Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/112/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716204895
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1716204895.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej v sporovej veci žalobcu: R Collectors s. r. o., Dvořákovo
nábrežie 8A, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie
8A, Bratislava, proti žalovanej: D. T., V.. XX.X.XXXX, R.Š. X, Y., o zaplatenie 1.735,10 eura s prísl., na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 8Csp/17/2016-68, zo dňa 12.2.2018,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti m e n í tak, že žalovaná
j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi úrok 24,50 % p.a. zo sumy 1.735,10 eura od 9.10.2013 do

1.5.2017, zo sumy 1.655,10 eura od 2.5.2017 do 25.5.2017, zo sumy 1.555,10 eura od 26.5.2017 do
26.6.2017, zo sumy 1.505,10 eura od 27.6.2017 do 25.7.2017, zo sumy 1.435,10 eura od 26.7.2017 do
23.8.2017,zosumy1.385,10euraod24.8.2017do24.10.2017,zosumy1.315,10euraod25.10.2017do
23.11.2017, zo sumy 1.245,10 eura od 24.11.2017 do 20.12.2017, zo sumy 1.175,10 eura od 21.12.2017
do 29.1.2018, zo sumy 1.105,10 eura od 30.1.2018 do zaplatenia.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti dlžnej istiny 630 eur, žalovanej

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet vedený v Poštovej banke, a.s., S.: T., L.: XXXXXXXXXX dlžnú
istinu 1.105,10 eura, dlžné úroky z istiny 39,46 eura, úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 1.735,10
eura od 9.10.2013 do 1.5.2017, úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 1.655,10 eura od 2.5.2017
do 25.5.2017, úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 1.555,10 eura od 26.5.2017 do 26.6.2017, úrok
z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 1.505,10 eura od 27.6.2017 do 25.7.2017, úrok z omeškania 5,25
% ročne zo sumy 1.435,10 eura od 26.7.2017 do 23.8.2017, úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy
1.385,10 eura od 24.8.2017 do 24.10.2017, úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 1.315,10 eura

od 25.10.2017 do 23.11.2017, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.245,10 eura od
24.11.2017 do 20.12.2017, úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 1.175,10 eura od 21.12.2017 do
29.01.2018,úrokzomeškaniavovýške5,25%ročnezosumy1.105,10euraod30.1.2018dozaplatenia,
žalovanej povolil priznanú sumu uhrádzať v pravidelných mesačných splátkach po 70 eur mesačne
vždy do 15. dňa každého mesiaca počnúc právoplatnosťou rozsudku pod stratou výhody splátok; v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k zistenému skutkovému stavu zo zmluvy o úvere z 8.11.2011 (ďalej len „zmluva o úvere“)
uviedol, že právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. dohodla s poručiteľom Š. T. poskytnutieúveru 2.000 eur s úrokovou sadzbou 24,50 % ročne, RPMN banky vo výške 27,45 %, ktorý sa dlžník
zaviazal splatiť v 70 mesačných splátkach po 54 eur, s dátumom prvej splátky 7.12.2011 a konečnej
splátky 7.9.2017. Z Osvedčenia o dedičstve č.k. 4D/130/2013-60, Dnot 318/2013, zo dňa 25.3.2014,

mal za preukázané, že poručiteľ 20.9.2013 zomrel a žalovaná ako zákonná dedička nadobudla aktíva a
pasíva a to pohľadávku Poštovej banky, a.s. 1.735,10 eura s príslušenstvom. V dôsledku smrti poručiteľa
vyhlásil právny predchodca žalobcu v zmysle bodu 6.2 OP úver za predčasne splatný 8.10.2013, do
dedičského konania po poručiteľovi si prihlásil pohľadávku: nezaplatenú istinu 1.735,10 eura, úrok z
istiny 39,46 eura, zmluvný úrok 24,50 % p.a. z dlžnej istiny od 9.10.2013 do zaplatenia. Vychádzal z toho,

že dedičia po poručiteľovi pohľadávku v dedičskom konaní nerozporovali, pohľadávka bola zahrnutá do
súpisu dedičstva v Osvedčení o dedičstve, právoplatného 10.4.2014; žalovaná je zákonnou dedičkou
po poručiteľovi.

3. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené skonštatoval, že medzi postupcom a poručiteľom
bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Na jednej strane vystupuje

fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ, ktorá pri
uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Uviedol, že pre spotrebiteľskú
zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je
najčastejšie predávajúci a za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ

nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje
všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že
ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej
viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a

ponúkaný tovar a služby, koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá
sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník
zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa
sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

4. Súd prvej inštancie preskúmaním úverovej zmluvy zistil, že obsahuje všetky náležitosti vyžadované
zákonom, nezistil žiadne neprijateľné podmienky v neprospech spotrebiteľa; na základe nesporných
skutkových tvrdení sporových strán a predložených listinných dôkazov mal za preukázané, že postupca
poskytol poručiteľovi úver 2.000 eur, ktorý sa zaviazal splatiť celkovo v 70 mesačných splátkach po 54
eur, s termínom konečnej splatnosti 7.9.2017. Zmluva o úvere obsahovala všetky zákonom stanovené

náležitosti úverovej zmluvy, a to záväzok veriteľa poskytnúť v prospech dlžníka peňažné prostriedky,
určenie sumy poskytovaných peňažných prostriedkov, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky a zaplatiť (zmluvne dohodnuté) úroky. Žalobca vyhlásil z dôvodu úmrtia poručiteľa v zmysle
bodu 6.2 Obchodných podmienok (ďalej len „OP“) úver za predčasne splatný 8.10.2013. Žalovaná ako
dedička úver po poručiteľovi splácala až po podaní žaloby, keď od 2.5.2017 do 30.1.2018 uhradila sumu

630 eur.

5. Vzhľadom na zistený skutkový stav súd prvej inštancie s poukazom na § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3,
ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b), písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. a
§ 497 Obchodného zákonníka vyhovel žalobe čo do zaplatenia nezaplatenej istiny vo výške 1.105,10

eura a žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Z dôvodu omeškania žalovanej s plnením peňažného dlhu
vzniklo žalobcovi aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania 5,25 % ročne z nezaplatenej sumy istiny
od vykonanej úhrady do zaplatenia.

6. Pokiaľ ide o zmluvný úrok 24,50 % ročne, ktorý si žalobca uplatnil z nezaplatenej istiny od 9.10.2013

do zaplatenia, súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol. Skonštatoval, že zmluvné úroky sú
vždy splatné vo forme úveru, teda zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité
peňažnéprostriedky,t.j.spolusistinou;dobasplatnostiúrokovzaposkytnutiepeňazísazhodujesdobou
splatnosti úveru. Celková suma úrokov však musí byť zaplatená do splatnosti dlžného zostatku úveru.
Žalobca ako veriteľ preto nemohol oprávnene požadovať od žalovanej ako dlžníka zmluvné úroky aj po

splatnosti istiny z úveru. Po vyhlásení celého úveru za splatný 17.3.2017 sa ďalej istina úveru zmluvne
neúročí, preto žalobcovi prináležia len úroky z omeškania, vychádzajúc z podstaty zmluvného úroku,
ktorý je odplatou za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú dlžníkovi do doby splatnosti;
žalobcovi patria iba úroky z omeškania, keďže od splatnosti je dlžník naďalej v omeškaní. Ozrejmil, žeiný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok
na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia
úveru,nakoľkovtomtoprípadeveriteľsvojimprávnymúkonomnavodzujestav,vktorommáprávozískať

okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane padá
obmedzovanie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi,
ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa;
logicky tak navodzuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému

vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Povedané inak
v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim
pravidlom§517ods.2Občianskehozákonníkavspojenís§3a§3avládnehonariadeniač.87/1995Z.z.
Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával
aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných

ustanovení Občianskeho zákonníka a vládneho nariadenia, alternatívne podľa povahy zmluvnej úpravy
ani testom v zmysle § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka (rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 13Co/138/2017-67, zo dňa 23.5.2017).

7. Súd prvej inštancie konanie v časti dlžnej istiny zastavil, nakoľko žalobca pred začatím pojednávania

vo veci vzal žalobu v časti späť a žiadal konanie zastaviť z dôvodu, že odo dňa podania žaloby eviduje
prijatie úhrad 80 eur zo dňa 2.5.2017, 100 eur zo dňa 26.5.2017, 50 eur zo dňa 27.6.2017, 70 eur zo
dňa 26.7.2017, 50 eur zo dňa 24.8.2017, 70 eur zo dňa 25.10.2017, 70 eur zo dňa 24.11.2017, 70
eur zo dňa 21.12.2017 a 70 eur zo dňa 30.1.2018. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1
C.s.p. a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pri určovaní pomeru úspechu

a neúspechu strán v konaní vychádzal z pomeru úspechu žalobcu v tomto spore, keďže žalobca bol
neúspešný iba v nepatrnej časti žaloby čo do príslušenstva priznanej sumy.

8. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.),

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.),
vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych
argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávny

právny názor súdu prvej inštancie, že nemá nárok na zmluvné úroky, nakoľko zosplatnenie úveru
spôsobuje len jedinú zmenu v záväzku a to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v
splátkach ako to vyplýva aj z výkladu uvedeného v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29
Cdo 2906/2000, pričom žiaden zákon neupravuje, že zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu všetkých
zmluvných podmienok. Uviedol, že alternatíva plnenia dlhu v splátkach je výhodou, ktorá je dlžníkovi

poskytnutá na úkor veriteľa, keďže možno predpokladať, že záujmom veriteľa je uspokojenie celej
pohľadávky v najkratšom možnom čase, keď vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je možné označiť
rôznymi synonymami, pričom v právnej praxi sa často používa pojem „strata výhody splátok“. Predčasné
vyhlásenie splatnosti úveru sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však
ostatných dojednaných podmienok, preto nejde o privatívnu nováciu celého záväzku, ale o kumulatívnu

nováciu, pri ktorej sa jedná o zmenu za trvania existujúceho právneho vzťahu, spočívajúcej v zániku
určitých doterajších vzájomných práv a povinnosti a v ich nahradení novo dohodnutými vedľa už
existujúcich a poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Obo 399/2005 a
rozhodnutieKrajskéhosúduvŽilinezodňa13.12.2006,sp.zn.13CoKR/15/2015.Vyhláseniepredčasnej
splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj

dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti, zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Z tohto
prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a
povinnostiach, je účelovo viazaný výlučne na termín splatenia a spôsob splatenia úveru. Výklad zákona
spôsobom, k akému dospel aj súd prvej inštancie, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok
v širšom rozsahu, t.j. aj čo do zmluvného úroku, sa neopiera tak o vyjadrenú vôľu veriteľa, ustanovenia

zákona o zmene záväzku, ustanovenia zákona o zmluvách o úvere. Považoval súdom prvej inštancie
prezentovanú koncepciu za priam absurdnú; veriteľa stavia do obzvlášť, v porovnaní s dlžníkom,
nevýhodného postavenia, nakoľko nielen, že veriteľ nemá v dispozícii vlastné finančné prostriedky z
úveru, nakoľko ich dlžník zatiaľ nezaplatil, ale ani za toto obmedzenie nemôže poberať dohodnutýzákonný úrok, pričom v § 497 Obchodného zákonníka sa neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky
len do času splatnosti, ako si mylne vykladá súd prvej inštancie nad rámec predmetného ustanovenia
s tým, že dikcia § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. jednoznačne definuje, aký záväzok vyplýva

žalovanému z uzatvorenej zmluvy o úvere, t.j. záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté finančné prostriedky
ako i zaplatiť úroky a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Namietal, že v
konaníbolopreukázané,žalovanázostávadlžnáapretojesprávnyzáver,žezáväzokdoposiaľnezanikol
a keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka nemožno hovoriť o zániku akcesorického zmluvného úroku.
Zdôraznil, že medzi pojmami splnenie záväzku a splatnosť záväzku je markantný rozdiel, nakoľko

splatnosť záväzku predstavuje len časový moment, v ktorom má nastať ale nemusí aj splnenie záväzku;
k splneniu záväzku nedošlo, teda až splnením záväzku zaniká i akcesorický vzťah a nie len časovým
bodom označujúcim moment, v ktorom dlžníkovi vznikla povinnosť dlh splatiť. Pripomenul, že podľa §
503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorým sa zmluva o úvere riadi, platí, že veriteľ má nárok na úroky
z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru; z obsahu uvedeného ustanovenia nie je možné
dospieť k záveru, že veriteľ nemá v prípade zosplatnenia úveru nárok na zmluvný úrok. Závery súdu

prvej inštancie nevyplývajú z § 369 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka či § 565 Občianskeho
zákonníka, pričom zosplatnenie úveru je právom veriteľa jednostranne zmeniť termín splatnosti úveru
z dôvodu, že dlžník poruší svoju povinnosť. Ozrejmil, že zosplatnenie úveru je následkom porušenia
povinnosti dlžníka riadne a včas uhradiť splatnú časť úveru, čím dochádza k strate výhody úhrady úveru
v splátkach a dlžník je povinný uhradiť celú výšku úveru jednorazovo a nie po častiach. Pokiaľ platí, že

dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho splatenia, nie
je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky (zosplatnenie úveru) povinnosť
platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla. Veriteľ zosplatnením úveru získava
právo disponovať celou sumou požičaných peňazí, s tým však neodpadá jeho obmedzenie práva na
dispozíciu s istinou úveru, nakoľko k takémuto odpadnutiu obmedzenia dôjde až celkovým splatením

úveru. Mal za to, že výklad, ktorý odbremeňuje dlžníka od platenia zmluvného úroku by bol absurdný a
neprípustný, keďže privodením stavu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu porušenia povinnosti
dlžníka by sa postavenie dlžníka zvýhodnilo v porovnaní s jeho postavením v prípade, ak by povinnosť
neporušil. V zosplatnení úveru žalobcom totiž neboli započítané zmluvné úroky, ide len o dlžnú sumu
do času zosplatnenia, ku ktorej bol pripočítaný zvyšok dlžnej istiny. Dovodením do absurdných záverov,

by nepoctivý dlžník zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k z
neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu
dohodnutých zmluvných úrokov v sadzbe určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý dlžník by tak
bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške
úrokovej sadzby a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. Súdu prvej inštancie vyčítal,

že nevzal do úvahy, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru, zmluvný úrok
nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy, čím de facto napriek uzatvorenej platnej Zmluve o úvere
rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou a bezdôvodne ho ukrátil
o čas zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že ani sankčný
úrok nie je kompenzáciou veriteľa za poskytnutie úveru, nakoľko je odplatou (cenou) za poskytnutie

finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako
podnikateľskej činnosti veriteľa; sankčný úrok nie je a nemôže byť kompenzáciou tejto ceny finančných
prostriedkov. Pokiaľ pred časom vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka
s úhradou je možné od neho požadovať zmluvný úrok ako aj úrok z omeškania, vzniká otázka, z
akého dôvodu po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru sa súdu prvej inštancie javí vzťah medzi dvoma

úrokmi, zmluvným a zákonným iný, nakoľko ide o totožné právne i skutkové situácie, ktoré nemožno
posudzovať rozdielne. Navyše, odmietnutím priznania zmluvného úroku konal súd prvej inštancie v
rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania, pričom
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Cdo 3830/2014, 31 Cdo 2851/1999, 32 Cdo
2782/1999, 29 Cdo 2606/2000, 33 Cdo 113/2008, či rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.

zn. 43Co/1/2018, ktoré nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva. Uviedol, že
vzhľadom na citované ustanovenia zákona postupoval súd prvej inštancie nad rámec zákona, nakoľko
vyvodzoval vlastné závery opierajúc sa len o všeobecne nezáväzné rozhodnutie iného súdu, pričom
jeho správnosť či zákonnosť v tomto prípade nebola skúmaná.

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, žerozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je potrebné zmeniť, nakoľko nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.).

10. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

11. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov

je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona.

12. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých

peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

13. Podľa § 506 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby
dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

14.Odvolacísúdnaozrejmenieprávnejstránkyveciuvádza,žezmyslomaúčelominštitútupredčasného
zosplatnenia úveru je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť
veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach; ide o právny inštitút,
ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Využitím predmetného inštitútu veriteľom však povinnosť

dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky nezaniká a veriteľovi nemôže vzniknúť
nová pohľadávka (napríklad v zmysle pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia). Menia sa
iba podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoje povinnosti splniť; povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi
dlžnú čiastku s úrokmi po predčasnom zosplatnení úveru teda predstavuje záväzok pôvodný, ktorý sa
modifikoval vo svojej splatnosti; inými slovami mení sa iba to, že na požiadanie veriteľa sa stáva splatná

celá pohľadávka (obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 2782/1999, sp. zn. 33 Cdo
113/2008)

15. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že pôvodný záväzok v zmysle ktorého je dlžník
povinný platiť veriteľovi zmluvne dojednané úroky trvá aj po predčasnom zosplatnení úveru. Zo znenia

§ 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka totiž vyplýva, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky
z úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov. Hoci predmetné ustanovenie výslovne neupravuje,
dokedy táto povinnosť dlžníka trvá, vzhľadom na skutočnosť, že úrok z úveru je cena (odplata) za
užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník má túto povinnosť zásadne za celú dobu ich
užívania, teda až do doby ich skutočného vrátenia veriteľovi. Uvedenému svedčí aj to, že zmluva o úvere

nemôžebyťdohodnutáakobezúročná.Záväzokzaplatiťúrokypatríkpojmovýmznakomzmluvyoúvere,
je jeho podstatnou náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obchodného zákonníka). Aj z § 1 ods. 3 písm. i) zákona
č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov.
Hodno podotknúť, že záver o povinnosti dlžníka platiť zmluvne dohodnuté úroky až do skutočného
vrátenia poskytnutého úveru potvrdzuje aj ustálená súdna prax (rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. 1Co/393/2016, zo dňa 30.8.2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/65/2016, zo dňa
16.2.2016, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/457/2015, zo dňa 14.12.2015, uznesenie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/146/2013, zo dňa 24.1.2014, rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/186/2013, zo dňa 31.10.2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 14Co/83/2012, zo dňa 11.10.2012). Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že na uvedenom

závere nemení nič ani spotrebiteľské právne postavenie žalovanej, keď vzhľadom na skutočnosť, že
jej povinnosť platiť žalobcovi úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov,
napriek zosplatneniu úveru, resp. odstúpeniu od úverovej zmluvy, vyplýva priamo z Obchodného
zákonníka, nemá toto jej postavenie vo vzťahu k nároku uplatnenému v napadnutej časti žiadnu
relevanciu. V danom prípade totiž nemožno odmietnuť použitie ustanovenia Obchodného zákonníka len

s poukazom na skutočnosť, že by to mohlo byť pre žalovanú ako spotrebiteľku výhodnejšie, a to ani pri
zohľadnení § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Občiansky zákonník (ani zákon č. 129/2010 Z.z.) totižvýslovnú právnu úpravu vylučujúcu nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z úveru za dobu po zosplatnení
úveru neobsahuje, keď za takúto nemožno považovať ani § 53 Občianskeho zákonníka, nakoľko je
nepochybné, že samotná existencia nároku na úroky z úveru za obdobie po jeho zosplatnení nemôže

spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

16. Odvolací súd ďalej podotýka, že výkladu, v zmysle ktorého veriteľovi prináležia zmluvne dojednané
úroky až skutočného vrátenia úveru svedčí aj § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., aj keď toto
ustanovenie sa na daný vzťah nepoužije. V zmysle tohto ustanovenia, ak spotrebiteľ odstúpi od zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa začal
spotrebiteľský úver čerpať, až do dňa splatenia istiny. Logike veci preto svedčí, že nie je možné prijať
záver, že predčasné zosplatnenie úveru žalobcom v prejednávanej veci, t.j. veriteľom by malo mať iné
dôsledky v jeho práve na zmluvne dohodnuté úroky ako v prípade, ak od takejto zmluvy odstúpi dlžník.
Pokiaľzákonč.129/2010Z.z.samotnémuspotrebiteľoviukladápovinnosťpriodstúpenízaplatiťzmluvne
dohodnuté úroky z istiny až do dňa zaplatenia istiny, musí mať tomu zodpovedajúce právo na zmluvne

dohodnuté úroky po zosplatnení aj veriteľ. Nemožno opomenúť ani to, že výklad každej právnej normy
musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade,
že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne
konformnývýklad(nálezÚstavnéhosúduSRzodňa2.10.2013,sp.zn.I.ÚS351/2013).Uvedenézahŕňa
aj preferenciu takého výkladu, ktorý je v súlade s ochranou základných práv a slobôd; interpretácia

práva totiž nemôže vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých
rešpektovaniejesúčasťouzákladnýchprincípovprávnehoštátu(čl.1ods.1ÚstavySR).Vtejtosúvislosti
je preto potrebné výklad právnych noriem podriadiť čl. 20 ods. 1 veta prvá Ústavy SR upravujúceho
právo vlastniť majetok, resp. z práva na pokojné užívanie majetku, ktorý garantuje čl. 1 Dodatkového
protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; pojem majetku, ako vyplýva

i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, má autonómny obsah a nie je obmedzený iba na
vlastníctvo hmotného majetku, no za majetok, okrem hmotných predmetov, môžu byť považované aj
pohľadávky (obdobne Des Fours Walderode proti Českej republike - 40057/98). Na uvedenom základe
je potrebné konštatovať, že treba uprednostniť taký výklad právnych noriem, ktorý zohľadňuje základné
právo na majetok t.j. legitímne očakávanie veriteľa, že pri absencii ním poskytnutých peňažných

prostriedkov (obetovaní príležitosti investovať tieto prostriedky) dostane primeranú náhradu vo forme
zmluvne dojednaného úroku; opačný výklad by totiž neprimeraným spôsobom zasahoval do práva na
majetok veriteľa, nakoľko pri jeho legitímnom očakávaní by sa jeho majetok nezväčšil a to výlučne z
dôvodu, že dlžník dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ
žiadnu povinnosť neporušil.

17. Odvolací súd ďalej pripomína, že všeobecné súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho
výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom
spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez
ohľadu na zmysel a účel toho - ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu

SR zo dňa 17.2.2016, sp. zn. I. ÚS 548/2015). V tejto súvislosti je nutné poznamenať, že ak by dlžník
nebol povinný po okamihu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu jeho nesplácania platiť veriteľovi
úroky, nastala by absurdná situácia; bolo by celkom popreté, že úroky z úveru sú vo svojej podstate cena
peňažných prostriedkov v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k
dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk, ktorý pokrýva veriteľovi práve úrok z úveru. Dlžník

by sa v prípade nesplácania úveru, teda neplnenia svojej základnej povinnosti zo zmluvy o úvere, ocitol
vo výhodnejšom postavení, než by bol v prípade riadneho splácania úveru (týmto spôsobom by boli
dlžníci motivovaný úver nesplácať); veriteľ by sa naopak využitím inštitútu, ktorý slúži na ochranu jeho
práv, dostal do nevýhodnejšieho postavenia, než v akom bol pred využitím svojho práva. Takýto výklad
a aplikáciu platných právnych noriem je potrebné odmietnuť ako absurdný a narúšajúci ekonomické

základy fungovania právnych vzťahov súvisiacich s poskytovaním úverov.

18. Odvolací súd napokon zdôrazňuje, že záveru o povinnosti dlžníka platiť zmluvne dojednané úroky až
do zaplatenia istiny nebráni ani to, že si veriteľ môže žalobou súčasne uplatňovať aj úroky z omeškania.
Je totiž potrebné rozlišovať medzi zmluvne dojednanými úrokmi, ktoré predstavujú odmenu za požičanie

peňazí a úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za porušenie povinnosti, t.j. za nezaplatenie dlhu
riadne a včas. Povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve,
avšak povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania
so splnením dlhu. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a preto si ich veriteľ môže uplatňovať súčasne
(obdobne rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 518/2003, sp. zn. 33 Odo 657/2005, sp. zn.
33 Cdo 1401/2014.

19. Po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie o dôvodnosti uplatňovaných zmluvných úrokov aj po
predčasnom zosplatnení úveru a to až do momentu splatenia istiny, tak odvolací súd dospel k záveru, že
bolinaplnenévšetkypredpokladyprevyhoveniežalobyvcelomrozsahu.Nauvedenomzákladeodvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že

žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok 24,50 % p.a. zo sumy 1.735,10 eura od 9.10.2013 do
1.5.2017, zo sumy 1.655,10 eura od 2.5.2017 do 25.5.2017, zo sumy 1.555,10 eura od 26.5.2017 do
26.6.2017, zo sumy 1.505,10 eura od 27.6.2017 do 25.7.2017, zo sumy 1.435,10 eura od 26.7.2017 do
23.8.2017,zosumy1.385,10euraod24.8.2017do24.10.2017,zosumy1.315,10euraod25.10.2017do
23.11.2017, zo sumy 1.245,10 eura od 24.11.2017 do 20.12.2017, zo sumy 1.175,10 eura od 21.12.2017
do 29.1.2018, zo sumy 1.105,10 eura od 30.1.2018 do zaplatenia, vychádzajúc pritom v celom rozsahu

zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C.s.p.) a ktorý po právnej
stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na

náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo vzťahu k predmetu sporu (žalobou uplatnený petit)
plný úspech.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).