Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/142/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717209050
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717209050.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka,

členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Martiny Nemravovej, v sporovej právnej veci žalobcu:
IMPULS-LEASING Slovakia s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 745 804, právne
zastúpenému URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646
181, proti žalovanému: Svätopluk Němec, miesto podnikania A. Stodolu 5264/31, 036 01 Martin, IČO: 37
906 411, právne zastúpenému Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o., so sídlom Radlinského
1735/29, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 50 120 000, v konaní o zaplatenie 10.760,69 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/95/2017-102 zo dňa 14. decembra

2017 v spojení s uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/95/2017-143 zo dňa
25.7.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/95/2017-102 zo dňa 14. decembra 2017 v spojení s
uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/95/2017-143 zo dňa 25.7.2018 p o t v r d
z u j e .

Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

10.760,69 Eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 10.760,69 Eur odo dňa
23.9.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške
40,- Eur, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi právo na náhradu trov
konania v rozsahu 54 % s tým, že o výške náhrady rozhodne okresný súd samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení okresný súd poukázal na žalobu, ktorou žalobca žiadal
žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu sumu 10.760,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,1
% denne od 23.9.2016 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky

vo výške 40,- Eur a trovy konania. V žalobe uviedol, že medzi stranami bola dňa 3.4.2014 uzavretá
Leasingová zmluva č. LZC/14/50080, predmetom ktorej bol finančný prenájom hnuteľnej veci - lis CASE
IH RB344R, výrobné číslo 384940004, a tomu zodpovedajúci záväzok žalovaného platiť žalobcovi
leasingové splátky podľa splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Predmet
leasingu žalovaný prevzal dňa 22.5.2014, čo potvrdil podpisom na preberacom protokole. Žalobca listom
zo dňa 14.7.2016 predčasne ukončil platnosť leasingovej zmluvy podľa Čl. 7 bod af) Všeobecných
zmluvných podmienok. Tento list bol žalovanému doručený dňa 19.7.2016 a účinky predčasného

ukončenia zmluvy nastali dňa 31.7.2016. Následkom predčasného ukončenia zmluvy vznikla žalobcovi
pohľadávka voči žalovanému pozostávajúca z neuhradenej časti predmetu financovania a nákladov
súvisiacich s predčasným ukončením zmluvy vo výške 10.760,69 Eur. Žalobca vyzval žalovaného,
aby v lehote 14 dní od vystavenia faktúry uvedenú sumu zaplatil. Pre úplnosť žalobca uviedol, žepredmet leasingu bol zo strany žalovaného poistený, avšak poisťovateľ neposkytol žalovanému žiadne
poistné plnenie. Právny zástupca žalobcu žalovaného vyzval na úhradu žalovanej sumy listom zo dňa
4.4.2017 v sedemdňovej lehote odo dňa doručenia tohto listu žalovanému. Žalovaný tento list prevzal

dňa 11.4.2017. Žalobca uviedol citáciu ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej aj len „OBZ“)
a podľa Čl. 6 písm. b) Všeobecných zmluvných podmienok si uplatnil úrok z omeškania v sadzbe 0,1
% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa nasledujúceho po dni, kedy uplynula 14-dňová
lehota na zaplatenie dlhu určená v liste zo dňa 8.9.2016, ktorú žalobca počítal od vystavenia faktúry č.
FFV/16/00386 zo dňa 8.9.2016, t.j. od 23.9.2016 do zaplatenia. Žalobca ďalej podľa § 369c ods. 1 OBZ

uplatňuje paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur.

2. Proti vydanému platobnému rozkazu sa žalovaný bránil odporom, v ktorom uviedol, že žalovaná
suma nezodpovedá skutočne reálnej sume, ktorú by mal povinnosť žalobcovi platiť v prípade, ak
by bol pasívne legitimovaný. Druhým dôvodom je skutočnosť, že pasívne legitimovaná by v prvom
rade mala byť poisťovňa Generali, a.s., s ktorou mal žalobca právny vzťah. Vo vyjadrení k odporu

žalobca skutočnosti tvrdené žalovaným poprel. K námietke ohľadom výšky uplatneného nároku uviedol
žalobca, že žalovaný v odpore neuviedol žiadne skutočnosti, o ktoré svoje tvrdenia opiera. Žalovaný
znášal nebezpečenstvo škody, zničenia a odcudzenia od momentu prevzatia predmetu leasingu a bol
povinný naďalej platiť leasingové splátky. Žalovaný je povinný zaplatiť dlh, ktorý mu vznikol v súvislosti s
predčasným ukončením zmluvy. Vo vzťahu ku spoločnosti Generali poisťovňa, a.s., žalobca uviedol, že

v právnom vzťahu vystupoval len ako subjekt, ktorému malo byť prípadné poistné plnenie vinkulované,
a preto žalovaný je v konaní jediným pasívne legitimovaným subjektom.

3. Okresný súd mal po vykonanom dokazovaní preukázané, že medzi žalobcom ako prenajímateľom a
žalovaným ako nájomcom bola platne, v písomnej forme uzatvorená leasingová zmluva, ktorú okresný

súd vyhodnotil ako nepomenovanú zmluvu v zmysle § 269 ods. 2 OBZ. Ďalej bolo preukázané,
že žalovaný ako nájomca prevzal predmet leasingu a v zmysle splátkového kalendára zaplatil 1. až
26. pravidelnú splátku. Z listu poisťovne Generali vyplýva, že predmet leasingu bol odcudzený z
neuzamknutého uzavretého objektu plechového senníka a keďže k jeho odcudzeniu nedošlo v súvislosti
s krádežou vlámaním alebo lúpežou, nevznikol žalovanému nárok na poistné plnenie. Okresný súd

konštatoval, že žalobca bol podľa Čl. 8 písm. c) Všeobecných zmluvných podmienok ako prenajímateľ
oprávnený predčasne ukončiť leasingovú zmluvu okrem iného aj v prípade odcudzenia predmetu
leasingu. Žalobca preukázal, že listom zo dňa 14.7.2016 zmluvu predčasne ukončil z dôvodu krádeže.
Žalovaný bol povinný platiť leasingové splátky až do predčasného ukončenia leasingovej zmluvy
prenajímateľom a bol povinný uhradiť žalobcovi vzniknutú škodu najneskôr do 30 dní od jej vzniku, ak

túto škodu nenahradí poisťovňa. Z listu poisťovne vyplýva, že v zmluvnom vzťahu s poisťovňou bol
žalovaný ako nájomca a nie žalobca ako prenajímateľ. Okresný súd sa preto stotožnil s argumentáciou
žalobcu vo vzťahu k namietanej pasívnej vecnej legitimácii žalovaného, a preto nebola dôvodná
argumentácia žalovaného o pasívnej vecnej legitimácii poisťovne.

4. Okresný súd ďalej konštatoval, že žalobca po predčasnom ukončení zmluvy zaslal žalovanému
finančné vysporiadanie zo dňa 8.9.2016, ktorým si uplatnil nárok vo výške 10.760,69 Eur. Tieto nároky
považoval okresný súd za dôvodné ako zmluvné nároky žalobcu voči žalovanému, a to dlžná splátka vo
výške 186,66 Eur, na ktorú žalobcovi vznikol nárok, nakoľko podľa Všeobecných zmluvných podmienok
bol žalovaný povinný platiť leasingové splátky až do zániku leasingovej zmluvy, ktorá zanikla ku koncu

júla 2016. Žalovaný zaplatil splátku v júni 2016 ako poslednú, čo medzi stranami nebolo sporné. Žalobca
ďalej uplatnil dôvodne nárok na nesplatenú časť istiny vo výške 8.770,02 Eur a odvod DPH vo výške
1.754,01 Eur, spolu 10.524,03 Eur, nakoľko podľa zmluvných podmienok je žalovaný povinný pre prípad
vzniku škody uhradiť vzniknutú škodu, ktorá predstavuje nesplatenú časť istiny a odvod DPH. Žalobca
ďalej uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 50,- Eur podľa zmluvného dojednania Čl.

7 písm. e) bod ee/, podľa ktorého mu vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 166,- Eur
za predčasné ukončenie leasingovej zmluvy z akýchkoľvek dôvodov voči žalovanému ako nájomcovi.
Žalobca si z tejto zmluvnej pokuty uplatnil len sumu 50,- Eur. Okresný súd žalovaného zaviazal aj na
zaplatenie sumy 40,- Eur ako paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, nakoľko
žalovanýsapreukázateľnedostaldoomeškaniasozaplatenímpohľadávky,ktorúsižalobcaakozmluvný

nárok uplatnil dôvodne. Okresný súd žalovaného zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania, a to pri
aplikácii ust. § 369 ods. 2 OBZ v spojení s ust. § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. a priznal
sadzbu úrokov z omeškania, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky
platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o 8 percentuálnych bodov.5. Nárok na úrok z omeškania, ktorý prevyšoval súdom priznanú sadzbu úroku 9 % ročne, okresný súd
zamietol, nakoľko žalobcom uplatnená sadzba úroku z omeškania 0,1 % denne, čo predstavuje ročnú

sadzbu 36,5 % ročne, nebola medzi stranami dohodnutá, ako to predpokladá § 369 ods. 1 OBZ. S
ohľadom na absenciu dohody o výške úroku z omeškania žalobcovi nárok na takýto úrok z omeškania
podľa § 369 ods. 2 OBZ nevznikol. Pokiaľ žalobca odkázal na zmluvné dojednanie Čl. 6 písm. b)
Všeobecných zmluvných podmienok uviedol okresný súd, že toto zmluvné dojednanie je dohodou o
nároku na zmluvnú pokutu v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka, nakoľko strany v tomto zmluvnom

dojednaní dohodli pre prípad omeškania nájomcu s leasingovými splátkami alebo inými platbami penále
vo výške 0,1 % denne z dlžnej čiastky. Podľa okresného súdu z gramatického výkladu slova penále
vyplýva, že ide o pokutu, pričom na tento výraz odkazuje aj ust. § 544 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa ustanovenia o zmluvnej pokute použijú aj pre pokutu určenú pre porušenie zmluvnej
povinnostiprávnympredpisom(penále).Predmetnézmluvnédojednaniepretookresnýsúdnevyhodnotil
ako dohodu o nároku na úrok z omeškania v dohodnutej sadzbe 0,1 % denne z dlžnej sumy.

6. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 2 CSP, pričom
pri vyhodnotení pomeru úspechu vychádzal z uplatneného nároku istiny a úroku z omeškania ku dňu
rozhodovania, kedy istina a úrok v sadzbe 0,1 % denne do 14.12.2017 predstavoval spolu 15.581,47
Eur, čo je 100 % uplatneného nároku. Úspech žalobcu predstavoval sumu istiny a úrok z omeškania

v sadzbe 9 % ročne do 14.12.2017, spolu 11.949,37 Eur, čo predstavuje 77 % úspech žalobcu a jeho
neúspech v rozsahu 23 %. Pomer úspechu a neúspechu je teda 77 % ku 23 %, čo v konečnom dôsledku
znamená právo žalobcu na náhradu jeho účelne vynaložených trov vo výške 54 %.

7. Proti tomuto rozsudku, a to v celom rozsahu, t.j. čo do prvého, druhého a tretieho výroku podal žalobca

cestou právneho zástupcu odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Vo vzťahu k výroku I.
napadnutého rozhodnutia žalobca uviedol, že napáda druh a výšku priznaného úroku z omeškania, t.j.
priznanie zákonného úroku z omeškania namiesto zmluvne dohodnutého úroku z omeškania a výšku
úroku z omeškania 9 % ročne namiesto úroku z omeškania 0,1 % denne. Priznanie nároku na zaplatenie
istiny vo výške 10.760,69 Eur a náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-

Eur žalobca nenapáda. Výroky II. a III. napadnutého rozhodnutia napáda z dôvodu, že sú priamo závislé
od výroku I. K uplatnenému úroku z omeškania 0,1 % denne žalobca poukázal na Čl. 6 písm. b)
Všeobecných zmluvných podmienok. Žalobca uviedol, že okresný súd správne posúdil právny vzťah
medzi stranami sporu, na ktorý aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, dospel ku správnemu
zisteniu, že žalobca si svoju povinnosť podľa zmluvy splnil a následne bolo povinnosťou žalovaného

uhradiť dlžné leasingové splátky a poplatky spojené s predčasným ukončením zmluvy. Žalobca sa však
nestotožnil s právnym záverom okresného súdu, že zmluvným dojednaním podľa Čl. 6 písm. b) VZP si
strany sporu pre prípad omeškania žalovaného dohodli nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty
vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy.

8. Žalobca s poukazom na ust. § 369 ods. 1 OBZ a na Čl. 6 písm. b), Čl. 2 písm. k), Čl. 4 písm. q)
a Čl. 7 písm. ee) Všeobecných zmluvných podmienok uviedol, že právnym dôsledkom omeškania so
splnením peňažného záväzku alebo jeho časti je povinnosť platiť úroky z omeškania. Zmluvné strany
si môžu výšku úrokov z omeškania dohodnúť v zmluve, pričom limitácia výšky úrokov s výnimkou
spotrebiteľských zmlúv nie je stanovená. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia úrokov z omeškania

vo výške 0,1 % denne v zmysle Čl. 6 písm. b) VZP, podľa ktorého v prípade omeškania žalovaného
s úhradou leasingových splátok alebo iných platieb je žalobca oprávnený požadovať od žalovaného
penále vo výške 0,1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Sankciou za omeškanie žalovaného
je tak penále z omeškania, ktorý pojem žalobca vykladal zhodne s pojmom úrok z omeškania. Podľa
žalobcu je potrebné prihliadať aj na ostatné ustanovenia zmluvy, keď napr. podľa Čl. 2 písm. k) VZP bola

pre prípad omeškania s úhradou zálohy na predajnú cenu dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 1/30,
resp. 1/90 leasingovej splátky, v Čl. 7 písm. ee) strany dohodli zmluvnú pokutu vo výške 166,- Eur za
predčasnéukončeniezmluvy,čímjezrejmé,žestranypriuzatváranízmluvyrozlišovalidvadruhysankcií,
a to zmluvnú pokutu a penále. Toto tvrdenie podporuje aj znenie Čl. 4 písm. q) VZP, ktoré rozlišuje
inštitútpenáleazmluvnejpokutyakodvasamostatnénároky,nazaplateniektorýchmalžalobcanárokza

podmienokstanovenýchvzmluve.Pojempenálezomeškaniataknemožnovykladaťakopojemzmluvná
pokuta,atoanipripoužitíinterpretačnýchpravidielobsiahnutýchv§266OBZ,čovyplývazoskutočnosti,
že pojem zmluvná pokuta strany v zmluve použili v uvedených ustanoveniach. Žalobca pre úplnosť
uviedol, že v zmysle konštantnej judikatúry nie je zmluvný úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne zdlžnej sumy v rozpore so zákonom, a preto neexistuje dôvod na jeho nepriznanie. Žalobca poukázal na
závery prijaté Najvyšším súdom Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp.zn. 33Cdo/1149/1998 uviedol,
že ak bolo úmyslom konajúcej osoby dohodnúť úrok z omeškania vo výške odlišnej od ust. § 369 ods.

1 OBZ, a nie dohodnúť zmluvnú pokutu a pritom pre túto majetkovú sankciu použila dojednaný výraz
penále,ktorýObchodnýzákonníkneupravuje,pričomosobe,ktorejbolprejavurčený,neboltentoúmysel
známy a ani jej nemusel byť známy, ale tejto osobe bolo zrejmé, že v prípade omeškania s úhradou
bude povinná zaplatiť dojednanú zmluvnú majetkovú sankciu (penále), je nutné vychádzať z toho, že v
tomto dojednaní by osoba, ktorej bol takýto prejav vôle určený, spravidla videla, a to najmä s ohľadom

na to, že týmto dojednaním bolo sankcionované omeškanie s plnením peňažného záväzku, dojednanie
úroku z omeškania, a nie dojednanie zmluvnej pokuty.

9. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že okresný súd vo veci vydal platobný rozkaz, ktorým žalobe
v celom rozsahu vyhovel, pričom v danej veci nedošlo k zmene zákonného sudcu ani k zmene
žiadnych skutkových a právnych okolností sporu. Žalobca sa teda pridržiaval svojich písomných podaní,

poukazovalnapredloženélistinnédôkazyasvojužalobunijakýmspôsobomnemenil.Jepretonelogické,
že súd prvej inštancie žalobcovi priznal platobným rozkazom nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 0,1 % denne, ale rozsudkom priznal žalobcovi len nárok na zaplatenie zákonného úroku vo výške
9 % ročne. Ak bol okresný súd názoru, že zmluvným dojednaním bol medzi stranami sporu dojednaný
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, mohol už pred vydaním platobného rozkazu žalobcu vyzvať na

ozrejmenie danej situácie, alebo platobným rozkazom priznať iba nárok na zaplatenie zákonného úroku
vo výške 9 % ročne. Okresný súd neuviedol, prečo sa pri vyhlásení rozhodnutia odklonil od platobného
rozkazu.

10. Žalobca ďalej s poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP s odkazom na Nálezy Ústavného

súdu uviedol, že jednou zo základných požiadaviek právnej argumentácie je, že argumentácia v
odôvodnení rozhodnutia súdu musí byť vnútorne nerozporná, a teda logicky konzistentná. Podľa
žalobcu odôvodnenie súdu prvej inštancie o nepriznaní zmluvného úroku z omeškania je neúplné a
nepresvedčivé a takto koncipované odôvodnenie je arbitrárne, svojvoľné a neakceptovateľné. Okresný
súd neuviedol, prečo sa pri rozhodovaní odklonil od platobného rozkazu a arbitrárnosť rozhodnutia je

prítomná aj v uvedení dôvodov, ktoré okresný súd viedli k záveru, že ustanovenie Čl. 6 písm. b) VZP
predstavovalo dohodu o zmluvnej pokute. V odôvodnení absentuje logické zdôvodnenie tohto právneho
záveru, pričom odôvodnenie s odkazom na gramatický výklad slova penále s poukazom na ust. § 544
ods. 3 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za dostačujúce ani za zrozumiteľné. Žalobca tak
žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť alebo tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému

súdu na ďalšie konanie.

11. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods.

1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením
rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho

pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/142/2018-153 zo dňa
22.1.2019 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní
pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené
podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

14. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

15. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie
veci prvoinštančným súdom. Krajský súd k týmto námietkam vo všeobecnosti uvádza, že ak žalobca
namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom
hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...

„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi
názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu

v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje

prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý
by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu

saopieralootvrdeniaarelevantnédôkazyprodukovanéstranamivprvoinštančnomkonaníavychádzalo
zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový
stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci
okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej
právnej veci nenastala.

18. Žalobca v odvolaní uviedol, že v spore sa domáhal zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 0,1 %
denne vychádzajúc z Čl. 6 písm. b) Všeobecných zmluvných podmienok spoločnosti IMPULS-LEASING
Slovakia s.r.o. pre finančný leasing hnuteľných vecí zo dňa 3.4.2014 (ďalej aj len „VZP“), podľa ktorého v
prípadeomeškaniažalovanéhosúhradouleasingovýchsplátokaleboinýchplatiebježalobcaoprávnený

požadovať penále vo výške 0,1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Žalobca dohodnutý pojem
penále z omeškania vykladal zhodne s pojmom úrok z omeškania s tým, že sa nejedná o zmluvnú
pokutu, tak ako to konštatoval okresný súd, keďže strany v zmluve rozlišovali dva druhy sankcií, a to
zmluvnú pokutu a penále.

19. Za účelom posúdenia tejto odvolacej námietky žalobcu sa krajský súd v potrebnom rozsahu
oboznámil so spisovým materiálom, predovšetkým s ustanoveniami Všeobecných zmluvných
podmienok. Z týchto je zrejmé, že pre prípad porušenie zmluvných povinností žalovaným ako nájomcom
bola dohodnutá jednak povinnosť nájomcu platiť v stanovených prípadoch zmluvnú pokutu a zároveň v
Čl. 6 písm. b) bolo dojednané oprávnenie žalobcu ako prenajímateľa požadovať v prípade omeškania

nájomcu s leasingovými splátkami alebo inými platbami penále vo výške 0,1 % z dlžnej čiastky za každý
deň omeškania s tým, že týmto nie je dotknutý nárok prenajímateľa na náhradu škody. Všeobecné
zmluvnépodmienky,ktorésúsúčasťouzmluvnéhovzťahužalobcuažalovaného,taknájomcupreprípad
jeho omeškania s úhradou leasingových splátok sankcionujú formou penále. Žalobca v konaní predsúdom prvej inštancie a rovnako v podanom odvolaní stotožňoval dojednanie o penále vo výške 0,1 %
denne s dohodou sporových strán o výške úroku omeškania v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Krajský súd vo vzťahu k úrokom z omeškania vo všeobecnosti uvádza, že úroky z omeškania

predstavujú paušalizovanú náhradu škody, ktorá veriteľovi vznikla tým, že po dobu omeškania nemohol
disponovať s istinou dlhu. Inštitút úrokov z omeškania slúži na zabezpečenie pohľadávky tým, že
hrozbou zvyšujúceho sa dlhu pôsobí na dlžníka, aby splnil svoje povinnosti a zároveň ho sankcionuje
za porušenie povinnosti splniť dlh riadne a včas a veriteľovi prináša kompenzáciu za dobu, o ktorú sa
prípadné plnenie oneskorilo. Úroky z omeškania pritom predstavujú vedľajší akcesorický záväzok, ktorý

vzniká popri hlavnom záväzku na peňažné plnenie, pričom v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka predstavujú úroky z omeškania príslušenstvo pohľadávky. Obchodný zákonník v ust. § 369
ods. 1 umožňuje dohodu dlžníka a veriteľa o výške úroku z omeškania s tým, že ak výška úrokov z
omeškania dohodnutá nebola, je dlžník povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda
Slovenskej republiky Nariadením (§ 369 ods. 2 OBZ).

20. S ohľadom na uvedené je v konaní predovšetkým potrebné zaoberať sa vyhodnotením otázky, či Čl.
6 písm. b) Všeobecných zmluvných podmienok finančného leasingu, podľa ktorého je nájomca povinný
v prípade omeškania s leasingovými splátkami alebo inými platbami platiť penále vo výške 0,1 % z dlžnej
čiastky za každý deň omeškania, možno stotožniť s dohodou o výške úroku z omeškania v zmysle ust. §
369 ods. 1 Obchodného zákonníka. V konaní tak bolo sporné právne posúdenie uvedeného článku VZP,

ohľadom ktorého okresný súd dospel k záveru, že sa nejedná o dohodu o výške úroku z omeškania, ale
o dohodu o zmluvnej pokute. Krajský súd vo vzťahu k tejto spornej otázke zvýrazňuje, že v prípade, ak
žalobca v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie zmluvného úroku z omeškania vo výške 0,1 % denne z
dlžnej sumy, tak je povinnosťou žalobcu preukázať, že medzi stranami vznikla dohoda práve vo vzťahu
k úroku z omeškania, na základe ktorej žalobcovi vzniklo právo takýto úrok z omeškania od žalovaného

žiadať. Po oboznámení sa s leasingovou zmluvou založenou na č.l. 7, 8 spisu a Všeobecnými zmluvnými
podmienkami spoločnosti IMPULS-LEASING Slovakia s.r.o. pre finančný leasing hnuteľných vecí (č.l.
9-14 spisu) je zrejmé, že sa jedná o listiny vyhotovené žalobcom, ktoré sú priamo označené aj odkazom
na obchodné meno žalobcu uvedené v pravom hornom rohu prvej strany či už leasingovej zmluvy alebo
Všeobecných zmluvných podmienok (IMPULS-LEASING). Je teda zrejmé, že sa jedná o formulárovú

zmluvu žalobcu vrátane všeobecných zmluvných podmienok, ktoré rovnako do právneho vzťahu so
žalovaným vniesol žalobca. Pojmy, ktoré sú obsiahnuté tak v leasingovej zmluve ako aj vo všeobecných
zmluvných podmienkach a ktoré prípadne pripúšťajú rôzny výklad, je preto v zmysle ust. § 266 ods. 4
Obchodného zákonníka potrebné vykladať na ťarchu strany, ktorá tento výraz použila ako prvá, teda
na ťarchu žalobcu. Toto ustanovenie Obchodného zákonníka má ten význam, že preventívne vedie

strany k tomu, aby nepoužívali nejednoznačné výrazy, ktoré umožňujú rôzny výklad, a v prípade, ak
k použitiu takéhoto výrazu dôjde, aby tieto nejednoznačné pojmy boli vykladané na ťarchu tej strany,
ktorá do zmluvného vzťahu takýto nejednoznačný výraz vniesla. Jedná sa o výklad contra proferentem,
ktorý predstavuje princíp zmluvnej interpretácie, podľa ktorého sa majú pojmy, slovné spojenia či celé
ustanovenia použité pri formulovaní zmluvy vykladať v neprospech a na ťarchu tej zmluvnej strany, ktorá

tento pojem použila po prvý raz, resp. na ťarchu strany, ktorá trvala na jeho zahrnutí do obsahu zmluvy.
Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR plynie, že v prípade, ak sú v zmluve použité formulácie a
pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich
do zmluvy vložil (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 243/2007).

21. Aplikujúc uvedené právne závery na prejednávanú sporovú vec možno konštatovať, že žalobca do
právneho vzťahu so žalovaným vniesol pojem „penále vo výške 0,1 % z dlžnej čiastky za každý deň
omeškania“. Pojem penále pritom ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorým sa daný právny vzťah
sporových strán v zmysle ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka spravuje, nepoznajú. Obdobne
pojem penále nie je upravený ani v Občianskom zákonníku. Občiansky aj Obchodný zákonník pre prípad

omeškania s úhradou peňažného zakladajú povinnosť dlžníka platiť veriteľovi úrok z omeškania. Pojem
penále je v ustanoveniach Občianskeho zákonníka spomenutý výlučne v ust. § 544 ods. 3, na ktoré
poukázal aj súd prvej inštancie, s tým, že sa jedná o pokutu určenú pre porušenie zmluvnej povinnosti
právnym predpisom. Žalobca vo vzťahu k pojmu penále v podanom odvolaní argumentuje len tým, že
tento pojem vykladal zhodne s pojmom úrok z omeškania, pričom odkazuje na ostatné ustanovenia

zmluvy a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré okrem penále z omeškania ukladajú leasingovému
nájomcovi povinnosť za stanovených podmienok platiť zmluvnú pokutu. Žalobca tým polemizuje so
záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého dohodnuté penále predstavuje dohodu o zmluvnej pokute.
Zároveň však žalobca neuvádza žiadne okolnosti, ktoré by mali svedčiť záveru, že dohodnuté penález omeškania možno bez ďalšieho stotožniť s dohodou o úroku z omeškania v zmysle ust. § 369
ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa názoru krajského súdu v tomto smere neobstojí odkaz žalobcu
na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Cdo/1149/1998, v zmysle ktorého má predstavovať

dohodnuté penále dojednanie o výške úroku z omeškania a nie dojednanie zmluvnej pokuty. Krajský súd
v tomto smere uvádza, že zo samotnej citácie uvedeného rozhodnutia, tak ako túto prezentuje žalobca
v podanom odvolaní, plynie, že záver o stotožnení penále s úrokom z omeškania možno konštatovať
len v prípade, ak úmyslom konajúcej osoby bolo dohodnúť úrok z omeškania vo výške odlišnej od ust. §
369 ods. 1 Obchodného zákonníka, čo v prejednávanom prípade z vykonaného dokazovania neplynie.

Okrem toho je možné poukázať aj na iné rozhodnutia, z ktorých plynie odlišný záver od rozhodnutia
prezentovaného žalobcom, keď napr. podľa rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 5Cmo 990/1995
nie je pojem penále právnymi predpismi definovaný a v obchodnej praxi sa ním rozumie zmluvná
pokuta a nie dojednanie o úrokoch z omeškania v inej než zákonnej výške. Za situácie, kedy tvorcom
zmluvných dokumentov bol samotný žalobca, žalobcovi nič nebránilo, aby v prípade, ak jeho úmyslom
bolo pre prípad omeškania žalovaného s úhradou leasingových splátok či iných platieb dojednať úrok z

omeškania, priamo do ustanovení Všeobecných zmluvných podmienok vniesol takúto dohodu o úroku z
omeškania. Ak žalobca vo Všeobecných zmluvných podmienkach použil pojem penále, ktorý Obchodný
zákonníknepoznáaohľadomktoréhovkonanínebolozistené,žebysamalojednaťodohodusporových
strán o výške úroku z omeškania, tak nie je možné bez ďalšieho konštatovať, že dohodou o penále vo
výške 0,1 % denne za každý deň omeškania došlo medzi sporovými stranami k dohode v zmysle ust.

§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka o úroku z omeškania v totožnej výške 0,1 % denne za každý deň
omeškania. Okresný súd preto dospel k vecne správnemu záveru, ak predmetné zmluvné dojednanie
nevyhodnotil ako dohodu o nároku na úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy a z tohto
dôvodu v zostávajúcej časti uplatneného nároku žalobu žalobcu zamietol.

22. Žalobca v podanom odvolaní namietal tiež procesný postup súdu prvej inštancie vo vzťahu k
jeho rozhodnutiu vo veci samej, keď poukázal na skutočnosť, že okresný súd vo veci vydaným
platobným rozkazom žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a následne bez zmeny zákonného
sudcu a bez zmeny skutkových a právnych okolností v spore rozhodol rozsudkom tak, že v časti
žalobu žalobcu zamietol. Krajský súd v súvislosti s touto námietkou považuje za potrebné poukázať na

charakter platobného rozkazu ako osobitného súdneho rozhodnutia, ktoré je výsledkom tzv. skráteného
súdneho konania. Skrátené konanie predstavuje zjednodušený spôsob konania, ktorý slúži akýmkoľvek
peňažným nárokom, pokiaľ sa tieto javia ako dostatočne zrejmé, pričom toto konanie v porovnaní s
obvyklým priebehom civilného sporového konania vykazuje výrazné odlišnosti, ktoré majú za následok
možnosť vydania zrýchleného meritórneho rozhodnutia. V takomto skrátenom konaní nie je pred

vydaním rozhodnutia zisťovaný úplný skutkový stav veci ako pred vydaním rozhodnutia vo veci
samej a predovšetkým je skúmané splnenie procesných podmienok. Skutkové zistenia ako aj právne
posúdenie prejednávanej veci sú tak obmedzené iba na splnenie podmienok pre vydanie platobného
rozkazu, pričom pravdivosť tvrdení obsiahnutých v žalobe nie je pred vydaním platobného rozkazu
skúmaná. Môže sa preto stať, že nárok, o ktorom súd najskôr rozhodne v skrátenom konaní vydaním

platobného rozkazu, bude neskôr rozhodnutím súdu vo veci samej (rozsudkom) zamietnutý. Platobný
rozkaz ako výsledok skráteného súdneho konania je rozhodnutím, ktoré je vydané bez vykonaného
dokazovania a ktoré ani neobsahuje odôvodnenie výroku tohto súdneho rozhodnutia. Zo žiadneho z
ustanovení Civilného sporového poriadku nevyplýva pre súd rozhodujúci vo veci samej rozsudkom ako
meritórnym rozhodnutím viazanosť pôvodne vydaným platobným rozkazom. V prejednávanom prípade

bol po podaní odporu zo strany žalovaného vydaný platobný rozkaz uznesením okresného súdu č.k.
18Cb/95/2017-63 zo dňa 19.10.2017 zrušený (uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 8.11.2017). Po
zrušení predmetného platobného rozkazu okresný súd po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení
meritórnym rozhodnutím dospel k záveru o čiastočnej nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, ktorý
záver našiel svoje odzrkadlenie vo výrokovej časti odvolaním napadnutého rozsudku, kde okresný súd

vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Keďže okresný súd, ako už bolo konštatované, pri rozhodovaní
rozsudkom nebol viazaný výrokom pôvodne vydaného a následne zrušeného platobného rozkazu,
nemôže obstáť námietka žalobcu, že v odôvodnení rozsudku okresný súd neuviedol, prečo sa pri
rozhodovaní o nároku na priznanie úroku z omeškania odklonil od platobného rozkazu.

23. Podľa názoru krajského súdu nie je relevantná ani námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení
záverov rozsudku súdu prvej inštancie. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že odôvodnenie
rozsudku je tou časťou rozsudku, ktorá je relevantná a významná z hľadiska presvedčivosti, logickej
konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskejrepubliky sp.zn. III. ÚS 119/03 je potrebné ust. § 157 ods. 2 OSP (aktuálne ust. § 220 ods. CSP)
vykladaťauplatňovaťtak,žerozhodnutievšeobecnéhosúdumusíuviesťdostatočnédôvody,nazáklade
ktorých je založené. Krajský súd je názoru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedolpodstatnéokolnostitýkajúcesavýkladuopodstatnenosti,pravdivosti,zákonnostiaspravodlivosti
výroku rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup
okresného súdu je z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zrejmý. Okresný súd uviedol, ktoré
skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané, uviedol príslušné právny normy, ktoré na
zistený skutkový stav aplikoval, a to s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré boli zistené vykonaným

dokazovaním, a tiež s poukazom na právne závery, ktoré okresný súd prijal. Vo vzťahu k nároku žalobcu
na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,1 % denne okresný súd dostatočným spôsobom vymedzil,
na základe akých skutočností dospel k záveru, že medzi sporovými stranami v dotknutom zmluvnom
dojednaní Čl. 6 písm. b) VZP nedošlo k dohode o úroku z omeškania. Pre posúdenie dôvodnosti nároku
žalobcu je relevantné zhodnotenie tej okolnosti, či v konaní bolo zistené, že medzi účastníkmi existovala
dohoda o úroku z omeškania v žalobcom požadovanej výške. Pre posúdenie otázky vecnej správnosti

rozsudku súdu prvej inštancie tak nie sú relevantné jeho závery vo vzťahu k vyhodnoteniu dohody o
penále vo výške 0,1 % denne ako dohody o zmluvnej pokute, ale je výlučne relevantný jeho záver, že
dotknuté zmluvné dojednanie nepredstavuje dohodu o výške úroku z omeškania.

24. V zmysle uvedených zhodnotení bolo preto dôvodné napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť

podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie tak vo výroku I., II., ktorými okresný súd
rozhodol o uplatnenom nároku žalobcu, ako aj v závislom výroku o trovách konania pred súdom prvej
inštancie. Výrok o trovách konania nebol odvolaním žalobcu osobitne napadnutý, a preto ako závislý
výrok bol pri potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej rovnako potvrdený ako
vecne správne rozhodnutie.

25.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení
s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný,
ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému
žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.