Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. november 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/50/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111205577
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5111205577.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka,

členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: Prover,
s.r.o., so sídlom FMFI UK, Mlynská dolina, 842 48 Bratislava, IČO: 35 800 020, právne zastúpeného
Advokátska kancelária - Ján Buroci, s.r.o., so sídlom Za Šestnástkou 17, 052 01 Spišská Nová Ves,
IČO: 50 663 160, proti žalovanému: RNDr. P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, XXX XX W.,
štátny občan SR, právne zastúpenému Advokátska kancelária AK Hrabovská s.r.o., so sídlom Jakubovo
námestie 9, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 47 251 476, v konaní o vydanie prospechu z obchodu,
pri ktorom sa porušil zákaz konkurencie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.

20Cb/50/2011-342 zo dňa 27. septembra 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina
č.k. 20Cb/50/2011-390 zo dňa 27.4.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/50/2011-342 zo dňa 27. septembra 2016 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/50/2011-390 zo dňa 27.4.2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd žalobu žalobcu zamietol a
žalovanému voči žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení poukázal na

žalobu, ktorá bola okresnému súdu doručená dňa 25.02.2011 a ktorou sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti žalovanému vydať žalobcovi prospech z obchodu, pri ktorom porušil zákaz konkurencie v
súvislosti s výkonom funkcie konateľa obchodnej spoločnosti Prover SK, s.r.o. a Fibamo s.r.o., a to tak,
že žalovaný bude povinný vydať alebo zaplatiť sumu zodpovedajúcu prospechu z obchodov v súvislosti
s porušením zákazu konkurencie a nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný
je konateľom obchodnej spoločnosti Prover SK, s.r.o. a konateľom spoločnosti Fibamo s.r.o., pričom
žalobca poukázal na zhodu predmetu podnikania označených obchodných spoločností so žalobcom -

obchodnou spoločnosťou Prover, s.r.o., na základe čoho možno podľa vyjadrenia žalobcu konštatovať
100% zhodu predmetu podnikania vo všetkých bodoch. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný od skončenia
funkcie konateľa, ktorým bol do 23.07.2010, neodovzdal žalobcovi celú účtovnú dokumentáciu, bez
ktorejžalobcaniejeschopnýpresnejšieposúdiťrozsahčinnostižalovanéhoakokonateľažalobcu.Podľa
žalobcu možno z konania žalovaného vyčítať snahu konať v rozpore so zákazom konkurencie v zmysle
ust. § 136 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej aj len „OBZ“). Žalobca poukázal na to, že približne
od marca 2010, po vzniku spoločnosti Prover SK, s.r.o. a Fibamo s.r.o., došlo k strate obchodných

kontaktov žalobcu, ktorý predával medicínsky zameraný softvér pre vybrané subjekty. Išlo najmä o
produkty DermInspect, ktorého predajná cena, v závislosti od varianty a modulov, sa pohybovala od
5.000,- do 12.500,- Eur bez DPH, a ImageForge, ktorého predajná cena sa pohybovala od 1.150,- do
5.550,- Eur bez DPH. Vznikom uvedených obchodných spoločností tieto obchody žalobcu prestali anavyše spoločnosť Fibamo s.r.o. do svojej ponuky priamo zahrnula produkt DermaForge - systém, ktorý
až na niektoré grafické prvky je totožný so systémom predávaným žalobcom. Žalobca poukázal aj na
dobré vzťahy žalovaného s konateľom firmy CompiMed, s.r.o., ktorý je bývalým predajcom produktov

navrhovateľa DermInspect. Žalobca tak predpokladá, že žalovaný sa snaží predávať DermInspect aj
naďalej cez firmu Prover SK, s.r.o., pričom od roku 2011 začal cez tú istú firmu CompiMed, s.r.o. ponúkať
aj produkt DermaForge, ktorý je okopírovaním DermInspectu. Žalobca mal za to, že žalovaný porušil
zákaz konkurencie podľa § 136 ods. 1 písm. a), b) a d) OBZ. Žalovaný pritom nevydal celú účtovnú
evidenciu a dokumentáciu, čím zabezpečil vznik neprehľadnej finančnej situácie, a preto nie je možné zo

strany žalobcu presne vyčísliť stratu obchodov žalobcu. Žalobca sa v konaní domáhal nápravy v smere
vydania nadobudnutého prospechu od žalovaného, ktorý porušil zákaz konkurencie, a to s odkazom na
ust. § 65 ods. 2 OBZ.

2. Okresný súd po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na relevantné ustanovenia § 65, § 136 a §
1 OBZ konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému vydať prospech

z obchodov, pri ktorých žalovaný porušil zákaz konkurencie. Okresný súd uviedol, že žalobca v
žalobe nekonkretizoval obchody, ktorými mal žalovaný zákaz konkurencie porušiť, a ani konkrétnou
sumou nevyčíslil prospech, vydania ktorého sa domáha. Okresný súd tak v súlade s ust. § 43 ods.
2 OSP žalobcu vyzýval na odstránenie vád žalobného návrhu. K tomuto postupu zaujal stanovisko aj
Krajský súd v Žiline v uznesení sp.zn. 14Cob/193/2014, podľa ktorého podanie žalobcu neobsahovalo

dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností ohľadom obchodov, pri ktorých mal žalovaný porušiť
zákazkonkurencie,tietoneboližalobcomdostatočnekonkretizovanéazpodaniažalobcunebolozrejmé,
akúkonkrétnusumuvyjadrenúvpeniazochodžalovanéhopožaduje.Kidentifikáciiobchodov,priktorých
malo dôjsť k porušeniu zákazu konkurencie, došlo zo strany žalobcu až v písomnom odvolaní zo dňa
26.05.2014, kde predmetné obchody žalobca identifikoval odkazom na faktúry vystavené spoločnosťou

Prover SK, s.r.o. v období od 18.02.2010 do 29.03.2010 v úhrnnej sume obchodov 2.800,12 Eur. Žalobca
zároveň predložil doklady k obchodu s dermatoskopickým systémom z júna 2010 a tvrdil, že z tohto
obchodu žalobca stratil prospech vo výške 13.518,- Eur, ktorá suma zodpovedá kúpnej cene bez DPH
podľa faktúry č. 1001080 zo dňa 22.09.2010 vystavenej spoločnosťou Prover SK, s.r.o. spoločnosti
CompiMed, s.r.o. za dermatologický systém komplet.

3. Podľa okresného súdu sa zákaz konkurencie v spoločnosti s ručením obmedzeným vzťahuje na
všetkých konateľov a jeho podstatou je v zmysle § 136 ods. 1 OBZ, pokiaľ zo spoločenskej zmluvy
alebo stanov nevyplývajú ďalšie obmedzenia, že konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným nesmie
vo vlastnom mene alebo na vlastný účet uzavierať obchody, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou

spoločnosti (§ 136 ods. 1 písm. a/), sprostredkúvať pre iné osoby obchody spoločnosti (písm. b/),
zúčastňovať sa na podnikaní inej spoločnosti ako spoločník s neobmedzeným ručením (písm. c/)
a vykonávať činnosť ako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu inej právnickej osoby s
podobným predmetom podnikania, ibaže ide o právnickú osobu, na ktorej podnikaní sa zúčastňuje
spoločnosť, v ktorej vykonáva pôsobnosť konateľa (písm. d/). Podľa okresného súdu neboli zistené

ďalšie obmedzenia vyplývajúce zo spoločenskej zmluvy alebo stanov, a preto možno konštatovať, že
žalovaný ako konateľ žalobcu v období od 16.11.2000 do 23.07.2010 zároveň v období od 21.01.2010
vykonával funkciu konateľa obchodnej spoločnosti Prover SK, s.r.o. a od 30.01.2010 funkciu konateľa
spoločnosti Fibamo s.r.o., ohľadom ktorých možno konštatovať, že ide o právnické osoby s podobným
predmetompodnikania.Okresnýsúdtakmalpreukázané,žežalovanýakokonateľžalobcuporušilzákaz

konkurencie vyplývajúci z ust. § 136 ods. 1 písm. d) OBZ, a to v uvedenom období. Tvrdenie žalobcu
o porušení zákazu konkurencie žalovaným podľa § 136 ods. 1 písm. a) a b) OBZ nemal okresný súd
preukázané, nakoľko ani zo samotných tvrdení žalobcu a ani z dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný
v období, kedy bol konateľom žalobcu, vo vlastnom mene alebo na vlastný účet uzatváral obchody,
ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou žalobcu, alebo že by sprostredkoval obchody žalobcu pre tretiu

osobu, voči ktorej by bol v postavení sprostredkovateľa alebo obchodného zástupcu.

4. Ohľadom nárokov z porušenie zákazu konkurencie okresný súd uviedol, že tieto upravuje ust. §
65 OBZ, podľa ktorého je na uplatnenie práv aktívne vecne legitimovaná obchodná spoločnosť, ktorej
spoločník, štatutárny orgán alebo člen dozorného orgánu zákaz konkurencie porušil, ktorá podmienka

bola v konaní splnená. Ust. § 65 ods. 2 OBZ upravuje nároky, ktorých sa v dôsledku porušenia zákazu
konkurencie môže spoločnosť domáhať, a to vydanie prospechu z obchodu, pri ktorom bol porušený
zákaz konkurencie, alebo prevedenie tomu zodpovedajúcich práv na spoločnosť, a tiež nároku na
náhradu škody, ktorá spoločnosti v súvislosti s porušením zákazu konkurencie vznikla. Podľa okresnéhosúdu z ust. § 65 ods. 3 OBZ plynie, že spoločnosť musí najprv konkrétne právo uplatniť u osoby, ktorá
zákaz konkurencie porušila, a to v subjektívnej lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa spoločnosť o
tejto skutočnosti dozvedela. Pre plynutie tejto lehoty je potrebné určiť, kedy sa obchodná spoločnosť

ako právnická osoba, t.j. napr. cestou štatutárneho orgánu, dozvedela o porušení zákazu konkurencie.
V prejednávanej veci ide o moment, kedy sa žalobca dozvedel o uzavretí obchodu, pri ktorom bol
žalovaným zákaz konkurencie porušený. Zákon zároveň ustanovuje objektívnu jednoročnú lehotu,
ktorá plynie od momentu, kedy k porušeniu zákazu konkurencie došlo, teda v prejednávanej veci od
momentu, kedy došlo k uzavretiu konkrétneho obchodu spoločnosťou, v ktorej je žalovaný konateľom,

čím porušil zákaz konkurencie podľa § 165 ods. 1 písm. d) OBZ. Spoločnosť uplatňujúca takéto nároky
tak musí na súde preukázať, že si uplatnila svoje práva priamo u osoby, ktorá zákaz konkurencie
porušila, v trojmesačnej subjektívnej lehote a najneskôr v jednoročnej objektívnej lehote. Tieto lehoty
majú charakter lehôt prepadných (prekluzívnych), čo znamená, že ak nedôjde k uplatneniu nárokov
spoločnosti v stanovenej subjektívnej a objektívnej lehote, práva obchodnej spoločnosti podľa § 65 ods.
2 OBZ zanikajú.

5. Vo vzťahu k obchodom, pri ktorých mal byť porušený zákaz konkurencie a ktoré žalobca konkretizoval
v písomnom odvolaní zo dňa 26.5.2014, okresný súd uviedol, že žalobca v konaní netvrdil, aký konkrétny
prospechztýchtoobchodovžalovanýnadobudol.Podľaokresnéhosúduprospechžalovanéhonemožno
stotožňovať so sumou, ktorá predstavuje cenu zmluvného plnenia z týchto obchodov, ktoré prijala

obchodná spoločnosť Prover SK, s.r.o. Okresný súd preto za relevantné nepovažoval vykonanie
dôkazov navrhnutých žalobcom v písomnom podaní zo dňa 15.8.2016, ktoré podľa vyjadrenia žalobcu
v tomto podaní sledujú preukázanie tých skutočností, že Prover SK, s.r.o., získala porušením povinnosti
žalovaného nekonkurovať žalobcovi prospech, ktorý by, pokiaľ by k porušeniu zákazu konkurencie
nedošlo, získal žalobca. Pre uplatnenie nárokov žalobcu nie je relevantný prospech, ktorý získala

obchodná spoločnosť Prover SK, s.r.o., prípadne Fibamo s.r.o., ale relevantný by bol prospech, ktorý
v období porušovania zákazu konkurencie získal žalovaný, ktorý prospech však žalobcom v konaní
tvrdený nebol. Prospechom je pritom potrebné rozumieť akýkoľvek majetkový prospech (peniaze, veci,
práva alebo iné majetkové hodnoty), ktorý získala osoba porušujúca zákaz konkurencie, z obchodu,
ktorým tento zákaz porušila. Tvrdenia žalobcu v konaní vôbec nesmerovali k otázke získania prospechu

žalovaným, porušujúcim zákaz konkurencie. K otázke lehôt na uplatnenie práv z porušenia zákazu
konkurencie uviedol okresný súd, že je povinnosťou tvrdenia žalobcu uviesť skutočnosti, na základe
ktorých je možné posúdiť zachovanie týchto lehôt a zároveň dôkaznou povinnosťou žalobcu preukázať,
že uvedené lehoty boli zachované. Podľa okresného súdu žalobca nesplnil ani povinnosť tvrdenia
a neuniesol ani následné dôkazné bremeno ohľadom uplatnenia práv u žalovaného v subjektívnej

lehote troch mesiacov a najneskôr v objektívnej lehote jedného roka od vzniku týchto práv. Žalobcom
tvrdené obchody, pri ktorých mal byť zákaz konkurencie žalovaným porušený, mali byť realizované v
priebehu roku 2010 v mesiacoch február až marec a júl 2010. K zachovaniu lehôt sa žalobca v podanej
žalobe nevyjadril. Okresným súdom bol žalobca dňa 02.06.2016 na pojednávaní vyzvaný k doplneniu
skutkových tvrdení vo vzťahu k zachovaniu lehoty, na základe čoho právny zástupca žalobcu uviedol,

že „Navrhovateľ sa mal domáhať v zmysle tohto zákonného ustanovenia svojich nárokov v lehote
jedného roka odkedy došlo k týmto obchodom. Mám za to, že táto lehota dodržaná bola“. Relevantné
skutkové tvrdenia tak žalobca na predmetnom pojednávaní nedoplnil a nedoplnil ich ani v nadväzujúcom
písomnom podaní zo dňa 15.8.2016 označeným ako Vyjadrenie vo veci a ani na následnom termíne
pojednávania dňa 27.9.2016. Na tomto pojednávaní po uvedení predbežného právneho posúdenia zo

strany okresného súdu žalobca s týmto posúdením nesúhlasil a lehotu považoval za zachovanú bez
uvedenia skutkových tvrdení vo vzťahu k jej plynutiu. Na predmetnom pojednávaní dňa 27.09.2016
konateľ žalobcu uviedol, že o porušení zákazu konkurencie sa prvýkrát dozvedel dňa 05.04.2011, kedy
mu žalovaný odovzdal majetok, doklady a účtovníctvo spoločnosti. Pri zohľadnení tohto dátumu by
dňom 06.04.2011 žalobcovi začala plynúť subjektívna lehota troch mesiacov na uplatnenie nárokov u

zodpovednej osoby, ktorá by uplynula dňa 5.7.2011. Ust. § 65 ods. 3 OBZ výslovne predpokladá, že
spoločnosťmusíprávauplatniťnajprvuzodpovednejosoby,t.j.uosoby,ktoráporušujealeboporušovala
zákaz konkurencie, pričom je potrebné, aby tieto práva boli uplatnené tak v subjektívnej ako aj v
objektívnejlehote,tedaobidvetietolehotymusiabyťzachované.Okresnýsúdnevylúčil,žezauplatnenie
práva u povinnej osoby je možné považovať aj podanie žaloby na súde, ako to vyplývalo z ustanovenia

vtedy platného § 41 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého hmotnoprávny úkon účastníka urobený voči súdu je
účinný aj voči ostatným účastníkom, avšak len od okamihu, keď sa o ňom v konaní dozvedeli. Samotné
podanie žaloby na súde tak nemožno považovať za uplatnenie práv u zodpovednej osoby. K otázke
uplatnenia nárokov žalobcu voči žalovanému pritom konateľ žalobcu poukazoval len na podanú žalobu azároveň uviedol, že o obchodoch so spoločnosťou Prover SK, s.r.o. a CompiMed, s.r.o., sa dozvedel až
počas trestného konania a konkrétne časové súvislosti bližšie definovať nevedel. Podľa okresného súdu
tak vo vzťahu k obchodom, pri ktorých mal žalovaný porušiť zákaz konkurencie, čo však samo o sebe

v konaní nebolo preukázané, plynutie subjektívnej lehoty troch mesiacov odo dňa, keď sa spoločnosť
o tejto skutočnosti dozvedela, na základe nekonkrétnych skutkových tvrdení žalobcu vôbec nemožno
posúdiť.

6. K otázke plynutia objektívnej lehoty jedného roka podľa § 65 ods. 3 OBZ je podľa okresného

súdu relevantný moment vzniku práv spoločnosti, ktoré by mohli vzniknúť momentom uzatvorenia
konkrétnych obchodov spoločnosťou, ktorej bol žalovaný konateľom, čím porušoval zákaz konkurencie
voči žalobcovi. Obchody, pri ktorých malo dochádzať k porušovaniu zákazu konkurencie, boli podľa
predložených dôkazov realizované v priebehu mesiacov február, marec a júl 2010, čím by objektívna
lehota jedného roka uplynula v priebehu mesiacov február, marec a júl 2011. Zo strany žalobcu v
konaní nebolo tvrdené, že pred uplynutím tejto lehoty u žalovaného ako zodpovednej osoby uplatnil

tieto práva a konkrétne kedy, pričom nie je relevantné, či žalobca mal možnosť v tejto lehote svoje
práva zistiť. Jedine v prípade konkrétnych tvrdení žalobcu ohľadne počiatku plynutia subjektívnej a
objektívnej lehoty a zároveň v prípade konkrétnych tvrdení o tom, kedy svoje práva uplatnil u žalovaného
ako zodpovednej osoby, by v prípade spornosti týchto časových súvislostí bolo relevantné vykonávať
dôkazy na ich preukázanie. Okresný súd zdôraznil, že ust. § 65 ods. 3 OBZ vyžaduje uplatnenie

práv u zodpovednej osoby ako jednostranný adresovaný právny úkon spĺňajúci náležitosti určitosti a
zrozumiteľnosti v stanovenej subjektívnej a objektívnej lehote, inak tieto práva zanikajú. Uplatnenie
práv prostredníctvom žaloby v sporovom konaní by v zmysle ust. § 41 ods. 3 OSP bolo relevantné
až okamihom doručenia žaloby žalovanému, k čomu došlo dňa 03.10.2012. Žaloba po doplnení
podstatných náležitostí v zmysle výzvy bola žalovanému cestou právnej zástupkyne doručená až dňa

09.06.2014. Uplatnenie konkrétnych nárokov žalobcu, ktoré sú predmetom tohto konania v zmysle
doplnenej žaloby v odvolaní zo dňa 26.05.2014, u žalovaného v konkrétnych časových súvislostiach,
ktoré by umožňovali posúdenie plynutia lehôt podľa § 65 ods. 3 OBZ, nebolo žalobcom v konaní tvrdené.
Podľa okresného súdu minimálne nemožno konštatovať naplnenie subjektívnej lehoty troch mesiacov
odo dňa, keď sa spoločnosť o porušení zákazu konkurencie dozvedela, vo vzťahu ku ktorej skutočnosti

konateľ žalobcu uvádzal dátum 05.04.2011, kedy subjektívna lehota by uplynula dňa 05.07.2011, do
ktorého dňa nebolo preukázané ani tvrdené, že by si žalobca nároky voči žalovanému uplatnil. Rovnako
pri zohľadnení plynutia objektívnej lehoty jedného roka od vzniku obchodov, ktorými mal žalovaný zákaz
konkurencie porušovať v mesiacoch február, marec a júl 2011, nemožno konštatovať, že by z tvrdení
žalobcu a vykonaného dokazovania vyplývalo, že by si konkrétnym právnym úkonom pred uplynutím

tejto lehoty práva u žalovaného ako zodpovednej osoby uplatnil.

7. Okresný súd sa nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalobcu, že by prekvapivo až
na pojednávaní dňa 27.09.2016 uvádzal svoj názor vo vzťahu k zachovaniu lehôt. Preukázanie
uplatnenia nárokov v zákonom stanovených lehotách bolo primárne povinnosťou tvrdenia a dôkaznou

povinnosťou žalobcu, ktorú bol povinný splniť už v rámci skutkových tvrdení uvedených v žalobe. Na
plynutie prekluzívnych lehôt súd v konaní prihliada z úradnej povinnosti, pričom okresný súd už na
pojednávaní dňa 02.06.2016 vyzýval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení ohľadom zachovania
lehôt. Tieto tvrdenia žalobca nedoplnil ani v neskoršom písomnom vyjadrení a ani na pojednávaní
dňa 27.09.2016. Pokiaľ v rámci záverečného prednesu právny zástupca žalobcu navrhol vykonať

dokazovanie doložením vyšetrovacieho spisu ohľadom trestného oznámenia podaného v Nitre, resp.
viacerých trestných oznámení, ktoré boli zo strany žalobcu podané na preukázanie skutočnosti, že
žalobca uplatňoval v trestnom konaní práva počas plynutia prekluzívnej lehoty, tak okresný súd
uvádza, že účelom vykonávania dôkazov v sporovom konaní nie je vyhľadávanie skutkových tvrdení
strán, ale preukazovanie skutkových tvrdení poskytnutých stranou v priebehu konania v prípade,

ak o týchto vzniknú pochybnosti alebo sa stanú spornými. Skutkové tvrdenia strany nemôžu byť
nahradené obsahom dôkazných prostriedkov, ale označené skutkové tvrdenia sa v konaní podopierajú
dôkazmi. Z tvrdení žalobcu nevyplývajú konkrétne tvrdenia o tom, že by si v určitých konkrétnych
časových súvislostiach uplatňoval nároky, ktoré sú predmetom konania, u žalovaného. Okresný súd
preto nepovažoval za dôvodné, aby na preukazovanie absentujúcich skutkových tvrdení boli v konaní

vykonávané ďalšie dôkazy doložením bližšie nešpecifikovaných trestných spisov. Rovnako okresný súd
nepovažoval za relevantné dokazovanie predložením bližšie nešpecifikovanej elektronickej komunikácie
medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej podľa vyjadrenia žalobcu v záverečnej reči malo vyplynúť, že
išlo o komunikáciu, ktorou žalobca upozorňoval žalovaného na to, že si uplatní škodu, ktorá vznikla vsúvislosti so zákazom konkurencie. Upozornenie, že si žalobca bude v budúcnosti uplatňovať nejaké
nároky, nie je uplatnením práv u zodpovednej osoby v zmysle § 65 ods. 3 OBZ a navyše nárok na
náhradu škody nie je predmetom konania v prejednávanej veci. Okresný súd preto zamietol všetky

ďalšie dôkazné návrhy strán, a to vrátane výsluchu strán sporu, ktorý rovnako predstavuje jeden z
dôkazných prostriedkov, o ktorom rozhoduje súd, či bude alebo nebude vykonaný. Žalobca mal možnosť
vyjadriť sa k relevantným otázkam v písomných podaniach aj vo svojich prednesoch na pojednávaniach,
a to aj na základe položených otázok súdu a potrebné skutkové tvrdenia ohľadom zachovania lehôt
neboli žalobcom v konaní prednesené. Okresný súd tak nepovažoval za potrebné, aby k akýmkoľvek

ďalším otázkam bol vykonávaný výsluch strán ako dôkazný prostriedok. Pokiaľ žalobca v konaní náležite
netvrdil existenciu prospechu získaného žalovaným z obchodov, pri ktorých mal byť zákaz konkurencie
porušený, a ani neposkytol tvrdenia vo vzťahu k uplatneniu svojich práv u žalovaného v prekluzívnych
lehotách, nepovažoval okresný súd za potrebné vykonávať dôkazy označené tak žalobcom ako aj
žalovaným. Okresný súd potom dospel k záveru, že žaloba nie je skutkovo a právne dôvodná, žalobca
v konaní netvrdil existenciu konkrétneho prospechu, ktorý mal žalovaný nadobudnúť z obchodov, pri

ktorých porušil zákaz konkurencie, a rovnako z tvrdení žalobcu nevyplýva, že si svoje práva uplatnil
u žalovaného v lehotách podľa § 65 ods. 3 OBZ, ktorá skutočnosť má za následok zánik týchto práv.
Okresný súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol za
konštatovania, že stranou v plnom rozsahu úspešnou v konaní bol žalovaný. Okresný súd preto podľa
§ 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca cestou právneho zástupcu. V
odvolaní namietol, že nie je pravdou, že by zanedbal povinnosť tvrdení v súdnom konaní, nakoľko
skutkovo riadne opísal základ, na ktorom požaduje vydanie prospechu zo zákazu konkurencie. Okresný
súd na pojednávaní konštatoval, že porušenie zákazu je preukázané a samotná výška prospechu

bola riadne konkrétne tvrdená a vyplýva z predložených listinných dôkazov a okresný súd mal presne
definovanú výšku prospechu v žalobnom petite. Okresný súd prezentoval názor o oneskorenom
uplatnení práva na vydanie prospechu až na poslednom pojednávaní a nedal už žalobcovi žiadnu
šancu obhájiť zachovanie lehoty dôkaznými prostriedkami, nakoľko zamietol všetky návrhy na doplnenie
dokazovania. Okresný súd týmto spôsobom porušil prechodné ustanovenia § 470 ods. 2 CSP. V zmysle

tohto ustanovenia mal dať okresný súd žalobcovi šancu preukázať dodržanie lehoty na uplatnenie práv.
Žalobca navrhoval dokazovanie pripojením trestného spisu, z ktorého by bolo preukázané, že žalobca
uplatnil u žalovaného právo na vydanie prospechu zo zákazu konkurencie. Žalobca tak urobil listom
zo dňa 3.2.2011, ktorý list žalobca spolu s podacím lístkom predkladá. Zároveň žalobca predkladá
uznesenie ČVS:ORP-552/KV-B4-2011 zo 17.6.2011, z ktorého vyplýva, že trestné oznámenie podal

žalobca už 13.1.2011 a k uplatnenej škode bol vypočutý aj žalovaný. Aj týmto spôsobom tak došlo k
oznámeniu o uplatnení práv na náhradu škody, vydania prospechu zo zákazu konkurencie. Trestné
oznámenie obsahuje konkrétne uplatnené práva a vypočutý žalovaný bol s nimi policajtom oboznámený.
Takýmto spôsobom, aj keď sprostredkovane, bolo žalovanému oznámené uplatnenie práv žalobcu.

9. Podľa žalobcu okresný súd rozhodnutím vo veci preukázal, že nemá pochopenie pre zložité
postavenie žalobcu ako nositeľa dôkazného bremena, ktorý nemá žiadne verejno-právne oprávnenie
vyžiadať od tretích osôb doklady z účtovníctva za účelom preukazovania výšky prospechu z obchodov.
Žalobca tak bol odkázaný na výsledky dokazovania, ktoré aspoň sčasti zdokladovali existenciu
konkurenčných obchodov. Okresný súd na pojednávaní odmietol vykonať čo i len výsluch strán sporu

a na druhom pojednávaní hneď pri prvej možnosti po zamietnutí návrhov na vykonanie dokazovania
žalobu zamietol. Okresný súd tým porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, nakoľko ani CSP
neupustil od základných zásad spravodlivého rozhodnutia vo veci (čl. 2 CSP). Pokiaľ okresný súd
konštatoval porušenie zákazu konkurencie, tak formálne zamietnutie žaloby bez možnosti, aby žalobca
preukazoval dôvodnosť žaloby a dodržanie lehôt, nezakladá prvky spravodlivosti. Svoj názor o

preukázaní lehoty na uplatnenie práv mohol okresný súd počas 5 rokov súdneho konania prezentovať
hoc akou formou. Podľa žalobcu sa povinnosť skutkových tvrdení vzťahuje na skutkový základ, na
základe ktorého sa uplatňujú konkrétne práva, a nevzťahuje sa na dodržanie lehôt. CSP neukladá
stranám, aby pri každej žalobe tvrdili, že je podaná včas a opačný záver by bol absurdný. Žalobca
za absurdné považuje aj to, keď okresný súd uvádza, že žalobca nepreukázal ani výšku prospechu

zo zákazu konkurencie a na druhej strane zamietol v tomto smere všetky dôkazy, smerujúce práve k
objasneniu výšky. Žalobca tak žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.10. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

11. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,

ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania a v medziach odvolacích
dôvodov za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom
za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP bol rozsudok okresného
súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie
bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

12. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/50/2017-406 zo dňa
13.11.2017,keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulikrajského
súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na
základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa

ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

13. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi

stranami vyplýva z osobitného predpisu.

14. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

16.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z
titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli
zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.

Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím
dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra
2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj
odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo
170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého

stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa
ktorého ...“odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v
odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a
navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“

18. Žalobca v podanom odvolaní predovšetkým namietal procesný postup okresného súdu, ktorý názor
o oneskorenom uplatnení práva na vydanie prospechu zo zákazu konkurencie prezentoval až na
poslednom pojednávaní a žalobcovi nedal šancu obhájiť zachovanie lehoty dôkaznými prostriedkami,
keď vykonanie dôkazov zamietol. Vo vzťahu k tejto otázke krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie

uvádza, že žalobca, ktorý uplatnil nárok na vydanie prospechu z porušenia zákazu konkurencie, je v
konaní nositeľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti ohľadom všetkých zákonných predpokladov
na uplatnenie tohto nároku v súdnom konaní voči žalovanému. Predpoklady, za ktorých možno
uplatniť nárok na vydanie prospechu z porušenia zákazu konkurencie, upravuje ust. § 65 OBZ. Ztohto ustanovenia je zrejmé, že na uplatnenie takýchto práv je aktívne vecne legitimovaná obchodná
spoločnosť, ktorej spoločník, štatutárny orgán alebo jeho člen alebo člen dozorného orgánu takýto zákaz
porušil. Pasívne vecne legitimovaná je potom osoba, ktorá mala takýto zákaz konkurencie vo vzťahu k

dotknutej spoločnosti porušiť. Zákon zároveň v tomto ustanovení zakotvuje dvojstupňové uplatňovanie
práv z porušenia zákazu konkurencie, keď spoločnosť musí toto právo uplatniť najprv u osoby, ktorá
malazákazkonkurencieporušiť,atovstanovenejsubjektívnejlehotedotrochmesiacov,resp.najneskôr
v objektívnej jednoročnej lehote, ktorá plynie od momentu, keď došlo k porušeniu zákazu konkurencie,
a následne tento nárok uplatniť žalobou na súde. Spoločnosť, ktorá takýto nárok na súde uplatňuje,

musí v súdnom konaní tvrdiť a preukázať, že si svoje práva podľa ust. § 65 ods. 2 OBZ uplatnila u
osoby, ktorá porušila zákaz konkurencie, v stanovenej trojmesačnej subjektívnej lehote, najneskôr však
v jednoročnej objektívnej lehote. Pri nepreukázaní uplatnenia práva v týchto lehotách musí súd konajúci
o danej žalobe žalobu zamietnuť, nakoľko ide o lehoty prekluzívne.

19.Zuvedenýchzáverovtakokresnýsúdvecnesprávnekonštatoval,žežalobcabolvpriebehusúdneho

konania povinný tvrdiť a preukázať, že nárok na vydanie prospechu z porušenia zákazu konkurencie
uplatnil u žalovaného najneskôr v trojmesačnej subjektívnej lehote, resp. najneskôr v jednoročnej
objektívnej lehote od porušenia tohto zákazu žalovaným. Zo žaloby, ktorou žalobca uplatnil svoje právo
na vydanie prospechu z porušenia zákazu konkurencie voči žalovanému a ktorá bola datovaná dňa
21.2.2011 a okresnému súdu doručená dňa 25.2.2011, žiadne skutkové tvrdenia ohľadom dodržania

týchto zákonom stanovených prekluzívnych lehôt neplynú. Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom
dňa 2.6.2016 (zápisnica založená v súdnom spise na č.l. 252-257) adresoval právnemu zástupcovi
žalobcu otázku ohľadom doplnenia skutkových tvrdení žalobcu vo vzťahu k zachovaniu lehoty v zmysle
ust. § 65 ods. 3 Obchodného zákonníka. Na túto otázku právny zástupca žalobcu na danom pojednávaní
odpovedal v tom zmysle, že sa podľa uvedeného zákonného ustanovenia svojich nárokov mal domáhať

vlehotejednéhorokaododňa,kedydošloktýmtoobchodom,stým,žemalzato,žetátolehotadodržaná
bola. Zo strany právneho zástupcu žalobcu až v rámci záverečného prednesu na pojednávaní dňa
27.9.2016 (zápisnica založená v súdnom spise na č.l. 308-312) odznel dôkazný návrh na predloženie
emailovej komunikácie, v rámci ktorej žalobca upozorňoval žalovaného na to, že si uplatní škodu, ktorá
vznikla v súvislosti s porušením zákazu konkurencie. Krajský súd zvýrazňuje, že žalobcovi v priebehu

súdneho konania, ktoré začalo podaním žaloby dňa 25.2.2011, až do pojednávania pred okresným
súdom dňa 27.9.2016, na ktorom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, bol vytvorený dostatočný časový
priestor na to, aby splnil svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť ohľadom skutočností, ktoré ako
nevyhnutné tvrdenia vo vzťahu k uplatnenému nároku mali byť žalobcom prezentované už v samotnej
žalobe, ktorou bol tento nárok voči žalovanému na súde uplatnený. Krajský súd má za to, že bolo práve

na žalobcovi, ako sporovej strane, aby jednoznačným spôsobom vymedzil uplatnený nárok a všetky
zákonom vyžadované náležitosti na uplatnenie tohto nároku voči žalovanému, medzi ktoré v zmysle
ust. § 65 OBZ nepochybne patrí aj tvrdenie o dodržaní zákonom stanovených prekluzívnych lehôt.
Krajský súd v tomto smere zvýrazňuje dispozičnú zásadu, ktorou je ovládané civilné sporové konanie
a podľa ktorej je súd viazaný žalobou a nemôže žalobcovi priznať viac, než požadoval v žalobnom

petite a žalovanému nemôže uložiť inú povinnosť, než žalobcom navrhovanú. Opačný postup by bol v
rozpore s ust. §79 ods. 1 O.s.p., platným v čase začatia konania, ako aj s ust. § 132 CSP, platným v
čase rozhodovania okresného súdu, v zmysle ktorého náležitosťou žaloby je okrem iného aj pravdivé
a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie. Realizáciou
týchto povinností zo strany žalobcu je predovšetkým vyjadrenie žalobného nároku v žalobe, pričom

rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré sú spoluurčujúcimi kritériami pre vymedzenie predmetu konania,
sú tiež také údaje, ktoré sú nevyhnutné pre úvahu, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť.
Žalobca neuviedol skutkové tvrdenie, ktorého obsahom by bolo uvedenie konkrétneho času, kedy voči
žalovanému predmetný nárok uplatnil. Krajský súd v tomto smere poukazuje aj na ust. § 132 ods.
2 CSP, podľa ktorého opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené

dôkazy. V zmysle tohto zákonného ustanovenia preto nemôže obstáť odvolacia argumentácia žalobcu,
ktorý namietal nevykonanie dôkazov oboznámením elektronickej komunikácie, z ktorých dôkazov mal
žalobca doplniť skutkové tvrdenia ohľadom času uplatnenia nároku na vydanie prospechu z porušenia
zákazu konkurencie u žalovaného. V prípade pripustenia takéhoto procesného postupu by až dodatočne
v rámci súdneho konania bolo žalobcom doplnené opísanie rozhodujúcich skutočností, a to na základe

v konaní vykonaných dôkazov. Žalobca je v rámci svojej povinnosti tvrdenia povinný uviesť rozhodujúce
skutočnosti, o ktoré svoju žalobu opiera, a na preukázanie týchto svojich tvrdení je povinný navrhnúť
vykonanie dôkazov. Nie je možné, aby žalobca v súdnom konaní postupoval opačným spôsobom,
teda že by najprv navrhol vykonanie dôkazov a až na základe výsledkov vykonaného dokazovaniaby dodatočne tvrdil naplnenie predpokladov pre uplatnenie takéhoto nároku voči žalovanému. Ak
žalobca v súdnom konaní neprodukoval tvrdenia ohľadom pravdivého a úplného opísania rozhodujúcich
skutočností, tak v konaní z jeho strany neboli dané tvrdenia, na preukázanie ktorých by v súdnom konaní

bolo možné vykonávať dokazovanie. Okresný súd preto postupoval správne, ak dôkazné návrhy žalobcu
zamietol.

20. Je tiež potrebné poukázať na vymedzenie dôkazného návrhu právnym zástupcom žalobcu na
uvedenom pojednávaní dňa 27.9.2016, kde žalobca navrhoval doplnenie dokazovania predložením

emailovej komunikácie, v rámci ktorej mal žalovaného upozorniť, že si uplatní škodu, ktorá vznikla v
súvislosti s porušením zákazu konkurencie. Krajský súd sa v tomto smere stotožňuje s posúdením
uvedeného dôkazného návrhu súdom prvej inštancie. Ak žalobca vymedzil dôkazný návrh, ktorý chcel
vykonať, ako komunikáciu, ktorou mal byť žalovaný upozornený na uplatnenie nároku na náhradu škody
v súvislosti s porušením zákazu konkurencie, tak takéto upozornenie o možnom uplatnení nárokov
voči žalovanému v budúcnosti nemožno považovať za riadne uplatnenie práv u zodpovednej osoby v

zmysle § 65 ods. 3 Obchodného zákonníka, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetom nároku
uplatneného žalobcom v tomto konaní nie je nárok na náhradu škody, ale nárok na vydanie prospechu
vzniknutéhoporušenímzákazukonkurencie.Okresnýsúdtiežvecnesprávnepoukázalnanevyhnutnosť
uplatnenia takéhoto nároku u zodpovednej osoby v podobe jednostranného adresovaného právneho
úkonu spĺňajúceho náležitosti právneho úkonu predovšetkým čo do jeho určitosti a zrozumiteľnosti.

Nemôže preto obstáť tvrdenie žalobcu v tom smere, že nárok na vydanie prospechu z porušenia zákazu
konkurencie mal byť voči žalovanému uplatnený v trestnom konaní, na základe trestného oznámenia
podaného žalobcom. Takéto oznámenie by bez ďalšieho nemohlo spĺňať náležitosti jednostranného
adresovaného právneho úkonu, ktorý by bol realizovaný žalobcom ako osobou uplatňujúcou nárok
voči žalovanému ako osobe, ktorá mala zákaz konkurencie porušiť. Na tomto závere nič nemenia

ani dodatočne v rámci odvolacieho konania žalobcom predložené doklady, a to uznesenie Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV zo dňa 17.6.2011 (č.l. 364) a výzva na náhradu škody zo
dňa 3.2.2011, adresovaná žalobcom žalovanému, spolu s podacím hárkom (č.l. 365 spisu). Vo vzťahu
k uzneseniu okresného riaditeľstva policajného zboru krajský súd uvádza, že v opise skutku, pre ktorý
bolo podané konateľom žalobcu trestné oznámenie na žalovaného, sa uvádzajú okolnosti, za ktorých

mala byť spôsobená konaním žalovaného škoda, ktoré sú odlišné od okolností, ktoré žalobca doplnením
žaloby zo dňa 26.5.2014 produkoval v prebiehajúcom súdnom konaní. Podľa uznesenia mala byť škoda
spôsobená vykonávaním funkcie člena štatutárneho orgánu spoločnosti Prover SK, s.r.o. a Fibamo
s.r.o., prevedením licencie na účtovný softvér zmenou držiteľov domén a zneužitím know how žalobcu,
a tiež prevedením bližšie nešpecifikovaného majetku žalobcu na Prover SK, s.r.o. a Fibamo s.r.o., čím

mala byť spôsobená škoda vo výške 10.000,- Eur. Podľa obsahu trestného oznámenia sa tak jedná
o okolnosti odlišné od okolnosti, na ktorých žalobca založil uplatnený nárok v prebiehajúcom súdnom
konaní, kde tvrdil porušenie zákazu konkurencie pri konkrétnych obchodných vzťahoch spoločnosti
Prover SK, s.r.o. podľa žalobcom vymedzených faktúr. V zmysle trestného oznámenia pritom konateľ
žalobcu voči žalovanému v rámci trestného konania ani neuplatňoval nárok na vydanie prospechu z

porušenia zákazu konkurencie ale nárok na náhradu škody, ktorý nie je predmetom tohto súdneho sporu.

21. Vo vzťahu k listu označenému ako Výzva na náhradu škody zo dňa 3.2.2011 krajský súd uvádza, že
sa jedná o prostriedok procesného útoku žalobcu, ktorý bol žalobcom uplatnený až v odvolacom konaní.
Žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie takýto list, ktorý mal byť z jeho strany zasielaný

žalovanému, neuviedol. Na pojednávaní vo veci dňa 27.9.2016 žiadal žalobca doplniť dokazovanie
výlučne emailovou elektronickou komunikáciou a doložením vyšetrovacieho spisu. Krajský súd vo
vzťahu k použitiu prostriedkov procesného útoku, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej
inštancie, považuje za potrebné citovať relevantnú právnu úpravu.

22. Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.23. V prejednávanom prípade nie je daný žiadny z dôvodov v zmysle vyššie uvedeného ust. § 366
CSP. Odvolací súd bol preto v zmysle ust. § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie. Napriek uvedenému, krajský súd vo vzťahu k výzve na náhradu škody zo dňa 3.2.2011

uvádza, že sa jedná o výzvu, ktorou žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie prospechu za
porušenie zákazu konkurencie, ktorý odôvodnil založením spoločnosti Prover SK, s.r.o. a Fibamo s.r.o.,
ktorých väčšina predmetov podnikania je totožná s predmetmi podnikania spoločnosti Prover SK, s.r.o.,
a tvrdením, že žalovaný na trh uviedol konkurenčný produkt DermaForge, ktorý je upravenou kópiou
produktu DermInspect spoločnosti žalobcu, ktorým konaním má žalovaný porušovať zákaz konkurencie.

Ani vo vzťahu k tejto výzve tak nemožno konštatovať naplnenie predpokladov pre dostatočne určitú
výzvu v zmysle ust. § 65 Obchodného zákonníka na uplatnenie nároku na vydanie prospechu zo
zákazu konkurencie voči žalovanému. Z predmetnej výzvy totižto nie je zrejmá špecifikácia žiadneho
konkrétneho obchodu, pri ktorom mal byť zákaz konkurencie žalovaným porušený, a rovnako nie je
špecifikovaný prospech, ktorý mal porušením zákazu konkurencie žalovaný získať. Táto výzva tak nie je
relevantná pre posúdenie včasnosti uplatnenia nároku, ktorý bol špecifikovaný uvedením konkrétnych

obchodných prípadov v doplnení žaloby žalobcom datovanom dňa 26.5.2014, ktoré obchody a vydanie
prospechu z nich tak boli predmetom prebiehajúceho súdneho konania. O tom, že sa v prípade výzvy
zo dňa 3.2.2011 nemôže jednať o výzvu na vydanie prospechu z obchodov, ktoré sú predmetom
prebiehajúceho konania, svedčí aj vyjadrenie konateľa žalobcu na pojednávaní pred okresným súdom
dňa 27.9.2016, kde konateľ žalobcu uviedol, že o predmetných skutočnostiach sa dozvedel až dňa

5.4.2011,kedymužalovanýodovzdalmajetok,dokladyaúčtovníctvospoločnosti.Oobchodoch,vydanie
prospechu z ktorých je predmetom tohto konania, sa tak samotný konateľ žalobcu dozvedel podľa
vlastného vyjadrenia až dva mesiace po tom, ako je datovaná jeho výzva na náhradu škody zo dňa
3.2.2011. S prihliadnutím na toto vyjadrenie konateľa žalobcu je potrebné hodnotiť aj úkon podania
trestného oznámenia konateľom žalobcu zo dňa 13.1.2011 vo vyššie uvádzanej trestnej veci vedenej

pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava IV, keď obdobne platí, že trestné oznámenie
zo strany konateľa žalobcu bolo podané pred tým, ako konateľ žalobcu mal možnosť získať vedomosť
o porušovaní zákazu konkurencie žalovaným dňa 5.4.2011.

24. Vo vzťahu k námietke žalobcu o porušení prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP okresným

súdom, ktorý podľa žalobcu mal dať žalobcovi priestor preukázať dodržanie lehoty na uplatnenie
práv, krajský súd uvádza, že v danom prípade z postupu okresného súdu ani z odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd postupoval v zmysle ustanovení
upravujúcich sudcovskú koncentráciu konania. Naopak z postupu okresného súdu a z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd sa dôkaznými návrhmi žalobcu zaoberal a ich

vykonanie nepovažoval za potrebné z dôvodu absentujúcich skutkových tvrdení žalobcu a z dôvodu,
že elektronická komunikácia, ktorú chcel žalobca predložiť, mala podľa vyjadrenia právneho zástupcu
žalobcu uplatňovať voči žalovanému škodu, ktorá mala vzniknúť v súvislosti so zákazom konkurencie,
ktoré upozornenie nie je podľa okresného súdu uplatnením práv u zodpovednej osoby v zmysle § 65
ods. 3 Obchodného zákonníka a nárok na náhradu škody predmetom prebiehajúceho konania nebol. Je

teda zrejmé, že okresný súd vyhodnocoval dôkazné návrhy žalobcu a tieto zamietol nie z dôvodu, že by
v danom prípade uplatnil sudcovskú koncentráciu konania a takéto dôkazy by nepripustil, ale z dôvodu,
že ich vykonanie nepovažoval v danej veci za relevantné. Krajský súd vo vzťahu k námietke ohľadom
vykonania či nevykonania dôkazov súdom prvej inštancie považuje za potrebné poukázať na ust. § 185
ods. 1 CSP, v zmysle ktorého je súd oprávnený rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Postup

okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní vychádzal z vykonaných dôkazov, bol súladný s konštantnou
judikatúrou vyšších súdov Slovenskej republiky, z ktorej sa poukazuje na R č. 37/1993, podľa ktorého
judikátu „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom“. Tiež podľa R č. 125/1999, „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky
dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za
odňatiemožnostikonaťpredsúdomazaznemožnenieuplatneniaprocesnýchpráv,ktoréúčastnícimohli
uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“. Podľa R č. 164/2003-I. „Ústava
Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony,
spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc

posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie“. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového
stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa
ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutiadôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu

korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií
vyššieuvedenéhohodnoteniadôkazov.Rozhodnutieokresnéhosúdusaopieralootvrdeniaarelevantné

dôkazy produkované účastníkmi v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a
interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

25. K tvrdeniu žalobcu, že mu okresný súd neumožnil preukázať výšku prospechu zo zákazu
konkurencie, keď zamietol v tomto smere všetky dôkazy, smerujúce k objasneniu výšky prospechu,
krajskýsúduvádza,žeokresnýsúdsadôslednevyporiadalsotázkouvykonávaniadôkazovnavrhnutých

žalobcom k tejto otázke. V zhode so závermi súdu prvej inštancie krajský súd ohľadom dôkazov
navrhovaných žalobcom v jeho písomnom podaní zo dňa 15.8.2016 uvádza, že podľa vyjadrenia
samotného právneho zástupcu žalobcu v tomto podaní založenom na č.l. 302 spisu, sa jednalo o dôkazy,
navrhnuté na preukázanie skutočností, že spoločnosť Prover SK, s.r.o. získala porušením povinnosti
žalovaného prospech, ktorý by inak, teda ak by k porušeniu zákazu konkurencie nedošlo, získal žalobca.

Zo strany okresného súdu preto nebol žiaden dôvod tieto dôkazné návrhy realizovať, ak nimi samotný
žalobca chcel preukazovať prospech, ktorý z predmetných obchodov vznikol spoločnosti Prover SK,
s.r.o. a nie prospech, ktorý mal z týchto obchodov vzniknúť žalovanému ako fyzickej osobe, ktorého
vydanie je predmetom žalobcom uplatneného nároku.

26. Žalobca v podanom odvolaní tiež namietol, že z ním predložených listinných dôkazov bola riadne
tvrdená samotná výška prospechu, ktorá bola špecifikovaná aj v žalobnom petite. Vo vzťahu k tejto
otázke sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie.
Okresný súd vecne správne uviedol, že v prípade prospechu požadovaného v zmysle ust. § 65 ods.
2 Obchodného zákonníka sa jedná o prospech, ktorý mal vzniknúť osobe, ktorá zákaz konkurencie

porušila, z obchodu, pri ktorom bol tento zákaz porušený. V prejednávanom prípade tak bolo potrebné
zo strany žalobcu tvrdiť a preukázať, aký konkrétny majetkový prospech získal žalovaný ako fyzická
osoba z obchodov, ktoré žalobca vo svojom podaní zo dňa 26.5.2014 vymedzil ako obchody, pri
ktorých došlo k porušeniu zákazu konkurencie. Takéto vymedzenie prospechu však zo strany žalobcu v
konaní produkované nebolo a žalobca sa odvolával výlučne na fakturáciu spoločnosti Prover SK, s.r.o.,

teda spoločnosti, ktorej konateľom je žalovaný. Prospech, resp. príjem, ktorý z týchto obchodov mala
spoločnosť Prover SK, s.r.o., však nie je možné stotožňovať s prospechom, ktorý mal mať z týchto
obchodov žalovaný ako fyzická osoba. Za situácie, kedy zo strany žalobcu v priebehu konania neboli
produkované žiadne tvrdenia ani dôkazné návrhy za účelom preukázania konkrétneho prospechu, ktorý
z týchto obchodov vznikol žalovanému ako fyzickej osobe, tak bez ohľadu na skutočnosť, či žalobca

v konaní preukázal alebo nepreukázal uplatnenie nároku voči žalovanému v zákonom stanovených
prekluzívnych lehotách, bol vecne správny záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby podanej
žalobcom. Ako už bolo konštatované, žalobca bol v konaní nositeľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej
povinnosti vo vzťahu ku všetkým relevantným okolnostiam uplatnenia nároku na vydanie prospechu z
obchodov, pri ktorých mal žalovaný porušiť zákaz konkurencie. Žalobca tak bol v zmysle ust. § 79 ods.

1 a § 120 ods. 1 veta prvá OSP, ktoré boli platné v čase začatia konania pred súdom prvej inštancie, a
tiež v zmysle ust. § 132 ods. 1 CSP, ktoré bolo platné a účinné v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie,
povinný pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie.
Zákonná úprava viaže iniciatívu pri zhromažďovaní dôkazov predovšetkým na sporové strany. Strana,
ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie jej tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe

takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť jej skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej
strany za výsledok konania, pokiaľ je tento určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom

toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé), ani
na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre
stranu nepriaznivé rozhodnutie. Žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno a
nepreukázal nielen riadne a včasné uplatnenie nároku na vydanie prospechu z obchodov, pri ktorýchmal žalovaný porušiť zákaz konkurencie, ale ani výšku prospechu, ktorý mal žalovaný z týchto obchodov
nadobudnúť. Okresný súd preto rozhodol vecne správne, ak žalobu žalobcu voči žalovanému ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

27. Krajský súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalobcu o porušení zásad spravodlivého procesu
súdomprvejinštancie.Vzmysleust.§365ods.1písm.b)CSPmožnozaporušenieprávanaspravodlivý
proces označiť taký procesný postup súdu, ktorý znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva. Krajský súd uvádza, že žalobca mal od podania žaloby na súd dňa 25.2.2011 do

vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie dňa 27. septembra 2016 časový priestor viac ako päť
rokov na realizáciu jeho procesných práv k označovaniu a predkladaniu dôkazov, t.j. žalobcovi bola
vytvorená možnosť obhájenia jeho práv a právom chránených záujmov. Okresný súd mal splnené všetky
podmienky k tomu, aby na pojednávaní dňa 27. septembra 2016 prejednal vec a vo veci rozsudkom
rozhodol. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý
vyžaduje, aby každá sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje

práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou
disponuje protistrana. Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach súd rozhoduje (PL. ÚS 43/95, II.
ÚS 121/025). Pod rovnakým postavením strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré
zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu

pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať
možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-
právnych princípov súdneho konania spočíva v tom, že všetky strany sporu majú rovnaké procesné
práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia,

nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS
35/02). Zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý súdny proces“ je spojená s nutnosťou rovnakých
„pravidiel hry“, ale tiež aj s princípom „rovnosti zbraní“ pre všetky strany súdneho konania. Súdy sú
preto povinné túto zásadu aplikovať vo vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu, aké majú procesné
postavenie, a to nielen proti sporovej strane, v danom prípade žalobcovi, ktorý podal odvolanie, ale aj vo

vzťahu k žalovanému, a zároveň postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Okresný súd svojím procesným postupom vytvoril sporovým
stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných
povinností, a preto námietka žalobcu o porušení práva na spravodlivý proces nemôže obstáť.

28. V zmysle uvedeného bolo preto dôvodné napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa ust.
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutie tak vo výroku, ktorým okresný súd žalobu žalobcu
zamietol, ako aj v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania. Výrok o trovách prvoinštančného
konania nebol odvolaním žalobcu osobitne napadnutý a ako výrok závislý od výroku v merite veci bol
pri potvrdení rozhodnutia vo výroku vo veci samej rovnako potvrdený ako vecne správny.

29. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku odvolacieho konania bolo zrejmé, že
úspešnou stranou bol žalovaný, ktorému však z obsahu spisu vznik trov odvolacieho konania nevyplýval.
Preto o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že žalovaný nemá nárok

na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.