úrokov
z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 3.983,27 eur za obdobie od 28.4.2007 do 30.4.2007 a
v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške prevyšujúcej zákonnú úrokovú sadzbu platnú ku dňu
1.5.2010 za obdobie od 1.5.2010 do zaplatenia. Vo výroku II. súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Vo

výroku III. súd rozhodol, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade majú nárok na náhradu trov konania vo výške
100 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie s použitím ust. § 100 ods. 1, § 101, § 111, § 112, § 3 ods. 1,
§ 488, § 489, § 559 ods. 1, § 563 Občianskeho zákonníka odôvodnil vecne tým, že v konaní na
základe vykonaného dokazovania výpoveďou žalobcu a listinným dokladom, dospel súd k záveru,
že splnomocnením právnej predchodkyne žalovaných žalobcom na vymoženie sumy priznanej mu

rozsudkom súdu, vznikol medzi nimi záväzkovoprávny vzťah. Ak si potom žalobca uplatnil predmetnou
žalobou na súde nárok na zaplatenie sumy 3.983,27 eur, ktorá predstavuje časť zo sumy vymoženej
JUDr. M. O. v prospech žalobcu na základe Plnej moci zo dňa 14.3.2007, išlo o uplatnenie nároku zo
záväzkovoprávneho vzťahu, keďže išlo o nárok vyplývajúci zo vzťahu medzi advokátkou a žalobcom ako
jej klientom. Na základe vykonaného dokazovania mal súd zhodnými tvrdeniami strán sporu a listinnými
dôkazmi preukázané, že dňa 14.3.2007 žalobca splnomocnil JUDr. M. O. na vymoženie pohľadávky
priznanú mu rozsudkom súdu od bývalej manželky vo výške 158.873,-Sk vrátane príslušenstva. Suma

v tejto výške bola zaslaná O. B., bývalou manželkou žalobcu dňa 26.4.2007, a pripísaná na účet JUDr.
O. bola dňa 27.4.2007. Podľa tvrdenia žalobcu, bola JUDr. O. oprávnená ponechať si z tejto sumy
na základe ich ústnej dohody sumu 28.873,- Sk, a zvyšnú sumu vo výške 130.000,- Sk (4.315,20
eur) mu mala zaslať na účet. Súd mal ďalej preukázané listinným dôkazom, že JUDr. O. dňa 3.7.2007zaslala poštovou poukážkou žalobcovi sumu 10.000,- Sk. V konaní nebola sporná ani skutočnosť, že
JUDr. M. O. dňa XX.XX.XXXX zomrela, a právnymi nástupcami po nej sú žalovaní v 1. až 3. rade, vo
vzťahu ku ktorým si žalobca vymáha svoju pohľadávku voči JUDr. O., z dôvodu prechodu uvedenej

údajnej pohľadávky na jej dedičov okamihom jej smrti. Sporné medzi stranami boli tvrdenia o existencii
dlhu JUDr. O. voči žalobcovi, úhrady ktorého sa domáha v tomto konaní, tvrdenia o čase splatnosti
pohľadávky, tvrdenia týkajúce sa premlčania nároku žalobcu a rozporu námietky premlčania nároku
žalobcu zo strany žalovaných s dobrými mravmi.

3. Žalobca uvádzal v žalobe a v rovnakom zmysle sa spočiatku aj sám vyjadroval, že sa s JUDr. O.
ústne dohodol na tom, že zo sumy vyplatenej jeho bývalou manželkou (teda zo sumy 158.873,- Sk), si
advokátka ponechá ako odmenu sumu 28.879,- Sk a zvyšnú časť vo výške 130.000,- Sk mu poukáže
na účet. Dohoda teda bola taká, že celú časť prijatej sumy po odpočítaní odmeny, zašle žalobcovi na
účet. Neskôr v priebehu konania, žalobca začal tvrdiť, že bol dohodnutý s advokátkou, že mu peniaze
vyplatí až po prepustení z výkonu trestu, dôkazom čoho je skutočnosť, že po tom, ako peniaze zo

svojho účtu vybrala, advokátka listom zo dňa 11.6.2007 žalobcovi oznámila, že mu zaslala na účet
sumu ako sa dohodli, čím myslela sumu 10.000,- Sk s tým, že zvyšnú časť mu podľa dohody mala
spravovať až do jeho prepustenia na slobodu. Vyjadrenia žalobcu sa značne rozchádzajú aj pokiaľ ide
o výšku jeho pohľadávky ktorú mal voči JUDr. O., tieto v priebehu konania menil. Spočiatku tvrdil, že
podľa dohody si advokátka mohla ponechať sumu 28.879,- Sk ako svoju odmenu a zvyšnú časť vo

výške 130.000,- Sk mu mala poukázať na účet, naproti tomu si žalobca v dedičskom konaní prihlásil
ako svoju pohľadávku voči zosnulej advokátke celú ňou vymoženú sumu 158.873,- Sk, teda vrátane
jej odmeny, na ponechanie ktorej bola oprávnená v zmysle ich dohody, ako aj vrátane sumy 10.000,-
Sk, ktorú v tom čase z vymoženej sumy už mal vyplatenú, a napokon v podanom trestnom oznámení
tvrdil, že mu advokátka nevyplatila sumu 130.000,- Sk ktoré mu patria, i keď v tej dobe už mal sumu

10.000,- Sk vyplatenú. Ďalšie rozpory v tvrdeniach žalobcu sa týkajú aj splatnosti sumy vymoženej
advokátkou v jeho prospech. V dohode, ktorú ako uvádzal v žalobe, uzavrel ústne s advokátkou, lehota
uvedená nebola žiadna. Ako vyplýva z listu zo dňa 6.10.2008 adresovanom Okresnému súdu Piešťany
s názvom Pripojenie na dedičské konanie, ktorým si prihlasoval pohľadávku do dedičského konania
po JUDr. O., žalobca v ňom uvádza, že advokátka JUDr. O. mala jeho finančnú hotovosť v celkovej

výške 158.873,- Sk spravovať do jeho prepustenia na slobodu s tým, že po ukončení jeho trestu ju
osobne navštívi v jej kancelárii a jeho čiastku mu podľa dohody vyplatí, teda opäť odlišne ako to tvrdil
v žalobe alebo v priebehu konania. A napokon, ako uviedol právny zástupca žalobcu po prvýkrát v
priebehu konania až na pojednávaní dňa 19.5.2017, žalobca sa dohodol s advokátkou pri ich osobnom
stretnutí, kedy ju síce požiadal o vyplatenie sumy, ale advokátka sa vyjadrila, že mu peniaze vyplatí až po

jeho prepustení. Prvotné tvrdenie žalobcu, podložené listinným dôkazom, a to listom advokátky zo dňa
11.6.2007, ktorým žalobcovi oznámila, že mu zaslala na účet sumu ako sa dohodli, viedol súd k záveru,
že JUDr. O. svoj záväzok voči žalobcovi splnila, a to spôsobom, na ktorom sa dohodli. JUDr. O. dňa
7.5.2007 uskutočnila výber sumy 130.000,- Sk z účtu, z ktorej dňa 3.7.2007 poslala žalobcovi poštovou
poukážkou do ústavu pre výkon trestu sumu 10.000,- Sk. Ani zaslanie tejto sumy však nevylučuje, že

zvyšnú časť 120.000,- Sk (3.983,27 eur), advokátka poukázala na účet žalobcu podľa ich dohody, a
naopak, poukázanie sumy 10.000,- Sk žalobcovi zároveň nepreukazuje to, že zvyšok sumy 120.000,-
Sk si advokátka ponechala a nevyplatila ich žalobcovi. Túto zvyšnú sumu mohla advokátka poukázať
na účet, iný ako účet odsúdeného vedený v ústave, keď žalobca tvrdil, že na tento účet v ústave, mu
advokátka peniaze neposlala, aby ho o peniaze neokradli. Toto vyjadrenie žalobcu, že JUDr. O. mu

nezaslala peniaze na účet s odôvodnením, že je vo výkone trestu odňatia slobody a preto by ho mohli
o peniaze okradnúť, je nepravdepodobné, nakoľko dohoda medzi nimi, v zmysle ktorej mala peniaze
advokátka poslať na účet, vznikla v období, kedy žalobca vo výkone už bol, takže ak chcel, aby mu
peniaze poslala na účet, s najväčšou pravdepodobnosťou nemyslel účet odsúdeného vedený v ústave
navýkontrestu,keďtentoslúžinavýplatupracovnejodmenyodsúdenýchanienauloženieúspor,aleiný

účet,vedenývbanke.Advokátkasavosvojomlistezmieňujeocelejsume,ktorúzaslalanaúčetžalobcu,
nie len o nejakej časti z tejto sumy. Aj trestné oznámenie žalobcu, ktoré urobil v júli 2009 a v ktorom
totožne uviedol, že advokátka mu podľa dohody mala poslať 130.000,- Sk na účet, potvrdzuje záver o
tom, že spôsob ako mala advokátka vymožené peniaze žalobcovi v skutočnosti poukázať, bolo práve
ich zaslanie na jeho účet. Žalobca až neskôr, konkrétne na pojednávaní dňa 19.5.2017 (až po dvoch

rozhodnutiach súdu vo veci samej) začal tvrdiť v súvislosti s preukazovaním, kedy nastala splatnosť
jeho pohľadávky, že sa s advokátkou dohodli na inom spôsobe odovzdania peňazí, a síce, že ich bude
spravovať až do doby jeho prepustenia z výkonu trestu a odovzdá mu ich osobne v jej kancelárii. Takéto
tvrdenie žalobcu však súd považoval za účelové, a to s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania,keď žalobca dospel k záveru, že jeho skoršie tvrdenia, ktorými sa snažil preukázať že pohľadávka nie
je premlčaná, sú neudržateľné a nepresvedčivé.

4. Žalobca v konaní prezentoval celkom dve dohody, ktoré podľa jeho tvrdení mal s advokátkou
uzavreté,pôvodnedohoduovyplatenísumynaúčet,kdesplatnosťdohodnutánebola,neskôrvpriebehu
dokazovania, dohodu o spravovaní a následnom vyplatení peňazí až po jeho prepustení z výkonu trestu.
Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v žalobe sa domáhal žalobca úroku z omeškania odo dňa
28.4.2007, čo je deň nasledujúci po dni pripísania vymoženej sumy na účet advokátky, čo vedie k úvahe,

že v čase podania žaloby považoval žalobca tento deň za deň, kedy sa dostala právna predchodkyňa
žalovaných do omeškania a žiadna dohoda o neskoršej splatnosti medzi nimi nebola. Na tomto žalobca
zotrval až do pojednávania konanom dňa 23.8.2017, kedy upresnil deň, od kedy požaduje úroky z
omeškania, až po vyjadrení právneho zástupcu žalovaných, ktorý priamo na tento rozpor poukázal. Aj
to nasvedčuje skutočnosti, že tvrdenia žalobcu o neskoršej splatnosti jeho pohľadávky voči JUDr. O.,
sú účelové, s cieľom posunúť splatnosť pohľadávky tak, aby nebola premlčaná v čase podania žaloby.

Ako vyplynulo z dokazovania, žalobca svoje tvrdenia o splatnosti pohľadávky menil, pričom ani jednu
dohodu súdu jednoznačne nepreukázal, preto súd dospel k záveru, že splatnosť pohľadávky dohodnutá
nebola. V takom prípade je potrebné postupovať v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka, keď právo
určiť čas plnenia má podľa tohto ustanovenia veriteľ, ak čas splnenia nebol dohodnutý a veriteľ môže
kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzavretí zmluvy, vyzvať dlžníka, aby plnil. Dlžník je potom povinný

predmet záväzku splniť v nasledujúci deň po obdržaní výzvy na plnenie. Žalobca na pojednávaní dňa
19.5.2017 uviedol, že advokátku vyzval za jej života aby mu vyplatila vymoženú sumu, toto od nej
požadoval listom, následne aj pri osobnom stretnutí keď ho navštívila v ústave. Z toho teda vyplýva, že
žalobca vyzval JUDr. O. na splnenie svojho dlhu niekedy v období od 27.4.2007 do 25.11.2007, teda
odo dňa pripísania vymoženej sumy na jej účet dňa 27.4.2007 do dňa jej úmrtia 25.11.2007. V takom

prípade je zrejmé, že nárok žalobcu je premlčaný, keď od výzvy na zaplatenie dlhu advokátky uplynula
premlčaciadoba,keďžežalobabolapodanánasúdedňa4.4.2011.Vyššieuvedenérozdielyvtvrdeniach
žalobcu, vedú k pochybnostiam, či vôbec nejaký dlh JUDr. O. voči žalobcovi v čase jej úmrtia existoval,
čo žalobca v tomto konaní jednoznačne nepreukázal. Dôkazná povinnosť je na strane žalobcu, a v tomto
konaní je dokazovanie sťažené tým, že jeden u účastníkov záväzkového vzťahu už nežije. Preto sa

dokazovanie obmedzilo len na tvrdenia žalobcu a listinné dôkazy, ktoré v konaní predložil a práve z toho
dôvodu je dôležité, aby tvrdenia žalobcu o existencii jeho pohľadávky boli jednoznačné a preukázateľné.
Naproti tomu, žalobca neustále počas konania menil svoje tvrdenia. Žalovaní sú právnymi nástupcami
zomrelej advokátky JUDr. O., neboli priamymi účastníkmi záväzkového vzťahu so žalobcom, preto ani
nemôžu nič preukazovať, toto je dôkaznou povinnosťou žalobcu. Žalobca nepreukázal v konaní riadnym

spôsobom ním tvrdené skutočnosti, keď z rozporných tvrdení žalobcu súd dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal, že v čase podania žaloby jeho pohľadávka pôvodne voči JUDr. O. existovala. Dôkazné
bremeno ohľadom tvrdenia, že dlh v čase úmrtia JUDr. O. existoval a nebol už splatený, ťaží žalobcu,
pričom zo žiadneho z vykonaných dôkazov nie je možné vyvodiť záver, že by tento dlh existoval a teda,
že mu prináleží suma 3.983,27 eur s príslušenstvom. Žalobca v konaní žiadne ďalšie dôkazy neoznačil,

a to aj napriek riadnemu poučeniu zo strany súdu. Z týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú, vo
výroku II. zamietol. Žalobca na pojednávaní dňa 23.8.2017 zobral žalobu v časti o zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 14,75% ročne zo sumy 3.983,27 eur za obdobie od 28.4.2007 do 30.4.2010, ako
aj v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške prevyšujúcej zákonnú úrokovú sadzbu platnú ku
dňu 1.5.2010 za obdobie od 1.5.2010 do zaplatenia späť, z toho dôvodu súd so súhlasom žalovaných

s týmto čiastočným späťvzatím, žalobu v tejto časti vo výroku I. zastavil.

5. Aj napriek záveru súdu o nepreukázaní existencie dlhu JUDr. O. voči žalobcovi v čase jej úmrtia,
súd dospel k záveru, že ak by aj prípadný dlh existoval, nárok žalobcu by bol v čase podania žaloby
už premlčaný. Žalovaní v priebehu konania okrem toho, že spochybnili existenciu dlhu JUDr. O. voči

žalobcovi,zaplateniaktoréhosavtomtokonanídomáha,zároveňvzniesliajnámietkupremlčanianároku
žalobcu v celom rozsahu. K prijatiu peňazí JUDr. O., ktorá túto sumu vymohla v prospech žalobcu od
jeho bývalej manželky, došlo dňa 27.4.2007, čo je dňom pripísania peňazí na jej účet. Z citovaného
zákonného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka vyplýva, že premlčacia doba je trojročná a plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalobca si preto mohol svoje právo na vyplatenie

peňazí uplatniť už nasledujúcim dňom po pripísaní vymoženej sumy na účet jeho splnomocnenej
zástupkyne, teda dňom 28.4.2007, čo je deň, od kedy mu zároveň začala plynúť aj trojročná premlčacia
doba. Preto s poukazom na vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, žalobca si svoj nárok
mohol uplatniť najneskôr dňa 28.4.2010, žalobu na súde však podal až dňa 4.4.2011, takže si svoj nárokv premlčacej dobe riadne neuplatnil. Týmito úvahami pri posudzovaní premlčania nároku žalobcu sa
súd riadil po tom, ako nebola v konaní preukázaná dohoda o splatnosti pohľadávky žalobcu voči JUDr.
O. a súd pri posudzovaní tejto otázky vychádzal z ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka. Ak čas

splnenia nebol dohodnutý, veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzavretí zmluvy, vyzvať
dlžníka, aby plnil. Žalobca súdu nepreukázal, kedy nastala splatnosť jeho pohľadávky voči advokátke,
keď tvrdenia o tomto v konaní účelovo menil. Na pojednávaní dňa 19.5.2017 však uviedol (a toto svoje
tvrdenie už nezmenil), že advokátku vyzval za jej života aby mu vyplatila vymoženú sumu, toto od nej
požadoval listom, následne aj pri osobnom stretnutí, keď ho navštívila v ústave. Z toho teda vyplýva,

že žalobca vyzval JUDr. O. na splnenie svojho dlhu niekedy v období od 27.4.2007 do 25.11.2007, teda
odo dňa pripísania vymoženej sumy na jej účet dňa 27.4.2007 do dňa jej úmrtia XX.XX.XXXX. V takom
prípade však je zrejmé, že nárok žalobcu by bol premlčaný, keď od výzvy na zaplatenie dlhu advokátky
uplynula trojročná premlčacia doba, keďže žaloba bola podaná na súde dňa 4.4.2011. Ustanovenie §
112 Občianskeho zákonníka upravuje spočívanie plynutia premlčacej doby v prípade, ak si veriteľ uplatní
v premlčacej dobe svoje právo na súde a v začatom konaní pokračuje. Súd bol v predmetnej veci ale

toho názoru, že k spočívaniu premlčacej doby tak ako to tvrdil žalobca nedošlo, keď žalobca si svoj
nárok na súde neuplatnil v premlčacej dobe, ale až po jej uplynutí dňa 4.4.2011. Ako to potvrdil aj Krajský
súd v Trnave vo svojom rozhodnutí (v poradí prvom rozhodnutí), k spočívaniu premlčacej doby tak ako
to uvádzal žalobca, a to odo dňa XX.XX.XXXX kedy JUDr. O. zomrela až do dňa kedy notár oznámil
žalobcovi spornosť uplatnenia jeho pohľadávky v dedičskom konaní po zomrelej JUDr. O. nedošlo,

pretože na plynutie premlčacej doby, zmena v osobe dlžníka vplyv nemá. Rovnako tak premlčacia
doba nespočívala ani odo dňa podania trestného oznámenia do právoplatnosti uznesenia vyšetrovateľa
o odložení trestného stíhania vo veci sprenevery, ktorej sa mala dopustiť JUDr. O., pretože vplyv na
plynutie premlčacej doby môže mať len riadne uplatnenie nároku v trestnom konaní, pričom v danej veci
bolo podané len trestné oznámenie, na základe ktorého bolo trestné stíhanie navyše odložené.

6. V zmysle záverov rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, ktorým bol rozsudok prvej inštancie v danej
veci zrušený, je potrebné, aby sa súd prvého stupňa zaoberal aj aplikáciou ustanovenia § 3 Občianskeho
zákonníka na predmetnú vec, a to najmä tým, či vznesenie námietky premlčania žalovanými neodporuje
dobrým mravom. Odvolací súd zároveň poukázal na to, že v danom prípade existujú také špecifiká,

akými je to, že pôvodne išlo o vzťah medzi žalobcom a advokátkou viazanou profesijnou etikou, pri ktorej
žalobca mohol dôvodne očakávať riadne vyplatenie peňazí vymožených v jeho prospech, ako aj to, že
žalobca mal pre svoj dlhodobý pobyt vo výkone trestu odňatia slobody, objektívne sťaženú možnosť
riešiť svoju situáciu. Súd opierajúc sa o výsledky vykonaného dokazovania a o skutočnosti ktoré mal
preukázané, s prihliadnutím na všetky okolnosti tejto veci dospel k záveru, že námietka premlčania

nároku žalobcu vznesená žalovanými v danom konaní, nie je v rozpore s dobrými mravmi. Pritom
poukazuje na to, že peniaze vymožené JUDr. O. jej boli pripísané na účet dňa 27.4.2007. Ako žalobca
tvrdil v žalobe, z týchto peňazí mu mala poukázať sumu 130.000,- Sk na účet, pričom však neuviedol,
že by mali zároveň dohodnutú presnú lehotu do kedy mu mala peniaze poslať, najmä, keď vo svojom
písomnom podaní zo dňa 6.10.2008, ktorým si uplatnil pohľadávku v dedičskom konaní po zosnulej

JUDr. O. uviedol, že advokátka mala jeho finančnú hotovosť spravovať do jeho prepustenia na slobodu s
tým,žepoukončenítrestujuosobnevyhľadávjejkancelárii,ajehočiastkumupodľadohodyvyplatí.Ako
súd v priebehu konania zistil, žalobca bol v období od 10.1.1988 do 30.4.2010 vo výkone trestu odňatia
slobody a JUDr. O. následne po obdržaní vymoženej sumy v apríli 2007, ešte pred prepustení žalobcu
z výkonu trestu, dňa XX.XX.XXXX zomrela. Preto s poukazom na vyššie uvedené bol súd toho názoru,

že v danej veci nebolo preukázané také konanie advokátky JUDr. O., ktoré by bolo možné posúdiť ako
konanie v rozpore s jej profesijnou etikou, a teda že žalobca nemal dôvod pochybovať o tom, že ak
by JUDr. O. nezomrela, poukázanie peňazí žalobcovi by v zmysle ich dohody aj zrealizovala. Žalobca
už v žalobe uviedol, že po úmrtí JUDr. O., si svoju pohľadávku voči nej uplatnil v dedičskom konaní
písomným podaním dňa 6.12.2008. Notár mu po prihlásení jeho pohľadávky, písomne dňa 18.8.2009

oznámil, že v priebehu dedičského konania žalovaní jeho pohľadávku vyhlásili za spornú, pričom si
ju však môže uplatniť na súde. Žalobca však namiesto uplatnenia svojho nároku súdnou cestou tak
ako ho o tom notár poučil, podal v júli 2009 trestné oznámenie pre podozrenie z prečinu sprenevery, v
ktorom konaní si svoje právo uplatniť nemohol, nakoľko bola vec rozhodnutím Okresného riaditeľstva
PZ Piešťany zo dňa 30.11.2009 odložená. Všetky tieto úkony žalobcu pritom vykonal ešte v čase pred

uplynutím premlčacej doby (od začiatku jej plynutia dňa 28.4.2007 do jej uplynutia dňa 28.4.2010). Ak bol
žalobca notárom prejednávajúcim dedičské konanie po zosnulej JUDr. O. upovedomený o spochybnení
jeho pohľadávky dedičmi, pričom ho priamo poučil o možnosti domáhať sa svojho nároku na súde,
žalobca nezvolil správny postup, keď nepodal žalobu na súd v ktorej by si svoju pohľadávku uplatnil,ale podal trestné oznámenie, kde si pohľadávku uplatniť nemohol. Dokonca aj uznesenie, ktorým bolo
rozhodnuté o odložení veci trestného stíhania, bolo vydané dňa 30.11.2009, teda ešte stále aj po tomto
rozhodnutí mal žalobca možnosť uplatniť si nárok na súde v premlčacej dobe, keď už bolo zrejmé, že

tak v dedičskom konaní, ako ani v trestnom konaní, nebol so svojim nárokom úspešný. Súd sa nemohol
stotožniť ani s tvrdením právneho zástupcu žalobcu, že žalobca je laik a vykonal všetky úkony ktoré
považoval za potrebné, prípadne že nemal ďalšie možnosti na úspešné uplatnenie si svojho nároku z
dôvodu svojho dlhodobého pobytu vo výkone trestu odňatia slobody, keď poukazuje na to, že žalobca
sa už v predchádzajúcom období obrátil na advokáta, keď vyhľadal právne služby JUDr. O. pri vymáhaní

svojej pohľadávky voči bývalej manželke, a to počas doby svojho výkonu trestu odňatia slobody, takže
mal vedomosť o tom, že aj vo výkone trestu má možnosť obrátiť sa na kvalifikovaného poskytovateľa
právnych služieb. Súd bol teda toho názoru, že napriek určitým úkonom, ktoré žalobca urobil s cieľom
domôcť sa svojho nároku, neurobil ten podstatný úkon, ktorým bolo včasné podanie žaloby na súde,
čiže si nie kvalifikovaným spôsobom uplatňoval predmetnú pohľadávku.

7.Onáhradetrovkonaniarozhodolsúdpodľaustanovenia§255ods.1vspojenís§256ods.1Civilného
sporového poriadku. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania, v ktorej súd konanie čiastočne zastavil,
žalobca späťvzatím žaloby z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, preto majú v tejto časti
žalovaní nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Vo zvyšnej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá,
rovnako mali vo veci úspech žalovaní. Z toho vyplýva hrubý úspech žalovaných 100 % a hrubý úspech

žalobcu 0 %, a teda konečný čistý úspech žalovaných je 100 % (100 % - 0 %). To v konečnom dôsledku
znamená nárok žalovaného v 1., 2. a 3. rade voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého
konania v rozsahu 100 % trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku, keď súd nezistil
žiadne dôvody pre aplikáciu postupu podľa § 257 Civilného sporového poriadku a v konaní takýto dôvod
tvrdený ani nebol. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po

právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, alebo ho zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Odvolateľ rozsudok súdu

prvej inštancie považuje za nesprávny, pretože súd nesprávny procesným postupom znemožnil strane
(žalobcovi), aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle ust. §

365 ods. 1 písm. f) CSP, a taktiež rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Súd prvej inštancie vôbec prvý krát vo svojom už
v poradí treťom rozsudku v predmetnej veci v napadnutom Rozsudku konštatoval, že žalobca v konaní
riadnym spôsobom nepreukázal, že v čase podania žaloba jeho pohľadávka pôvodne voči JUDr. O.
existovala. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie po tom, čo vo veci rozhodol dvomi skoršími

rozsudkami, ktoré boli dvakrát zrušené odvolacím súdom a vec mu vrátená na ďalšie konanie (pričom
ani v jednom z týchto 4 rozhodnutí nebola dosial' spochybnená existencia žalobcovej pohľadávky) prišiel
s hypotézou o neexistencii pohľadávky, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha podanou žalobou. Hoci sa
súdprvejinštanciesnažiluvedenézdôvodniťspoukazomnarozpornévyjadreniažalobcu,podôslednom
preštudovaní vyjadrení žalobcu mám za to, že žiadne zásadné a existenciu uplatnenej pohľadávky

spochybňujúce tvrdenia žalobca v konaní neprezentoval. Samotný súd prvej inštancie konštatoval
rozpornosť tvrdení žalobcu týkajúce sa výšky a splatnosti pohľadávky, tzn. nie existencie pohľadávky
ako takej. Preto súčasné konštatovanie súdu o nepreukázaní existencie pohľadávky žalobcom je
absolútne arbitrárne, zmätočné, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a nijak logicky zdôvodnené,
a nakoniec v úplnom rozpore s právny názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení zo dňa

16.12.2015 sp. zn. 24Co/193/2015-234, ktorým odvolací súd zrušil v poradí druhý rozsudok súdu prvej
inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom odvolací súd uložil súdu prvej inštancie zaoberať sa
opakovanou argumentáciou žalovaných o neexistencii žalobcovej pohľadávky, pričom vyslovil, že pokiaľ
odporcovia tvrdia, že vymáhaná pohľadávka neexistuje, nakoľko ich právna predchodkyňa vymožené
peniaze poukázala navrhovateľovi, v tomto sme ich zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie tejto

skutočnosti. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie absolútne ignoroval právny názor a povinnosť
mu uloženú odvolacím súdom, a v diametrálnej odlišnosti od záverov odvolacieho súdu konštatoval, že
žalobca súdu nepreukázal, že v čase podania žaloby jeho pohľadávka existovala, hoci ho v tomto smere
zaťažovalo dôkazné bremeno, a zo žiadneho z vykonaných dôkazov nie je možné vyvodiť záver, žeby táto pohľadávka existovala, pričom žiadne ďalšie dôkazy neoznačil. K takémuto záveru dospel súd
prvej inštancie aj napriek tomu, že odvolací súd žiadnym spôsobom nevyjadril pochybnosť preukázanej
pohľadávke žalobcu voči právnej predchodkyni žalovaných, dokonca vo svojom rozhodnutí vychádzal zo

skutočnosti, že táto pohľadávka existuje, keď potvrdil aj správnosť právnej kvalifikácie nároku žalobcu,
ako nároku zo záväzkovoprávneho vzťahu, pričom vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal otázkou
splatnosti predmetné záväzku. Z uvedeného vyplýva, že aj odvolací súd považuje pohľadávku žalobcu
za existujúcu, pričom konštatoval, že ak žalovaní tvrdenia, že pohľadávka neexistuje, zaťažuje ich
dôkazné bremeno na preukázanie uvedenej skutočnosti, ktoré žalovaní žiadnym spôsobom neuniesli,

keď právny zástupca žalovaných na pojednávaní konanom dňa 19.05.2017 na priamu otázku súdu, aké
dôkazy mieni navrhnúť na preukázanie neexistencie pohľadávky uviedol, že priamy dôkaz neexistuje,
pričom poukázal na nepriame dôkazy resp. tvrdenia prezentované počas konania. Pokiaľ ide o poukaz
žalovaných na list JUDr. O. zo dňa 11.06.2007, z uvedeného listu absolútne nevyplýva, že JUDr. O.
informuje žalobcu o tom, že jeho manželke oznámila, že žalobcovi vyplatila vymoženú sumu, ako sa
to snažil podsunúť súdu právny zástupca žalovaných, z listu JUDr. O. zo dňa 11.06.2007 (prvá veta)

len vyplýva, že JUDr. O. informuje žalobcu, že jeho bývalej manželke zaslala upovedomenie o prijatí
úhrady vymáhanej pohľadávky s úrokom z omeškania, ktoré plnenie advokátka prijala. Na rozdiel od
právnehozáverusúduprvejinštancieožalobcomnepreukázanejexistenciijehopohľadávkyvočiprávnej
predchodkyni žalovaných má odvolateľ za to, že pohľadávka žalobcu, ktorú si v tomto konaní uplatňuje
je existujúca a pravá, čo do svojho dôvodu a výšky, čo vyplýva z viacerých tvrdení a dôkazov, ktoré

žalobca v rámci svojich možností súdu predložil. Ak by právna predchodkyňa žalovaných JUDr. O.
vyplatila vymožené prostriedky žalobcovi, ako to naznačuje súd prvej inštancie, niet žiadneho logického
vysvetlenia, prečo by žalobca uplatňoval si svoju pohľadávku jednak v dedičskom konaní po JUDr. O.,
jednak v trestnom konaní na základe ním podaného trestného oznámenie, a jednak v súčasnosti v
súdnom konaní. Taktiež je namieste poukázať na to, že JUDr. O. dňa 07.05.2007 vybrala zo svojho

účtu sumu 130.000,- Sk, ktorú mala vyplatiť žalobcovi, pričom až dňa 03.07.2007 mu poslala poštovou
poukážkoudoÚVTOSlenčiastku10.000,--Sk,atedapokiaľmuichmalazaslaťnajehoinýúčet,sktorou
hypotézou prišiel súd prvej inštancie až v treťom svojom rozhodnutí, zrejme by nemal logický dôvod
výber týchto prostriedkov z účtu advokátky, keď bolo možné bezhotovostne previesť tieto prostriedky,
a nie robiť ich výber a následný vklad na nejaký hypotetický iný účet žalobcu, ktorý s najväčšou

pravdepodobnosťou žalobca ani nemal, nakoľko bol nepretržite od roku 1988 vo výkone trestu odňatia
slobody, odkiaľ nie je možné zakladať si účty v komerčných bankách. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno
na strane žalobcu, žalobca v konaní jednoznačne špecifikoval svoju pohľadávku voči JUDr. O., čo do
dôvodu a výšky a jednoznačne preukázal existenciu tejto pohľadávky. Keďže žalobca tvrdí, že JUDr.
O. mu časť vymoženej sumy vo výške 120.000,- Sk (t.j. 3.983,27 Eur) nevyplatila, v danom prípade

platí negatívna dôkazná teória, podľa ktorej neexistencia niečoho sa zásadne nepreukazuje, pretože na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6Cdo 81/2010). Súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne
posúdil v otázke určenia doby splatnosti záväzku JUDr. O. voči žalobcovi, ktorou otázkou sa mal súd

prvej inštancie zaoberať v zmysle pokynov odvolacieho súdu, keď súd prvej inštancie skonštatoval, že
v konaní nebola preukázaná dohoda o splatnosti pohľadávku žalobcu voči JUDr. O. a preto súd pri
posudzovaní tejto otázky vychádzal z ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka. Súd tak vychádzal
z tvrdenia žalobcu prezentovaného na pojednávaní dňa 19.05.2017, na ktorom mal uviesť, že JUDr.
O. vyzval za jej života, aby mu vyplatila vymoženú sumu, z čoho podľa súdu vyplýva, že ju vyzval

na splnenie dlhu niekedy v období od 27.04.2007 do 25.11.2007, a preto je jeho nárok premlčaný,
keď od výzvy na zaplatenie dlhu uplynula trojročná premlčacia lehota, keďže žalobca bola podaná na
súde dňa 04.04.2011. S uvedenými skutkový zisteniami a právnym posúdením veci odvolateľ nesúhlasí,
nakoľko súdom prijaté závery z vykonaného dokazovania nevyplývajú a súd sa tiež svojím právnym
názorom opäť zásadne odklonil od právnych názorov vyslovených odvolacím súdom v otázke posúdenia

začiatku plynutia premlčacej doby a posúdenia doby splatnosti záväzku. Z vykonaného dokazovania
jednoznačnevyplynulo,žemedziJUDr.O.ažalobcomexistovaladohodasplatnostizáväzkuatotaká,že
podľa ich vzájomnej dohody mala JUDr. O. vyplatiť vymožené peniaze žalobcovi až po jeho prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody, t.j. po 30.04.2010, ktorý dátum prepustenia žalobcu z výkonu trestu
odňatia slobody nebol v konaní sporným. K tejto dohode došlo pri osobnej návšteve žalobcu JUDr.

O. v ÚVTOS, kde mu JUDr. O. navrhla, že vymožené peniaze mu dá potom, ako bude prepustený
a osobne ju navštívi v kancelárii, s čím žalobca súhlasil, čo potvrdil na pojednávaní dňa 19.05.2017,
že s takouto dohodou súhlasil, resp. nemal inú možnosť. Existenciu tejto dohody potvrdzuje aj ďalší
dôkaz nachádzajúci sa v súdnom spise a to písomné podanie žalobcu zo dňa 06.01.2008 označenéako "Pripojenie na dedičské konanie", ktorým si žalobca prihlásil svoju pohľadávku po JUDr. O. do
dedičského konania po nej, a v ktorom podaní žalobca uviedol, že JUDr. O. mala jeho finančnú hotovosť
spravovať do jeho prepustenia na slobodu s tým, že po ukončení trestu ju osobne navštívi v kancelárii a

jeho čiastku mu podľa dohody vyplatí. V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s existenciou vyššie
uvedenej dohody splatnosti záväzku, a mal by za to, že medzi JUDr. O. a žalobcom neexistovala dohoda
o splatnosti záväzku, máme za to, že splatnosť záväzku JUDr. O. nastala až dňom doručenia žaloby
žalobcu žalovaným, ktorý deň považuje súdna prax (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/250/2014)
za deň doručenia výzvy veriteľa na zaplatenie dlhu podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Ak počas

života JUDr. O. nenastala splatnosť jej záväzku (ako to konštatoval súd prvej inštancie), po jej smrti
prešla táto jej povinnosť zo záväzkovoprávneho vzťahu na žalovaných a tak následne deň nasledujúci
po dni doručenia žaloby žalovaným sa dostali do omeškania s plnením záväzku, ktorý na nich prešiel
titulom dedenia pod JUDr. O.. Pôvodne sa žalobca domnieval, že výzvu na zaplatenie dlhu adresovalo
žalovaným Centrum právnej pomoci, na ktoré sa žalobca obrátil v roku 2010, avšak po preskúmaní
zabezpečeného spisu Centra právnej pomoci sp. zn. N 987/10 sa v ňom takáto výzva nenachádzala,

a preto doručením žaloby žalovaným je dňom, kedy nastali právne účinky výzvy veriteľa na zaplatenia
dlhu podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd prvej inštancie vyvodil z vyjadrenia žalobcu na
pojednávaní dňa 19.05.2017, na ktorom uviedol, že advokátku vyzval za jej života, aby mu vyplatila
vymoženú, záver o tom, že žalobca vyzval JUDr. O. v súlade s ustanovením § 563 Občianskeho
zákonníka ešte za jej života t.j. v období od 27.04.2007 do 25.11.2007 na splnenie dlhu, je nesprávny, s

poukazom na skoršie vyjadrenia žalobcu, že sa s advokátkou na osobnom stretnutí v ÚVTOS dohodli,
že mu peniaze vyplatí po jeho prepustení z výkonu trestu, keď ju osobne navštívi v jej kancelárii, kde
mu peniaze vyplatí. Uvedené tvrdenie podložené okrem výpovede žalobcu aj hore uvádzaným listinným
dôkazom jednoznačne preukazuje vznik dohody medzi JUDr. O. a žalobcom o splatnosti jej záväzku, a
preto z tohto dôvodu sú vylúčené akékoľvek hypotézy súdu prvej inštancie, že žalobca vyzýval JUDr.

O. na splnenie dlhu niekedy (bez udania konkrétneho dňa) v období od 27.04.2007 do 25.11.2007,
pretože akékoľvek výzvy (hoci v konaní nebolo žiadnym relevantným spôsobom preukázané, že takéto
výzvy žalobcu mali charakter výzvy podľa § 563 Občianskeho zákonníka), ktoré mal podľa súdu žalobca
adresovať JUDr. O. boli nahradené ich vzájomnou dohodou o čase splatnosti záväzku JUDr. O.. Vo
vyššie uvedenej súvislosti považuje odvolateľ za absolútne nesprávny právny názor súdu prvej inštancie

uvedených na strane 12 tretí riadok zhora Rozsudku, podľa ktorého splatnosť dlhu musela nastať ešte
voči JUDr. O., teda u pôvodného dlžníka a postup podľa § 563 Občianskeho zákonníka nemožno
uplatniť voči právnym nástupcom pôvodného dlžníka. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu
nevyplýva, že veriteľ nie je oprávnený vyzvať právneho nástupcu dlžníka na plnenie v zmysle § 563
Občianskeho zákonníka a privodiť tak splatnosť záväzku. Pripustením vyššie uvedeného právneho

názoru súdu prvej inštancie by znamenalo, že v prípade úmrtia dlžníka v prípadoch, kde čas plnenia
nie je dohodnutý, by už veriteľ nemohol právnych nástupcov dlžníka vyzvať na plnenie a privodiť tak
splatnosť dlhu, čo by bolo v rozpore so zmyslom ustanovenia § 563 Občianskeho zákonník a potieral by
sa tak princíp a obsah právneho nástupníctva, keď právny nástupca dlžníka vstupuje do všetkých jeho
práv a povinností. Súd prvej inštancie tiež v príkrom rozpore s právnym názorom vysloveným odvolacím

súdom na inom mieste napadnutého Rozsudku uvádza, že žalobca si mohol svoje právo na vyplatenie
vymožených peňazí uplatniť u JUDr. O. už nasledujúcim dňom po pripísaní vymoženej sumy na jej účet,
teda dňom 28.04.2007, čo je podľa súdu prvej inštancie deň, kedy žalobcovi začala plynúť trojročná
premlčacia lehota. Takýto právny názor súdu prvej inštancie považuje odvolateľ za absolútne nesprávny
a nezodpovedajúci aktuálnej rozhodovacej súdnej praxi, keď v zhode s konštatovaním odvolacieho súdu

(ktoré vychádza z rozhodovacej praxe Najvyššie súdu SR) premlčacia doba nezačína plynúť v prípade,
ak čas plnenie nebol dohodnutý ani inak ustanovený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu,
ale až od momentu, kedy nastala splatnosť záväzku určená či už dohodou alebo vyvolaná veriteľom
podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil, keď opätovne dospel

k záveru, že námietka premlčania nároku žalobcu vznesená žalovanými nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Uvedený záver zdôvodnil súd prvej inštancie doslovným prepisom svojho v poradí druhého
rozsudku zo dňa 08.10.2014 sp. zn. 14C/53/2011-203. Hoci odvolací súd vo svojom druhom zrušujúcom
rozhodnutí neuložil súdu prvej inštancie povinnosť zaoberať sa otázkou či výkon práva žalovaných, ktorí
vzniesli námietku premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca

v odvolaní proti druhému rozsudku súdu prvej inštancie namietal skutkové a právne posúdenie otázky
rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi súdom prvej inštancie, pričom odvolací súd
sa k posúdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v tejto časti vo svojom rozhodnutí nedostal,
bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa opätovne zaoberať posúdením takto vznesenej námietkypremlčania. V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s celou vyššie uvedenou argumentáciou
žalobcu splatnosti záväzku JUDr. O., a považoval by nárok žalobcu za premlčaný, v danom prípade
je nutné považovať vznesenú námietku premlčania žalovanými za výkon práva, ktorý je v rozpore s

dobrými mravmi, pričom v tejto súvislosti odvolateľ zotrváva na celej argumentácii prezentovanej v
predchádzajúcom odvolaní žalobcu (odvolanie žalobcu zo dňa 18.12.2014 článok I bod 2.) voči druhému
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal ale len doslovne prevzal
zdôvodnenie tejto časti zo svojho v poradí druhého rozsudku, voči ktorému podal žalobca odvolanie, v
ktorom vyjadril argumenty zdôvodňujúce rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Na

základe vyššie uvedených skutočností je nutné konštatovať, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok
nedostatočne zdôvodnil tak, ako mu táto povinnosť vyplýva z ust. § 220 ods. 2 Csp, čo má za následok,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, keď sa žalobcovi ako
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak súd pri odôvodňovaní
rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý určuje ust. § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že

rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu,
že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. V zmysle ustálenej judikatúry
Ústavného súdu má súd povinnosť svoje rozhodnutie odôvodniť, pričom odôvodnenie musí dovoľovať
účastníkom konania posúdenie, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a
akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. V danom prípade je napadnutý

Rozsudok nedostatočne zdôvodnený, nakoľko sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal
so všetkými v tomto odvolaní uvedenými skutočnosťami, zásadne sa vo viacerých smeroch odklonil
od právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, a taktiež v napadnutom Rozsudku nesprávne
a neúplne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, v rozhodnutí uvádza množstvo vyfabulovaných hypotéz a
rozhodnutie obsahuje množstvo nesprávnych právnych záverov, odôvodnenie napadnutého rozsudku

nevykazuje znaky objektívnosti a presvedčivosti, čo ho robí nepreskúmateľným. Žalovaní 1 až 3 odvolací
návrh nepodali, ani sa k doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadrili. Odvolací súd vo veci rozhodoval
podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného
od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom
podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania
či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je síce čiastočne dôvodné,

napriek tomu je záver súdu prvej inštancie o potrebe žalobu zamietnuť vecne správny, v dôsledku čoho
je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k prevažne správnym
skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil v otázke splatnosti dlhu a jeho premlčania.

11. Po tom, ako súd prvej inštancie už dva krát vo veci meritórne rozhodol, pričom odvolací súd obe
tieto rozhodnutia zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, rozhodujúcimi právnymi

otázkami bolo posúdenie otázky splatnosti dlhu a na to nadväzujúcej otázky premlčania žalobcom
žalovanej pohľadávky, keď žalovaní vo veci vzniesli námietku premlčania.

12. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre meritórne rozhodnutie, odvolací
súd vychádzal z takto isteného skutkového stavu bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania.

Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že právny predchodca žalovaných 1 až 3, JUDr. M. O., vymohla
pre žalobcu pohľadávku vo výške 153.519,20 Sk s príslušným úrokom od jeho bývalej manželky z
titulu finančného vyrovnania vyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov, priznanú mu
rozsudkom súdu. Ako je z výpisu z účtu JUDr. O. zrejmé, dňa 27.4.2007 prijala na svoj účet sumu158.873,- Sk od O. B., bývalej manželky žalobcu, a následne sumu 130.000,-Sk dňa 7.5.2007 z účtu
vybrala, pričom nie je jasné, ako s ňou naložila. Medzi žalobcom a JUDr. O. bola ústna dohoda, že
si ponechá ako svoju odmenu z vyplatenej sumy 28 873,-Sk, a zvyšok mu poukáže. Z vymoženej

sumy poukázala JUDr. O. žalobcovi len čiastku 10.000,-Sk, a doposiaľ zostala neuhradená suma
3.983,27 eur (120.000,-Sk), zaplatenia ktorej sa žalobca domáha. Žalobca bol po celý čas (od roku
1988 až do roku 2010) vo výkone trestu odňatia slobody, preto je vylúčené, aby mu JUDr. O. odovzdala
peniaze v sume 3.983,27 eur (120.000,-Sk) osobne. Právna predchodkyňa žalovaných JUDr. O. zomrela
dňa XX.XX.XXXX, v dôsledku čoho prešla povinnosť splniť záväzok spočívajúci v poukázaní čiastky

3.983,27 eur (120.000,-Sk) žalobcovi, na žalovaných. Pretože právna predchodkyňa žalovaných, a ani
žalovaní samotní si uvedenú povinnosť do dnešného dňa nesplnili, žalobca sa domáhal zaplatenia aj
úroku z omeškania vo výške 14,75 % ročne, a to od 28.4.2007, po čiastočnom späťvzatí zákonných
úrokov z omeškania od 01.05.2010 do zaplatenia. Žalobca uviedol, že požiadal JUDr. O., o poukázanie
vymoženej sumy na účet s tým, že z uvedenej sumy jej zaplatil 28.000,-Sk za vymoženie peňazí. JUDr.
O. mu však peniaze v celej výške na účet nezaslala s odôvodnením, že by ho mohli o ne okradnúť, a

peniaze mu chcela vyplatiť po prepustení z výkonu trestu, poštovou poukážkou mu zaslala len sumu
10.000,-Sk.

13. Z plnomocenstva zo dňa 14.3.2007 vyplýva, že tohto dňa splnomocnil A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
Z., R. ulica JUDr. M. O., advokátku so sídlom v A., G. XX svojím zastupovaním, okrem iného aj na úkony

týkajúce sa vymáhania nárokov s tým, aby plnenia nárokov aj prijímala a potvrdzovala ich plnenia.

14. Z výpisu z účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX vyplýva, že dňa 26.4.2007 bola poukázaná na
tento účet suma 158.873,-Sk. Z textu rukou písaného na tomto výpise z účtu vyplýva, že podpísaná O.
B. týmto oznamuje, že dňa 26.4.2007 previedla na účet advokátky JUDr. M. O. uvedenú sumu.

15. Z výpisu z účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX vedeného v Z. Z., a.s. vyplýva že dňa 27.4.2007 bola
na tento účet pripísaná suma 158.873,-Sk ako úhrada od O. B. z čísla účtu XXXXXX-XXXXXXXXXX/
XXXX. Z toho istého výpisu z účtu súd zároveň zistil aj skutočnosť, že dňa 7.5.2007 bol uskutočnený
hotovostný výber sumy 130.000,-Sk. Podľa oznámenia JUDr. M. O. zo dňa 11.6.2007 týmto písomným

podaním oznámila žalobcovi, že mu poukázala na jeho účet uvedenú sumu podľa dohody.

16. Z písomného podania žalobcu zo dňa 6.10.2008, adresovaného Okresnému súdu Piešťany, ktorý
je označený ako Pripojenie na dedičské konanie súd zistil, že žalobca žiadal o pripojenie na dedičské
konanie po zosnulej JUDr. O., pretože jeho manželka previedla sumu vo výške 158.873,- Sk na

advokátku JUDr. O., ktorá mala jeho finančnú hotovosť spravovať do jeho prepustenia na slobodu s tým,
že po ukončení trestu ju osobne navštívi v jej kancelárii a jeho čiastku mu podľa dohody vyplatí.

17. Z Osvedčenia o dedičstve sp.zn. 5D/122/2008, 20D 1978/2007, DNot 12/2008 zo dňa 10.8.2009
súd zistil, že dedičmi po poručiteľke JUDr. M. O., naposledy bytom v A., G. XXXX/XX, zomrelej dňa

XX.XX.XXXXsújejsynM.O.,nar.X.X.XXXXaprávnynástupcoviapomedzičasomzomrelommanželovi
neb. JUDr. M. O., zomrelý XX.X.XXXX, a to W. O., nar. XX.X.XXXX a M. O., nar. XX.X.XXXX.

18. Z oznámenia Miroslava Kupca, notára so sídlom Piešťany, Kukučínova 21 v dedičskej veci vedenej
pod sp. zn. 5D/122/2008, DNot 12/2008 zo dňa 18.8.2009 súd zistil, že notár oznámil navrhovateľovi

ohľadom prihlásenia jeho pohľadávky do dedičského konania zo dňa 6.10.2008 po JUDr. M. O., že
dedičia toto pasívum vo výške 158.873,-Sk vyhlásili za sporné.

19. Z Uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Trnava, úradu justičnej a kriminálnej polície, odbor
justičnejpolície,vysunutépracoviskoPiešťany,ČVS:ORP-1151/OVK-PN-2009zodňa30.11.2009,ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2009 súd zistil, že vec podozrenia z prečinu sprenevery, ktorého sa
dopustila JUDr. M. O., zomrelá XX.XX.XXXX, naposledy bytom A., ul. G. č. XXXX/XX bola odložená,
nakoľko trestné stíhanie proti tomu, kto zomrel je neprípustné.

20. Súd prvej inštancie svoj opätovný záver o potrebe žalobu zamietnuť ako nedôvodnú založil na

viacerých právnych záveroch. Tým prvým je záver, že žalobca nepreukázal existenciu samotného dlhu,
poukazujúc na jeho rozporuplné vyjadrenia, ktoré počas konania viac krát zmenil. Odvolací súd sa s
týmtozáveromsúduprvejinštancienestotožňujeavtejtočastipovažujeodvolaciuargumentáciužalobcu
za dôvodnú. Pokiaľ žalobca tvrdí a preukazuje, že má voči žalovaným pohľadávku a žalovaní tvrdia, žetáto pohľadávka zanikla jej splnením, dôkazné bremeno sa prenáša na žalovaných, ktorých zaťažuje
povinnosť preukázať, že pohľadávka bola splnená, t.j. že oni alebo už ich právna predchodkyňa splnili
povinnosť vyplatiť žalobcovi zvyšnú sumu z peňazí, ktoré poukázala bývalá manželka na účet JUDr.

O. titulom vyporiadania BSM. Takýto záver vyslovil odvolací súd už v predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení, súd prvej inštancie sa od neho odklonil bez toho, aby tento odklon dostatočne presvedčivo
odôvodnil. Z vykonaného dokazovania nevyplýva záver, že sporná pohľadávka zanikla jej splnením, keď
nebolo preukázané, že JUDr. O. alebo žalovaní ako jej právni nástupcovia zaplatili žalobcovi žalovanú
sumu. V konaní bolo preukázané, že JUDr. O. žalobcovi poštovou poukážkou poslala do Ústavu na

výkon trestu odňatia slobody sumu 10.000,- Sk. Hypotetický a ničím nepreukázaný záver súdu prvej
inštancie o tom, že zaslanie sumy 10.000,- Sk nevylučuje, že zvyšnú časť (120.000,- Sk, t.j. 3.983,27
eur) advokátka poukázala na účet žalobcu a nepreukazuje, že si túto sumu ponechala a nevyplatila ju
žalobcovi.

21. Žalobca v tomto smere dôvodne argumentuje tým, že nakoľko bol od roku 1988 nepretržite vo výkone

trestu, nemal možnosť mať založený účet v banke, ďalej bolo preukázané, že JUDr. O. vybrala zo svojho
účtuhotovosť130.000,-Sk,čobybolonelogické,kebymalasumu120.000,-Skpreviesťnaúčetžalobcu.
JUDr. O. ako advokátka mala povinnosť viesť prehľadné účtovníctvo a v prípade, že by žalobcovi ako
svojmu klientovi vyplatila aj zvyšnú časť vo výške 120.000,- Sk, musel by o tom existovať dôkaz (tak ako
existuje dôkaz o vyplatení sumy 10.000,- Sk formou poštovej poukážky). Vzhľadom na to, že žalovaní

ako právni nástupcovia po JUDr. O. žiaden takýto dôkaz nepredložili, je potrebné ich obranu v tvrdení o
zániku ich dlhu považovať za nepreukázanú. Odvolateľ dôvodne poukázal na to, že keď žalobca tvrdí,
že JUDr. O. mu časť vymoženej sumy vo výške 120.000,- Sk (t.j. 3.983,27 Eur) nevyplatila, v danom
prípade platí negatívna dôkazná teória, podľa ktorej neexistencia niečoho sa zásadne nepreukazuje,
pretože od nikoho totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej

skutočnosti (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010).

22. Ďalšou spornou otázkou bola otázka splatnosti pohľadávky žalobcu, keď z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca počas konania prezentoval pred súdom viaceré a protichodné skutkové tvrdenia.

23. Odvolací súd sa v posúdení tejto otázky stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý správne
poukázal na to, že žalobca uvádzal v žalobe a v rovnakom zmysle sa spočiatku aj sám vyjadroval, že
sa s JUDr. O. ústne dohodol na tom, že zo sumy vyplatenej jeho bývalou manželkou (teda zo sumy
158.873,- Sk), si advokátka ponechá ako odmenu sumu 28.879,- Sk a zvyšnú časť vo výške 130.000,-
Sk mu poukáže na účet. Dohoda teda bola taká, že celú časť prijatej sumy po odpočítaní odmeny, zašle

žalobcovi na účet. Neskôr v priebehu konania, žalobca začal tvrdiť, že bol dohodnutý s advokátkou,
že mu peniaze vyplatí až po prepustení z výkonu trestu, dôkazom čoho je skutočnosť, že po tom, ako
peniaze zo svojho účtu vybrala, advokátka listom zo dňa 11.6.2007 žalobcovi oznámila, že mu zaslala
na účet sumu ako sa dohodli, čím myslela sumu 10.000,- Sk s tým, že zvyšnú časť mu podľa dohody
mala spravovať až do jeho prepustenia na slobodu. V dohode, ktorú ako uvádzal v žalobe, uzavrel

ústne s advokátkou, lehota uvedená nebola žiadna. Ako vyplýva z listu zo dňa 6.10.2008 adresovanom
Okresnému súdu Piešťany s názvom Pripojenie na dedičské konanie, ktorým si prihlasoval pohľadávku
do dedičského konania po JUDr. O., žalobca v ňom uvádza, že advokátka JUDr. O. mala jeho finančnú
hotovosť v celkovej výške 158.873,- Sk spravovať do jeho prepustenia na slobodu s tým, že po ukončení
jeho trestu ju osobne navštívi v jej kancelárii a jeho čiastku mu podľa dohody vyplatí, teda opäť odlišne

ako to tvrdil v žalobe alebo v priebehu konania. A napokon, ako uviedol právny zástupca žalobcu po
prvýkrát v priebehu konania až na pojednávaní dňa 19.5.2017, žalobca sa dohodol s advokátkou pri ich
osobnom stretnutí, kedy ju síce požiadal o vyplatenie sumy, ale advokátka sa vyjadrila, že mu peniaze
vyplatí až po jeho prepustení.

24. Žalobca v konaní prezentoval celkom dve dohody, ktoré podľa jeho tvrdení mal s advokátkou
uzavreté,pôvodnedohoduovyplatenísumynaúčet,kdesplatnosťdohodnutánebola,neskôrvpriebehu
dokazovania, dohodu o spravovaní a následnom vyplatení peňazí až po jeho prepustení z výkonu trestu.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na to, že v žalobe sa domáhal žalobca úroku
z omeškania odo dňa 28.4.2007, čo je deň nasledujúci po dni pripísania vymoženej sumy na účet

advokátky, čo ho tiež okrem iného viedlo k správnej úvahe, že v čase podania žaloby považoval žalobca
tento deň za deň, kedy sa dostala právna predchodkyňa žalovaných do omeškania a žiadna dohoda
o neskoršej splatnosti medzi nimi nebola. Na tomto žalobca zotrval až do pojednávania konanom dňa
23.8.2017, kedy upresnil deň, od kedy požaduje úroky z omeškania, až po vyjadrení právneho zástupcužalovaných, ktorý priamo na tento rozpor poukázal. Aj to nasvedčuje skutočnosti, že tvrdenia žalobcu o
neskoršej splatnosti jeho pohľadávky voči JUDr. O. sú účelové, s cieľom posunúť splatnosť pohľadávky
tak, aby nebola premlčaná v čase podania žaloby.

25. Žalobca v odvolaní proti predchádzajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie sám poukázal na to, že
v trestnom konaní z výsluchu navrhovateľa vyplýva, že JUDr. O. napísal list, aby ho prišla navštíviť
za účelom dohody ohľadom tých peňazí, na ktorý nikto nereagoval a neskôr sa dozvedel, že JUDr. O.
zomrela. Odvolací súd z toho vyvodzuje, že ak by bola existovala dohoda o splatnosti pohľadávky až po

prepustení žalobcu z výkonu trestu, žalobca by nemal dôvod JUDr. O. písať list, aby ho prišla navštíviť
za účelom dohody ohľadom tých peňazí.

26.Navýsluchupredsúdomžalobcadňa02.05.2012uviedol,žeJUDr.O.hoodbilastým,žemunepošle
peniaze na účet, nakoľko ho o ne okradnú a nakoľko sa mu krátil trest odňatia slobody, chcela mu ich
vyplatiť po prepustení z výkonu trestu. Ani z tohto vyjadrenia žalobcu nevyplýva existencia dohody ako

dvojstranného právneho úkonu, ktorému zodpovedá súhlasný prejav vôle oboch strán. Sám žalobca z
toho vyvodil záver, že nebola dohodnutá splatnosť záväzku voči žalobcovi, preto je potrebné splatnosť
záväzku posúdiť v zmysle § 563 Obč. zákonníka.

27. Ako vyplynulo z dokazovania, žalobca svoje tvrdenia o splatnosti pohľadávky menil, pričom ani jednu

dohodu súdu jednoznačne nepreukázal, preto súd prvej inštancie dospel k vecne správnemu záveru,
s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, že splatnosť pohľadávky dohodnutá nebola, preto je potrebné
splatnosť záväzku posúdiť v zmysle § 563 Obč. zákonníka.

28. S otázkou splatnosti záväzku je priamo a bezprostredne spojená aj ďalšia sporná otázka a to otázka

premlčania.

29. Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 146/2008, podľa ktorého výklad ustanovenia § 101 Obč.zák.,
ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak

stanovený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo,
pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa
v jeho práve vyplývajúcom v § 563 Obč.zák. požiadať o plnenie a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa
jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom
účastníkov právneho vzťahu.

30. K zodpovedaniu otázok, v akom rozsahu je daná vecná autoritatívnosť vyššie uvedeného odklonu,
ktorý predstavuje Rozhodnutie NS SR sp.zn. 4 Cdo 146/2008, a teda v akom rozsahu je daná jeho
všeobecná akceptovateľnosť, ako aj k otázke, či je uvedený odklon založený na správnom chápaní
práva, je potrebné poukázať na neskoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 174/2016 zo

dňa 10.11.2016, podľa ktorého v prípade, že nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená,
začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu. Akceptovanie názoru o viazanosti
začiatku plynutia premlčacej doby na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého
dlžníkovivzniklapovinnosťnaplnenie,byviedlokneprípustnémuposunutiuzačiatkuplynutiapremlčacej
doby (v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu podľa ľubovôle

veriteľa.

31. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 174/2016, zo dňa 10.11.2016, vyplýva, že záver
prijatý v judikáte R 28/1984 je ustáleným právnym názorom a s takýmto záverom sa stotožnila aj
neskoršia súdna prax (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.1 Cdo 25/2003, zo dňa 24.06.2003,

ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
(ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 91/2004, o Rozhodnutí NS SR sp.zn. 4 Cdo 146/2008 prijalo
občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR rozhodnutie, že nebude publikované v Zbierke, a teda
nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v Zbierke a rozhodnutím,
ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom

najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke, keď názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v Zbierke
je zovšeobecneným názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia Najvyššieho súdu SR tvoreného z
viacerých senátov, pričom nepublikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR predstavuje názor členov
jedného senátu (väčšiny senátu) Najvyššieho súdu SR.32. Jediným odchýlením sa od tohto konštantného právneho názoru doktríny ako aj súdnej praxe bolo
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku so sp. zn. 4 Cdo 146/2008 zo dňa

31.07.2008, podľa ktorého premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, ako veriteľ vyzve dlžníka na
plnenie (podľa tohto rozhodnutia prvým dňom premlčacej lehoty v prípade, ak nie je dohodnutá splatnosť
dlhu, začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom veriteľ vyzve dlžníka na plnenie).

33. Toto odchýlenie bolo ale kritizované tak občianskoprávnou teóriou ako aj inými senátmi Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, a to napr. z nasledovného dôvodu (ktorý uviedol Krajský súd v Banskej
Bystrici ako odvolací súd vo svojom rozhodnutí so sp. zn. 17 Co 534/2013 zo dňa 16.10.2013): Ojedinelý
opačný názor na posudzovanú otázku plynutia premlčacej doby pri neexistencii dohody o splatnosti dlhu
zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Cdo/146/2008 zo dňa 31.07.2008 v tom
zmysle, že premlčacia doba na uplatnenie práva v takomto prípade začína plynúť až po splatnosti dlhu
po výzve veriteľa, s ktorým sa však odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nestotožňuje a to najmä

z dôvodu, že objektívny charakter začiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva, ako tento
vyplýva z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, robí závislým na subjektívnom rozhodnutí veriteľa
vyvolať alebo nevyvolať splatnosť dlhu cestou výzvy na zaplatenie podľa § 563 Občianskeho zákonníka.

34. Rovnaký názor, ako mal Krajský súd v Banskej Bystrici, má aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý

v konaní so sp. zn. 23 Cdo 841/2009 z 18.05.2009 uviedol: „Přijetí názoru o vázanosti počátku běhu
promlčecí doby na den splatnosti dluhu a nikoli na den vzniku právního vztahu, ze kterého dlužníku
vznikla povinnost k plnění, by znamenalo nepřípustné posunutí počátku běhu promlčecí doby (ve
zřejmém rozporu s účelem institutu promlčení) prakticky na neomezenou dobu."

35. Okrem uvedeného je vhodné zdôrazniť, že uvedené právne závery neplatia len v prípade, ak nebola
splatnosť dlhu vôbec dojednaná, ale aj v prípade, ak bola dojednaná, ale tak, že sa ponecháva na vôli
veriteľa. K tomuto názoru dospela aj česká judikatúra - judikát R 104/2011 (Rozsudek NS z 28. 1. 2011,
sp. zn. 33 Cdo 2634/2008), podľa ktorého: Jelikož občanský zákoník neupravuje otázku ujednání o
splatnosti dluhu ponechané na vůli věřitele, platí v občanskoprávních vztazích, že věřitel může dlužníka

požádat o jeho splnění kdykoliv; z toho pak plyne ten důsledek, že za den rozhodný pro počátek běhu
promlčecí doby je třeba považovat den, který následuje po vzniku dluhu.

36. Ak teda splatnosť dlhu nebola účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnutá, v zmysle vyššie uvedených
právnych záverov začala všeobecná 3-ročná premlčacia doba v zmysle § 101 Obč. zákonníka plynúť

nasledujúcimdňompovznikudlhu,t.j.dňom28.04.2007(keďdňa27.04.2007JUDr.O.obdržalapeniaze
na svoj účet) a uplynula dňa 28.04.2010. Žalobca podal svoju žalobu na súd až dňa 04.04.2011, teda
po uplynutí premlčacej doby a vzhľadom na to, že žalovaní vzniesli námietku premlčania, nemožno v
zmysle § 100 ods. 1 Obč. zákonníka žalobcovi ako veriteľovi priznať premlčané právo, tak ako to správne
skonštatoval aj súd prvej inštancie.

37. Poslednou spornou otázkou zostalo, či žalovanými vznesená námietka premlčania nie je v rozpore
s dobrými mravmi.

38. Odvolateľ zotrval na svojej argumentácii, podľa ktorej vznesená námietka premlčania je v danom

prípade v rozpore s dobrými mravmi, poukazujúc na profesijné zameranie JUDr. O. ako advokátky, ako aj
nalegitímneočakávanienavrhovateľasplneniajejpovinnostivyplatiťvymoženéprostriedky.Navrhovateľ
bol po celý čas plynutia premlčacej doby vo výkone trestu, nemal finančné prostriedky na advokáta,
ako laik vykonal všetky potrebné úkony, aby sa domohol svojho nároku, a to v dedičskom aj trestnom
konaní. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu by bol zánik nároku navrhovateľa z dôvodu premlčania

neprimeraným a tvrdým postihom.

39. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez ďalšieho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

40. Vyššie citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu v zmysle ktorej výkon inak
právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia
dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vovšeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti,
v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť

namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom.

41. NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných

vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne
so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo,
ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia
a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/1996
NS SR vyslovil, že ust. § 3 ods. 1 pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje
iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na

základe všeobecných pravidiel morálnych elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru
konajúcich.

42. Podľa uznesenia NS SR sp.zn. 6 Cdo 173/2011 zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1
O.s.p. vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Spravodlivosť musí byť vždy

prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ spoločný všetkým
demokratickým právnym poriadkom. Pri zisťovaní a formulovaní odpovede súdu, čo je konkrétnym
právom v prejednávanej veci, musí byť tento hodnotový činiteľ rešpektovaný v maximálnej miere. Pre
nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu.
Požiadavka spravodlivého konania ako celku a povinnosť súdu rozhodovať v súlade s pravidlami

slušnosti (ekvity) v prejednávanej veci znamená, že v prípade, ak by nemalo ísť o uznávací prejav vôle
žalovanej, bude povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa otázkou, či vznesenie námietky premlčania
neodporuje dobrým mravom. Nevyhnutnosť riešenia konfliktu medzi právnou istotou (ktorá sa má
dosiahnuť námietkou premlčania) a spravodlivosťou vyžadujú totiž konkrétne okolnosti danej veci.
Súčasťou dobrých mravov je dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti, vernosti danému slovu a

mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania správania sa, ktoré má dve
stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v dôveryhodnosť ako takú.
Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom práve chápaná ako základ spravodlivosti.

43. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 176/2011-14 vo všeobecnosti nie je vylúčené,

aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto
prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva
účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého
účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť

len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za
tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby.

44. Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú
námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v
právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného

nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce
priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých

bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik
uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah doprávnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (pozri uznesenie NS SR sp.
zn. 5Cdo/265/2009).

45. Otázkou premlčania a prípadného rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi sa
podrobne zaoberajú viaceré rozhodnutia súdov, napr., rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS
309/95, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 3168/09, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn.
I.ÚS 718/11, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25 Cdo 1839/2000.

46. Odvolací súd už vo svojom prvom zrušujúcom uznesení upriamil pozornosť na to, že cez prizmu
vyššie citovaného ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je v danej veci nevyhnutné posúdiť, či výkon
práva žalovaných, ktorí vzniesli námietku premlčania, nie je taký výkon práva, ktorý by bol v rozpore s
dobrými mravmi a to s prihliadnutím na všetky okolnosti daného vzťahu, opierajúc sa pritom o výsledky
vykonaného dokazovania. Odvolací súd skonštatoval potrebu zohľadniť také špecifiká, akými je to, že
išlo pôvodne o vzťah medzi žalobcom a advokátkou, od ktorej je na mieste vyžadovať, že okrem zákona

je viazaná aj profesijnou etikou, a preto žalobca mohol dôvodne očakávať, že advokátka mu riadne
vyplatí všetky peniaze, ktoré pre neho vymohla. Na strane žalobcu je tiež potrebné zohľadniť, že bol vo
výkone trestu odňatia slobody, a preto mal objektívne sťažené možnosti riešenia vzniknutej situácie.

47. Súd prvej inštancie sa v tomto smere riadil pokynmi odvolacieho súdu a dostatočne a vyčerpávajúco

posúdil otázku súladu žalovanými vznesenou námietkou premlčania s dobrými mravmi, vychádzajúc z
podstatných rozhodných okolností prejednávanej veci.

48. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca bol v období od 10.1.1988 do 30.4.2010 vo
výkone trestu odňatia slobody a JUDr. O. následne po obdržaní vymoženej sumy v apríli 2007, ešte

pred prepustení žalobcu z výkonu trestu, dňa XX.XX.XXXX zomrela. Ani podľa odvolacieho súdu sa
v konaní nepodarilo preukázať také konanie advokátky JUDr. O., ktoré by bolo možné posúdiť ako
konanie v rozpore s jej profesijnou etikou, a teda že žalobca nemal dôvod pochybovať o tom, že ak
by JUDr. O. nezomrela, poukázanie peňazí žalobcovi by v zmysle ich dohody aj zrealizovala. Súd
prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalobca už v žalobe uviedol, že po úmrtí JUDr. O. si

svoju pohľadávku voči nej uplatnil v dedičskom konaní písomným podaním dňa 6.12.2008. Notár mu
po prihlásení jeho pohľadávky, písomne dňa 18.8.2009 oznámil, že v priebehu dedičského konania
žalovaní jeho pohľadávku vyhlásili za spornú, pričom si ju však môže uplatniť na súde. Žalobca však
namiesto uplatnenia svojho nároku súdnou cestou tak ako ho o tom notár poučil, podal v júli 2009 trestné
oznámenie pre podozrenie z prečinu sprenevery, v ktorom konaní si svoje právo uplatniť nemohol,

nakoľko bola vec rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ Piešťany zo dňa 30.11.2009 odložená.

49. Všetky tieto úkony žalobca pritom vykonal ešte v čase pred uplynutím premlčacej doby (od začiatku
jej plynutia dňa 28.4.2007 do jej uplynutia dňa 28.4.2010). Ak bol žalobca notárom prejednávajúcim
dedičské konanie po zosnulej JUDr. O. upovedomený o spochybnení jeho pohľadávky dedičmi, pričom

ho priamo poučil o možnosti domáhať sa svojho nároku na súde, žalobca nezvolil správny postup, keď
nepodal žalobu na súd, ktorou by si svoju pohľadávku uplatnil, ale podal trestné oznámenie, kde si
pohľadávku uplatniť nemohol. Dokonca aj uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o odložení veci trestného
stíhania, bolo vydané dňa 30.11.2009, teda ešte stále aj po tomto rozhodnutí mal žalobca možnosť
uplatniť si nárok na súde v premlčacej dobe, keď už bolo zrejmé, že tak v dedičskom konaní, ako ani v

trestnom konaní, nebol so svojim nárokom úspešný.

50. Ani podľa odvolacieho súdu pre opačný záver nepostačovala argumentácia právneho zástupcu
žalobcu, že žalobca je laik a vykonal všetky úkony ktoré považoval za potrebné, prípadne že nemal
ďalšie možnosti na úspešné uplatnenie si svojho nároku z dôvodu svojho dlhodobého pobytu vo výkone

trestu odňatia slobody. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že žalobca sa už v predchádzajúcom
období obrátil na advokáta, keď vyhľadal právne služby JUDr. O. pri vymáhaní svojej pohľadávky voči
bývalej manželke, a to počas doby svojho výkonu trestu odňatia slobody, takže mal vedomosť o tom, že
aj vo výkone trestu má možnosť obrátiť sa na kvalifikovaného poskytovateľa právnych služieb. Napriek
určitým úkonom, ktoré žalobca urobil s cieľom domôcť sa svojho nároku, neurobil ten podstatný úkon,

ktorým bolo včasné podanie žaloby na súde, čiže si nie kvalifikovaným spôsobom uplatňoval predmetnú
pohľadávku. Možno preto dospieť k záveru, že žalobca sám zavinil márne uplynutie premlčacej doby,
pričom do jej uplynutia mal objektívnu možnosť podať žalobu na súd, hoci sa nachádzal vo výkone
trestu odňatia slobody. Nie je ojedinelé, že aj osoby nachádzajúce sa vo výkone trestu sami podávajúžaloby na súd. Pokiaľ žalobca vedel sformulovať prihlásenie svojej pohľadávky do dedičského konania
po JUDr. O. a vedel sformulovať aj trestné oznámenie, mal objektívnu možnosť sformulovať aj žalobu
na súd. Ako už bolo uvedené, mal možnosť osloviť tiež advokáta, prípadne Centrum právnej pomoci

(čo neskôr aj zrealizoval).

51. Zároveň bolo potrebné vyhodnotiť aj okolnosti na strane žalovaných, ktorí sa stali právnymi
nástupcami po advokátke JUDr. O., teda neboli účastníkmi zmluvného vzťahu medzi JUDr. O. a
žalobcom a nemali možnosť nijako ovplyvniť splnenie povinnosti vyplatiť peniaze žalobcovi ešte pred jej

smrťou. Žalovaní v dedičskom konaní po JUDr. O. využili svoje procesné právo a neuznali pohľadávku
žalobcu, pričom žalobca bol notárom poučený o možnosti domáhať sa tejto pohľadávky na súde.
Voči žalovaným bola žaloba podaná až dňa 04.04.2011, bolo preto legitímnym právom z ich strany
vzniesť námietku premlčania. Žalovaní nemali žiaden podiel na tom, že žalobca svojím správaním zavinil
márne uplynutie premlčacej doby, nedopustili sa žiadneho konania, ktoré by bolo možné v súvislosti s
vznesenou námietkou premlčania posúdiť ako rozporné s dobrými mravmi.

52. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené rozhodujúce argumenty odvolací súd dospel k rovnakému
záveru ako súd prvej inštancie o nevyhnutnosti zamietnutia žaloby v celom rozsahu z dôvodu jej
nedôvodnosti.

53. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

54. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
zamietajúcej časti vo výroku II., vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania vo výroku III.,
odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

55. Žalovaní 1 až 3 majú voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaní boli v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešní a neboli tvrdené ani preukazované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
by odôvodňovali výnimočne im náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov

odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).