Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. január 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/209/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616201493
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5616201493.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a
členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: Ing. O. Y.,
nar. XX. 5. XXXX, bytom L. M., O., V. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Ladislavom Potockým, advokátom, so
sídlom v J., M. XX, proti žalovanej: Mgr. V. O., nar. XX. 2. XXXX, bytom L. M., O., V. XXX/XX, zastúpenej
splnomocneným zástupcom Nechala & Co. s. r. o., so sídlom Bratislava, Panenská 23, IČO: 36 868 604,
v spore o zrušenie uznesenia o schválení súdneho zmieru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10C/51/2016-121 zo dňa 11.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č.k. 10C/51/2016-121 zo dňa 11.10.2017 zamietol žalobu
v spore o zrušenie uznesenia o schválení súdneho zmieru. Žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca podanou žalobou sa domáhal voči žalovanej zrušenia
uznesenia tamojšieho súdu č.k. 7C/191/2014-79, ktorým bol schválený súdny zmier, ako aj náhrady
trov konania. V žalobe uviedol, že uznesením okresnej prokuratúry zo dňa 20. 9. 2013, sp. zn.
1Pv/458/2012/5505, bolo voči nemu trestné stíhanie zastavené, nakoľko nebol v čase činu pre
nepríčetnosť trestne zodpovedný. Trestné stíhanie proti žalobcovi bolo začaté za prečiny ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona a
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona. Z dôkazov, ktoré boli vykonané
v trestnom konaní vyplynulo, že jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti boli prakticky vymiznuté, a
preto nemôže nielen trestnoprávnu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za náhradu škody
Súd prvej inštancie z obsahu pripojeného spisu tamojšieho súdu sp.zn. 7C/191/2014 a pripojeného
spisu Okresného riaditeľstva PZ Liptovský Mikuláš ČVS: ORP-860/00-LM-2012 mal preukázané, že
žalovaná v procesnom postavení žalobkyne podala 30.7.2014 proti žalobcovi v procesnom postavení
žalovaného na Okresnom súde Liptovský Mikuláš žalobu o náhradu škody spôsobenej na zdraví vo
výške 11.948,- eur, ktorú jej mal spôsobiť žalobca 9.8.2012 tým, že ju fyzicky napadol tak, že vo dvore
rodinného domu M. A. ku nej pribehol, chytil ju za vlasy, zhodil ju na zem dozadu na kamene a udrel
ju do tváre v oblasti úst a následne na to ju začal kopať do brucha, ďalej ju kopal do oblasti chrbta a
v útoku prestal až potom, ako na neho začal kričať M. I., ktorý v tom čase pracoval na dome u M. A.,
následne utiekol na svoj pozemok za bránu, odkiaľ vykrikoval, že ju zabije. Ku podanej žalobe žalovaná

pripojila ambulantnú správu z vyšetrenia zo dňa 9.8.2012, následne bola vyšetrená dňa 10.8.2012 so
záverom „stav po napadnutí druhou osobou“, dňa 22.8.2012 z dôvodu zhoršenia bolesti brušnej dutiny.
Psyhiatrička konštatovala záver „akútna reakcia na stres“. Podľa správy psychiatričky zo dňa 13.8.2012
žalovaná trpela na akútnu stresovú poruchu a podľa lekárskeho posudku vydaného dňa 12.12.2013
MUDr. K. A. a MUDr. P. M., psychiatričkami, utrpela žalovaná 9.8.2012 v dôsledku fyzického nečakaného
útoku a psychickej traumy postraumatickú stresovú poruchu, ktorá sa prejavovala pretrvávajúcimi
obavami z procesu psychickej traumy, ktorú ohodnotili na 650 bodov. Žalovaná prostredníctvom svojho
právneho zástupcu vyzvala žalobcu na náhradu spôsobenej škody vo výške 11.947,- eur. Pred otvorením
pojednávania dňa 11.11.2015 strany sporu uzavreli súdny zmier, v ktorom sa žalobca (v procesnom
postavení žalovaného) zaviazal zaplatiť žalovanej (v procesnom postavení žalobkyne) sumu 10.000,-
eur do 11.12.2015. Uznesením zo dňa 11.11.2015 súd účastníkmi konania uzavretý zmier schválil.
Podľa odôvodnenia uznesenia sa uzatvorený zmier nepriečil zákonu. Súd poukázal tiež na to, že hoci
je viazaný vždy rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, musí vychádzať aj z iných rozhodnutí
vynesených v trestnom konaní a dbať, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Preto nemohol nechať bez
povšimnutia rozhodnutie o zastavení trestného stíhania. Zastaviť trestné stíhanie v zmysle § 215 ods.
1 písm. e/ Trestného poriadku bolo možné až vtedy, keď sa zistilo, že stíhaný skutok sa stal, spĺňa
znaky trestného činu a spáchal ho obvinený, ktorý však pre nepríčetnosť nebol trestne zodpovedný.
Rozhodnutie, vydané v právoplatne skončenom prípravnom konaní dokazuje, že ku škode na zdraví
žalobkyne došlo v dôsledku správania sa žalovaného a skutok naplnil znaky trestného činu. Zastavenie
trestného stíhania by zakladalo zodpovednosť za škodu spôsobenú osobou postihnutou duševnou
poruchou v zmysle § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka spoločne a nerozdielne s tým, kto je povinný
vykonávať nad takouto osobou dohľad, ak je osoba postihnutá duševnou poruchou schopná ovládnuť
svoje konanie a posúdiť jeho následky. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedal by za škodu ten, kto je povinný
vykonávať dohľad. V čase spáchania skutku žalovaný nebol schopný ovládnuť svoje konanie, pričom
osoba, ktorá by mala povinnosť nad ním vykonávať dohľad, určená nebola. Zákon ale v tomto prípade
vo všeobecnosti nemožno vykladať tak, že neexistuje osoba zodpovedná za žalovaným spôsobenú
škodu, ale nakoľko takýto výklad by bol v rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k osobám poškodených,
ktoré škodu utrpeli. Preto súd ustálil, že za spôsobenú škodu z hľadiska občiansko-právneho zodpovedá
žalovaný v plnom rozsahu. V odôvodnení uznesenia tiež uviedol, že žalovaný chápal zmysel súdneho
konania, bol poučený o svojich právach a povinnostiach z procesno-právneho hľadiska, v celom konaní
bol zastúpený advokátom, súhlasil s uzatvorením súdneho zmieru. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 14.12.2015.
Žalobca odôvodňoval zrušenie uznesenia o schválení súdneho zmieru absenciou vôle súdny zmier
uzavrieť, neexistenciou zodpovednostného právneho vzťahu vzhľadom na zákonné ustanovenie §
422 ods. 1 Občianskeho zákonníka a samotnou výškou škody, ktorá mala byť spôsobená žalovanej.
Pokiaľ išlo o výšku škody, súd prvej inštancie poukázal na to, že dojednaná suma náhrady škody v
súdnom zmiery nebola v rozpore s listinnými dôkazmi (lekárske posudky) a znaleckými posudkami,
ktoré sú súčasťou súdneho spisu a vyšetrovacieho spisu. Navyše v spore o zrušenie uznesenia o
schválení súdneho zmieru súdu neprislúcha preskúmavať, či výška plnenia, ktoré si strany sporu
dojednali v zmieri úplne a presne zodpovedá zákonným ustanoveniam o výške bolestného a náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia. Neplatnosť súdneho zmieru podľa hmotného práva preto
nemôže byť spôsobená tým, že výška dojednanej náhrady škody na zdraví striktne a úplne nesleduje
úpravu výšky náhrady škody vrátane bodového ohodnotenia v zmysle § 444 a nasl. Občianskeho
zákonníka v spojení s ustanoveniami zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov. Žalobca rovnako neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal absenciu vôle uzavrieť súdny zmier. Zo zápisnice o pojednávaní v konaní
vedenom pod sp. zn. 7C/191/2014 ako aj z výsluchu žalovanej mal súd preukázané, že pojednávanie
bolo prerušené práve za účelom dojednania dohody (zmieru) medzi účastníkmi konania pri jednaní
pred pojednávacou miestnosťou, žalobca komunikoval so svojou právnou zástupkyňou a následne na
súdnom pojednávaní vyjadril s uzavretím súdneho zmieru súhlas, hoci aj (čo potvrdila aj žalovaná)
výšku dojednaného plnenia považoval za vysokú. Uvedená skutočnosť nepreukazuje, že vôľou žalobcu
nebolo súdny zmier uzavrieť. Naopak uvedená skutočnosť preukazuje, že žalobca si bol vedomý výšky
dojednaného plnenia, na úhradu ktorého v prospech žalovanej sa v uzavretom súdnom zmieri zaviazal.
Žalobca bol s obsahom súdneho zmieru riadne a opakovane oboznámený, a to keď bolo konštatované,
ako bol súdny zmier dojednaný a následne pri vyhlasovaní uznesenia o jeho schválení súdom.
Žalobca navyše uzavretie dohody (súdneho zmieru) písomne potvrdil, čo je taktiež zaprotokolované v
zápisnici o súdnom pojednávaní, pričom písomné vyhotovenie súdneho zmieru je prílohou zápisnice
zo súdneho pojednávania. Preto pokiaľ žalobca tvrdil, že písomné vyhotovenie súdneho zmieru si pred

podpisom neprečítal, nepreukazuje to, vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti dojednávania, uzavretia
a schválenia súdneho zmieru, absenciu vôle uzavrieť súdny zmier.
Súd prvej inštancie nemal preukázanú neplatnosť uzavretého súdneho zmieru ani z dôvodu žalobcom
tvrdenej rozpornosti so zákonom (§ 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa tohto zákonného
ustanovenia, ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je
schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky, a to spoločne a nerozdielne s osobou,
ktorá je povinná vykonávať nad ním dohľad. Ak ten, kto spôsobí škodu, pre duševnú poruchu nie je
schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný
vykonávať nad ním dohľad. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že v čase spáchania skutku boli
ovládacie schopnosti žalobcu znížené v miere podstatnej, až na hranici vymiznutia, rozpoznávacie
schopnosti boli znížené v miere nepodstatnej až podstatnej, podľa znalcov sa možno prikloniť až k
miere podstatného zníženia. Rovnako nebolo medzi stranami sporné, že v čase spáchania skutku
neexistovala osoba, ktorá by bola povinná nad žalobcom vykonávať dohľad. Súd v uznesení o schválení
súdneho zmieru uvedenú skutočnosť skonštatoval a súčasne ustálil občiansko-právnu zodpovednosť
žalobcu za spôsobenú škodu, s poukazom na skutočnosť, že zákon vo všeobecnosti nemožno vykladať
tak, že neexistuje osoba zodpovedá za žalobcom spôsobenú škodu, nakoľko takýto výklad by bol v
rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k osobám poškodeným, ktoré škodu utrpeli. Súd preto cez korektív
dobrých mravov ustálil občiansko-právnu zodpovednosť žalobcu za škodu spôsobenú žalovanej. Súd
prvej inštancie konštatoval, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že súdny
zmier, ktorý uzavrel so žalovanou v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/191/2014 je podľa hmotného práva
neplatný, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Vytýkal súdu
prvej inštancie, že odôvodnenie rozhodnutia je rozporuplné a nepreskúmateľné. Riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Požiadavka
riadneho odôvodnenia rozsudku je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu za podmienky
dodržania zásady rovnosti strán. K spravodlivému rozhodovaniu vo veci je potrebné si uvedomiť základ
- obsah predmetu tohto konania, ktorý je daný v žalobe a je ním zrušenie uznesenia Okresného súdu
Liptovský Mikuláš zo dňa 11. novembra 2015 pod sp. zn. 7C/191/2014-78. Predmetom napadnutého
rozhodnutia týmto odvolaním je žaloba o zrušenie súdneho zmieru z dôvodu, že zmier je neplatný podľa
hmotného práva. V uvedenej veci je treba podľa odvolateľa vychádzať zo zistenia, či pri uzavieraní
súdneho zmieru boli splnené všetky predpoklady vzniku všeobecnej zodpovednosti v zmysle ust. §
420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú
porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti,
škodou a zavinenie. Ako v priebehu konania pod sp. zn. 7C/191/2014 tak aj v tomto konaní bolo treba
vychádzať predovšetkým z uznesenia Okresnej prokuratúry v Liptovskom Mikuláši zo dňa 20.9.2013
sp. zn. 1Pv 458/2012/5505, ktorým bolo trestné stíhanie voči Ing. O. Y. zastavené, a teda nebola
preukázaná ani trestnosť uvedeného skutku v pôvodnej žalobe. Tým, že trestné stíhanie bolo voči
Ing. O. Y. zastavené, nie sú splnené dôležité atribúty pre posúdenie vzniknutej škody, a to porušenie
právnej povinnosti Ing. Y., jeho zavinenie a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a
škodou. Pokiaľ prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa vysporiadal so všetkými
atribútmi vzniku zodpovednostného právneho vzťahu, tak tomu tak nie je, pretože celé rozhodnutie má
charakter iba popisný. Z celej citácie napadnutého rozsudku vyplýva, že súd porušil zásadu rovnosti
účastníkov, keď sa zjavne zaoberal iba obranou žalovanej, keď napokon ešte uviedol, že je daná
občiansko-právna zodpovednosť žalobcu za spôsobenú škodu s poukazom na skutočnosť, že zákon vo
všeobecnosti nemožno vykladať tak, že neexistuje osoba zodpovedná za žalobcom spôsobenú škodu,
nakoľko takýto výklad by bol v rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k osobám poškodeným, ktoré
škodu utrpeli (nie je zrejmé, z akého dôvodu sa uvádzajú osoby poškodené v množnom čísle, keď
poškodenou sa cíti iba jedna osoba - žalovaná). Súd tiež uvádza, že cez korektív dobrých mravov
ustálil občiansko-právnu zodpovednosť žalobcu za škodu spôsobenú žalovanej. Tzv. dobré mravy, na
ktoré poukazuje procesný súd, tieto je možné síce právne použiť, a to podľa ust. § 3 Občianskeho
zákonníka, ale iba v takom prípade, ak v zákone niet primeraného zákonného ustanovenia, ktoré by
daný prípad riešilo. Občiansky zákonník pojem dobrých mravov nevymedzuje a dobré mravy sami
o sebe netvoria súčasť systému právnych noriem. Pokiaľ ide o náhradu škody, legislatíva v ust. §
420 a nasl. Občianskeho zákonníka rozsiahlo rieši otázku zodpovednosti za škodu, z dôvodu ktorého
použitie tzv. dobrých mravov je neopodstatnené a je preukázaním „pomoci prvoinštančného súdu

žalovanej“ a preukázaním nerovnakého prístupu k vyhodnoteniu predmetu konania daného žalobou o
zrušení uznesenia o schválení súdneho zmieru. Podľa odvolateľa z celého rozsudku vyplýva nerovnaký
prístup súdu k účastníkom konania. Prvostupňový súd porušil zásadu rovnosti účastníkov, keď prihliadal
bezvýhradne len na tvrdenie žalovanej a obrana žalobcu zostala nepovšimnutá, resp. sa s ňou súd
vôbec nevysporiadal. S poukazom na uvedené navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na
nové konanie.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná. Uviedla, že sa súd v rozsudku vysporiadal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré v danom prípade existovali a ktoré boli podstatné
a právne významné. To, že sa konajúci súd nestotožnil s názorom žalobcu a svoje stanovisko v
rozsudku riadne argumentačne podoprel, nemôže to apriori znamenať, ako to naznačuje žalobca,
že je odôvodnenie rozsudku rozporuplné a nepreskúmateľné. Konajúci súd postupoval v súlade s
právnymi predpismi, rozhodol správne a rozsudok je vyhotovený so všetkými náležitosťami. Žalobca
v odvolaní opakuje svoje argumenty, prečo by mal súd zrušiť súdny zmier, pričom žalobca nevyvrátil
žiadnymi relevantnými argumentmi názor súdu uvedený v odôvodnení rozsudku. Pokiaľ žalobca namieta
porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, resp. nerovný prístup súdu k účastníkom konania, s týmto
odvolacím dôvodom žalovaná nesúhlasí a v tejto súvislosti poukazuje na obsah vyjadrenia žalovanej zo
dňa 1.8.2017, v zmysle ktorého navrhla žalobu zamietnuť, avšak súd tak neurobil, naopak prezentoval
úplne opačný názor s vlastnými argumentmi, prečo ostali účinky podania žaloby zachované aj po
1.7.2016. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa spolupodieľal na tvorbe obsahu zmieru, evidentne
ho chcel uzavrieť a s dohodnutým zmierom súhlasila aj žalovaná. Žalobca si je vedomý toho, že útočil
na žalovanú 9.8.2012, fyzicky ju napadol (žalovaná mala v tom čase 67 rokov). Z lekárskych správ a
posudkov je zrejmé, že jej ublížil na zdraví, spôsobil zranenia, dlhodobú práceneschopnosť a ďalšie
stavy opísané v lekárskych správach a posudkoch, keď nepochybne aj v súčasnosti má traumu. Žalobca
napriek tomu úplne zjavne neprejavil žiadny náznak ľútosti a považuje za úplne prirodzené to, že za
svoje odsúdenia hodné konanie vykonané surovým a násilným spôsobom s trýznivými následkami na
žalovanú, nemá niesť vôbec žiadnu zodpovednosť. Nijakým spôsobom tiež žalobca nevysvetlil a už
vôbec negarantoval, že sa taký útok nemôže v budúcnosti opakovať a akú prevenciu v danej veci
vykonal. To, že sa nič také doteraz nezopakovalo, je len následok toho, že žalovaná v strachu zo
zopakovania tejto situácie sa vyhýba akýmkoľvek potenciálnym stretom so žalobcom, čo jej sťažuje
bežný život a vytvára obmedzenia jej a nie útočníkovi. Podania žalobcu považuje za účelové s cieľom
vyhnúť sa výkonu uznesenia o riadnom schválení zmieru, pričom zmierom dohodnutá suma je úplne v
súlade s lekárskymi posudkami a správami, ktoré aj tak nie v úplnej miere zohľadňujú utrpenie obete
útoku. Preto navrhla rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP po zistení, že
odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal
napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojitosti s ust. § 219 ods. 1, 3 CSP
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej
správnosti.

5. Podľa ust. § 387 ods. 1,2,3 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní
na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, celého spisového materiálu a vyhodnotení toho,
čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany sporu konštatuje, že súd prvej inštancie v potrebnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade
s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie
správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

7. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci ako aj s odôvodnení rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ neuviedol
žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak
vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so
všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval odvolateľ aj v
priebehu prvostupňového konania, preto odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné.

8. Tvrdenia uvádzané žalobcom v podanom odvolaní odvolací súd považoval vyslovene za účelové,
v príkrom rozpore so zisteným skutkovým stavom. Žalobca totiž aj v odvolacom konaní zotrval na
svojom tvrdení, že u neho absentovala vôľa uzavrieť súdny zmier, a že vo vzťahu k nemu neexistoval
zodpovednostný právny vzťah vzhľadom na ust. § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Toto jeho
tvrdenie bolo v rámci prvostupňového konania vyvrátené, keď súd mal nepochybne zo zápisnice
o pojednávaní v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/191/2014 preukázané, že toto pojednávanie bolo
prerušené práve za účelom dojednania dohody - zmieru medzi účastníkmi konania, keď pri jednaní pred
pojednávacou miestnosťou žalobca riadne komunikoval so svojou právnou zástupkyňou a následne na
súdnom pojednávaní vyjadril súhlas s uzavretím súdneho zmieru. Uvedená skutočnosť preukázala, že
vôľou žalobcu bolo súdny zmier uzavrieť. Ako vyplynulo z preskúmavaného spisového materiálu žalobca
bol s obsahom súdneho zmieru riadne a opakovane oboznámený, a to keď bolo konštatované ako bol
súdny zmier dojednaný a následne pri vyhlasovaní uznesenia o jeho schválení súdom. Navyše žalobca
uzavretie súdneho zmieru písomne potvrdil, čo je zaprotokolované v zápisnici o súdnom pojednávaní.
Z uvedeného nevyplynulo, že by predmetný právny úkon - uzavretie súdneho zmieru nebolo urobené
slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne.

9. Odvolací súd nemohol prisvedčiť argumentom odvolateľa ani v tom smere, pokiaľ tento vyčítal
prvostupňovému súdu, že porušil zásadu rovnosti účastníkov, keď sa mal zjavne zaoberať iba obranou
žalovanej. Odvolací súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého priebehu konania pred
súdom prvej inštancie nezistil v procedúre prejednania veci (vo vedení sporu) odvolateľom vytýkaný
nedostatok. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodoval v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (sp. zn. IV.ÚS 252/04 a sp. zn. I.ÚS 50/04).

10. Odvolací súd riadiac sa vyššie uvedeným preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v
spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej voči neúspešnému
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.

12. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 23. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.