Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. október 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoKR/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116213671
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Balegová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4116213671.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu

JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: Mesto Nitra, Štefánikova trieda 60,
950 06 Nitra, IČO: 00 308 307, proti žalovanému: LexCreditor k. s., Laurinská 3/A, 811 01 Bratislava-
Staré Mesto, IČO: 47 245 913, správca konkurznej podstaty úpadcu Petkopet s. r. o., Rastislavova 12,
949 01 Nitra, IČO: 36 739 359, zastúpený: SMOLÁK HLAVATÁ advokátska kancelária s. r. o., Laurinská
3, 811 01 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 47 254 432, o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti
oddelenejpodstate,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduNitrač.k.23Cbi/36/2016-117
zo dňa 29. 05. 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 23Cbi/36/2016-117 zo dňa 29. 05. 2017 p o t v r
d z u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým,
že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že pohľadávky žalobcu, daň z nehnuteľností
na základe rozhodnutia Mesta Nitra č. 392262/2014 zo dňa 22. 04. 2014 vo výške 23 098,01 eura,
rozhodnutia č. 392262/2015 zo dňa 23. 04. 2015 vo výške 23 098,01 eura a rozhodnutia č. 392262/2016

zo dňa 19. 04. 2016 vo výške 5 774,50 eura, sa považujú v konkurznom konaní vedenom na Okresnom
súde Nitra, spis. zn. 31K/19/2013, na úpadcu Petkopet s. r. o., Rastislavova 12, 949 01 Nitra, IČO: 36
739 359, sú pohľadávkami proti oddelenej podstate (I. výrok) a žalobcovi priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 87 ods. 2 písm. k), ods. 5, ods. 7, ods. 8, ods. 10 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“) a v časti trov konania s poukazom na §

255 a § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca podal žalobu v
zákonnej lehote, pretože správca mu v súlade so zákonom oznámil, že jeho pohľadávku proti podstate
neuznáva a žalobu podľa § 87 ods. 8 ZoKR môže podať v lehote 15 dní od doručenia výzvy, inak
sa na jeho pohľadávku proti podstate neprihliada. Oznámenie zo dňa 22. 04. 2016 bolo žalobcovi
doručené dňa 09. 05. 2016, teda lehota na podanie žaloby by uplynula dňa 24. 05. 2016. Žalobca podal

žalobu dňa 23. 05. 2016, teda včas. Ako predbežnú otázku, teda otázku, ktorú je potrebné vyriešiť
pred posúdením samotnej žaloby, súd riešil, či daň z nehnuteľnosti, ktorú žalobca ako správca dane
vyrubil, je pohľadávkou proti podstate, teda pohľadávkou, ktorá vznikla až po vyhlásení konkurzu a
súvisí so správou a speňažením majetku. Žalobca si v konkurze ako pohľadávky proti podstate uplatnildaň z nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve úpadcu za roky 2014, 2015, 2016, konkurz na majetok
úpadcu bol vyhlásený v roku 2013, teda uvedené pohľadávky vznikli po vyhlásení konkurzu. Ďalšou
podmienkou je, aby táto daň súvisela so správou a speňažovaním majetku. Podľa názoru súdu prvej

inštancie daň z nehnuteľnosti súvisí so správou majetku, vlastníctvo nehnuteľného majetku zaťažuje
vlastníka nehnuteľnosti povinnosťou starať sa o túto nehnuteľnosť, a to nielen fyzicky (udržiavať ju
v užívateľnom technickom stave), ale aj po právnej stránke, napr. zabezpečiť jeho evidenciu na liste
vlastníctva, vyznačovať zmeny spojené s vlastníctvom a jeho charakterom, chrániť ju pred zásahom
tretích osôb a aj platiť dane za túto nehnuteľnosť podľa platných právnych predpisov. Platiť daň z

nehnuteľnosti je povinnosťou vlastníka nehnuteľnosti vyplývajúcou zo zákona a iba jej riadnym plnením
nedochádza k dôsledkom, ktoré by vlastníkovi bránili riadne nehnuteľnosť užívať alebo by ho vo
vlastníctve obmedzovali (napríklad daňové záložné právo). Na existencii tejto povinnosti sa nič nemení
ani v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok vlastníka nehnuteľnosti, povinnosť platiť za nehnuteľnosť
daň prechádza na správcu.
Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že pohľadávky žalobcu sú pohľadávkami

proti podstate. Keďže na nehnuteľnosti už bolo zriadené záložné právo rozhodnutím správcu dane
- žalobcom, ide o pohľadávky proti oddelenej podstate. Po vyriešení predbežnej otázky, teda, že
pohľadávky žalobcu sú pohľadávkami proti podstate, je zrejmé, že tieto nie je potrebné v konkurze
prihlasovať prihláškou a zákon pre ich uplatnenie nevyžaduje žiadne formálne náležitosti a ani lehotu.
Na rozdiel od žalobcu bol súd toho názoru, že doručením rozhodnutia mesta v roku 2014, 2015 a

2016 žalovanému nedošlo k ich prihláseniu v konkurze, ale išlo o doručenie rozhodnutia účastníkovi
daňového konania, ktorý bol oprávnený podať proti rozhodnutiu odvolanie, čo neurobil. Žalobca si mohol
pohľadávky prihlásiť až po nadobudnutí ich právoplatnosti, ich opätovným doručením s vyznačenou
právoplatnosťou alebo oznámením alebo akýmkoľvek iným spôsobom, čo podľa súdu urobil až dňa 19.
04. 2016, kedy bol do kancelárie správcu doručený e-mail. Doručenie e-mailu a ani jeho obsah nebol v

konaní sporný. K riadnemu prihláseniu pohľadávok žalobcom došlo až 19. 04. 2016 a správca listom zo
dňa 22. 04. 2016, teda bez zbytočného odkladu, oznámil žalobcovi neuznanie pohľadávok. Na základe
uvedeného dospel súd k záveru, že žalobca si v konkurze prihlásil pohľadávky proti podstate, ktoré
správca neuznal bez dôvodu, pretože išlo o daň z nehnuteľnosti, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu
a súvisí so správou majetku. Nakoľko bola žaloba podaná podľa § 87 ods. 8 ZoKR a nie podľa § 96

ZoKR, súd skúmal skutkové a právne okolnosti potrebné pre rozhodnutie o žalobe podľa zákonného
ustanovenia, na základe ktorého bola táto podaná a na základe ktorého žalovaný pohľadávky žalobcu
neuznal a podľa ktorého postupoval. Nepodaním námietok proti zoznamu pohľadávok proti podstate
vypracovaným správcom a zverejnenom v Obchodnom vestníku nezaniká právo veriteľa podať žalobu
podľa § 87 ods. 8 ZoKR. Naopak, žalobu podľa § 96 ods. 6 ZoKR možno podať vtedy, ak právny dôvod,

poradie pohľadávky alebo jej výška neboli určené podľa § 87, alebo ak takéto konanie neprebieha.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP. Žalobca mal v konaní plný úspech a preto mu
súd v súlade s § 255 CSP priznal nárok na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd prvej inštancie pri výklade
ustanovení § 87 ods. 7 a 8 a § 96 ZoKR nepostupoval správne, keď aplikoval výlučne mechanický
jazykový výklad, ktorý nezohľadňoval účel zákona. Ustanovenie § 87 ZoKR síce výslovne neupravuje
koniec lehoty na uplatnenie pohľadávok proti podstate, avšak použitím logického výkladu a zachovaním

systematickej súvislosti zákona (spojenie § 87 ods. 7 a § 96 ZoKR) je možné dospieť k záveru, že
pohľadávku proti príslušnej podstate je možné uplatniť do okamihu, kým správca pristúpi k zostaveniu
zoznamu pohľadávok proti podstate. Žalobca si teda neuplatnil pohľadávku včas. Javí sa logickým,
že správca, ktorý zostavuje zoznam by mal mať k dispozícii všetky pohľadávky proti podstate, len
tak vie zoznam pohľadávok riadne vyhotoviť a ďalej zákonne postupovať. Miernejším výkladom v

prospech neprihláseného veriteľa je možné pripustiť, že pohľadávku proti podstate možno prihlásiť v
konkurze maximálne do 30 dní od zverejnenia oznamu správcu o zostavení zoznamu pohľadávok proti
podstate a zámere zostaviť rozvrh v Obchodnom vestníku. V rámci časového úseku od zostavenia
zoznamu pohľadávok proti podstate do 30. dňa od zverejnenia oznamu správcu v Obchodnom vestníku
je ešte stále teoreticky možné zo strany veriteľa zákonne postupovať tak, aby nedošlo k zásahu do

zákonnéhopostupusprávcu.Veriteľpohľadávky,ktorýzabudolprihlásiťsvojupohľadávkuprotipodstate,
resp. ju neprihlásil z akéhokoľvek iného dôvodu, môže pohľadávku uplatniť u správcu a zároveň
postupovať podľa § 96 ods. 3 a 4 ZoKR (t. j. namietať nezaradenie pohľadávky proti podstate do
zoznamu). Po uplynutí predmetnej lehoty veriteľ nemôže akýmkoľvek spôsobom namietať nezaradeniejeho pohľadávky do zoznamu a správcovi zákon jasným a presným spôsobom upravuje postup a
ukladá fixné lehoty, ktoré je povinný dodržať. Žalobca nevzniesol u správcu odôvodnenú námietku
poradia pohľadávky (jej nezaradenia do zoznamu) na predpísanom tlačive a tak došlo k preklúzii práva

žalobcu namietať nezaradenie jeho pohľadávok do zoznamu pohľadávok proti oddelenej podstate ako
aj práva byť uspokojený z rozvrhu výťažku oddelenej podstaty. Podanie žaloby podľa § 87 ods. 8 ZoKR
zákon v danom štádiu konkurzného konania použitím logického výkladu nepripúšťa, nakoľko výslovne
žalobcovi ukladá postup podľa § 96 ZoKR. Postup podľa § 87 ods. 8 ZoKR by bol nehospodárny, čo
je v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, nakoľko aj keby súd na

podklade žaloby podanej podľa § 87 ods. 8 ZoKR určil, že pohľadávka je pohľadávkou proti podstate,
nárok veriteľa na uspokojenie z príslušnej podstaty už zanikol nerešpektovaním prekluzívnych lehôt
upravených v § 96 ZoKR. Žalovaný má za to, že pohľadávky prihlásené žalobcom nie sú v súlade s
§ 87 ZoKR pohľadávkami proti podstate. V danom prípade nejde o pohľadávky na daniach, ktoré by
súviseli so správou alebo speňažovaním majetku. Žalobca ako správca dane vyrubil daň z nehnuteľnosti
a povinnosť zaplatiť túto daň nevzniká v súvislosti s vykonávaním činnosti správcu (správou majetku).

Pod pojem správa majetku nespadá len samotná existencia majetku, lebo takýto výklad by znamenal,
že akákoľvek pohľadávka súvisiaca s majetkom podliehajúcim konkurzu (s jeho existenciou) vzniknutá
po vyhlásení konkurzu je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. k) ZoKR. S poukazom
na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
a žalobu zamietol.

5. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní vytvára len
právne hypotézy, ktoré nemajú zásadný vplyv na žalobcom uplatňovaný nárok a zároveň odmieta
základný fakt, ktorý je predmetom sporu, a to, že žalobca si podanou žalobou uplatňuje svoje právo,
ktoré mu žalovaný odoprel. V tejto súvislosti žalobca poukázal na niekoľkonásobné pochybenie správcu

konkurznej podstaty spočívajúce v nedodržaní lehôt a neodbornom postupe, nakoľko správca odmieta
akceptovať, že daň z nehnuteľností je pohľadávkou proti dotknutej podstate. Žalovaný v odvolaní
poukazuje na judikatúru z oblasti pracovného práva a zároveň odmieta akceptovať judikatúru, ktorá rieši
otázky konkurzného práva, a to konkrétne problematiku pohľadávok proti podstate. Žalobca zotrval na
svojich predošlých vyjadreniach uvedených v zápisniciach z pojednávaní a odvolaciemu súdu navrhol

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že tvrdenia žalobcu sú absolútne nepravdivé a
žalovaný ako správca neporušil žiadne ustanovenie ZoKR, ktoré by malo, resp. mohlo mať za následok
zásah do práv a oprávnených záujmov žalobcu. Žalovaný neodoprel žalobcovi žiadne právo, práve

naopak, žalobca nepostupoval obozretne a riadne nechránil svoje práva, nakoľko včas neuplatnil
pohľadávku proti podstate a ani nevzniesol u správcu odôvodnenú námietku poradia pohľadávky (jej
nezaradenia do zoznamu) na predpísanom tlačive, v dôsledku čoho došlo k preklúzii práva žalobcu
namietať nezaradenie jeho pohľadávok do zoznamu pohľadávok proti oddelenej podstate, ako aj práva
byťuspokojenýzrozvrhuvýťažkuoddelenejpodstaty.SodkazomnauznesenieOkresnéhosúduBanská

Bystrica zo dňa 11. 09. 2017, č. k. 2K/143/2016-92, má za to, že konkurzný súd by bol oprávnený
zaoberať sa námietkou proti pohľadávke proti podstate len v prípade neschválenia návrhu rozvrhu
výťažku príslušným orgánom (§ 96 ods. 5 ZoKR) alebo na základe návrhu zástupcu veriteľov o určenie
poradia pohľadávky proti podstate, kedy by sa veriteľ v návrhu mohol domáhať len toho, čo uviedol
už v skôr podanej námietke (§ 96 ods. 6 ZoKR). V iných prípadoch konkurzný súd nie je oprávnený

preskúmavať pohľadávky proti podstate zaradené do zoznamu týchto pohľadávok (§ 96 ods. 2 ZoKR).
Nie je pravdou, že žalovaný v podanom odvolaní vytvára len právne hypotézy, žalovaný využíva logický
výklad zákona a poukazuje na nelogickosť výkladu použitého prvoinštančným súdom.

7. Žalobca v duplike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že jeho tvrdenia vníma len ako účelovú a

zmätočnú obranu, ktorou sa snaží odvrátiť pozornosť od zásadných pochybení, ktorých sa dopustil v
konkurznom konaní a na ktoré žalobca poukazoval. Žalobca svoje tvrdenia oprel o skutočnosti, ktoré sa
dajú preukázať zo spisu pod sp. zn. 23Cbi/36/2016, ako aj konkurzného spisu pod sp. zn. 31K/19/2013
(tento bol v konaní pripojený). Žalovaný sa opiera o vlastný logický výklad, ktorý mu už niekoľkokrát
počas pojednávania vyvrátil súd a ktorý je v rozpore s ustálenou súdnou praxou a príslušnou judikatúrou.

8. Žalovaný na dupliku žalobcu reagoval ďalším písomným podaním, v ktorom argumentoval tým, že
žalobca nepredložil žiadne relevantné rozhodnutie súdu Slovenskej republiky, ktoré by jeho tvrdenia
podporovalo. Poukázal predovšetkým na to, že od 01. 01. 2012 došlo k zásadnej zmene zákonao konkurze a reštrukturalizácii týkajúcej sa pohľadávok prihlasovaných do konkurzu prihláškou a
pohľadávok proti podstate. Do 01. 01. 2012 bolo možné prihlasovať prihláškou len pohľadávky vzniknuté
do vyhlásenia konkurzu, ostatné pohľadávky sa v zásade považovali za pohľadávky proti podstate.

Novela ZoKR zákonom č. 348/2011 Z. z. priniesla taxatívny výpočet pohľadávok proti podstate s tým,
že ostatné pohľadávky sa v konkurze prihlasujú prihláškou (t. j. aj pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení
konkurzu a nespadajú do taxatívneho výpočtu podľa § 87 ods. 2 ZKR).

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu,

ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovaným (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po jeho
preskúmaní zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP).

10. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vyhlásenia rozsudku,
ktorým by súd určil, že pohľadávky Mesta Nitra, a to rozhodnutie č. 392262/2014 zo dňa 22. 04. 2014

vo výške 23 098,01 eura, rozhodnutie č. 392262/2015 zo dňa 23. 04. 2015 vo výške 23 098,01 eura a
rozhodnutie č. 392262/2016 zo dňa 19. 04. 2016 vo výške 5 774,50 eura, sa považujú v konkurznom
konaní vedenom na Okresnom súde Nitra na úpadcu Petkopet s. r. o. za zistené ako pohľadávky proti
oddelenej podstate, zverejnenej v Obchodnom vestníku č. 170/2013 zo dňa 04. 09. 2013 pod K015539
súpisná zložka majetku č. 1 - 7. V odôvodnení žaloby žalobca uviedol, že okrem pohľadávok, ktoré

si v rámci konkurzu už uplatnil, mu v priebehu konkurzného konania vznikli nové daňové pohľadávky
na dani z nehnuteľnosti, a to na základe daňového priznania zo dňa 31. 01. 2008, rozhodnutia zo dňa
22. 04. 2014, 23. 04. 2015 a 19. 04. 2016 v celkovej výške 51 970,52 eura, ktoré sú pohľadávkami
proti podstate. Pohľadávky sú pohľadávkami proti oddelenej podstate z dôvodu, že oddelenú podstatu
tvoria nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, katastrálne územie V., na ktoré bola vyrubená daň z

nehnuteľností a tieto nehnuteľnosti tvoria oddelenú podstatu. Dňa 09. 05. 2016 bolo žalobcovi doručené
oznámenie o neuznaní pohľadávok proti podstate, v dôsledku čoho tento podal žalobu o určenie
právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti oddelenej podstate.
Žalovaný nárok uplatňovaný žalobcom neuznával a bránil sa tým, že správca zverejnil v Obchodnom
vestníku dňa 06. 04. 2016 oznámenie o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate a zámere zostaviť

rozvrh oddelenej podstaty, pričom každého poučil o jeho práve podať v súlade s § 96 ods. 3 ZoKR
námietku proti zoznamu zostaveného správcom. Žalobca zostavený zoznam nenamietal, preto došlo k
preklúzii jeho práva. Povinnosťou každého je zaujímať sa o ochranu a výkon svojich práv. Miestna daň
nevznikla v súvislosti s prevádzkovaním podniku a ani jeho správou. Po vykonanom dokazovaní súd
prvej inštancie vydal vo veci napadnutý rozsudok.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie
aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením vydaného rozsudku,

a preto sa s poukazom na § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby ich odvolací súd opakoval.
Na zdôraznenie správnosti vydaného rozsudku odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ správca neuznáva
právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate, takýto spor sa nerieši v rámci námietkového
konania, ale prostredníctvom incidenčnej žaloby (§ 87 ods. 8 ZoKR). V takomto prípade sa veriteľ

môže námietkou poradia domáhať zaradenia svojej pohľadávky do zoznamu pohľadávok proti podstate,
ale v námietkovom konaní sa už nemôže domáhať určenia právneho dôvodu, príp. oprávnenej výšky
pohľadávky. K riadnemu prihláseniu pohľadávok žalobcom došlo dňa 19. 04. 2016, pričom žalovaný
ako správca listom zo dňa 22. 04. 2016 oznámil žalobcovi neuznanie pohľadávok a vyzval ho na
podanie incidenčnej žaloby. Súd prvej inštancie následne v incidenčnom konaní posudzoval dôvodnosť

neuznania týchto pohľadávok a s prihliadnutím na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania správne ustálil, že išlo o pohľadávky na dani z nehnuteľností, ktoré preukázateľne vznikli
po vyhlásení konkurzu a nepochybne súvisia so správou úpadcovho majetku, a preto neuznanie týchto
pohľadávok nebolo dôvodné.14. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešnému žalobcovi ich
náhradu proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

16. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.