Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. február 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114201384
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2114201384.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: E. C., nar. XX.X.XXXX,
adresa E., L. XXXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Ondrej Krempaský, so sídlom Bratislava, Račianska
66, proti žalovanému: Krajská prokuratúra Trnava, so sídlom Trnava, Dolné Bašty 1, o zaplatenie
14.902,28 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trnava zo dňa 14.3.2018, č. k. 37Cpr/1/2014-194 - žalobkyne v zamietajúcej časti v rozsahu nepriznanej
sumy 2.943,- Eur s príslušenstvom a žalovaného vo vyhovujúcej časti, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti v rozsahu nepriznanej
sumy 2.943,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 5.1.2013 do zaplatenia m e n
í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2.943,- Eur spolu s úrokom z omeškania z tejto
sumy vo výške 5 % ročne od 5.1.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,80%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie opätovne (obdobne ako jemu predchádzajúcimi a

tunajším súdom zrušenými rozsudkami z 14.1.2015 a 17.10.2016) zaviazal žalovaného k povinnosti
zaplatiť žalobkyni sumu 6.945,78 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6.945,78
Eur od 5.1.2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Vec súd právne posúdil aplikáciou § 131, § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, § 39 ods. 1 písm.
a), § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení platnom ku dňu 22.7.2009, § 488, § 489, § 517

ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

3. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že „nárok žalobkyne je v zásade dôvodný, avšak nie
v celom uplatnenom rozsahu. Súd sa prioritne vysporiadal s otázkou použitia právneho predpisu na
súdený prípad, nakoľko v dobe od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne do
jej opätovného zaradenia do štátnej služby stratil účinnosť zák.č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe (dňom
31.10.2009),anadobudolúčinnosťzák.č.400/2009Z.z.oštátnejslužbe(ododňa1.11.2009),ktorýriešil

problematiku náhrady funkčného platu za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby odlišným spôsobom. Je nesporné že služobný
pomer žalobkyne sa neplatne skončil ku dňu 22.7.2009, pričom zák. č. 400/2009 Z.z. nadobudol
účinnosť od 1.11.2009 (pred týmto dátumom bol účinný zák. č. 312/2001 Z.z.) - vzhľadom na absenciuprechodných ustanovení v zák. č. 400/2009 Z.z. a následky priamej / nepriamej retroaktivity je (v zmysle
vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu - „keďže zák. č. 400/2009 Z.z. neustanovuje
v prechodných ustanoveniach, že aj za obdobie účinnosti tohto zákona od 1.11.2009 by sa mali

nároky štátneho zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vzniknuté pred
účinnosťoujehozákona,posudzovaťpodľadoterajšíchpredpisov,nemožnonatietonárokyod1.11.2009
aplikovať predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá je už neúčinná, ale aj tieto nároky sa posudzujú od
1.11.2009 podľa novej právnej úpravy, v tom čase účinnej") potrebné pre účely náhrady použiť do
31.10.2009 príslušné ustanovenia zák. č. 312/2001 Z.z., a po 1.11.2009 sa použije zák. č. 400/2009 Z.z."

4. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že: „v konaní bolo preukázané, že rozhodnutím žalovaného č.
1/2 Spr. 321/09 zo dňa 21.7.2009, v spojení s rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. X3 Spr. 321/09
zo dňa 5.10.2009 bola žalobkyňa odvolaná z funkcie predstavenej (bezpečnostnej zamestnankyne
odporcu), a jej štátnozamestnanecký pomer bol zrušený ku dňu 22.7.2009 - Krajský súd v Trnave
Rozsudkom č. 14S/148/2009-64 zo dňa 9.2.2012, v spojení s Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.

4Sžo/17/2012 zo dňa 26.6.2012 zrušil rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR č. X/3 Spr 321/09
zo dňa 5.10.2009, ako aj rozhodnutie žalovaného č. 1/2 Spr 116/09-1 zo dňa 21.7.2009 (o zrušení
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne); následne bola žalobkyňa do štátnozamestnaneckého
pomeru opätovne zaradená dňa 17.8.2012 (uvedený skutkový stav bol bezpochybný, ani medzi
stranami nebol sporný). Z uvedeného je teda zrejmé, že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne

bol zrušený neplatne, a povinnosťou žalovaného bolo za čas odo dňa neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby poskytnúť žalobkyni
ako štátnej zamestnankyni funkčný plat za uvedené obdobie (funkčný plat žalobkyne v čase neplatného
zrušenia štátnozamestnaneckého pomeru, a po celú dobu od jeho neplatného skončenia do jej
opätovného zaradenia do štátnozamestnaneckého pomeru bol vo výške 981,- Eur mesačne brutto, čo

tiež medzi stranami nebolo sporné)."

5. Podľa prvoinštančného súdu: „Úlohou súdu tak ostalo určiť výšku funkčného platu (jeho náhrady) za
obdobieodneplatnéhoskončeniaštátnozamestnaneckéhopomerudoopätovnéhozaradeniažalobkyne
do tohto pomeru (keď samotný základ nároku bol bezpochybný). Súd v tejto otázke najskôr ustálil

funkčný plat žalobkyne za obdobie od 23.7.2009 (deň nasledujúci po dni neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru) do 16.8.2012 (deň predchádzajúci pred dňom opätovného zaradenia
do štátnozamestnaneckého pomeru) vo výške 36.149,55 €, keď vychádzal z toho, že za obdobie
od 23.7.2009 do 31.7.2009 bol vo výške 298,55 €, za obdobie od 1.8.2009 do 31.12.2009 bol vo
výške 4.905,00 €, za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 bol vo výške 11.772,00 €, za obdobie

od 1.1.2011 do 31.12.2011 bol vo výške 11.772,00 €, za obdobie od 1.1.2012 do 31.7.2012 bol
vo výške 6.867,00 €, a za obdobie od 1.8.2012 do 16.8.2012 bol vo výške 535,00 €; suma platu
je vypočítaná a uvedená ako hrubý plat - brutto. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa bola v
období od 23.7.2009 do 7.6.2010 dočasne práceneschopná súd musel posúdiť jej nárok na náhradu
funkčného platu za toto obdobie a dospel k záveru, že nie je možné žalovaného zaviazať na vyplatenie

funkčného platu za obdobie práceneschopnosti žalobkyne trvajúcej od 23.7.2009 do 31.10.2009 -
súdom ustálená náhrada za toto obdobie práceneschopnosti žalobkyne bola vo výške 3.241,00 €.
Naopak, za obdobie práceneschopnosti žalobkyne trvajúcej od 1.11.2009 do 7.6.2010 (súdom ustálená
náhrada za toto obdobie práceneschopnosti žalobkyne bola vo výške 7.089,95 €), je potrebné žalobkyni
nárok na náhradu funkčného platu priznať. V tomto viď právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého

„pri posudzovaní náhrady funkčného platu pre prípad neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru podľa § 44 zák.č. 312/2001 Z.z., žalobkyni v období jej práceneschopnosti (od 23.7.2009 -
začiatok práceneschopnosti žalobkyne, do 31.10.2009 - účinnosť § 44) funkčný plat nemohol patriť,
ale patrila jej jeho náhrada podľa osobitných predpisov; pokiaľ ide o práceneschopnosť žalobkyne
za účinnosti nového zák.č. 400/2009 Z.z.. t.j. od 1.11.2009, § 55 priznáva pri neplatnom skončení

štátnozamestnaneckého pomeru náhradu funkčného platu už bez ohľadu na to, či by oprávnenej osobe -
žalobkynivrozhodnomobdobíipatril,tedabezohľadunato,čibybolapoberateľkounemocenskejdávky
z dôvodu jej práceneschopnosti, čo znamená že za obdobie od 1.11.2009 do 7.6.2010 patrí žalobkyni
už plná náhrada jej funkčného platu".".

6. Prvoinštančný súd tiež uviedol, že: „žalovaný nie je povinný zaplatiť náhradu funkčného platu za
obdobie práceneschopnosti žalobkyne od 23.7.2009 do 31.10.2009 (za uvedené obdobie vyčíslený -
nepriznaný- nárok vo výške 3.241,00 €); je však povinný zaplatiť náhradu funkčného platu za obdobie
práceneschopnosti žalobkyne od 1.11.2009 do 7.6.2010 (za uvedené obdobie vyčíslený vo výške7.089,95 €). V zmysle vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu („je zrejmé, že v období
od 1.11.2009 má žalobkyňa z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru právo
na funkčný plat znížený o funkčný plat alebo mzdu, ktoré jej boli vyplatené za vykonávanie činností

uvedených v tomto ustanovení, ktorou činnosťou mala byť i tá, ktorú žalobkyňa v rozhodnom období
vykonávala v rámci pracovného pomeru s Obcou Hlboké - pracovný pomer uzatvorený od 1.3.2011
na dobu neurčitú") žalobkyňa tiež nemá nárok na náhradu funkčného platu ani za obdobie, keď mala
uzatvorený pracovný pomer (od 1.3.2011) na dobu neurčitú na obecnom úrade Hlboké, kde jej bola
vyplatená odmena vo výške 1.771,42 €.".

7. Súd prvej inštancii uzavrel, že: „žalobkyni patrí za dobu neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru náhrada funkčného platu vo výške 31.137,13 €, teda funkčný plat
za obdobie od 23.7.2009 do 16.8.2012 vo výške 36.149,55 € mínus funkčný plat za obdobie
práceneschopnosti žalobkyne od 23.7.2009 do 31.10.2009 vyčíslený vo výške 3.241,00 € (za obdobie
práceneschopnosti žalobkyne od 1.11.2009 do 7.6.2010, keď nárok bol súdom vyčíslený vo výške

7.089,95 €, je žalovaný náhradu povinný uhradiť), mínus vyplatená odmena vo výške 1.771,42 € keď
žalobkyňa mala uzatvorený pracovný pomer (od 1.3.2011) na dobu neurčitú na obecnom úrade Hlboké
(kde jej bola vyplatená odmena z titulu vykonávania práce vo verejnom záujme vo výške 1.771,42
€). Následne bolo potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že žalovaný vyplatil žalobkyni z titulu náhrady
za obdobie neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru sumu vo výške 15.176,17 € (dňa 4.1.2013), a

odviedol za ňu zákonné zrážky v sume 6.072,18 €, spolu teda 21.248,35 € - uvedenú sumu je podľa
názoruodvolaciehosúdupotrebnévplnejvýške21.248,35€(t.j.žalobkynivyplatenáčiastka+odvedené
zákonné zrážky) započítať ako plnenie žalovaného; žalobkyni bola vyplatená suma vo výške 2.943,00
€ (trojnásobok jej funkčného platu, v súvislosti so skončením -neplatným- štátnozamestnaneckého
pomeru), a to na základe Rozhodnutia žalovaného č. 1/2 Spr. 321/09 zo dňa 21.7.2009, v spojení s

rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. X3 Spr. 321/09 zo dňa 5.10.2009 - uvedené rozhodnutia však
boli rozsudkami súdov zrušené, vrátane časti o priznaní sumy 2.943,00 €; priznanú a vyplatenú sumu
všakžalobkyňaanipozrušenírozhodnutianevrátilažalovanému,pretojubolopotrebnévočipohľadávke
žalobkyne započítať. Súd preto sumu vyplatenú žalovaným (15.176,17 €), zákonné zrážky v prospech
žalobkyne (6.072,18 €), a sumu započítanú (2.943,00 €) odpočítal od sumy náhrady funkčného platu

žalobkyne ku ktorej dospel (po zohľadnení jej práceneschopnosti v období od 23.7.2009 do 31.10.2009
a vyplatení odmeny za výkon práce na obecnom úrade Hlboké - vo výške 31.137,13 €), a rozdiel vo
výške 6.945,78 € uložil žalovanému v konečnom dôsledku zaplatiť žalobkyni; vo zvyšku (7.956,50 €)
potom súd návrh (spolu s príslušenstvom - úrokom z omeškania) zamietol.".

8. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania prvoinštančný súd skonštatoval, že: „Čo sa týka úroku z
omeškania, na tento má žalobkyňa nárok, a to vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky platnej k prvému dňu omeškania (ku dňu 5.1.2013 vo výške 0,75%) s plnením peňažného
dlhu zvýšenej o 8 percentuálnych bodov, preto súd rozhodol tak že žalobkyni priznal nárok na úrok
z omeškania vo výške 5,0% ročne zo sumy 6.945,78 € (prisúdená suma) od 5.1.2013 do zaplatenia

(pričom právo na úrok z omeškania priznal žalobkyni od toho dňa a vo výške ako to požadovala, keď
žalobkyňa žiadala priznať právo na úrok z omeškania za kratšie obdobie a v menšej výške, než za aké
mala v skutočnosti nárok - v tomto smere však súd jej návrh nemohol prekročiť).".

9. Súd prvej inštancie rozhodol o práve na náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2

Civilného sporového poriadku tak, že ju nepriznal žiadnej zo strán sporu, nakoľko boli v spore úspešní
v podstate v rovnakom pomere - žalobkyňa bola úspešná v pomere 38,92% (resp. po prvom rozhodnutí
odvolacieho súdu v pomere 46,61%), žalovaný bol úspešný v časti 61,08% (resp. po prvom rozhodnutí
odvolacieho súdu v pomere 53,39%).

10. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa a to výlučne
v jeho zamietajúcej časti v rozsahu nepriznania jej sumy 2.943,- Eur s príslušenstvom, keď má za to,
že rozsudok prvoinštančného súdu, až na tú časť rozsudku, kde prvoinštančný súd znížil nedôvodne
z uplatneného nároku sumu 2.943,- Eur, zodpovedá vyslovenému právnemu názoru krajského súdu.
Pokiaľ ide o priznanie (nepriznanie) služobného platu za obdobie, v ktorom bola nemocná (nebola

práceneschopná, pretože nepracovala) a aplikácii zákonnej úpravy v danej veci sa rozhodla rešpektovať
tento rozsudok. Ak je žalovaný názoru, že za obdobie, v ktorom bola po skončení pracovného
pomeru nemocná (nebola práceneschopná), nepatrí služobný plat ani podľa jednej právnej úpravy,
bola toho názoru, že patrí podľa obidvoch právnych úprav. Právny názor žalovaného, že nevyplatenímštátnozamestnaneckého platu by došlo na jej strane k bezdôvodnému obohateniu, odmieta. Odmieta
to jednak z toho dôvodu, že v čase nemoci nebola so žalovaným v žiadnom právnom vzťahu, žalovaný
jej nemocenské dávky nevyplácal a ani jedna zo zákonných úprav neoprávňuje žalovaného na krátenie

štátnozamestnaneckého platu z titulu nemoci. Navrhuje odvolaciemu súdu návrh žalovaného zamietnuť
a zmeniť napadnutý rozsudok tak, ako to navrhla v podanom odvolaní, t.j. žalovaný je povinný zaplatiť jej
sumu 9.888,78 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 9.888,78 Eur od 5.1.2013
do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni sa priznávajú trovy konania
v plnej výške.

11. K doručenému odvolaniu žalobkyne sa žalovaný písomne nevyjadril.

12. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný a to v jeho celej vyhovujúcej časti. Argumentoval
tým, že pri výpočte funkčného platu žalobkyne postupoval tak, ako keby s ňou nebol ukončený
štátnozamestnanecký pomer, teda od 23.7.2009 do 31.10.2009 podľa zák. č. 321/2001 Z.z. o štátnej

službe a od 1.11.2009 do 16.8.2012 podľa zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. V nadväznosti na
ust. § 129 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, nárok na doplatenie funkčného platu za
obdobiepo31.10.2009trebaposudzovaťpodľazák.č.400/2009Z.z.Priposudzovanínárokuzaobdobie
účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z. sa bolo potrebné vysporiadať aj s tým, že k neplatnému skončeniu vzťahu
došlo až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Nárok vzniká v dôsledku aplikácie zák. č. 312/2001

Z.z., resp. v dôsledku posudzovania zákonnosti rozhodnutia vydaného podľa uvedeného predpisu. K
potvrdeniu nároku ale došlo až v čase účinnosti zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Vo všeobecnosti
by sa tak mal rešpektovať princíp zákazu retroaktivity, teda ak čas obdobia neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru spadá do účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z., nárok na funkčný plat za
toto obdobie bolo potrebné posúdiť podľa predpisov účinných do 31.10.2009. Nepravá retroaktivita

spočíva v tom, že nová právna úprava tieto práva a povinnosti vzniknuté z predchádzajúcej právnej
úpravy zachováva, avšak odo dňa svojej účinnosti (nie spätne) ich podriaďuje pod nový právny režim.
Nepravá retroaktivita právnej normy je obsiahnutá aj v niektorých ustanoveniach zák. č. 400/2009
Z.z. o štátnej službe napr. v ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 5 a § 134. Pri celkovom vyčíslení výšky
funkčného platu, ktorý bol potrebný žalobkyni vyplatiť sa postupovalo tak, že do celkovej sumy sa

nezahrnulo obdobie od 23.7.2009 do 7.6.2010, kedy bola žalobkyňa dočasne pracovne neschopná,
keďže išlo o prekážku v práci u žalobkyni a za prekážky v práci nie je vyplácaná náhrada platu a
žalobkyni boli za toto obdobie vyplatené nemocenské dávky. Rovnako mzdu v celkovej výške 1.771,42
Eur, ktorá suma bola navrhovateľke vyplatená Obecným úradom Hlboké od 1.3.2011 do 16.8.2012,
bolo potrebné odčítať s poukazom a § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. ako aj náhradu vo výške trojnásobku

jej funkčného platu v sume 2.943,- Eur, ktorá suma jej bola vyplatená v zmysle § 40 ods. 2 písm.
b) a s poukazom na § 31 ods. 2 zák. č. 312/2001 Z.z. Po znížení uvedených položiek bol určený
žalobkyni funkčný plat vo výške 21.248,35 Eur a po vykonaní zákonných zrážok jej bolo zaslaných
na účet 15.176,17 Eur. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že pri výpočte funkčného platu, ktorý
mal žalobkyni vyplatiť za obdobie od 23. júla 2009 do 16. augusta 2012, nesprávne postupoval len

v tej časti, v ktorej žalobkyni s poukazom na § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v znení
neskorších predpisov, znížil funkčný plat za obdobie od 1.11.2009 do 7.6.2010, t.j. za obdobie, kedy
žalobkyňa bola práceneschopná a poberala nemocenské dávky. Rozsudok prvoinštančného súdu
v tomto smere považuje za nedôvodný, nakoľko § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonovpriznávaprineplatnomskončeníštátnozamestnaneckéhopomeru

štátnemu zamestnancovi poskytnúť funkčný plat a teda nie náhradu funkčného platu, bez ohľadu na
to, či by oprávnenej osobe - žalobkyni v rozhodnom období patril, teda bez ohľadu na to, či by bola
poberateľkou nemocenskej dávky z dôvodu jej práceneschopnosti. V tomto smere poukazuje na §
44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré obdobne
upravovalo za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného

zaradenia do štátnej služby priznanie funkčného platu, ktorý by štátnemu zamestnancovi patril, aby
nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Z uvedeného teda vyplýva, že pri
rovnakej právnej úprave súd prvej inštancie mal postupovať za obdobie od 1.11.2009 do 7.6.2010
rovnako ako za obdobie od 23.7.2009 do 31.10.2009, kedy rozhodol, že funkčný plat žalobkyne, nakoľko
bola práceneschopná, nemohol patriť. Z uvedených dôvodov má za to, že sú dané dôvody odvolania

podľa § 365 ods. 1 písm. d) a f) Civilného sporového poriadku a žiada, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu
zamietne.13. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila prostredníctvom právneho zástupcu žalobkyňa, ktorá
uviedla, že Dôvody odvolania a právnu argumentáciu v ňom uvedenú považuje za nedostatočnú na to,
aby krajský súd vyhovel žalovaného návrhu. S otázkami, ktoré žalovaný vo svojom podaní uviedol, a

s jeho právnou argumentáciou sa odvolací súd už opakovane vysporiadal. Rozsudok prvoinštančného
súdu až na tú časť, kde prvoinštančný súd znížil nedôvodne z uplatňovaného nároku sumu 2.940,- Eur
zodpovedá vyslovenému právnemu názoru krajského súdu. Právny názor žalovaného, že vyplatením
štátnozamestnaneckého platu by došlo na jej strane k bezdôvodnému obohateniu, odmieta. Odmieta
to jednak z dôvodu, že v čase nemoci nebola so žalovaným v žiadnom právnom vzťahu, žalovaný jej

nemocenské dávky nevyplácal a ani jedna zo zákonných úprav neoprávňuje žalovaného na krátenie
štátnozamestnaneckého platu z titulu nemoci. Navrhuje preto odvolaciemu súdu zamietnuť návrh
žalovaného a zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako to v podanom odvolaní navrhovala.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),

oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolatelia
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), h) a f) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1CSPacontrario),bezpotrebydoplneniadokazovania,keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne je možné priznať úspech, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre zmenu rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti v rozsahu nepriznanej
sumy 2.943,- Eur s príslušenstvom v zmysle § 388 CSP. Naopak odvolanie žalovaného dôvodné nie je,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku podľa
§ 387 CSP.

15. V danom spore bolo treba zohľadniť, že nová právna úprava Civilného sporového poriadku,
účinná v čase rozhodovania ako prvoinštančného súdu napadnutým rozsudkom, tak i odvolacieho
súdu, definuje ako osobitnú skupinu sporov, v ktorých je súd povinný aplikovať odlišné procesné
postupy od klasického (všeobecného) sporového konania, individuálne pracovnoprávne spory.

Individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely Civilného sporového poriadku sa rozumie spor medzi
zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných
vzťahov, ktorým je potom i spor predmetný. To znamená, že súd v prípade týchto sporov môže vykonať aj
tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu
obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak

to možno od neho spravodlivo žiadať.

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní procesných
strán bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe v rozsahu istiny 6.945,78
Eur s príslušenstvom vyhovel a v časti istiny 2.943,- Eur s príslušenstvom žalobu zamietol (predmetom

konania, vzhľadom na predchádzajúce zrušenia vydaných rozsudkov prvoinštančným súdom o veci
samej, v rozsahu ich zrušení v napadnutých častiach stranami, zostala pohľadávka vo výške 14.902,28
Eur s príslušenstvom, z ktorej sa predmetom prieskumu stala jej napadnutá časť, konkrétne priznaná
istina 6.945,78 Eur s prísl. a zamietnutá istina v rozsahu sumy 2.943,- Eur s prísl., t.j. pohľadávka
žalobkyne v rozsahu sumy 9.888,78 Eur. s prísl., v ostanej jej uplatnenej časti, ktorá zostala predmetom

konania, odvolaním nenapadnutej, sa jej zamietnutie stalo právoplatným).

17. Skôr než odvolací súd pristúpi k prieskumu napadnutého rozsudku v intenciách podaných odvolaní
zdôrazňuje, že vo svojom predchádzajúcom (zrušujúcom) rozhodnutí vo veci, súd prvej inštancie
usmernil ako postupovať pri posudzovaní nárokov žalobkyne ako štátneho zamestnanca z neplatného

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vzhľadom na zmenu právnej úpravy počas rozhodného
obdobia, ktorý právny názor zaujatý odvolacím súdom si prvoinštančný súd pri rozhodovaní napadnutým
rozsudkom osvojil, čo žalovaný naďalej odmieta akceptovať, čo vyplýva z jeho opakovane totožnej
odvolacej argumentácie vo vzťahu k uvedenému.18. Odvolací súd pritom naďalej zastáva ten istý právny názor (opakovane vyslovený vo svojich
predchádzajúcichrozhodnutiach)vovzťahukzhodnoteniu,podľaktorejprávnejúpravytrebapostupovať

pri posudzovaní nárokov žalobkyne z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, čo
opakovane žalovanému vo vzťahu k jeho odvolaniu a odvolacej argumentácii duplikuje.

19. Podľa § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. účinného do 31.10.2009, ak je podľa právoplatného rozhodnutia
príslušného orgánu skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné, štátnozamestnanecký pomer

trvá ďalej. Za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného
zaradenia do štátnej služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo
k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru.

20. Podľa § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. účinného od 1.11.2009, ak štátny zamestnanec vykonával štátnu
službupodľatohtozákonaalebopodľaosobitnéhopredpisu,vykonávalprácuvoverejnomzáujme,alebo

vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas
doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi
tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť.

21. Podľa § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. účinného od 1.11.2009 v konaní vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009 sa postupuje podľa predpisov platných do
31.10.2009.

22. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania v prejednávanej veci je nesporné, že k

neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne došlo za účinnosti zák. č. 312/2001
Z.z., ktorý právo štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením
štátnozamestnaneckého pomeru upravoval v ust. § 44. Toto ustanovenie však bolo zrušené ust. § 142
zák. č. 400/2009 Z.z. s účinnosťou od 1.11.2009.

23. Nová právna úprava obsiahnutá v zák. č. 400/2009 Z.z., účinná od 1.11.2009, taktiež upravuje právo
štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého
pomeru, ale v inej výške, podľa § 55. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v období od
1.11.2009 má štátny zamestnanec z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
právo na funkčný plat znížený o funkčný plat alebo mzdu, ktoré mu boli vyplatené za vykonávanie

činností uvedených v tomto ustanovení. Keďže zák. č. 400/2009 Z.z. neustanovuje v prechodných
ustanoveniach, že aj za obdobie účinnosti tohto zákona od 1.11.2009 by sa mali nároky štátneho
zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vzniknuté pred účinnosťou jeho
zákona, posudzovať podľa doterajších predpisov, nemožno na tieto nároky od 1.11.2009 aplikovať
predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá je už neúčinná, ale aj tieto nároky sa posudzujú od 1.11.2009

podľa novej právnej úpravy, v tom čase účinnej. Tento záver podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva
aj zo znenia ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z., ktoré výslovne stanovuje, že podľa predpisov
platných do 31.10.2009 sa postupuje v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom
pred 1.11.2009, z čoho plynie, že v prípade absencie takéhoto prechodného ustanovenia by sa
aj v konaniach vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009 postupovalo

podľa predpisov platných od 1.11.2009. Uvedené ustanovenie však nemožno aplikovať na daný
prípad, keďže sa vzťahuje len na konania začaté vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, ide o
procesnoprávnu normu, ktorá neupravuje hmotnoprávne nároky štátneho zamestnanca z neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

24. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach (napr. I. ÚS 238/04) vyslovil, že právna teória rozoznáva
retroaktivitu pravú a nepravú. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna norma reglementuje i
vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení
nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne
vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne

týmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým
(teda o nepravom spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i
na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo
ešte od neskoršej doby; mutatis mutandis PL. ÚS 38/99. Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu, všeobecnev prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej
právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou
novou. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa

predchádzajúcej právnej normy došlo ku vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou
do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho
zákona. (pozri nález ÚS SR II. ÚS 351/2014-12)

25. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj
právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie
prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda
úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu
textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva
zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy

postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých
sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských
podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená
vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a
významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia

normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu,
ale väzbu na zmysel a účel zákona.

26. Z uvádzaného potom odvolací súd uzatvára, že nakoľko k neplatnému skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne nezákonným rozhodnutím o jej odvolaní z funkcie

predstavenej/bezpečnostnej zamestnankyne žalovaného došlo ku dňu 22.7.2009, t.j. za účinnosti zák.
č. 312/2001 ani nemal zákonné oprávnenie, keďže žalovaný v spore námietku započítania nevzniesol
(t.j. v rámci svojej obrany), počas konania tvrdil len to, že jednostranný zápočet (hmotnoprávny úkon)

už uskutočnil sám ešte pred podaním žaloby žalobkyňou a tomu uspôsobil i posúdenie výšky podľa
neho nárokovateľnej pohľadávky žalobkyne. Obrana žalovaného spočívajúca v kompenzačnej námietke
ako procesný úkon strany, i keď samotné jednostranné započítanie je úkon hmotnoprávny, vyžaduje
prejav vôle strany adresovaný súdu, ktorý smeruje k uplatneniu procesných práv, k splneniu procesnýchpovinností alebo iným procesným následkom, ktoré s takýmto prejavom procesné predpisy spájajú (§
147 ods. 2 CSP). Takýto prejav vôle žalovaný súdu prvej inštancie neadresoval.

33. Vychádzajúc z uvádzaného preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 CSP napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 2.943,- Eur s príslušenstvom (úrok
z omeškania čo do výšky a splatnosti namietaný nebol) zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni i uvedenú sumu, t.j. 2.943,- Eur spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške
5 % ročne od 5.1.2013 do zaplatenia a vo vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387

ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

34. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci; podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

35. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

36.Spoukazomnatotorozhodnutieodvolaciehosúdusmožnosťouzisteniamieryúspechuaneúspechu
jednej i druhej strany sporu bolo nutné podľa celkového, konečného výsledku sporu ustáliť, že žalobkyňa
bola úspešnejšia. Predmetom sporu bol nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 17.845,28 Eur s prísl.
(s percentuálne uplatneným úrokom z omeškania do zaplatenia požadovaného plnenia), keď po
zohľadnení právoplatných čiastočných zamietnutí žaloby predchádzajúcim prvým rozsudkom súdu prvej

inštancie v spojený s rozsudkom odvolacieho súdu čo do sumy 2943,- Eur s prísl. a napadnutým
rozsudkom súdu prvej inštancie v spojený s predmetným rozsudkom odvolacieho súdu čo do sumy
5.013,50 Eur s prísl., bola žalobkyňa úspešná v percentuálnom vyjadrení v 55,40-ich%-ách a neúspešná
v 44,60-ich%-ách z celkovej žalovanej sumy, čo v konečnom dôsledku predstavuje konečný úspech
žalobkyne v 10,80-ich%-ách (55,40% úspechu mínus 44,60% neúspechu).

37. V spore úspešnejšej žalobkyni preto v zmysle § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP vznikol
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,80% voči neúspešnejšiemu žalovanému. O výške náhrady
trov rozhodne potom súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením
vydaným súdnym úradníkom.

38. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).