Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/262/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4209200059
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4209200059.2

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO:
35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej:
H. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., U. XXXX, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 983,87
eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 26.
januára 2012, č. k. 7Er/2/2009-30 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 26. 01.
2012, č. k. 7Er/2/2009-30 zastavil exekučné konanie sp. zn. 7Er/2/2009 vedené súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, pod Ex 11581/08.
Zároveň uviedol, že o trovách exekučného konania rozhodne osobitným uznesením. Rozhodnutie
právne odôvodnil s poukazom na obsah ust. § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, §
54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (,,Exekučný poriadok"),§ 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie
spísanom vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 11. 12. 2008
sa oprávnený domáhal voči povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 983,87 eura s príslušenstvom a
trov exekúcie. Oprávnený predložil ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri Slovenskej rozhodcovskej a. s., IČO: 35 922 791, so sídlom Karloveské rameno
8, Bratislava, vedený pod sp. zn. SR 09524/08 zo dňa 03. 10. 2008. Exekučný súd vydal dňa 19. 01.
2009 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5401 031881 v konaní vedenom pod sp. zn. 7Er/2/2009 (EX
11581/08) pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Právnym základom na vydanie predmetného
rozhodcovského rozsudku bola zmluva o úvere č. 4670162 zo dňa 18. 01. 2008. Z predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil, že oprávnený poskytol povinnej
na základe predmetnej zmluvy úver vo výške 663,88 eura, s tým, že povinná sa zaviazala zaplatiť
oprávnenému poskytnutú sumu zvýšenú o poplatok vo výške 634,67 eura, t. j. celkovo mala zaplatiť
čiastku 1.298,55 eura v 12 mesačných splátkach po 108,21 eura odo dňa 15. 02. 2008. Súd poznamenal,
že podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú
dodávateľ a spotrebiteľ, pričom ich charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného
vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto
podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie

je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu týchto zmlúv alebo ich zmeny. Spotrebiteľská zmluva
definovaná v Občianskom zákonníku má základný, všeobecný charakter, pričom špeciálna úprava
spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. (s účinnosťou od
02. 04. 2010 v zákone č. 129/2010 Z. z.). Tento právny predpis v § 2 písm. a) definuje spotrebiteľský
úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Súd mal z predložených dokladov za
preukázané, že súčasťou formulárovej zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
ktoré povinná ovplyvniť nemohla, pretože neboli dohodnuté individuálne, ale boli vopred pripravené
pre veľký počet spotrebiteľov. Povinná ako spotrebiteľ mohla zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa
podrobiť všetkým zmluvným podmienkam, teda aj rozhodcovskej doložke a rozhodcovskému konaniu,
ak ho vyvolal oprávnený ako prvý. Na základe údajov uverejnených v Obchodnom registri SR súd
tiež zistil, že oprávnený v rámci predmetu svojej činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov, pričom
z predložených dokladov nie je preukázané, že by bol úver poskytnutý povinnému za účelom výkonu
jeho zamestnania, povolania alebo podnikania. Úverová zmluva je teda zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom - oprávneným (t. j. právnickou osobou, ktorá má v
predmete svojej činnosti poskytovanie pôžičiek a úverov ako podnikanie) a spotrebiteľom (t. j. fyzickou
osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
(dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere) a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Takisto zo zmluvy
nevyplýva, že ide o prípady v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z. z., teda o prípady
kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona. V prípade povinnej je zrejmé, že ide o
fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka
bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 obsahujú
rozhodcovskú doložku. Podľa nej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského
vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody
o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO:
35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom
SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon
č. 99/19630 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere,
ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne
z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej
zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu. Exekučný súd taktiež uviedol, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však
zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v
právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória a prax označujú za fakticky nerovný,
nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak
by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju
použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zamietne žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. prebiehajúcu exekúciu zastaví v celom
rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý
svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je
dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany
delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej
doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených
záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje
v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom

vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne
spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho,
ide nepochybne o prípad značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul
v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, t. j. oprávneného. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa
nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi
rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pričom pri voľbe spôsobu riešenia prípadných sporov nemal na výber
vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami.
Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku
zmluvného vzťahu. Nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
spočíva jednoznačne aj v tom, že si oprávnený v predmetnej rozhodcovskej doložke jednostranne
vymienil konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory vzniknuté medzi ním a
povinnou. Tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ
neplatná. Súd oprel svoj záver aj o historický výklad ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, podľa ktorého je
neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne
v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 OZ
ako inštitút, predstavujú prevzatie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na
účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods.
4 písm. r) OZ týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 01. 01.
2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, je v rozpore s dobrými mravmi.
Exekučný súd dodal, že v tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne
právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine
von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein-Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku
upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené
aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial
SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades
(C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas
Feliu (C- 244/98). Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a fakticky núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľ nemal skutočnú
možnosť ovplyvniť samotnú existenciu a znenie rozhodcovskej doložky, pretože alternatíva riešenia
sporov (okrem všeobecného súdu) pred konkrétnym rozhodcovským súdom mu bola de facto vnútená
v adhéznej zmluve v rámci Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Zároveň sa dá predpokladať,
že v prípade vzniku sporu medzi zmluvnými stranami, si oprávnený zvolí z dvoch alternatív (t. j. konanie
pre všeobecným súdom alebo pre rozhodcovským súdom) riešenie sporu pred rozhodcovským súdom,
ktorý si sám určil, čo je v podstate súdu známe aj z jeho úradnej činnosti v obdobných prípadoch.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,
ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených
dôvodov súd podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení
s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zastavil exekúciu, a to v
celom rozsahu. Prvostupňový súd poznamenal, že už len tieto skutočnosti považoval za dostačujúce
na prijatie záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej
podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ostatné podmienky rozhodcovského konania
boli pre súd indikátorom, do akých krajností môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so
slabšou stranou zmluvného vzťahu. Rozhodnutie rozhodcovského súdu sa javí ako zjavne formalistické,
preberajúce argumenty žalujúcej strany. Rozhodcovský súd akceptoval okrem iného neprimeraný úrok
z omeškania vo výške 0,25 % denne (91,25 % p. a.) z požadovanej sumy, ktorý súd považoval
jednoznačne za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodcovský súd taktiež vôbec neriešil zjavnú
neprimeranosť výšky odplaty za poskytnutý úver. Nevysporiadal sa dostatočným spôsobom v súlade
s ním citovaným zákonom s inštitútmi zameranými na ochranu spotrebiteľa, a tým porušil kogentné
predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods.
1 Obchodného zákonníka na právny vzťah medzi zmluvnými stranami, pritom nie je žiadnou prekážkou
na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ktoré

majú prednosť pred právnou úpravou Obchodného zákonníka. Okrem iného súd dodal, že ustanovenie §
45 zákona č. 244/2002 Z. z. má nielen vo vzťahu k exekučným titulom predstavovaným rozhodcovskými
rozsudkami, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam Exekučného poriadku povahu špeciálnej úpravy, na
základe ktorej možno rozhodcovskému rozsudku za splnenia zákonom ustanovených podmienok
odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto rozhodnutia. Z
ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na
základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením,
teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré by trpelo vadou uvedenou v ustanovení §
40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje
týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju platnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky
však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného
plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Záverom súd uviedol, že rozhodcovská doložka
je neplatná a exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne
nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto exekúciu
zastavil. O trovách exekúcie rozhodne súd osobitným uznesením po predložení vyčíslenia trov exekúcie
zo strany súdneho exekútora.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby na
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo
alternatívne, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru EÚ predložil
prejudiciálne otázky. Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm.
b/ OSP), nepodal sa návrh na začatie konania hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm.
a/ OSP v spojení s ust. 221 ods. 1 písm. e/ OSP), odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom (ust.
§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový
stav a nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Uviedol, že exekučný súd založil svoju
právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu
veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a
meritórne rozhodnutie vo veci samej. Exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §
45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie
veriteľa do situácie ako keby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k uvedenému revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust.
§ 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní
vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska
princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny
orgán (všeobecný súd) dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle
zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Právna
úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí opatrení
alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti
individuálne určeným adresátom je v právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákon o rozhodcovskom
konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť.
Podotkol, že všeobecným súdom je daná právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku a nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či
príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.
Súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Uviedol,
že ak sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada,
aby všeobecný súd procesným postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a zároveň
aby podal návrh na konanie Ústavnému súdu SR o súlade ust. 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej prvostupňový súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v

rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ZoRK). Uvedené ustanovenie
explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a
nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže zastaviť konanie o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia
len na návrh účastníka konania. Tvrdil, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského
súdu mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou (princíp legality, zásada rovnosti, kontradiktórnosti súdneho konania,
právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie, dvojinštančnosť súdneho konania). Súd
v napadnutom uznesení viackrát konštatoval skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie.
Exekučný súd však žiadne dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok,
bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvahy v tomto smere nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie.
V prípade, ak by akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, tak by
nebola bez obmedzení a poukázal na ust. § 35 a § 37 ZoRK. Súd v napadnutom uznesení konštatoval,
že je oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku. V odôvodení odvolania poukázal na tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka rozhodcovského
súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a aj jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi.
Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade
s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si
povinnosť nesplnil spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu
nie je spotrebiteľom. Na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi
rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie by nemalo
logický, právny ani faktický základ. Nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne posúdenie
neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujú
len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Tvrdí, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania
a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v
pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať. Zdôraznil,
že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie
začatej na základe rozsudku ako exekučného titulu. Samostatným podaním doručeným exekučnému
súdu dňa 09. 08. 2012 doručil oprávnený návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c.) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým žiadal predložiť prejudiciálne otázky
Súdnemu dvoru EÚ v znení: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2. či v prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú
otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu; 3. či je v súlade s čl. 17
a č. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 3 proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok v
znení účinnom do 31. 12. 2014.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 11. 12.
2008 domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 983,87 eura s príslušenstvom voči povinnej.
Exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., vedený pod sp. zn. SR 09524/08 zo dňa 03. 10. 2008, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 13. 10. 2008 a vykonateľnosť dňa 16. 10. 2008 vydaný rozhodcom JUDr.
Michalom Rašlom. Exekučný súd poveril dňa 19. 01. 20009 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
vykonaním predmetnej exekúcie. Uznesením zo dňa 11. 02. 2010, č. k. 7Er/2/2009-12 súd odložil
výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Toto uznesenie bolo napadnuté
odvolaním oprávneného, ktoré bolo následne uznesením odvolacieho súdu zo dňa 31. 05. 2010,
č. k. 25CoE/21/2010-24 zrušené. Následne exekučný súd po preskúmaní úverovej zmluvy spolu so
všeobecnými obchodnými podmienkami rozhodol vo veci napadnutým uznesením, ktorým exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.
Na základe vyššie uvedených a zistených skutočností mal súd prvého stupňa za preukázané, že došlo
k splneniu podmienok, za ktorých nie je možné ďalej v exekúcii pokračovať. V tomto smere odvolací
súd dodáva, že súd prvého stupňa postupoval v intenciách ust. § 58 ods. 1 EP, ako aj v súlade s
platnou judikatúrou. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že pokračovanie exekučného konania by nemalo
oporu v platnej legislatíve, pretože exekúcia nie je vykonateľná bez existencie relevantného exekučného
titulu (rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže
obsahuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve). V dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky
nebola založená právomoc rozhodcovského súdu prejednávať vzniknutý spor medzi oprávneným a
povinnou, a teda rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za platný exekučný titul.
V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bolo udelené poverenie na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Exekučný poriadok v ustanovení § 57 ods. 2
uvádza, že súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo iného osobitného
zákona. Odvolací súd preskúmal exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a zistil nedostatky,
ktoré sú prekážkou vykonateľnosti exekučného titulu, preto postupoval v zmysle vyššie uvedeného a
exekúciu ex offo zastavil. V dôsledku existencie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej
zmluve nie je možné vykonať exekúciu tak, ako je uvedené v návrhu na jej vykonanie. Súd prvého stupňa
správne aplikoval ustanovenie § 57 ods. 2 v spojení s ust. § 58 ods. 1 a využil možnosť zastaviť exekúciu
aj bez návrhu, keďže zistil skutočnosti, pre ktoré je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Odvolací súd
ďalej uvádza, že ust. § 57 ods. 2 umožňuje súdu zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
Exekučného poriadku alebo osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade aj zákon o rozhodcovskom
konaní. Po zastavení exekúcie rozhodne súd o trovách exekúcie.
Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody,

na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Exekučný
súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady
na vedenie takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný titul, keďže bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd kedykoľvek v priebehu
konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky.
Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g/ Exekučného poriadku).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa §
219 ods. 2 OSP.
V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení
spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu
sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať
rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí
preskúmať nekalú povahu tejto doložky, a to aj bez návrhu, v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/
EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.
Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré
medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v
rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako
aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy,
ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného
odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť a domáhať sa
svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv
dodávateľom.
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C -
40/2008, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Z výroku uvedeného
rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí následne i bez návrhu
uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Súd je povinný ex offo skúmať
neprijateľnosť podmienok upravených v rozhodcovskej doložke v rámci vnútroštátnych procesných
pravidiel, môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu
zastaviť.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, keďže zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými
mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
ako na svoje vlastné. Jedným z cieľov legislatívy európskej únie a členských štátov je zvýšenie
ochrany záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto
zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú
zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ -
spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“
subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje
do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná
kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná
kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému,
či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená
zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje,
že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach.
Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi dôsledkami ozrejmiť
spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť
vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie sa
musí javiť naplnená vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky
až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne
takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu, takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon
práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať
ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže súdny exekútor žiadal
vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku
ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.
Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď exekúciu zastavil.
Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto
postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j.
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
Súdnemu dvoru ES návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie
len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010). Súdny
dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže
okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky
zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).
S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté
na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky
oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval
odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a
irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.
Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu,
aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.
Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v
rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 a ustanovenie § 142
ods. 1 OSP tak, že úspešnej povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej žiadne
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.