Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. máj 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/66/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815201088
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5815201088.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobcov:
1/ O. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XXX, 2/ E. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XXX, 3/ T. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XXX, 4/ A. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., F. C. č. XXX, 5/ E. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F., F. C. č. XXX, žalobcovia 1/ - 5/ právne zastúpení: KUBINEC & PARTNERS
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Trojičné nám. 122, Tvrdošín, IČO: 36 851 574, proti žalovaným:
1/ Ing. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XXX, 2/ S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. nad H. č. XXX,
3/ S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., F. T. č. XX, 4/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., F. T. č. XX a

5/ PROPERTY HOLDING, a.s., Bratislava, Panenská č. 13, IČO: 36 358 606, žalovaní 1/ - 4/ právne
zastúpení: JUDr. Peter Machaj, advokát so sídlom C. P., S. XX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva, na odvolanie žalobcov 1/ - 5/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/64/2015-128
zo dňa 17. augusta 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ - 5/ p r i z n á v a proti žalobcom 1/ - 5/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že nimi
označené nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v katastrálnom území W., patria do dedičstva po nebohom
P. E., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX (výrok I.). Žalobcom 1/ - 5/ uložil povinnosť nahradiť
žalovaným 1/ - 5/ trovy konania v plnej výške, vyčíslené v uznesení, ktoré bude vydané po právoplatnosti
rozsudku (výrok II.).

2. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že pozemky, ktoré sú predmetom žaloby,
sú v súčasnosti v katastri nehnuteľností evidované na žalovaných 1/ - 5/. Z výsluchu žalobcu 1/ a
svedkyne I. Q. mal preukázané, že žalobcovia a ich právni predchodcovia uvedené nehnuteľnosti
užívali v rozdelenom stave, teda každý zo spoluvlastníkov užíval a obhospodaroval reálne vydelené
časti pozemkov. V priebehu konania žalobca 1/ svoje pôvodné vyjadrenia ohľadne takéhoto užívania
pozemkov zmenil a tvrdil, že 3 - 4 roky užívala reálne vydelenú časť jedna rodina, zozbierala

úrodu a potom sa dohodli s inými spoluvlastníkmi, že si pozemky vymenia, to znamená, že potom
užívali inú, reálne vydelenú časť pozemkov. Okresný súd takúto zmenu tvrdenia žalobcov označil
za účelovú, poukázal na znenie žaloby a vyjadrenia žalobcov na prvom pojednávaní, kde takéto
okolnosti netvrdili. Okresný súd potom dospel k právnemu záveru, že reálna deľba či zámenapozemkov v spoluvlastníctve vykonaná spoluvlastníkmi, neformálnym spôsobom mimo pozemkovej
knihy, nebola za platnosti uhorského obyčajového práva, do platnosti ktorého spadá aj spôsob užívania
sporných nehnuteľností opísaný žalobcami, výnimkou. Poukázal na rozhodnutie č. 911/1932 uverejnené

v Úradnej zbierke rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu Československej republiky, v ktorom sa
uvádza, že v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe na
mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto
nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, treba vidieť dohodu strán o deľbe, poprípade o zámene
týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva; na platnosť takejto deľby

nevplýva ani okolnosť, že niektoré časti nehnuteľnosti má v spoločnej držbe viac spoluvlastníkov,
iné časti majú zase jednotliví spoluvlastníci vo výlučnej držbe a takáto dohoda mohla byť uzavretá
aj mlčky (konkludentným činom). Potom, ak žalobcovia v súvislosti s užívaním pozemkov tvrdili, že
spoluvlastníci sa v užívaní reálne vydelených častí pozemkov striedali, znamenalo by to len, že vlastníci
reálne vydelených častí pozemkov po predchádzajúcej dohode užívali pozemok druhého vlastníka
a naopak. Na jeho záver o reálnej deľbe pozemkov by nemalo vplyv, ani keby sa takéto tvrdenie

žalobcov preukázalo. Pokiaľ sa potom žalobcovia domáhali určenia, že do dedičstva po ich právnom
predchodcovi patria spoluvlastnícke podiely k pozemkom, ich nárok nie je dôvodný. Skutkové okolnosti,
ktorými vymedzovali svoj nárok, svedčia o tom, že ich predchodca, poručiteľ v čase smrti nemohol
byť podielovým spoluvlastníkom pozemkov v určitom ideálnom podiele, ale len vlastníkom konkrétnych
pozemkov alebo ich reálne vydelených častí. O náhrade trov konania rozhodol podľa zásady úspechu

v spore v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia 1/ - 5/ a žiadali
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietali,
že okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedli, že súd prvej inštancie nedal v odôvodnení svojho
rozhodnutia odpoveď na základnú otázku, ktoré časti pôvodných pozemnoknižných parciel tvoriacich
predmetsporubolivydelenévprospechichprávnehopredchodcu.Akuvažovalonaplnenípredpokladov
reálnej deľby podľa obyčajového práva, platného na Slovensku do konca roka 1950, musel by mať
nespochybniteľné preukázané, že všetci podieloví spoluvlastníci, zapísaní do pozemkovej knihy, sa

medzi sebou rozdelili a z jeho odôvodnenia by malo vyplynúť, ktorú časť reálne rozdeleného pozemku
nadobudol každý so spoluvlastníkov zapísaných v pozemnoknižnom protokole č. 135 pre k.ú. W..
Reálna deľba tak bez ďalšieho v konaní nebola preukázaná. Okrem toho, poručiteľ P. E. odišiel
v roku 1926 do Kanady po tom, ako mu bol spoluvlastnícky podiel na predmete sporu darovaný
jeho nevlastným bratom D. E. a vrátil sa až koncom roka 1949. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom

sporu, užívala jeho manželka so synom D.. Otázne potom zostáva, či k reálnej deľbe došlo medzi
pôvodnými pozemnoknižnými vlastníkmi a či nedošlo len k faktickému reálnemu užívaniu zo strany
manželky P. E. a jej syna D.. Ďalej namietali, že ani zo zápisov v pozemnoknižnom protokole
nevyplýva, že by existovala dohoda spoluvlastníkov o reálnej deľbe. Tiež z potvrdenia obce W. zo
dňa 11.12.1995 vyplývajú skutočnosti, ktoré nenasvedčujú záveru o reálnej deľbe medzi pôvodnými

pozemnoknižnými vlastníkmi, nakoľko obec potvrdila užívanie nehnuteľností žalobcom 1/ v rosahu
1/3-iny pomeru k celku pre účely vydania osvedčenia podľa zákona č. 293/1992 Zb.. Podkladom pre
vydanie osvedčenia podľa tohto zákona boli aj čestné vyhlásenia P. R., I. Q., ktoré tiež vyhlásili, že
žalobca 1/ je oprávneným držiteľom týchto nehnuteľností a predmet sporu drží od roku 1994 titulom daru
od právnych nástupcov pozemnoknižných vlastníkov. Uvedené osvedčenie bolo zapísané do katastra

nehnuteľností dňa 11.03.1997, od ktorého plynula 10-ročná lehota, ktorá však neuplynula, lebo bol
vymazaný z listu vlastníctva a na jeho miesto bola zapísaná právna predchodkyňa žalovaných 1/ - 4/
na základe neoprávneného dedičského rozhodnutia po nesprávnom vlastníkovi. Ich tvrdenia o užívaní
nehnuteľnostíneznamenajú,žeksamotnejreálnejdeľbemedzipôvodnýmipozemnoknižnýmivlastníkmi
aj došlo. Naopak, zo zápisov v protokole č. 135 vyplýva, že ide o podielové spoluvlastníctvo tam

uvedených pozemnoknižných spoluvlastníkov v čase, keď už nebohý P. E. bol dávno v Kanade. Ďalej
namietali, že žalovaní 1/ - 4/ nepreukázali žiadnym relevantným dôkazom, že D. E., nar. XX.XX.XXXX,
zapísaný ako podielový spoluvlastník bod B8 v predmetnom pozemnoknižnom protokole je ich právny
predchodca. Právni predchodcovia žalovaného 1/ - 4/ obnovili dedičské konanie až v roku 2002 po jeho
osobe, pričom nesprávne stotožnili svojho predka D. E., nar. XX.XX.XXXX s D. E., nar. XX.XX.N.. D. E.,

nar. XX.XX.XXXX nemohol hospodáriť na predmete sporu a odvádzať kontigenty z pôdy, za nesplnenie
ktorých by bol nepochybne trestaný z dôvodu, že bol učiteľom. Je to spoločenský fakt, ktorý nemožno
spochybňovať, táto skutočnosť mala viesť súd prvej inštancie k zisteniu, že skutočným spoluvlastníkom
predmetu sporu bol práve nebohý P. E..4. Žalovaní 1/ - 4/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Uviedli, že spoluvlastnícke podiely v sporných nehnuteľnostiach nadobudli darovacou

zmluvou v roku 2006, ktorá bola riadne zapísaná a zavkladovaná na katastri nehnuteľností, a to
od prechádzajúceho vlastníka, ktorý bol rovnako zapísaný na liste vlastníctva. Žalobcovia sporné
nehnuteľnosti nikdy neužívali a neužívali ich ani ich právni predchodcovia. Žalobcovia nepreukázali,
akým spôsobom mal nadobudnúť nehnuteľnosti zapísané v PK protokole č. 135 „D. E.“, akým
spôsobom mal nadobudnúť nehnuteľnosti „P. E.“. Uvedené zostalo len v štádiu tvrdení, bez dôkazov.

Okresný súd správne hodnotil tvrdenia žalobcov o spôsobe užívania reálne vydelených častí sporných
pozemnoknižných nehnuteľností.

5. Žalovaný 5/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov rovnako navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiach získal na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 16.03.2011 v dobrej viery, že toto získava od skutočného vlastníka, preto by mu

mala byť poskytnutá ochrana v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

6. Žalobcovia v replike k vyjadreniam žalovaných opätovne poukázali na to, že právny predchodca
žalovaných D. E., nar. XX.XX.XXXX, nemohol vlastniť a v žiadnom prípade užívať nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom sporu práve z dôvodov, ktoré uvádzali už v podanom odvolaní. Opätovne zdôraznili, že

žalovaní 1/ - 4/ nepreukázali, že D. E., nar. XX.XX.XXXX, zapísaný ako podielový spoluvlastník sporných
nehnuteľností v PK protokole č. 135 pod B8, je ich právnym predchodcom. Tiež sa opätovne vyjadrovali
k nesprávnosti záverov súdu prvej inštancie o reálnej deľbe sporných nehnuteľností medzi bývalými
pozemnoknižnými spoluvlastníkmi. Na margo tvrdenia žalovaného 5/ o jeho dobrej viere uviedli, že
žalovaný 5/ v tomto prípade ani nemohol nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka, v zmysle zásady

súkromného práva nikto nemôže previesť viac práv, než má sám.

7. Žalovaný 5/ v duplike k vyjadreniu žalobcov 1/ - 4/ poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.
ÚS 549/2015 zo dňa 16. marca 2016, závery ktorého odôvodňujú správnosť jeho písomného vyjadrenia
k odvolaniu žalobcov.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania
(§379,§380CSP)abeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.1CSPacontrario)napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Žalobcovia namietali nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce
aplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávnehointerpretoval,aleboakzosprávnychskutkovýchzáverov

vyvodil nesprávne právne závery.

10. Odvolatelia tiež namietali nesprávne skutkové zistenia okresného súdu na základe vykonaného
dokazovania. Primárne sa odvolací súd zaoberal dôvodnosťou tejto námietky, nakoľko od jej
opodstatnenosti následne závisí aj správne právne posúdenie zisteného skutkového stavu.

11. Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že okresný súd pri ustálení skutkového stavu veci
vychádzal z tvrdení žalobcov v podanej žalobe, ako aj z vyjadrení v rámci konania. Žalobcovia v žalobe
uviedli, že nimi označené nehnuteľnosti boli obhospodarované P. E. (poručiteľom) so svojou manželkou,
ktorý sa k nim správal ako vlastník so všetkými právami vlastníkovi prislúchajúcimi. Žalobca 1/ vo

výpovedi pred okresným súdom na pojednávaní konanom dňa 27.06.2016 uviedol, že sporné pozemky
užívala výlučne „naša rodina, čím myslím môjho deda a môjho otca a aj ja som tam chodil kosiť“.
Túto skutočnosť potvrdila aj žalobcami navrhnutá svedkyňa I. Q., vypočutá na rovnakom pojednávaní.
Je pravdou, že na nasledujúcom pojednávaní, konanom dňa 17.08.2016 žalobcovia svoje tvrdenia
„pozmenili“ a vzhľadom aj na výpoveď I. Q. začali tvrdiť striedavé užívanie sporných nehnuteľností

rodinami jednotlivých spoluvlastníkov. Okresný súd na základe takto vykonaného dokazovania podľa
názoru odvolacieho súdu správne ustálil, že možno dospieť k záveru o reálnej deľbe sporných
nehnuteľností pôvodnými podielovými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi. Pri hodnotení vykonaného
dokazovania správne vychádzal zo zásad pre hodnotenie dôkazov upravených v § 191 ods. 1 CSP.Podľa tohto ustanovenia dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Zároveň v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v spore, v ktorom sa žalobcovia domáhajú

kladného určenia svojho tvrdeného vlastníctva, zaťažuje ich dôkazné bremeno, t.j. povinnosť tvrdenia,
akým titulom svoje tvrdené vlastníctvo nadobudli. Samotní žalobcovia tvrdili, že ich právny predchodca
je vlastníkom sporných nehnuteľností na základe neformálnej ústnej darovacej zmluvy medzi pôvodným
pozemnoknižným vlastníkom D. E., zapísaný pod B8 v PK protokole č. 135 pre k.ú. W. a ich právnym
predchodcom P. E. (poručiteľom). Ďalej tvrdili, že od tohto momentu sporné nehnuteľnosti užívala

výlučne ich rodina. Na preukázanie tejto skutočnosti označili aj svedkyňu, ktorá bola v konaní vypočutá.
Žalobcovia sa domáhali určenia, že ich právny predchodca je podielový spoluvlastník sporných
nehnuteľností, avšak uplatnený nárok vymedzovali tvrdením o výlučnom užívaní týchto konkrétnych nimi
označených nehnuteľností, a to dlhodobo od času, odkedy ich právny predchodca tieto nehnuteľnosti
mal nadobudnúť darom, t.j. od r. 1926. Okresný súd tak na základe vykonaného dokazovania dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktoré následne aplikoval správny právny predpis.

12. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 platila zásada, že vlastníkom
nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy bol (okrem výnimiek) ten, kto bol ako vlastník tejto veci
zapísaný. Zápisy do pozemkovej knihy mali tzv. konštitutívny charakter, čo znamenalo, že vlastnícke
právo k nehnuteľnej veci, zapísanej v pozemkovej knihe, bolo možné spravidla nadobudnúť len zápisom

(vkladom) do pozemkovej knihy. Táto zásada však platila len pre prípady nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnej veci prevodom, výnimku tvorilo nadobudnutie vlastníckeho práva dedením a
vydržaním. Z tohto vyplýva, že ak išlo o nadobudnutie vlastníctva držbou, mohlo k nemu dôjsť aj
„mimo“ zápisu v pozemkovej knihe. Nie je preto dôvodná námietka žalobcov, že v pozemnoknižnom
protokole neboli evidované žiadne zmeny vlastníctva sporných nehnuteľností titulom ich reálneho

rozdelenia. V tomto prípade správne okresný súd poukázal na rozhodnutie UR Zb. 911, podľa ktorého
dlhotrvajúci stav držby a užívania nehnuteľností možno považovať za dohodu strán o deľbe, nielen
čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. Pokiaľ si spoluvlastníci spoločnú nehnuteľnosť rozdelili,
nezáležínato,čiuskutočnenádeľbazodpovedápozemnoknižnému(poprípadeináčtvrdenému)pomeru
spoluvlastníckych podielov (UR Zb. 1201).

13. Na základe uvedených skutočností preto krajský súd nepovažoval odvolanie žalobcov za
opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1 CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, preto im voči neúspešným žalobcom priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

15. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie

druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)