Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. december 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/284/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116229163
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5116229163.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: A. U., nar.
XX.XX.D., bytom U. XXX, štátna občianka SR proti žalovanému: Consumer Finance Holding, a. s., so
sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130, právne zastúpenému spoločnosťou Beňo &
partners advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, Poprad, IČO: 44 250

029, v konaní o zaplatenie sumy 1.647,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 41Csp/176/2016-95 zo dňa 26.05.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j ea vec mu v r a c i ana ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobkyne zamietol, žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

2. Z doložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobkyňa si uplatňuje voči žalovanému nároky vzniknuté
z titulu bezdôvodného obohatenia odvodzujúceho od uzavretej žiadosti a zmluvy o poskytnutie pôžičky
(o spotrebiteľskom úvere) č. 960522 zo dňa 29.04.2013, znejúcej na sumu 3.200,- eur. Žalobkyňa
zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej
zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Pri zákonnom posudzovaní

konkrétneho prípadu súd preto vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a dospel
k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe predmetnej zmluvy
je vzťahom občianskoprávnym a na predmetnú zmluvu sa tak hľadí ako na typovú spotrebiteľskú
zmluvu. Súd má tak za to, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou je potrebné kvalifikovať
ako vzťah spotrebiteľský. Z predloženej zmluvy je možné ustáliť, že poskytnutú pôžičku sa žalobkyňa
zaviazala splácať v 60 mesačných splátkach vo výške 99,80 eur, so splatnosťou do 20. dňa v príslušnom

kalendárnom mesiaci, s končenou splatnosťou 04/2018, RPMN vo výške 28,2 %, priemernou hodnotou
RPMN 19,53 % fixnou ročnou úrokovou sadzbou 32 % a celkovými nákladmi spotrebiteľa 2.588,40 eur.
Keďže sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., súd najskôr
v rámci predbežnej otázky zisťoval, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti
v zmysle § 9 ods. 2 tohto zákona. Preskúmaním obsahu zmluvy, súd zistil, že v predloženej zmluve
o spotrebiteľskom úvere absentuje obligatórna náležitosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2

písm. f), t. j. konečná splatnosť úveru a k), t. j. výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Ustanovenie zmluvy, ktoré stanovovalo termín poslednej splátky úveru, t.j. konečnú splatnosť
úveru 4/2018, pričom celková doba trvania zmluvy z obsahu zmluvy tiež nevyplýva a táto sa nedá s
určitosťou, bez pochýb, ustáliť ani z údaju o počte splátok 60, nemožno podľa názoru súdu považovať
za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu, spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského úveru

už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej
splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým konkrétnym dňom, mesiacom a rokom. Takýto údajvšak stranami sporu uzavretá zmluva neobsahovala. Aktom, ktorým by boli dojednané náležitosti v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nie sú podľa názoru súdu ani obchodné podmienky. Preto
tvrdenie žalovaného ohľadne obsahu podstatných náležitostí zmluvy v previazaných komponentoch v

podobe štandardných európskych informácii o úvere, obchodných zmluvných podmienok, považoval
súd za právne bezvýznamné. Obchodné podmienky majú slúžiť k tomu, aby nebolo nutné do každej
zmluvy prepisovať dojednania technického alebo vysvetľujúceho charakteru; nesmú však slúžiť k tomu,
aby v nich boli obsiahnuté dojednania predstavujúce podstatné náležitosti alebo dojednania, ktoré sú
pre spotrebiteľa nevýhodné. Na uvedenom závere súdu nemení nič ani údaj obsiahnutý v štandardných

európskych informáciách o úvere o uzavretí zmluvy na dobu určitú, nakoľko ani vychádzajúc z tohto
uvedenéhoúdajuniejemožnébezakýchkoľvekmatematickýchoperáciistanoviťpresnýdátumkonečnej
splatnosti úveru. Rovnako má okresný súd za to, že pre konštatovanie splnenia obligatórnej náležitosti
nepostačujeexistenciasplátkovéhokalendára,ktorýbolnaviacžalobkynidoručenýažvčasepopodpise
predmetnej zmluvy. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v
čase uzavretia zmluvy z prejednávanej veci bolo tiež uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým
je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9
ods. 2 písm. k) zákona, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského
úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným

iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj
vyčíslenie toho, aká časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky (u
každej takejto čiastkovej položky osobitne). V splátke by mala byť oddelene uvedená výška splátky
istiny, výška splátky úroku a výška splátky poplatkov. Podľa zistenia súdu to však v danom prípade
tak nebolo a požiadavka na presnosť vyžadovaná uvedeným ustanovením splnená preto nie je. Súd

dodáva, že uvedenie časti, ktorá z každej splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, na splatenie
úrokov a splatenie prípadných poplatkov, je podľa súdu potrebné i preto, aby veriteľ nemal možnosť
celú zaplatenú splátku použiť na úhradu úrokov (prípadne poplatkov). Neuvedenie tejto náležitosti by
mohlo spôsobiť, že hoci odporca spláca úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je, nakoľko ním
uhrádzanésplátkysapoužívajúvcelomrozsahunaúhradupríslušenstva,zktoréhodôvodunedochádza

k poníženiu dlžnej istiny. Len vtedy, pokiaľ je presne vymedzené, aká časť splátky sa použije na úhradu
istiny a aká časť na úhradu príslušenstva, je vylúčené, aby vznikli pochybnosti o tom, ako mali byť
zaplatené splátky započítavané na úhradu dlžného úveru s príslušenstvom. Uvedenie tejto náležitosti
v súlade s vyššie uvedeným výkladom z predmetných zmlúv o úvere nevyplýva. V tejto súvislosti súd
poukazuje aj na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/142/2016 zo dňa 22.06.2016, sp. zn.

6Co/107/2016 zo dňa 27.04.2016, či sp. zn. 6Co/170/2015 zo dňa 17.06.2015 a tiež na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 3Sžo/19/2012 zo dňa 12.03.2013. V tejto súvislosti súd pre úplnosť dôvodov tohto
rozhodnutiaupriamujepozornosťajnaprávnyzáverKrajskéhosúduvŽilineobsiahnutývrozsudkochsp.
zn. 6Co/30/2017 zo dňa 26.04.2017 a sp. zn. 7Co/61/2017 zo dňa 26.04.2017, a to k rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-42/15 zo dňa 09.11.2016. Krajský súd v Žiline konštatoval, že vzhľadom na explicitné znenie

zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny,
splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku C 42-15 vyložil toto ustanovenie
eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova by „zlomil“
vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy

účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda
môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a aj naznačený postup (nepriamy účinok) nebude možný,
pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem. Okresný súd sa so záverom krajského súdu plne
stotožňuje. V nadväznosti na uvedené tak súd konštatuje, že nemožno uvažovať o nepriamom účinku
smernice. V prípade keby bol nepriamy účinok priznaný, aj v tomto prípade by išlo o výklad contra

legem, nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch definuje predmetné obligatórne náležitosti inak ako
dotknutá smernica. Vzhľadom na uvedené, z dôvodu absencie náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a k)
citovaného zákona sa v zmysle § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý úver na základe predmetných
zmlúv považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov už v dôsledku absencie jednej obligatórnej náležitosti vyžadovanej citovaným zákonom,

súd pre rozhodnutie vo veci, resp. pre rozhodnutie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného
spotrebiteľského úveru ako prejudiciálnej otázky, nepovažoval za nevyhnutné sa bližšie zaoberať
dôvodmi uvádzanými v súvislosti s absenciou náležitosti - druh spotrebiteľského úveru. Odôvodnenie
rozhodnutia v tomto smere považoval vzhľadom na vyššie uvedené právne závery za nadbytočné. Súddospel k záveru, že žalovanému tak v danom prípade nemohol vzhľadom na ustanovenie § 11 ods. 1
Zákona o spotrebiteľských úveroch vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie akýchkoľvek úrokov alebo
poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu tak vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné

obohatenie. Žalovaný mal pri právnom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských
úverov nárok len na zaplatenie čistej istiny úveru, t. j. skutočne poskytnutých finančných prostriedkov
úveru, t. j. 3.200,- eur. Pokiaľ ide o zisťovanie rozsahu bezdôvodného obohatenia žalobkyňa tvrdila,
že bezdôvodné obohatenie žalovaného predstavuje sumu 1.647,72 eur, nakoľko celkovo zaplatila
sumu 4.847,72 eur, z čoho 3.200,- eur bola istina a 1.647,72 eur boli splátky úrokov a poplatkov.

Uvedené tvrdenia však žalobkyňa relevantným spôsobom nepreukázala, súdu nepredložila v tomto
smere žiadne dôkazy. V danom prípade má súd v intenciách vyššie uvedeného za to, že jednoznačné
preukázanie rozsahu bezdôvodného obohatenia nie je vecou súdu, ale ako bremeno tvrdenia zaťažuje
žalobkyňu, ktorá od žalovaného zaplatenie sumy 1.647,72 eur požaduje. Bolo preto povinnosťou
žalobkyne nielen splniť povinnosť tvrdenia o vzniku a rozsahu bezdôvodného obohatenia, ale aj
tieto jej tvrdenia preukázať, a to označením a zároveň predložením relevantných dôkazov. V danom

prípade však žalobkyňa dôkaznú povinnosť nesplnila. Súdu nepredložila žiadne relevantné dôkazy
preukazujúce jej tvrdenie o rozsahu bezdôvodného obohatenia, čo bolo v danej veci vzhľadom na
predmet konania rozhodujúcou skutočnosťou. Listinné dôkazy preukazujúce jej tvrdenie o rozsahu
bezdôvodného obohatenia v žalobe ani neoznačila. Žalobkyňa ani napriek výzve súdu v súlade s
§ 167 ods. 3 CSP, poučeniu podľa § 153 a § 154 CSP (č. l. 67 spisu) v tam súdom stanovenej

lehote neoznačila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ani nepredložila relevantné dôkazy. Súd
tak dospel k záveru, že za daného stavu a iba na základe skutkových tvrdení žalobkyne bez ich
následného relevantného preukázania nemôže žalobe ako dôvodnej vyhovieť. Súd tak bez doloženia
relevantných dôkazov nemohol preskúmať výšku a správnosť uplatneného nároku 1.647,72 eur. Súd
má za to, že žalobkyňa si svoje povinnosti vyplývajúce jej z dôkaznej povinnosti nesplnila, neuniesla

tak dôkazné bremeno. Procesným dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je zamietnutie žaloby,
preto súd žalobu žalobkyne zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola počas konania v
spore zastúpená právnym zástupcom (advokátom), okresný súd dospel k záveru, že nebolo možné
aplikovať ustanovenia § 295 a § 296 CSP. Žalobkyňa v tomto prípade nemala postavenie slabšej strany
v konaní, pretože disponovala kvalifikovanou právnou pomocou. Bola tak vytvorená procesná situácia

pre dodržanie zásady rovnosti strán.

3. Súd mal za to, že právny zástupca žalobkyne vystupoval v postavení žalobkyňou splnomocneného
advokáta bez ďalšieho až do momentu uplatnenia sudcovskej koncentrácie zo strany súdu. Po uplatnení
sudcovskej koncentrácie v spore právny zástupca žalobkyne súdu najskôr oznámil, že nie je advokátom

žalobkyne, no vzápätí tvrdil, že žalobkyňu ako advokát zastupuje a vypovedá plnú moc. Takéto
správanie právneho zástupcu žalobkyne možno podľa názoru súdu vyhodnotiť ako nevhodné obštrukcie
a účelové správanie právneho zástupcu podmienené právnym záverom súdu smerujúcim k neuneseniu
dôkazného bremena žalobkyne vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu v súvislosti s vyššie uvedeným
neskorým uplatnením prostriedku procesného útoku. K vypovedaniu plnej moci okresný súd uviedol,

že splnomocnenec vypovedá plnú moc v prvom rade splnomocniteľovi a až ex post túto skutočnosť
oznamuje voči súdu či voči tretím osobám. Postup vypovedania plnej moci žalobkyni bez jej vedomia
v danej veci len voči súdu tak nemožno považovať za správny. Pre advokáta a jeho oprávnenie
jednostranne vypovedať splnomocnenie vyplývajú obmedzenia aj z interných predpisov Slovenskej
advokátskej komory. V tejto súvislosti súd poukázal na ust. § 22 ods. 1 až 3 Zákona o advokácii. Tiež

poukázal na ust. § 33b ods. 6 Občianskeho zákonníka.

4. Výrok o trovách konania sa opiera o ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.

5. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Odvolanie odôvodňuje

ust. § 365 ods. 1 písm. f), h), e) CSP. Poukazuje na to, že CSP vychádza zo zásady tzv. formálnej
pravdy. Zásada tzv. formálnej pravdy je v CSP premietnutá napr. v ust. § 151 ods. 1 CSP, v zmysle
ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V
zmysle odbornej literatúry skôr, ako súd v sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu dôkazov, uvedie,
ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. Táto klasifikácia má pre ďalší procesný

postup súdu zásadný význam. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu vyhodnotiť
ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. V sporovom konaní však súd nevykonáva dôkazy na
vyhodnotenienespornýchskutkovýchtvrdenístrán.Nespornéskutkovétvrdeniasisúdosvojíakozistený
skutkový stav. To neplatí iba výnimočne, ak existuje dôvod na pochybnosť o pravdivosti nespornýchskutkových tvrdení. Žalovaný ani v odpore, ani vo svojich iných písomných podaniach, ani na ústnom
pojednávaní nepoprel výšku nároku žalobkyne, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľský úver
poskytnutý na základe zmluvy preplatila o žalovanú sumu nad rámec poskytnutej istiny. Žalovaný sa

obmedzil len a len na právnu obranu spočívajúcu v tvrdení, že zmluva spĺňa náležitosti zákona a nie je
ju možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov. V zmysle vyššie uvedeného odborného právneho
názoru okresný súd pochybil a konal ultra vires, keď napriek skutočnosti, že skutkové tvrdenie o výške
uplatneného nároku bolo medzi stranami nesporné, žalobu zamietol, a to pre neunesenie dôkazného
bremena. Súd si mal skutkové tvrdenie o výške nároku, navyše nerozporované žalovaným, osvojiť ako

zistený skutkový stav a v tejto súvislosti nebolo nevyhnutné vykonať na jeho preukázanie žiaden dôkaz.
Jediný prípad, keď by takto súd postupovať nemusel, by bolo v prípade, ak by mal dôvodnú pochybnosť
o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení. Súd však takúto dôvodnú pochybnosť neindikoval ani
v písomných podaniach ani na ústnom pojednávaní, ani v odôvodnení rozsudku. Ak by odvolací
súd mal za preukázané, že neuniesla dôkaznú povinnosť, hoci výška nároku žalobkyne bola medzi
stranami nesporná, poukazuje na skutočnosť, že jej zástupca na ústnom pojednávaní navrhol ako

dôkaz pohyby na jej internetbankingu, ktoré by ako dôkaz podporovali nerozporované skutkové tvrdenia
o výške nároku. Potom, ako zástupca žalobkyne súdu oznámil vypovedanie plnomocenstva, súd z
dôvodov koncentrácie konania tento dôkaz nepripustil. Súd však postupoval nesprávne, nakoľko v
danom čase nemohol uplatniť koncentračnú zásadu, nakoľko v tom čase už v konaní nebola zastúpená.
Navyše dôkaz navrhnutý bol, len súd ho nevykonal. V súlade s ust. § 384 ods. 2 CSP žiada doplniť

dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov, a to pohybov na jej bankovom účte, ktoré preukazujú, že
celkovo žalovanému zaplatila sumu 4.847,72 eur, čo po odrátaní istiny vo výške 3.200,- eur predstavuje
výšku nároku, a to 1.647,72 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolacie dôvody navrhuje, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok, a to tak, že zaviaže žalovaného, aby žalobkyni zaplatil sumu 1.647,72
eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.647,72 eur od 20.10.2016 do zaplatenia a

zároveň jej súd priznal nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uvádza, že naďalej zastáva názor, že nie sú dané
dôvody pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. V tom smere sa v celom rozsahu pridržiava svojej
argumentácie. No pokiaľ ide o žalobkyňou uplatňovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,

žalovaný sa so záverom súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje. Nie je pravdivým tvrdenie
žalobkyne, že žalovaný nerozporoval výšku jej nároku na bezdôvodné obohatenie, nakoľko je zrejmé
z každého písomného či ústneho prednesu žalovaného, že tento v žiadnom prípade neuznával a
neuznáva ani základ nároku, resp. danosť nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Logicky teda nemožno dospieť k inému záveru ako k tomu, že žalovaný celý nárok žalobkyne považoval

zanedôvodnýaneuznávalho.Poukazujenaust.§153CSP,akoajust.§154CSP.Žalobkyňaakostrana
sporu bola súdom prvej inštancie riadne poučená v zmysle citovaných ustanovení, no napriek výzve
súdu relevantné dôkazy svedčiace o výške ňou tvrdeného bezdôvodného obohatenia nepredložila,
a teda súd prvej inštancie jednoznačne správne konštatoval, že neuniesla v tomto smere dôkazné
bremeno, a preto žalobu zamietol. Pokiaľ ide o žalobkyňou prednesený návrh v odvolaní na doplnenie

dokazovania, žalovaný poukazuje na ust. § 366 a § 373 CSP. Žalobkyňa mala a mohla uplatniť aj teraz
dodatočne uplatňovaný prostriedok procesného útoku v konaní pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ tak
napriek poučeniu súdom neurobila, je potrebné vychádzať z vyššie citovaného zákonného ustanovenia.
Žalovaný tvrdí, že tento ňou uplatňovaný prostriedok nemožno subsumovať pod žiaden z dôvodov
taxatívne vymedzených v § 366 pod písm. a) - d) CSP, a teda je logické, že ani odvolací súd by na tento

prostriedok nemal prihliadnuť. Vzhľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že odvolanie žalobkyne
nie je dôvodné. Uplatňuje si náhradu trov konania v odvolacom konaní.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobkyne v
rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b)
CSP a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné. Okresný súd svojím nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom.9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, musí jej byť však umožnené
procesné práva uplatniť. Pod pojmom procesný postup možno rozumieť faktickú, vydaniu konečného
rozhodnutia predchádzajúcu činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samotnú procedúru prejednania veci.

Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces potom možno rozumieť, ak súd svojou činnosťou
alebo nečinnosťou v konaní, ktoré predchádza vydaniu meritórneho rozhodnutia, znemožní strane sporu
realizáciu jej procesných oprávnení, ktoré jej z príslušného procesného predpisu - CSP vyplývajú.

10. Civilný sporový poriadok priniesol nové procesné inštitúty, cieľom ktorých je zachovanie
kontradiktórnosti civilného sporového konania. Ide o prostriedky procesného útoku a procesnej obrany,

ktoré je možné uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania.

11. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä: 1. skutkové tvrdenia,
2. popretie skutkových tvrdení protistrany, 3. návrhy na vykonanie dôkazov, 4. námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov, 5. hmotnoprávne námietky.

12. Strany majú povinnosť predovšetkým pravdivo a úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 1, 2 CSP).

13. Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak
strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o
predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (§ 151 ods.1, 2 CSP).

14. Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas.
Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších

úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne,
uvedie to v odôvodnení rozhodnutia (§ 153 ods.1,2,3 CSP).

15. Pokiaľ ide o súdenú vec, okresný súd došiel po vykonaní dokazovania k záveru, že základ
nároku uplatňovaný v konaní žalobkyňou voči žalovanému je daný. Žalobkyni vznikol nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Okresný súd však dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala jeho výšku
(keď nepreukázala, koľko žalovanému plnila) a na preukázanie výšky nároku nepredložila súdu včas
relevantné dôkazy.

16. Žalobkyňa tento záver súdu namieta a poukazuje na jej nesporné skutkové tvrdenia, ktoré žalovaný

nerozporoval. V tomto smere považuje odvolací súd jej odvolanie za dôvodné.

17. Hoci žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu namieta tvrdenie žalobkyne a uvádza, že uplatnený nárok
poprel čo do dôvodu a výšky, toto nemožno stotožňovať s popretím skutkových tvrdení. Možno súhlasiť
so žalovaným, že čo do právneho nároku, poprel uplatnený nárok čo do jeho základu a výšky, nijakým

spôsobom však nerozporoval skutkové tvrdenie žalobkyne, že ku dňu podania žaloby plnila žalovanému
sumu 4.847,72 eur. Kvalifikovane rozporovať toto skutkové tvrdenie žalobkyne by znamenalo toto
tvrdenie poprieť a zároveň uviesť vlastné tvrdenie o výške plnenia zo strany žalobkyne žalovanému
na účely predmetnej zmluvy. Z obsahu spisu však takéto kvalifikované popretie skutkového tvrdenia
žalobkyne, že žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere plnila sumu 4.847,72 eur,

nevyplýva. Pokiaľ potom nedošlo ku kvalifikovanému popretiu uvedeného skutkového tvrdenia, bolo
povinnosťou súdu ho považovať za nesporné, ak sa nevyskytla dôvodná pochybnosť o jeho pravdivosti.
Takáto pochybnosť však z obsahu spisu ani z odôvodnenia rozsudku nevyplýva.18. Ak by aj napriek uvedenému súd považoval skutkové tvrdenie za sporné, vychádzajúc zo základných
zásad, na ktorých je postavený Civilný sporový poriadok (predovšetkým zásada spravodlivosti a zásada
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia), musí sa to strana sporu dozvedieť a na takto vzniknutú procesnú

situáciu musí mať priestor zareagovať.

19. Povinnosť súdu oznámiť stranám, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové
tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, tiež uviesť svoje
predbežné právne posúdenie veci, vyplýva súdu z ust. § 181 CSP.

20. Túto povinnosť si súd musí splniť jasne a zrozumiteľne, čo však v súdenej veci konštatovať nemožno.
V súdenej veci sa uskutočnilo jedno pojednávanie konané dňa 26.05.2017, pričom vychádzajúc zo
zápisnice o tomto pojednávaní, hoci zákonná sudkyňa uviedla v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP svoje
predbežné právne posúdenie, nemožno z obsahu zápisnice konštatovať, že by uviedla, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné. Pokiaľ aj zákonná

sudkyňa na pojednávaní uviedla, že na strane žalobkyne je dôkazné bremeno, aby preukázala, že
žalovaný sa na jej úkor obohatil, v akom rozsahu a v akej výške, takéto vyjadrenie nemožno považovať
za dostatočne určité. Ak sudkyňa považovala za sporné tvrdenie žalobkyne, že žalovanému plnila v
rozsahu 4.847,72 eur, mala to žalobkyni, resp. jej právnemu zástupcovi výslovne uviesť.

21. Napriek uvedenému právny zástupca žalobkyne prítomný na pojednávaní výslovne uviedol, že chce
založiť do spisu dôkaz o vykonaných splátkach, ktorý nemá pri sebe. Uvedený návrh možno považovať
za návrh dôkazu, teda za prostriedok procesného útoku.

22. Nemožno súhlasiť s názorom okresného súdu, že tento dôkaz nebol uplatnený včas. Vzhľadom na

obsah písomných a ústnych (na pojednávaní prednesených) vyjadrení žalovaného možno konštatovať,
že skutkové tvrdenie žalobkyne o výške plnenia žalovanému nebolo kvalifikovaným spôsobom
rozporované, a preto sa mohla žalobkyňa dôvodne domnievať, že ho súd bude považovať za nesporné.
Ak potom súd (hoci neurčito a všeobecne) toto skutkové tvrdenie žalovanej spochybnil, nebolo dôvodu
navrhovaný dôkaz nepripustiť, hoc by to bolo spojené s odročením pojednávania.

23. Odvolací súd nespochybňuje možnosť súdu využiť sudcovskú koncentráciu konania (§ 153
CSP), postup súdu však musí zohľadňovať materiálny princíp, nemôže zodpovedať iba formálnemu
jazykovému výkladu zákona. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany
zdržiavalisporneskorovykonanýmiprocesnýmiúkonmi.Včasnosťpredloženiaprostriedkovprocesného

útoku a obrany musí súd vyhodnotiť v okolnostiach konkrétnej veci. Jednotlivé ustanovenia CSP musia
byť vykladané nie gramaticky, ale tak, aby to zodpovedalo zmyslu a účelu CSP, prihliadajúc na všetky
jeho ustanovenia a predovšetkým základné zásady.

24. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd spôsobom vedenia konania predchádzajúceho vydaniu

napadnutého rozhodnutia, keď z neodôvodnených príčin nepovažoval skutkové tvrdenie žalobkyne o
tom, koľko plnila žalovanému na úhradu spotrebiteľského úveru za nesporné a zároveň jej neumožnil
na toto tvrdenie vykonať ani navrhnutý dôkaz, porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces, z ktorého
dôvodu bolo potrebné jeho rozhodnutie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať, že neostalo bez povšimnutia (hoc táto skutočnosť nie
je predmetom odvolacích námietok, predstavuje však procesné podmienky konania, ktorými sa odvolací
súd musí zaoberať ex offo), že okresný súd sa rozsiahlym spôsobom vyporiadaval, či došlo alebo
nedošlo k účinnému vypovedaniu plnomocenstva zo strany advokáta žalobkyne. V týchto záveroch sa
odvolacísúdstotožňujesozávermisúduprvejinštancie,pokiaľideostavvčasevykonaniapojednávania

a zároveň rozhodnutia súdu prvej inštancie. Uvedený postup právneho zástupcu žalobkyne, keď na
pojednávaní súdu oznámil zánik plnomocenstva bez toho, aby došlo ku kontaktu so žalobkyňou, a
teda k vypovedaniu plnomocenstva vo vzťahu k žalobkyni, možno považovať za účelový. Vzhľadom na
nedostatkyvprocesnompostupesúdu,ktorémalizanásledokporušenieprávažalobkynenaspravodlivý
súdny proces, pre rozhodnutie v súdenej veci odvolacím súdom nie je podstatné, či v čase vyhlásenia

rozsudku súdu prvej inštancie bola alebo nebola žalobkyňa právne zastúpená.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenie, že pre nedostatky v procesnom postupe súdu
predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia bolo porušené právo žalobkyne na spravodlivýproces, odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

27. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku, zachovávajúc princípy
a zásady Civilného sporového poriadku. Predovšetkým bude úlohou súdu prvej inštancie zvážiť,
či a z akých dôvodov považuje za sporné tvrdenie žalobkyne, že žalovanému plnila na úhradu
spotrebiteľského úveru sumu vo výške 4.847,72 eur, ktoré jej skutkové tvrdenie doposiaľ nebolo
kvalifikovane popreté. Ak by súd prvej inštancie považoval toto tvrdenie za sporné, bude jeho úlohou

výslovnenatožalobkyňuupozorniťaumožniťjejvykonaniedôkazovnapreukázanieplnenížalovanému.
Následne súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotí podľa zásad vyplývajúcich z Civilného
sporového poriadku a vyvodí z neho skutkový a právny záver. Úlohou súdu prvej inštancie bude zároveň
zaoberať sa aj skutočnosťou, či dohoda o plnomocenstve medzi žalobkyňou a jej právnym zástupcom
zanikla alebo doposiaľ trvá. Aj keď sa odvolací súd stotožnil s hodnotením zániku plnomocenstva
súdom prvej inštancie, od vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie mohli nastať skutočnosti medzi

žalobkyňou a jej právnym zástupcom, pre ktoré už zastúpenie nemusí trvať. Povinnosťou súdu prvej
inštancie bude zároveň rozhodnúť aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)