Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. február 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/154/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217216215
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2217216215.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: V. Z., nar. XX.XX.XXXX, J.
XXXX/XX, P. T., zastúpenej splnomocnencom: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, Hlohovec, Železničná 4/
A, IČO: 42 256 593 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova
25, Bratislava, zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o.,
Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1.607,40 Eur s prísl., na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16Csp/248/2017-51 zo dňa 15.12.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I. a v časti

náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť do troch dní
zaplatiť žalobkyni 1.607,40 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 2. decembra 2016. Vo výroku
II. v časti o zaplatenie 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 1.607,40 eur od 9. novembra do 1.
decembra 2016 žalobu zamietol. Vo výroku III. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu

100 % trov konania.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1 a 2, § 11
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 41, § 52 a nasl., § 53 ods. 6, §
107 ods. 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 563, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1
Obchodného zákonníka. Vecne argumentoval tým, že žalobkyňa sa domáha voči žalovanému nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorým je podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj plnenie
z neplatného právneho úkonu. Žalobkyňa plnila žalovanému celkovo 3.375,54 eur na základe zmluvy o

revolvingovom úvere č. 8500017959, o ktorej tvrdí, že je neplatná.
3. Z ods. 2.3 a 8.2 zmluvných dojednaní k tejto zmluve vyplýva záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi
peňažné prostriedky a záväzok dlžníka tieto prostriedky splatiť v splátkach, ktoré podľa ods. 3.1 v
sebe obsahujú aj určený úrok. Takáto právna konštrukcia napĺňa definíciu zmluvy o úvere v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, zároveň ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V časti 5 a
6 žiadosti/zmluva je okrem iného dohodnutá ročná úroková sadzba vo výške 70,01 % ročne. Podľa
názoru súdu však takáto výška úroku odporuje dobrým mravom, a to napriek tomu, že pohľadávka

na splatenie poskytnutého úveru nie je zabezpečená žiadnym zabezpečovacím prostriedkom okrem
dohody o zrážkach zo mzdy a že je poskytnutá v relatívne nízkej sume, takže aj každý úrok sa prejaví
relatívne vyššou percentuálnou sadzbou (porov. napr. uzn. NS SR 6 M Obdo 5/2009). Podľa judikatúry
Najvyššieho súdu SR (napr. 5 Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná vsúlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník
uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také
konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza

dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné
prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom
medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Úroková sadzba 70,01 %
je podľa názoru súdu jednoznačne úžernícka, pretože predstavuje viac než dvojtretinové zhodnotenie
peňažných prostriedkov na ročnej báze. V relevantnom čase sa pritom podľa všeobecne známych

údajov inflácia v Slovenskej republike pohybovala na jednocifernej úrovni (1-3 % ročne) a priemerná
úroková miera nových úverov poskytovaných bankami na úrovni 11,42 %. Takto vysoká úroková sadzba
nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo
inou situáciou v slovenskej ekonomike. Vzhľadom na tú súd dospel k záveru, že dohoda o takejto
úrokovej sadzbe je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39
Občianskeho zákonníka neplatná.

4. Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že v prípade spotrebiteľských zmlúv môže súd skúmať
len celkovú odplatu v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 19. novembru 2012
a pokiaľ táto odplata podstatne neprevyšuje odplatu požadovanú na finančnom trhu, nemôže vyvodiť jej
neplatnosť. Podľa názoru súdu ani z cit. ustanovenia, ani z dôvodovej správy k nemu nemožno vyvodiť,
že by malo predstavovať špeciálnu normu voči § 39 Obč. zák. a že by malo vylučovať prípadné skúmanie

rozporu úrokovej sadzby s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. Naopak, ustanovenie § 53 ods. 6 Obč.
zák. dopĺňa iné normy obmedzujúce výšku odplaty (odmeny) veriteľa pri poskytovaní úverov a pôžičiek.
Súčasťou odplaty je totiž nielen samotný úrok, ale aj ďalšie poplatky a plnenia pri uzavretí zmluvy alebo
počas jej trvania. Účelom § 53 ods. 6 Obč. zák. bolo brániť tomu, aby nízky úrokový výnos (nízky úrok,
ktorý bol v súlade s dobrými mravmi) bol vyrovnávaný prostredníctvom týchto vedľajších poplatkov a

plnení. Inak povedané, účelom bolo brániť tomu, aby veriteľ cenu úveru alebo pôžičky prenášal z úroku
(úrokovej sadzby) do iných plnení a tým (aspoň navonok) sťažoval možnosť prípadného vyslovenia
neplatnosti úrokovej sadzby pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. Súlad celkovej odplaty
s odplatami na finančnom trhu podľa § 53 ods. 6 Obč. zák. nebráni súdu skonštatovať nemravnosť
úrokovej sadzby podľa § 39 Obč. zák. a vysloviť jej neplatnosť. Podobne je v prerokúvanej veci

nepodstatné ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie vyslovene normuje
čiastočnú neplatnosť dohody o úrokovej sadzbe, ktorá prevyšuje najvyššiu prípustnú zákonnú hranicu.
V prerokúvanej veci však nie je vôbec sporné, že žiaden zákon konkrétne neobmedzuje výšku úrokovej
sadzby pri úvere. Z toho však nemožno vyvodiť, že by bola prípustná dohoda o akejkoľvek úrokovej
sadzbe. Súd je aj pri neexistencii zákonného obmedzenia výšky úrokovej sadzby oprávnený a povinný

skúmať jej súlad s dobrými mravmi v zmysle § 39 Obč. zák. Ako vyplýva z judikatúry uvedenej v
predošlom bode, zmluva o revolvingovom úvere z 19/20. novembra 2012 obsahuje úrokovú sadzbu
práve vo výške, ktorá odporuje dobrým mravom.

5.Vzhľadomnatosúddospelkzáveru,žedohodaoúrokovejsadzbe70,01%ročnejeprávnymúkonom,

ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Podľa
vyššie citovanej judikatúry najvyššieho súdu (5 Cdo 26/2011) je pritom dohoda o úroku v zmluve o
pôžičke resp. úvere neoddeliteľnou časťou zmluvy v zmysle § 41 Obč. zák., takže neplatnosť tejto časti
má za následok celkovú neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500017959. Podľa už citovaného
ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Obč. zák. potom platí, že plnenie z neplatného právneho úkonu je

bezdôvodným obohatením, ktoré sa musí vydať tomu, na čí úkor sa získalo. Podľa zisteného skutkového
stavu žalovaný vyplatil žalobkyni na základe zmluvy o revolvingovom úvere z 19/20. novembra 2012
sumu 1.284,25 Eur. Žalobkyňa mala žalovanému takto získané bezdôvodné obohatenie vrátiť, zaplatila
však vo výsledku 3.375,54 eur. Žalobkyňa tak v skutočnosti nielenže získané bezdôvodné obohatenie
vrátila, ale naopak, žalovanému na splatenie úveru z tejto neplatnej zmluvy splnila viac než mala. Tým

sa žalovaný obohatil na úkor žalobkyne plnením z neplatného právneho úkonu o sumu (3.375,54 -
1.284,25 =) 2.091,29 Eur a toto bezdôvodné obohatenie je povinný jej podľa § 451 ods. 1 a § 456 Obč.
zák. vydať. Žalovaný je teda povinný žalovanú sumu 1.607,40 Eur prijatú ako bezdôvodné obohatenie
žalobcovi vrátiť. Splatnosť záväzku na vrátenie bezdôvodného obohatenia nebola medzi žalobkyňou a
žalovaným dohodnutá, ani zákonom určená. Preto bol žalovaný podľa § 563 Obč. zák. povinný plniť

prvého dňa potom, čo ho žalobca o plnenie požiadal. Žalobkyňa tvrdí, že ho o plnenie požiadala listom
svojho právneho zástupcu z 9. novembra 2016. Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka však tento
prejav mohol voči žalovanému pôsobiť až od okamihu, kedy mu došiel. Zo zisteného skutkového stavu
potom vyplýva len to, že tento list mohol žalovanému dôjsť približne 1. decembra 2016 a žalovaný boltak povinný plniť 2. decembra 2017 a nesplnením sa dostal do omeškania. Od tohto dňa patrí žalobkyni
podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. nárok na úrok z omeškania vo výške určenej v § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky účinnej k prvému dňu

omeškania + 5 %. Zo všetkých uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel v rozsahu 1.607,40 Eur s 5 %
ročným úrokom z omeškania až od 2. decembra 2016 (výrok I) a vo zvyšku ju zamietol (výrok II). Plnú
náhradu trov konania súd priznal žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že žalobkyňa bola
neúspešná len v celkom nepatrnej časti príslušenstva (výrok III).

6. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcej časti podal prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
odvolanie žalovaný. Súd prvej inštancie rozhodol o podanej žalobe základe záveru o neplatnosti zmluvy
o revolvingovom úvere číslo 8500017959 z dôvodu rozporu výšky úrokov s dobrými mravmi, čím
bola daná neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zmluva o revolvingovom úvere
číslo 8500017959 je úverovou zmluvou, ktorá sa riadi (ako zmluvný typ) ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Vzhľadom na to, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, vzťahujú sa na ňu aj

ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Otázka výšky úrokov, súladu úrokov so zákonom a právnych dôsledkov dohodnutia úrokov
odporujúcich zákonu sa preto musí posudzovať tiež v intenciách vyššie uvedených právnych predpisov.
Základná regulácia úrokov vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, uvedená
právna úprava vyplývajúca z poslednej vety citovaného zákonného ustanovenia má prednosť pred

Občianskym zákonníkom, nakoľko ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú
úrokydohodnutévovýškevyššejnežjeprípustnénazákladealebopodľazákona,ideošpeciálnuprávnu
úpravu (lex specialis) pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. Uvedený právny názor potvrdila aj
Národná banka Slovenska prostredníctvom stanoviska útvaru dohľadu nad finančným trhom, vo svojom
oznámení číslo č. 1/2015 k použitiu Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských obchodných vzťahoch.

Súd prvej inštancie postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti
uzavretej úverovej zmluvy. V zmysle hore citovaného zákonného ustanovenia nie je možné dospieť k
záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný
platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. Vyslovenie neplatnosti celej
úverovej zmluvy odporuje zákonu aj preto, že v prípade, ak si strany výšku úroku nedohodnú, podľa

zákona nejde o neplatnú zmluvu, pretože v takom prípade by dlžník mal platiť len úroky požadované
bankami. Súd prvej inštancie neposúdil prejednávanú vec podľa príslušných zákonných ustanovení a
dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy. Posúdenie úverovej zmluvy ako
neplatnejneobstojíanipodľapredpisovobčianskehopráva.Všeobecnýmaustálenýmpravidlomvýkladu
právnych predpisov a ich aplikácie pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je zásada, že má prednosť

taký prístup, ktorý ponecháva právny platný aspoň v časti než ako by mal byť právny úkon posúdený
za neplatný. Normatívne tento postup vyjadruje ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka. Ak súd prvej
inštancie bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi (čo bolo dôvodom posúdenia
úverovej zmluvy ako neplatnej v tomto prípade), potom logicky je a musí byť spôsobilý určiť, kde (od akej
hodnoty) dochádza k rozporu s dobrými mravmi. Inak povedané, na to, aby súd mohol dospieť k záveru

o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi v časti úrokov, musí vedieť určiť hranicu, kde tento
rozpor už je a kde ešte nie je. Takéto určenie pritom logicky bude spĺňať aj podmienku oddeliteľnosti od
ostatnéhoobsahu,pretožeaksanajednejstranedáurčiťhranica,kderozpornastalakdenie,potomsúd
tým vyjadruje svoj právne posúdenie aj o tom, kde sa dohoda o úroku považuje ešte za platnú (t.j. tam,
kde rozpor s dobrými mravmi nie je) a kde už platnou nie je. Súd prvej inštancie neposúdil prejednávanú

vec správne ani podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti
úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného obohatenia. Odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5Cdo 26/2011 uvádzaný v napádanom rozsudku je nedôvodný, keďže v danom rozsudku sa
neposudzovalaúverovázmluvaanárokyznej(alezmluvaopôžičke).Vyššieuvedenéodvolacietvrdenia
podporuje žalobca aj odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 32 Cdo 45/2013 zo dňa 26.10.

2015, v ktorom sa uvádza : ... případná neplatnost ujednání o úrocích ve smlouvě o úvěru nezpůsobuje
sama o sobě neplatnost smlouvy o úvěru jako celku. Úprava obsažená v ustanovení § 502 odst. 1
obch. zák. posiluje princip obsahové oddělitelnosti té části právního úkonu (smlouvy o úvěru), která se
týká úroků, od dalších částí takové smlouvy a uvedené ustanovení přiznává věřiteli právo požadovat
úroky z poskytnutých peněžních prostředků i tehdy, není-li jejich výše ve smlouvě o úvěru sjednána. Je-li

ujednání o úrocích ve smlouvě neplatné, věřitelka má právo na obvyklé úroky (srov. rozsudek Nejvyššího
soudu ze dne 26. května 2011, sp. zn. 32 Cdo 3516/2009). Nakoľko záver súdu o neplatnosti zmluvy
je nesprávnym, potom aj samotné rozhodnutie vo veci samej (ktoré na tento záver nadväzuje) odporuje
zákonu. Žalovaný napáda aj rozhodnutie o úroku z omeškania. Žalobca predložil súdu len neurčitoformulovanú výzvu datovanú dňa 09.11.2016, z ktorej nevyplýva ani konkretizácia (neskôr) žalovanej
sumy. Rovnako žalobca nepreukázal ani doručenie uvedeného listu. Na základe vyššie uvedených
skutočností a dôvodov preto žalovaný podáva proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie z dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d) a písm. h) Civilného sporového poriadku a navrhuje, aby napadnutý
rozsudok odvolací súd zmenil a žalobu zamietol alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril. Žalobca

považuje rozsudok za vecne správny, navrhuje ho potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania. Poukázal na to, že v Zmluve označenej ako zmluva o revolvingovom úvere bola dohodnutá
úroková sadzba vo výške 70,01 % ročne. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú
súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra
súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v
spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia

tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa
generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým
mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú
určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní
úverov alebo pôžičiek. Súd vychádzal z priemernej úrokovej miery nových úverov poskytovaných

bankami, ktorá bola v čase uzatvorenia Zmluvy na úrovni 11,42 % . Úroková sadzba predmetného
úveru je tak viac ako 6 - násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období.
Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo
1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: ,,Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie
požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom

limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške
úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde
spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase
uzavretia zmluvy." Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore

s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto
klauzuly sú neplatné (§ 39, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Žalobca poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17Co/107/2016, podľa ktorého za stavu, že sa vady predmetnej zmluvy
dotýkajú jej esenciálnych náležitostí (dojednanie o úroku), pričom zmluva, ktorá má formulárovú podobu
a bola skoncipovaná žalovaným - dodávateľom nezodpovedá požiadavkám stanoveným v zákone

o spotrebiteľských úveroch, berúc zreteľ na povahu právneho úkonu, obsah právneho úkonu, ktorý
zakladá hrubú nerovnováhu práv a povinností v neprospech slabšieho spotrebiteľa ako aj vzhľadom
na evidentnú nadvládu nad dlžníkom - spotrebiteľom (slabšia pozícia čo do vyjednávacej pozície a čo
do informovanosti), odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvy
ako celku v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca podporne poukázal aj na rozhodnutie

Krajského súdu Trnava sp.zn. 26Co/452/2015. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz
k1ást' pri spotrebiteľských zmluvách. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi bol obsiahnutý i v
zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 4 ods. 8 tohto právneho prepisu
predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely
tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné

znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje
primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V

súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov
uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie
poskytnutýchfinančnýchprostriedkov,aktorýsvojevoľnépeňažnéprostriedkymienizhodnotiťobvyklým
spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch
často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne

uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až
úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá
podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k
úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Za neplatnú zdôvodu rozporu dojednaných úrokov s dobrými mravmi nemohla byť považovaná iba časť dojednania
podstatne prevyšujúca obvyklú úrokovú mieru. Podľa ust. § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod
neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ' z povahy právneho

úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť
nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon,
je právny úkon neplatný v celom rozsahu. Žalobca poukázal na argumentáciu obsiahnutú v rozhodnutí
Krajského súd Prešov spisová značka 7Co/79/2016, podľa ktorého vzhľadom na celkovú koncepciu
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konanie žalovaného spočívajúce v tom, že neposkytol dohodnutú

výšku spotrebiteľského úveru, absentujúce podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
nejasnosť a nezrozumiteľnosť zmluvných ustanovení, je zrejmé, že... Otázku možnosti a nemožnosti
oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a
nie len z hľadiska oddeľovanej časti. Zmluvu, pokiaľ ide ojej zákonom určené pojmové znaky, treba
chápať ako nedeliteľný celok. V danom prípade síce bolo možné oddeliť časť zmluvy o úvere, ktorá
v sebe obsahovala dohodu o výške úrokov od samotnej zmluvy, avšak jej obsah tvorí nedeliteľný

celok vo vzťahu k dojednaniu o výške úrokov. Navyše pri neprimeranom dojednaní úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru je možné hovoriť' o občianskoprávnej úžere, ktorá žiadnu právnu ochranu
nepožíva. Neprimeraná odplata za úver ohrozuje najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový
právny úkon za takéto neprimerané protiplnenie je ťažko možné podrobiť moderácii. Takéto úverové
praktikyzcelospoločenskéhohľadiskasúnebezpečnévsúvislostisneprimeranýmúverovýmzaťažením

obyvateľstva. Občianskoprávna úžera spôsobuje neplatnosť' právneho úkonu v celom rozsahu pre
rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru.
Dôsledkom absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy je vznik povinnosti žalovaného vydať' žalobcovi
bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu v zmysle zásad uvedených v
ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania
či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné,
v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti

náhrady trov konania ako vecne správny potvrdiť.

10. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a

vec i v prevažnej miere správne právne posúdil.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník 19. novembra 2012 a žalovaný ako veriteľ 20.
novembra 2012 podpísali listinu označenú ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o
revolvingovom úvere“ č. 8500017959 (č. l. 6 a 7). V časti tejto listiny označenej „5. Údaje o požadovanom

revolvingovom úvere“ sa uvádza, že dlžník žiada veriteľa o poskytnutie úverového limitu 1.500 €
splatného v 42 splátkach po 80,37 €, pričom celkovo mal dlžník splatiť 3.375,54 €. Predpokladaná
ročná percentuálna miera nákladov, ako aj úroková sadzba bola 70,01 %. Okrem toho bola uvedená
priemerná RPMN a účel úveru „bez uvedenia účelu“. V časti listiny označenej „6. Údaje o schválenom
revolvingovom úvere (nevypĺňajte)“ sú uvedené v podstate zhodné údaje, len RPMN bola vyčíslená na

70,33 %. Listom z 20. novembra 2012 (č. l. 11) žalovaný potvrdil žalobkyni uzavretie zmluvy, pričom
uviedolajsplatnosťprvejsplátky19.decembra2012aposlednej19.mája2016.Inakvňomboliuvedené
v podstate tie isté údaje ako v zmluve. Žalobkyňa postupne uhradila žalovanému dohodnuté splátky,
nebolo však dokázané, kedy konkrétne boli uhradené aké sumy. Listom z 9. novembra 2016 (č. l. 12)žalobkyňa zastúpená advokátom vyzvala žalovaného, aby s ním uzavrel dohodu o urovnaní, „na základe
ktorej príde k... určeniu povinnosti klienta uhradiť úver Zmluvy len vo výške istiny, t.j. určenie..., že úver
je bezúročný a bez poplatkov; vrátenie preplatku, ktorý má charakter bezdôvodného obohatenia“. Tento

list bol žalovanému doručený najneskôr 1. decembra 2016 (odpoveď č. l. 13).

12. Rozhodujúcou právnou otázkou bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu
záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy z dôvodu neplatnosti dojednania o výške úroku.

13. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, ako aj
s argumentáciou žalobkyne, ktorá dôvodne poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého hoci maximálna výška úrokov
(ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je
žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je
neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho

zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne
neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Rovnako je potrebné vychádzať aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 26/2011, podľa ktorého pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke
konávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrokbezohľadunato,žedlžník

uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také
konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza
dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné
prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom
medziľuďmi,abydlžníkposkytovalveriteľovineprimeranéažúžerníckeúroky.Pokiaľodvolateľnamietal,

že na uvedené rozhodnutie nemožno prihliadať, pretože v prejednávanej veci išlo o dohodnuté úroku pri
pôžičke, zatiaľ čo v tejto veci ide o dohodnuté úroky pri úvere, odvolací súd túto námietku nepovažuje
za dôvodnú, nakoľko napriek typovej rozdielnosti zmluvy o pôžičke a zmluvy o úvere právna podstata
dohody o úrokoch a najmä nevyhnutnosť súladu dohodnutých úrokov so zákonom (dobrými mravmi)
je v oboch prípadoch rovnaká, preto možno vyššie citované závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

aplikovať aj na dohodu o úrokoch pri zmluve o úvere.
Úroková sadzba 70,01 % dohodnutá v predmetnej zmluve o revolvingovom úvere je aj podľa názoru
odvolacieho súdu jednoznačne úžernícka, pretože predstavuje viac než dvojtretinové zhodnotenie
peňažných prostriedkov na ročnej báze. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že v relevantnom
čase sa podľa všeobecne známych údajov inflácia v Slovenskej republike pohybovala na jednocifernej

úrovni (1-3 % ročne) a priemerná úroková miera nových úverov poskytovaných bankami na úrovni
11,42 %. Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného
rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Vychádzajúc z týchto
záverovsúdprvejinštanciedospelksprávnemuzáveru,žedohodaotakejtoúrokovejsadzbejeprávnym
úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka

neplatná.

14. Odvolateľ nedôvodne namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil neplatnosť zmluvy o úvere
ako celku a mal určiť primeranú výšku úroku a v tejto časti mal potom posúdiť zmluvu ako platnú.

15. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou obsiahnutou v rozhodnutí Krajského súdu v
Prešove sp.zn. 17Co/107/2016, podľa ktorého za stavu, že sa vady predmetnej zmluvy dotýkajú
jej esenciálnych náležitostí (dojednanie o úroku), pričom zmluva, ktorá má formulárovú podobu a
bola skoncipovaná žalovaným - dodávateľom nezodpovedá požiadavkám stanoveným v zákone o
spotrebiteľských úveroch, berúc zreteľ na povahu právneho úkonu, obsah právneho úkonu, ktorý

zakladá hrubú nerovnováhu práv a povinností v neprospech slabšieho spotrebiteľa ako aj vzhľadom na
evidentnú nadvládu nad dlžníkom - spotrebiteľom (slabšia pozícia čo do vyjednávacej pozície a čo do
informovanosti), odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvy ako
celku v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

16. V ďalšom rozhodnutí Krajského súd v Prešove spisová značka 7Co/79/2016 je tiež vecne správne
skonštatované, že otázku možnosti a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z
hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a nie len z hľadiska oddeľovanej časti. Zmluvu,
pokiaľ ide o jej zákonom určené pojmové znaky, treba chápať ako nedeliteľný celok. V danom prípadesíce bolo možné oddeliť časť' zmluvy o úvere, ktorá v sebe obsahovala dohodu o výške úrokov od
samotnej zmluvy, avšak jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k dojednaniu o výške úrokov.
Navyše pri neprimeranom dojednaní úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru je možné hovoriť o

občianskoprávnej úžere, ktorá žiadnu právnu ochranu nepožíva. Neprimeraná odplata za úver ohrozuje
najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto neprimerané protiplnenie je
ťažko možné podrobiť moderácii. Takéto úverové praktiky z celospoločenského hľadiska sú nebezpečné
v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažením obyvateľstva. Občianskoprávna úžera spôsobuje
neplatnost' právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje úver

pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru. Dôsledkom absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy je vznik
povinnostižalovanéhovydat'žalobcovibezdôvodnéobohateniezískanéplnenímzneplatnéhoprávneho
úkonu v zmysle zásad uvedených v ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

17. Odvolací súd preto považuje za správny právny názor súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti
celej zmluvy o úvere z dôvodu neplatného dojednania o úroku, dôsledkom čoho medzi zmluvnými

stranami vzniká vzťah z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie správne ustálil, v akej výške žalovaný žalobkyni úver poskytol a v akej výške žalovaná
úver splatila a správne ustálil výšku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného 2.091,29 eur, ktorú
výšku žalovaný osobitnou odvolacou argumentáciou nerozporoval.

18. Súd prvej inštancie žalobkyni správne priznal aj úroky z omeškania, keď splatnosť záväzku na
vrátenie bezdôvodného obohatenia nebola medzi žalobkyňou a žalovaným dohodnutá, ani zákonom
určená. Preto bol žalovaný podľa § 563 Obč. zák. povinný plniť prvého dňa potom, čo ho žalobca
o plnenie požiadal. Žalobkyňa tvrdí, že ho o plnenie požiadala listom svojho právneho zástupcu z 9.
novembra 2016. Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka však tento prejav mohol voči žalovanému

pôsobiť až od okamihu, kedy mu došiel. Zo zisteného skutkového stavu potom vyplýva len to, že tento
list mohol žalovanému dôjsť približne 1. decembra 2016 a žalovaný bol tak povinný plniť 2. decembra
2016 a nesplnením sa dostal do omeškania. Od tohto dňa patrí žalobkyni podľa § 517 ods. 2 Obč.
zák. nárok na úrok z omeškania vo výške určenej v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške
základnejúrokovejsadzbyEurópskejcentrálnejbankyúčinnejkprvémudňuomeškania+5%.Odvolateľ

nedôvodne namietal neurčitosť výzvy žalobkyne, keď z obsahu listu z 9. novembra 2016 (č. l. 12)
možno jednoznačne vyvodiť, že žalobkyňa zastúpená advokátom vyzvala žalovaného, aby s ním uzavrel
dohodu o urovnaní, „na základe ktorej príde k... určeniu povinnosti klienta uhradiť úver Zmluvy len vo
výške istiny, t.j. určenie..., že úver je bezúročný a bez poplatkov; vrátenie preplatku, ktorý má charakter
bezdôvodného obohatenia“. Tento list bol žalovanému doručený najneskôr 1. decembra 2016 (odpoveď

č. l. 13). Aj keď v tomto liste nebola presne špecifikovaná výška bezdôvodného obohatenia, bolo v ňom
jednoznačne uvedené, že žalobkyňa sa domáha vydania rozdielu medzi istinou úveru a zaplatenými
splátkami úveru.

19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I., ako aj vo výroku III. o náhrade trov konania, odvolacími
dôvodmi osobitne nenapadnutom, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

20. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

21. Žalobkyňa má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom

rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).