Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. január 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/157/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717208077
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717208077.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: O. I., nar. XX.XX.XXXX,
trvalebytomJ.I.XX,XXXXXA.,zastúpenej:ObčianskezdruženieOPOS,sosídlomA.Hlinku1084/24A,
914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom
Ružinovská42,82101Bratislava-mestskáčasťRužinov,IČO:35805731,zastúpenémuspoločnosťou:

RR Legal Corp, s.r.o., so sídlom Humenské námestie 4, 851 07 Bratislava, IČO: 46 789 634, o
určenie neplatnosti úverových zmlúv a o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 21Csp/101/2017-148 zo dňa 23. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalobkyne proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Martin č.k.
21Csp/101/2017-148 zo dňa 23. januára 2018 o d m i e t a .

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 21Csp/101/2017-148 zo dňa 23. januára 2018 vo výrokoch I. a
II. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zastavil konanie v časti, v ktorej žalobkyňa žiadala, aby súd
určil, že úverové zmluvy, ktoré uzatvorili sporové strany, a to úverová zmluva číslo 569468734, číslo
570796293 a číslo 571794580 sú neplatné a úver poskytnutý na základe týchto zmlúv sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov (výrok I.). Zároveň zamietol žalobu, v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala,
aby súd zaviazal žalovaného vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 809,74 Eur (výrok II.). O trovách
konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania (výrok III).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané,
že sporové strany (žalovaný pod pôvodným obchodným menom Provident Financial, s.r.o., so sídlom
Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731) uzavreli tri zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dňa

18.07.2013 uzatvorili žalobkyňa a žalovaný zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 569468734, na základe
ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 980,00 Eur. Žalobkyňa sa zaviazala úver vrátiť so
zmluvnýmúrokomvovýške11,45%ročnezdlžnejsumyazaviazalasazaplatiťpoplatokzagarantovanú
službu (administratívny poplatok) vo výške 98,49 Eur. Predmetná zmluva obsahuje informáciu o ročnej
percentuálnejmierenákladov(ďalejaj„RPMN")31,91%azáväzokžalobkynezaplatiťcelýdlhzozmluvy
o úvere vyjadrený sumou 1.147,55 Eur, a to za predpokladu riadneho a včasného plnenia dlhu. V zmluve

sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť dlh v 60 týždenných splátkach dohodnutými vo výške 19,13 Eur. Výška
poslednej splátky bola dohodnutá na čiastku 18,88 Eur. V zmluve bolo tiež dohodnuté, že ich úver sa
poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky, teda termín konečnej
splatnostiúverujesiedmydeň60.týždňapodniuzatvoreniazmluvy.Následnežalobkyňaažalovanýdňa
17.02.2014 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570796293, na základe ktorej poskytol žalovaný
žalobkyni úver vo výške 800,00 Eur. Žalobkyňa sa zaviazala úver vrátiť so zmluvným úrokom vo výške

11,20 % ročne z dlžnej sumy a zaviazala sa zaplatiť aj poplatok za garantovanú službu (administratívny
poplatok) vo výške 93,92 Eur. Zmluva obsahuje aj údaj o RPMN vo výške 29,80 %. Pokiaľ žalobkyňabude riadne a včas platiť svoj dlh, je povinná zaplatiť žalovanému na dlh z úveru čiastku 1.019,71
Eur. Žalobkyňa sa zaviazala vrátiť žalovanému úver v 100 týždenných splátkach dohodnutými vo výške
10,20 Eur. Výška poslednej splátky bola dohodnutá v sume 9,91 Eur. Podľa zmluvy jej poskytnutý bol

úver na dobu 100 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru bol
určený siedmy deň stého týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. Sporové strany uzatvorili dňa 31.05.2014
zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 571794580 , na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver
vo výške 1.040,00 Eur. Žalobkyňa sa zaviazala tento úver vrátiť žalovanému so zmluvným úrokom
11,45 % ročne z dlžnej sumy a zároveň sa zaviazala zaplatiť žalovanému aj poplatok za garantovanú

službu (administratívny poplatok) vo výške 104,52 Eur. Zmluva obsahuje aj údaj o RPMN vo výške 31,90
%. Za predpokladu riadneho a včasného plnenia dlhu bola žalovaná povinná zaplatiť na
dlh z úveru žalovanému čiastku 1.217,81 Eur. Žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť úver žalovanému v 60
týždenných splátkach dohodnutých vo výške 20,30 Eur. Výška poslednej splátky bola dohodnutá na
čiastku 20,11 Eur. Termín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý siedmy deň stého týždňa po dni
uzatvorenia zmluvy. Pohľadávku na zaplatenie dlhu z úverovej zmluvy č. 570796293 a zo

zmluvy č. 571794580 žalovaný zmluvne postúpil na spoločnosť KRUK Česká a Slovenská republika,
s.r.o. Uvedenú skutočnosť oznámil žalovaný žalobkyni listom zo dňa 10.04.2017.
3. Prvoinštančný súd z úradnej povinnosti vykonal zisťovanie, či sporné úverové zmluvy boli uzatvorené
v súlade s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, v súlade so zákonom č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj v súlade so zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa a vykonal tiež kontrolu zákonnosti úverových zmlúv aj porovnaním so smernicami a
nariadeniami európskej únie (Smernica ES č.2008/48 a Smernica ES č. 93/2013) a dospel
k záveru, že sporné zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli uzatvorené v súlade s predpismi a
obsahujú všetky zákonné náležitosti (§ 9 zákona č. 129/2010 Z. z.) a z toho dôvodu sú platné
a jej účastníkov zaväzujú. Z týchto dôvodov nie je možné ani určiť, že sa považujú za bezúročné a bez

poplatkov. V konaní bolo preukázané, že zmluvy neboli uzatvorené v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 a
§ 39 Občianskeho zákonníka). Dohodnutý úrok za poskytnutie úveru, bol vo všetkých spotrebiteľských
zmluvách, v porovnaní s úrokmi, za ktoré poskytujú úvery ostatné nebankové spoločnosti veľmi nízky
a je porovnateľný s úrokmi, za ktoré poskytujú úvery na finančnom trhu banky. Sporné
zmluvy obsahujú aj údaj o RPMN. Matematickým prepočtom bolo overené, že ročná percentuálna miera

nákladov bola vo všetkých sporných zmluvách vypočítaná správne (http : // ekonomika.sme.sk). Všetky
zmluvy o spotrebiteľskom úvere tiež dostatočným spôsobom definujú splátky, ktoré žalobkyňa bola
povinná zaplatiť na dlh z úveru. Zmluva o úvere uzatvorená na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny a aká časť sa použije na bežné úroky a poplatky.

V sporných spotrebiteľských zmluvách je dostatočne zrozumiteľným spôsobom definovaný aj konečný
termín splatnosti úveru. Priemerne vzdelaný spotrebiteľ nemôže mať pochybnosti o tom, dokedy je
povinný úver splácať. Zmluvy zároveň obsahujú aj údaj o celkovej sume, ktorú sa žalobkyňa zaviazala
zaplatiť na dlh z úveru za predpokladu, že ho bude riadne a včas splácať.
4. Žalobkyňa svoju žalobu v časti, v ktorej žiadala, aby súd určil, že úverové zmluvy, ktoré uzatvorili

sporové strany, a to úverová zmluva č. 569468734, č. 570796293 a č. 571794580, sú
neplatné a úver poskytnutý na základe týchto zmlúv sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, zobrala
späť a žiadala, aby súd v tejto časti konanie zastavil. Žalovaný vyslovil s týmto dispozitívnym úkonom
časti predmetu konania súhlas. Z uvedených dôvodov okresný súd konanie v predmetnej
časti zastavil.

5. Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 450 ods. 1 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že
vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalobkyňa získala majetkový prospech tým, že plnila
žalobcovi bez právneho dôvodu alebo plnila z neplatného právneho úkonu. Nebolo preukázané, že
sporné úverové zmluvy sú neplatné. Sporné zmluvy obsahovali všetky zákonom prepísané náležitosti a
nebol dôvod, aby súd prejudiciálne rozhodol, že sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia si žalobkyňa v tomto konaní uplatnila len zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere č. 569468734 a č. 570796293; zo spotrebiteľskej zmluvy č. 57179458 si ho však žalobkyňa
neuplatňovala. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
890,74 Eur zamietol (výrok II. rozsudku).
6. V prípade, ak by súd rozhodol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 569468734 je neplatná, alebo

že je bezúročná a bez poplatkov, mohol by vzniknúť žalobkyni nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Takýto eventuálny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
637,02 Eur by žalobkyni však priznať nemohol, pretože nárok bol premlčaný a žalovaný vzniesol vkonaní námietku premlčania. Bližšie podrobnosti však nie je potrebné uvádzať, keďže žalobkyni nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia nevznikol.
7. Žalovaný poukazoval na nedostatok jeho pasívnej legitimácie, pretože pohľadávku zo spornej

spotrebiteľskej zmluvy č. 570796293 postúpil na inú spoločnosť. V danej súvislosti konajúci však súd
konštatoval, že jeho pasívna legitimácia vo veci tým nezanikla. V dôsledku toho, že žalovaný
pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy postúpil, nie je nositeľom práva na vydanie dlhu, ktorý vznikol
žalobkyni zo zmluvy o úvere. Záväzkový vzťah (ostatné práva a povinnosti) zo zmluvy o úvere nie sú v
zásade postúpením pohľadávky nijako dotknuté. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky prechádza

na tretiu osobu (postupníka) iba konkrétne právo postupcu na plnenie voči dlžníkovi (žalobkyni).
8. Čo sa týka zmlúv o zabezpečení splátok na úver, žalobkyňa nežiadala, aby súd určil, že sú neplatné
a preto súd o tom nerozhodoval. Okresný súd však uviedol, že tieto zmluvy považuje za platné, nakoľko
boli so žalobkyňou individuálne dohodnuté a neobsahujú žiadne neprijateľné zmluvné podmienky. Tieto
zmluvy tiež neboli uzatvorené v rozpore s dobrými mravmi. V prejednávanej veci nebolo preukázané,
že žalobkyňa tieto zmluvy uzatvorila nedobrovoľne a pod nátlakom. Uzatvorenie takejto zmluvy môže

byť u spotrebiteľa za určitých okolností výhodné, a preto je pravdepodobné, že žalobkyňa
uzatvorila zmluvy o zabezpečovaní splátok úveru na základe logického a racionálneho
rozhodnutia. Zmluvy o zabezpečení splátok úveru konajúci súd považoval za jasné a určité a
konštatoval,žetietonebolipodmienkouuzatvoreniatej-ktorejzmluvyospotrebiteľskomúvere.Obsahom
týchto zmlúv bol záväzok žalovaného preberať peňažnú hotovosť na úhrady splátok spotrebiteľského

úveru v mieste trvalého pobytu žalobkyne. Uzatvorenie takejto zmluvy môže byť pre
spotrebiteľa výhodné, najmä v prípadoch, ak nemá zriadený bežný účet v banke. Ak aj má zriadený
účet v banke a najbližšia pobočka jeho banky je od miesta trvalého bydliska vzdialená, vznikli by mu
zbytočné náklady a strata času. Výhodnosť uzatvorenia zmluvy o zabezpečení splátok úveru
môže byť daná aj tým, že platenie poplatkov za hotovostné vklady (splátky úveru) na účet žalovaného

vyberané bankami sú v súčasnosti pomerne vysoké, čo mohlo mať vplyv na rozhodovanie žalobkyne
takéto zmluvy uzatvoriť (v sporných zmluvách bolo dohodnuté splatenie dlhu 60-mi , prípadne 100-mi
týždennými splátkami) . Dohodnutá odmena za plnenie záväzku osobne preberať peňažné hotovosti
na úhradu splátok spotrebiteľského úveru v mieste trvalého pobytu žalobkyne je primeraná náročnosti
poskytovanej služby. Žalobkyňa si túto doplnkovú službu v minulosti od žalovaného vyžiadala už viackrát

a mala s ňou skúsenosti a zrejme ju považovala za výhodnú. Zmluva o zabezpečení splátok
úveru bola samostatnou spotrebiteľskou zmluvou, ktorej uzatvorenie bolo nezávislé od zmluvy o úvere.
Súd prevej inštancie preto nezistil žiadne zákonné dôvody pre určenie, že zmluvy o zabezpečení splátok
úveru sú neplatné. Naviac určenie ich neplatnosti žalobkyňa ani nežiadala, takže súd nich ani nemohol
rozhodnúť.

9. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 CSP a
žalovanému, ktorý úspešne bránil svoje právo súd priznal právo na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia osobitným
rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

10. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala,
aby ho odvolací súd v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
11. Konštatovala naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods 1 písm a) až h) CSP, no najmä
namietala že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Rozhodnutie okresného súdu označila žalobkyňa za zjavne nezákonné a svojvoľné. Namietala, že
konajúci súd pri rozhodovaní sporu úplne ignoroval rozsiahlu judikatúru vnútroštátnych súdov, keď
v rozpore s Ústavou SR, medzinárodnými dohovormi a judikatúrou EÚ nepriznal žalobkyni zákonný
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolateľka zdôraznila, že hoci má v prejednávanej veci
status spotrebiteľa, konajúci súd sa pri svojom rozhodovaní odklonil od príslušných ustanovení a svojím

rozhodnutím poprel účel a význam ochrany spotrebiteľa, (keď nerešpektoval najmä ustanovenia zákona
č. 129/2010 Z. z., ako aj zákona č. 250/2007 Z. z.), a tým aj základné právo žalobkyne na súdnu
ochranu. Prvoinštančný súd namiesto práv spotrebiteľa chránil v danom prípade záujmy dodávateľa
(žalovaného) a uznal mu nárok, ktorý žalovaný nepodložil relevantnými dôkazmi. Napokon okresný
súd poprel i právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces a uprel jej možnosť vyjadriť sa ústne ku

všetkým vykonaným dôkazom. Odvolateľka tiež namietala, že konajúci súd ju v odôvodnení svojho
rozhodnutia viackrát označil ako žalovanú a žalovaného ako žalobcu. Už z tohto dôvodu je odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia nepostačujúce a zavádzajúce. Žalobkyňa si ho musela viackrát prečítať, aby
vôbec pochopila, kto a čo vlastne v konaní prezentoval. Prvoinštančný súd sa tiež vyjadril, že zmluva odoplnkovej službe je v súlade so zákonom a neobsahuje neprijateľné podmienky a že žalovaný pri ich
uzatváraní postupoval s odbornou starostlivosťou a dobrými mravmi aj napriek tomu, že
žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že predmetnú zmluvu musela uzatvoriť spolu so zmluvou

o úvere, inak by jej žalovaný úver neposkytol. Hoci súd tvrdil, že k uzatvoreniu zmluvy došlo na základe
žiadosti žalobkyne, takúto žiadosť však neexistuje žalovaný v konaní nepredložil, pretože neexistuje. Ak
chcel žalovaný v tomto smere preukázať svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi, mal ich súdu predložiť.
Žiadosť žalobkyne o uzavretie zmluvy o doplnkovej službe však žalovaný v prvoinštančnom konaní
súdu nepredložil. Okresný súd teda vo veci rozhodol v neprospech žalobkyne, hoci nemal k dispozícii

od žalovaného predmetný dôkaz (žiadosť), o ktorom sa zmienil v odôvodnení svojho rozhodnutia. Je
teda zrejmé, že súd prvej inštancie nepostupoval v súdenom prípade nestranne, keďže sa zaoberal
iba tvrdeniami žalovaného, ktoré si osvojil, no na vyjadrenie žalobkyne v konaní a ňou predložené
a označené dôkazy už vôbec neprihliadal. Neobstojí ani záver, že takáto zmluva bola žalobkyňou
žiadaná opakovane, a preto bola pre ňu výhodná. Žalobkyňa totiž jasne v priebehu prvoinštančného
konania prezentovala, že ak chcela dostať od žalovaného úver, nemala inú možnosť a musela zmluvu

o doplnkovej službe podpísať. Kto by predsa chcel za úver vo výške 400,00 Eur zaplatiť dobrovoľne na
vlastnú žiadosť stopercentnú odplatu vo forme takejto služby. Žalobkyňa vo svojej žalobe i v priebehu
prvoinštančného konania dostatočným spôsobom formulovala, čo má predmetná spotrebiteľská zmluva
zo zákona obsahovať a čo v každom jednotlivom prípade neobsahuje. Napriek tomu okresný súd vo
svojom rozhodnutí považoval predmetné zmluvy za bezchybné, dokonca uviedol, že dostatočným a

zrozumiteľným spôsobom je v nich definovaný i termín konečnej splatnosti úveru. Súd prvej inštancie
tiež v bode 7. na strane 6 svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa mala získať majetkový prospech
tým, že plnila žalobcovi bez právneho dôvodu alebo plnila bez právneho dôvodu.
V danej súvislosti odvolateľka namietala, že konajúci sudca si nerobil ťažkú hlavu s tým, kto komu
a ako plnil. Podľa jej názoru prvoinštančný súd pochybil, keď sa nezaoberal predmetnými zmluvami,

nedostatočne ich preskúmal, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nesprávne po právnej stránke, čo si
vyžaduje, zrušenie napadnutého rozsudku odvolacím súdom a je potrebné, aby sa vo veci opäť konalo.
Vo vzťahu k výroku o trovách konania odvolateľka uviedla, že pokiaľ je rozhodnutie súdu napadnuté v
celom rozsahu ako vecne nesprávne, nie je možné, aby bola náhrada trov priznaná žalobcovi. Preto je
potrebné, aby pri svojom rozhodovaní okresný súd znovu rozhodol aj o trovách konania.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
Zároveň si uplatnil voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
13. Podľa jeho názoru odvolanie žalobkyne neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu. Žalobkyňa
vo svojom opravnom prostriedku uvádza len nové nezmyselné a všeobecné argumenty, ktoré neboli

súčasťou žaloby. Napokon žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa jasne neidentifikovala, na základe ktorých
odvolacích dôvodov podala svoje odvolanie, iba vymenovala dôvody uvedené v § 365 CSP. Z tohto
dôvodu sa žalovaný nevie vyjadriť k vytýkaným odvolacím dôvodom. Žalovaný zdôraznil, že odvolanie
musí byť niektorou, prípadne viacerými z uvedených vád odôvodnené (§ 363 CSP), čo znamená,
že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom

konkrétnom pochybení, skutočnosti, odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Hoci sa žalobkyňa
vo svojom opravnom prostriedku odvoláva na rozsiahlu judikatúru, resp. nerešpektovanie zákonných
ustanovení, tieto svoje tvrdenia nekonkretizovala a nie je ich možné ani z textu odvolania vyvodiť. Pokiaľ
odvolanie po uplynutí odvolacej lehoty neobsahuje riadne vymedzený odvolací dôvod a tento nemožno
z obsahu odvolania vyvodiť, odvolací súd bez ďalšieho odvolanie odmietne podľa § 386 písm. d) CSP,

keďže absencia relevantného odvolacieho dôvodu je vadou odvolania, pre ktorú nemožno v odvolacom
konaní pokračovať. Napríklad na oneskorené doplnenie odvolacieho dôvodu pred rozhodnutím o
odmietnutíodvolanianemôžeodvolacísúdprihliadaťvzhľadomnaznenie §365ods.3CSP.Podľa
názoru žalovaného vyššie uvedené dôvody nie sú spôsobilé odôvodniť zjavnú absenciu relevantných
odvolacích dôvodov v odvolaní žalobkyne, čo zakladá primárne dôvod na odmietnutie odvolania podľa

§ 386 písm. d) CSP.

14. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike poukázala na skutočnosť, že v jej opravnom prostriedku jasne
vyjadrila odvolací dôvod zvýraznením ust. § 365 písm. d) CSP, t.j. že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázala však na tú skutočnosť, že z jej

odvolania vyplýva, že v danom prípade sú dané viaceré odvolacie dôvody, a to podľa § 365 ods. 1 písm.
a),b),e),f)ah)CSP.Zdôraznila,že vosvojomopravnomprostriedkusaakoodvolateľkavyčerpávajúcim
spôsobom vyjadrila, v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a uviedla v
ňom i odvolací petit.15. Žalovaný nepodal vo veci odvolaciu repliku.

16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario odvolanie žalobkyne proti jeho výroku I. podľa § 386 písm. b) CSP odmietol
a vo zvyšnej časti toto rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a § 391 ods. 1 CSP (t.j. vo II.
výroku) a v závislom výroku III. o trovách konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

17. Pokiaľ okresný súd vo výroku I. napadnutého rozsudku, rozhodol o čiastočnom zastavení konania v
časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že úverové zmluvy, ktoré uzatvorili sporové strany,
a to úverová zmluva č. 569468734, č. 570796293 a č. 571794580 sú neplatné a že úver
poskytnutý na základe týchto zmlúv sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd

odvolanie žalobkyne podané proti tejto časti jeho rozhodnutia o d m i e t o l ako odvolanie, ktoré bolo
podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b) CSP).

18. Strana môže napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Aj keď

je žalobca stranou v spore, nespĺňa subjektívny predpoklad na podanie odvolania proti tretej vete výroku
napadnutého rozsudku. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje
v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre stranu ujmu. Z
uvedeného vyplýva, že na podanie odvolania je oprávnená tá strana sporu, ktorej bola rozhodnutím

súdu prvej inštancie spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností strán sporu;
podstatné tu je porovnanie výsledku sporu s nárokom uplatneným žalobcom v žalobe (prípadne v ich
procesnom podaní), nie však subjektívne presvedčenie strany sporu o dôsledkoch vyplývajúcich pre ňu
z rozhodnutia súdu prvej inštancie.

19. Z obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči
žalovanému, aby súd určil, že úver poskytnutý na základe zmlúv č. 569468734, č. 570796293 a
č. 571794580 je bezúročný a bez poplatkov a tieto zmluvy sú neplatné. Zároveň žiadala, aby súd uložil
žalovanému vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 234,76 Eur. Okresný súd vo
výroku I. napadnutého rozsudku zastavil konanie v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil,

že úverové zmluvy, ktoré uzatvorili sporové strany, a to úverová zmluva č. 569468734, č. 570796293
a č. 571794580 sú neplatné a úver poskytnutý na základe týchto zmlúv sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, a to na základe čiastočného späťvzatia žaloby (§ 145 ods. 2 CSP) a súhlasom
žalovaného s týmto dispozitívnym úkonom v časti predmetu konania (§ 146 ods. 1 CSP). Odvolateľka
teda podala odvolanie proti výroku rozsudku okresného súdu o čiastočnom zastavení konania (výrok I.),

v ktorej bolo vyhovené jej procesnému návrhu na čiastočné zastavenie konania, ktorá skutočnosť viedla
odvolací súd k odmietnutiu jej odvolania.

20. Vo vzťahu k zvyšnej časti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza:

21. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.
22. Právo na spravodlivý proces je v Ústave Slovenskej republiky garantované v jej siedmom oddiele

druhej hlave (čl. 46 až čl. 50) a je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie jeho
ochrany, a tým aj ústavnoprávnym východiskom zákonných úprav jednotlivých aspektov práva na
súdnu a inú právnu ochranu. Priestor pre ňu vytvára čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a
podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Aplikačným ústavnoprávnym limitom je čl.

51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (napr. I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Základné právo na súdnu
ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú
kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces (napr.IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník
konania (procesná strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s

jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky
považovať za porušenie základného práva. Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 345/09) základné
právo na súdnu ochranu je základným právom na spravodlivý proces, ktoré tvorí jeden z významných
princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Právo na spravodlivý proces je subjektívne verejné právo
každého účastníka právom upraveného konania voči štátu (jeho orgánom), ktorého podstata spočíva v

tom, že štát je povinný zabezpečiť každému právo na spravodlivý výsledok konania.
23. Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a ako to potvrdzuje
aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv a princípov,
ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na nezávislý a
nestranný súd), alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť
rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie). Ako už bolo uvedené, základné právo

na spravodlivý proces je najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky procesné poriadky
ustanovené zákonom. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať a
používať procesné normy, ktoré sú obsahom procesných poriadkov ustanovených zákonom v súlade
s princípmi a s obsahom základného práva na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia
a aplikácia povinná rešpektovať princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie

spravodlivosti tak, ako to je vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy.

24. Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
25. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
26. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

27. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd

je povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Ak súd prijme
skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých
podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu
rozsudku.

28.Jepotrebnézdôrazniť,žepredmetomkonaniapočiastočnomspäťvzatížalobyzostalačiastka809,74
Eur z titulu nároku bezdôvodného obohatenia.

29. Uzavreté zmluvy č. 569468734, č. 570796293 a č. 571794580 odvolací súd považoval za zmluvy
spotrebiteľské, keďže právny predchodca žalobcu ako právnická osoba poskytol v rámci svojho

podnikania úvery žalobkyni ako fyzickej osobe, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú"
zmluvu, ktorej predtlač formulára mal žalobca už pripravený a dopisoval do nich iba konkrétne
údaje týkajúce sa žalobkyne, ktorá obsah zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť,a ani neovplyvnila. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a pokiaľ zmluva
obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné (§ 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka).

30. Právny vzťah strán sporu odvolací súd posúdil podľa noriem spotrebiteľského práva, a to podľa
osobitného právneho predpisu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení ku dňu uzatvorenia
jednotlivých zmlúv, t.j. k 18.07.2013, 17.02.2014 a 31.05.2014 a všeobecného právneho predpisu,

ktorým je Občiansky zákonník (§ 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, 5 a 10).

31. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáha vydania bezdôvodného obohatenia titulom plnenia
z neplatného právneho úkonu v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, konkrétne z titulu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv o úvere a z titulu neplatnosti zmlúv o zabezpečení splátok úveru
v časti dohody o odmene za hotovostný výber splátok úveru. Tento jej nárok preto nemožno zamieňať

s nárokom na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, pre uplatnenie ktorého sa vyžadujú iné podmienky, než v prípade nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

32. Záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne za splnenia zákonných predpokladov, ktorými

sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného
obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje určitú osobu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym
získanímbezdôvodnéhoobohateniaamajetkovouujmou.Spojenietýchtopredpokladovmusípreukázať
ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Pre záver o (ne)dôvodnosti
nároku uplatneného žalobkyňou voči žalovanému treba, aby žalobkyňa preukázala, že jej v konkrétnej

výške vznikla majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a
vznikom majetkovej ujmy. Plnenie predpokladov pre vznik záväzkovo-právneho vzťahu z bezdôvodného
obohatenia preto súd musí posudzovať vždy z hľadiska špecifických skutkových okolností konkrétnej
prejednávanej veci.

33. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že s každou zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere č.
569468734 zo dňa 18.07.2013, č. 570796293 zo dňa 17.02.2014 a č. 571794580 zo dňa 31.05.2014,
ktorú uzavreli medzi strany sporu, bola súčasne (osobitne - na samostatnej listine) uzatvorená aj
zmluva o zabezpečení splátok úveru. Je potrebné zdôrazniť, že zmluva o zabezpečení splátok
úveru má v každom jednotlivom prípade akcesorickú povahu, ktorá nadväzuje na úverovú zmluvu,

keďže jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru. Vznik zmluvy o zabezpečení splátok
úveru je podmienený vznikom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ide o doplnkovú službu súvisiacu so
spotrebiteľským úverom. Z tohto dôvodu odplata za službu, ktorá bola predmetom zmluvy o zabezpečení
splátok úveru - vyberanie splátok úveru vo výške cca 10 % samotného poskytnutého úveru, mala
byť preto podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch

zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do ročnej
percentuálnej miery nákladov. Nesprávne uvedenie údaja o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere
má rovnaké následky, ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec, čo zákonodarca v zmysle §
11 ods. 1 písm. b) a d) 129/2010 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch spája so sankciou v podobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

34. Ročná percentuálna miera nákladov vyjadruje mieru nákladov na daný úverový, resp. aj inak
označený finančný produkt. RPMN má teda zohľadniť všetky náklady, ktoré má dlžník vynaložiť v
súvislosti s uzatvorenou zmluvou. Ide predovšetkým o úrok, poplatok za uzatvorenie zmluvy,
poplatok za vedenie účtu, rôzne administratívne náklady, či inak označené náklady, medzi ktoré podľa

názoru odvolacieho súdu patrí aj poplatok za poskytnutie služby prevzatie peňažnej hotovosti. RPMN
musí zohľadňovať všetky náklady spotrebiteľa tak, aby bolo možné porovnať výhodnosť či nevýhodnosť
jednotlivých produktov. Zmyslom povinnosti zverejňovať RPMN je umožniť spotrebiteľom, aby sa na
trhu úverových či finančných produktov dokázali čo najlepšie zorientovať a porovnaním RPMN zistiť
výhodnosť úveru. Uvedenie len úverovej sadzby, resp. uvedenie RPMN, ktorá nezahŕňa všetky skutočné

náklady, ešte neznamená, že dlžník bude mať úplné a dostatočné informácie o úvere, ktoré mu má
ponúknuť práve údaj o skutočnej RPMN ako údaj zahrňujúci komplexné náklady. Z úradnej činnosti
odvolacieho súdu je známe, že veritelia častokrát ponúknu výšku úrokovej sadzby v nižšej výške a
svoj zisk si kompenzujú prostredníctvom rôznych poplatkov, mnohokrát sofistikovane skrytých podrôznymi poplatkami, tak ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade. Povinnosť priamo v zmluve uvádzať
skutočnúRPMNazároveňpriemernúRPMNmápomôcťspotrebiteľom,abydokázaliporovnaťjednotlivé
úvery. Odvolací súd preto považoval konanie žalobcu za nekalo súťažné konanie v rozpore s dobrými

mravmi, keď neuviedol vo výpočte RPMN všetky náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, a tak úmyselne vyvolal dojem výhodnosti úveru, čo mohlo mať bezpochyby vplyv na správanie
spotrebiteľa pri výbere úverového produktu. Takémuto konaniu veriteľa nemožno priznať ochranu.

35. Odvolací súd ďalej z obsahu predmetných spotrebiteľských zmlúv zistil, že tieto neobsahujú

údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby spotrebiteľ už pri
podpise bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Vyžaduje sa teda jednoznačná špecifikácia konečnej splatnosti úverov, ktorá je
dodávateľom určená na základe vstupných údajov. V zmluvách sa síce nachádza, že konečným dňom
splatnosti úveru a dlžnej sumy je deň splatnosti poslednej splátky, ktorým je siedmy deň 60. týždňa

po uzavretí zmluvy, prípadne siedmy deň stého dňa po uzatvorení zmluvy, avšak takúto formuláciu
konečnej splatnosti odvolací súd považuje za nedostatočnú, keďže neposkytuje spotrebiteľovi jasný
údaj o tom, kedy nastala konečná splatnosť úveru. Aj súdny dvor vo svojom rozhodnutí pod sp.zn.
C-42/15 veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová uviedol, že síce nemusí byť nutne uvedený
konkrétny dátum splatnosti splátok, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí

a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Odvolací súd má za to, že formulácia siedmy deň 60.
týždňa, prípadne stého týždňa po dni uzavretia zmluvy neumožňuje spotrebiteľovi sa jednoducho, bez
zložitých výpočtov a k tomu potrebných pomôcok dopracovať k presnému dňu konečnej splatnosti.
Nie je ani zrejmé, či splatnosť začína plynúť nasledujúci deň po uzatvorení zmluvy, alebo už v deň
uzavretiazmluvy,atedaajtakátoneurčitáformuláciaspôsobujeto,žespotrebiteľsanemôžejednoducho

dopracovať ku konečnej splatnosti. V danej súvislosti odvolací súd cituje z rozsudku Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 2Co/142/2017, v ktorom označený súd uviedol: „Vo veci sa správne dospelo k
záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru ako jednu z
podstatných náležitostí zmluvy o úvere vyžadovanú ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Odvolací súd uvádza, že nemožno termín splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom

osobitnepripočetnýchtýždennýchsplátkach.Spotrebiteľmusímaťjasnoužpriuzavretízmluvy,akúdlhú
dobu a dokedy má úver splácať. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym
mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný." Podľa § 11
ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až

k), r), y) a v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov
v neprospech spotrebiteľa, čo je aj prípad prejednávanej veci.

36. Ako vyplynulo z odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd sa otázkou bezúročnosti a
bezpoplatkovosti jednotlivých zmlúv o spotrebiteľskom úvere a zmlúv o zabezpečení splátok úveru

z vyššie uvedených hľadísk nezaoberal, keď predmetné zmluvy dôsledne neskúmal, a to z hľadísk
uvedených vyššie.

37. Na základe uvedeného bol krajský súd nútený konštatovať, že súd prvej inštancie v mimoriadne
stručnom odôvodnení nevysvetlil podstatné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého rozsudku,

čím vážnym spôsobom zasiahol do práv odvolateľky na spravodlivý proces. Účinnú argumentáciu
proti rozsudku mohla žalobkyňa prezentovať v opravnom prostriedku len pri jasnom, zrozumiteľnom a
obsažnom odôvodnení, čo v danom prípade nebolo splnené.
38.Popísanépochybenievpostupeokresnéhosúdupovažovalodvolacísúdzatakpodstatné,ženevidel
dôvod ďalej sa v podrobnostiach zaoberať ďalšou argumentáciou žalobcu v jeho opravnom prostriedku,

keďže tu boli jednoznačne splnené podmienky pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Nesprávny postup súdu prvej
inštancievtakomtorozsahubynemalnaprávaťodvolacísúd,ktorýjespravidlaurčenýnato,abynáležite
vykladal a aplikoval právo v opravných konaniach. Účelom fungovania opravného súdu je na kvalitatívne
vyššej úrovni, na základe opravných prostriedkov, preskúmať, či sa na súde prvej inštancie dosiahol

účel civilného sporového konania vyjadrený v článkoch 2, 3 a 6 CSP v spojitosti s článkom 46 a násl.
Ústavy SR, a nie nahrádzať podstatné pochybenia v postupe prvoinštančného súdu.39.Lenpreúplnosťodvolacísúduvádza,žeodvolaciunámietkužalobkyne,žesúdprvejinštancieporušil
jej právo na spravodlivý súdny proces, tým, že jej ako strane sporu uprel možnosť vyjadriť sa ústne ku
všetkým vykonaným dôkazom, neobstojí. Žalobkyňa bola totiž osobne prítomná na pojednávaniach na

Okresnom súde Martin konaných v dňoch 19.09.2017, 21.11.2017, 23.01.2018, kde mala dostatočný
priestor na uplatnenie svojich procesných práv.

40. V ďalšom konaní okresný súd vykoná dokazovanie na základe dôkazov označených a
predložených obidvomi procesnými stranami a vysporiada sa aj s prípadnými ich ďalšími návrhmi na

doplnenie dokazovania a opätovne posúdi nárok žalobkyne uplatnený žalobou. Prihliadne pritom na
argumentáciu obidvoch procesných strán v konaní (vrátanie námietok žalovaného uvedených v jeho
odvolaní na č.l. 158-160 spisu) a dôkazy nimi predložené do spisu. Po doplnenom
dokazovaní okresný súd opätovne rozhodne o nároku žalobkyne uplatnenom žalobou, pričom je viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie (§ 391 ods. 2 CSP). Pri vyhotovení písomného
vyhotovenia rozsudku bude súd prvej inštancie dôsledne vychádzať z ust. § 220 CSP, vrátane jeho

úvodnejčasti,kdeposlovách „VmeneSlovenskejrepubliky"uvedieoznačeniesúduamenoapriezvisko
sudcu rozhodujúceho vo veci.

41. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§

396 ods. 3 CSP), ktoré tiež náležite s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia aj odôvodní.

42. V danej súvislosti odvolací súd poznamenáva, že nepovažuje za správnu takú interpretáciu
ustanovenia§262ods.1CSP,podľaktorejmáaplikáciitohtoustanoveniazodpovedaťvýrokrozhodnutia
o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách

konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 CSP). Podľa výslovného
znenia ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, už len
o výške náhrady trov konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto
náhrady. To znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže rozhodnúť

o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak
by napriek tomu tak rozhodol, prekročil by zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262 ods. 2 CSP, čím
by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil
by tak princíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu

nevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza
do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov v zmysle
§ 262 ods. 1 CSP. Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom
byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, s tým, že následne bude o výške tejto
náhrady rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP), čo je nutné

uviesťaspoňvodôvodnenísúdnehorozhodnutia.Lentakoutoformuláciouvýrokuonáhradetrovkonania
bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení
s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom
pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Obdobný názor prezentoval aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.03.2017. Odvolací súd je však na rozdiel od

dovolacieho súdu toho názoru, že informácia o ďalšom procesnom postupe súdu, t.j., že následne bude
o výške náhrady trov konania rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.
2 CSP) je postačujúca v odôvodnení súdneho rozhodnutia a táto nemusí byť súčasťou jeho výrokovej
časti.

43. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)