Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. február 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/297/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816211018
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3816211018.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu J. proti žalovanej: R.., o
zaplatenie 1.573 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o určenie neplatnosti zmluvy, o určenie, že
úver je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie bezdôvodného obohatenia a iné, na odvolanie žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 15Csp/30/2016-102 zo dňa 03. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.573 eur

so zmluvným úrokom 62,93 eur, s úrokom z omeškania 1,10 eur, s úrokom z omeškania 8 % ročne
z istiny 1.573 eur od 21.07.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8 % ročne z nezaplatených
úrokov 62,93 eur od 21.07.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.).
Konanie o vzájomnej žalobe žalovanej v časti o určenie, že Zmluva o úvere č. XXXXX zo dňa 29.10.2012
je neplatná, zastavil (výrok II.) a v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu zamietol (výrok III.). O trovách
rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania zo žaloby a zo vzájomnej
žaloby v rozsahu 100 % (výrok IV.). Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 29.10.2012 uzavreli účastníci

úverovú zmluvu č. XXXXX, ktorou žalobca poskytol žalovanej bezúčelový úver 2.000 eur. Dňa
29.10.2012 došlo k čerpaniu úveru z úverového účtu na bežný účet žalovanej. Z prehľadu splácania do
predčasného zosplatnenia vyplývajú uhradené splátky od 15.11.2012 do 15.04.2016 v celkovej výške
1.231,27 eur, pričom z tejto sumy bolo započítané na úrok 804,27 eur a na úverovú istinu 427 eur.
Z prehľadu omeškaných splátok vyplýva, že žalovaná bola v omeškaní v časti so splátkou splatnou
15.04.2016 a ďalej so splátkami splatnými k 16.05.2016, 15.06.2016, 15.07.2016. Listom zo
17.05.2016 žalobca vyzval žalovanú k zaplateniu omeškaných splátok úveru so súčasným upozornením

na možnosť zosplatnenia celého úveru. Listom z 20.07.2016 žalobca oznámil žalovanej predčasnú
splatnosť celého úveru, pričom celkový dlh vyčíslil na 1.667,03 eur a vyzval žalovanú na úhradu dlhu
do 31.07.2016.

1.2 Vzájomnú žalobu v časti o určenie, že predmetná úverová zmluva je neplatná, zobrala žalovaná
späť. Súd prvej inštancie v dôsledku dispozície žalovanej so vzájomnou žalobou podľa § 147 ods. 2 a
§ 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konanie v časti o určenie, že

označená zmluva o úvere je neplatná, zastavil.

1.3 Po právnej stránke posúdil súd prvej inštancie predmetný zmluvný vzťah podľa ustanovení §
497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a § 53 ods. 1, ods. 6
Občianskeho zákonníka tak, že žalobca uplatnil v konaní práva veriteľa zo zmluvy o úvere, ktorá je
svojou povahou zároveň i zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Predmetná úverová zmluva, podľa názoru

súdu prvej inštancie, je platným právnym úkonom, keď žalovaná navštívila pobočku banky, žiadala
úver, bola si vedomá výšky úveru, výšky mesačnej splátky a doby splácania úveru 10 rokov. Zmluva
obsahuje všetky náležitosti zmluvy podľa všeobecných ustanovení o zmluvách, ako i náležitosti podľa §
497 Obchodného zákonníka a aj podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Platby žalovanej, týkajúce
sa osobného účtu, ktoré žalovaná namietala, neboli predmetom tohto konania a poplatok za

správu úverového účtu 1,99 eur mesačne považoval súd prvej inštancie za primeraný, v
súlade s § 9 ods. 2 písm. n) zákona č. 129/2010 Z. z., pričom žalobca správne zahrnul tento poplatok
do celkovej čiastky, ktorú musí klient zaplatiť. Na námietku žalovanej, že úrok bol neprimerane vysoký,
súd prvej inštancie porovnal priemerné úrokové miery z nových úverových zmlúv medzi spotrebiteľmi a
bankami počas roku 2012, a to z internetovej stránky www.nbs.sk, pričom zistil, že v štvrtom štvrťroku
2012 boli priemerné úrokové sadzby bánk pri spotrebiteľských úveroch nad 5 rokov v sadzbe 13,85

%, teda výška úroku 12,90 % ročne neprekračuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v danom období. Podobne vo vzťahu k RPMN žalovaná okrem všeobecného
konštatovania nijako neodôvodnila, v čom by mala byť RPMN stanovená nesprávne. Súd prvej inštancie
po prepočítaní RPMN dospel k záveru, že táto náležitosť bola v predmetnej zmluve uvedená správne.
Vo vzťahu k chýbajúcemu členeniu jednotlivých splátok v zmluve súd s odkazom na rozsudok Súdneho

dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny, aká časť
na úroky a na poplatky. Pokiaľ žalovaná namietala veľkosť písma v zmluve a všeobecných obchodných
podmienkach, podľa názoru súdu prvej inštancie sú zmluva i všeobecné obchodné podmienky voľne
čitateľné. V čase uzatvorenia zmluvy požiadavku na veľkosť písma upravoval len § 53c Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého, ak je spotrebiteľská zmluva vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť
uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy s výnimkou názvu zmluvy a označení jej častí,
čo predmetná zmluva spĺňa. Vzhľadom na to, že žalobca uplatňoval len nezaplatenú úverovú istinu a
úrok, ktorý bol platne dojednaný v zmluve a neuplatňoval žiadne nároky vyplývajúce zo všeobecných
obchodnýchpodmienok(ajzosplatnenieúverubolodojednanépriamovzmluve),nemalaprávnyvýznam

v tomto spore ani polemika žalovanej o jej neoboznámení so všeobecnými obchodnými
podmienkami. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru súd prvej inštancie uviedol, že žalovanej bola
doručená výzva pred zosplatnením, bola upozornená na túto možnosť a bol teda dodržaný
postup podľa § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

1.4 V časti o určenie, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie zamietol
vzájomnúžalobuzdôvodunedostatkunaliehavéhoprávnehozáujmunatakomtourčení,keďžežalovaná
súčasne vzájomnou žalobou uplatňovala nárok na zaplatenie sumy 524,45 eur ako bezdôvodného
obohatenia. Súd v každom konaní, v ktorom koná či už o nároku veriteľa voči spotrebiteľovi alebo o
nároku spotrebiteľa voči veriteľovi, rieši ako predbežnú otázku, či je zmluva uzatvorená platne, resp. či

je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. V časti o zaplatenie uvedenej sumy
524,45 eur ako bezdôvodného obohatenia a o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške 800 eur súd prvej inštancie vzájomnú žalobu zamietol. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že z
dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru bola povinná v každej splátke zaplatiť len pomernú časť
istiny v sume 16,67 eur a takto bola ku dňu podania žaloby (19.08.2016) povinná zaplatiť 46 splátok po

16,67 eur, teda sumu 766,82 eur, pričom zaplatila už 1.291,27 eur, teda na strane žalobcu
vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 524,45 eur ako rozdiel medzi zaplatenou sumou a sumou, ktorú
bola žalovaná povinná žalobcovi splatiť. Súd prvej inštancie z dôvodov uvedených vyššie nepovažoval
úver za bezúročný a bez poplatkov a predčasné zosplatnenie považoval za platný právny
úkon, teda na strane žalobcu nemohlo vzniknúť žiadne bezdôvodné obohatenie.

1.5 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojitosti s § 255 ods. 1 CSP.
Žalobca mal vo veci jeho žaloby, ako aj vzájomnej žaloby plný úspech, preto mu prináleží náhrada trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Proti uvedenému rozsudku vo všetkých jeho výrokoch podala žalovaná včas odvolanie z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP. Podľa nej prvoinštančný súd odignoroval
rozsiahlu judikatúru vnútroštátnych súdov a Súdneho dvora EÚ, keď v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky, medzinárodnými dohovormi, judikatúrou EÚ nepriznal žalovanej ochranu, ktorájej zo zákona prináleží. Citovala článok 38 Charty základných práv Európskej únie, článok 169
ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, viaceré články smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách i ustanovenia vnútroštátneho práva. Napadnutý rozsudok

podľa žalovanej zaviazal spotrebiteľa na zaplatenie nároku, pochádzajúceho zo zmluvy, ktorá obsahuje
neprijateľné podmienky. Odkázala pritom na viaceré ustanovenia zmluvy, ktoré považuje za neprijateľné
zmluvné podmienky (napr. odkaz na všeobecné obchodné podmienky, rozhodcovská doložka, klauzula
oanuitnýchsplátkachaospôsobeichzapočítavania,predčasnézosplatneniecelejistinyúveru,poplatky
za upomienky, vyhlásenie klienta, že nemá osobitný vzťah k banke). Poukázala na to, že súd je povinný

skúmať neprijateľné podmienky úverovej zmluvy z úradnej povinnosti a zabezpečiť najvyšší stupeň
ochrany spotrebiteľa, aby nebol neprijateľnými podmienkami viazaný. Žalovaná má za to, že na základe
uvedených skutočností bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces a konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s

rozsudkomsúduprvejinštancie,ktorýpovažujezasprávny.Odvolaniežalovanejpovažujezanedôvodné
v plnom rozsahu.

4. Žalovaná v ďalšom písomnom vyjadrení zdôraznila, že je povinnosťou členských štátov EÚ a ich
orgánov, aby naplnili cieľ čl. 6 ods. 1 smernice a zabezpečili ratio legis smernice, aby nekalé podmienky

spotrebiteľov nezaväzovali. To osobitne platí, ak zmluva obsahuje značné množstvo neprijateľných
zmluvných podmienok. V tomto prípade je povolaným orgánom štátu súd, ktorý prihliadne na
eurokonformný výklad európskeho spotrebiteľského práva. Naviac, výklad v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv musí byť vždy v prospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Poskytnutý jej bol úver bol vo výške 2.000 eur, do 19.08.2016 (do podania žaloby) zaplatila spolu

1.291,27 eur. Splácanie úveru bolo dohodnuté na dobu 10 rokov (do 17.10.2022) a táto doba neuplynula,
pričom výška splátky mesačne bola dohodnutá 29,82 eur. Na základe toho, že podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, mesačná splátka sa vypočíta
takto: 2.000 eur : 120 (mesiacov) = 16,67 eur, takže ku dňu podania žaloby (do 19.08.2016) malo byť
zaplatených 46 splátok po 16,67 eur, spolu suma 766,82 eur. Keďže už žalobcovi zaplatila 1.291,27 eur,

po odpočítaní 766,82 eur vznikol preplatok 524,45 eur, ktorý sa považuje za bezdôvodné obohatenie
na strane žalobcu. Neskôr žalovaná predložila odpoveď Odboru ochrany spotrebiteľa Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky na jej žiadosť o posúdenie platnosti úverovej zmluvy č. XXXXX zo
dňa 29.10.2012 (t. j. úverovej zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania), podľa ktorej zo zmluvy nie
je zrejmé, akú časť zo splátky predstavuje úrok a akú časť istina. Odplata je neprimeraná, pretože

podstatne prevyšuje odplatu stanovenú v ustanovení § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení
platnom v čase uzavretia zmluvy, vychádzajúc zo skutočnosti, že vo všeobecnosti súdy
za podstatné prevýšenie odplaty v zmysle uvedeného ustanovenia považujú jej prevýšenie o viac ako
20 %. Neprijateľné sú podľa tejto odpovede aj rozhodcovská doložka a poplatok za
správu úveru (keďže ide o poplatok za administratívnu agendu, ktorá slúži len záujmom dodávateľa).

5. Žalobca v písomnej reakcii na podanie žalovanej uviedol, že vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky nekorešponduje s rozhodnutiami Súdneho dvora, ani s aktuálnymi rozhodnutiami
slovenských súdov a navyše je v rozpore aj s vyjadrením vlády Slovenskej republiky k prejudiciálnemu
konaniu na Súdnom dvore vo veci C-42/15, v ktorom sa riešila otázka splnenia zákonných náležitostí

spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Aj podľa stanoviska Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej
banky Slovenska z 18.04.2017 vo svetle rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/15 nemožno v rámci
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere žiadať ku každej položke - istine, úroku, poplatkom - presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu. Úverová zmluva, z ktorej plnenie bolo predmetom žaloby, podľa
žalobcu spĺňa všetky zákonné náležitosti.

6. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, na základe včas podaného odvolania žalovanej preskúmal
vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné v celom rozsahu potvrdiť ako vecne správny podľa § 387
ods. 1, ods. 2 CSP.

7. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že žalovaná síce uviedla v odvolaní odkaz
na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP, avšak vecne odôvodnila odvolanie
len neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Odvolací súd k tomu uvádza, že súd síce má povinnosťv záujme ochrany spotrebiteľa zaoberať sa neprijateľnosťou zmluvných podmienok ex offo (teda aj
bez návrhu), avšak týka sa to - s výnimkou osobitných konaní zameraných na tzv. abstraktnú kontrolu
v spotrebiteľských veciach - len takých potenciálne neprijateľných zmluvných podmienok, z ktorých

dodávateľ vyvodzuje v žalobe nejaké nároky voči spotrebiteľovi. Inými slovami povedané, ak by aj
zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, avšak dodávateľ nežiada od spotrebiteľa plnenia
(platby) vyplývajúce z takýchto neprijateľných podmienok, neprináleží súdu v konaní o zaplatenie
vyhlasovať neprijateľnosť takýchto zmluvných podmienok. Pokiaľ v preskúmavanej veci žalovaná v
odvolaní (rovnako ako už v konaní pred súdom prvej inštancie vo vzájomnej žalobe) poukazovala

na neprijateľnosť odkazu na všeobecné obchodné podmienky, rozhodcovskej doložky, či poplatkov za
upomienky, niektoré z týchto zmluvných podmienok skutočne môžu byť považované za neprijateľné,
avšak vzhľadom k tomu, že žalobca uplatňoval v konaní len zaplatenie istiny a úrokov, ktoré boli
dohodnuté priamo v zmluve (nie vo všeobecných obchodných podmienkach), v konaní o žalobe
žalobcu súd nemohol tieto zmluvné podmienky preskúmavať. Tieto zmluvné podmienky nemohli byť
ani dôvodom žalovanou tvrdenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru.

Veľké množstvo neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve by síce za určitých okolností mohlo byť
dôvodomneplatnostizmluvyakocelku(ajkeďžalovanávzalažalobuvčastiourčenieneplatnostizmluvy
späť, posúdenie otázky platnosti zmluvy zostalo súčasťou konania o žalobe a o vzájomnej žalobe ako
predbežná otázka), v prejednávanej veci však nešlo o takýto extrémny prípad: Zmluvné podmienky,
ktoré mohli byť potenciálne neprijateľné, boli oddeliteľné od zostatku zmluvy (rozhodcovská doložka,

všeobecné obchodné podmienky, poplatky za upomienky), nemenili podstatu zmluvy ako dvojstranného
prejavu vôle, teda nemohli priamo ovplyvniť platnosť zmluvy.

8. Pokiaľ žalovaná namietala spôsob započítania splátok, odvolací súd uvádza, že anuitné
započítavanie (t. j. také, pri ktorom sa z každej splátky časť započíta na istinu a časť na úroky, pričom

podiel splácania istiny v každej splátke sa postupne zvyšuje - pri prvých splátkach je vyšší podiel
splácania úroku a pri posledných splátkach je vyšší podiel splácania istiny) je štandardom,
ktorý žiaden právny predpis nezakazuje (naopak, zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch aj v súčasnosti počíta s takouto formou splácania v ustanoveniach § 7 ods. 33 až 35).

9. Podobne ani predčasné zosplatnenie úveru samo osebe nemožno považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže ho priamo predpokladá (aj pri spotrebiteľských zmluvách)
ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V preskúmavanej veci žalobca dodržal všetky
podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ako ich stanovuje citované ustanovenie, t. j.
žalovaná bola v omeškaní so zaplatením splátky dlhšie ako tri mesiace (konkrétne bola v omeškaní s

úhradou podstatnej časti splátky splatnej 15.04.2016), pričom bola výzvou zo 17.05.2016 upozornená
na uplatnenie práva žalobcu zosplatniť celý úver v lehote viac ako 15 dní. Mimoriadne (predčasné)
zosplatnenie úveru k 20.07.2016 teda nemožno považovať za neplatný právny úkon.

10. V odvolacom konaní žalovaná v dodatočnom podaní poukázala na to, že v zmluve absentovalo

vyjadrenie spôsobu započítania splátok, teda rozčlenenie splátok na istinu, úroky a poplatky, k čomu
predložila aj vyjadrenie Odboru ochrany spotrebiteľa Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. K
tomu odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15
Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová, ktorý záväzne interpretuje príslušné ustanovenia smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere (ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná zákonom č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) tak, že ustanovenia čl. 10 ods. 2 v
spojení s čl. 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave povinnosť vo forme amortizačnej tabuľky priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. V súlade so zásadou

eurokonformného výkladu vnútroštátnej právnej úpravy je potom potrebné ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) vykladať tak, že sa v tomto
ustanovení nepožaduje, aby každá splátka bola rozčlenená na časti, ktoré budú započítané na istinu,
na úroky a na poplatky, ale že sa tu požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala výšku, počet a termíny splátok, pričom v splátkach má byť započítaná nielen istina, ale aj

úroky a poplatky (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2017).
Absencia rozdelenia splátok na istinu, úroky a poplatky teda nie je dôvodom, pre ktorý by bolo možné
považovať spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.11. Napokon žalovaná namietala aj neprijateľnosť poplatku za správu úveru. K tomu odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že aj tento poplatok priamo predpokladá ustanovenie § 9 ods.
2 písm. n) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pričom ide v zásade o

poplatok za poskytnutie úveru podľa § 499 Obchodného zákonníka (žiaden ďalší poplatok za poskytnutie
úveru žalobca v zmluve nepožadoval). Žalobca správne zahrnul tento poplatok do celkovej čiastky,
ktorú musí klient zaplatiť (a tým aj do výpočtu RPMN) a ani výšku tohto poplatku (1,99 eur mesačne)
nemožno považovať za neprimeranú. Z prehľadu splácania a ani z histórie transakcií na úvere, ktoré
predložil žalobca, nevyplýva, že by žalobca započítaval mesačné platby žalovanej na

akékoľvek poplatky (t. j. ani na poplatok za správu úveru) - z týchto listín vyplýva, že
mesačné splátky započítaval len na istinu a na úrok. Podľa týchto listín z celkovej sumy 1.231,27 eur,
ktorú žalovaná zaplatila do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, započítal žalobca na istinu 427 eur
a na úroky 804,27 eur. Pri anuitnom splácaní je prirodzené (ako už bolo uvedené vyššie), že na začiatku
splácania sa započítava väčšia časť splátky na úrok, až postupne sa podiel úroku znižuje a
zvyšuje sa podiel istiny. Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že pri riadnom splácaní

počas obdobia 10 rokov by celková čiastka, ktorú by žalovaná zaplatila, predstavovala 3.817,20 eur.
Vyhlásením predčasnej splatnosti úveru sa žalobca pripravil o úrok za obdobie po vyhlásení predčasnej
splatnosti, v dôsledku čoho sa celkové plnenie, požadované od žalovanej, znížilo na 2.867,20 eur (z
toho 1.231,27 eur už zaplatila a 1.573 eur + 62,93 eur má podľa napadnutého rozsudku
zaplatiť na istine a úroku do zosplatnenia; v tomto výpočte nie sú zahrnuté úroky z omeškania, ktoré

sú však zákonnou sankciou za nezaplatenie peňažného nároku včas). Pri takomto započítavaní, ktoré
vyplýva z listín predložených žalobcom, bola k 15.04.2016 (a rovnako v deň vyhlásenia predčasnej
splatnostiúveru)nesplatenáistina1.573eur.Žalovanátietolistiny,predloženéžalobcom,nespochybnila.
Jej splnomocnená zástupkyňa na pojednávaní dňa 09.02.2017 uvádzala rôzne celkové sumy, ktoré
údajne žalovaná žalobcovi zaplatila (1.573 eur, 1.013,88 eur), napokon však potvrdila sumu 1.231,27

eur, ktorá vyplýva aj z oboch listín predložených žalobcom.

12. Pri splátkach, ktoré boli splatné pred vyhlásením predčasnej splatnosti (t.
j. k 15.04.2016, k 16.05.2016, k 15.06.2016 a k 15.07.2016), a ktoré žalovaná nezaplatila, žalobca pri
uplatňovaní svojho nároku oddelil istinu (tú uplatňoval ako súčasť celej dlžnej istiny zosplatneného úveru

vo výške 1.573 eur) a zmluvný úrok (ktorý uplatňoval vo výške 62,93 eur). Treba však zdôrazniť, že ide o
zmluvný úrok do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Po vyhlásení predčasnej splatnosti už žalobca
správne zmluvný úrok neuplatňoval.

13. Aj vo vzťahu k ostatným námietkam žalovanej (ktoré síce priamo neuviedla v odvolaní, ale vznášala

ich v priebehu konania pred súdom prvej inštancie) sa odvolací súd zhoduje so súdom prvej inštancie a v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie - najmä pokiaľ ide o správnosť
výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) v zmluve a o výšku zmluvného úroku. K výške
odplaty, ktorú žalovaná v odvolacom konaní v písomnom vyjadrení s odkazom na stanovisko Odboru
ochrany spotrebiteľa Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky označila za neprimeranú, odvolací

súd uvádza, že nie je zrejmé, ako (akým výpočtom, resp. porovnaním akých hodnôt) dospela žalovaná
(prípadne uvedený odbor Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) k záveru,
že odplata podstatne prevyšuje odplatu stanovenú v ustanovení § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Uvedené ustanovenie, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazovalo odplatu vo výške, ktorá
podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské

úvery v obdobných prípadoch. Odvolací súd poukazuje na porovnanie, ktoré urobil súd prvej inštancie a
z ktorého vyplýva, že odplata v preskúmavanej veci nielenže podstatne neprevyšovala, ale
ani nedosahovala výšku odplaty obvykle požadovanú na finančnom trhu za porovnateľné spotrebiteľské
úvery v danom období (a to isté sa týka aj porovnania RPMN za predmetný úver poskytnutý žalobcom
žalovanej s priemernou RPMN).

14. Všetky vyššie uvedené dôvody viedli odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej je
nedôvodnéanapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciejevecnesprávny.Zmluvuoúvere č.XXXXX
zo dňa 29.10.2012 nemožno považovať za neplatnú, ani spotrebiteľský úver, poskytnutý žalovanej na
základe tejto zmluvy, nemožno považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z toho potom

vyplýva, že ak bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2.000 eur a ona žalobcovi doposiaľ vrátila
1.231,27 eur, nemohlo dôjsť na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu (a to ani v prípade, ak by
zmluva bola neplatná, úver bezúročný a bez poplatkov a aj predčasné zosplatnenie by bolo neplatné -
ani v takom prípade by sa vrátenie sumy do výšky poskytnutej istiny nemohlo považovať za bezdôvodnéobohatenie, aj keby toto vrátenie bolo predčasné, teda aj keby žalovaná teoreticky mala možnosť
vracať istinu v dohodnutých splátkach).

15. Žalovaná v odvolaní uviedla, že ho podáva okrem iného aj proti výroku II. napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie o vzájomnej žalobe v časti o určenie, že Zmluva o úvere č.
XXXXXzodňa29.10.2012,uzatvorenámedzižalobcomažalovaným,jeneplatná,zastavené.Neuviedla
všakžiadnevecnédôvody,prektorétentovýroknapáda.Zospisuvyplýva,žesplnomocnenázástupkyňa
žalovanej na pojednávaní dňa 03.04.2017 výslovne uviedla, že berú vzájomnú žalobu späť v časti petitu,

kde žiadali, aby súd určil, že predmetná zmluva je neplatná. Tento prejav vôle nemožno
interpretovať inak než čiastočné späťvzatie vzájomnej žaloby v tejto časti, preto súd prvej inštancie
postupoval správne, keď v rozsudku výrokom II. (ktorý má povahu uznesenia) konanie v späťvzatej
časti zastavil. Keďže žalovaná odvolanie proti tomuto výroku nijako nezdôvodnila, odvolací súd (viazaný
nielen rozsahom, ale aj dôvodmi odvolania) nemohol tento výrok bližšie preskúmať.

16. V odvolacom konaní mal plný úspech žalobca, preto mu odvolací súd v súlade s ustanoveniami §
396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnej
odvolateľke (žalovanej) nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

17. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).