Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. august 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/627/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214208408
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214208408.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Advokátska kancelária
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: R. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.
na M., B. XXX, o zaplatenie 594,58 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Komárno zo dňa 4. februára 2016, č. k.14C/632/2014-61, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (do 30.6.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 v zmysle § 12 zákona č. 160/2015

Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 4. februára
2016, č.k. 14C/632/2014-61 návrh (ďalej len „žaloba“ v zmysle § 131 CSP) zamietol a odporkyni (ďalej
len „žalovanej“ v zmysle § 60 CSP) náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (ďalej len „žalobca“ v zmysle § 60
CSP) dňa 29.4.2014 doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť

mu sumu 594,58 € spolu s príslušenstvom a náhradu trov konania, na tom skutkovom základe, že
žalovaná uzatvorila s jeho právnym predchodcom (spoločnosťou VÚB, a.s.) zmluvu o vydaní karty ING
Bonus, predmetom ktorej bolo poskytnutie platobnej karty s úverovým rámcom vo výške 600 €. Ku dňu
postúpenia pohľadávky predstavovala pohľadávka sumu vo výške 782,05 € . Zároveň si uplatnil na
zaplatenie aj úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 594,58 € od 19.10.2013 do zaplatenia.

3.1. Dokazovaním, vykonaným v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu, zistil, že
na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Všeobecná
úverová banka, a.s. dňa 18.10.2013, žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku
voči žalovanej titulom zmluvy o vydanie karty č. 34318535 celkovo vo výške 782,05 €, z ktorej si žalobca
v konaní uplatňuje zaplatenie dlžnej istiny vo výške 594,58 €. Ako vyplynulo z výpisu z karty ING Bonus,
žalovaná v období od 23.11.2009 do 24.9.2010 realizovala titulom karty len jednu kreditnú transakciu

dňa 16.12.2009. Dňa 24.9.2010 právny predchodca žalobcu účtoval žalovanej zmluvnú pokutu za
postúpenie pohľadávky k vymáhaniu vo výške 33,19 €.

3.2. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky a úver mal byť podľa zmluvy splácaný
štandardnou mesačnou splátkou vo výške 20 €, splatnou vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho
mesiaca (bod 6 všeobecných obchodných podmienok).

4.1. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou vznikol dňa 5.11.2009 záväzkovoprávny vzťah titulom zmluvy o vydanie karty ING Bonus,v ktorej bola zakomponovaná i zmluva o úvere poskytnutom do výšky úverového rámca vo výške
600 €. Ide po zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá podlieha režimu zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ako právnickou osobou, ktorá má v

predmete svoje podnikateľskej činnosti poskytovanie pôžičiek a na druhej strane spotrebiteľom ako
fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania.

4.2. Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou spĺňa charakteristiku

štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pripravené pre spotrebiteľa
vopred a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím.
Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné obchodné podmienky, ktoré žalovaná ako dlžník ovplyvniť nemôže,
sú pripravené vopred a pre veľký počet spotrebiteľov.

4.3. Na právny vzťah založený zmluvou o úvere je teda potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia

Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez
odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený
záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku)
nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä
z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti
Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti).

4.4. Na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka

(čo sa týka konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa
spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv).

5.1. S ohľadom na tento záver súdu bolo v konaní potrebné zaoberať sa i skutočnosťou, či
žalobca neuplatňuje premlčaný nárok, zistenie ktorej skutočnosti potom bráni súdu priznať mu

plnenie voči žalovanej ako spotrebiteľovi, keď počnúc účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na
diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. je súd od 13.6.2014 povinný na premlčanie
uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou,

či na premlčanie (konkrétne premlčaciu dobu) uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka.

5.2. Pokiaľ ide aplikáciu novely zákona č. 250/2007 Z. na posudzovaný právny vzťah súd zaujal názor,
že prijatá novela nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná,

ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá prípustná je (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS
16/09 zo dňa 27.10.2010). Predmetnou novelou neboli dotknuté právne skutočnosti, ktoré vznikli počas
platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo odňaté právo žalobcu vzniknuté v minulosti podľa
staršieho zákona (v prejednávanej veci právo na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom), boli
len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne právo s úspechom sa domáhať priznania tohto nároku

v prípade, že tento je premlčaný.

5.3. Pretože predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, na tento právny vzťah
je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie.
Z hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovaného ako spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna

úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu
dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho
zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu z ustanovenia § 266 ods. 5
Obchodného zákonníka ako aj z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ukladá na
právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú

pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka si žalovaný
ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že uzavrel zmluvu podľa
Obchodného zákonníka.6. Z uvedeného právneho názoru súd v prejednávanej veci pri rozhodovaní vychádzal. Premlčacia doba
podľa Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Možnosť
vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ

môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže
po prvýkrát s úspechom podať žalobu na plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívny vymedzuje
začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený
subjekt vie alebo nevie o svojom práve. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento

okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel
o svojom práve. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred
súdom prostredníctvom návrhu na začatie konania.

7. V danej veci na základe vyššie špecifikovanej zmluvy bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský
úver, ktorý sa zaviazala splácať právnemu predchodcovi žalobcu pravidelnými mesačnými splátkami.

Vykonaným dokazovaním (z výpisu z karty ING Bonus za obdobie do 10.11.2009 do 30.9.2013) mal
súd preukázané, že žalovaná realizovala len jednu jedinú kreditnú transakciu v spojení s poskytnutou
kartou s úverovým limitom dňa 16.12.2009, keď celkove zo sumy poskytnutého úverového limitu čerpala
sumu 608 €.

8. Právny predchodca žalobcu účtoval žalovanej zmluvnú pokutu za postúpenie pohľadávky k
vymáhaniu dňa 24.9.2010. Keďže žalovaná splátku splatnú v mesiaci január 2010 (k 20.1.2010) už
neuhradila, súd má za to, že uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej v mesiaci január
2010, sa celá pohľadávka titulom spotrebiteľského úveru stala splatnou, čo bolo dňa 21.4.2010. Týmto
dňom začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 20.4.2013, preto keď konanie v

prejednávanej veci začalo dňa 29.4.2014 doručením návrhu na súd (§ 82 ods. 1O.s.p.), bolo to až po
uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku.

9. Konštatoval, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo žalobcu na uplatnenie jeho (aj keď
premlčaného) nároku žalobou na súde, avšak poznamenáva, že žalobca nárok na vrátenie dlžnej

sumy úveru uplatnil po viac ako štyroch rokoch odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Na uplatnenie takéhoto nároku zo spotrebiteľskej zmluvy musel súd bezpochyby prihliadnuť aj bez
návrhu, konkrétne na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky, ktorá s poukazom na 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa bráni priznať plnenie voči spotrebiteľovi, bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ týchto

skutočností dovolával.

10. Na základe vyššie uvedeného preto žalobu voči žalovanej z dôvodu premlčania uplatneného nároku
zamietol.
11. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení § 397, § 497, §

499, § 502 ods.1 , § 506 Obchodného zákonníka, podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení
platnom od 01.01.2008, § 54 ods.1 ,2 § 100 ods.1, § 101, § 111 a § 879j Občianskeho zákonníka , podľa
§ 23a ods. 1 a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 5b zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 102/2014 Z.z.

12. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.1 OSP a v konaní úspešnej žalovanej nepriznal
náhradu trov konania, pretože si ju neuplatnila.

13.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu a navrhol, aby odvolací súd na základe
ustanovenia § 388 CSP rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe žalobcu
vyhovie resp. ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13.2. Nesúhlasil s tým, že súd na daný prípad aplikoval ustanovenie § 5b ZoOS. Pokiaľ súd na

daný prípad aplikoval ustanovenie § 5b zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa , uviedol,
že nesúhlasí s tým aby v danom prípade súd postupoval podľa tohto ustanovenia, ktoré nadobudlo
účinnosť dňa 1.5.2014. Poukázal na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 5. 1995, PL. ÚS 16/95 ako aj zo dňa 3. 3. 1996, PL.ÚS 36/95,ako aj článok 125 ods. 1 písm. a) a článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolateľ zastáva
názor, že aplikáciou ustanovenia § 5b citovaného zákona v dochádza k značnému narušeniu princípov
právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 a článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu

zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd ,k porušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v článku
1 dodatkového protokolu ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k
nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ak k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej v článku 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.

14.1. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30. 4. 2014 umožňovala spotrebiteľom brániť
sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účel

zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada v § 5b citovaného zákona, v ktorom prikázala
orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú
prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by
zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu.

14.2. Aplikáciou ust. § 5b citovaného zákona na prebiehajúce na súdne konaniu bez ohľadu na to, za
akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo
k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zovretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci

a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b súd porušil zásadu
stanovenúvčlánku152ods.4ÚstavySlovenskejrepubliky,podľaktorejvýkladauplatňovanieústavných
princípov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR.

15.1. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na to, že žalobca si v konaní uplatnil

svoj nárok žalobným návrhom dňa 29.04.2014, pričom predmetné ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo
účinnosť až dňa 01.05.2014, žalobca nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci.

15.2. Žalobca nesúhlasí s právnym posúdením danej veci súdom a vyhodnotením otázky premlčania.
Okresný súd pre posúdenie plynutia premlčacej doby vychádzal z nepreukázaných údajov, a to z

dátumuprvejomeškanejsplátky.Stýmtoposúdenímnemôžesúhlasiť,pretožepredmetnýúdajnemožno
stotožňovať s ukončením zmluvy, resp. s vyhlásením predčasnej splatnosti úveru. Má za to, že súd
posúdil ukončenie zmluvy nesprávne, vychádzal z nepreukázaných tvrdení, resp. odvodzoval začiatok
plynutia premlčacej doby od skutočností, s ktorými nie je možné spájať ukončenie zmluvy, príp
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. V danom prípade došlo k ukončeniu úverovej zmluvy jej predčasným

ukončením zo strany žalobcu ku dňu 04.05.2010. Žalobca si nemohol uplatniť svoj nárok skôr. Žalobca
súdu nepredložil predmetné ukončenie zmluvy, avšak zo strany súdu žalobca ani nebol vyzvaný ani
jeho predloženie.

16.1. Žalobca zastáva názor, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho

zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj
napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.

16.2. V danom prípade ide o zmluvu označenú ako zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej

karty, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver, tzn. nejde o zmluvu o pôžičke uzavretú podľa
OZ, ale o úverovú zmluvu uzavretú podľa ustanovení OBZ. Uvedené je zrejmé aj z predmetu zmluvy,
ktorým je poskytnutie úverového rámca.

17.1. ŽalobcapoukázalnarozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.7MCdo9/2014zodňa24.03.2015,

sp. zn. 2 MCdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011 a sp. zn. 6 Mdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013 , ktorými bola
potvrdená správnosť aplikácie ustanovení OBZ na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere a uvedené,
že následne aj na otázku premlčania žalobcom uplatneného nároku bolo treba aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka.17.2. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 20.02.2014, sp.
zn. 9Co/138/2013, na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.09.2013, sp. zn. 9Co/157/2013

a na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.05.2015, sp. zn. 3Co/266/2015 a sp. zn. 5
Co/167/2015, v zmysle ktorých sa majú na právne vzťahy vzniknuté zo zmluvy o splátkovom úvere
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka aj v otázke premlčania.

17.3. Vzhľadom na uvedené nemožno nárok žalobcu považovať za premlčaný, keďže k začiatku

plynutia štvorročnej premlčacej doby došlo dňa 05.05.2010, ktorá ku dňu podania žalobného návrhu
( 29.04.2014) neuplynula.

18. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

19. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,

ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP a contrario a
dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je vecne správne, preto ho podľa
§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP v spojení s § 391 ods. 1 CPS zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20.1. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem,

ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred
dňom účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

20.2. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20.3. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

20.4. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

20.5. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

20.6. Podľa § 391 ods. 1 CSP, k odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

21.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21.2. Dôvodom zrušenia súdneho rozhodnutia je vždy nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku jeho
nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov.22.1. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
(§ 157 ods.2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky

a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia) (Uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 4/2009 zo dňa 29. júna 2010).

22.2. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať
dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie

spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať
základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132 Občianskeho súdneho poriadku
možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo
niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do
úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky

odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008).

22.3. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením
základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Judikatúra nevyžaduje, aby na

každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument. Aj rozhodnutie formou uznesenia (ak nejde o rozhodnutie,
ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval alebo o uznesenie, ktoré sa týka
vedenia konania) musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie

je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,
ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výrokurozhodnutia.Súdsavodôvodnenísvojhorozhodnutiamusívyporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen

poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

23. Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP ( do
30.6.2016 podľa § 157 ods.2 OSP), čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu

vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý
predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy
rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP vedie v konečnom dôsledku k tomu, že
sa stáva nepreskúmateľným. Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, musí ho odvolací

súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

24.1. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalobcu dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje vady v zmysle § 389 písm. b/ a c/ CSP, a teda, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a taktiež vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia
veci ohľadne právneho posúdenia premlčania nároku žalobcu.

24.2. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ( Uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3.júla 2003).

25. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že právny predchodca žalobcu (postupca
Všeobecná úverová banka a.s. so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155) dňa 05.11.2009
uzavrel so žalovanou Zmluvu č. XXXXXXXX, . o vydaní kreditnej platobnej karty ING Bonus na základe
Žiadosti o vydanie karty ING Bonus, na sumu predschváleného úverového rámca 600 € (18 075,60 Sk),
ktorý sa zaviazala splácať pevnou štandardnou mesačnou splátkou vo výške 20 € (602,52 Sk) poštovou

poukážkou . Žalovaná čerpala finančné prostriedky z predmetnej platobnej karty,, a to dňa 23.11.2009
sumu 500 €, dňa 01.12.2009 sumu 50 € a dňa 04.12.2009 sumu 40 €, avšak svoj záväzok zo zmluvy
neplnila riadne a včas, keď na úhradu úveru zaplatila iba 20 € dňa 16.12.2009, teda bola v omeškaní
s plnením peňažného dlhu .

26.1. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.10.2013, uzavretej medzi postupcom

VÚB ,a.s. a postupníkom- žalobcom EOS KSI Slovensko s.r.o. postúpil postupca na postupníka
pohľadávku voči žalovanej v celkovej výške 782,05 €, pozostávajúcu z istiny v sume 594,58 €, poplatkov
v sume 132,32 €, základného úroku v sume 48,16 € a sankčného úroku v sume 6,99 €. Žalobca si však
v žalobe neuplatňuje sankčný úrok vo výške 6,99 €, riadny úrok vo výške 48,16 € a poplatky v sume
132,32 €. Žalobca si teda voči žalovanej nárokoval v žalobe úhradu istiny 594,58 € s 8,5 % úrokom z

omeškania zo žalovanej sumy od 19.10.2013 ,t.j. odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti postúpenia
pohľadávky, do zaplatenia.

26.2. Zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty ING Bonus je typovou zmluvou uzatváranou
vo viacerých prípadoch a žalovaná nemohla reálne ovplyvniť jej obsah.

27.1. Súd prvej inštancie správne uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade
ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá podlieha režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej
podnikateľskej činnosti poskytovanie pôžičiek a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou,

ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

27.2. Správne tiež konštatoval, že na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať
aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nals.) a že

príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ , bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah,
preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka (čo
sa týka práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a
spotrebiteľských zmlúv). Správne sa tiež vysporiadal s otázkou, či na premlčanie uplatneného nároku ,

na ktoré je treba prihliadať z úradnej povinnosti v zmysle zákona č. 102/2014 Z. z., je treba aplikovať
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka a konštatoval, že na tento
právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka , pretože je to pre spotrebiteľa
priaznivejšie, keďže v nich je pre žalovanú ako spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna úprava
premlčania, keďže zakotvujú kratšiu trojročnú premlčaciu dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom

zákonníku.

28.1. Žalobca v odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení
v otázke, či sa premlčanie práva zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy má spravovať ustanoveniami
Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Podľa jeho názoru je nesprávny názor

prvoinštančného súdu, podľa ktorého sa tento vzťah má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka
o premlčaní; za správny považuje názor, že na predmetný vzťah sa majú aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka o premlčaní. Tvrdil, že otázku premlčania práva z právneho vzťahu založeného
zmluvou o úvere, účastníkom ktorej je spotrebiteľ, treba posudzovať podľa ustanovení Obchodného
zákonníka,poukazujúcnarozhodnutiaNajvyššiehosúduSRpodsp.zn.2MCdo3/2011,6MCdo4/2012

a 7 MCdo 9/2014.

28.2. Odvolací súd k tejto jeho právnej argumentácii poukazuje na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR , ktorý vo svojom rozhodnutí z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 a tiež v rozhodnutí z 26.novembra 2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014 uviedol, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním
napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd
vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o

nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod (poznámka: premlčanie),
ktorýbránipriznaťplneniepožadovanéžalobou.Malbytiežzohľadniť§52ods.2vetutretiuObčianskeho
zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
28.3. Ešte pred vydaním rozhodnutí najvyšším súdom, na ktoré poukazuje odvolateľ, riešil najvyšší

súd otázku vzťahu právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka v prípade
(dodávateľom) uplatneného nároku na plnenie (proti spotrebiteľovi) z právneho vzťahu založeného
spotrebiteľskou zmluvou. V rozhodnutí z 25. januára 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2009, ktoré bolo neskôr
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát
R 36/2013, najvyšší súd zaujal právny záver, že obsahom zmluvy, ktorá spĺňala všetky znaky typovej
zmluvy, nesmie byť zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní Obchodný

zákonník. Toto ustanovenie spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie spotrebiteľa, lebo Občiansky
zákonník upravuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu, s uplatnením Obchodného zákonníka je ale
spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba.
28.4. V rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 najvyšší súd poukázal na § 261 ods.
3 písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej § 52 ods. 2, § 100 ods. 1

a § 101 Občianskeho zákonníka a napokon § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Konštatoval, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Tento rozsudok najvyššieho súdu napadol EOS KSI Slovensko s.r.o. sťažnosťou, ktorú Ústavný súd SR
odmietol uznesením z 12. apríla 2016 sp. zn. III. ÚS 194/2016 ako zjavne neopodstatnenú.
28.5. Napokon odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 4. marca 2017,
sp. zn. 3Cdo 87/2017, v ktorom uviedol: „Problematika spotrebiteľského práva je natoľko obšírna, že
je predmetom úpravy nielen jedného právneho predpisu, ale celého komplexu vzájomne súvisiacich

právnych predpisov. V rozhodnom čase - v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (10. októbra 2005)
zmluva o úvere ako taká nebola síce v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaradená do katalógu
tam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, už od 25. novembra 2004 bolo však účinné ustanovenie
§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú
zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy,

ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je preto nepochybné, že v rozhodnom
čase za spotrebiteľskú zmluvu bolo možné považovať aj so spotrebiteľom uzatvorenú zmluvu podľa
Obchodného zákonníka; na takúto zmluvu bolo potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva
chrániace spotrebiteľa. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu teda napadnutý rozsudok spočíva

na správnom právnom posúdení otázky aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie
žalobcom uplatneného práva“.
29. Vzhľadom k uvedenej argumentácii je rozhodnutie súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho
súdu o tom, že na predmetnú zmluvu č. 34318535, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, je treba aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce otázku premlčania, vrátane 3 ročnej premlčacej

doby.Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia
a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ nemôže vzdať aj napriek tomu, že v danom prípade ide o
zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že hoci má zmluva charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou.
Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu

prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po
uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv
Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v
prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci

prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na
jeho vykonanie.30.1. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie nespochybnil ani Ústavný
súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v
ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa

na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných
práv veriteľa. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od
1.4.2015 definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického

výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky
premlčania, otázky úpravy ručenia zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny
režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Cieľom predmetného ustanovenia je jasne a
nevyvrátiteľne vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka
na spotrebiteľské záväzky.
30.2. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu,

ženaotázkupremlčaniajepotrebnévzhľadomnaspotrebiteľskýcharakterzmluvyaplikovaťustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.
31. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

32. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie
tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva.

33. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014
„Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred

jeho účinnosťou.“

34. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta
Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou
sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne

vzťahy založené pred týmto dňom ( pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8MCdo13/2014 z 28.2.2015) .

35. Odvolací súd sa predovšetkým sústredil na vyriešenie otázky nastolenej odvolateľom, či ust. § 5b
zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.372/1990

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, zavedené novelou zákona č. 102/2014 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo
zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, je možné podľa žalobcu retroaktívne aplikovať i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho
účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014, pričom dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že

áno. Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel medzi časovou
pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna
norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne.

36. V danom prípade ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu

rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda a j súdu), má teda charakter procesnoprávny, a
tobezohľadunato,žejeobsiahnutévhmotnoprávnompredpise.Keďžezároveňtátonormaneobsahuje
žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo
okamžitej aplikovateľnosti tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality,

má súd prihliadať na premlčanie ex offo vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia
začatých, konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na to prvoinštančný
súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.5.2014) správne ex offo
citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.

37. V zmysle § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 po novelizácii
zák. č. 102/2014 Z.z. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď inak by bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto

skutočností dovolával. V ustanovení § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa tak zákonodarca priznal
ochranu subjektívnemu právu spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských vzťahoch a to v
konkrétnom, najmä však v sporovom procese. Uvedené ustanovenie je špeciálnym ustanovením vo
vzťahukObčianskemuzákonníkuakovšeobecnémuprávnemupredpisu,ktorývustanovení§100ods.1
stanovuje, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.
38.1. Odvolací súd však nepovažuje za správny a dostatočne odôvodnený záver prvoinštančného súdu

o tom, že celá pohľadávka zo spotrebiteľského úveru sa stala splatnou 21.4.2013, pretože žalovaná
realizovala len jednu kreditnú transakciu v spojení s poskytnutou kartou s úverovým limitom dňa
16.12.2009 . Žalovaná splátku splatnú dňa 20.1.2010 už neuhradila, a tak uplynutím troch mesiacov
od splatnosti splátky splatnej v mesiaci január 2010 sa celá pohľadávka titulom spotrebiteľského úveru
stala splatnou, čo bolo 21.4.2010 a týmto dňom začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula

dňa 20.4.2013. Keďže konanie v prejednávanej veci začalo dňa 29.4.2014, kedy bola podaná žaloba
na súd, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku a na premlčanie musel súd
prihliadnuť aj bez návrhu.
38.2. Súd prvej inštancie sa však nesprávne vyporiadal s otázkou premlčania uplatneného nároku, ak
dospel k záveru, že žalovaná uhradila poslednú splátku úveru dňa 16.12.2009 , splátku splatnú ku

dňu 20.01.2010 a nasledujúce splátky už neuhradila, preto najneskôr od splatnosti splátky splatnej v
januári 2010, teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej v januári 2009 začala plynúť
premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní troch rokov (§ 101
Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 20.04.2013, preto keď konanie v prejednávanej
veci začalo dňa 29.04.2014 doručením žaloby na súd, bolo to až po uplynutí trojročnej premlčacej doby

na uplatnenie tohto nároku.

39.1. Tento právny záver súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za nepreskúmateľný
pre nedostatok dôvodov a v rozpore so zákonom. Dôvodom zrušenia rozhodnutia je vždy
nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov.

39.2. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ustanovením § 103 OZ, v zmysle ktorého ak bolo
dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich
zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť
premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

39.3. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však
môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

39.4. Podľa § 53 ods.9 OZ v znení účinnom od 1.7.2011 (novela Občianskeho zákonníka uskutočnená
zákonom č. 161/2011 Z.z.), ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach,
môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva.

39.5. Podľa tejto úpravy dodávateľ môže uplatniť právo vyplývajúce z § 565, t.j. žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr
po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Toto právo však môže uplatniť iba za
podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní. Z tejto úpravy jednoznačne

nevyplýva, od akej udalosti treba túto lehotu počítať. Z celého kontextu ustanovenia však možno vyvodiť,
že musí uplynúť najmenej 15 dní odo dňa, keď dodávateľ upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje právo na
zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, keď má dôjsť k splatnosti celej pohľadávky, resp. do dňa, keď ju
má spotrebiteľ uhradiť. Pre úplnosť treba dodať, že 15-dňová lehota však môže najskôr začať plynúťpo uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením jednej zo splátok, teda nasledujúci deň po dni,
ktorý bol v splátkovom plnení dohodnutý ako deň splatnosti splátky.

40. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

41.1. Ak sa plnenie na základe určitého práva dohodlo v splátkach, premlčia sa vo všeobecnej 3-ročnej
premlčacej dobe jednotlivé splátky, teda každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie, preto pre

každú z nich trojročná premlčacia doba podľa § 101 plynie samostatne.

41.2. Ak plnenie bolo dojednané v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok
odo dňa ich splatnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej splátky stane splatným celý dlh, začína plynúť
premlčacia doba odo dňa splatnosti nesplnenej splátky.

42.1. Zo zmluvy č. 34318535 nesporne vyplýva, že žalovaná ako dlžníčka bola povinná splácať
poskytnutý úver v pevných mesačných splátkach po 602,52 Sk, t. j. sume 20 eur od 1.1.2009, kedy došlo
k zavedeniu spoločnej meny „euro“ v Slovenskej republike , vždy k 20.dňu v príslušnom kalendárnom
mesiaci, čo vyplýva zo Všeobecných obchodných podmienok.

42.2. Dohoda medzi účastníkmi zmluvy o splnení dlhu v splátkach umožňuje veriteľovi , aby od dlžníka
požadoval vždy iba zaplatenie tej splátky, ktorá sa stala splatnou ( zročnou). Každá zo splátok totiž
prestavuje samostatné plnenie , a preto pre každú splátku začína plynúť premlčacia doba podľa § 101
OZ samostatne. Ak bolo medzi účastníkmi zmluvy dohodnuté, že veriteľ je oprávnený odstúpiť od zmluvy
alebo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, ak dlžník podstatným spôsobom porušil ustanovenie zmluvy,

napríklad v prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas, teda ak prestal platiť splátky, neznamená
to, že toto svoje právo je povinný veriteľ využiť. Uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky je v
právomoci veriteľa, ktorý toto právo môže, ale aj nemusí uplatniť.

42.3. Pokiaľ ide o premlčanie splátok , platí, že premlčacia doba tu začína plynúť osobitne vo vzťahu

ku každej splátke odo dňa jej splatnosti. Ak dlžník nesplní niektorú zo splátok a veriteľ vyhlási
mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stane splatným celý zostávajúci dlh, premlčacia trojročná doba pre
právo na zaplatenie celého zostávajúceho dlhu v prípade vyhlásenia zmluvnými stranami dohodnutej
mimoriadnej splatnosti dlhu začína plynúť od doby splatnosti celého zostávajúceho dlhu. Predčasné
zosplatnenie úveru predstavuje výrazný zásah do práv a povinností dlžníka, najmä zakladá jeho

povinnosť vrátiť celý poskytnutý úver aj s príslušenstvom, preto je nevyhnutné, aby veriteľ jednoznačne
a spoľahlivo preukázal, že boli splnené dohodnuté podmienky predčasného zosplatnenia úveru ako aj
to, kedy bolo zosplatnenie úveru oznámené dlžníkovi.

43. Z uvádzaných skutočností vyplýva, že záver súdu prvej inštancie o premlčaní pohľadávky nemá

oporu v obsahu spisu, nezodpovedá náležitému zisteniu skutkového stavu a ani správnemu právnemu
posúdeniu. Moment splatnosti peňažného záväzku prvoinštančný súd v rozpore s právnou úpravou aj
všeobecnými obchodnými podmienkami žalobcu a pre nedostatok dôvodov je jeho záver o premlčaní
pohľadávky žalobcu predčasný a nesprávny. Vzhľadom k hore uvedeným právnym záverom odvolací
súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.

44. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne zaoberať sa tým, či ku dňu podania žaloby žalobcu
na súd dňa 29.04.2014, keď v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 594,58 eura
s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 19.10.2013 do zaplatenia, sú už jednotlivé splátky po 20 eur
mesačne počnúc od 20.1.2010 premlčané, alebo nie a podľa toho rozhodne o žalobcom uplatnenom

nároku, keďže k skončeniu zmluvy v zmysle bodu 13 Všeobecných obchodných podmienok nedošlo.,
posúdil celú úverovú zmluvu z pohľadu ochrany práva spotrebiteľa a až potom vo veci rozhodne a svoje
rozhodnutie odôvodní v súlade s ust. § 220 ods.2 OSP tak, aby bolo preskúmateľné.

45. Podľa § 391 ods.2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

46. Podľa § 396 ods.3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.47. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas
aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).