Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. február 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717211409
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8717211409.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu N. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom U. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpený advokátom JUDr. Vladimír Sidor, so sídlom
Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátskou
kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516,
o zaplatenie 1.641,29 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k.
15Csp/67/2017-57 zo dňa 05. septembra 2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a III.

II. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.641,29 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej
sumy od 9.6.2017 do zaplatenia na číslo účtu: V. G XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: XXXXXX a
to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súd rozhodne
o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52, § 53 ods. 1, 5, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 100 ods. 1, § 107 ods.
1, 2, § 517 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 9 ods. 1 písm. a) až k), r), y), § 11 ods. 1

písm. b) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 19.05.2014 F. o revolvingovom úvere
č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 1.500,-
Eur. Zmluvou o úvere je žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere zo
dňa 19.05.2014, nakoľko táto obsahuje prejav vôle žalobcu uzavrieť zmluvu o úvere. Žalobca zaplatil

žalovanému celkom sumu 2.773,80 Eur.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba údaj o konečnej
splatnosti úveru, ďalej neobsahuje ani určenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a inýchpoplatkov a RPMN. V bode 5. Zmluvy o úvere je uvedená predpokladaná hodnota RPMN vo výške
70,01% a taktiež údaj o priemernej hodnote RPMN vo výške 46,30%. RPMN určená v bode 5. Zmluvy o
úvere sa nestotožňuje s RPMN ručne dopísanou žalovaným v bode 6. Zmluvy o úvere, kde je uvedená

hodnota 67,67%. Žalovaný v zmluve o úvere nesprávne uviedol údaj o RPMN, nakoľko do celkových
nákladov spotrebiteľského úveru nezapočítal náklad spočívajúci v poplatku (odplate) za poskytnutie
služby. Dôsledkom neprávne uvedenej RPMN v zmluve o úvere je bezúročnosť a bezpoplatkovosť
tejto zmluvy. Ďalej uviedol, že Dohoda o poskytnutí služby je neplatná nielen z dôvodu, že predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale aj z dôvodu jej rozporu s ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Vychádzajúc z údajov prístupných na webovom sídle Národnej bansky Slovenska, priemerná úroková
sadzba nových úverov pre domácnosti so splatnosťou od 1 do 5 rokov v rozhodnom období bola vo
výške 23,67 %, a za obdobie celého roka. Z toho vyplýva, že dojednaná úroková sadzba v zmluve
o úvere je v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný Oznámením o schválení
úveru veriteľom žalobcovi schválil poskytnutie úveru vo výške 1.500,- Eur, reálne však žalovaný poskytol
žalobcovi iba sumu 1.132,51 Eur, keďže za poplatok zaplatil 367,49 Eur, čo predstavovalo sumu 1.500,-

Eur.Užpriposkytovaníúveružalovanýznížilsumu1.500,-Europoplatokzaposkytnutieslužbyvovýške
367,49 Eur, na ktorý žalovaný nemal nárok. Žalovaný nadobudol prijatím plnenia nad sumu 1.132,51
Eur, t.j. nad sumu reálne poskytnutú žalobcovi, bezdôvodné obohatenie vo výške 1.641,29 Eur. Žalobca
vyzval žalovaného k zaplateniu sumy výzvou na zaplatenie zo dňa 29.05.2017, kde bola uložená lehota
na plnenie 14 dní, ktorá uplynula 08.06.2017. Súd priznal aj úrok z omeškania od nasledujúceho dňa

po uplynutí poskytnutej lehoty na plnenie bezdôvodného obohatenia žalovanému, teda až odo dňa
09.06.2017.

5. K námietke premlčania uviedol, že táto je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka nedôvodná.
Súd mal za to, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie sa na úkor žalobcu,

prinajmenšom o nepriamy úmysel. Pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty z
neplatnej zmluvy, rozhodujúci je subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré
sú rozhodujúce pre uplatnenie práva.

6. O trovách konania rozhodol tak, že priznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi voči

žalovanému v rozsahu 100%.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365
ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Namietal,
že tzv. rozčleňovanie splátky je výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č.

129/2010 Z. z. je síce nepresným prevzatím Smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti
pri výklade vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného
práva, ktoré sú od príslušnej vnútroštátnej normy prevzaté. Poukázal na to, že záver podľa ktorého
uvádzanie výšky, počtu a termínov splatnosti splátok neznamená ich rozčlenenie na časť istinu, časť
úrok a časť iné poplatky, prevzala aj Národná banka Slovenska. Pokiaľ ide o uvádzanie konečnej

splatnosti úveru, je potrebné uviesť, že táto náležitosť nemôže a nikdy ani nemohla byť v zmysle
únijného práva dôvodom pre bezúročnosť úveru, pričom poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie C-42/15. Uviedol, že zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti bola v
posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z čl. 4., ods. 4.5

zmluvných dojednaní. Ďalej uviedol, že samotná Dohoda o poskytnutí služby nebola podmienkou ani
predpokladom pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľ ju nemusel uzavrieť a v podanej
žalobe ani nepreukázal opak. Tvrdil, že Dohoda o poskytnutí služby je individuálnym dojednaním v
zmysle ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že poskytnutie odkladu splátok predpokladá
iniciatívne konania dlžníka, preto iba na základe toho, že žalobca svoje právo nevyužil, sa nemožno

domáhať neprijateľnosti takéhoto dojednania. Tvrdil preto, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
záveru. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu zamieta a žalovanému
priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne

správny,dostatočneodôvodnenýasledujúciprevládajúcunázorovúlíniuvšeobecnýchsúdovSlovenskej
republiky. Ďalej uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve absentuje termín
konečnej splatnosti, považuje ho za vecne správny. Ďalej uviedol, že Dohoda o poskytnutí služby je
neplatná, ako správne uviedol súd prvej inštancie. Nad rámec uvedeného dodal, že Dohoda o poskytnutíslužby už bola viackrát vyhlásená za neplatnú alebo neprijateľnú podmienku, preto súd prvej inštancie
ani nemal inú možnosť, posúdiť ju za neplatnú. V súvislosti s úrokovou sadzbou tiež poukázal na to, že
táto prevyšovala údaj o RPMN, čo je z hľadiska zákona č. 129/2010 Z. z. nemožné a táto skutočnosť

sama o sebe nasvedčuje tomu, že RPMN je v zmluve uvedená nesprávne. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda, či súd prvej inštancie na
zistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadnesvojerozhodnutie

odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

13. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

14. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,

že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským. Na predmetný právny
vzťah je preto potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na ochranu spotrebiteľa v zmysle ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „ZoSÚ“).

15. V zhode so záverom súdu prvej inštancie, že Zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje termín
konečnej splatnosti odvolací súd dodáva, že tento termín, určený presne vo forme deň, mesiac a rok
nie je uvedený ani v bode 4 Zmluvných dojednaní a takisto ani v Oznámení veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi zo dňa 25.03.2015, kde je uvedený termín splatnosti prvej splátky a termín splatnosti poslednej

splátky. Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/Zmluva o spotrebiteľskom
úvere revolvingového typu bola žalobcom podpísaná dňa 15.05.2014 a žalovaným bola podpísaná dňa
19.05.2014, pričom Oznámenie o schválení úveru je datované tiež na ten istý deň, t.j. 19.05.2014 z
čoho vyplýva, že v čase kedy žalobca zmluvu podpisoval nemal vedomosť o tom, ako je stanovená
splatnosť prvej a poslednej splátky úveru. Údaj o termíne splatnosti prvej splátky, z ktorého by v spojení

s údajom o tom, že úver má byť splatený v 48 mesačných splátkach bolo možné vyvodiť termín konečnej
splatnosti úveru a konkrétne termíny následných splátok je uvedený len v Oznámení o schválení
revolvingového úveru, nijako nevyplýva zo samotnej zmluvy resp. Zmluvných dojednaní. Nie je zrejmé,
kedy sa Oznámenie o schválení revolvingového úveru reálne dostalo do dispozičnej sféry žalobcu, teda
žalovaný nepreukázal, že by žalobca vyjadril s predmetným Oznámením súhlas, a tento na znak súhlasu

podpísala.Vzhľadomnauvedenésúdprvejinštanciesprávneuzavrel,žepredmetnázmluvaneobsahuje
údaj o konečnej splatnosti úveru.16. K námietke žalovaného týkajúcej sa neuvedenia náležitostí výšky, počtu, termínu splátok, istiny,
úrokov a iných poplatkov v súvislosti s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd
poukazuje na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

17. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský

štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich
postupné zjednotenie. Z uvedeného dôvodu smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v

sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť
a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu
znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp.
nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

18. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie

vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o

spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

19. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky

iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

20. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský

zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia

zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď posúdil, že v
predmetnom prípade došlo k absencii nielen údaja o konečnej splatnosti úveru, ale aj údajov o výške,
počte a termínoch splátok, istiny a úrokov v zmysle ust. ZoSÚ, čo má v zmysle uvedeného zákona za
následok, že takto poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

22. Vo vzťahu k RPMN odvolací súd uvádza, že ak teda žalovaný v časti zmluvy „Údaje o schválenom
úvere“ a v „Oznámení veriteľa o schválení úveru“ uvádzal iné údaje ako boli údaje uvedené v Žiadosti
o poskytnutie revolvingového úveru, išlo o nový návrh, ktorý mal žalobca prijať. Žalovaný teda nebol
oprávnený sám jednostranne meniť akýkoľvek podstatný údaj. V žiadosti bol údaj týkajúci sa RPMNvo výške 70,01%, pričom v zmysle údajov o schválení úveru žalobcom RPMN predstavovala výšku
67,67%. Predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu bola v žiadosti uvedená vo výške 46,30% a v
časti o schválenom úvere 49,67%. V tejto súvislosti neobstojí argument žalovaného, že RPMN nemôže

byť predmetom dohody a že jej výpočet je konkrétne určený, jej výška však musí byť riadne určená a
predostretá spotrebiteľovi najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu. V opačnom prípade
by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy,
ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných
skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Údaj o RPMN preto nemôže byť

zmenený jednostranným úkonom zo strany žalobcu. Žalobcovi tak nič nebránilo, aby svoj nový návrh
(už obsahujúci presnú, nie iba predpokladanú výšku RPMN a výšku RPMN po poskytnutí revolvingu) na
uzavretie zmluvy predostrel žalovanej za účelom písomného vyjadrenia súhlasu žalobkyne s takýmto
novým návrhom. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie správne posúdil nesprávnosť uvedenia údaju
RPMN za dôvod na vyhlásenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy o revolvingovom úvere, s čím
sa stotožňuje aj odvolací súd.

23. K Dohode o poskytnutí služby odvolací súd uvádza, že uvedené zmluvné dojednanie nie je
formulované tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce odklad splátok, môže si ho aktivovať (prípadne vykonať
úkon, ktorý by bolo možné považovať za súhlas s jeho využívaním za poplatok), ale je formulované
tak, že službu napriek tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne ani nechce, zaplatí poplatok vo

výške 367,49,- Eur, t.j. poplatok vo výške zodpovedajúcej cca 24,5%-ám poskytnutého úveru (1.500,00,-
Eur). Za odklad splátky by mal spotrebiteľ zaplatiť podľa dojednania vopred, t.j. už pri uzavretí zmluvy,
uhradiť poplatok takmer vo výške odloženej splátky. To, že uvedený poplatok bol spotrebiteľovi skutočne
započítaný už na samom začiatku svedčí aj výpis z účtu žalobcu, z ktorého jasne vyplýva, že žalovaný
zaslal žalobcovi na účet len sumu 1.132,51,- Eur, čo predstavuje rozdiel 367,49,- Eur oproti poskytnutej

čiastke úveru vo výške 1.500,- Eur. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach je preto nepochybná.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
1.641,29 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania, a to z titulu zaplatenia bezdôvodného obohatenia
žalovaným, nakoľko predmetný úver nespĺňal zákonom predpísané náležitosti, čím bol bezúročným a

bez poplatkov.

25. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny
súvisiaci výrok o trovách konania.

26. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 C.s.p. keď bola náhrada trov odvolacieho konania priznaná úspešnému žalobcovi.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).