Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. júl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/25/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211203537
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8211203537.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcu: SPRAVBYT, s. r. o., so sídlom Hurbanova
18,Bardejov,IČO:31683061,zastúpenéhodoc.JUDr.JozefomSotolářom,PhD.,advokátom,sosídlom
v Košiciach, Južná trieda 1, proti žalovaným: 1./ J. K., N.. XX.XX.XXXX, A. Ť. XX, A. K., XXX XX A.,
X./. F. K., N.. XX.XX.XXXX, A. Ť. XX, A. K., XXX XX A., 3./ BARDBYT, s.r.o., so sídlom Moyzesova 7,
085 01 Bardejov, IČO: 36 476 633, všetci zastúpení JUDr. Jozefom Stašákom, advokátom, so sídlom
Andraščíkova 3, 085 01 Bardejov, o zaplatenie 4.927,87 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov č.k. XC/XX/XXXX-XXX zo dňa 1.12.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovanív1.až3.rademajúprotižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdBardejov(ďalejlen,,súdprvejinštancie“)napadnutýmrozsudkomrozhodoltak,žežalobu
zamietol a žalovaným v 1. až 3. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2. Skutkovo mal za preukázané, že žalobca ako správca bytov a nebytových priestorov na základe

zmluvy o výkone správy zo dňa 08.11.1999 vykonával správu bytov v bytovom dome na ul. Ť. XX, A.
K. M. A.. Ďalej bolo preukázané, že vlastníkom bytu č. X na X. W. v predmetnom bytovom dome sú
žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí tento nadobudli na základe kúpnej zmluvy, vklad ktorej bol do katastra
nehnuteľnosti povolený pod M. XXXX/XXXX. Žalovaní v 1. a 2. rade predmetný byt kúpili od pôvodných
vlastníkov bytu manželov W.. Uvedené skutočnosti zároveň neboli medzi stranami sporné. Spornou
skutočnosťou medzi stranami sporu bola platnosť výpovede zmluvy o výkone správy žalobcovi, ktorá
bola schválená na schôdzi vlastníkov bytov dňa 24.06.2004 a teda kto bol správcom bytového domu

blok K. na ul. Ť. XX M. A. v rozhodnom období (roky 2007 až 2010). Súd v prvom rade poukázal
na skutočnosť, že na tamojšom súde prebiehalo konanie pod sp.zn. XC/XXX/XXXX, pričom v zmysle
jeho odôvodnenia sa súd vysporiadal s otázkou zvolania, priebehu a výsledkov hlasovania schôdze
vlastníkov bytov, ktorá sa uskutočnila dňa 24.06.2004 a dospel k záveru, že výsledky hlasovania tejto
schôdze a výpoveď daná žalobcovi sú platné, teda zmluva o výkone správy so žalobcom bola s
účinnosťou k 01.01.2005 vypovedaná a od tohto dátumu je správcom bytového domu K. spoločnosť
BARDBYT s.r.o. pričom konštatoval, že napádať hlasovanie alebo uznášaniaschopnosť schôdze patrí

výlučne vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru, nie však správcovi. Súd v predmetnom konaní
vykonal dokazovanie ohľadne priebehu schôdze vlastníkov bytov v bytovom dome K. dňa 24.06.2004 a
po oboznámení sa so zápisnicou zo schôdze vlastníkov bytov zo dňa 24.06.2004, prezenčnej listiny zo
schôdzekonanejdňa24.06.2004,samotnejpísomnejvýpovede,dospelkzáveru,žepredmetnáschôdzaprebehla v súlade so zákonom a výsledky hlasovania, vrátane schválenia výpovede zmluvy o správe
žalobcovi a schválenie nového správcu bytového domu BARDBYT, s.r.o., sú platné. Z vykonaného
dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že na schôdzi konanej dňa 24.06.2004 za výpoveď zmluvy

o výkone správy so žalobcom hlasovala nadpolovičná väčšina, t.j. 41 zo 77 vlastníkov bytov bytového
domu. Písomná výpoveď zmluvy o výkone správy bola žalobcovi doručená dňa 29.06.2004 a nikto
z prehlasovaných vlastníkov bytov nedal na súd žalobu o neplatnosť rozhodnutia väčšiny vlastníkov
bytov. V zmysle písomnej výpovede začala dňom 01.07.2004 plynúť šesťmesačná výpovedná lehota
a skončila dňa 31.12.2004 a od dňa 01.01.2005 novým správcom bytového domu sa stal BARDBYT

s.r.o. Zo zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov zo dňa 24.06.2004 bolo preukázané, že zmluvu o
výkone správy so spoločnosťou BARDBYT, s.r.o. schválila nadpolovičná väčšina, t.j. 41 vlastníkov bytov.
Ďalej súd uviedol, že žalobca sa na tamojšom súde domáhal vo viacerých súdnych konaniach od
rôznych vlastníkov bytov v bytovom dome K. zaplatenia za služby, ktoré im mal poskytovať ako správca
bytového domu v období po 01.01.2005 a zároveň aj žalovaný v 3. rade sa vo viacerých súdnych
konaniach domáhal od vlastníkov bytov v bytovom dome K. zaplatenia plnení, ktoré ako vlastníci bytov

sú povinní platiť správcovi bytového domu, pričom aj v týchto konaniach sa ako predbežná otázka
posudzovala otázka platnosti výpovede zmluvy o výkone správy schválenej na schôdze vlastníkov
bytov dňa 24.06.2004, pričom súdy, či už súd prvého stupňa alebo odvolací súd, konštatovali platnosť
výpovede zmluvy o výkone správy. Keďže súd dospel k záveru o platnosti výpovede zmluvy o výkone
správy žalobcovi, žalobe žalobcu voči žalovaným v 1. a 2. rade, ako vlastníkom bytu č. 7 v bytovom

dome blok K., nemohol vyhovieť, keďže žalobca od 01.01.2005 nie je správcom bytového domu blok
K., pričom od žalovaných v 1. a 2. rade sa domáhal zaplatenia nedoplatkov podľa vyúčtovania za roky
2007 až 2010. Žiadať plnenia za služby spojené s bývaním od vlastníka bytu v bytovom dome môže
iba správca bytového domu, ktorým je od 01.01.2005 žalovaný v 3. rade, a teda žalobca nie je aktívne
vecne legitimovaný na uplatnenie tohto plnenia na súde. Zmena v osobe správcu nemôže byť na ujmu

vlastníkom bytov, ako to ustanovuje § 8 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. Ďalej súd skúmal, či zo strany
žalovaných v 1. a 2. rade nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor žalobcu, keďže tento
mal aj bez platnej zmluvy o výkone správy po 01.01.2005 poskytovať žalovaným v 1. a 2. rade služby ako
správca bytového domu. Avšak, po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že ani z titulu bezdôvodného
obohatenia nebolo možné žalobe voči žalovaným v 1. a 2. rade vyhovieť. Žalovaní v 1. a 2. rade mali po

zakúpení bytu č. 7 uzatvorenú platnú zmluvu o výkone správy bytového domu so žalovaným v 3. rade,
tomuto správcovi bytového domu uhrádzali platby spojené s užívaním bytu, a zo strany žalovaných v 1. a
2.radenebolavočižalobcovinaplnenážiadnaskutkovápodstatabezdôvodnéhoobohateniapodľa§451
a§454Občianskehozákonníka.Zuvedenýchdôvodovsúdžalobužalobcuvočižalovanýmv1.a2.rade
zamietol. Pokiaľ ide o nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému v 3. rade na pojednávaní konanom dňa

17.04.2013 a špecifikovanom podaním doručeným súdu dňa 05.08.2013 (odsek 4 odôvodnenia), súd v
prvom rade konštatoval, že žalobca vôbec neuviedol, z akého právneho titulu si tento nárok uplatňuje.
Súd v tejto súvislosti konštatoval, že alternatívny petit prichádza do úvahy tam, kde z hmotného práva
vyplýva, že záväzok je možné splniť viacerými spôsobmi a že právo voľby má dlžník (§ 561 OZ) a
alternatívnym petitom sa žiada zaviazať žalovaného na dve alebo viaceré alternatívne plnenia. Uvedený

prípad však takouto situáciou nie je. Žalobný petit žalobcu voči žalovanému v 3. rade, súd vzhľadom na
priebeh konania posúdil ako eventuálny petit, ktorí si uplatnil popri primárnom návrhu voči žalovaným v
1. a 2. rade, keďže vzhľadom na vykonané dokazovanie žalobca nevedel vyhodnotiť, či primárny nárok
voči žalovaným v 1. a 2. rade je dôvodný. V zmysle § 489 OZ záväzky vznikajú z právnych úkonov,
najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočnosti

uvedených v zákone. Súd uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému v 3. rade právne posúdil ako
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
medzi žalobcom a žalovaným v 3. rade nebola uzatvorená žiadna zmluva, zároveň žalobca ani netvrdil,
aby žalovaný v 3. rade porušením nejakej povinnosti mu spôsobil škodu a ani nepoukázal na inú
skutočnosť uvedenú v zákone, na základe ktorej vznikol záväzok žalovaného v 3. rade voči žalobcovi.

Uvedené bezdôvodné obohatenie malo spočívať v tom, že žalobca, ktorý v období od 01.01.2005 nebol
správcom bytového domu K. a napriek tomu poskytoval jednotlivým vlastníkom bytov služby spojené
s bývaním, namiesto žalovaného v 3. rade, ktorý od 01.01.2005 bol správcom bytového domu, teda
žalobca žiadal, aby mu žalovaný v 3. rade nahradil, to, čo za žalovaného ako správcu bytového domu
plnil, aj keď podľa práva mal služby spojené s bývaním vlastníkom bytov v bytovom dome poskytovať

žalovaný v 3. rade. Ak žalobca reálne poskytoval akékoľvek plnenia vlastníkom bytov a nebytových
priestorov v danom bytovom dome namiesto žalovaného v 3. rade, mohlo dôjsť k bezdôvodnému
obohateniu sa žalovaného v 3. rade na úkor žalobcu. Súd sa v prvom rade musel vyrovnať s námietkou
premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v 3. rade. Žalobca si voči žalovanému v 3. rade uplatnil sumy,ktoré mali byť žalobcom vynaložené v rokoch 2008 (2.904,43 Eur), 2009 (suma 1.307,12 Eur) a v
roku 2010 (suma 1.179,44 Eur), pričom nárok voči žalovanému v 3. rade bol uplatnený na súde dňa
17.04.2013. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úrok bezdôvodne obohatil, t.j. v subjektívnej premlčacej dobe, najneskoršie sa právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo, t.j. v objektívnej premlčacej dobe. Na základe vykonaného
dokazovania mal súd za to, že žalobca od 01.01.2005 musel vedieť, že ak bude napriek výpovedi

zmluvy o výkone správy naďalej poskytovať služby vlastníkom bytov, tak na strane nového správcu, t.j.
žalovaného v 3. rade dôjde na jeho úkor k bezdôvodnému obohateniu, keďže tento bude oprávnený
prijímať finančné plnenia od vlastníkov bytov, avšak náklady spojené so správcom bytového domu bude
vynakladať žalobca. O vzniku bezdôvodného obohatenia sa žalobca dozvedel momentom vynaloženia
nákladov spojených so správou bytového domu, pričom žalobca si uplatňuje náklady, ktoré vynaložil
postupne v priebehu rokov 2008 až 2010. Z uvedeného teda plynie, že žalobca od 01.01.2005 vedel,

že sa na jeho úkor obohacuje žalovaný v 3. rade a o vzniku bezdôvodného obohatenia sa dozvedel
postupne ako vynakladal prostriedky v rokoch 2008 až 2010, a keďže žalobca si uplatnil nárok voči
žalovanému v 3. rade až dňa 17.04.2013, t.j. po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby a
ohľadne nákladov vynaložený v rokoch 2008, 2009 a v časti roka 2010 do 17.04.2010 aj po uplynutí
objektívnej trojročnej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené súd žalobu voči žalovanému v 3. rade

zamietol z dôvodu premlčania. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní mali plný úspech vo veci, preto im súd priznal voči žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku s návrhom zmeniť rozsudok a žalobe vyhovieť alebo

rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie. V odvolaní uviedol, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Celé konanie je postihnuté vadou spočívajúcou
v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a tiež v nesprávnom posúdení otázky dôkazného
bremena a aj veci samej. Súd sa nijako relevantne nevyrovnal s podstatnou námietkou žalobcu,
týkajúcou sa protirečivosti tvrdení vlastníkov bytov v uvedenom obytnom bloku - ktoré vyplývajú z

iných súdnych konaní (a ktoré súd odmietol oboznámiť a vykonať k tomu akékoľvek dokazovanie).
Odmietol aj zásadný argument, že oproti stavu vo veci XC XXX/XXXX došlo k ďalším zásadným
výsluchom ostatných vlastníkov bytov v tomto bloku v iných súdnych konaniach a tiež boli predložené
aj ďalšie dovtedy neznáme dokumenty a listiny do ostatných spisov. Poukazuje na to, že súd vôbec
neoboznamoval v konaní v odôvodnení citované rozsudky súdov, na ktoré poukazuje. Takisto neboli ani

oboznámené ďalšie spisy súvisiace s touto vecou citované v odôvodnení rozhodnutia. Namieta, že súd
sa nezaoberal ani rozdielom medzi prezenčnou listinou zo schôdze a súhlasom s výpoveďou, ktorá sa
vyrobila dodatočne mimo schôdze - a teda s vôľou vlastníkov nemá nič spoločné. Došlo teda k situácii,
keď súd odôvodňuje svoje rozhodnutie dôkazmi a skutočnosťami, ktoré nemajú žiadnu oporu v spise.
Napriek tomu, že v konaní a vyjadreniach poukazoval na inštitút dobrých mravov, a na synalagmatické

záväzky, ako aj kontinuitu výkonu správy, súd sa tomu nevenoval, len konštatoval, že žalobca nebol
správcom. Má za to, že je správcom, pretože jednoznačne preukázané nebolo, že Bardbyt, s.r.o.
Bardejov splnil všetky zákonné podmienky a je právne a aj v skutočnosti novým správcom. Poukazuje na
to, že zmluva o výkone správy so spoločnosťou Bardbyt, s.r.o. Bardejov nebola schvaľovaná na schôdzi
dňa 21.12.2005. Nová zmluva bola podpisovaná po novelizácii zákona o vlastníctve bytov, pričom v tom

čase bol potrebný súhlas vlastníkov bytov a uznesenie schôdze o schválení takejto zmluvy o výkone
správy. Týmto okolnostiam sa súd nevenoval.

4. Žalovaní v 1. až 3. rade navrhujú potvrdiť napadnutý rozsudok, nakoľko celý procesný postup súdu
počas súdneho konania bol v súlade s Civilným sporovým poriadkom. Majú za to, že súd správne zistil

skutkový stav, vykonal potrebné dôkazy a na tomto základe vydal zákonné rozhodnutie. Prevažne sa
stotožňujú aj s jeho odôvodnením a právnou argumentáciou.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.

1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania(§385C.s.p.acontrario)stým,žemiestoačasvyhláseniarozhodnutiaoznámilnaúradnejtabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok je vecne správny.

6. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p“.), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a vo vzťahu k odvolacím
námietkam uvádza nasledovne.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v
ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých má odvolací súd po stránke

kvalitatívnej rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11.Odvolacísúdvodvolacomkonaníposúdilrelevantnosťkonkrétnychodvolacíchdôvodovuplatnených
žalobcom do uplynutia lehoty pre podanie odvolania, to, či súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne
odôvodnil, vychádzajúc z toho, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky J..Ú. XX/XX).

12. Odvolaciu námietku o porušení práva na spravodlivý súdny proces a naplnenie odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP odvolateľ odôvodňuje nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia. Podľa názoru odvolateľa sa súd prvej inštancie nevyrovnal s argumentami žalobcu.
Rozhodnutie považuje za nepresvedčivé. Súd odmietol argument žalobcu, že oproti stavu vo veci XC/
XXX/XXXX došlo k ďalším zásadným výsluchom ostatných vlastníkov bytov v tomto bloku v iných
súdnych konaniach a tiež boli predložené aj ďalšie dovtedy neznáme dokumenty a listiny do ostatných
spisov a v tomto konaní súd odmietol dôkazy vykonať.

13. K predmetnej námietke odvolací súd uvádza, že ju nepovažuje za dôvodnú z nasledovných dôvodov.
K problematike porušenia práva na spravodlivý súdny proces vyjadrila názor tak právna veda ako i
judikatúrasúdov,naktorúodvolacísúdpoukazuje:„Obsahprávanaspravodlivýsúdnyprocesnespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj J.. Ú. XXX/04) „Právo na spravodlivý
súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi „(porovnaj J.. Ú. XX/XX).

„Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
nímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov(J..Ú.XX/XX),resp.toho,abysúdypreberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (J.. Ú. X/

XX, J.. Ú. XXX/XX) (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. X E. XXX/
XXXX)“.14. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c.
Švajčiarsko z 29. 04. 1993). Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru zahrňuje

právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť
pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c.
Švajčiarsko z 23. 10. 1996).

15. Pri aplikácii uvedených princípov na daný prípad možno konštatovať, že námietku žalobcu o

porušení jeho práva na spravodlivý súdny proces tým, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné,
nepresvedčivé považuje odvolací súd za nedôvodnú.

16. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03).

17. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky odvolateľa pokiaľ ide o

odôvodnenie rozhodnutia sú nedôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

18. Pokiaľ namieta odvolateľ, že k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces žalobcu došlo aj tým,
že súd odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy odvolací súd nepovažuje túto námietku za dôvodnú.
Pravidlo, podľa ktorého súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní vychádza z č.l. 48 ods. 2 Ústavy.

Za dôkaz slúžia v súdnom konaní všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. Súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré sa rozhodol navrhnuté dôkazy žalobcom nevykonať
(§ 220 ods. 2 C.s.p.). Dospel k záveru, že navrhnuté dôkazy sú pre skutkové a právne posúdenie
veci právne irelevantné. Svoj postup pre nevykonanie dôkazov odôvodňuje v bode 45 napadnutého
rozsudku. Súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná podľa § 185 ods. 1 C.s.p. Ani odvolací

súd, vzhľadom na zistený skutkový stav, nepovažuje navrhované dôkazné prostriedky žalobcom za
také, ktoré bolo nevyhnutné vykonať, pretože súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym
skutkovým zisteniam, a na zistený skutkový stav prijal správny právny záver. Ním zistený skutkový stav
obstojí.

19. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie oboznámením so súdnymi
spismi, na ktoré poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru, mal vykonať
dôkazy na pojednávaní v súlade s ustanovením § 188 C.s.p. Spisy, z ktorých citoval prijaté právne závery
neboli pripojené ku konaniu a objektívne nemal možnosť sa k nim vyjadriť.

20. V prvom rade je nutné uviesť, že súd prvej inštancie uviedol, ktoré konkrétne dôkazy vo veci vykonal
(bod 8 napadnutého rozsudku). Uviedol, aké skutkové závery z vykonaných dôkazov pre neho vyplynuli.
Pokiaľ súd prvej inštancie poukazuje na právne závery prijaté súdom prvej inštancie v konaní vedenom
na Okresnom súde v Bardejove pod sp. zn. XC/XXX/XXXX o právnej otázke týkajúcej sa záveru, že
správcom bytového domu, kde sa nachádza byt žalovaných v 1. a 2. rade, nebol žalobca a vysvetľuje

primeraným a dôvodeným postupom svoju akceptáciu predmetnej právnej otázky, neznamená to, že by
bol povinný vykonávať dôkazy vykonané už súdom v inom konaní, z ktorého závery prijíma.21. Povinnosťou súdu je, aby vždy v obdobných veciach rozhodoval identicky. Súd prvej inštancie
náležitým a presvedčivým spôsobom svoj záver pre akceptáciu záveru vysloveného v inom súdnom
konaní odôvodnil. Postupoval v súlade s viacerými nálezmi Ústavného súdu SR, z ktorých jednoznačne

vyplývajú závery o povinnosti súdu akceptovať právne závery súdu o právnej relevantnej otázke za
rovnakej situácie.

22. Imanentným znakom právneho štátu je aj princíp právnej istoty (napr. PL.ÚS 36/95), ktorého
súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určite právne relevantnú otázku pri opakovaní rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne neudržateľná (PL.
ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe
analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným
spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s Ústavou chráneným princípom právnej istoty a

porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 Ústavy a čl. 6 ods.1 Dohovoru (porovnaj
Nález Ústavného súdu SR z 29.05.2013, sp.zn. J.. Ú. XXX/XXXX). K predmetnej otázke sa Ústavný
súd vyjadroval opakovane, napríklad v Náleze z 30.01.2013 sp.zn. J.. Ú. XX/XXXX, z 22.11.2011 sp.zn.
J.. Ú. XXX/XXXX. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej

rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu
rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Súd vo svojom
rozsudku uviedol relevantné dôvody a vyrovnal sa s tvrdeniami žalobcu, pokiaľ ten poukazoval na
rozdielne názory súdov prijaté v iných rozhodnutiach.

23. K ďalšej odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd poznamenáva, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil

iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne
ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací
dôvod nie je naplnený.

24. Relevantná otázka týkajúca sa správcu domu v rozhodnom období pre prejednávanú vec bola

súdom správne zodpovedaná. Súd prvej inštancie s poukazom na závery prijaté v konaní vedenom
pod sp.zn. XC/XXX/XXXX, zdôvodňuje dôvody, pre ktoré nie je možné žalobcu považovať za správcu
bytového domu. Na dôvažok poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov, ktoré prijali rovnaký právny záver.
Prijal záver, že žalobca nie je s účinnosťou od 1.1.2005 správcom daného bytového domu a nie je ním
ani v čase vyhlásenia rozsudku. Nemôže sa teda s úspechom domáhať nárokov na plnenia za služby

spojenésbývanímodjednotlivýchvlastníkov,pretoženiejesprávcombytovéhodomu,vktoromžalovaní
v 1. a 2. rade bývajú.

25. Náležitým spôsobom sa vyrovnáva súd prvej inštancie s názorom žalobcu ohľadom jeho argumentu
domáhať sa iným spôsobom možnosti prieskumu rozhodnutí prijatých na schôdzi vlastníkov bytov.

Poukazuje správne na ustanovenie § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
č. 182/1993 Z.z. (ďalej len „ZoVBNP“), ktoré je svojou povahou lex specialis, ktoré vylučuje použitie
všeobecnýchprávnychprostriedkov.Úpravapodľa§14ods.4ZoVBNPjejedinýmzákonnýmspôsobom,
ktorým možno napadnúť prijaté rozhodnutia. Žaloba podľa § 14 ods. 4 ZoVBNP musí byť podaná
v zákonom stanovenej lehote, ktorá má prekluzívny charakter (do 15 dní od oznámenia o výsledku

hlasovania, resp. do troch mesiacov od faktického hlasovania). Márnym uplynutím prekluzívnej lehoty
sú formálne a vecné nedostatky prijatých rozhodnutí konvalidované a v záujme právnej istoty sa tieto
rozhodnutia považujú za platné a záväzné. Nie je možné extenzívnym výkladom rozširovať oprávnenie
podať žalobu smerujúcu proti rozhodnutiam prijatým na schôdzi vlastníkov bytov aj na osobu správcu.
Zákon totiž nedovoľuje iným osobám ako vlastníkom návrhom podľa ust. § 14 ods. 4 cit. zákona

zasahovať do vnútorných pomerov a rozhodnutí prijatých na schôdzi či zhromaždení vlastníkov.26. Závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 3. rade odvolací súd považuje za správne,
súhlasí s prijatým záverom, že premlčacia doba v danom prípade sa riadi režimom Občianskeho
zákonníka, a preto bol nárok žalobcu voči žalovanému v 3. rade premlčaný.

27. Odvolací súd poznamenáva, že dôležitou skutočnosťou pre aplikáciu Občianskeho zákonníka
pri posúdení premlčania práva je skutočnosť posúdenia dopadu, že aj posúdenie premlčacej doby
potenciálne môže ovplyvniť tiež postavenie fyzickej osoby, ktorá má uzavretú zmluvu o správe
bytového domu, pričom takáto zmluva je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou. Aj s prihliadnutím

na túto skutočnosť, je podľa názoru súdu spravodlivé, ak sa na režim bezdôvodného obohatenia v
prípade mimozmluvného záväzku, teda deliktuálneho záväzku dvoch obchodných spoločností ohľadom
vydania bezdôvodného obohatenia bude aplikovať režim Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa týka otázky
premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

28. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách

konania.

29. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a ods.
2 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane osvojenia si jeho dôvodov.

30. trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že vyslovil, že žalovaní v 1. až 3. rade majú voči žalobcovi nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania, pretože boli v odvolacom konaní plne úspešní voči žalobcovi,
ktorý v odvolacom konaní nemal úspech.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia

rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a

čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).