Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. február 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/98/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817208510
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8817208510.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., IČO:
47 967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelára
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361
368, proti žalovanej: Z. Y., T..: XX.XX.XXXX, H. D.Ý. Ž. XX, XXX XX D. Ž., o zaplatenie 1.000,- Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. XXCsp/
XXX/XXXX - XX zo dňa 16.07.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách

konania.

Priznáva žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I.
výroku, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 998,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,25 % ročne zo sumy 998,- Eur od 01.06.2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. V II. výroku rozsudku súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v III.
výroku vyslovil, že žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznáva.

2. V odôvodnení rozhodnutie uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal vydania rozhodnutia,
ktorýmbysúdzaviazalžalovanúzaplatiťmusumuistinu1.000,-Eur,úrokyvovýške205,47Eur,úrokyvo
výške 770,98 Eur, úroky zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.000,- Eur, vo výške 25,5 % p.a. zo
sumy 1.000,- Eur, od 08.06.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % p.a. zo sumy 1.000,-
Eur od 08.06.2017 do zaplatenia, poplatky vo výške 39,08 Eur, trovy súdneho konania. Uznesením zo
dňa 07.05.2018 súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby a to tak, že žalovaný je povinný v lehote

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu 1.000,- Eur, úroky vo výške 205,47 Eur,
úroky vo výške 770,98 Eur, úroky zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.000,- Eur vo výške 25,5
% ročne zo sumy 1.000,- Eur od 01.06.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne
zo sumy 1.000,- Eur od 01.06.2017 do zaplatenia, poplatky vo výške 39,28 Eur. Žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi náhradu trov súdneho konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku vo
výške 60,- Eur a z trov právneho zastúpenia, tak, ako budú vyčíslené v zákonnej lehote, a to do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

3. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu,
že právny predchodca žalobcu ako spoločnosť a žalovaná uzavreli dňa 11.02.2014 zmluvu o úvere
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanej vo výške 1.000,- Eur. Žalovaná sa zaviazala tentoúver splatiť v 72 mesačných splátkach vo výške 28,- Eur, výška úrokovej sadzby v zmluve bola uvedená
vo výške 25,50 % ročne. Bola uvedená RPMN 28,70 a priemerná RPMN vo výške 25,84. Prvá splátka
bola splatná dňa 15.03.2014 a posledná dňa 15.02.2020. Podľa zmluvy jej súčasťou sú obchodné

podmienky. Listom zo dňa 28.11.2014 právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru
k 28.11.2014 z dôvodu podstatného porušenia podmienok zmluvy o úvere a obchodných podmienok,
ktoré tvoria súčasť zmluvy. Z karty klienta a vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že žalovaná uhradila časť
sumy vo výške 2,- Eur. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na znenie vyjadrenia žalobcu, ktoré uviedol
v bode 9 odôvodnenia rozhodnutia.

4. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2,
3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); §
39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1 - 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo

„OZ“); § 3 ods. 1, 2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.

5. V zmysle vyššie uvedeného právneho posúdenia zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie mal
za to, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom a žalovanou ako spotrebiteľom bola

uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Súd prvej inštancie preskúmal
predloženú spotrebiteľskú zmluvu o úvere v časti dohodnutého úroku nakoľko sa tento dohodnutý úrok
javil ako neprimerane vysoký. Súd prvej inštancie posúdil celý úver za bezúročný, a zmluvu v časti
dohody o úrokoch vyhodnotil za neplatnú. Uviedol, že podľa obsahu zmluvy medzi stranami sporu bol
dohodnutý úrok 25,50 % ročne. Súd prvej inštancie zisťoval výšku úrokovej sadzby z úverov obdobných

v rozhodnom období na internetovej stránke Národnej banky Slovenska a zistil, že výška pri obdobných
úveroch v rozhodnom období bola 10,44 % ročne. Táto výška predstavuje zhruba viac ako dvojnásobok
výšky úrokovej sadzby za ktorú poskytovali banky úvery v rozhodnom čase teda v čase uzavretia
zmluvy. Preto je podľa názoru súdu prvej inštancie dohoda o úroku v rozpore s dobrými mravmi a
preto v zmysle cit. zákonných ustanovení je táto časť zmluvy neplatná. Z neplatnej dohody nemôže

vzniknúť právo na plnenie. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR XMCdo X/XXXX zo dňa
31.07.2009 uviedol, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka,
teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde
vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia
zmluvy. Vychádzajúc aj z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 05.11.2014

doplnil, že v spomínaných rozhodnutiach súd považoval za rozporné s dobrými mravmi poskytnutie
úveruspotrebiteľovizacenuprevyšujúcuo100%priemernúcenuporovnateľnýchúverovposkytovaných
bankami. Opätovne uviedol, že v danom prípade ročná sadzba úroku dohodnutého medzi účastníkmi
predstavuje 25,50 %, pričom úroky pri porovnateľných úveroch poskytované bankami v rozhodnom
období boli 10,44 %. V danom prípade teda ide o neprimerané vysoké úroky, ktoré boli dojednané

v rozpore dobrými mravmi, preto je s poukazom na ust. § 39 OZ (Občianskeho zákonníka) zmluva o
úvere v časti odplaty neplatným právnym úkonom. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvádzané závery
považovaldohoduoúrokochvovýške25,50%zaabsolútneneplatnú,nakoľkosapriečidobrýmmravom
a zároveň takto dohodnutú odplatu považoval súd aj za neprimeranú v zmysle § 53 a § 54 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu, nemožno ich

ďalej ani moderovať. Keďže úver bol poskytnutý vo výške 1.000,- Eur a súd prvej inštancie ho považoval
zabezúročnýzvyššieuvedenýchdôvodovaúhradyzostranyžalovanejbolivsume2,-Eur,dlhžalovanej
predstavuje sume vo výške 998,- Eur. V tejto časti považoval súd prvej inštancie žalobu za dôvodnú.
Zvyšok uplatnenej pohľadávky uvedenej žalobcom v žalobnom návrhu súd prvej inštancie nad sumu
998,- Eur, pokiaľ ide o úroky a poplatky, považoval za neopodstatnený a nepreukázaný už z vyššie

uvedených dôvodov. Keďže súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný má žalobca nárok len na
vrátenie nesplatnej časti istiny úveru, ktorú žalobcovi súd priznal. Zvyšok nároku žalobcu považoval súd
prvej inštancie za nedôvodný.

6.SodkazomnauznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.XObo/XXX/XXXXsúdprvejinštanciedoplnil,že

čo sa týka dohodnutých úrokov z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. všetkých
jeho splátok a od splatnosti je potom dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom
prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe
úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobilo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medziúčastníkmi. Tieto úroky od poskytnutia do doby zosplatnenia súd prvej inštancie žalobcovi priznal. Nárok
žalobcu na úroky po dni vyhlásenia mim. splatnosti až do dňa zoplatnenia považoval za nedôvodný
aj z tohto dôvodu. Súčasne súd prvej inštancie podotkol, že žalobca v žalobe požadoval úroky až do

zaplatenia a tiež započítaval úhrady žalovaného na poplatky a úroky, nie na istinu. V tejto súvislosti
pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že postup žalobcu ohľadom započítania úhrad s poukazom na
ustanovenia úverových zmluvných podmienok zo strany žalovanej na príslušenstvo istiny považoval
za postup v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Obchodné podmienky, ktoré by takýto postup
žalobcu stanovovali, žalovanou podpísané neboli a určite neboli individuálne dojednané. Podľa ust.

§ 53 ods. 2,3OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, čo bolo aj v
danom prípade. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané a podľa ust. § 53 ods. 4,5 OZ za neplatné.
Súd prvej inštancie preto na započítanie ako to urobil žalobca nemohol prihliadnuť, pretože je to v
rozpore so zákon ako aj právom EU a ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vzhľadom aj na ďalšie

uvedené závery mal súd prvej inštancie za to, že žalobca bližšie neuviedol, a nepreukázal, ako dospel
k žalovaným sumám istiny a úrokov, ako ich vypočítaval a podľa čoho, za aké obdobie, z akej, aby
ich bolo možné overiť. Súd prvej inštancie konštatoval záver, že ich vypočítaval z vyššej sumy než z
akej mal. Žalobca predložil len tabuľkový prehľad súm. Postup žalobcu pri výpočte sa nedal overiť.
Keďže súd prvej inštancie považoval zmluvu v časti dohodnutého úroku za neplatnú, započítaval úhrady

žalovanej na istinu a nie na príslušenstvo, ako to urobil žalobca aj vzhľadom na to, že sa má jednať o
neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda o neplatnú. Súd prvej inštancie mal taktiež za to, že písomné
vyjadrenie žalobcu a špecifikácia sú nekonkrétne, všeobecné a vyčísleniu úrokov a úrokov z omeškania
je nepreskúmateľne a nedôvodne. Žalobca tiež v tejto časti neuniesol, ako je to vyššie uvedené, dôkazné
bremeno a navyše ako bolo uvedené, dohodu o úrokoch súd považoval za neplatnú. Ako už súd uviedol,

žalobca svoj výpočet neodôvodnil a nešpecifikoval, uvádzal len výsledne sumy. V jeho vyjadrení chýba
konkrétny matematicky prepočet sumy z ktorých vychádzal, obdobie, výšku úrokovej sadzby a dôvody,
ktoréjepotrebnévedieť,abysúdvedelposúdiť,čivýpočetúrokuaúrokuzomeškaniajesprávy,dôvodný
a v súlade so zákonom. Taktiež ako to bolo vyššie uvedené započítavanie úhrad žalovanej prednostne
na poplatky a úroky je v rozpore so zákonom. Preto nemôže byť výpočet žalobcu správny a v súlade

s citovanými zákonnými ustanoveniami, tak ako je to vyššie uvedené. Podľa súdu prvej inštancie sa
povinnosť označiť dôkazy vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré žalobca uviedol v žalobe a vo vyjadreniach.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu v ktorom spočíva na strane
sporu. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu ktoré vychádza zo
skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom konania. V danej veci tak bolo podľa

súdu prvej inštancie preukázané, že došlo k predčasnému ukončeniu zmluvy výzvou zo dňa 28.11.2014.
V konaní bolo preukázané, že žalovaná sa z dôvodu neplnenia si zmluvných povinností dostala do
omeškania. Žalobca po úprave petitu žiadal úroky z omeškania od 01.06.2017 do zaplatenia. K tomu
dňu bola žalovaná preukázateľne v omeškaní. Preto mu súd prvej inštancie priznal i nárok na úroky z
omeškania v ním požadovanej zákonnej výške až od toho dňa, no len zo sumy, ktorú žalobcovi priznal

ako dôvodnú. Zvyšok nároku žalobcu na úroky z omeškania súd prvej inštancie ako nedôvodný zamietol.
Z rovnakých dôvodov o nepreukázaní nároku ako sú aj vyššie uvedené súd prvej inštancie zamietol ako
nedôvodný aj žalobcom vyčíslený úrok z omeškania, nakoľko žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné
bremeno.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p., keď na základe pomeru úspechu strán v konaní súd prvej inštancie
uviedol, že žalobe vyhovel čiastočne, po prepočte pri zohľadní žalovanej istiny a vyčísleného úroku bola
úspešnejšia žalovaná v rozsahu 86 %, žalobca bol úspešný v rozsahu 14 %. Žalovaná by mala nárok
na náhradu trov konania. Keďže však žalovanej žiadne trovy konania nevznikli a ani si ich neuplatnil súd

jej ich nepriznal. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na princíp hospodárnosti konania.

8.Protitomutorozsudkuvcelomrozsahupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Podané
odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/. Poukázal na to, že žalobca nemal
možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojim postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní a

bez tohto, aby žalobcu oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky a možnej bezúročnosti a
bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Vytýka súdu
prvej inštancie, že ho nevyzval na vyjadrenia sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a tak
nepostupoval podľa § 129 C.s.p.. Ďalej súd nevyzval žalobcu ani podľa § 157 C.s.p., aby sa vyjadrilv predbežnom právnom posúdení veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere,
ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Rovnako tiež namietal, že súd nevytýčil termín predbežného
prejednania sporu podľa § 168 C.s.p.. Ďalej namietal, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami

účelnosti a hospodárnosti konania a nastala situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu
je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie,
čo nie je žiaduce. Žalobca poukázal na skutočnosť, že úroková sadzba predstavuje cenu, ktorú musí
dlžník zaplatiť za požičané peniaze. Táto cena je určená špecificky, nakoľko je pomerom celkového
požadovaného poplatku, ktorý musí dlžník zaplatiť veriteľovi, aby úver získal za vopred dohodnutú dobu,

k objemu úveru, ktorý je dlžníkovi skutočne k dispozícii. Úrokové sadzby sú ovplyvnené najmä ponukou
a dopytom po kapitály ako aj celým radom ďalších faktorov, napr. inflácia, riziká, úspory, výška úveru,
doba splatnosti úveru a iné. Zároveň výška odzrkadľuje, nakoľko rizikovým sa banke javí poskytnutie
úveru, pričom čím bude dlhšia doba splácania a čím bude nižšia bonita klienta, tým vyššiemu riziku sa
banka vystavuje, že úver, ktorý poskytla nebude splatený. Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu, že výška
úrokovej sadzby 25,5% je v rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Súdom uvedená hodnota 10,44

% však predstavuje priemernú hodnotu, teda ide o tzv. aritmetický priemer. Z uvedeného teda vyplýva,
že do tejto hodnoty z jednej strany vstupujú ako minimálne hodnoty úrokovej sadzby, ako aj maximálne.
V tomto zároveň poukazujeme na skutočnosť, že maximálna výška dohodnutých zmluvných úrokov v
čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy nebola žiadnym spôsobom limitovaná. V tejto súvislosti
poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26 apríla 2012, sp. zn. XCdo/XX/XXXX.

Z uvedeného teda podľa žalobcu vyplýva, že neprimeraným zmluvným úrokom by bol taký úrok, ktorý
by štvornásobne až päť a pol násobne prevyšoval obvyklú úrokovú sadzbu, čo ale nie je tento prípad.
Poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu, a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky
JUDr. Milana Ľalíka k posudzovaniu ochrany spotrebiteľov všeobecnými súdmi vrátane Ústavného súdu
SR, s ktorým sa tento nestotožňuje. Podľa žalobcu je taký postup orgánov ochrany práva je nielenže

absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus
iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa. Na
základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a
zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania.

9. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaná k žalobcom podanému odvolaniu
nevyjadrila.

10.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací(§34zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok,ďalej

len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),
oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi
podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov,

než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré
sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2
C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom
stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke
Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia

podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetkos prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky V..Ú. XX/XX).

14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie

dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným
spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie
okresného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

15. V danom prípade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho

ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záveroch vyvodil nesprávne právne závery. Podľa
právneho názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby, na zistený
skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkového stavu
vyvodil správne právne závery.

16. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o
úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenie žalobcu ako obchodníka pri výkone jeho
podnikateľskej činnosti a z postavenia žalovanej ako dlžníka z úverovej zmluvy. Ide o spotrebiteľskú
zmluvu a sporný vzťah je potrebné posúdiť podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv a je namieste aplikovať aj zákon č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch.

17. Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná percentuálna
miera nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver. Nariadenie
vlády č. 87/1995 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali

neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania
dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu.

18. Úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie
požičanej istiny. Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej

výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne
vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by
teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Rovnako aj u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke
totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobrými mravmi

v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných
pravidielsprávania,ktorýjevlastnývšeobecneuznávanýmvzájomnýmvzťahommedziľuďmiamravným
princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce
podstatné historické tendencie sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných
noriem. Za dobré mravy sa považuje súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,

ktorých dodržovanie je častokrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé správanie
bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Nemôžu byť žiadne
pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne
považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi
ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi.

Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu úžery,
a to za predpokladu, že ide (má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v
hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie
dlžníka. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného
činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo pre rozpor s dobrými mravmi (v ostatných prípadoch)
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. decembra 2004, sp. zn. XX X. XXXX/XXXX).

19. Súdom prvej inštancie bol úrok z úveru, v danom prípade s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 25,50
%, vyhodnotený ako v rozpore s dobrými mravmi. Odvolaciemu súdu neprináleží tento úrok upraviť tak,
aby zodpovedal zákonnej požiadavke v súlade s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie X.-XXX/XX Banco Espaňol). Pritom súdy sa už značne kriticky vyjadrili k podobným úrokovým

sadzbám (XCdo XX/XX - 48 %, XCo XX/XXXX Krajský súd v Prešove - 25 %, nemecký BHG v rozsudku
z 13.3.1990 Z. A. F. XXX/XX úver s rozdielom 12 percentuálnych bodov oproti priemeru považoval za
nemravný...).

20. Žalobca v odvolaní obhajoval úroky za poskytnutý úver s poukazom, že nie sú v rozpore s dobrými
mravmi poukazujúc na maximálnu výšku odplaty za spotrebiteľské úvery. Odvolací súd sa stotožňuje

s prvoinštančným súdom, že úroková sadzba úveru vo výške 25,50 % ročne je neprimerane vysoká,
prevyšuje totiž úroky v bankách o viac ako 100 %.

21. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

22.Nakategóriudobrýchmravomtrebaosobitnýdôrazklásťprispotrebiteľskýchzmluvách.Pojemdobré
mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému
vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však

možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

23. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne

neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.

24.Pridojednávaníúrokovkonávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrok

bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na
to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov

svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami
pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

25. V prejednávanej veci je možno považovať za správny názor, že úroková miera 25,50 % dohodnutá
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou v uzavretej zmluve zo dňa 11.02.2014 podstatne
prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, keď podľa priemerných úrokov obchodných bánk bol v rozhodnom
období úrok vo výške 10,44 % a z tohto zistenia vyvodiť správny právny záver o neplatnosti takéhoto

dojednania pre rozpor s dobrými mravmi. S takýmto názorom súdu prvej inštancie sa odvolací
súd stotožnil, keď dojednaný úrok 25,50 % presahuje vyššie uvedené limity úrokových sadzieb
uplatňovaných bankami, a to o viac ako 100 %. Dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie požičanej
sumy,nemajúzabezpečovaciufunkciuanato,žeichvýškajevrozporesdobrýmimravminemávplyv,žetátoboladohodnutá.Vsúladesdobrýmimravmijetakávýškaúrokov,ktorápredstavujeprimeranúvýšku
odplaty (odmeny) za užívanie požičanej sumy, teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných
prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom.

26. Odvolací súd prisvedčuje konštatovaniu súdu prvej inštancie, že dohoda o výške úrokov musí byť
v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon
absolútne neplatný.

27. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných
pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na
dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky
presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porov. Rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci XMCdo X/XXXX zo dňa 31.7.2009).

28. V danom prípade sa súd prvej inštancie správne zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru,
ktorá činí 25,50 % ročne a porovnával ju s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia
zmluvy.Odvolacísúdsastotožnilsnázoromsúduprvejinštancie,keďdojednanýúrok25,50%presahuje
uvádzané limity úrokových sadzieb uplatňovaných bankami, a to o viac ako 100 %.

29. K námietke žalobcu, že nemal možnosť v konaní sa procesne brániť odvolací súd uvádza, že
nariadeného pojednávania konaného dňa 16.07.2018 sa nezúčastnila žiadna zo strán konania.

30. Odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v namietanom nesprávnom postupe súdu prvej inštancie
týkajúceho sa možného postupu podľa § 129 ods. 1 C.s.p. nie je dôvodná. V danom prípade podanie

žalobcu spĺňalo zákonom stanovené náležitosti, teda obsahovalo údaje, ktoré vyžaduje zákon, ktoré
sú nevyhnutné pre identifikáciu podania, ale aj pre identifikáciu postupu súdu. Žaloba spĺňala všetky
náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom, pričom nešlo o podanie vadné či už po stránke
jeho neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti. Súd môže pristúpiť k poučovacej povinnosti a výzve, len pokiaľ
je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, pričom tieto náležitosti sa môžu týkať len procesného práva,

nie otázok práva hmotného. Skutočnosť, že žalobca pri podaní žaloby neuniesol dôkazné bremeno
vzťahujúce sa na odôvodnenie svojej žaloby v zmysle hmotného práva nepredstavuje dôvod pre postup
súdu v konaní v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 C.s.p..

31. Pokiaľ ide o inštitút predbežného prejednania sporu v zmysle § 168 C.s.p., tento predstavuje

fakultatívny inštitút, a teda súd nie je povinný nariaďovať predbežné prejednanie sporu.

32. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov nevyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá
kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 C.s.p.. Nie je možné konštatovať, že by
rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na

spravodlivý súdny proces.

33. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

34. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo
strany odvolateľa podané žiadne námietky.

35. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.

1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola
skutočnosť, že v odvolacom konaní bola žalovaná sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní

úspech v celom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi
v rozsahu 100 % a zároveň žalobca v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania
rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením.37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2,
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).