Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. november 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/211/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1405206800
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1405206800.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: G. R.Ý., R. C. K. XXXX/X, R.,
zastúpeného JUDr. Ing. Vojtechom Čipákom, PhD., advokátom, so sídlom Vazovova 9/b, Bratislava,
proti žalovanej: R. I., R. E.L. XXXX/X, R., zastúpenej JUDr. Ing. Ivanom Bojnom, advokátom, so sídlom
Levárska 11, Bratislava, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava IV, zo dňa 6.decembra 2012, č.k. 19C 118/2005-570, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia
neúčinnosti Dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, uzavretej medzi dlžníkom
G. I. a žalovanou dňa 15.03.2002, ktorou dlžník previedol svoju majetkovú časť na nehnuteľnosti - byt.

č. X na X. D. H. R. N. E.. Č. XXXX, R., E. X, s podielom na spoločných častiach domu, spoločných
zariadeniach domu a spoluvlastníckom podiele k pozemku vo veľkosti 6190/541599, zapísané na LV
č. XXXX L..Ú.. N., do výlučného vlastníctva žalovanej. Rozhodol tak podľa § 42a ods. 1 a 2 Obč.
zákonníka, keď po doplnení dokazovania výsluchom navrhovateľa, odporkyne a svedkov R. I., G. I. K.
Š. M., v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v uznesení Krajského súdu v
Bratislave sp.zn. 6Co 152/08 zo dňa 21.01.2010, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa

zo dňa 22.10.2007 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní
preukázala, že vzhľadom k okolnostiam, v akých sa jej manželstvo nachádzalo, nemohla a nemala
sa ako dozvedieť o pôžičkách svojho manžela; o maloleté deti, z toho jedno ťažko postihnuté, sa
starala sama, nevedela akými podnikateľskými aktivitami sa zaoberá jej manžel, pričom preukázala, že v
podstateodroku1999spolunežili anehospodáriliajejmanželvtomčaseužmalznámosť
s inou ženou. Poukázal na to, že žalobca s G. I., manželom žalovanej, uzavrel zmluvu o pôžičke dňa
15.12.2000 na sumu 500.000,- Sk, pričom dátum splatnosti dlhu pripadol na deň 15.06.2003 a následne

v januári 2001 uzavrel ďalšiu zmluvu na sumu 175.000,- Sk s vrátením pôžičky ku dňu 17.11.2013.
Celková dlžná suma predstavovala sumu 675.000,- Sk a aj keď žalobca má právoplatné rozhodnutie vo
forme rozsudku, ktorý bol vydaný pre zmeškanie - teda nie na základe zisteného právneho stavu, zistil,
že v zmluve síce bol uvedený najbližší deň splácania prvej splátky 15-ty deň toho-ktorého mesiaca, ale
aj sám žalobca uviedol, že on sám sa nezaujímal o to, či pôžička je splácaná, pretože až v roku 2004
sa vrátil zo zahraničia a dokonca na zmluve bolo uvedené neúplné číslo účtu, na ktoré sa

mal dlh splácať. Ďalej zistil, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov bola
uzatvorená z iniciatívy a na návrh žalovanej, ktorá nesúhlasila s podnikateľskými aktivitami
svojho muža, pričom skutočnosť, že samotné vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželoviniciovala žalovaná, potvrdil aj G. I., ktorý vo svojej výpovedi ďalej uviedol, že po prerobení prevádzky
na G. Z.. H. R. predpokladal, že dlžobu riadne splatí. Dospel k záveru, že úmyslom odporkyne pri
zrušení a následnom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bola len snaha chrániť

rodinu pred prípadnými rizikovými dôsledkami podnikania jej manžela, a to už vzhľadom na okolnosť,
že má ťažko postihnuté dieťa, ktoré vyžaduje 24 - hodinovú starostlivosť. Objektívne nemohla ani pri
náležitej starostlivosti poznať prípadný úmysel ukrátiť veriteľa, keďže pohnútky a dôvody, ktoré ju viedli k
vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, boli úplne iné ako ukrátenie veriteľa. Uviedol,
že o okolnosti, že dlžník pri uzatváraní dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

nemal úmysel ukrátiť veriteľa, svedčí aj skutočnosť, že dlžník, teda manžel žalovanej, pracoval v
prevádzke na G. Z.., pričom z príjmov na tejto prevádzke mal postupne vyplácať pôžičku, ktorú mal od
žalobcu. Svedecké výpovede svedka M. K. svedkyne A. posúdil ako menej vierohodné vzhľadom na ich
odlišné vyjadrenia, ktoré nekorešpondovali so zisteným skutkovým stavom. Podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
rozhodol, že o trovách konania rozhodne súd až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alternatívne
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal nesprávne posúdenie skutkovej
podstaty a v nadväznosti na to aj nesprávne právne posúdenie zistených skutočností. Namietal, že z
vykonaného dokazovania vyplýva, že svedkyňa o oboch prevádzkach svojho manžela vedela, vedela o

jeho podnikateľských aktivitách, dokonca bola v kontakte s ekonómkou zamestnanou v jeho prevádzke
a vedela aj o tichom spoločníkovi jej manžela, ktorý do podnikania vstúpil od roku
1999 a vedela aj o pomeroch panujúcich v prevádzke jej manžela. Sama uviedla, že
vedela o tom, že jej manžel do podnikania pribral spoločníka C. W., s ktorým sa osobne rozprávala
a vedela, že má na podnikanie požičané peniaze, a teda vedela o pôžičke manželovho spoločníka v

podnikaní a musela preto rátať s priamym postihom jej manžela a aj jej samotnej v prípade nesplácania
dlhu spoločníka na základe čoho, ako sama uviedla, podala následne návrh na zrušenie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Okrem toho v rozhodnej dobe a aj pred tým vedela o zlej finančnej situácií
dlžníka, pretože tento s ňou žil v spoločnej domácnosti až do roku 2004 a neprispieval na 4-člennú
domácnosť, keď tak minimálnymi čiastkami. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru je potrebné vypočuť

svedka C. W. za účelom zistenia, či jeho podnikateľská spolupráca s dlžníkom bola evidovaná písomne,
a teda či sa odporkyňa mohla dozvedieť o jeho pôžičkách z podnikových dokladov, keď žalovaná sama
uviedla, že v roku 2000 z manželovho pohostinstva zobrala nejaké doklady, z ktorých zistila, že ľudia,
ktorí podnikajú s jej manželom, majú dlžoby, avšak dlžník uviedol, že mal len jediného spoločníka C.
W., s ktorým písomne ani nemal uzavretú žiadnu zmluvu. Ďalej poukázal na výpovede svedkyne R. I.,

ktorá na pojednávaní dňa 5.12.2009 uviedla, že dlžník žil so žalovanou v spoločnej domácnosti do roku
2004 a neskôr na pojednávaní dňa 13.5.2010 vypovedala, že dlžník s odporkyňou nežije v spoločnej
domácnosti asi 7 rokov, čo znamená od roku 2003. Obidve výpovede svedkyne však potvrdzujú, že
dlžník so žalovanou v čase prevodu nehnuteľností v spoločnej domácnosti spolu bývali. Súd prvej
inštancie však tieto výpovede nesprávne interpretoval, keď dospel k záveru, že dlžník

so žalovanou nebývali v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu v spoločnej domácnosti.
Potvrdil to aj manžel žalovanej na pojednávaní dňa 13.5.2010, keď vypovedal, že v roku 2004 ešte
býval so žalovanou a dcérami v jednom byte a aj samotná odporkyňa na pojednávaní dňa 9.4.2009
zhodne vypovedala, že s ňou dlžník žil až do roku 2004. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel
aj k nesprávnemu zisteniu, že manželia spolu nežili a nehospodárili, ale aj, že manžel žalovanej mal

od roku 1999 známosť s inou ženou. V tejto súvislosti poukázal na svedeckú výpoveď dlžníka, ktorý na
pojednávaní dňa 13.5.2010 uviedol, že známosť si našiel v roku 1999, že známosť trvá doteraz a, že je
to B. A.Z., ktorá však písomne vypovedala, že dlžníka spoznala koncom septembra 2003, ako vodiča
taxi služby, ktorý ju viezol z práce domov a poukázal aj na to, že oprávnenie k taxi službe získal dlžník
podľa výpisu so živnostenského registra až dňa 27.3.2003. Ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie

zistenia súdu, že žalovaná objektívne nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať prípadný úmysel
ukrátiť veriteľa. V tejto súvislosti poukázal na to, že dlžník začal podnikať v roku 1994 a ak pohnútkou
žalovanej na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v roku 2002 bola ochrana pred
podnikateľským rizikom, ako konštatoval súd prvej inštancie, je nepravdepodobné, že by po 8-mich
rokoch došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov na jej popud

bez toho, aby o dlžobách svojho manžela-podnikateľa nevedela, a to aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že v tej dobe už fakticky nepodnikal. Nesprávne tiež súd prvej inštancie dospel k
záveru, že dlžník pri uzatváraní dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemal
úmysel ukrátiť veriteľa, pretože podľa neho pracoval v prevádzke na G. Z., z ktorej príjmov bymal postupne vyplácať pôžičku od žalobcu. Skutočnosť však bola taká, že dlžník v rozhodnej dobe už
na prevádzke nepodnikal. Namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil svedeckú výpoveď svedka M. a
ani svedkyne A., len konštatoval, že sa javia byť menej vierohodné vzhľadom na ich odlišné vyjadrenia,

ktoré nekorešpondovali so zisteným skutkovým stavom, avšak neuviedol ani len časť týchto výpovedí a
v tejto časti je odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že súd prvej inštancie rozhodol správne, v súlade so
zisteným skutkovým stavom a správne vec právne posúdil. Uviedla, že v rámci

možností dokazovania negatívnej skutočnosti a napriek skutočnosti, že súd odmietol vykonať dôkaz
detektorom, predsa len preukázala, nielenže nemala vedomosť o prípadnom úmysle dlžníka ukrátiť
žalobcu, ale aj, že tento úmysel ani neexistoval. Poukázala na to, že celý proces zrušenia a vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vrátane spôsobu vyporiadania, navrhla sama a aj iniciovala,
navyše vychádzala pri vyporiadaní z hodnoty bytu ocenenej znaleckým posudkom, z
potrieb detí, ako aj zo skutočností, že dlžník použil na svoje podnikanie spoločné úspory v sume cca

600.000 - 750.000,- Sk. Namietala, že žalobca nepreukázal, či v čase uzatvorenia dohody o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov pohľadávka existovala a ak áno, v akej výške, keď rozsudok
v spore R.-I. bol vydaný pre zmeškanie a nie na základe zisteného právneho stavu a otázne je, či v
čase uzatvorenia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov vôbec existovala
pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi, pričom dôkazné bremeno v tejto skutočnosti zaťažuje

žalobcu. Namietala, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená dňa 15.12.2000 na dobu 30 mesiacov, pričom
splátka mala byť splatná vždy 15. dňa nasledujúceho mesiaca, pričom termín prvej splátky nie je
dohodnutý, číslo účtu, na ktoré sa mal platiť nebolo úplné, úroky boli dohodnuté vo výške, ktorá zakladá
domnienku úžery, peniaze z pôžičky boli použité na splatenie akéhosi pofidérneho dlhu. Sám žalobca v
konaní uviedol, že žalobu proti dlžníkovi podal až po tom, ako sa vrátil zo zahraničia a dlžník mu peniaze

nevracal, z čoho podľa nej možno vyvodiť, že termín splácania mal byť ešte dohodnutý a svedčí tomu
aj text dohody o vyporiadaní hnuteľných vecí z 25.3.2002, podľa ktorého "finančné záväzky nemáme".
Pôžička v sume 175.000,- Sk mala byť podľa tvrdenia žalobcu vrátená až 17.11.2003, teda v čase
uzavretia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov objektívne ani neexistovala
ako vymáhateľná pohľadávka. Vzhľadom na to, že dlžník sa v spore pri vymáhaní pôžičky nebránil, hoci

značná časť mohla byť už premlčaná a žalobca sa o svoju pohľadávku niekoľko rokov nezaujímal a
žiadne kroky smerujúce k jej splateniu nerobil z dôvodu, že bol v zahraničí, existuje pochybnosť o tom,
či celá "akcia" nie je uskutočňovaná vo vzájomnej súčinnosti žalobcu a dlžníka a či vôbec išlo skutočne
o pôžičku. K námietkam žalobcu uvedeným v jeho odvolaní uviedla, že jej manželstvo s dlžníkom sa
zhruba do roku 1999 javilo ako funkčné, otázne však je, či bolo funkčné toto manželstvo aj v období od

decembra roku 2000 a o čom vedela, resp. čo mohla a nemohla rozpoznať v tomto čase. Vedela len
o tom, čo uviedla na pojednávaní, t.j., že mal prevádzku, a že keď sa pýtala ekonómky, tak prevádzka
fungovala. Z uvedeného však nevyplýva záver o tom, že by vedela o pôžičkách dlžníka, ale jej výpoveď
len dokazuje, že vyvíjala aktívnu snahu o poznanie stavu podnikania svojho manžela a tiež to, že
manžel jej o podnikaní žiadne bližšie informácie neposkytoval. Pokiaľ ide o jej známe

pomery v prevádzke jej manžela, vedela len to, že dlžník predĺžil nájom aj proti jej vôli,
a že pribral do prevádzky spoločníka pána C.. W., ktorý mal požičané peniaze od pána C.Š., pričom
túto informáciu jej poskytol priamo pán W., a nie jej manžel. Za nesprávny považuje záver žalobcu, že
keďže vedela o dlžobe pána W., musela rátať s postihom jej manžela, keď poukázala na to, že pán W.
nebolzmluvnýmspoločníkomdlžníkaakaždýznichmalprevádzkovaťjednoposchodieprevádzkyúplne

samostatne a nezávisle. Nepravdivé je aj tvrdenie, že dlžník s ňou býval až do roku 2004 v spoločnej
domácnosti a za účelovú považuje námietku žalobcu, týkajúcu sa dokazovania výsluchom C.. W., keď
žalobca mal možnosť navrhnúť vykonanie tohto dôkazu, avšak nenavrhol ďalšie dokazovanie, naopak
žiadal viackrát dokazovanie ukončiť. Pokiaľ ide o spolužitie dlžníka so žalovanou, poukázala na výpoveď
svedkyne R. I., ktorá uviedla: "asi od r. 2001 otec začal s tým, že prestal chodievať domov a zdržiaval

sa aj niekoľko dní mimo domácnosti, hádky začali v r. 1999". Rok 2004 v tejto súvislosti bol
označený len ako trvalé opustenie (odsťahovanie sa z bytu), čo v zápisnici nebolo dostatočne zachytené,
svedkyňa to však viackrát zhodne opakovala. Z opakovaných výpovedí svedkyne je zrejmé, že pod
pojmom "bývanie v spoločnej domácnosti" rozumie čas, do ktorého mal dlžník v byte svoje
veci a občas tam prespával. Skutočnosť, že dlžník sa už dlho predtým v byte pravidelne nezdržiaval,

žalobca opomína. Dlžník, ktorý mal podľa názoru žalobcu potvrdiť, že v roku 2004 ešte býval v byte,
už v nasledujúcej vete vo svojej výpovedi uviedol, že "predtým som sa tam zdržiaval sporadicky". V
tomto smere poukázala aj na svoju výpoveď, v ktorej uviedla, že "do r. 2004 manžel s nami žil v jednom
byte, v r. 2004 odišiel..." a taktiež tvrdila, že manželstvo je rozvrátené od r. 1999. Pokiaľ ide o známosťdlžníka s pani A., namietala, že žalobca sám na pojednávaní v máji 2012 netrval na vypočutí svedkyne
A., a v septembri 2012 sám žiadal súd, aby jej vypočutie zamietol. Súd konštatoval,
že dlžník mal v čase okolo r. 1999 inú známosť, ale nekonštatoval a ani z vykonaného dokazovania

nevyplýva, že touto známosťou mala byť pani A.. Poukázala na to, že milenecké aféry jej manžela
boli jedným z dôvodov rozvratu manželstva, pričom existenciu mileniek viackrát priznal aj sám dlžník,
pričom uviedol, že už aj v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke mal priateľku a túto skutočnosť nikdy
nerozporoval. Podľa jej názoru výpoveďami svedkov I. B. A. bolo preukázané, že v čase uzatvorenia
zmluvy o pôžičke nebola milenkou dlžníka pani A., ale iná žena. Ďalej poukázala na skutočnosti, ktoré

nasvedčujú tomu, že iniciátorkou zrušenia a vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov
bola výlučne ona, a to zámer previesť byt do výlučného vlastníctva žalovanej existoval už aj v čase
fungujúceho manželstva (rok 1998), čo preukázala čestným prehlásením G.. I., a že dlžník v období
rokov 2000-2002 stále podnikal v prevádzke na G. ul. Existencia úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nebola
podľa jej názoru v konaní preukázaná, pričom dôkazné bremeno o tejto skutočnosti zaťažuje žalobcu,
ten však existenciu úmyslu odvodzuje len zo samotnej existencie dvojstranného právneho úkonu. V

tomto smere podľa jej názoru neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie podľa jej názoru správne
posúdil aj dôveryhodnosť uvedených svedkov, keď svedkyňa A. ju popísala úplne inak, ako v
skutočnosti vyzerala, čo preukázala fotografiami a táto skutočnosť sama osebe bez ohľadu na ďalšie
rozpory úplne spochybnila celú jej výpoveď. Ďalej uviedla, že zo svedeckých výpovedí A. K. M. vyplývajú
rozpory, nie však v ich vzájomných výpovediach, ale rozpory s objektívnymi skutočnosťami, ako aj inými

dôkazmi v konaní. Poukázala aj na to, že títo svedkovia sa "objavili" až po niekoľkých rokoch trvania
procesu, hoci žalobca už skôr mal možnosť označiť týchto svedkov, pričom pôvodne vo svojej výpovedi
neuviedol, že by pri jeho údajnom rozhovore so žalovanou o pôžičke mal byť niekto prítomný. Spomenul
si až po ďalších skoro troch rokoch, pričom mali byť na stretnutí prítomné dve ženy a neskôr však už
to bola len jedna žena a druhá je nebohá, z čoho vyplýva, že išlo u umelo vykonštruované a

nepravdivé svedectvo svedkyne A..

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu uviedol, že s tvrdeniami
žalovanej v celom rozsahu nesúhlasí a považuje ich za účelové, nepravdivé a zavádzajúce
a naďalej trvá na tom, že súd prvej inštancie rozhodol na základe nesprávneho posúdenia skutkovej

podstaty a v nadväznosti na to aj nesprávneho právneho posúdenia zistených skutočností.

5. Žalovaná vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobcu uviedla, že jeho vyjadrenie neobsahuje žiadne
relevantné skutočnosti a žiadnym konkrétnym spôsobom nepolemizuje s jej vyjadrením k odvolaniu
žalobcu a z toho dôvodu sa nemá k čomu vyjadriť. Poukázala na to, že vyjadrenie žalobcu z 27.10.2016

nie je možné považovať za relevantný úkon právnej služby, a to z uvedených dôvodov a tento úkon
považuje za neúčelný.

6. Odvolacísúd;spoukazomna§470ods.1,2zákonač.160/2015Z.z.,Civilnýsporovýporiadok(ďalej
len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach

odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny.

7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu,
ktorou sa domáhal určenia neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, uzavretej medzi dlžníkom G. I. a žalovanou dňa 15.03.2002, ako aj na posúdenie
opodstatnenosti tvrdení žalovanej z hľadiska skutočností, ktoré uviedla na svoju obranu, vykonané

dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vec posúdil správne po právnej
stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 42a ods. 1 a 2 Obč. zákonníka a dospel k
správnemu záveru, že žalovaná preukázala, že objektívne nemohla pri náležitej starostlivosti rozpoznať
prípadný úmysel jej manžela ukrátiť žalobcu ako veriteľa.

8. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 22.10.2007 a vrátení veci na ďalšie konanie,
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6Co 152/08 zo dňa 21.01.2010, postupoval súd prvej
inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v zrušujúcom uznesení
a doplnil dokazovanie na zistenie, či mohla žalovaná pri náležitej starostlivosti rozpoznať úmysel jejmanžela ako dlžníka, ukrátiť veriteľa tým, že dohodou o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov sa zbavil vlastníctva bytu.

9. V zmysle § 42a ods. 2 Obč. zákonníka odporovať možno právnym úkonom, ktoré dlžník urobil
v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane
známy, a právnym úkonom, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných troch
rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116, § 117), alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom
čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel

ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

10. V prípade právneho úkonu medzi dlžníkom a osobou blízkou alebo urobeným v jej prospech,
nemusí veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že žalovanému musel byť úmysel dlžníka odporovateľným
právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, a zákon v tomto prípade predpokladá, že žalovaný o úmysle
dlžníka ukrátiť, v konaní veriteľom preukázaným odporovateľným právnym úkonom, vedel, a preto

je na žalovanom, aby preukázal, že v čase právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri
náležitej starostlivosti nemohol spoznať. Z uvedeného potom vyplýva, že v prípade, ak by aj bolo v
konanípreukázané,žežalovaný oúmysledlžníkaukrátiťodporovanýmprávnymúkonomsvojhoveriteľa
nevedel ani nemusel vedieť, nepostačuje to samo osebe k úspešnej obrane proti odporovacej žalobe
ažalovaný,akodlžníkoviblízkaosoba,saubrániodporovacejžalobe,lenakpreukáže,žeúmyseldlžníka

ukrátiť odporovaným právnym úkonom svojho veriteľa, nemohol aj pri náležitej starostlivosti poznať, hoci
vynaložil k okolnostiam daného prípadu primerané úsilie (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa,
spoznal. Právna úprava v tomto smere vychádza z toho, aby sa blízka osoba dlžníkovi pri právnych
úkonoch s dlžníkom alebo v jej prospech, presvedčila, že právny úkon neskracuje veriteľa dlžníka, a
aby tak nerobila právne úkony na ujmu práv veriteľa dlžníka a v prípade, ak takto nebude postupovať,

musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku,
ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla.

11. V zmysle vyššie uvedeného v danom spore žalovanú zaťažuje dôkazné bremeno, spočívajúce
v preukázaní skutočnosti, že vyvinula úsilie primerané okolnostiam daného prípadu a napriek tomu

nemohla úmysel jej manžela, ako dlžníka, ukrátiť žalobcu ako jeho veriteľa, rozpoznať. Súd prvej
inštancie opätovne vypočul žalobcu, ktorý zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a tiež
žalovanú, ktorá zotrvala na svojom tvrdení, že o dlhu svojho manžela nevedela a ďalej
uviedla, že žalobcu videla prvýkrát niekedy v lete 2001-2002 na L. Z.. H. R., predstavil sa jej ako pán
G., ona sa s ním však nerozprávala, vyšla z pivnice z prevádzky jej manžela a išla si sadnúť do auta,

čakala v aute na manžela, ktorý sa so žalobcom rozprával, ale nevedela o čom. Poukázala ďalej na to,
že od júla 2000 mali podlžnosti na nájomnom na byte, túto podlžnosť uhradila. O tom, že jej manžel
má požičané peniaze od žalobcu, sa dozvedela až z predvolania na súd, a až na súde zistila, že pán,
ktorý sa jej predstavil ako pán G., je pán R.. Súd prvej inštancie vypočul aj svedka G. I., ktorý vo svojej
výpovedi potvrdil, že v čase uzavretia pôžičky so žalovanou dobre nežil, venoval sa svojmu podnikaniu

a v tom čase mal už priateľku, väčšinou doma nebýval. Potvrdil, že žalovaná o pôžičke nevedela, a ani
o jeho ďalších pôžičkách, pretože sa staral o podnikanie a ona o domácnosť. Svedkyňa R. I. uviedla,
že nevedela o tom, že otec má dlžoby a dozvedela sa o tom od matky, ktorá povedala, že prišli papiere
zo súdu. Uviedla ďalej, že otec s jej matkou nebýva v spoločnej domácnosti asi sedem rokov a ďalej vo
svojej výpovedi uviedla, že nezhody medzi jej mamou a otcom začali asi desať rokov dozadu a otec začal

chodiť domov len občas asi osem-deväť rokov dozadu. Taktiež uviedla, že jej rodičia sa sústavne hádali,
otec prestal chodiť domov a nakoniec ona bola v roku 1999 v nemocnici z dôvodu, že mala záchvaty,
búšenie srdca a slabosti, ktoré si myslí, že boli vyvolané hádkami jej rodičov.

12. Súd prvej inštancie na základe dokazovania vykonaného uvedenými svedeckými výpoveďami

dospel k správnym skutkovým zisteniam, že žalovaná s jej manželom v podstate od roku 1999 spolu
nežili a nehospodárili a jej manžel v tom čase už mal známosť s inou ženou. V konaní ďalej bolo
nesporné, že žalovaná sa v tom čase starala o dve maloleté deti, z toho jedno maloleté
dieťa ťažko postihnuté, vyžadujúce celodennú starostlivosť. Súd prvej inštancie správne prihliadol na
uvedené okolnosti pri posudzovaní toho, či žalovaná pri náležitej starostlivosti mohla rozpoznať úmysel

jej manžela ukrátiť veriteľa a dospel k správnemu záveru, že vzhľadom k okolnostiam, v akých sa
jej manželstvo nachádzalo, nemala sa ako dozvedieť o pôžičkách svojho manžela, nevedela akými
podnikateľskými aktivitami sa zaoberá jej manžel a objektívne nemohla ani pri náležitej starostlivosti
poznať prípadný úmysel jej manžela ukrátiť žalobcu ako veriteľa.13. Nedôvodne žalobca namieta vo svojom odvolaní, že dlžník so žalovanou v
dobe rozhodnej pre vykonanie odporovateľného úkonu v spoločnej domácnosti býval, pričom poukázal

na výpoveď svedkyne R. I.Š. na pojednávaní dňa 05.12.2009, v ktorej uviedla, že dlžník
žil so žalovanou v spoločnej domácnosti do roku 2004, a na jej výpoveď zo dňa 13.05.2010, keď
uviedla, že dlžník so žalovanou nežije v spoločnej domácnosti asi sedem rokov, čo znamená od roku
2003. Uvedené výpovede svedkyne R. I. podľa názoru odvolacieho súdu potvrdzujú len tú skutočnosť,
že dlžník býval v spoločnom byte so žalovanou a ich deťmi, nepotvrdzuje však skutočnosť, že by

riadne viedli spoločnú domácnosť, a že by išlo o také spolužitie v spoločnej domácnosti, v rámci
ktorého by komunikovali o záležitostiach týkajúcich sa starostlivosti o rodinu, finančných záležitostiach,
či podnikateľských aktivitách dlžníka. Svedkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že dlžník-jej otec sa nikdy
o finančných záležitostiach nevyjadroval, ani o svojom podnikaní, a to ani v čase, keď s nimi býval, z
jeho správania sa podľa jej názoru nedalo usúdiť, či má alebo nemá finančné problémy a potvrdila, že
keď sa žalovaná pýtala dlžníka na tieto veci, povedal jej, nech sa o to nestará, že to nie je jej vec. Taktiež

potvrdila, že v posledných rokoch pred odchodom zo spoločnej domácnosti sa o nich ako otec nestaral
a zdržiaval sa aj dva-tri dni mimo domácnosti, a jediné v čom pomohol bolo to, že odviezol zdravotne
postihnutú sestru do zariadenia a doviezol ju späť. Ďalej svedkyňa vo výpovedi zo dňa 13.05.2010
potvrdila, že nezhody medzi žalovanou a dlžníkom trvali asi desať rokov dozadu a už pred ôsmymi až
deviatimi rokmi začal chodiť domov len občas. Opätovne potvrdila, že už v roku 1999 sa stále hádali. Vo

svoje výpovedi ďalej uviedla, že otec od roku 2001 prestal chodievať domov a zdržiaval sa aj niekoľko
dní mimo domácnosť. Uvedenou svedeckou výpoveďou boli potvrdené tvrdenia žalovanej o tom, že
vzťahy medzi ňou a jej manželom, boli rozvrátené už od roku 1999, a že z bytu odišiel v roku 2004,
nebola však potvrdená existencia ich vzájomného spolužitia a riadneho vedenia spoločnej domácnosti.
UvedenéskutočnostivyplynuliajzosvedeckýchvýpovedísvedkaI.,keďnapojednávanídňa21.01.2010

potvrdil, že asi od roku 1999 bolo ich manželstvo dosť zlé, čo bolo dôvodom aj zrušenia a následného
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Taktiež potvrdil, že v čase uzavretia dohody
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov už nežil so žalovanou, a taktiež potvrdil,
že o financiách alebo jeho podnikaní sa so žalovanou nikdy nerozprával. Žalovaná ďalej na tomto
pojednávaní uviedla, že o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva,

požiadala z dôvodu, že svedok predĺžil zmluvu na prevádzkovanie pivárne I., s čím ona nesúhlasila.
Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že irelevantné sú námietky žalobcu týkajúce sa skutočnosti, že
dlžník v čase uzavretia pôžičky nemal známosť s B. A., keď svedok aj vo svoje výpovedi na pojednávaní
dňa 13.05.2010 potvrdil, že aj v tom čase mal už priateľku a väčšinou doma nebýval.

14. Z ďalších skutočností, na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní, a to, že žalovaná vedela o
oboch prevádzkach jej manžela, bola v kontakte s ekonómkou zamestnanou v jeho prevádzke a vedela
aj o tichom spoločníkovi jej manžela, ako aj o pôžičke manželovho spoločníka, vyplýva
podľa názoru odvolacieho súdu, že žalovaná sa snažila zistiť v akom stave sa nachádza podnikanie a
finančné záležitosti jej manžela, keďže on s ňou o týchto záležitostiach nerozprával, vyvinula za účelom

zistenia týchto skutočností úsilie v dostatočnej miere, ktoré zodpovedá náležitej starostlivosti, keď popri
starostlivosti o domácnosť a dve maloleté deti, z toho jedno dieťa ťažko postihnuté, imobilné a
vyžadujúce celodennú starostlivosť, osobne sa kontaktovala s ekonómkou a spoločníkom jej manžela,
avšak ani pri tejto náležitej starostlivosti nezistila žiadne také skutočnosti, z ktorých by vyplynulo, že jej
manžel má požičané peniaze od žalobcu, a teda, že je dlžníkom žalobcu a nemohla tak

rozpoznať ani úmysel jej manžela ako dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Zo samotnej skutočnosti,
že spoločník jej manžela mal požičané peniaze na podnikanie, nemohla sa dozvedieť o tom, že jej
manžel má požičané peniaze od žalobcu. Z výpovedí žalovanej na pojednávaní dňa 09.04.2009, ako
aj svedka I. na pojednávaní dňa 21.01.2010 vyplynulo, že žalovaná iniciovala zrušenie a vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu, že po uplynutí doby nájmu pohostinstva

jej manželom, žalovaná trvala na tom, aby nájom neobnovil, keď vzťahy medzi nimi boli rozvrátené,
nechodieval domov, hádali sa, napriek tomu, že sa rozprávala aj s jeho ekonómkou, nemala konkrétne
informácie o stave jeho podnikania, pretože jej o tom nerozprával a na jej dotazy odpovedal, aby sa o to
nestarala, svedok však napriek jej nesúhlasu predĺžil zmluvu na prevádzkovanie pivárne. Aj okolnosť,
že uzatvorenie dohody, ktorú žalobca odporuje, neinicioval dlžník, ale žalovaná ako jeho manželka z

dôvodu, že napriek jej nesúhlasu obnovil prevádzku pohostinstva, nenasvedčuje tomu, že by žalovaná
v danej situácii mohla mať vedomosť o existencii pôžičky jej manžela od žalobcu, teda mohla rozpoznať
prípadný úmysel jej manžela ukrátiť žalobcu ako veriteľa.15. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že na svedecké výpovede svedkov Lidu a
svedkyne Račkovej, správne súd prvej inštancie neprihliadol z dôvodu, že tieto výpovede považoval za
menej vierohodné. Zo svedeckej výpovede svedka Š. M. vyplynulo, že navštívil I. na základe toho, že

žalobca sa ho opýtal, či by nemohol skočiť k nim, keďže tam býva, a nemohol sa opýtať dlžníka, kedy
mu vráti pôžičku. Uviedol, že mu otvorila žalovaná a zavolala dlžníka, s ktorým sa bavil medzi dverami
a povedal mu to, čo mu povedal žalobca, pričom na otázku súdu uviedol, že žalovaná stála na chodbe
v jej byte a myslí si, že rozhovor medzi ním a jej manželom mohla počuť a až následne sa opravil, že
určite ho počula. Uvedená svedecká výpoveď je v rozpore aj s výpoveďou samotného žalobcu, ktorý

na uvedenom pojednávaní na otázku právnej zástupkyne žalovanej, či poslal pána M. za dlžníkom s
tým, aby sa ho opýtal, kedy vráti pôžičku, uviedol, že on nikoho nikam neposielal. Uvedená svedecká
výpoveď je v rozpore s výpoveďami svedka I., ktorý na pojednávaní dňa 13.05.2010 na otázku súdu
uviedol, že svedok M. U. neprišiel za ním, aby vrátil žalobcovi pôžičku, uviedol len, že sa sním stretol,
ale nikdy sa s ním nerozprával a následne na pojednávaní dňa 15.11.2012 uviedol na otázku súdu, že
svedok M. u nich v byte nikdy nebol. Taktiež výpoveďou svedkyne Ľ. A. nebolo podľa názoru odvolacieho

súdu preukázané spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť, že by žalovaná bola prítomná spolu s
jej manželom v kaviarni na L. Z.. H. R. na stretnutí so žalobcom a svedkyňou, a že na tomto stretnutí
by mala možnosť dozvedieť sa o existencii konkrétnej pôžičky jej manžela od žalobcu, keď z výpovede
svedkyne vyplynulo, že počula len, že sa bavia žalobca s dlžníkom o nejakej pôžičke a jej vrátení a
počula, že dlžník sľúbil žalobcovi, že to bude splácať a bola presvedčená, že to žalovaná mohla počuť.

Na otázku súdu, či tá pani, s ktorou sa stretla v uvedený deň v kaviarni, je prítomná žalovaná, uviedla len,
že si myslí, že je to ona. Ďalej svedkyňa uviedla, že z rozhovoru mala dojem, že ide o existujúcu
pôžičku, ktorú má dlžník splácať. Z uvedeného je zrejmé, že sama svedkyňa nevedela z rozhovoru o
akú konkrétnu pôžičku ide medzi žalobcom a manželom žalovanej, teda dlžníkom, a to v akej sume a ani
to, kedy malo dôjsť k požičaniu peňazí, taktiež svedkyňa dostatočne určito nepotvrdila, že žalovaná je

tou ženou, s ktorou bol dlžník na uvedenom stretnutí, a to aj vzhľadom na to, že podľa popisu svedkyne,
mala mať v tom čase žalovaná tmavé vlasy, čo však žalovaná poprela a predložila fotografie s vlasmi
zafarbenými do červena, a jednoznačne svedkyňa ani nepotvrdila, že by žalovaná skutočne rozhovor
o pôžičke medzi jej manželom a žalobcom počula, keď potvrdila len skutočnosť, že žalovaná to mohla
počuť, avšak z uvedenej výpovede nie je zrejmé, čo konkrétne ohľadne akej pôžičky a najmä v akej

výške, skutočne žalovaná mala počuť.

16. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná
preukázala, že ani pri náležitej pozornosti, nemohla rozpoznať úmysel jej manžela ukrátiť žalobcu ako
veriteľa, keď preukázala, že v rozhodnom čase boli vzťahy medzi nimi rozvrátené, dlžník ako manžel

s ňou nekomunikoval, resp. odmietal komunikovať o jeho podnikateľských aktivitách a finančných
záležitostiach, napriek jej nesúhlasu predĺžil nájomnú zmluvu na prevádzkovanie pohostinstva, a ani z
vlastnej iniciatívy sa zo stretnutí s jeho ekonómkou a jeho spoločníkom nedozvedela žiadne
také okolnosti, na základe ktorých by mohla zistiť, že jej manžel má dlh voči žalobcovi.

17. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súduprvejinštancie zhľadiskaodvolacíchdôvodovvýslovnevňomuvedených, pričom anivodvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s §

255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§

421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).