Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/9/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111207010
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2111207010.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr.

Pavla Lacza a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: T. C., nar. XX. E. XXXX, V. Z. XX,
M., zastúpeného splnomocnenkyňou: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., advokátska kancelária, Trnava, proti
žalovaným: 1. Ing. E. F., nar. XX. S. XXXX, Q. XXX/X, H. V., 2. E. A., nar. XX. I. XXXX, S. XX, M.,
zastúpenému splnomocnenkyňou: In Medias Res, s.r.o., advokátska kancelária, Trnava, o 31.866,24
€, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 7 Cb 22/2011-479 z 30. júna
2016 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje vo výroku I.

II. Vo výroku II sa napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaní sú spoločne a
nerozdielne povinní do troch dní nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 5.056,36 € (v tom 3.144,86 €
trovy právneho zastúpenia a 1.911,50 € ostatné trovy konania).

III. Žalobcovi sa priznáva voči žalovaným ako spoločne a nerozdielne zaviazaným nárok na náhradu 86
% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. vyhovel žalobám (vedeným pôvodne pod sp. zn. 7 Cb
22/2011 a 9 Cb 6/2012, spojeným na spoločné konanie) a zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne

zaplatiť žalobcovi 31.866,24 € s úrokom z omeškania vždy zo sumy 1.327,76 € od 21. dňa kalendárnych
mesiacov september 2010 až august 2012 a II. zaviazal žalovaných nahradiť mu trovy konania 1.911,50
€ a trovy právneho zastúpenia 4.542,95 €.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Strany uzavreli 6. júna 2008 zmluvu o prevode obchodného podielu v spoločnosti AUTOSLUŽBY

REHÁK A ZAŤKO, s.r.o., ktorou žalobca ako prevádzajúci previedol celý svoj obchodný podiel sčasti na
žalovaného v 2. rade, sčasti na žalovaného v 1. rade, za kúpnu cenu 2.000.000 Sk, ktorú sa žalovaní
v 1. a 2. rade zaviazali zaplatiť spoločne a nerozdielne v splátkach po 40.000 Sk mesačne splatných
vždy do 20. dňa v danom mesiaci až do zaplatenia. Valné zhromaždenie v ten istý deň udelilo súhlas
s prevodom obchodného podielu a odsúhlasilo odstúpenie žalobcu z funkcie konateľa tejto obchodnej
spoločnosti, ktorým tak bol od 7. decembra 2005 do 10. júna 2008.

4. Naopak, z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by žalobca v tomto období vybral zo
spoločnosti hotovosť 76.276,27 € a tým zmenšil majetok spoločnosti. Súd prvej inštancie vyšiel z toho,
že spoločnosť každoročne vykonávala inventúru a táto nepotvrdila, že by jej táto finančná hotovosť
chýbala. Pokiaľ by žalobca falšoval pokladničné doklady o nákupe tovaru, na ktorý sa mala použiťvybratá hotovosť, muselo by sa to v účtovnej závierke spoločnosti odraziť v podobe manka, čo však
z predložených dokladov nevyplynulo. Súd prvej inštancie z dôkazov predložených žalobcom dospel k
záveru, že za vybrané finančné prostriedky bol riadne zakúpený tovar pre spoločnosť, tento bol riadne

zaúčtovaný a použitý pre zákazníkov spoločnosti, ktorým bol aj riadne vyúčtovaný. Aj z výpovede
svedkyne N., ekonómky spoločnosti v r. 2010, v konaní sp. zn. 15 Cb 87/2010 vyplynulo, že spoločnosť
mala na sklade účtovný prebytok tovaru, nie manko. Záver o chýbajúcom tovaru nepotvrdil ani znalecký
posudok z 10. februára 2009 predložený žalovanými.

5. Rovnako súd prvej inštancie nepovažoval za dokázané, že by žalobca na nákup tovaru vyhotovil
fiktívne doklady z registračnej pokladne s údajmi podnikateľa Y. M. - MT, IČO: 10 671 315. Čestné
vyhlásenia svedkýň R. Q. a J. W. v spojení s ich výpoveďami v konaní súdu prvej inštancie 15 Cb
87/2010 preukázali len to, že žalobcovi boli na základe týchto dokladov vydané finančné prostriedky z
pokladne, ale nie to, že by za ne nebol nakúpený zodpovedajúci tovar. Rovnakým spôsobom sa vydávali
z pokladne finančné prostriedky aj iným konateľom spoločnosti (žalovaným), ako aj skladníkovi. Súd

prvej inštancie neakceptoval výpoveď M. M., keď tento nevedel potvrdiť, či predložené doklady skutočne
nemohli byť vystavené na niektorej z jeho prevázky, ktorých mal viac aj v okolí Trnavy a v ktorých mal
okolo 500 zamestnancov.

6.Zmluvouopostúpenípohľadávkyz12.júla2010spoločnosťAUTOSLUŽBYA+A,s.r.o.,akopostupca

bezodplatne postúpila na žalovaných pohľadávku voči svojmu dlžníkovi - žalobcovi, ktorá vznikla v
dôsledku protiprávneho konania dlžníka - žalobcu. Uvedená pohľadávka bola postúpená bezodplatne.

7. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca má voči žalovaným
nárok na zaplatenie žalovanej pohľadávky, pretože zmluva o prevode obchodného podielu zo 6. júna

2008 je platná. Námietku jej neplatnosti žalovaní vzniesli až po šiestich rokoch od jej uzavretia,
nepreukázalivšak,včommalspočívaťichomylalebonevážnosťichvôle.Žalovanívočitejtopohľadávke
započítali pohľadávku, ktorú nadobudli postúpením od spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK A ZAŤKO,
s.r.o., a ktorá mala vzniknúť z titulu náhrady škody voči žalobcovi ako konateľovi tejto spoločnosti. K
zániku pohľadávok započítaním môže dôjsť len vtedy, ak započítavaná pohľadávka riadne existuje.

Podmienky zodpovednosti konateľa za škodu upravuje § 135a Obchodného zákonníka ako lex specialis
k všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu. Jednou z podmienok zodpovednosti je však preukázanie
vzniku škody spoločnosti, teda majetkovej ujmy spočívajúcej v zmenšení majetku. Zo zisteného
skutkového stavu však nevyplýva, že by spoločnosti takáto ujma vznikla, nie je teda splnená základná
podmienka zodpovednosti žalobcu za škodu. Pohľadávka uplatnená na započítanie žalovanými tak

nevznikla a nemohla spôsobiť zánik pohľadávky žalobcu. Trovy konania priznal žalobcovi podľa § 142
ods.1O.s.p.účinnéhovčasevyhláseniarozsudku,pričomtrovyprávnehozastúpeniapriznalzacelkovo
11 úkonov právnej služby. Nepriznal však trovy právneho zastúpenia za dva úkony - žiadosti o podanie
správy z 26. februára 2014 a 28. júla 2015, pretože zo spisu nevyplývajú.

8. Včas podaným odvolaním sa žalovaní domáhajú zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie
konanie. Vytkli súdu prvej inštancie, že nesprávne ustálil skutkový stav a nezohľadnil, že nositeľom
dôkazného bremena je žalobca. Žalovaní svoje tvrdenia preukázali listinnými dôkazmi. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku nevyhovuje požiadavkám § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť, čím porušuje práva žalovaných podľa čl. 46 ods. 1

ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Rozsudok nepovažujú za individuálne vypracovaný, pretože je okrem
niekoľkých drobností v zásade zhodný s rozsudkom vydaným vo veci 15 Cb 87/2010, a súd sa v ňom
však nezaoberal skutočnosťami relevantnými práve v tomto konaní. Žalovaní počas konania vzniesli
námietku absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu zo 6. júna 2008, ako aj námietku
započítania vzájomnej pohľadávky nadobudnutej od spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK + ZAŤKO,

s.r.o., na náhradu škody voči žalobcovi ako jej bývalému konateľovi. Podľa nich bolo jednoznačne
preukázané protiprávne konanie žalobcu, keďže na základe fiktívnych dokladov z registračnej pokladne
schválil výdavkové listy, vybral z pokladne spoločnosti finančné prostriedky na nákup tovaru, ktorý
však reálne nebol dodaný, pretože jeho predávajúci Y. M. - MT nevstúpil do záväzkového vzťahu so
spoločnosťou v rozhodnom období. Tieto doklady sú teda falošné a účelovo predkladané žalobcom.

Žalobca tak získal zo spoločnosti finančnú hotovosť pre osobný prospech a túto nevrátil. Tieto
skutočnosti dosvedčovalo notársky overené čestné vyhlásenie Y. M., ktorý vyslovene uviedol, že so
spoločnosťou bol v obchodnom vzťahu len od roku 1997 do 2004, od roku 2005 s touto spoločnosťou
neobchodoval. Pokladničné bločky, ktoré preukazovali nákup sporného tovaru, Y. M. podľa uvedenéhočestného prehlásenia nevystavil. Takéto konanie žalobcu bolo v rozpore s § 135 ods. 1 Obch. zák.
a § 135a ods. 1 Obch. zák. a nemožno ich považovať za výkon jeho funkcie konateľa s odbornou
starostlivosťou. Žalobca vedome a úmyselne nepostupoval v súlade so zákonom, čím je naplnené jeho

protiprávne konanie. Žalovaní predložili kópie pokladničných dokladov schválených žalobcom, podľa
ktorých si vybral zo spoločnosti finančnú hotovosť, z ktorých jasne vyplýva záver, že získal neoprávnene
finančnéprostriedky.Niejesprávnyzáversúduprvejinštancie,žebysaškodaodhalilavovýkazovziskov
a strát za roky 2006 až 2008, naopak táto bola odhalená až v roku 2010, navyše výkazy ziskov a strát
nie sú smerodajným dôkazom pre zistenie stavu veci, čo si mal súd ozrejmiť odborníkom. V tomto smere

je bezvýznamné tvrdenie súdu, že by sa chýbajúci tovar prejavil vo výkaze ziskov a stráv ako manko,
pretože súd si neozrejmil, čo je podstatou manka vo výkaze ziskov a strát a nebolo to ani predmetom
dokazovania. Žalovaní nesúhlasili ani so záverom súdu prvej inštancie, že ak by tvrdená škoda vznikla v
roku 2010, bola by vykázaná v účtovnej závierke spoločnosti za rok 2010 a v konkurznom konaní na túto
spoločnosť(vedenompodsp.zn.25K1/2011)bymuselobyťpostúpenietejtopohľadávkynažalovaných
vyhodnotené ako odporovateľný právny úkon. Konkurzný spis nebol predmetom záverečného zhrnutia

dôkazov zo strany súdu, čím bola žalovaným odňatá možnosť konať pred súdom - oboznámiť sa s
týmto dôkazom. Rovnako nebol súdom prvej inštancie riadne oboznámený celý žurnalizovaný spisový
materiál.Pohľadávkavočižalobcovibolanažalovanýchpostúpenáspoločnosťoueštevroku2010,preto
sa táto pohľadávka nenachádza v účtovnej závierke za tento rok. Vznik a výška uplatňovanej škody boli
jednoznačne preukázané takisto čestnými vyhláseniami svedkýň Q. a W., ktoré obsah týchto čestných

vyhlásení verifikovali vo výpovediach v konaní 15 Cb 87/2010. Svedkyne potvrdili, že účtenky vystavené
údajne firmou Y. M. MT nosil žalobca a na ich základe mu vydali finančnú hotovosť. V prerokúvanej
veci sú tak splnené podmienky zodpovednosti žalobcu za škodu podľa § 135a ods. 2 Obch. zák.,
ktorá je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. Žalobca by sa zodpovednosti mohol
zbaviť iba vtedy, ak by konal nielen s odbornou starostlivosťou, ale aj v dobrej viere, že koná v záujme

spoločnosti. Žalobca však takto nekonal a v tejto otázke neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca preto
svojim konaním naplnil všetky znaky zodpovednosti za škodu. Žalovaný ďalej nesúhlasil so záverom
súdu, že nimi predložené účtovné doklady boli vyvrátené tromi (!!!) faktúrami, z ktorých je vyvodený
záver, že sporný tovar bol spoločnosti dodaný a bol následne vyúčtovaný zákazníkom. Označenie tovaru
na predložených faktúrach a pokladničných dokladoch údajne vystavených Y. M. sa totiž nezhoduje, v

dôsledku nemôžu tieto tri faktúry vyvracať 118 pokladničných dokladov predložených žalovanými. Súd
prvejinštancienemalprihliadaťnavýpoveďsvedkaU.V.zkonania15Cb87/2010,pretožetentobolpred
pojednávaním kontaktovaný právnym zástupcom žalobcu. Nedôveryhodné boli i vyjadrenia samotného
žalobcu pred súdom prvej inštancie ohľadom uzavretého obchodného vzťahu s Y. M.. Záverom žalovaní
znova namietli, že napadnutý rozsudok doslovne kopíruje rozsudok v konaní sp. zn. 15 Cb 87/2010,

v ňom súd hodnotil výpoveď svedka Y. M. inak než v prerokúvanej veci bez toho, aby bol tento
svedok znovu vypočutý. Závery súdu sú teda nepodložené, jeho postup je nezákonný a svojvoľný, keď
vyhodnotil predložené čestné vyhlásenia svedkyne Q. a W.,a výpoveď svedka M. ako nedôveryhodné.
Súd nevyhodnotil znalecký posudok č. 6/2009 vypracovaný Ing. Y.. Nezaoberal sa ani námietkami
absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu, ktoré žalovaní počas konania náležite odôvodnili. Bola

im odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku toho, že bol zamietnutý návrh na výsluch znalca
Ing. Morávka, kde súd prejudikoval to, čo by bolo alebo nebolo možné z tohto znaleckého dôkazu zistiť;
žalovaní preto navrhli, aby bol tento dôkaz vykonaný po zrušení napadnutého rozhodnutia. Žalovaní
tiež namietajú proti výške priznaných trov právneho zastúpenia, pretože pojednávanie 27. septembra
2013 sa neuskutočnilo, za odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania patrí advokátovi žalobcov len

polovica tarifnej odmeny a vyjadrenia z 24. marca 2014 z 23.decembra 2015 neboli potrebné na účelné
uplatnenie práva. K meritu veci žalovaní uzavreli, že si riadne započítali svoje pohľadávky voči žalobcovi,
boli splnené podmienky podľa § 580 Obč. zák., takže pohľadávka žalobcu v celom rozsahu zanikla.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Dôkazné bremeno

na vznik škody nezaťažuje žalobcu, ale žalovaných. Sama okolnosť, že Y. M. nemá účtenky vo
svojom účtovníctve, ešte neznamená vznik škody. Výdavkový doklad nepreukazuje prevzatie finančnej
hotovosti, ale parafuje sa len na preukázanie toho, že spoločnosť vykonala účtovnú operáciu v súlade
s účtovnými predpismi. Na každom výdavkovom doklade je číslo príjmového dokladu, pod ktorým bol
zakúpený tovar prevzatý do účtovnej evidencie. Peniaze by ekonómka nevydala bez toho, aby nebola na

tovar založená skladová karta a príjemka. V opačnom prípade by skladníkovi vzniklo na sklade manko.
Svedkyne pritom nevypovedali o tom, že by k takejto situácii došlo. Vzniknutá škoda takisto nebola
uplatnená v konkurznom konaní voči spoločnosti.10. Žalovaní v odvolacej replike znovu poukázali na nimi predložené dôkazy, najmä vyhlásenie Y. M.,
jeho svedeckú výpoveď, výpovede svedkýň Q. a W.. Tvrdenia žalobcu v jeho vyjadrení považujú za
špekulácie, ktoré sú vyvrátené obsahom.

11. Žalobca sa včas podaným odvolaním domáhal zmeny tohto rozsudku vo výroku o trovách tak, že
žalovaní budú zaviazaní zaplatiť mu trovy právneho zastúpenia 5.432,46 €. Nesúhlasil s názorom súdu
prvej inštancie, že mu nepatrí tarifná odmena za dva úkony - žiadosť z 26 .februára 2014 a žiadosť z
28. júla 2017, pretože na obe žiadosti súd odpovedal a smerovali k urýchleniu konania.

12. Žalovaní vo vyjadrení odvolaniu žalobcu na odvolanie zamietnuť ako neopodstatnené. Poukázali
na to, že neobsahuje akýkoľvek odvolací dôvod, a vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti oboch úkonov sa
stotožňujú s názorom súdu prvej inštancie.

13. V ďalších podaniach strany zotrvali na svojich dovtedajších stanoviskách.

14. Napadnutý rozsudok bol vyhlásený pred 1. júlom 2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. účinky úkonov vykonaných pred 1. júlom
2016 zostávajú zachované. V dôsledku toho treba na účinky odvolaniu žalobcu (vrátane prípustných
odvolacích dôvodov a rozsahu odvolacieho prieskumu) použiť ustanovenia O. s. p. účinné do 30. júna

2016.

15.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudokvcelomrozsahu(§212O.s.p.),akoajpredchádzajúce
konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho

preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti
(§ 212 O. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného vo veci samej, ani odvolanie žalobcu proti
výroku o trovách nie sú dôvodné, dôvodné je však odvolanie žalovaných proti výroku o trovách.

16. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaných, že napadnutý rozsudok je nespreskúmateľný

a arbitrárny. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. účinného v čase vyhlásenia rozsudku mal súd v odôvodnení
rozsudku uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa ustálenej judikatúry pritom súd nie je povinný
reagovať na každý argument účastníka konania (strany), je však povinný vyporiadať sa s argumentami,
ktoré sú pre posúdenie veci podstatné. Rozsudku súdu prvej inštancie možno v zásade vytknúť len
jeho enormný rozsah daný celkom neúčelným reprodukovaním všetkých podaní strán. Zvolený spôsob
odôvodnenia rozsudku („sprievodca spisom“) takisto sťažuje orientáciu v tom, aké sú vlastné skutkové

zistenia súdu prvej inštancie, keďže na jednom mieste (s. 4 až 15) sa doslovne reprodukujú listinné
dôkazy a výpovede strán, na inom (s. 17 až 21 napadnutého rozsudku) sa potom z týchto dôkazných
prostriedkov vyvodzujú určité závery. Vo výsledku však z tohto rozsudku možno zistiť, čo považoval za
podstatné, ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy a prečo dospel k záveru, že žalovaní nedokázali vznik škody
na strane spoločnosti. Zákon nezakazuje súdu použiť v skutkovo a právne obdobných veciach rovnaké

formulácie v odôvodnení, preto nie je dôvodná námietka, že napadnutý rozsudok je takmer doslovne
totožný s rozsudkom č. k. 15 Cb 87/2010-469. V dôsledku toho rozsudok ako taký vyhovuje náležitostiam
§ 157 ods. 2 O. s. p. Sama okolnosť, že žalovaní sa so skutkovými a právnymi závermi nestotožňujú,
nezakladá arbitrárnosť napadnutého rozsudku.

17. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v ods. 3 až 6 tohto rozsudku. Tento skutkový stav aj podľa názoru odvolacieho súdu
vyplývaznespornýchskutočností(§151a§186ods.3C.s.p.)az vykonanýchdôkazovhodnotenýchvo
vzájomnejsúvislostivsúlades§191C.s.p.Súdprvejinštancievosvojomrozsudkuzrozumiteľneopísal,
z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé podstatné skutkové zistenia urobil, ako vyhodnotil prípadné

rozpory medzi nimi. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v
spise, ani obsahu výsluchov účastníkov a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní,
ktorých správnosť žalovaná nijako nespochybnila. Samotné hodnotenie dôkazov potom zodpovedá
formálnej logike, ako aj všeobecným skúsenostiam.18.Znapadnutéhorozsudku,aleajobsahuspisuapripojenýchspisovpredovšetkýmvyplýva,žežalobca
uplatňoval voči žalovaným nárok na zaplatenie jednotlivých splátok kúpnej ceny obchodného podielu zo

zmluvy o prevode obchodného podielu zo 6. júna 2008 viacerými žalobami. Nárok na splátky zročné od
20. augusta 2009 do 20. apríla 2010 uplatnil žalobca v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn. 37 Ro
94/2010, kde tento súd žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu č. k. 37 Ro 94/2010-24, ktorý nebol
napadnutý odporom. Ďalšiu časť svojho nároku na splátky žalobca uplatnil voči žalovaným v konaní
Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 Cb 87/2010, kde tento súd žalobe takisto vyhovel rozsudkom č.

k. 15 Cb 87/2010-469. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 21 Cob 157,
158/2014-517 a nadobudol právoplatnosť. V uvedených konaniach bola teda riešená predbežná otázka
právneho základu nároku žalobcu na zaplatenie splátok kúpnej ceny, teda aj otázka platnosti zmluvy, z
ktorejžalobcatentonárokvyvodzuje.Podľa§230C.s.p.,aleaj§159ods.3O.s.p.účinnéhodo30.júna
2016 platí, že ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova; účinky
právoplatného rozsudku mal podľa § 174 ods. 1 O. s. p. účinného do 30. júna 2016 aj platobný rozkaz,

proti ktorému nebol podaný odpor. Citované ustanovenia zakladali tzv. prekážku rozhodnutej veci, ktorej
dôsledkom je, že strany konania sú právoplatným rozsudkom o určitom nároku (jeho výrokom) viazané
a nemôžu v inom súdnom konaní úspešne uplatňovať ten istý nárok. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý)
nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní došlo právoplatným rozsudkom
k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom

skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) sporovom konaní pri zodpovedaní
predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením
viazaný. Ustanovenie § 230 tu predstavuje osobitnú procesnú úpravu vo vzťahu k § 194 ods. 2 C. s. p.
Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne
rozhodnuté. Súd nemá na výber, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní,

ktoré rieši takúto prejudiciálnu otázku, preto ani nemôže znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, a to bez ohľadu na to, či takéto osobitné rozhodnutie je
správne. So zreteľom na právoplatnosť (záväznosť a nezmeniteľnosť) rozhodnutia nesmie byť táto
otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých
účastníkov je neprípustné (porov. v tomto smere judikát R 40/2013). V tomto zmysle judikatúra už skôr

vyslovila aj to, právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania
prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo
nie je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku, porov. R 110/2003). Z
uvedeného potom vyplýva, že ak už vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bola otázka existencie
nároku, teda ja otázka platnosti zmluvy o prevode obchodného podielu zo 6. júna 2008 vyriešená

citovanými právoplatnými rozhodnutiami č. k. 37 Ro 94/2010-24 a č. k. 15 Cb 87/2010-469, je súd
posúdením tejto predbežnej otázky viazaný aj v tomto konaní a nemôže znova posudzovať otázku
platnosti tejto zmluvy. Preto sa ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd nemohli zaoberať námietkami
žalovaných, že táto zmluva je neplatná či už pre rozpor s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, alebo
pre omyl v zmysle § 49a Obč. zák.

19. Žalovaní sa mýlia v otázke dôkazného bremena vo vzťahu ku skutočnostiam zakladajúcim nárok na
náhradu škody voči žalobcovi. Predmetom dokazovania v civilnom sporovom konaní sú rozhodné znaky
skutkovejpodstatyprávnejnormy,naktorejžalobcaažalovanýzakladajúsvojnárokaleboobranu.Podľa
čl. 8 základných princípov C. s. p. sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie

vo veci a podoprieť svoju tvrdenia dôkazmi. Strana je teda povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť
potrebné rozhodné skutočnosti; potrebnosť je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer účastníkov. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu
znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (dispozícia) je v jej
prospech. Vo všeobecnosti je teda žalobca povinný tvrdiť a dokázať skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky

skutkovej podstaty právnej normy, ktorá jeho nárok zakladá, a žalovaný je povinný tvrdiť a dokazovať
skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty právnej normy, ktorá žalovaný nárok oslabuje alebo
celkom ruší (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009). V prerokúvanej veci žalovaní namietajú
proti pohľadávke žalobcu existenciu pohľadávky na započítanie. Podľa § 580 Obč. zák. je predpokladom
účinkov započítania (teda zániku pohľadávky) to, aby sa vzájomné pohľadávky kryli. Žalovaný je

teda povinný dokázať, že ním tvrdená pohľadávka sa kryje s pohľadávkou, ktorú uplatňuje žalobca.
Predovšetkým je teda žalovaný povinný dokázať, že táto pohľadávka existuje, lebo jej existencia je jemu
na prospech; je teda povinný dokázať, že nastali skutočnosti predpokladané hypotézou právnej normy
pre túto pohľadávku. Žalovanými započítavaná pohľadávka mala vzniknúť spoločnosti AUTOSLUŽBYREHÁK A ZAŤKO, s.r.o., z titulu zodpovednosti za škodu podľa § 135a Obchodného zákonníka voči
žalobcovi ako bývalému konateľovi tejto spoločnosti. Žalovaní teda boli povinní dokázať predpoklady
vzniku tohto nároku, ktorými sú v každom prípade aspoň porušenie povinností a vznik konkrétnej škody

v príčinnej súvislosti s týmto porušením. Až keď by žalovaní (ako postupníci spoločnosti) dokázali tieto
predpoklady, bol by žalobca povinný tvrdiť a dokázať liberačné dôvody § 135a ods. 3 Obch. zák. Súd
prvej inštancie však správne uzavrel, že žalovaní nedokázali ani vznik škody na strane spoločnosti, ani
protiprávne konanie, ktoré by malo za následok takúto škodu.

20. Otázka, či jednotlivé rozhodné skutočnosti treba považovať za dokázané, je výsledkom voľného
hodnotenia dôkazov. Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo. Podľa judikatúry zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý
si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z
vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového

postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a
sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami
získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať
pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich
vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého

podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných
vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené
má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním

konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových
tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu
dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej
výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok

vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom
na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie
týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu
svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných
dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod.

Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností,
ktorýjepodkladomprezáverotom,čiadoakejmieryúčastníksplnilsvojupovinnosťpreukázaťskutkové
tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno
potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého
pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2010). Zjednodušene

povedané, určitú skutočnosť možno považovať za dokázanú v konaní, ak sudca postupom podľa §
132 O. s. p., resp. dnes z § 191 C. s. p. z vykonaných dôkazov nadobudne odôvodnené vnútorné
presvedčenie o tom, že táto skutočnosť z týchto dôkazov a obsahu celého konania naozaj vyplýva.

21. Námietky žalovaného proti hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie sú podľa odvolacieho súdu

účelové. Žalovaní prehliadajú, že podľa viackrát citovaného § 132 O. s. p. súd hodnotí dôkazy nielen
jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti. Žalovaní však vo svojom odvolaní cielene vytrhávajú časti
čestných prehlásení a výpovedí svedkov v konaní sp. zn. 15 Cb 87/2010 z kontextu, dezinterpretujú
ich obsah, resp. z ich obsahu vyvodzujú logicky neodôvodnené závery. Podstata námietok žalovaných
spočíva v tom, že jednotlivé listinné dôkazy a výsluchy svedkov majú podľa nich preukazovať, že

žalobcovi boli vydávané finančné prostriedky z pokladne spoločnosti, ktoré tento použil na svoje vlastné
účely. Z čestného vyhlásenia svedkyne Q. (č. l. 251 spisu) vyplýva, že podľa nej vydala výdavkové listy
a zodpovedajúce sumy žalobcovi. Vo svojej výpovedi v konaní 15 Cb 87/2010 (zápisnica o pojednávaní
z 19. decembra 2012, č. l. 352 spisu), ale aj na pojednávaní 2. marca 2016 v tu prerokúvanej veci
však uviedla, že peniaze vydala na základe dokladov z pokladne (tzv. bločkov) s údajmi Y. M. - MT,

sama však tovar na sklad fyzicky nepreberala. Uviedla však aj to, že fyzicky tovar preberal skladník
p. V., ktorý aj preveroval tovarové zásoby. V podobnom zmysle vypovedala aj svedkyňa W. (zápisnica
o pojednávaní vo veci 15 Cb 87/2010 z 19. decembra 2012). Z čestných vyhlásení a výpovedí týchto
svedkýň teda nemožno vyvodiť, že by žalobca hotovosť prevzatú od spoločnosti použil na určité účely,a ak, na aké, ale len to, že mu táto hotovosť bola vydaná na základe bločkov od Y. M. - MT. Svedok
U. V. (skladník spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK + ZAŤKO, s.r.o.) vo svojej výpovedi v konaní 15
Cb 87/2010 (zápisnica o pojednávaní 4. septembra 2013, č. l. 357 spisu - správne má ísť o č. l.

387, pretože od č. l. 380 sa znova opakuje č. l. „351“) výslovne uviedol, že tovar na sklad evidoval a
účtovníčke odovzdával doklady o prebratí tovaru, a zároveň vylúčil, že by sa niekedy stalo, že na sklade
chýba tovar, ktorý bol zaplatený. Podobne ani každoročná inventúra nezistila manko v stave skladu,
teda chýbajúci tovar. Podľa odvolacieho súdu už z hodnotenia týchto výpovedí vo vzájomnej súvislosti
je zrejmé, že tovar, na ktorý žalobca podľa výdavkových dokladov (č. l. 66 až 183) prebral finančnú

hotovosť, bol aj dodaný na sklad tejto spoločnosti, bol riadne vedený v tomto sklade (o čom svedčí obsah
výdavkových dokladov, najmä pridelenie čísla príjemky) a musel byť proti riadnym účtovným dokladom aj
zoskladuvydávaný.Pokiaľbynaskladnebolprijatýtovaruvedenýnabločkochpripojenýchkjednotlivým
výdavkovým dokladom, musel by tento tovar na sklade chýbať, čo svedok V. vylúčil. V súlade s tým je
potom aj výpoveď svedkyne N. v konaní sp. zn. 15 Cb 87/2010 (zápisnica o pojednávaní z 19. februára
2013, č. l. 355 spisu - správne má ísť o č. l. 385, pozri vyššie), ktorá podľa žalovaných mala preukazovať

chýbajúci tovar na sklade, ktorej výpoveď však hovorí presný opak.

22. Potom sú v súlade s tým listinné dôkazy predložené žalobcom (č. l. 253 až 259) dokazujúce, že
tovaruvedenýnajednotlivýchvýdajkáchajbolpoužitýnapráceprekonkrétnychzákazníkovspoločnosti,
ktorým bol aj vyúčtovaný. Námietky žalovaných proti tomuto dôkaznému prostriedku nie sú dôvodné.

Aj keď ide len o tri takto dokladované prípady, v spojení s výpoveďami oboch svedkýň (Q. a W.), ako
aj svedka V. dotvárajú pravdivosť tvrdenia žalobcu o tom, že tovar spoločnosti dodaný bol, a vyvracajú
tvrdenie žalovaných, že k takémuto dodaniu nedošlo. Tvrdenie žalovaných o údajných nezrovnalostiach
v týchto listinných dôkazoch je vyvrátené ich vlastným obsahom. Z výdavkového dokladu č. V0701481
(č. l. 254) je zrejmé, že na sklad bol prijatý výrobok „kúrenie“ s č. 341971020, ktorý bol pod týmto

číslom aj vyúčtovaný na pripojenom pokladničnom bločku s údajmi M. M. a pod týmto číslom bol ako
„kúrenie“ vyúčtovaný spoločnosti STAS-stavby a sanácie, spol. s r.o. Podobne výdavkovým dokladom
č. V0700889 (č. l. 256) bol na sklad prijatý výrobok „výmenník“ s č. 317040442, ktorý bol pod týmto
názvom (aj keď iným číslom) aj vyúčtovaný na pripojenom pokladničnom bločku s údajmi M. M.; potom
pod č. 317040442 ako „výmenník LIAZ“ bol vyúčtovaný tiež spoločnosti STAS-stavby a sanácie, spol. s

r.o. Konečne, výdavkovým dokladom č. V0700403 (č. l. 442, správne by malo ísť o č. l. 472) bol na sklad
prijatý výrobok „nárazník“ s č. 7009/362720217 a „skriňa rezervy“ s č. 6142/362503301, ktoré boli pod
týmto názvom (aj keď iným číslom) aj vyúčtované na pripojenom pokladničnom bločku s údajmi M. M.;
potom boli pod č. 362720217 ako „nárazník zadný“ a č. 362503301 ako „držiak úplný“ (pričom označenie
výrobku ako „držiaka“ rezervy alebo „skrine rezervy“ je podľa odvolacieho súdu totožné) zabudované do

motorového vozidla spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK+ZAŤKO, s.r.o., a pod č. 7004 a 6142 (t. j. časti
kódu pred lomkou) boli vyúčtované Českej poisťovni Slovensko, a.s., u ktorej bolo poistené vozidlo, ktoré
spôsobilo škodu, ktorá sa týmito náhradnými dielami opravovala. Na základe týchto údajov odvolací súd
nemá žiadne pochybnosti o tom, že ide vo všetkých prípadoch o ten istý tovar prijatý na sklad spoločnosti
a následne vydaný a vyúčtovaný zákazníkovi.

23. Žalovaní v súvislosti s nadobúdaním tovaru vyslovene dezinterpretujú význam a aj obsah čestného
vyhlásenia Y. M. - MT (č. l. 307 spisu). Obsahom tohto čestného vyhlásenia totiž nie sú skutkové
tvrdenia, ale zmes skutkových a právnych záverov. Už tvrdenie, že M. M. od roku 2005 nevznikla žiadna
povinnosť na dodanie tovaru je právnym hodnotením, nie výpoveďou o skutočnosti, na čo svedok (ani

v čestnom vyhlásení) nie je oprávnení. Za skutkové výpovede možno považovať informáciu, že M. M.
od žalobcu neprevzal finančné prostriedky a neeviduje účtovné doklady (bločky) pripojené k jednotlivým
výdavkovým dokladom na č. l. 66 až 183. Už vo svojej výpovedi v konaní 15 Cb 87/2010 (zápisnica o
pojednávaní z 27. novembra 2013, č. l. 360 spisu) však uviedol, že bločky vystavovali v skutočnosti jeho
zamestnanci, že on ako majiteľ si nemôže pamätať, čo bolo vystavované a ako v roku 2005, nepamätal si

ani, ako v roku 2005 vyzerala jeho pečiatka, ktorú mala každá prevádzka vlastnú. Svedok M. vo výsledku
potvrdil len to, že tieto bločky nie sú archivované v účtovníctve, a z toho vychádzal aj pri svojej výpovedi.
Takisto poukázal na neobvyklosť týchto operácií, keď v jeden deň mali byť vystavené aj tri bločky s
hotovostným nákupom cca 150.000 Sk. Podľa odvolacieho súdu však súd z obsahu tohto dokazovania
nevyplývazáver,žebyspoločnostiAUTOSLUŽBYREHÁK+ZAŤKO,s.r.o.,neboldodanýtovarnatýchto

bločkoch. Sama okolnosť, že svedok M. neeviduje tieto bločky v účtovníctve, totiž nepreukazuje, že by
tovar nebol dodaný, pretože svedok nemal vedomosť o všetkej činnosti zamestnancov na jednotlivých
prevádzkach. Podľa odvolacieho súdu je totiž logicky rovnako dobre možné, že zamestnanci svedka M.
dodávali tovar „pod pultom“ a zákazníkom vystavovali aj falošné bločky tak, aby tieto transakcie navonokpôsobili dôveryhodne, a prijaté peniaze si ponechávali. Tieto falošné bločky potom celkom logicky neboli
zavedené do účtovníctva svedka M. Podľa § 15 a 16 Obchodného zákonníka však nie je vylúčená
platnosť takýchto právnych úkonov a dokonca aj ich záväznosť pre podnikateľa (M. M.), a to aj v prípade,

že o nich v skutočnosti nevedel. V dôsledku toho svedok nemôže zo samotnej skutočnosti, že tieto
bločky nie sú evidované v jeho účtovníctve, vyvodzovať, že nevstúpil so spoločnosťou AUTOSLUŽBY
REHÁK + ZAŤKO, s.r.o., do záväzkového vzťahu, a už vonkoncom nemožno z toho vyvodzovať, že by
spoločnosti nebol (akýmkoľvek spôsobom) dodaný tovar uvedený na týchto bločkoch. Žalovaní pritom
ani netvrdili, ani nedokazovali, že by svedok M. voči tejto spoločnosti uplatňoval akékoľvek nároky na

vrátenie tovaru, prípadne nároky na náhradu škody v súvislosti s vystavením týchto bločkov.

24. Konečne, podľa odvolacieho súdu nie je vylúčená ani taká verzia udalostí, že tovar uvedený na
jednotlivých bločkoch mohol niekde (u tretej osoby) výhodne nakupovať sám žalobca a následne za
pomoci falšovaných bločkov od Y. M. tento predávať spoločnosti a získavať zaň kúpnu cenu. Obchodný
zákonník však nezakazuje existenciu záväzkových vzťahov medzi spoločníkom a konateľom spoločnosti

a spoločnosťou. V dôsledku toho by aj takéto kúpne zmluvy uzavreté medzi žalobcom a spoločnosťou
boli platné a tovar na ich základe dodaný by sa stal vlastníctvom spoločnosti. Problematickou by mohlo
v tomto prípade mohla byť jedine okolnosť, že žalobca si ponechával rozdiel medzi cenou, za ktorou
tovar nakupoval on, a cenou, za ktorou ho predával spoločnosti, hoci ak by ho za výhodnú nákupnú
cenu priamo kupovala spoločnosť, rozdiel by ušetrila. V tomto prípade by teda tento rozdiel mohol

predstavovať škodu vzniknutú spoločnosti. Žalovaní však takéto konkrétne konanie žalobcu ani netvrdili,
ani nedokázali, rovnako ako nedokázali, že by nákupná cena tovaru vyplatená spoločnosťou podľa
jednotlivých bločkov bola vyššia než tá, ktorú žalobca vyjednať pre spoločnosť priamo u tretje osoby.
Rovnako žalovaní počas konania netvrdili ani nepreukázali, že by spoločnosti vznikla škoda spočívajúca
napr. v pokute orgánov finančnej správy za nesprávne účtovníctvo alebo daňovú evidenciu, v dorubení

neoprávnene uplatneného odpočtu dane z pridanej hodnoty alebo dorubení dane z príjmov v dôsledku
neuznania niektorých uplatnených daňových výdavkov a pod. Žalovaní totiž počas celého konania
urputne zotrvávali na svojom stanovisku, že tovar spoločnosti vôbec nebol dodaný, hoci to vykonané
dokazovanie s dostatočnou presvedčivosťou nepotvrdilo.

25. Vyššie uvedené dôkazy hodnotené vo vzájomnej súvislosti postačovali na zistenie, že žalovanými
tvrdená škoda spoločnosti AUTOSLUŽBY REHÁK + ZAŤKO, s.r.o., spočívajúca vo výbere peňažných
prostriedkov žalobcov a ich použití na vlastné účely nemohla vzniknúť, pretože tieto prostriedky boli
použité na nadobudnutie tovaru pre túto spoločnosť. Táto tovar aj riadne nadobudla, viedla ho aj v
účtovníctve aj na sklade a aj ho aspoň sčasti použila pre svojich zákazníkov, ktorým ho aj vyúčtovala.

Ďalšie dôkazy, na ktoré sa súd prvej inštancie odvolával, nebolo potrebné vykonávať a hodnotiť a
súd prvej inštancie by sa pri nich potom ani nedopustil pochybení, ktoré v odvolaní vyčítajú žalovaní
(argumentácia účtom 548 - manká vo výkaze ziskov a strát bez toho, aby si súd prvej inštancie objasnil,
aké položky sa na tento účet účtujú a kedy; dokazovanie obsahom pripojeného spisu 25 K 1/2011, o
ktorom zo zápisníc o pojednávaní nevplýva, že by boli prečítané alebo oboznámené v súlade s § 129 O.

s.p.účinnéhovdanomčase).Pretoževšakodvolacísúdtietodôkazynepovažovalvôbeczarelevantnév
danej veci, nemohol prípadne nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie pri ich vykonávaní založiť
vadu konania, ktorá by mala vplyv na rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 2 O. s. p.). Naopak, nedôvodná
je námietka, že zo strany súdu pred rozhodnutím nebol „oboznámený obsah spisového materiálu v
jeho komplexnom žurnalizovanom znení“, pretože žiadna takáto povinnosť súdu z ustanovení O. s. p.

nevyplývala. Podobne nedôvodné sú aj námietky proti dôveryhodnosti svedka Š. V., keď zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by právny zástupca strany nemohol svedka kontaktovať a že by ho to
automaticky vylučovalo zo spôsobilosti svedčiť. Naopak, aj odvolací súd považuje za celkom racionálne,
že strana kontaktuje svedka, ktorého navrhuje vypočuť, už len za účelom zistenia, či tento svedok je
ochotný vypovedať a čo o veci vie. Žalovaní pritom netvrdili, ani výsluchom svedka nebolo zistené, že

by žalobca alebo jeho právny zástupca žiadali od neho určitý konkrétny obsah výpovede. Účelovosť
tejto námietky žalovaných dokazuje aj to, že sami sa dovolávajú výpovedí svedkýň Q., W. a svedka M.,
ktorých predtým žiadali o podpísanie čestného vyhlásenia, teda sa s nimi kontaktovali intenzívnejšie než
žalobca so svedkom V.. Nepodstatný je aj odkaz na znalecký posudok č. 6/2009 Ing. Morávka (č. l. 406),
z ktorého odvolací súd ani podrobným štúdiom nezistil, ako a kde potvrdzuje, že na sklade spoločnosti

sa nenachádzal sporný tovar. Potom ani nie je zrejmé, k čomu mal smerovať výsluch tohto znalca, resp.
nariadenie znaleckého dokazovania „na výšku škody“, keď v konaní ani nebolo dokázané, že by nejaký
tovar na sklade spoločnosti chýbal, teda že by vôbec existovala škoda, ktorej výšku by mal znalecký
posudok ustáliť.26. Súd prvej inštancie potom správne vychádzal z toho, že zmluva o prevode obchodného podielu
medzi žalobcom a žalovanými zo 6. júna 2008 vyhovuje ustanoveniu § 115 Obchodného zákonníka a

z jej čl. II ods. 2 mu vznikol nárok na zaplatenie ceny 2.000.000 Sk v splátkach po 40.000 Sk, teda
1.327,76 € mesačne vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca počnúc júlom 2008 a končiac augustom
2012. Platnosť zmluvy už bola právoplatne vyriešená právoplatným platobným rozkazom č. k. 37 Ro
94/2010-24 a rozsudkom č. k. 15 Cb 87/2010-469, takže ju nemožno znova skúmať. Žalovaní v súlade
s § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka v čl. II ods. 2 prevzali záväzok splácať tieto splátky spoločne

a nerozdielne, no nepreukázali, že by splátky zaplatili. Preto správne považoval súd prvej inštancie
nárok žalobcu na daný. Podľa § 580 Obč. zák. by tento nárok mohol započítaním zaniknúť, len ak by
existovala pohľadávka žalovaných proti žalobcovi. Ak pohľadávka, ktorá je započítavaná, neexistuje,
nemôžu nastať účinky započítania, pretože neexistujúca pohľadávka sa nemôže s inou pohľadávkou
kryť.

27. Žalovaní zmluvou o postúpení pohľadávok z 12. júla 2010 nadobudli od spoločnosti AUTOSLUŽBY
REHÁK + ZAŤKO, s.r.o., pohľadávku v sume 76.276,27 €, ktorá mala vzniknúť v dôsledku protiprávneho
konania žalobcu ako konateľa spoločnosti v období od 7. decembra 1995 do 10. júna 2008 tým, že
schválil výdavkové listy a vystavil fiktívne doklady z elektronickej registračnej poklade, kde dodávateľom
tovaru bol Y. M. - MT, tento však uvedené prostriedky od spoločnosti neprebral, čím žalobca získal

pre seba prospech uvedenú sumu. Súd prvej inštancie správne poukázal na § 135a ods. 2 Obch.
zák., podľa ktorého konatelia zodpovedajú za škodu, ktorú spoločnosti spôsobili porušením povinnosti
pri výkone svojej pôsobnosti. Pod pojmom škoda sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodenéhoajeobjektívnevyjadriteľnávšeobecnýmekvivalentom,t.j.peniazmi,ajetedanapraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie

ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty,
ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu (konštantná judikatúra, za
všetky napr. R 55/1971, 1 ObdoV 111/2006, 4 M Cdo 23/2008, 4 Cdo 319/2008 a ďalšie); žalovaní pritom
ani netvrdili a ani zo zmluvy o postúpení pohľadávok nevyplýva, že by škoda spočívala v ušlom zisku
spoločnosti.

28. Zo zisteného skutkového stavu však nevyplýva, že by spoločnosti vznikla skutočná škoda. Vyplýva z
neho totiž, že za peniaze, ktoré žalobca prevzal, bol nadobudnutý tovar pre spoločnosť AUTOSLUŽBY
REHÁK + ZAŤKO, s.r.o., ktorý táto spoločnosť aj riadne mala, evidovala a dokonca použila pre svojich
zákazníkov. Nebolo teda zistené, že by žalobca použil prijaté peniaze vo svoj prospech; kúpu tovaru pre

potrebu spoločnosti pritom nemožno v žiadnom prípade považovať za vznik škody, pretože spoločnosť
za jednu majetkovú hodnotu (peniaze) získava inú majetkovú hodnotu (tovar). O škodu by mohlo len
vtedy, ak by konateľ v rozpore so svojimi povinnosťami podľa § 135a ods. 1 Obch. zák. zaplatil alebo
dal zaplatiť za tento tovar premrštenú alebo vysokú cenu, teda ak by daný obchod bol pre spoločnosť
nevýhodný do tej miery, že by tým konateľ porušoval svoju povinnosť konať v záujme spoločnosti

alebo by tým uprednostňoval svoje záujmy pred záujmami spoločnosti. Takéto konanie žalobcu pri
nákupe tovaru však zo zisteného skutkového stavu nevyplynulo. Pokiaľ by aj fiktívne pokladničné bločky
s menom Y. M. o kúpe tovaru vystavoval žalobca (čo takisto zistený skutkový stav nepotvrdzuje),
neznamená to vznik škody na strane spoločnosti vo výške vyplatených peňažných prostriedkov, pretože
spoločnosť aj tak za tieto peňažné prostriedky nadobudla tovar, ktorý od nej nikto nevymáhal späť a

neuplatňoval voči nej z neho ani iné nároky. Samotné vystavovanie falošných bločkov teda nemohlo
spôsobiť škodu spoločnosti v celej výške sumy použitej na nákup tohto tovaru, ale zasa len vo výške
prípadného rozdielu medzi jeho hodnotou a zaplatenou sumou, ktorá však zo zisteného skutkového
stavu vôbec nevyplynula, ani nebola tvrdená. Okrem toho by vystavovanie takýchto bločkov mohlo byť
porušením zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, mohlo by spôsobiť problémy v uznaní týchto nákladov

ako daňových výdavkov v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov alebo uznanie odpočtu dane
v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Zo zisteného skutkového stavu však nevyplýva, že by takáto škoda
(v podobe pokuty, zvýšenia daňovej povinnosti, neuznania odpočtu DPH a pod.) spoločnosti počas jej
trvania vznikla.

29. Na základe toho tak súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu existuje
a nezanikla započítaním, keď kompenzovaná pohľadávka žalovaných nebola v konaní preukázaná, a
správne žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu. Rovnako správne potom priznal aj úrok z omeškania
v zmysle § 369 ods. 1 Obch. zák., keďže zmluva o prevode obchodného podielu v spoločnosti s ručenímobmedzeným sa podľa § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka v znení účinnom k 6. júnu 2008
spravovala treťou časťou Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu strán. Preto odvolací súd podľa
§ 387 C. s. p. vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil (výrok I).

30. Naproti však nemožno za správny považovať výrok súdu prvej inštancie o trovách konania. Podľa už
citovaného § 470 ods. 2 C. s. p. zostávajú zachované účinky úkonov vykonaných pred 1. júlom 2016, čo
znamená, že zostávajú zachované aj účinky rozsudku vyhláseného 13. júna 2016 vo vzťahu k nároku
tej alebo onej strany sporu na náhradu trov konania. V dôsledku toho je teda čo do otázky, či niektorá

strana má nárok na náhradu trov konania a v akom rozsahu, potrebné aj naďalej použiť ustanovenie §
142 a nasl. O. s. p. účinného do 30. júna 2016. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Za také trovy sa v zmysle § 137 O. s. p. považovala odmena za
zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku priznal žalobcovi
zastúpenému advokátom náhradu trov za 11 úkonov právnej služby. Odvolací súd sa stotožňuje s

názorom súdu prvej inštancie, že za úkony - žiadosť o podanie správy z 26. februára 2014 a 28. júla 2013
nemožno priznať náhradu trov. Z obsahu týchto úkonov je totiž zrejmé, že boli adresované predsedovi
súdu ako orgánu správy súdov, a netýkali sa prerokúvanej veci. Neboli teda nijako potrebné na účelné
uplatňovanie práva žalobcu v prebiehajúcom konaní, keďže nešlo ani o sťažnosti v zmysle § 62 zákona
č. 757/2004 Z. z. a neviedli ani k opatreniam správy súdu na jeho urýchlenie.

31. Súd prvej inštancie však nesprávne priznal žalobcovi náhradu odmeny za zastupovanie na
pojednávaní 27. septembra 2013 a za odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania, ako aj za
vyjadrenie z 24. marca 2014 a z 23. decembra 2015. Nie je síce správne tvrdenie žalovaných, že sa
27. septembra 2013 nekonalo pojednávanie. Pojednávanie sa konalo v konaní vedenom v tom čase

pod sp. zn. 9 Cb 6/2012, ktoré bolo neskôr spojené na spoločné konanie s tunajším konaním. Toto
pojednávanie však bolo kvôli ospravedlneniu právneho zástupcu žalovaných odročené bez prejednania
veci, v dôsledku čoho za tento úkon právnej služby patrí advokátovi žalobcu odmena len výške 1/4
základnej sadzby tarifnej odmeny (§ 13a ods. 4 druhá veta vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov). Odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania, teda nie proti rozhodnutiu vo veci

samej, je podľa § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. úkonom, za ktorý patrí len 1/2 základnej
sadzby tarifnej odmeny. Trovy spojené s vyjadreniami z 24. marca 2014 a 23. decembra 2015 odvolací
súd nepovažuje za trovy účelne vynaložené na uplatňovanie práva. Týmito podaniami totiž žalobca len
opravoval výšku úroku z omeškania uplatneného v žalobe tak, aby bol v súlade so zákonom. Ak by bol
žalobca už pri podaní žaloby riadne identifikoval, akým právnym predpisom sa má spravovať jeho nárok

a výška úrokov z omeškania, mohol správnu výšku uviesť už v žalobe. Pokiaľ tak neurobil, musí sám
znášať trovy tým vyvolaných procesných úkonov.

32. Vzhľadom na to mal žalobca ako účastník, ktorý mal vo veci plný úspech, podľa § 142 ods. 1 O.
s. p. nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Pretože žalovaný samotnú výšku základnej sadzby

tarifnej odmeny nespochybnil, bude z nej vychádzať aj odvolací súd. žalobca teda má nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia v tejto výške: 1. prevzatie a príprava zastúpenia vo veci 9 Cb 6/2012 - 386,74
€, 2. účasť na pojednávaní 27. septembra 2013 - 1/4 z 386,74 €, teda 96,69 €, 3. prevzatie a príprava
zastúpenia vo veci 7 Cb 22/2011 - 253,94 €, 4. účasť na pojednávaní 28. februára 2013 - 253,94 €, 5.
odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania - 1/2 z 253,94, teda 126,97 €, (po spojení oboch vecí) 6.

účasť na pojednávaní 4. decembra 2015 - 486,34 €, 7. účasť na pojednávaní 2. marca 2016 - 486,34
€, 8. účasť na pojednávaní 5. mája 2016 - 486,34 €, 9. účasť na pojednávaní 30. júna 2016 - 486,34 €.
Okrem toho patrí žalobcovi náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za celkovo 5 úkonov
v roku 2013 po 7,81 €, teda celkovo 39,05 €, 1 úkon v roku 2014 v sume 8,04 €, 1 úkon v roku 2015 v
sume 8,39 € a 3 úkony v roku 2016 po 8,58 €, teda 25,74 €. Celkovo tak žalobcovi patrí náhrada odmeny

advokáta v sume 3.144,86 €.

33. Vzhľadom na to odvolací súd vecne nesprávny výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov podľa
§ 388 C. s. p. zmenil a sumu trov právneho zastúpenia znížil (výrok II)

34. Predmetom odvolacieho konania bola jednak istina vo veci samej 31.866,24 €, jednak nárok na
náhradu trov v celkovej spornej sume 2.384,29 € (žalobca žiadal zvýšiť priznanú náhradu trov o 889,51
€, žalovaní ju žiadali znížiť o 1.494,98 €), teda celkovo 34.250,53 €. Žalobca bol v odvolacom konaní
úspešný v celej istine nároku a v časti trov konania 96,69 € (odvolací súd neznížil nárok na náhradutrov o celých žalovanými žiadaných 1.494,98 €, ale len o 1.398,29 €), teda celkovo 31.962,93 €, vo
zvyšku bol neúspešný. V dôsledku toho odvolací súd podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 C. s.
p. priznal prevažne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu (31.962,93 : 2.287,60, t. j. 93 : 7 =) 86 %

trov odvolacieho konania proti prevažne neúspešným žalovaným ako solidárnym dlžníkom (výrok II).

35. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.