Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. marec 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/225/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117219076
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117219076.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o.,
IČO 35 831 154, so sídlom Mýtna 49, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, právne zastúpený: JUDr.
Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 49, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému:
M. U., narodený XX.X.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, M., o zaplatenie 2.750,71 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti výrokom III., IV. rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 22Csp/170/2017-37 zo
dňa 9.5.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku III. a v napadnutom
výroku IV. o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy
43,68 eur zastavil, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.861,08 eur s
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.861,08 eur od 30.10.2014 do zaplatenia, a to v
pravidelných mesačných splátkach vo výške 60 eur splatných vždy do 25. dňa v mesiaci s účinnosťou
od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku s tým, že v prípade omeškania sa splnením čo
i len jednej splátky sa stane splatným celý dlh, výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV.
rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37,50 %.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil v napadnutej časti právne aplikáciou ust. § 488, § 489, § 657,
§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a),
b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1, 2, 4, § 53 ods. 1, 2, 9, § 54 ods. 1, 2, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 232 ods. 2, 3, 4, § 251, § 255 ods. 1, §
262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ
a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 30.9.2013 Zmluvu o pôžičke č. 6158917, na základe ktorej sa
veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému pôžičku v sume 3.000 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splácať
v 60-ich mesačných splátkach vo výške 93,56 eur. Ročná úroková sadzba a RPMN boli dojednané
vo výške 32 %, priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške 32 %. Termín konečnej splatnosti
úveru bol určený spôsobom 09/2018. Z článku 6 ods. 6.2 Všeobecných obchodných podmienok (VOP)
vyplýva, že splátky sú splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Z článku 6 ods. 6.4 VOP

vyplýva, že prvá splátka je splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy. Žalovaný na uvedenú
zmluvu zaplatil, vychádzajúc z Prehľadu splátok a úhrad, celkom sumu 1.138,92 eur. Predžalobnou
upomienkou zo dňa 27.8.2014 vyzval právny predchodca žalobcu žalovaného, aby nedoplatok na
splátkach bezodkladne uhradil, pričom ho upozornil, že inak úver zosplatní. Následne bol dňa lisom
zo dňa 29.10.2017 úver zosplatnený ako vyplýva z predloženého prehľadu splátok a úhrad. Žalovaný
do dňa podania žaloby dlžnú sumu neuhradil. Spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. postúpila
pohľadávku voči žalovanému na spoločnosť žalobcu.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli
zmluvu o pôžičke, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2
písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorej zmluvy právny predchodca žalobcu
poskytol žalovanému spotrebiteľský úver a žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky
a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Súd prvej inštancie zistil, že zmluva
neobsahuje v rozpore s § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, keďže lehota splatnosti je určená iba určením mesiaca a roku, čo
nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f) zákona
o spotrebiteľských úveroch je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako
dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené
ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru. Rovnako chýba v
zmluve aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, a síce
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej
splátky bez bližšej špecifikácie, t. j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky
istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie
jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal
zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na
ktoré nemá právo. Dlžník musí mať od začiatku prehľad, z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky
a ako dlho bude úver splácať, čo z jednotlivých splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa
a kedy je v prípade riadneho splácania úveru splatná posledná splátka. Poskytnutý úver sa tak považuje
za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
a uplatnený nárok je len čiastočne dôvodný. Žalovanému bol poskytnutý úver reálne vo výške 3.000 eur
a žalovaný zaplatil na splátkach sumu 1.138,92 eur. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.861,08 eur (3.000 eur - 1.138,92 eur) s úrokom
z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.861,08 eur od 30.10.2014 do zaplatenia.

5. Súd prvej inštancie čiastočne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
37,50 %. Úspech žalobcu v pomere k žalovanej pohľadávke predstavuje 68,75 %, úspech žalovaného v
pomere k žalovanej pohľadávke predstavuje 31,25 %, keď odrátaním úspechu žalovaného od úspechu
žalobcu vyjde čistý úspech žalobcu v pomere 37,50 %.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku III. a vo výroku IV. o nároku na náhradu
trov konania podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnemu právnemu záveru o bezúročnosti úveru. V odvolaní uviedol, že právny
názor súdu I. inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nerozloženia
úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t. j. splátku istiny, úrokov a poplatkov, nie je správny a
je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným
aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom
a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa
9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské
súdy viazané. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny
prameň európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie, ktoré podľa článku 7 odsek 2 druhá veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej
republiky. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach
úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti
základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva
o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Súdny dvor Európskej únie v prejudiciálnom konaní
C-42/2015 začatom na návrh Okresného súdu Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 9.11.2016 rozhodol
aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad

rámec Smernice 2008/48/ES, ako aj jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí
úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. V prejudiciálnej otázke: Má sa článok 10 ods.
2 písm. i) v spojení s písm. h) Smernice 2008/48/E vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú, pri
ktorej dochádza k splácaniu/amortizácii istiny úveru v rámci jednotlivých splátok, nemusí v čase uzavretia
obsahovať presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť
spláca bežné úroky a poplatky (t. j. súčasťou zmluvy nemusí byť presný splátkový kalendár/amortizačná
tabuľka), ale že tieto údaje môžu byť obsiahnuté v splátkovom kalendári/amortizačnej tabuľke, ktorú
veriteľ predloží dlžníkovi na jeho žiadosť, alebo článok 10 ods. 2 písm. h) zaručuje dlžníkovi dodatočné
právo žiadať výpis z amortizačnej tabuľky k určitému konkrétnemu dňu počas trvania zmluvy o úvere,
no toto práva nezbavuje zmluvné strany povinnosti, aby rozdelenie jednotlivých plánovaných splátok
(splatných podľa zmluvy o úvere počas doby jej trvania) na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a
poplatkov bolo obsiahnuté už v samotnej zmluve, a to spôsobom individualizovaným pre danú konkrétnu
zmluvu, Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice stanovuje, že zmluva musí
uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods.
3. uvedenej Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne kedykoľvek
počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Ustanovenie článku 10
ods. 2 písm. u) Smernice 2008/48/ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej Smernice. Na základe vyššie uvedeného sa má článok 10
ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. V prejudiciálnej otázke,
či sa článok 23 Smernice 2008/481ES má vykladať tak, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov
a poplatkov, Súdny dvor EÚ rozhodol, že voľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského
štátu, avšak ich tvrdosť musí byt' primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia spočívajúca
v strate nároku veriteľa na úroky a poplatky je primeraná v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje
najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvenciu splátok, prípadne
existencii notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenia, tak ako to upravuje článok
10 ods. Smernice, teda tie náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť' rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie tak rozhodol, že ustanovenie §
4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/200 l Z. z. o spotrebiteľských úveroch (súčasný § 9 ods. 2 písm. k) z. č.
129/2010 Z. z.) je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t. j. záväzným prameňom práva. Z rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným
spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. K uvedeniu termínu
konečnej splatnosti úveru uviedol, že splnenie zákonnej požiadavky uvedením mesiac + rok ukončenia
úverového vzťahu, ako bolo v posudzovanom prípade ,,09/2018", je dostatočne určité a zrozumiteľné,
plne v súlade s platnými právnymi predpismi. Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa čl. 6,
bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20. dňu v mesiaci,
so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20. dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo
k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá dňa 30.9.2013, splatnosť prvej úverovej
splátky tak nastala 20.10.2013, konečná splatnosť úveru a doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere pri počte 60 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.9.2018. Z predloženej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je preukázané dojednanie termínov splatnosti úverových splátok a
to v čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej zmluvy. Žalovaný ako spotrebiteľ mal
možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom
splnenia povinností vyplývajúcich mu z úverovej zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako
09/2018 bez akýchkoľvek pochybností aj právne nevzdelanému priemernému spotrebiteľovi poskytuje
relevantnú informáciu o tom, že úver bude musieť splácať do septembra 2018 a v spojení s dojednaním
splatnosti splátok k 20. dňu v mesiaci je termín konečnej splatnosti úveru stanovený bez potreby použitia
akýchkoľvek zložitých matematických operácií. V prejudiciálnej otázke, či sa má sa článok 10 ods. 2
písm. h) smernice 2008/48 vykladať tak, že údaje vyžadované týmto ustanovením (konkrétne, frekvencia
splátok), musí byť v zmluve individualizovaný na podmienky danej konkrétnej zmluvy [v princípe
uvedením presných dátumov (deň, mesiac, rok) splatnosti jednotlivých splátok], alebo postačí, ak sú v
zmluve obsiahnuté všeobecným odkazom na objektívne zistiteľné parametre, z ktorých je možné ich
odvodiť (napríklad klauzulou ,mesačné splátky sú splatné najneskôr do 15. dňa každého kalendárneho
mesiaca', prvá splátka je splatná do jedného mesiaca od podpisu zmluvy a každá ďalšia splátka je

splatná vždy po jednom mesiaci od splatnosti predošlej splátky alebo iným podobným spôsobom), Súdny
dvor EÚ rozhodol, že cieľ vyššie uvedeného ustanovenia je splnený, ak podmienky úverovej zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Za daných okolností
sa má článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak,
žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 845,95 eur, úrok z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 845,95 eur od 30.10.2014 do zaplatenia a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania
a trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu.

7. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ
v odvolaní použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal rozhodnutie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379
Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2
Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)
a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je
v napadnutom zamietajúcom výroku a v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

9. Už právoplatným (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku) výrokom I. preskúmavaného
rozsudku súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 43,68 eur zastavil, výrokom II. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.861,08 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 1.861,08 eur od 30.10.2014 do zaplatenia v pravidelných mesačných splátkach vo výške
60 eur splatných vždy do 25. dňa v mesiaci s účinnosťou od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti
rozsudku s tým, že v prípade omeškania so splnením čo i len jednej splátky sa stane splatným celý
dlh. Keďže žalovaný proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodal, vo výrokoch I., II. rozsudok
súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal zamietajúci
výrok III. a výrok IV. o nároku na náhradu trov konania rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom na
rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie
právne správne posúdil jeho nárok.

10. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho
zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. d)), keď poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny
vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý
je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52
ods. 1, 2, 4, § 53 ods. 1, 2, 9, § 54 ods. 1, 2).

11. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie istiny v sume 1.861,08 eur vypočítanej ako
rozdiel poskytnutého úveru bez úrokov a poplatkov v sume 3.000 eur a zaplatených splátok úveru v
sume 1.138,92 eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.861,08
eur od 30.10.2014 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol dôvodiac, že zmluva o pôžičke neobsahuje
údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f)
zákona o spotrebiteľských úveroch a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k) zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom v takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Žalobca nesúhlasil s takýmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku,
poukazoval na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15,
Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova, podľa ktorého Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že
článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS stanovuje, že zmluva musí
uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona
č. 258/2001 Z. z. (súčasný § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.) je v rozpore so Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Ďalej namietal, že rozloženie splátok na istinu, úrok a poplatky
v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje
rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej
zmluvy ako právneho úkonu a vyjadrenie konečnej splatnosti úveru uvedením mesiac + rok ukončenia
úverového vzťahu je dostatočne určité a zrozumiteľné.

12. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd konštatuje správnosť
jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd
ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

13. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -
"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

14. Uzavretú zmluvu o pôžičke odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle
ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, ako to uzavrel správne aj súd prvej inštancie a
nespochybnil ani žalobca. Právny predchodca žalobcu ako právnická osoba poskytol v rámci svojho
podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania.
Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných
v zmluve o pôžičke. Ide o štandardnú formulárovú zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom
žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o pôžičke.

15. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť
a bezpoplatkovosť predmetného úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané z obsahu zmluvy o poskytnutí pôžičky, ktorú podrobil
kontrole, že v zmluve o poskytnutí pôžičky nie je uvedený presný údaj o termíne konečnej splatnosti
úveru v zmysle zákonnej požiadavky na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm.
f) zákona o spotrebiteľských úveroch a výška mesačnej splátky je uvedená údajom 93,56 eur, čiže
nie je presne špecifikovaná spôsobom, ktorý vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch, čo namietal odvolateľ.

16. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza

ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť
právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej
osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový
stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom
odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o
podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť
všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené
náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa
preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa
vystavuje nerovnému postaveniu.

17. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od
úveru bežného zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie
formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri
bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného
zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov vymedzuje prípady, kedy sa
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 citovaného zákona
musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých
obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou,
robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Pokiaľ zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11
ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

18. Žalobca v odvolaní namietal, že rozčlenenie splátok na istinu, úrok a poplatky priamo v základných
náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a
zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Z obsahu úverovej zmluvy
vyplýva, že výška mesačnej splátky je uvedená údajom 93,56 eur. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd uvádza, že zákon ukladá povinnosť
v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny,
splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií
pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne
vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu
a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z
týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými
relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o
úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti
veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach
a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne
nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou,
či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka
zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný

zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom
stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale prestavujú prehľadné
vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné,
aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Odvolací súd má za to, že
citované ustanovenie nemožno naplniť tým, že veriteľ mimo obsahu samotnej zmluvy o úvere, ktorá
má obsahovať náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch (vrátanie
písm. k)) vyhotoví na požiadanie dlžníka amortizačnú tabuľku, na ktorú samotná úverová zmluva vôbec
neodkazuje, obsahujúci prehľad splátok s uvedením istiny, úroku, či iných nákladov na každú splátku
zvlášť počas celej doby splácania. Obsah ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť
vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak,
aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal
možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru podľa týchto položiek. Konkretizácia celkového
počtu splátok so súčasným rozlíšením týchto jednotlivých častí nesporne poskytuje celkový sumár
povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.

19. Ďalej odvolací súd konštatuje, že predmetná zmluva o poskytnutí pôžičky neobsahuje ani presný údaj
o termíne konečnej splatnosti úveru, t. j. neobsahuje dátum poslednej splátky úveru, pričom tento údaj
je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Konečná splatnosť úveru musí byť určená konkrétne tak, aby si
mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu
medzi viacerými úverovými produktmi. Niet pochybností o tom, že údaj o konečnej splatnosti úveru musí
byť vymedzený konkrétnym dátumom. Účelom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch je totiž zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ jasne a bez pochybností a ďalších výpočtov informovaný
už pri podpise zmluvy, v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje
povinnosti, teda kedy nastane konečná splatnosť úveru (dokedy bude splácať úver). Pojem „termín“
predstavuje presné časové vymedzenie. Konečná splatnosť úveru musí byť určená konkrétne tak, aby
si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu
voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského v zmluve nie je
uvedený ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých
splátok a ich počet. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musí byť v zmluve vyjadrený
presným dátumom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací
súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade ide o náležitosť predpokladanú zákonom. Zmluva o úvere
je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia
spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou
právneho predchodcu žalobcu v uzatvorenej zmluve o úvere jednoznačne a zrozumiteľne uviesť termín
konečnej splatnosti úveru. Tento údaj sa však v predmetnej zmluve nenachádza.

20. Žalobca v odvolaní odkazuje na znenie Zmluvných podmienok o tom, že termín splatnosti mesačnej
splátky je vždy k 20. dňu v mesiaci so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20. dňa v mesiaci
nasledujúcom po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu zmluvy, pričom podľa jeho názoru je možné z
týchto dvoch údajov určiť termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. K uvedenému odvolací súd
poznamenáva, že neobstojí tento argument žalobcu uvedený v odvolaní, že údaj o termíne konečnej
splatnosti úveru sa dá vyvodiť z počtu splátok a dní splatnosti jednotlivých splátok. Výklad ponúkaný
žalobcom je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože ak by zákonodarca
považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť alebo vypočítať,
tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak žalobca predkladá spotrebiteľovi
zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty. Uvedené je i v priamom
rozpore s tým, že v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľskom úvere vyžaduje zákon
pre spotrebiteľskú zmluvu uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny úrokov a iných poplatkov,
prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a samostatným ustanovením v §
9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľskom úvere vyžaduje, aby bol okrem týchto skutočností uvedený
i termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; teda, zákon uvedené náležitosti zmluvy výslovne
odlišuje. Neumožňuje uvedenie náležitostí obsiahnutých v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) len odkazom
na prípadný výpočet z údajov obsiahnutých ako náležitosť zmluvy v ustanovení § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch.

21. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva
je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo
zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

22. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorý žalobca nesúhlasil
s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o pôžičke neobsahuje povinnú náležitosť podľa
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára
Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) a článok 23 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“).

23. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h), článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ
vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad
práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v
žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

24. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať
tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona
o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

25. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky smernice iná. Zákon o
spotrebiteľských úveroch uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho
splatenia. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne
požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu
tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov
potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov SR a stovkami
rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva
musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok iných poplatkov, inak sa zmluva o
spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ustanovenie § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo
síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods.
1. Tento výklad bol následne prevzatý do ustanovenia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch novelou
vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode
s vôľou zákonodarcu) ustanovenia § 11 aj pred 1.1.2013. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť
to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica.

26. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

27. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

28. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie,
jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom
na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V
takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice,
musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa
jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného
výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej
istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a
podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom potreby štruktúrovania
splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné
znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov
a splátky iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok; jednalo by sa o výklad
vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty.

29. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na smernicu a rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9
ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ,
ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre
súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

30. K odvolacím argumentom žalobcu tak odvolací súd uvádza, že namietané právne závery súdu prvej
inštancie týkajúce sa posúdenia náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie sú dôvodné. Súd prvej
inštancie vyhodnotil obsah pripojených listinných dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov vyplývajúcej z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku účinného v čase konania
pred súdom prvej inštancie jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k správnym
skutkovým záverom. Rovnako súd prvej inštancie zo skutkových zistení vyvodil správne právne závery,
keď aplikoval správne právne predpisy na zistený skutkový stav, ktoré aj správne ale interpretoval.

31. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva
odvolanie i proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko žalobca žiadnym
relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej
inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka
opodstatnená.

32. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku III.
a vo výroku IV. o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku z dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom
skončení veci.

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 12. 4. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.