Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. január 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/86/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317206027
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317206027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: R. W., nar. X.X.XXXX, adresa B., C. XXX/XX, o
zaplatenie 1.528,92 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č.k. 35Csp/83/2017-61 zo dňa 31. januára 2018 - v časti splatnosti uloženej povinnosti a v zamietajúcej
časti, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e
a v napadnutej časti splatnosti uloženej povinnosti, ako i v závislom výroku o náhrade trov konania r u

š í a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku rozhodol nasledovne:
„Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.528,92 Eur spolu s úrokom 71,47 Eur, úrokom z
omeškania vo výške 0,76 Eur, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.600,39 Eur od
18.2.2017 do zaplatenia, poplatkami za poistenie vo výške 4,56 Eur, to všetko v pravidelných mesačných
splátkach po 45,- Eur pod hrozbou straty výhody zo splátok, kedy prvá splátka je splatná do 30 dní
od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia a každá nasledujúca vždy do 20. dňa toho ktorého
kalendárneho mesiaca až do úplného zaplatenia dlhu.

Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto
náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.“

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, 4,
§ 53 ods. 9, § 369 ods. 3, § 517 ods. 2 a § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 zák. č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch... v znení účinnom k 10.9.2015 a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

v znení účinnom v čase omeškania.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ako vyplynul z vykonaného dokazovania, že
Dňa 10.9.2015 uzavreli strany úverovú zmluvu č. 243271, na základe ktorej banka poskytla žalovanej
peňažné prostriedky formou bezúčelového úveru vo výške 1.800,- Eur, s fixnou úrokovou sadzbou
17,9% ročne do splatnosti, súborom poistenia B, poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 54,- Eur,
poplatkom za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 2,28 Eur mesačne, výškou anuitnej splátky

45,99 Eur, počtom anuitných splátok 60, splátky boli dojednané mesačne so splatnosťou v 15. deň
kalendárneho mesiaca, termín splatnosti 1. anuitnej splátky bol stanovený na 15.10.2015, splatnosť
úveru na 16.9.2020, výška RPMN 21,44%, priemerná RPMN ku dňu uzatvorenia zmluvy 18,01%,
celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť 2.813,40 Eur, odplata 22,42 %, úrok z omeškania 5%. Podľabodu 1.1. banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v zmluve o úvere,
v Obchodných podmienkach pre úvery občanom a vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré
tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Zmluva v bode 2.1. upravuje, klient sa zaväzuje riadne a včas plniť si

všetky svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy, riadne a včas splácať úver, platiť banke poplatky súvisiace
s úverom uvedené v zmluve. Z prehľadu splácania a započítavania splátok súd zistil, že žalovaná na
splatenie úveru do 17.2.2017 uhradila sumu 661,66 Eur. Z uvedenej sumy bola na istinu započítaná
čiastka 271,08 Eur, na úrok 360,94 Eur a na poistné 29,64 Eur. Opakovaným upozornením z 15.12.2016
žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie omeškaných splátok úveru vo výške 29,17 Eur. Zároveň žalovanú

upozornil, že ak neuhradí dlžnú sumu do 20.12.2016, uplatní banka svoje právo vyplývajúce z §565
Občianskeho zákonníka a požiada ju o zaplatenie celej pohľadávky. Výzvou na predčasné splatenie
úveru z 17.2.2017 žalobca oznámil, že rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru a požiadal o
zaplatenie dlhu vo výške 1.635,71 Eur s príslušenstvom do 27.2.2017.

4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná po

poskytnutí úveru vo výške 1.800,- Eur, úver v dohodnutých splátkach po 45,99 Eur nesplácala riadne
a včas. Súd preskúmal obsahové náležitosti úverovej zmluvy zo dňa 10.9.2015 a zistil, že táto
obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 a 2 zák.
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Povinnosťou žalovanej bolo splácať úver v splátkach
mesačne dohodnutých vo výške 45,99 Eur so splatnosťou vždy k 15. dňu v mesiaci. Žalovaná uhradila

v splátkach celkovo sumu 661,66 Eur, ktorá bola žalobcom započítaná v prospech istiny vo výške
271,08 Eur a v prospech dohodnutého zmluvného úroku vo výške 360,94 Eur a poistného 29,64 Eur.
Následne žalobca, po tom čo žalovaná bola v omeškaní so splátkami v novembri, decembri 2016 a
januári, februári 2017, pristúpil listom zo 17.2.2017 k zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovanú na
zaplatenie dlhu vo výške 1.665,71 Eur do 27.2.2017. Vzhľadom k uvedenému súd považoval návrh

za dôvodný v časti uplatnenej úverovej istiny vo výške 1.528,92 Eur, zosplatnených a neuhradených
zmluvných úrokov vo výške 71,47 Eur, úroku z omeškania z omeškaných splátok vo výške 0,76 Eur
ku dňu zosplatenia úveru, t.j. k 17.2.2017 a poplatkov za poistenie vo výške 4,56 Eur. V zmysle § 369
ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. súd priznal
žalobcovi z nezaplatenej úverovej istiny a zmluvných úrokov úrok z omeškania vo výške 5%, ktorý

zodpovedá výške zákonného úroku z omeškania ku dňu nasledujúcemu po predčasnej splatnosti úveru.

5. V časti zročnosti žalovanej uloženej povinnosti súd skonštatoval, že žalovaná požiadala, aby jej súd
povolil zaplatiť dlh v splátkach, súd jej návrh posúdil, pričom pri rozhodovaní zohľadnil výšku priznaného
plnenia, platobnú schopnosť žalovanej, ako aj v konaní prejavenú snahu o splnenie záväzku a možnosti

žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania, ako aj skutočnosť, či by
prípadné zdržanie v plnení súdom stanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v
prejednávanej veci, vzhľadom na osobné pomery žalobcu, príliš zaťažujúce. Pri rozhodnutí o výške
splátok, súd vychádzal z osobných a majetkových pomerov žalovanej, ktorá zo zamestnania dosahuje
príjem okolo 400,- Eur, v spoločnej domácnosti žije s rodičmi a sestrou. Na domácnosť prispieva sumou

100,- Eur, okrem toho spláca ďalšiu pôžičku v splátkach po 61,- Eur. Súd dospel k záveru, že splátky vo
výške 45,-Eur mesačne ako ich navrhla žalovaná sú primerané možnostiam a schopnostiam žalovanej
predmetný dlh riadne a včas uhradiť tak, aby nedošlo k ohrozeniu jej schopnosti uspokojovať základné
životné potreby. V prípade, že žalovaná čo i len jednu splátku neuhradí riadne a včas, neuhradením tejto
splátky sa stane splatný celý dlh naraz.

6. V časti zmluvného úroku vo výške 17,9% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 1.528,92 Eur od
18.2.2017 do zaplatenia súd návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. Súd mal za preukázané, že
strany si dojednali zmluvný úrok 17,9% ako fixný do doby splatnosti úveru. Konečná splatnosť úveru
bola v zmluve dohodnutá ku dňu 16.9.2020, žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k

zosplatneniu celého úveru skôr, a to k 17.2.2017. Je nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí
peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru
si pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky
až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové
obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevrátil, prichádzajú do úvahy za

obdobie od splatnosti úveru úroky z omeškania. Súd pritom vychádza z uznesenia ÚS IV. 476/2012
z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu,
podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania
a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vznikáveriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva

na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania, čo
spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

7. O náhrade trov prvoinštančného konania súd rozhodol s použitím ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP s tým, že žalobca bol v konaní úspešný v uplatnenej istine v plnom rozsahu, preto mu súd priznal
voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov konania rozhodne
súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku výslovne proti výroku, ktorým súd žalobu v časti úroku zamietol a žalovanej
povolil uhradiť dlh v splátkach, podal žalobca odvolanie s tým, že rozhodnutie v napadnutom rozsahu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

9. K zmluvnému úroku po predčasnom zosplatnení vyslovil názor, že nárok na zaplatenie úroku trvá od

poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal
pritom na ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods. OBZ, ako aj komentár, z ktorého zdôraznil, že povinnosť
dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Vzhľadom na dispozitívnosť ust. § 503 ods. 3
Obchodného zákonníka strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej
má dlžník platiť úroky v zmluve o úvere, dojednať odchýlne... Pri omeškaní s vrátením peňažných

prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Podľa odvolateľa
z ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím
skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už
neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá podľa neho oporu v právnych
predpisoch. Následne odvolateľ poukázal na početné rozhodnutia Krajských súdov SR, z ktorých v

citovaných statiach zvýraznil závery podporujúce jeho uvedený názor. V rozsudku Krajského súdu Žilina
č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017 zdôraznil, že úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv
omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka a
samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017 zdôraznil, že na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa §

502 Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere a na základe
ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol, a to až do splatnosti úveru. Úrok z úveru je v
podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má dlžník zásadne povinnosť
platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi,
pokiaľ si strany v zmluve o úvere nedohodli niečo iné. Osobitne zvýraznil vyjadrenie odvolacieho súdu,

ktorému nie je zrejmé, ako sa mohol dostať žalobca do výhodnejšieho postavenia tým, že úver zosplatnil
a de iure zosplatnením od zmluvy o úvere odstúpil, keď nielenže nemal k dispozícii finančné prostriedky,
ktoré poskytol žalovanému, ale nemal za ich používanie žalovaným zaplatenú ani odplatu, resp. odmenu
rovnajúcu sa úroku z úveru a navyše ani finančné prostriedky, ktoré mu mal žalovaný priebežne vracať.
V tejto veci zvýraznil tiež, že odvolací súd vyslovil názor, že rozhodnutie NS SR R 59/98 je možné na

prejednávanú vec aplikovať, avšak s takým výkladom, že pokiaľ žalobca ako veriteľ odstúpil od zmluvy
o úvere tým, že vyhlásil jej predčasnú splatnosť preto, že dlžník nesplácal úver riadne a včas, a teda od
zmluvy odstúpil, má právo na účtovanie úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania označovaných ako
tzv. sankčné úroky v zákonnej alebo v dohodnutej výške, s poukazom na § 369 Obchodného zákonníka
až do splatenia celej poskytnutej sumy, vrátane úrokov z úveru, pretože tieto sú súčasťou peňažného

záväzku dlžníka. S poukazom na rozhodnutie R 59/1998 nie je preto možné dospieť k názoru, že NS
SR jednoznačne vyslovil, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov iba do splatnosti
dlhu, keďže o takomto nároku nerozhodoval ani okresný súd a ani NS SR. Navyše, rozhodnutie NS
SR vychádzalo z právneho stavu v čase, keď výška úrokov z omeškania nebola zákonom limitovaná.
Odvolateľ tiež zdôraznil, že či už oznámenie žalobcu, že sa celý úver stal splatný alebo odstúpenie od

zmluvy,nevylučujú,abyboldlžníkpriomeškanísvrátenímúverupovinnýplatiťakoúrokyzúveruajúroky
z omeškania. V ďalšom odvolateľ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 8Co/193/2017-88
zo dňa 7.12.2017, z ktorého zdôraznil, že Obchodný zákonník ani zák. č. 129/2010 Z.z. nevylučujú
dohodu účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do splatenia úveru,pričom poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Odo 657/2005, podľa ktorého nie je možné vylúčiť,
aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom
skutočneužívaná(dojejfaktickéhovráteniaveriteľovi),tedaajzadobu,počasktorejjedlžníkvomeškaní

so splnením záväzku. Využitie práva veriteľa na zosplatnenie mení len splatnosť úveru, t.j. peňazí,
nie ich cenu vyjadrenú v úroku a nemôže samo osebe veriteľovi privodiť zhoršenie (a dlžníkovi len
preto, že je spotrebiteľom zlepšenie) jeho práv. Odkázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č.k.
7Co/366/2017-84 zo dňa 30.11.2017, podľa ktorého záverov zmluvné úroky sú odplatou za poskytnutie
peňažnýchprostriedkovnazákladeúverovejzmluvy,predstavujúcenuúveruadlžníkjepovinnýichplatiť

od okamihu reálneho poskytnutia peňazí až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v
omeškaní. Z rozsudku NS ČR sp. zn. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21.8.2014 zdôraznil, že zákonné úroky z
omeškania nenahradzujú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali. Odvolateľ poukázal
tiež na to, že návrh zákona (neskôr prijatý pod č. 106/2014 Z.z.) z roku 2013, ktorým sa mal meniť a
dopĺňať Občiansky zákonník, obsahoval pod č. 1 ustanovenie, ktorým sa navrhovalo doplnenie § 59 ods.
9 Občianskeho zákonníka v znení „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi

len do uplatnenia práva podľa § 565.“ Táto navrhovaná zmena ale nebola nikdy legislatívne prijatá
a neexistuje žiadne ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu.
Pokiaľ súd prvej inštancie odkazuje na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, vyslovil názor, že zo
znenia petitu, ako aj z povahy preskúmavacej právomoci ÚS SR je zrejmé, že ÚS sa v danom prípade
nielenže nevyjadril k meritu odvolania, t.j. k úrokom po zosplatnení, ale tak ani nemohol učiniť.

10. V ďalšej časti odvolania žalobca namietal, že súd prvej inštancie pri priznaní možnosti plnenia
dlhu v splátkach postupoval v rozpore so zákonom s tým, že výkon práva, ktorý motivuje k neplneniu
si zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou
Civilným sporovým poriadkom, keď navyše splatenie istiny bude trvať neprimerane dlho, takmer tri roky.

Žalovaná si pritom nesplnila dôkaznú povinnosť, resp. nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by skutočne
odôvodňovalijejnepriaznivúfinančnúsituáciuasúdnemoholmaťuvedenépreukázané.Vtejtosúvislosti
žalobca opätovne odkázal na početné rozhodnutia Krajských súdov SR, Krajského súdu v Trnave
č.k. 24Co/322/2016-85 zo dňa 1.3.2017, podľa záverov ktorého žalobca má nepochybne právo, aby
mu jeho pohľadávka bola zaplatená v primeranej lehote a toto právo žalobcu nemôže byť porušené

len preto, že žalovaný berie na seba záväzky až v takej výške, že zjavne nie je schopný ich plniť,
rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/33/2017-62 zo dňa 22.2.2017, z ktorého zdôraznil, že
bolo by v príkrom rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu, aby sa dlh splácal v menších mesačných
splátkach, ako bolo dohodnuté v zmluve; rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/91/2017-138 zo
dňa 16.5.2017, podľa ktorého priznanie dlhu v splátkach musí byť dostatočne odôvodnené konkrétnymi

majetkovými pomermi strany; rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co/39/2017-99 zo dňa 28.6.2017, v
zmysle ktorého výnimočné oprávnenie na uhradenie dlhu v splátkach musí byť dostatočne odôvodnené
konkrétnymi majetkovými pomermi strany; rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 17Co/17/2017-63
zo dňa 27.7.2017, v ktorom odvolací súd vytýkal prvoinštančnému súdu, že z odôvodnenia nebolo
zrejmé, či a akým spôsobom mal súd preukázané tvrdenia žalovaného o jeho majetkových a sociálnych

pomeroch; rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/145/2017-85 zo dňa 31.7.2017,
v zmysle záverov ktorého súd musí ex offo prihliadnuť na osobné a majetkové pomery strán, výšku
priznanéhoplnenia,platobnúschopnosťžalovaného,prejavenúsnahuoplnenie,dobu,poktorúbytýmto
spôsobom došlo k zaplateniu dlžnej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka
na úkor veriteľa a aby svojou dĺžkou nepoprela samotný účel súdneho konania, pričom rozhodnutie musí

byť náležite odôvodnené; rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č.k. 8Co/34/2017-97 zo dňa 15.6.2017,
podľa ktorého iba tvrdenie o zárobku nepreukazuje majetkové pomery; rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove č.k. 9Co/83/2017-60 zo dňa 7.9.2017, podľa ktorého medze sudcovskej úvahy sú dané účelom
právnej úpravy, predovšetkým však majú vychádzať z konkrétnych zistení; Krajského súdu v Nitre č.k.
8Co/157/2017-47 zo dňa 7.9.2017, v zmysle záverov ktorého pokiaľ súd nemal preukázané závery o

finančnej situácii žalovanej, nemohol ich použiť a vychádzať z nich pri rozhodnutí; Krajského súdu v
BanskejBystricič.k.43Co/18/2017-95zodňa21.9.2017,vktoromodvolacísúdvytýkaprvoinštančnému,
že rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie umožnenia splácania dlhu v splátkach; Krajského súdu v
Banskej Bystrici č.k. 15Co/185/2017-136 zo dňa 27.9.2017, z ktorého zdôraznil, že povolenie splátok
žalovaným na zaplatenie súdom priznaného peňažného plnenia žalobcovi, teda plnenia priznaného v

dôsledku neplnenia zmluvnej povinnosti žalovaných spočívajúcej v nedodržaní povinnosti postupného
splácania dohodnutého v zmluve, by bolo v podstate v rozpore s cieľom, ktorý žalobca žalobou sledoval,
naviac výška súdom povolených splátok je nižšia ako bolo výška splátky v zmysle úverovej zmluvy,
vyhovenie žiadosti o splátky by bolo zjavne nespravodlivé, pretože žalobca má nepochybne právo,aby mu bola pohľadávka zaplatená v primeranej lehote; rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k.
4Co/320/2017-154 zo dňa 29.9.2017, podľa ktorého pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol o povolení
splátok bez náležitého zistenia pomerov na strane žalovaného, jeho rozhodnutie v tomto smere vyznieva

nepresvedčivo a arbitrárne; Krajského súdu v Nitre č.k. 6Co/226/2017-95 zo dňa 25.10.2017, z ktorého
zdôraznil, že súd pripúšťajúci možnosť zaplatenia dlhu v splátkach musí rozhodnutie presvedčivo
zdôvodniť.

11. V závere odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovanú
uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov
konania aj odvolacieho vo výške zaplatených súdnych poplatkov. K odvolaniu pripojil žalobca kópie
niektorých z rozhodnutí, na ktoré v odvolaní odkazoval.

12. Žalovaná odvolanie nepodala a k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu v časti zamietnutia žaloby v úroku nie
je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie tejto časti rozsudku

(§ 187 CSP), avšak v časti splatnosti priznanej pohľadávky bolo nevyhnutným rozsudok súdu prvej
inštancie aj v spojení so závislým výrokom o náhrade trov prvoinštančného konania zrušiť a vec mu
v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) v spojení s §
391 ods. 1 CSP).

14. Keďže rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti prvej výrokovej vety s výnimkou
splatnosti uloženej povinnosti, nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán, nadobudol právoplatnosť
a nepodliehal tak prieskumu odvolacieho súdu. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bola tá časť
rozsudku, ktorou súd povolil žalovanej splniť uloženú povinnosť v splátkach po 45,- Eur pod hrozbou
straty výhody splátok a druhá výroková veta, ktorou súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol v časti úroku z

úveru za čas po jeho splatnosti, ku ktorej došlo zosplatnením k 17.2.2017, a to vychádzajúc z dôvodov
uplatnených žalobcom v podanom odvolaní popísaných vyššie.

A. K ÚROKU Z ÚVERU ZA ČAS PO JEHO ZOSPLATNENÍ

15. Žalobca si podanou žalobou voči žalovanej okrem priznaných súm s príslušenstvom uplatňoval aj
úrok z úveru vo výške 17,90% ročne z nezaplatenej istiny 1.528,92 Eur od 18.2.2017 (nasledujúceho
dňa po datovaní výzvy na predčasné splatenie úveru) do zaplatenia, v ktorej časti súd prvej inštancie
žalobu ako nedôvodnú zamietol s odôvodnením v ods. 22 preskúmavaného rozsudku, ktorého obsah je
zhrnutý v ods. 6 tohto rozsudku. Súd prvej inštancie v zamietajúcej časti s odkazom na uznesenie ÚS

SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012 zo dňa 18.9.2012 argumentoval v podstate tým, že veriteľovi patria úroky z
úveru len do splatnosti dlhu a po predčasnom mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru
a za obdobie po zosplatnení dlhu do splatenia úveru úroky z omeškania.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o vec
samú a preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a
pretože v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožňuje
s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej zamietajúcej časti, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSPodvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku v zamietajúcej časti, konkrétne v odseku 22. Odvolací súd ani s prihliadnutím
na odvolacie argumenty uplatnené žalobcom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych

záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

17. Odvolací súd si je vedomý, že súdna prax v otázke nároku na úroky z úveru za čas po jeho
predčasnom zosplatnení nie je jednotná, o čom svedčia i žalobcom v odvolaní poukázané rozhodnutia
krajských súdov, avšak v tejto otázke sa odvolací súd prikláňa k názoru, že veriteľovi patria úroky z

úveru len na čas do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba
úroky z omeškania. Odvolací súd sa pritom obdobne ako prvoinštančný, opiera o judikatúru vyšších
súdov, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa v danom prípade. Závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v
rozhodnutí pod č. R 59/1998 (sp. zn. 4 Cdo 143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského
súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný
súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k

tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru

a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

18. Nie je teda podložené tvrdenie odvolateľa, že v predmetnom rozhodnutí ústavný súd sa k meritu
odvolania nevyjadril. Aj odvolací súd zastáva názor, že ak spotrebiteľ po zosplatnení už nemá právny titul
peňažnéprostriedkyveriteľaužívať,nietdôvodu,abyveriteľinkasovalúrokynáležiacemuprioprávnenej

držbe finančných prostriedkov spotrebiteľom, náležia mu ale úroky z omeškania.

19. S poukazom na uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
zamietajúcej časti s použitím ust. § 381 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

B. K UMOžNENIU Žalovanej splniť povinnosť v splátkach

20. Rozhodnutie umožniť žalovanej uhradiť žalobcovi priznanú pohľadávku v splátkach po 45,-
Eur mesačne, súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na § 232 ods. 3 a 4 CSP v odseku 21.
preskúmavaného rozsudku, ktorého obsah je uvedený vyššie. Prvoinštančný súd pritom vychádzal z

pomerov žalovanej s tým, že zo zamestnania dosahuje príjem 400,- Eur, žije v spoločnej domácnosti s
rodičmi a sestrou, na domácnosť prispieva 100,- Eur a spláca ďalšiu pôžičku 61,- Eur. Súd na základe
toho dospel k záveru, že splátky vo výške 45,- Eur mesačne, ako ich navrhla žalovaná, sú primerané.
Z obsahu spisu pritom vyplýva, že súd pri posudzovaní pomerov žalovanej vychádzal výlučne len z jej
výpovede na pojednávaní, žalovaná na tieto svoje tvrdenia nenavrhla ani nepredložila žiadne dôkazy a

súd ju na predloženie dôkazov ani nevyzval.

21. V zmysle § 232 ods. 2 a 4 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný
márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak (ods. 2). Lehota na plnenie je 3 dni a
plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu (ods. 3). Ak

súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa plnenia a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť
týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť,
že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia (ods. 4).

22. Vyššie citované procesné ustanovenia umožňujú súdu, aby v určitých odôvodnených prípadoch určil

dlhšiu paričnú lehotu ako je 3 dni, pričom pri širšom výklade citovaných ustanovení v ich vzájomnom
kontexte je nutné dospieť k záveru, že súd môže umožniť uhradenie dlhu aj v splátkach, ktorých rozsah
a podmienky zročnosti musí v rozhodnutí určiť. Pri určení, že peňažné plnenie sa môže realizovať
v splátkach, resp. pri určení dlhšej lehoty na splnenie povinnosti, je nutné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu. Súd pritom musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery strán, výšku priznaného

plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, prejavenú snahu o plnenie, dobu, po ktorú by došlo k
zaplateniu dlžnej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa,
pričom závery súdu o určení dlhšej ako zákonnej paričnej lehoty musia byť vždy náležite odôvodnené.23. V danom prípade ale súd prvej inštancie vychádzal iba z čiastkových a neúplných tvrdení žalovanej,
ktoré naviac neboli podložené žiadnym dôkazom. V tejto veci, keďže ide o spotrebiteľský spor, pritom
v zmysle § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Pokiaľ je predmetom
konania plnenie pôvodne dojednané v splátkach, v záujme zachovania spravodlivosti je tiež nevyhnutné
prihliadnuť tiež na výšku pôvodne stranami dojednaných splátok, pričom výška splátok dlhu umožnená
súdom by zásadne nemala byť nižšia, výhoda poskytnutá žalovanej strane v podobe umožnenia uhradiť
dlh v splátkach, nesmie byť neprimeraná nevýhodnosti postavenia žalobcu, nesmie porušovať rovnosť

účastníkov občiansko-právnych vzťahov v zmysle § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak súd rozhodne o
povolení splátok uloženej povinnosti bez náležitého zistenia rozhodných pomerov na strane žalovaného,
rozhodnutie je nepresvedčivé a nesie prvky arbitrárnosti.

24. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

26. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

27. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie

(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

28. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

29. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,

vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

30. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.31.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v

závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

32. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením časti rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám
realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu

právanaspravodlivýproces,pričomspoukazomnamieruzlyhaniasúduprvejinštancie,keďrozhodnutie
v relevantných záveroch vo vzťahu k splatnosti riadne a dostatočne neodôvodnil ani nepodložil dôkazmi,
nie je dobre možné tento nedostatok napraviť až v konaní pred odvolacím súdom.

33. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
rozsahu splatnosti dlhu, s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP včítane závislého výroku o náhrade

trov konania, § 379 písm. a) CSP zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

34. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vyhodnotiť požiadavku žalovanej
na umožnenie jej uhradiť uloženú povinnosť v splátkach v zmysle § 232 ods. 2 a 4 CSP, za

tým účelom v súlade s ust. § 295 CSP zabezpečiť potrebné dôkazy, následne komplexne zohľadniť
všetkyokolnostinielennastranežalovanejapotomopätovnerozhodnúťosplatnostiuloženejpovinnosti,
pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom
rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov nielen prvoinštančného, ale aj tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

35. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).