Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. január 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/101/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216217148
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2216217148.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so
sídlom Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, právne zastúpeného AK Herceg s.r.o., so sídlom
Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 358 90 240, konajúc JUDr. Ivanou Vidovencovou, proti žalovanej: Q.
S., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX H. č. XXX, o zaplatenie 1.820,99 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 14Csp/153/2016-66 zo dňa 08.12.2017,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v časti

náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrad trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
2.298,45 eur s úrokom z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 1.820,99 eur od 19.09.2014 až do
zaplatenia, to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. vo zvyšku súd žalobu zamietol. Vo
výroku III. súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 33,16%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 497 ods. 1, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1
Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 a 8, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, 5, § 54 ods. 1 a 2, § 559, § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka.
Vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba žalobcu čo
do zaplatenia predmetnej istiny vo výške 2297,45 eur (z toho istina vo výške 1820,99 eur, úroky vo výške
475,18 eur, úroky z omeškania vo výške 1,28 eur) je dôvodná, pretože na základe zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru uzatvorenej dňa 7.11.2012 poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 2.000 eur s

dohodnutouvýškoucelkovýchnákladov1996eur,ktorýúversažalovanázaviazalasplácaťvmesačných
splátkach v počte 60 po 66,60 eur, ktorú povinnosť si žalovaná riadne neplnila a dohodnuté mesačné
anuitné splátky riadne a včas žalobcovi neuhrádzala. Na základe výziev na úhradu dlhu listom zo dňa
18.09.2014 (č.l. 26) bola žalovaná k 18.09.2014 v omeškaní vo výške 672,46 eur. Po márnej výzve
bola ku dňu 18.09.2014 vyhlásená predčasná splatnosť celého úveru s príslušenstvom v celkovej výške
2297,45 eur, z toho istina vo výške 1820,99 eur, úroky vo výške 475,18 eur, úroky z omeškania vo výške
1,28 eur, z ktorej sumy žalovaná nič neuhradila. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozsudku. O úroku z omeškania rozhodol súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia
§ 517 OZ a § 3 Nariadenia vlády, keď si však žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 1% ročne zo
sumy 1820,99 eur od 19.09.2014, súd mu v tomto vyhovel.3. Podľa ustanovení § 502 a § 503 Obch. zák. vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere
platiťúrokyvdojednanejvýškeoddobyposkytnutiapeňažnýchprostriedkovaždodobyurčenejzmluvou
ako lehota splatnosti úveru. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú

splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.
4. Vo zvyšku, čo do vyčísleného úroku vo výške 1114,43 eur (1589,61 - 475,18) vyčísleného po
zosplatnení až do 14.10.2016 a úroku vo výške 29,5% ročne zo sumy 1820,99 eur od 15.10.2016 do
zaplatenia, ako i úrokov z omeškania v sume 38,61eur (39,89 - 1,28) vyčíslené k 14.10.2016, súd žalobu
zamietol. Predmetnú zmluvu súd považoval za zmluvu spotrebiteľskú. S poukazom na ustanovenie §

52 OZ, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sa použijú vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. V danej veci uplatňuje žalobca svoj nárok na
úrok vo výške 29,5% ročne v súlade s úverovou zmluvou. Je pravdou, že úroky predstavujú odplatu
alebo cenu plnenia, avšak povinnosť platiť úroky z úveru má svoje limity v tom zmysle, že táto zásada
platí až do zosplatnenia úveru, pretože po zosplatnení úveru nastupujú sankčné úroky z omeškania.

Kumulácia úrokov z úveru ako aj úrokov z omeškania by predstavovala neúmernú a neprijateľnú záťaž
pre žalovaného ako spotrebiteľa. V danom prípade lehota splatnosti úveru nastala dňom 18.09.2014 a
týmto dňom nastala splatnosť aj úrokov, k tomu tiež do vtedy nabehnutých úrokov z omeškania, ako
i poplatkov. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
256 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd

náhradu trov konania pomerne rozdelí. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Preto súd žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 33,16%,
a to podľa pomeru úspechu v spore (66,58% : 33,42%). V súlade s § 262 ods. 1 CSP súd rozhodoval
len o nároku na náhradu trov konania, o ich výške podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

5. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodňuje
dôvodmi uvedenými v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) písm. h) C.s.p. a navrhuje jeho zmenu
tak, že súd žalobe vyhovie v celom rozsahu, uplatniac si náhradu trov konania. Žalobca považuje

rozhodnutie súdu prvej inštancie po právnej stránke za nesprávne a má zato, že súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil. Zmluva o Ready Konte na báze bežného účtu bola uzatvorená medzi
stranami sporu dňa 07.11.2012 v súlade s platnými a účinnými ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. V zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného
zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy predstavovala zmluva o bežnom účte tzv. absolútny

obchodnoprávny záväzkovo-právny vzťah, čo znamená že právne vzťahy medzi stranami sporu sa bez
ohľadu na povahu účastníkov spravovali ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 52 ods.
2. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) bolo do Občianskeho
zákonníka začlenené až s účinnosťou od 01.04.2015 (po uzatvorení zmluvy Ready konte) a keďže táto
konkrétna právna úprava nemá v rámci Občianskeho zákonníka príslušné prechodné ustanovenie, je

potrebné analogicky použiť § 879p Občianskeho zákonníka. V súlade s ust. § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka má žalobca právo okrem úrokov z omeškania i právo na úhradu uplatnených bežných úrokov.
Záväzok platiť úroky ako odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov je podstatnou časťou zmluvy
o úvere a zákon viaže povinnosť dlžníka platiť úroky na dobu poskytnutia finančných prostriedkov.
Záväzok platiť úroky ako odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov je podstatnou časťou zmluvy

o úvere a zákon viaže povinnosť dlžníka platiť úroky na dobu poskytnutia finančných prostriedkov. Z
podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka
platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Rozhodnutie odoberajúce dlžníkovi povinnosť uhradiť úroky zo
splatnej pohľadávky, ukladajúce dlžníkovi povinnosť hradiť len úroky z omeškania, by takéhoto dlžníka
neprimerane zvýhodňovalo oproti ostatným, riadne platiacim klientom, ktorí za rovnaký úver zaplatia

nepomerne viac ako dlžník, ktorý je zaviazaný uhradiť len úroky z omeškania. V tejto súvislosti odvolateľ
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/140/2013 zo dňa 16.10.2013. Žalobca
poukazuje i na skutočnosť, že povinnosť žalovaného uhradiť žalobcovi z poskytnutého úveru aj úrok
okrem uvedených ustanovení Obchodného zákonníka vyplýva i zo samotnej zmluvy o poistenom OTP
expres úvere, a to z čl. I. bod. 1 a z čl. IV. bod. 1. a čl. VII bod 5. Zmluva o úvere vyhlásením predčasnej

splatnostiúveruvzmyslečl.VIIIbod.2písm.e)nezaniklaanezanikolaninárokžalobcuvočižalovanému
na zaplatenie zmluvného úroku. Naopak táto povinnosť žalovaného trvá až do úplného splatenia istiny
pohľadávky. Odvolateľ poukázal aj na znenie ust. § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
si účastníci občianskoprávnych vzťahov môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylneod zákona, ak to zákon vyslovene nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevypláva, že sa od
neho nemožno odchýliť. V čase podpísania Zmluvy o úvere bol v platnosti Občiansky zákonník, ktorý
neobsahoval žiadne ustanovenie, podľa ktorého by pri poskytovaní úverov nemal veriteľ voči dlžníkovi

právo popri úrokoch z omeškania i právo na zaplatenie riadnych úrokov. V zmysle ustanovenia § 1 ods.
1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
sa úrok výslovne uvádza ako súčasť odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi (za
podmienok, že je dohodnutý pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, t.j. že ide o zmluvný úrok, tak ako je
to i v prípade, ktorý je predmetom tohto konania). Záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého by

dlžníci v omeškaní boli povinní uhradiť veriteľovi len zákonné úroky z omeškania a neboli by povinní
uhradiť z poskytnutého úveru i zmluvné úroky by de facto zlegalizoval zvýhodnenie neplatiacich dlžníkov
(s povinnosťou uhradiť len zákonné úroky z omeškania na úrovni v súčasnosti 5 % p.a., vychádzajúc
zo základnej úrokovej sadzieb ECB a vyššie uvedenej vyhlášky) oproti riadne platiacim klientom, ktorí
boli v zmysle posudzovanej zmluvy o úvere povinní uhradiť veriteľovi riadne úroky vo výške 29,50 %
p.a.. Žalobca žiada od žalovaného úroky z omeškania len vo výške 1% ročne z nezaplatenej istiny

a uplatnením zákonných úrokov popri úrokoch z omeškania po zosplatnení úveru teda nedochádza k
neprimeranému zaťaženiu žalovaného.

6. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3

C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je
namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny s použitím
§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil.

10. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažnej miere zdieľa i

právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na prevažne správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako veriteľ uzatvoril dňa 7.11.2012 so žalovanou ako dlžníkom
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 2000 eur s úrokovou

sadzbou 29,5% ročne, RPMN vo výške 36,51%, Celková čiastka ktorú musí dlžník zaplatiť je 3996
eur; priemerná RPMN je 21,30%; žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v 60
mesačných splátkach po 66,6 eur, počnúc od 7.12.2012 do 7.11.2017. Z výzvy na zaplatenie záväzku z
25.07.2014 (č.l. 23) je zrejmé, že k tomuto dňu žalovaná meškala s viac ako 3 splátkami a bola vyzvaná
na zaplatenie sumy 543,85 eur najneskôr do 15 dní od doručenia tejto výzvy. Zároveň bola upozornená

na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Z výzvy a vyhlásenia úveru za predčasne splatný
z 18.09.2014 (č.l. 26) je zrejmé, že k 18.09.2014 sú nezaplatené splátky vo výške 672,46 eur a preto
po márnej výzve bola vyhlásená predčasná splatnosť celého úveru v 10.deň odo dna doručenia výzvy
v sume 2297,45 eur, z toho istina vo výške 1820,99 eur, úroky vo výške 475,18 eur, úroky z omeškaniavo výške 1,28 eur a poplatky vo výške 0 eur. Z rozpisu realizovaných úhrad žalovanou (č.l. 30 rub) je
zrejmé, že za obdobie od 07.12.2012 do 9.01.2014 zaplatila celkom sumu na splátky vo výške 701,42
eur, z toho na splátku istiny vo výške 179,01 eur, na splátky úrokov sumu vo výške 560,01 eur, na

úrokoch z omeškania sumu vo výške 3,1 eur a na poplatkoch 92,5 eur.

12. Podstatnou spornou otázkou zostalo, aký má vplyv zosplatnenie úveru na ďalšie úročenie, t.j. či má
veriteľ nárok na zmluvne dohodnuté úroky z úveru aj po zosplatnení, alebo po takomto zosplatnení má
nárok len na zákonné úroky z omeškania.

13. Pre jednoznačné určenie plnení, ktoré má veriteľ právo od dlžníka požadovať, je potrebné jasne
rozlíšiť úrok zmluvný od úroku z omeškania, a to najmä z časového hľadiska. Zmluvný úrok je plnenie,
ktoré má akcesorickú povahu. Je teda spojené s istinou úveru a od jej existencie závisí aj samotný
zmluvný úrok. Veriteľ sa môže rozhodnúť, či bude úrok z poskytnutého úveru požadovať. Zmluvný úrok
je vlastne odmena veriteľa za to, že poskytol finančné prostriedky dlžníkovi. Veriteľovi, ktorý poskytne

dlžníkovi úver, popri nároku na vrátenie poskytnutej sumy úveru vzniká aj právo na zmluvné úroky, teda
na akúsi odmenu za to, že svoje finančné zdroje poskytol inému, za podmienok a vo výške, ktoré si
dohodnú v zmluve.

14. Oproti zmluvným úrokom je úrok z omeškania odlišným inštitútom definovaným v ustanovení §

517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis. Dlžník sa dostane do omeškania so splatením dlhu, ten sa stane splatným a následne nastupuje
právo veriteľa požadovať úrok z omeškania a prípadne aj zmluvnú pokutu.

15. Odpoveď na otázku, či možno zmluvné úroky požadovať aj po splatnosti úveru, spočíva primárne
v posúdení, či je potrebné ustanovenie § 517 ods. 2 OZ považovať za kogentné (bez možnosti sa
od neho odchýliť) alebo plne dispozitívne (dá sa od jeho znenia odchýliť). Kogentný výklad znamená,
že ak je dlžník v omeškaní, môže veriteľ požadovať iba samotné plnenie dlžnej istiny a následne

úrok z omeškania, ktorý je pre spotrebiteľské úverové vzťahy limitovaný (na rozdiel od úpravy podľa
Obchodného zákonníka, podľa ktorej sa strany môžu dohodnúť na výške úroku a táto nie je pre
obchodnoprávne vzťahy limitovaná).

16. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda popri

úrokoch z omeškania či iných sankciách už zaoberala. Aj Najvyšší súd SR v obdobnej veci vyslovil
názor, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 4 Obo
143/98). V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania
označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 OZ o administratívnom strope

úrokov z omeškania.

17. Je nesporným, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie
finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do
splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa

prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom
stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet
zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri
úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných
prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné

(napr. zmluvná pokuta).

18. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa
iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.
Úrokpretopredstavujejednoduchopovedanécenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,

ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci
zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a ide o nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasneobetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe
kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok.

19. Podľa názoru vyslovenom i v rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn.
6Co/190/2014)inýstavjevšakpríznačnýprepredčasnéamimoriadnezosplatnenieúveru,kdeveriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho

strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.
Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal

stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde
dlžník by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by
naďalej mal nárok na úroky zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. Išlo by o právny stav, podľa

ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval,
ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi - spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké
práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

20. Odvolací súd poznamenáva, že odvolateľ v odvolaní k úrokom popri úrokoch z omeškania

neargumentovalžiadnymoznačenýmrozhodnutímsúdu,ktorébyvyznievalovprospechjehoodvolacích
dôvodovanímprezentovanéhonázoru.Naopak,nemožnosťuplatňovaniaúrokovzúverupozosplatnení
úveru bola predmetom prieskumu aj Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012
považoval za ústavne konformný taký postup súdov, na základe ktorého veriteľovi neboli priznané úroky
z úveru po jeho zosplatnení.

21. Ďalšou spornou otázkou zostalo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď celý zmluvný vzťah
medzi sporovými stranami posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

22. Súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech
spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Nič
na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi sporovými stranami je tzv.

absolútnymobchodno-záväzkovýmvzťahom,ktorýsariadirežimomObchodnéhozákonníkabezohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

23. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky

upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke úrokov, ktorá je na prospech
spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje
zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

24. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je

dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej
úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že ajprávna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno

prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

25. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila

(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku, započítania a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné

ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

26. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla
2015,sp.zn.3MCdo14/2014,podľaktoréhoustanovenie§52ods.2tretejvetyObčianskehozákonníka,

podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí
zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu
aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. §

5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie
aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí
z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014.

27. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď žalobcovi nepriznal úroky z poskytnutého úveru

za obdobie po zosplatnení úveru a za toto obdobie po zosplatnení úveru mu priznal zákonné úroky z
omeškania. Vychádzajúc z takýchto vecne správnych právnych názorov, ktoré súd prvej inštancie aj
náležite odôvodnil, dôvodne zaviazal žalovanú na zaplatenie len časti žalovanej sumy vyjadrenej vo
výroku I. preskúmavaného rozsudku a vo zvyšnej časti vo výroku II. žalobu dôvodne zamietol.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potom rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietnutej časti vo výroku II. a v závislom výroku o náhrade trov konania vo výroku III. v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

29. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. žalovanej ako úspešnej strane sporu vznikol nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, odvolací súd však vychádzal z toho, že žalovanej
v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, keď sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, ani si náhradu
trov odvolacieho konania neuplatnila, preto bolo dôvodné žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznať.

30. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).