Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. september 2015

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 24C/173/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710200544
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Oswaldová

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2015:8710200544.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Miriam Oswaldovou, v

právnej veci navrhovateľa: E. L., X..: XX.XX.XXXX, L. Ž. XXX, zastúpená: JUDr. Maroš Zima, advokát,
Hradné námestie 29, Kežmarok, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom: Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598,za účasti vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky: OMBUDSPOT,
združenie na ochranu práv spotrebiteľov, Šrobárová 2676/30, Poprad, zastúpený advokátskou
kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Ľudová 14, Košice o návrhu na zrušenie rozhodcovského
rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská

rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava zo dňa 27.11.2009, spisová
značka SR 19164/09/.

O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Odporca je povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 331,50 eur poukázaním na depozitný účet
Okresného súdu Bratislava IV, č.ú. R..

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom zo dňa 20.01.2010 proti odporcovi domáhala zrušenia rozhodcovského

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno
8, Bratislava zo dňa 27. 11. 2009, spisová značka SR 19164/09. Návrh odôvodnila tým, že dňa
21.12.2009 prevzala rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.
s. Karloveské rameno 8, Bratislava, ktorým bola zaviazaná zaplatiť odporcovi sumu 2.913,06 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 2.589,12 Eur od 10.05.2009 do zaplatenia
a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 527,81 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Návrhom sleduje zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu z dôvodu, ktorý je uvedený v § 40

ods. 1 písm. j) zákona č. 244/20023 Z.z., podľa ktorého ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne
záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, účastník rozhodcovského konania sa môže
žalobou podanou na príslušnom súde domáhať jeho zrušenia.

Navrhovateľka dňa 25.08.2008 uzavrela so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej
jej bol poskytnutý úver vo výške 40. 000,- Sk (1. 327,76 Eur) s tým, že táto suma jej bola poskytnutá pod
podmienkou, že tento úver splatí o sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 38.000,- Sk (1.261,37

Eur), teda samotný poplatok, o ktorý sa jej navýšil dlh predstavoval skoro 100 % z poskytnutého úveru.
Takéto dojednanie navrhovateľka považuje za dojednanie, ktoré odporuje právnym predpisom o ochrane
spotrebiteľov, pretože je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Rozhodcovský súd ustanovenia tohto zákona nezohľadnil, nakoľko odporcovi priznal aj poplatok vovýške 1.261,37 Eur, pričom tento poplatok priznať nemal, nakoľko zmluvu, ktorú odporkyňa uzavrela,
neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPNM) ako ani údaj o celkových nákladoch.
Rovnako rozhodcovský súd pri svojom rozhodovaní postupoval v rozpore s požiadavkou ochrany

spotrebiteľa ak žalovanému priznal úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo v prípade omeškania
jeden rok predstavuje úrok 91,25 %. V danom prípade mal podľa názoru navrhovateľky rozhodcovský
súdaplikovaťustanovenia§517Občianskehozákonníkaspoukazomna§3Nariadeniavládyč.87/1995
Z.z..

Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 08.09.2010 s návrhom nesúhlasil a žiadal ho zamietnuť s
nasledovných dôvodov: predovšetkým sa nestotožňuje s názorom, že na predmetný úverový vzťah
sa majú aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Odporca ako
veriteľ uzatvoril s navrhovateľkou ako dlžníkom zmluvu o úvere podľa ustanovenia § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, pričom navrhovateľ sám prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na
výkon zamestnania a k uvedenému prehláseniu pripojil svoj podpis. Žalobca mal na výber z viacerých

možností(navýkonzamestnania,navýkonpovolania,navýkonpodnikaniaaleboinýúčel),výberzávisel
iba na navrhovateľovi. Navrhovateľa teda nie je možné považovať za spotrebiteľa v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 2 Zákona č. 258/01 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa odporcu medzi podstatné náležitosti
zmluvy o úvere uzatvorenej v súlade s ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka patrí učenie
zmluvných strán, určenie výšky peňažných prostriedkov, záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie

peňažné prostriedky, a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Z ustanovení
Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere nevyplýva viac podstatných náležitostí. Zároveň
právna úprava zmluvy o úvere má dispozitívnu povahu a zmluvné strany môžu využiť zásadu zmluvnej
voľnosti pri dojednaní obsahu zmluvy. Preto zmluva o úvere uzatvorená medzi navrhovateľkou a
odporcom nemusela obsahovať informáciu o RPMN. Rozhodcovský súd teda postupoval správne,

keď záväzkovo - právny vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom posudzoval v zmysle ustanovení
Obchodného zákonníka. Navyše zmluva o úvere uzatvorená v zmysle ustanovenia § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka má povahu absolútneho obchodu a záväzkové vzťahy, ktoré vznikajú medzi
účastníkmi sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3
písm. d) tzn., že ustanovenia Obchodného zákonníka sa použijú bez ohľadu na povahu účastníkov

záväzkového vzťahu.

K predmetnému poplatku odporca uviedol, že tento nie je neprimerane vysoký vzhľadom na
skutočnosť, že odporca je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania ako aj podnikateľské
náklady sú rozdielne (vyššie) oproti bankám. Príslušný poplatok bol v čase uzatvorenia zmluvy o

úvere navrhovateľovi známy, vyhovoval mu, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere
uzatvoril a peňažné prostriedky od žalovaného prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Bolo
na dobrovoľnom rozhodnutí navrhovateľky, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie.
Príslušný poplatok v 1/3 predstavuje úrok v zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a v 2/3 náklady
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere.

K časti žaloby týkajúcej sa výšky úroku z omeškania: podľa odporcu úroky z omeškania nie sú v rozpore
s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, navrhovateľka podmienky poskytnutia
úveru dobre poznala, dala svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo
výške 0,25 % za každý deň omeškania, dohodnutým podľa bodu 6 Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nebola v čase uzatvorenia zmluvy o úvere neprimeraná,
ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ani s dobrými mravmi a to aj vzhľadom na
skutočnosť, že žalovaný poskytol úver z vlastných zdrojov a s výnimkou dohody o zrážkach zo mzdy
nepožadoval žiadne iné zabezpečenie pri poskytnutí úveru, ako i vzhľadom na podmienky, za ktorých
žalovaný ako veriteľ poskytol úver navrhovateľke ako dlžníkovi a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko

odporcu, ktoré je oproti bankovým inštitúciám niekoľkonásobne vyššie. Žalovaný ako veriteľ nežiadal od
navrhovateľky ako dlžníka zabezpečenie úveru a preto účastníci dohodli úroky z omeškania vo výške
0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy. Vzhľadom na vyššie uvedené je preto žalovaný názoru,
že rozhodnutím rozhodcovského súdu neprišlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov
na ochranu spotrebiteľa v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/02 Z.z. a navrhovateľ

teda nemal žiadny dôvod na podanie žaloby.

V doplňujúcom vyjadrení zo 07.11.2011 odporca nabádal súd, aby sa v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku nezaoberal argumentmi navrhovateľa, ktoré sa obmedzujú sa jeho snahupreskúmať vec z hmotnoprávnej stránky. Takéto preskúmanie je vzhľadom na právnu úpravu vylúčené.
Žaloba o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu nie je ani riadnym ani mimoriadnym opravným
prostriedkom. Účelom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku je umožniť ešte v inom konaní

ako v konaní o výkon rozhodnutia súdne preskúmanie toho, či boli splnené základné podmienky
pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom a či bola dodržaná zákonnosť. Ak by mal súd totiž v
rámci konania o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu preskúmať aj jeho správnosť, právna úprava
rozhodcovského konania by stratila zmysel. Na tomto mieste žalovaný poukázal na nález Ústavného
súdu SR, sp. zn. III ÚS 335/2010.

Organizácia OMBUDSPOD, Združenie na ochranu práv spotrebiteľov so sídlom v Poprade, Šrobárová
30 dňa 05.01.2012 oznámila súdu vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane navrhovateľa s
odvolaním sa na § 93 ods. 2 - 4 Občianskeho súdneho poriadku /O.s.p./

Po právnej stránke žiadal predmetný rozhodcovský rozsudok zrušiť podľa ustanovení § 40 ods. 1

písm. j) a písm. c) zákona č. 244/20002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. K vydaniu napadnutého
rozhodcovského rozsudku totiž došlo na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v úverovej zmluve
uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom v zmysle ktorej sa odporca zaviazal riešiť vzniknuté spory
pred rozhodcovským súdom. Dohodnutou rozhodcovskou doložkou dochádza totiž bez ohľadu na
spôsob jej formulácie k jednoznačnému zhoršeniu postavenia spotrebiteľa, nakoľko absenciou tejto

doložky by bol odporca ako veriteľ nútený uplatniť svoj nárok súdnou cestou na miestne príslušnom
súde v obvode podľa bydliska občana (podľa §§ 84 a 85 O.s.p.) alebo bydliska spotrebiteľa (podľa §
87 písm. f) O.s.p.).

Pre každého spotrebiteľa je neporovnateľne výhodnejšie a hospodárnejšie zúčastniť sa súdneho

konaniavedenéhonasúdevobvodejehobydliska,nežkonaniapredrozhodcovskýmsúdomvzdialeným
od jeho bydliska. Dohodou s takýmto znením si spotrebiteľ jednoznačne zhoršil svoje zmluvné
postavenie . Bez dohody o rozhodcovskom súde by sa navyše konanie uskutočnilo podľa príslušných
zákonných ustanovení O.s.p. - zákona prijatého NR SR v zmysle medzinárodných zmlúv a záväzkov,
ktorého znenie je s ohľadom na stále rastúcu ochranu spotrebiteľa právom omnoho priaznivejšie

než vnútorný štatút rozhodcovského súdu, podľa ktorého rozhodcovské konanie prebiehalo. To je
všeobecne známe omnoho väčšou benevolenciou postavenou v prospech podnikateľa v mnohých
smeroch (doručovanie, konanie v neprítomnosti, možnosť rozhodnutia bez jeho účasti a pod.). O zjavnú
nerovnováhu medzi podnikateľom a spotrebiteľom ide aj z dôvodu, že daný rozhodcovský súd si vybral
podnikateľ (podľa ním sledovaného záujmu) a nie spotrebiteľ. Nevýhoda rozhodcovského konania oproti

občianskemu súdnemu konaniu spočíva tiež v nemožnosti podať riadny opravný prostriedok, resp. v
obmedzenie možnosti zrušiť rozhodnutie rozhodcovského súdu a to len zo zákonne taxatívne určených
dôvodov, čím je zhoršenie zmluvného postavenia spotrebiteľa ešte zreteľnejšie.

Vedľajší účastník v súvislosti s potrebou poskytnúť právnu ochranu spotrebiteľom pred nekalými

rozhodcovskými doložkami poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (Súdny dvor) a
to napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Asturkom, z výroku rozsudku: Smernica Rady č. 93/13/ EHS
z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku,
ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a

skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej
doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný. Uvedené možno analogicky aplikovať aj na konanie súdu pri rozhodovaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku v občianskom súdnom konaní.

V doplňujúcom podaní k návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku z 30.01.2012 vedľajší účastník
poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu ČR zo dňa 01.11.2011, č. k. II.ÚS 2164/10, v

ktorom sa okrem iného uvádza: ... "Ústavný súd na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu
posúdil rozhodcovské doložky v prejednávanom prípade ako neprípustné, pretože v situácii, keď má
rozhodca, ktorý nie je určený transparentným spôsobom, rozhodovať iba podľa zásad spravodlivosti
a súčasne spotrebiteľ je zbavený svojho práva podať žalobu na civilný súd, znamenajú vo svojomdôsledku porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 36 odsek 1 Listiny základných práv a
slobôd. Napriek tomu, že môže existovať kvalitná hmotnoprávna ochrana spotrebiteľa, nie je táto
ochrana zrealizovateľná pokiaľ nie je možné sa jej efektívne domôcť. V tomto zmysle dohoda medzi

spotrebiteľom a podnikateľom týkajúca sa riešenia sporov v rozhodcovskom konaní neznamená, že
sa tým otvára priestor pre ľubovôľu. Dojednanie v podobe rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej
zmluve možno z ústavnoprávneho hľadiska pripustiť iba za predpokladu, že podmienky ustanovenia
rozhodcuadohodnutépodmienkyprocesnéhocharakterubudúúčastníkomkonaniagarantovaťrovnaké
zaobchádzanie čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, t.j.

spotrebiteľa a že dohodnuté procesné pravidlá budú garantovať spravodlivý proces, vrátane možnosti
preskúmania rozhodcovského nálezu inými rozhodcami ako to umožňuje platný zákon o rozhodcovskom
konaní."

Vo vzťahu k argumentácii odporcu, že vzťah účastníkov sa spravuje ako absolútny obchod podľa
Obchodného zákonníka, vedľajší účastník okrem toho, že ide o zrejmú reálnu zmluvu nakoľko pri

samotnompodpisedošlokodovzdaniupeňazí(pôžičky)namietal,žepredmetnýprávnyvzťahzúverovej
zmluvy je potrebné posúdiť ako spotrebiteľský, nakoľko navrhovateľa možno s určitosťou považovať
za spotrebiteľa v zmysle § 50 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keďže pri uzatváraní aj plnení zmluvy o
úvere nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a na druhej
strane odporcu možno považovať za dodávateľa podľa § 52 ods. 4 OZ, nakoľko pri uzatváraní ako aj

plneníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti.
Je preto potrebné brať zreteľ na všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v občianskom
zákonníku a najmä ustanovenia týkajúceho sa neprijateľných zmluvných podmienok , úprava ktorých je
obsiahnutá v ustanovení § 53 OZ a ktoré poskytujú výraznú ochranu pre spotrebiteľa. Zmluvný vzťah
tak v každom prípade treba subsumovať pod normu občianskeho práva.

Okresný súd Bratislava IV, rozsudkom sp.zn. 24C/173/2010-93 zo dňa 17.02.2012 zrušil rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom
Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava zo dňa 27.11.2009, spisová značka SR 19164/09/ a zaviazal
odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Odporca podal v zákonnej lehote proti predmetnému rozhodnutiu odvolanie v ktorom navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že
rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne a nemožno ju považovať ani za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nakoľko rozhodcovská doložka dohodnutá medzi účastníkmi konania nie je výlučná. Mal

za to, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať
rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Taktiež vyslovil názor, že platnosť právneho úkonu
treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia
nastať po jeho uzavretí, pričom dôležité je to, či doložka sama osebe umožňuje alebo neumožňuje
spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu a nie je vôbec

dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Uviedol, že možnosť voľby nie je iluzórna a je množstvo
prípadov, kedy spotrebitelia podali návrh na všeobecnom súde ešte pred podaním návrhu na začatie
rozhodcovského konania, čo bolo rozväzovacou podmienkou rozhodcovskej doložky. Poukázal na to,
že prijatie argumentácie súdu prvého stupňa by znamenalo len jediné a to úplné znemožnenie využitia
rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, pričom je zrejmé, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r/

OZ nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale ho iba obmedziť. Mal
za to, že záver o prípustnosti rozhodcovského konania vyplýva aj zo znenia smernice č. 2008/48ES
o spotrebiteľskom úvere, ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na
urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Poukázal na to, že vzdialenosť
sídla rozhodcovského súdu od bydliska navrhovateľky nemala žiaden relevantný význam pre výsledok

konania, resp. pre možnosť uplatnenia procesných práv účastníka a nemohla účastníka odradiť od
uplatnenia svojich práv. poukázal na to, že výška príslušného poplatku je primeraná a to aj vzhľadom
na skutočnosť, že odporca je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania ako aj podnikateľské
náklady sú rozdielne a vyššie oproti bankám, pričom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere príslušný
poplatok navrhovateľke vyhovoval, keďže nič proti nemu nenamietala a zmluvu o úvere uzatvorila. Mal

za logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými
veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Úrok z omeškania vo výške 0,25% denne nepovažuje za
rozpor so zásadami poctivého obchodného styku a ani v rozpore s ust. 53 ods. 4 písm. k/ OZ, keď súlad
úroku z omeškania so zásadou poctivého obchodného styku je potrebné hodnotiť s prihliadnutím nazákladnú zásadu zmluvného práva pacta sunt servanda, v kontexte zmluvnej voľnosti kontrahentov a s
náležitým zreteľom na účel sankčného a motivačného mechanizmu tohto dojednania. Zároveň namietal,
že odporca ako veriteľ poskytol navrhovateľke ako dlžníčke úver na základe zmluvy o úvere uzatvorenej

podľa § 497 Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ a teda Občiansky zákonník je
všeobecným a podporným predpisom k Obchodnému zákonníku a že na predmetný zmluvný vzťah je
potrebné aplikovať ustanovenia o omeškaní dlžníka upravené v Obchodnom zákonníku.

Krajský súd v Bratislave, uznesením sp.zn. 6Co/295/2013-137 zo dňa 25.04.2014 napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že súd prvého
stupňa bude musieť vypočuť navrhovateľku ako účastníčku konania, zistiť okolnosti za ktorých došlo k
uzavretiu zmluvy o úvere, zistiť či navrhovateľka pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a ustáliť, či predmetná zmluva je spotrebiteľská zmluva a teda
je potrebné poskytnúť jej osobitnú ochranu.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oznámením obsahu listín: č.l. 5 - Zmluva o úvere uzatvorená dňa
25.08.2008, č.l. 7 - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu SR 19164/09 zo dňa 27.11.2009, č.l. 48 -
58 - obsah rozhodcovského spisu vo veci vedenej pod spis. zn. SR 19164/09, č.l. 51 - kópia doručenky,
z ktorej vyplýva prevzatie rozsudku navrhovateľkou zo Stáleho rozhodcovského súdu dňa 21.12.2009,
č.l. 167-168- zápisnica o výsluchu o vykonaní dôkazov pred dožiadaným Okresným súdom v Poprade

zo dňa 09.06.2015, zápisnicami o pojednávaní.

Pre právne posúdenie nároku uplatneného návrhom na začatie konania, boli po vykonanom dokazovaní,
rozhodujúce nasledovné skutkové zistenia:
Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské

rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 19164/09 zo dňa 27.11.2009 nadobudol právoplatnosť 04.01.2010.
Vykonateľným sa stal dňa 07.01.2010. Týmto rozsudkom bola navrhovateľka zaviazaná zaplatiť
odporcovi sumu 2.913,06 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 2.589,12
Eur od 10. 05. 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 527,81 Eur,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na tom skutkovom

podklade, že navrhovateľka dňa 25.08.2008 uzatvorila s odporcom Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na
základe ktorej odporca ako veriteľ poskytol navrhovateľke úver vo výške 1.327,76 Eur (40.000,- Sk),
ktorý sa navrhovateľka zaviazala vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 1.261,37 Eur t.j. 38.000,-
Sk zahŕňajúci paušálne poplatky a všetky výdavky a náklady na uzatvorenie zmluvy a administratívu) s
týmspojenú,t.j.spoluvrátiťčiastku2.589,13Eurv12splátkachpo215,76Eurpočnúcdňom05.04.2009.

Navrhovateľka ku dňu vyhotovenia návrhu na začatie rozhodcovského konania z uvedenej čiastky
uhradila 0,- Eur.

Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že po preskúmaní podmienok na vedenie
rozhodcovského konania a na základe dokazovania vykonaného z listinných dôkazov mal rozhodcovský

súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkový vzťah, a to uzatvorením zmluvy
o úvere na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť peňažné prostriedky a žalovaný sa zaviazal
vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky formou splátok podľa splátkového kalendára. Žalobca
splnil svoj záväzok a v súlade so zmluvnými podmienkami vzniklo žalobcovi právo na vrátenie ním
poskytnutého úveru a poplatku za jeho poskytnutie a žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi

úver spolu s poplatkom za jeho poskytnutie. Žalobcovi žalovaný neuhradil ku dňu podania žaloby dve
po sebe idúce splátky riadne a včas, čím sa v zmysle bodu 04. dohodnutých Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, stal splatný celý dlh. Rozhodcovský súd mal tiež za to, že žalobca so žalovaným
si dohodli zmluvnú pokutu vo výške 312,- Eur pre prípad porušenia zmluvných povinností žalovaného,
pričom mal preukázané, že žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti a preto priznal žalobcovi nárok

na zmluvnú pokutu.

Na pojednávaní dňa 18.09.2014 súd ustálil, že navrhovateľka bude vypočutá prostredníctvom
dožiadaného súdu v Poprade.

Výsluch navrhovateľky na dožiadanom súde sa uskutočnil dňa 09.06.20145 a táto vypovedala, Zmluvu o
úvere uzatvorila v kancelárii odporcu v Poprade, pričom k jej uzatvoreniu ju primäla nepriaznivá rodinná
finančná situácia, keď ona a aj jej manžel ochoreli na žltačku a obaja boli 7 týždňov hospitalizovaní
v nemocnici. Manžel musel ukončiť živnosť a nemali prostriedky na živobytie, preto si museli peniazepožičať. O možnosti požičať si od odporcu navrhovateľka vedela, keďže už od nich jeden úver počas
materskej dovolenky čerpala. Úver splatili riadne a včas. Tento nový úver však nedokázali splácať,
pretože manžel ostal po prekonanej žltačke práceneschopný celý rok a pracovala len navrhovateľka,

pričom to bol ich jediný príjem do domácnosti. Ďalej vypovedala, že celý formulár zmluvy vypĺňala
zamestnankyňa odporcu, ktorá jej povedala akú sumu si môže požičať, akú sumu musí vrátiť a pýtala
sa na jej zamestnanie. Navrhovateľka ale poprela, že by sa jej pýtala, či dôvodom na úver je jej
zamestnanie. Túto možnosť označila v zmluve pracovníčka odporcu. Navrhovateľka ďalej vypovedala,
že nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, pretože v tom čase bola

v pracovnom pomere ako zamestnanec, a nikdy ani nebola samostatne zárobkovo činnou osobou.
Peniaze s poskytnutého úveru potrebovala na úhradu životných potrieb rodiny. Po podpise zmluvy
podpísalaajdohoduozrážkachzomzdy.Spočiatkuúverplatilasama,aleneskôrtoužnezvládalahradiť,
tak jej zamestnávateľ vykonával zrážky zo mzdy vo výške 60,- Eur mesačne. Navrhovateľka nevedela
uviesť presnú sumu, ktorú doposiaľ uhradila.

Podľa § 31 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z., o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon) rozhodcovský súd
rozhoduje v súlade so zmluvou uzatvorenou medzi účastníkmi a vezme do úvahy obchodné zvyklosti,
zásady poctivého obchodného styku a dobrých mravov. Rozhodcovský súd použije rovnako ako súd
ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.

Podľa § 33 ods. 2 zákona rozhodcovský súd musí rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe
alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas rozhodcovského konania, nesmie však
prekročiť medze uplatnených nárokov. Nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu, alebo ho obchádza,
alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na

ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ak sa dôvod, pre ktorý
nemožno prisúdiť plnenie týkajúce sa len tejto časti, pokiaľ z povahy zmluvy alebo jej obsahu, alebo
z okolností, za ktorých došlo k jej uzavretiu nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od samotného
obsahu. Pokiaľ uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy predchádzala nekalá obchodná praktika, nemožno
prisúdiť plnenie v celom rozsahu.

Podľa § 40 ods. 1 zákona, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom
súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, z dôvodov taxatívne uvedených v tomto
ustanovení.

Podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského
konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku, len ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Podľa § 40 ods. 1 písm. j) zákona účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na

príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku,
ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Podľa § 41 ods. 1 veta prvá zákona, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 43 ods. 1,2 cit. zákona č. 244/2002 Z.z., ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa
§ 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku

1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom
rozsudku sú z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú
inak, budú noví rozhodcovia ustanovení podľa § 8.

Podľa § 48 zákona č. 191/1950 Z.z. o zmenkách majiteľ zmenky má nárok na tzv. postihovú sumu, ktorá

predstavuje zmenkovú sumu aj s úrokmi, ktoré na zmenke boli dohodnuté, avšak tieto má právo žiadať
len do splatnosti zmenky. Od splatnosti zmenky až do skutočného zaplatenia má majiteľ zmenky nárok
len na zákonnú 6 % ročnú sadzbu úrokov zo zmenkovej sumy.Podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom.

Podľa § 1 ods. 2 písm. f) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zákon sa nevzťahuje na
zmluvy na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace
alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov.

Podľa § 48 zákona č. 191/1950 Z.z. o zmenkách majiteľ zmenky má nárok na tzv. postihovú sumu, ktorá

predstavuje zmenkovú sumu aj s úrokmi, ktoré na zmenke boli dohodnuté, avšak tieto má právo žiadať
len do splatnosti zmenky. Od splatnosti zmenky až do skutočného zaplatenia má majiteľ zmenky nárok
len na zákonnú 6 % ročnú sadzbu úrokov zo zmenkovej sumy.

Podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom.

Podľa § 1 ods. 2 písm. f) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zákon sa nevzťahuje na
zmluvy na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace
alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení, ktorý bol platný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a ktorý pôsobí ako lex specialis
k zák. č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník , ten je lex generalis, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania, alebo podnikania.

Podľa § 261 ods. 1) Obchodného zákonníka Táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 261 ods. 3) písm. d) Obch. zákonníka Touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu

účastníkov záväzkové vzťahy: zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí
(§476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601),
zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o
otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy
o bežnom účte (§ 708), zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z., každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Po zistení, že žaloba na zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku bola podaná v lehote 30
dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania (§ 41 ods. 1

zákona č. 244/2002 Z.z.), súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že boli splnené podmienky na
zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, nakoľko rozhodcovský súd prisúdil plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s
ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.

Na predmetný úverový vzťah sa majú aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch /ZoSÚ/, pretože odporca ako veriteľ uzatvoril s navrhovateľkou ako dlžníkom zmluvu o úvere
podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a navrhovateľka vo na výsluchu dožiadaným
súdom v Poprade dňa 09.06.2015 jasne prehlásila, že rozhodne pri uzatváraní zmluvy o úvere
neuviedla, že finančné prostriedky potrebuje na výkon zamestnania. K uzatvoreniu zmluvy ju priviedla

nepriznáva rodinná finančná situácia, keď ona a aj jej manžel ochoreli na žltačku a obaja boli 7 týždňov
hospitalizovaní v nemocnici. Manžel musel ukončiť živnosť a nemali prostriedky na živobytie, preto si
museli peniaze požičať. Formulár zmluvy vypĺňala zamestnankyňa odporcu pani Kroková, ktorá vypísala
tlačivo ktorým bola zmluva o úvere a navrhovateľka ju iba podpísala. Navrhovateľka jasne poprela, žeby sa jej pracovníčka odporcu pýtala, či dôvodom na úver je jej zamestnanie. Túto možnosť označila v
zmluve ona. Navrhovateľka nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti,
pretože v tom čase bola v pracovnom pomere ako zamestnanec, a nikdy ani nebola samostatne

zárobkovo činnou osobou. Peniaze s poskytnutého úveru potrebovala na úhradu životných potrieb
rodiny.

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné navrhovateľke poskytnúť ochranu podľa Občianskeho
zákonníka, nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu.

Podľa § 52 ods. 1 OZ totiž spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a podľa odseku 4 tohto ustanovenia, spotrebiteľ je osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti. Definícia spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v OZ je síce podobná definícii
spotrebiteľa podľa ZoSÚ (platného a účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere), avšak v smere ochrany

spotrebiteľaaodopretiačinaopakposkytnutiamuochranypodľanoriemspotrebiteľskéhoprávavširšom
slova zmysle, je dokonca ešte prísnejšou. Kým totiž ZoSÚ v § 3 ods. 2 považuje za spotrebiteľa fyzickú
osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania, výkladom § 52 ods. 4 OZ treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je iba taká osoba,
ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (t.j. v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej
rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa).
Bezpochybne potom aj dopad ochrany podľa ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách musí byť
(oproti ZoSÚ) širším. V prípade definície spotrebiteľa v OZ totiž odpadá celkom význam diskusie o
tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon povolania, tak ako to v Zmluve o úvere

označila pracovníčkaodporcu.Zaspotrebiteľskúzmluvusapotompovažujeformulárovázmluvaoúvere
uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka s dlžníkom, ktorý pri jej uzatváraní a plnení z
nej nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. u ktorej
veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazovania úveru na podnikateľskú činnosť dlžníka.
Uvedené potom následne vedie k tomu, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru)

sa v takomto prípade použijú len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda
úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
Medzi troma zákonmi - ZoSÚ, Občiansky zákonník, Obchodný zákonník - tak v prípadoch naznačených
vyššie panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (ZoSÚ) a ak tento určitú otázku
neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova

zmysle a na jej základe Občiansky zákonník nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív
pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník
sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích
predpisoch k nemu).

Možno teda uzavrieť, že Zmluva o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej odporca ako veriteľ poskytol
navrhovateľke úver vo výške 1.327,76 Eur (40.000,- Sk), ktorý sa navrhovateľka zaviazala vrátiť
zvýšený o príslušný poplatok vo výške 1.261,37 Eur t.j. 38.000,- Sk, t.j. spolu vrátiť čiastku 2.589,13
Eur v 12 splátkach po 215,76 Eur je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 OZ. A nakoľko
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka

v neprospech spotrebiteľa /§ 54 ods. 1 OZ/ je zrejmé, že Stály rozhodcovský súd pri rozhodovaní porušil
všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa napr. tým, že dodávateľovi prisúdil
plnenie odplaty za poskytnutý úver vo výške 95% z poskytnutého úveru (poplatok vo výške 1.261,37
Eur t.j. 38.000,- Sk zahŕňajúci paušálne poplatky a všetky výdavky a náklady na uzatvorenie zmluvy
a administratívu s tým spojenú). Takáto odplata je jednoznačne neprimeraná a jej zmluvné dojednanie

zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa /§
53 ods. 1 OZ/. Za odplatu je možné pritom považovať spolu úroky a poplatky, ktoré má podľa zmluvy
spotrebiteľ zaplatiť dodávateľovi za poskytnutie úveru s výnimkou sankcií za omeškanie. Prisúdením
denného úroku z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, t.j. 91,25 % p. a. došlo k
ďalšiemu porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Takéto

úroky z omeškania predstavujú neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením
záväzku dlžníka zo spotrebiteľskej zmluvy, aj keď dojednanej v rámci Zmluvy o úvere podľa Obchodného
zákonníka a s prihliadnutím na obchodné riziko odporcu, ktoré je oproti bankovým inštitúciám vyššie
a na fakt, že dodávateľ poskytol úver z vlastných zdrojov. Zmluvné dojednanie v bode 6 Všeobecnýchpodmienok poskytnutia úveru zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech navrhovateľa /§ 53 ods. 4 písm. k) OZ/.

Súd po opätovnom dôkladnom zvážení všetkých skutkových okolností veci tiež dospel k záveru,
že boli splnené podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa § 40 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Dojednanie
rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k
tomu, že bola navrhovateľovi ako spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia §

52 a nasl. OZ.

Súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je rozhodcovská doložka uzatvorená podľa
zákona č. 244/2002 Z.z. v nasledovnom znení:
Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené:

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.,
Karloveské rameno 8, Bratislava (ďalej len "rozhodcovský súd", ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/19636 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto

vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza zo

vzorového okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať. V konečnom dôsledku sa okruh
neprijateľných podmienok § 53 ods. 4 OZ upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí
transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k) bola upravená až novelou č. 568/2007 Z.z.
s účinnosťou od 1.1.2008 kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným
od 1.4.2004). Členské štáty si mohli vybrať do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé

klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť
okruh neprijateľných podmienok aj prísnejšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu

neprijateľných podmienok. Tzn., že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly § 53 ods. 1 OZ a teda nad rámec zoznamu
podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Nemožno napr.
vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a

priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri individuálne vyjednanej rozhodcovskej zmluve zo strany
spotrebiteľa. Pre porovnanie podľa rakúskej právnej úpravy predstavuje formulárová rozhodcovská
doložka neprípustnú časť zmluvy bez ohľadu na jej formuláciu. Rakúsko má zakázanú rozhodcovskú
doložku a bez jej osobitného vyjednania je neakceptovateľné, aby regulovala vzťah medzi dodávateľom
a spotrebiteľom (§ 6 ods. 2 bod 7 spolk. zák. č. 140/1979).

Ako už bolo vyššie uvedené, podľa vnútroštátneho práva zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta OZ, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od
ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách. Tiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta
OZ ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje príkladný teda neuzavretý výpočet
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu
dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená ajneprijateľná podmienka, ustanovenia vyžadujúce od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní /§ 53 ods. 4 písm. r) O.s.p./.

Predmetná rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú odporca v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu. Podľa názoru súdu, je však takéto dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve
neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Spotrebiteľ sa totiž v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ale aj úroveň

informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah. Aj v predmetnom prípade navrhovateľ
nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou
sú aj zmluvné dojednania Zmluvy o úvere. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol
prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Rovnako obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach

inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, zakladá dôvod na
zrušenie rozhodcovského rozsudku pre jej neplatnosť. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu.

Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku skúma všetky dôležité skutočnosti,
ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom

v neprospech spotrebiteľa. Za takéto okolnosti možno považovať napr. neprijateľné miesto
rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv alebo pravidlá
rozhodcovskéhokonania,ktoréukladajúpovinnosti,ktorépredpisyupravujúceobčianskesúdnekonanie
neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany, vnútroštátny

súd je povinný vykladať ustanovenia smernice 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.
Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko
Súdneho dvora Európskej únie (Súdny dvor) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzébet Sustikné Gyórfi bod 40, v ktorom súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v

zmluve, uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice, ktorá nebola individuálne
dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa
nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice
93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice
všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej

zmluvy je všeobecný súd v obvode, ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný zákonný
súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci pritom nielen že nerozhodoval všeobecný súd ale rozhodoval
rozhodca zvolený oprávneným.

Judikovaniu nad rámec smernice a čierneho zoznamu neprijateľných podmienok teda zodpovedá

posúdenie o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu geografickej neprijateľnosti miesta
rozhodcovského konania. Tzv. geografická neprijateľnosť miesta konania o spore bola predmetom
rozhodovania súdneho dvora (rozsudok Océano Grupo Editorial, spojené veci C 240/98 až C - 244/98,
rozsudok Pannon C-243/08).
Odradzujúce účinky vyplývajúce z geografickej vzdialenosti nevyplývajú len zo sporu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku ale tiež aj z následného prejednávania sporu na tom istom súde vo veci samej
(§ 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). V danom prípade tak rozhodcovské konanie, konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku ako aj konanie o pôvodnej žalobe po prípadnom zrušení rozsudku by sa majú
uskutočniť v sídle rozhodcovského konania. To môže odradiť spotrebiteľa od toho, že neuplatní svoje
práva pretože už len samotná geografická vzdialenosť je pre spotrebiteľa zjavne nevyhovujúca. Ani

prípadná námietka, že rozhodcovské konanie sa vedie písomne nie je namieste, keďže odradzujúcim
faktorom je aj konanie na všeobecnom súde miestne príslušnom podľa miesta rozhodcovského konania
(§ 88 ods. 2 O.s.p. v znení pred jeho novelou vykonanou zákonom č. 388/2011 Z.z. účinným 01.01.2012)a to nemá písomnú povahu. Pre porovnanie v prípade konania na štátnom súde, by mal navrhovateľ
možnosť vybrať si súd v mieste svojho bydliska /§ 87 písm. f) O.s.p./.

Súd tiež vzhliadol nekalosť predmetnej rozhodcovskej doložky aj v tom, že vyžaduje od spotrebiteľa,
aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a to aj napriek jeho možnosti vybrať si medzi všeobecným a
rozhodcovským súdom. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom
konaní totiž ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským
a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,

spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Je totiž rovnocenné, či riešenie sporov
spotrebiteľa prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo
dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred obomi.

V rámci podmienok uvedených v čiernom zozname /§ 53 ods. 4 OZ/ teda najviac problémovej doložke
zodpovedá podmienka pod písm. r) " .... vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od

spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní."

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom, ktoré inicioval
dodávateľ, viedlo vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľ nemal (inú) alternatívu, aby rozhodcovské

konanie zastavil a spor "odsunul" na iné bojisko. Aj v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z.z.,
ktorým bola do príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v § 53 ods. 4
zavedená neprijateľná podmienka pod písm. r) sa píše, že "spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie
iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne aj v občiansko-právnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná

za neprijateľnú." Teda ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym
a súkromným súdom ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži. Ak má teda spotrebiteľ
postavenie žalovaného, tak v prípade jeho zažalovania na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť
súd a pri predmetnej doložke nemá na výber; slovami zákona povedané: "vyžaduje sa , aby riešil v
takomto prípade spor na rozhodcovskom súde", čo je vlastne naplnenie ustanovenia § 53 ods. 4 písm.

r) OZ. Súd z vlastnej činnosti doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký spotrebiteľ vyvolal konanie pred
rozhodcom. Preto súd zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. V rámci modelu
spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý
získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe

tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ex ante, t.j. ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo
brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Je zrejmé, že navrhovateľ
o týchto dôsledkoch rozhodcovskej doložky nebol riadne a konkrétne informovaný.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromno-právnu

sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmov osôb, ktoré môže výrazne
zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromno-právne
prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní
vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie. Preto sa súd nestotožňuje s názorom, že možnosť voľby medzi

rozhodcovským a štátnym súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 151 ods. 3, O.s.p..

O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 331,50 Eur súd rozhodol v súlade s §
2 ods. 2 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nakoľko navrhovateľ je od platenia súdnych
poplatkov za návrh oslobodený [§ 4 ods. 2 písm. za)].

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v

Bratislave, prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a
musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že (§ 205 ods. 2 O.s.p.):

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, .
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, .
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, .
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.