Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/13/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316210596
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316210596.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: G. V., nar. X.XX.XXXX, V. I. XXX/
X, I., o zaplatenie 978,22 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Galanta č. k. 30C/252/2016-45 zo dňa 27. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov

konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, § 9
ods. 2 písm. c) a k), § 11 ods. 1 písm. b) ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
ZoSÚ), § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil
tým, že v rámci skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené, že strany uzavreli dňa 29.6.2015

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový úver/splatenie
záväzkov klienta vo výške 1.000,- eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť úver spolu s príslušenstvom
v celkovej výške 1.558,20 eur formou 60 mesačných splátok po 25,47 eur so splatnosťou úveru
dňa 29.6.2020. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola dohodnutá na 21,46%,
priemerná hodnota RPMN na 37,67% a úroková sadzba predstavovala 17,9% ročne. Žalovaná z titulu
splácania úveru uhradila žalobcovi spolu sumu 50,94 eur.
Posudzovaný právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou je od svojho vzniku zmluvným vzťahom

medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zmluva, ktorá bola medzi stranami uzatvorená, je spotrebiteľskou
zmluvou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaná ako spotrebiteľ nemohla
individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzatvorenie úverovej zmluvy a zároveň
zmluvouospotrebiteľskomúvere,keďžejejpredmetomjeposkytnutieúveru,ktorýsažalovanázaviazala
žalobcovi ako veriteľovi v dohodnutých splátkach vrátiť, teda ide o dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru (§ 1 ods. 2 ZoSÚ). Žalobca bol v
čase uzavretia zmluvy v postavení veriteľa a zároveň dodávateľa (§ 2 písm. b) ZoSÚ v spoj. s § 52 ods. 3

OZ) s poukazom na predmet podnikania a žalovaná bola v postavení spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní
úverovej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Tento
právny vzťah sa preto spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoréupravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
príp. zákon o ochrane spotrebiteľa).
Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí povinne obsahovať aj osobitné

náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v citovanom
zákonnom ustanovení síce nespája s následkom neplatnosti právneho úkonu (úverovej zmluvy),
poskytuje však spotrebiteľovi ochranu v podobe, že úver je potrebné posudzovať ako bezúročný a bez
poplatkov.
Súd konštatuje, že uvedená zmluva neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ

uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. I keď v zmluve je uvedená adresa žalobcu v jej záhlaví, zo žiadneho
ustanovenia zmluvy, príp. VOP, nevyplýva, že adresa žalobcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V zmluve nie je ani presne uvedená výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, t.j. výška každej splátky istiny poskytnutého úveru, výška každej splátky
úrokov poskytnutého úveru a napokon aj výška splátky prípadných poplatkov poskytnutého úveru,
ak sú nejaké poplatky dojednané. V zmluve sa uvádza iba výška anuitnej splátky 25,47 eur. Takéto

vymedzenie splátok je nedostatočné. Podľa názoru súdu uvedené údaje pritom v žiadnom prípade
nemôžu nahradiť rozsiahle, individuálne nevyjednané, drobným, hustým písmom písané všeobecné
obchodné podmienky. Ak zákon o spotrebiteľských úveroch ako podstatnú náležitosť zmluvy predpisuje
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k)) a s jej neuvedením
spojil tak závažný dôsledok, akým je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (11 ods. 1 psím. b) ZoSÚ) tak

je zrejmé, že táto náležitosť musela byť jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom uvedená v takejto
zmluve a nemohla byť nahradená ani odkazmi na všeobecné obchodné či iné podmienky.
Okrem už uvedeného žalobca ani nepreukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou,
resp. nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle ust. § 7 ods. 1
ZoSÚ. Žalobca totiž nepredložil žiadny doklad o posudzovaní spôsobilosti žalovanej ako dlžníka splácať

úver. V takýchto prípadoch sa potom v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Vzhľadom na to, že úver, ktorého zostatok je predmetom konania, je bezúročný a bez poplatkov
pre chýbajúce (resp. nesprávne uvedené) náležitosti vyžadované kogentnými ustanoveniami ZoSÚ,
žalobcovi vzniklo právo na vrátenie rozdielu medzi poskytnutými a vrátenými finančnými prostriedkami.

Žalobca však súdu nepreukázal akú sumu finančných prostriedkov skutočne poskytol žalovanej, keďže
súdu nepredložil výpis z úverového účtu, prípadne iný dôkaz. S poukazom na vyššie uvedené súd mal
za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, kedy právne relevantným spôsobom nepreukázal, že ním
žalovaná suma je dôvodná, výška opodstatnená, a preto výsledkom tejto dôkaznej núdze bol neúspech
žalobcu v konaní.

3. Žalovaná má voči žalobcovi podľa ust. § 255 ods. 1 v spoj. s § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku nárok na náhradu trov konania v plnej výške, keďže bola v konaní v celom rozsahu úspešná a
neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu
trov konania nepriznať (§ 257 Civilného sporového poriadku). S poukazom na to, že žalovanej žiadne

preukázateľné trovy v konaní nevznikli, súd jej náhradu trov konania nepriznal, s tým, že o výške trov
už nie je potrebné samostatne rozhodovať.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s odôvodnením, že rozhodnutie považuje za
nesprávne, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h)

Civilného sporového poriadku. K tvrdeniu súdu, že zmluva neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej
môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, žalobca uvádza, že v záhlaví zmluvy sú uvedené
identifikačné údaje žalobcu vrátane adresy žalobcu, čiže uvedená informácia v zmluve neabsentuje a
pokiaľ žalobca v zmluve neuviedol, že ide o adresu na ktorej môže podať spotrebiteľ sťažnosť alebo
reklamáciu, vyžadovať uvedené by bolo zbytočný formalizmus, nakoľko spotrebiteľ má k dispozícii

adresu žalobcu, na ktorej ho môže kontaktovať. K tvrdeniu súdu, že v zmluve chýba náležitosť podľa §
9 ods. 2 písm. k), žalobca poukazuje na bod 1.1. zmluvy o pôžičke a z tohto vyplýva, že neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky a teda niektoré z náležitostí, ktoré má v
zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať sú v samotnom texte zmluvy
o úvere a ďalšie náležitosti sú v OP a VOP. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené

v samotnom texte zmluvy nasledovne: výška anuitnej splátky 25,47 eur, termín splatnosti 1. anuitnej
splátky 27.7.2015, počet anuitných splátok 60, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne
v 27. deň kalendárneho mesiaca. Zároveň bod 2.5.3 OP popisuje anuitné splácanie. Počet a termíny
splátok istiny ako aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedenéplatí aj pre údaj o výške splátky. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Výška,
počet a termíny splátok poplatkov u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady zrejmá už v čase
uzatvorenia zmluvy, sú uvedené v samotnom texte zmluvy a ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v

sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP a tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov
vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet, koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť.
Zároveň termín splatnosti poplatku vyplýva zo zásad spoplatňovania, ktoré sú súčasťou sadzobníka.
Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splácania zmluva neuvádza, nakoľko na

základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Každopádne
bod 2.5.5. OP určuje poradie uspokojovania pohľadávok. V prospech argumentácie banky svedčí aj
rozsudok Európskeho súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre
Bíróovej. Z tohto rozsudku vyplýva, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný
dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne
alebo na inom trvalom nosiči a článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom

zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. Bolo poukázané na rozhodnutia krajských súdov. Žalobca upriamuje
pozornosť aj na informáciu odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18.
apríla 2017 k aplikácii dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home

Credit Slovakia a.s. proti Kláre Biróovej. K tvrdeniu súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
žalobca uvádza, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku,
mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 Civilného sporového poriadku, k čomu
však nedošlo. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, pričom jeho
rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie

konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto postupom,
ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Zároveň žalobca
uvádza, že súdu predložil prehľad splácania z ktorého bolo zrejmé a jasné, kedy a akú sumu žalovaný
uhradil, aká suma z danej splátky bola započítaná na úrok a aká na istinu, prípadne na poistenie. K
tvrdeniu súdu, že žalobca nepreukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, resp.

nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle § 7 ods. 1 žalobca
uvádza, že žalobca mal za to, súd nesprávne právne posúdil vec, pretože zákon o spotrebiteľských
úveroch v § 11 ods. 2 ustanovuje, že ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1,
nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Banka má
však za to, že si povinnosť v zmysle § 7 ods. 1 splnila. Pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať

úver banka posúdila jeho príjmy a výdavky na základe údajov uvedených v žiadosti o spotrebný úver
a taktiež na základe údajov o výške príjmu žalovaného z reportu zo Sociálnej poisťovne a na základe
údajov z reportu zo Spoločného registra bankových informácií. Zároveň, aby bolo možné vyhlásiť úver
za bezúročný a bezpoplatkový, je potrebné skúmať, či veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti vyplývajúce
z § 7 ods. 1 zákona. V zmysle § 11 ods. 2 sa za hrubé porušenie uvedených povinností považuje

posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa a bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely
posudzovania ich schopnosti splácania úverov. V žiadnom prípade žalobca neposudzoval schopnosť
žalovaného splácať úver bez akýchkoľvek údajov o jeho príjmoch, výdavkoch či rodinnom stave ani bez
nahliadnutia do príslušnej databázy. Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok zmenil a vyhovel žalobe

žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a zároveň žalobcovi priznal aj náhradu trov konania. K odvolaniu doložil rozsudky krajských
súdov, na ktoré žalobca odkazuje a report zo sociálnej poisťovne.

5. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanieprípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a
contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na

webovejstránkesúduminimálne5dnípredjehovyhlásením(§219ods.3Civilnéhosporovéhoporiadku)
a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

8. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvej inštancie vec správne právne posúdil.

9. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 978,22 eur, úroku vo výške 61,92 eur,
úroku z omeškania vo výške 0,67 eur, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 978,22 eur od
1.1.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených úrokov 61,29 eur od
1.1.2016 do zaplatenia. Súd prvej inštancie zamietol žalobu dôvodiac, že zmluva neobsahuje adresu

predávajúceho, na ktorej môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, zmluva o úvere neobsahuje výšku
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch, pričom v takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v
zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch a ďalej z dôvodu, že
žalobca nepreukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou a preto sa poskytnutý

spotrebiteľský úver považuje podľa § 11 ods. 2 za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca nesúhlasil s
rozsudkomsúduprvejinštancie,tvrdil,žeargumentysúduprvejinštancieoabsenciiúdajuovýške,počte
a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov nemôžu obstáť, a to i s poukazom na Smernicu
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/EX z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS a rozsudok Súdneho dvora EÚ číslo C - 42/15 zo dňa 9.11.2016,

mal za to, že vyžadovanie uvedenia adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ podať sťažnosť
alebo reklamáciu je zbytočný formalizmus, poukázal na čl. 10.2 všeobecných obchodných podmienok a
napokon argumentoval, že podmienka hrubého porušenia povinností podľa § 7 ods. 1 splnená nebola.

10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku vo veci samej, ktorý vo vyčerpávajúcom
rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku vo veci samej, výsledky
dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa
odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho
právny záver vo veci samej, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2

Civilnéhosporovéhoporiadkuodvolacísúdodkazujenasprávneapresvedčivéodôvodneniepísomného
vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto
záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“)
upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2), keďže v prejednávanom prípade právny
vzťah medzi žalobcom a žalovanou je od svojho vzniku vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je

potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a
nasl.). Žalobca ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanej, ktorá nekonala
v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie
spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných v zmluve o úvere. Spotrebiteľská zmluva nesmie
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú
neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere
ňouzaloženýjenevyhnutnéposudzovaťpodľazákonaospotrebiteľskýchúveroch,atobezohľadunato,že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom
na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a

nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je
nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka
a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.

slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -
"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

13. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a
bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a)
zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmluvy o úvere, ktorú podrobil kontrole, že
v zmluve o úvere nie je uvedená výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia v zmysle zákonnej požiadavky na obsah zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia za náležité.

14. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom

nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť
právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii

je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany
tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný

skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom
informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej

zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákonodarcavprospechochranyspotrebiteľapreferovalaždotakejmiery,žeichneuvedenievpísomnej
forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý
nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

15. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá
písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a) až k),
r) a y) a § 10 ods. 1. Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného zákon o spotrebiteľských

úveroch v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska
formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti
sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom

citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj
písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné
podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Predpísaná písomná forma musí
byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy ospotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo
vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona a zároveň
aj v ustanovení § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú

z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch
neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

16. Účelom náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá
na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by
nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru
platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobcu. To nemožno nahradiť uvedením len výšky
mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone

slovami„suma,početatermínysplátok“viažekukaždejztamuvedenýchzložiekspotrebiteľskéhoúveru,
majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným
poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu
splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením
percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky),

prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny.

17. Je preto potrebné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje
výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely

jeho splatenia. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že výška mesačnej splátky je uvedená údajom 25,47
eur a jednotlivé splátky spotrebiteľského úveru sú splatné vždy k 27. dňu v mesiaci. Vychádzajúc z
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd dopĺňa, že zákon
ukladá uviesť výšku mesačnej splátky priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere a rozdeliť splátku
úveru na tri samostatné časti - splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za

účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i
na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov,
tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný
úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účelom zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby

dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie
úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere dôkladne informovaný. Na
to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených
s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v

súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým
výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej
splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým
nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom požadované uvedenie
výšky mesačnej splátky a uvedenie jednotlivých čiastok splátky úveru nie je svojvoľné, ale prestavuje

prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň
nebolomožné,abysiveriteľvočidlžníkoviuplatňovalajnároky,naktorénemáprávo.Obsahustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho
účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v rámci
plneniasvojichzmluvnýchpovinnostítak,abytakátomožnosťbolazabezpečenávovzťahukjednotlivým

splátkam tak, aby spotrebiteľ mal možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru podľa týchto
položiek.Uvedeniekonkrétnejvýškymesačnejsplátkysosúčasnýmrozlíšenímjednotlivýchčastísplátky
na istinu, úrok a iné poplatky nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho
spotrebiteľského úveru.

18. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu
na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti.
Bolo preto povinnosťou žalobcu v uzatvorenej zmluve o úvere jednoznačne a zrozumiteľne uviesť
výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovaťk jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia. Tento údaj sa však v predmetnej zmluve o úvere nenachádza.

19. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o
úverejeuzavretámedzipodnikateľomaspotrebiteľomažemápodobuštandardnejformulárovejzmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo

zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Obsahové náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere sú explicitne uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona, sú
údajom obligatórne vyžadovaným platnou právnou normou a z tohto pohľadu je postup/snaha žalobcu
obchádzať spotrebiteľskými predpismi explicitne vyžadované údaje neakceptovateľná.

20. Ak teda súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý žalobcom žalovanej v zmysle zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch za
bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru.

21. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorý žalobca nesúhlasil s právnym

záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje povinnú náležitosť podľa ustanovenia § 9
ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova (ďalej aj
„rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/

EHS (ďalej aj „smernica“).

22. Žalobca zdôrazňoval, že predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení
smernice do slovenského právneho poriadku, pričom ide o úplnú harmonizáciu smernice. Podľa článku
10 ods. 1 písm. h) označenej smernice má zmluva o úvere obsahovať výšku, počet a frekvenciu

splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Zákon o spotrebiteľských úveroch
však ide jednoznačne svojou úpravou nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky.

23. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne

článku 10 ods. 1, 2, článku 22 ods. 1 a článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a
výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho.
Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v žiadnom prípade
sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

24. Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať tak,
že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtosmernice.Danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona
o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne

právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je od
požiadavky smernice iná, keďže slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a
celkom jednoznačne stanovuje prísnejšie požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že k výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch existuje rozsiahla prax odvolacích súdov vo vzťahu k posudzovaniu úveru za
bezúročný a bez poplatkov v prípade nerozčlenenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods.

1. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú
terminológiu, ako používa smernica.25. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp.

nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

26. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

27. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc

spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie,
jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom
na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona.
Vnútroštátnesúdytakmusiaskúmať,čimôžunormuprávaEÚtransponovanúurčitýmzákonomvykladať
eurokonformne, avšak tento tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný

výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by išlo o výklad contra
legem). V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa
smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku,
nesmiesajednaťovýkladcontralegemanesmúbyťporušenévšeobecnéprávnezásady,najmäzásada
právnej istoty. Pojem právnej istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako

„stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra
slovenských súdov podala a podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch
ohľadom podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej prelomenie spôsobom, ktorý

uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v
časti požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno priznať smernici ani
nepriamy účinok. Takýto výklad vnútroštátneho zákona by bol výkladom práva contra legem a v podstate
by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak
jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

28. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu, avšak nepochybne nebolo,
aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Podľa dôvodovej

správy k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zákonodarca mal pri návrhu úpravy
ustanovenia § 9 na zreteli nutnosť nastolenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch a bol si vedomý, aký
zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií o
podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Z tohto dôvodu medzi podstatné

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere navrhol aj „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere“. Do „konfliktu“ sa uvedený zákon so smernicou
dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na
istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti
splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.

29. Až na základe rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sa tento konflikt smernice a zákonnej
úpravy stal zákonodarcovi známy konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.

30. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol naplnený, ale keďže zákonodarca
postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice a následne (po označenom rozsudku vo
veci C-42/15) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení adopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017
Z.z., ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) (pôvodne písm.

k)) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k tomuto
novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo
nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku vo veci C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec

podmienok stanovených smernicou.

31. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy
zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (§ 4 ods. 2 písm.
i)) s jej právnou úpravou podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov do 30. apríla 2018 (§ 9 ods. 2
písm. k)), vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov),
ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992
Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky (v ustanovení § 4 ods. 2 písm. i)
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom
od 1.1.2008), vyjadril po prvý krát zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný, v akých

termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch
len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k zákonu o
spotrebiteľských úveroch je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z.z.,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o
oprave chyby č. 299/2017 Z.z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie zákona o
spotrebiteľských úveroch) zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že zákon
o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice.

32. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy zákonom o spotrebiteľských
úveroch (do 30.4.2018 a od 1.5.2018) nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského
súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

33. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na smernicu a rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9
ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ,

ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre
súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

34. Ak teda súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý žalobcom žalovanej v zmysle zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch za
bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru.

35. Vzhľadom k správnemu záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z

dôvodu neuvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je bezpredmetné
zaoberať sa ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu.36. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia
§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení
veci.

38. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).