Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. október 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/12/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116203306
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116203306.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: O. O., D.. XX.XX.XXXX, H. N. C. XXX/
XX, XXX XX H., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s. so sídlom Mlynské
nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpený: ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom

Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 35 857 513, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 2 818,53 Eur, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 14C/54/2016-63
z 11.10.2017 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie

rozhodol nasledovne:

I. žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 480 EUR spolu s 5 %-tným ročným úrokom z
omeškania od 08.04.2016 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

II. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

III. žalobkyňa n e m á nárok na náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov konania n e p r
i z n á v a .

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 2 písm. a/, g/, ods. 5 zák. č. 258/2001Z.z.
a § 107 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1,

ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2 a § 257 CSP.

3. V samotných dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že:

„5.Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v súvislosti s uzavretou
zmluvou o vydaní a používaní „Pôžičkovej karty Quatro PREMIUM“. Zo zmluvy zo dňa 22.07.2004, ktorá

je písaná drobným, ťažko čitateľným písmom, nevyplývajú žiadne náležitosti, ktoré podľa názoru súdu
táto zmluva musí obsahovať. Teda zo zmluvy nie je zrejmý úverový rámec, mesačná splátka, termín
splatnosti, úroková sadzba, ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), teda žiadna z náležitostí, ktorú
takáto zmluva musí nevyhnutne obsahovať. Pokiaľ žalovaný odkazuje na sadzobník, resp. iné ďalšie
dokumenty,taksúdvtomtoohľadepoukazujenato,žetietonáležitostimusíobsahovaťsamotnázmluva.
Keďže v zmluve nie je uvedená RPMN, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a taktiež v

zmluve nie sú žiadne úroky a poplatky, preto žalobca nie je povinný zaplatiť ich aj v zmysle citovaného
ustanovenia § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z.6.Z výpisu pôžičkovej karty Quatro PREMIUM síce vyplýva, aká bola štandardná úroková sadzba,
sankčná úroková sadzba a štandardná splátka, avšak ak už súd konštatoval, všetky tieto náležitosti

musia byť uvedené v samotnej zmluve. Z tohto výpisu za obdobie od 29.07.2004 do 30.09.2015 vyplýva,
aké sumy žalobkyňa reálne čerpala, aké platby žalovanému uhradila, resp. aké všetky ďalšie nároky si
uplatnil žalovaný voči žalobkyni.

7.Žalovaný namietol nedostatok vecnej pasívnej legitimácie z dôvodu, že pohľadávka bola postúpená

na iný subjekt. Z predložených výpisov však nepochybne vyplýva, že žalovaná všetky platby uhrádzala
žalovanému, preto nie je právne relevantné, že žalovaný dňa 23.11.2015 postúpil pohľadávku a všetky
práva a povinností s ňou spojené na iný subjekt, keďže žalobkyňa poslednú platbu realizovala ešte dňa
07.09.2015, preto ja žalovaný v spore pasívne legitimovaný.

8.Žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, preto sa súd zaoberal posúdením

tejto námietky. Subjektívna lehota v zmysle § 107 ods. 1 OZ plynie od doby, kedy sa oprávnený
subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení, a to o jeho výške a o tom, kto sa na jeho úkor
obohatil. V tomto ohľade je nepochybné, kto má byť povinným subjektom, teda subjektom, ktorý sa
na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a medzi stranami sporu nebola sporná výška bezdôvodného
obohatenia, hoci žalovaný tento nárok z iných dôvodov neuznáva. Podstatnou okolnosťou je, kedy sa

právo mohlo vykonať prvý raz, teda v danom prípade kedy sa žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom
obohatení, pričom túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy žalobkyňa získala vedomosť
o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie, pričom v tomto
ohľade nie sú podstatné jej právne znalosti, teda či vedela o príslušnej právnej úprave, resp.
judikatúre súdov. Vyššie uvedený záver je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, jedná

sa napr. o rozhodnutia sp. zn. 26Cdo/785/2011, 1Cdo/67/2011, 28Cdo/685/2011, 28Cdo/3977/2007,
33Odo/306/2005, 33Odo/528/2006. Z týchto rozhodnutí okrem iného vyplýva, že vedomosťou podľa §
107 ods. 1 OZ sa nemyslí znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Nie je teda významné, či oprávnený má také vedomosti,
aby bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti. V danom prípade sa žalobkyňa o

skutkových okolnostiach dozvedela momentom úhrady jednotlivých splátok a nie je možné akceptovať
údaj uvedený v žalobe, z ktorého vyplýva, že sa o skutočnosti, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne
obohatil dozvedela až v mesiaci september roku 2015 od Združenia HOOS, nakoľko, pokiaľ by sa
mala subjektívna vedomosť posúdiť takýmto spôsobom, tak oprávnený subjekt by si mohol v podstate
svojvoľne prispôsobiť počiatok plynutia subjektívnej lehoty tak, aby jeho nárok nebol premlčaný, a teda

je potrebné, aby aj počiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty bol v podstate „objektivizovateľný“.
Súd poukazuje na to, že počiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty je potrebné taktiež odvíjať
osobitne od zaplatenia jednotlivých splátok, pričom v danom prípade žalovaná uhrádzala splátky do
07.09.2015 a žaloba v tejto veci bola súdu podaná dňa 18.02.2016, preto má žalobkyňa nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu splátok uhradených dva roky spätne pred podaním žaloby

t.j. od 18.02.2014 do budúcna a v danom prípade žalobkyňa od tohto obdobia zaplatila žalovanému
platby v celkovej výške 480 EUR (6 x 50 EUR a 6 x 30 EUR), preto súd v tejto časti žalobe vyhovel
a v prevyšujúcej časti z dôvodu vznesenej námietky žalobu zamietol. Žalobkyni priznal uplatnený
nárok spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby
žalovanému, avšak nie vo výške 8,05 % ako to navrhovala žalobkyňa, keďže nárok nie je uplatnený

z titulu pôvodnej zmluvy ale z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a žalovaný sa o tomto nároku
dozvedel až dňa 07.04.2016, teda doručením žaloby. Preto súd aj v časti príslušenstva nad rozsah
priznaný týmto rozsudkom žalobu zamietol.

9.Žalobca v rámci žaloby poukázal na to, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať 10-ročnú

premlčaciu lehotu, keďže sa jedná o úmyselné bezdôvodné obohatenie, a to s poukazom na to, že
žalovaný ako banka poskytuje úvery už dlhodobo a vo veľkom množstve, čo vylučuje inú možnosť ako
to, že žalovaný sa na úkor spotrebiteľov obohacuje úmyselne, pričom je vylúčené, aby žalovaný ako
profesionál v poskytovaní úverov nepoznal spotrebiteľské právo. V tejto súvislosti súd poukazuje na
to, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania úmyslu je v danom prípade na žalobkyni. Podľa názoru

súdu v podstate ani nie je možné preukázať, aby žalovaný konal formou priameho úmyslu a o nepriamy
úmysel ide vtedy, ak sa žalovaný nechcel priamo bezdôvodne obohatiť, ale pre prípad, že k tomu dôjde
bolstýmuzrozumený.Žalobkyňavrámciodôvodneniažalobypoukázalanato,žeúversamápovažovať
za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie uvedenia RPMN a úroku. Ohľadom uvedenia RPMNv revolvingových zmluvách sa aj prax súdov skutočne vyvíjala tak, že prvotné rozhodnutia boli také,
že RPMN nie je možné určiť, tak ako to aj cituje žalovaný. Čo sa týka úroku, tento bol uvedený v
sadzobníku, na ktorý žalovaný odkazuje ako na súčasť zmluvy. Z dôvodu neuvedenia týchto náležitostí

do zmluvy, podľa názoru súdu, nemožno vyvodiť záver o tom, že by žalovaný konal úmyselne a v
podstate takýmto spôsobom išiel sám proti sebe v tom zmysle, že pokiaľ neuvedie určité náležitosti,
hrozí mu to riziko, že úver môže byť vyhlásený za bezúročný a bez poplatkov a v takomto prípade
žalovaný z poskytnutého úveru nebude žiadnym spôsobom profitovať. Ako už ale bolo konštatované,
dôkazné bremeno ohľadom preukázania úmyslu žalovaného je na žalobcovi, ktorý v tomto ohľade, podľa

názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno (neprodukoval žiadne dôkazy), preto súd nevychádzal z 10-
ročnej premlčacej lehoty. Totožný záver zaujal napr. aj Krajský súd v Banskej Bystrici (13Co/90/2015,
14Co/1128/2014, 17Co/968/2013), resp. Krajský súd v Prešove (15Co/207/2015). Súd, ale opätovne
poukazuje na to, že aj pokiaľ by teoreticky pripustil aplikáciu 10 ročnej lehoty, tak nárok je premlčaný z
dôvodu uplynutia 2 ročnej subjektívnej lehoty.

10.Vyššie uvedené závery vyplývajú napr. aj z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17Co/372/2015, z ktorého okrem iného vyplýva: „Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti
navrhovateľky o tom, že odporcovi uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je významné, kedy
navrhovateľka preukázateľne získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok
o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej

zo strany odporcu. Tým, že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok
o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého matematického
výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne
s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvý krát preplatí.
Vzhľadom na uvedené nebol správny záver okresného súdu, že navrhovateľka sa o bezdôvodnom

obohatení na strane odporcu dozvedela až pri návšteve právneho zástupcu. Vedomosť dlžníka o
bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez
poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v
okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny“.

11.Obdobný záver vyplýva napr. aj z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/216/2016, ktorý
poukázal na to, že: „Okresný súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol pre
premlčanie s poukazom na to, že v danom prípade došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby pred
podaním žaloby. Pokiaľ žalobca začiatok plynutia premlčacej doby spájal s kontaktom s občianskym
združením na ochranu spotrebiteľa, sú jeho odvolacie námietky nedôvodné. Pre začiatok plynutia 2-

ročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v konkrétnom
prípade dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal.
Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú relevantné pre
uplatnenie jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa rozumie znalosť takých okolností, z ktorých
možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť, nie znalosť právnej kvalifikácie. Okolnosti,

za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, sú uvedené priamo v
zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu je to zákon č. 258/2001 Z. z.). Vedomosť žalobcu ako
spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné spájať s touto skutočnosťou,
t.j. s vedomosťou o existencii zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko ho nemôže ospravedlňovať to, že o
tomto zákone eventuálne nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih

kontaktu žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal dozvedieť o tom, že úver
poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jeho
úkor bezdôvodne obohatiť, by bolo neprimeranou ochranou práva vybočujúcou z účelu a právneho
významu ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna 2-ročná premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania prvej splátky a

následne splatením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky. Poslednú splátku
na plnenie zo zmluvy č. 5331512 zo dňa 10.12.2007 uskutočnil žalobca dňa 14.03.2008 a na zmluvu
č. 5331360 zo dňa 22.01.2013 dňa 10.12.2007. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania žalobného
návrhu, t. j. dňa 06.10.2010 bol už nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný a
ak zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania, táto bola vznesená dôvodne. Vzhľadom

na uplynutie subjektívnej premlčacej doby sú potom úvahy žalobcu o dĺžke objektívnej premlčacej doby
pre posúdenie danej veci irelevantné.“

4. Rozsudok odvolaním napadli obe strany sporu.5. Žalobkyňa ho napadla čo do zamietavého výroku, tu nestotožňujúc sa s názorom súdu prvej inštancie
o počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorá podľa nej začala plynúť od momentu, kedy sa

od združenia na ochranu spotrebiteľa dozvedela, že žalovaný od nej prijal platby v rozpore so zákonom,
a že jej predložil na podpis formulárovú zmluvu. Konanie žalovaného, ktorý dlhodobo a opakovane
poskytuje spotrebiteľské úvery, sa nedá podľa žalobkyne hodnotiť inak, ako úmyselné konanie vedúce
k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedáva svoje zmluvy do súladu so spotrebiteľským právom, teda
platí tu 10 ročná objektívna premlčacia doba. Navrhla rozsudok v ňou napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaný ho napadol čo do vyhovujúceho výroku a čo do výroku o trovách konania, tu vytýkajúc
súdu prvej inštancie, že sa vôbec vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu
k procesu uzatvorenia zmluvy a k správaniu sa samotnej žalobkyne v čase uzatvárania zmluvy
(nepreskúmateľnosť rozhodnutia). Súčasne vyslovil nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie o absencií

obsahových náležitosti zmluvy o úvere, lebo ročná úroková sadzba ako aj údaj o RPMN boli uvedené
v cenníku, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Navrhol rozsudok v ním napadnutej časti zmeniť
a žalobu zamietnuť, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

7. Ďalšie odvolacie vyjadrenia strany sporu nepodali.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolania oboch strán sú dôvodné.

9. Zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorý menil a dopĺňal Občianky zákonník s účinnosťou od 01.04.2004, bol
do nášho právneho poriadku zavedený inštitút tzv. spotrebiteľských zmlúv § 52 a násl., a to v súlade s

čl. 69 až 71 Asociačnej dohody, ktorá vstúpila do platnosti 1. februára 1995, a ktorou sa Slovenská
republika zaviazala, že vyvinie úsilie na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti jej právnych predpisov s
predpismi Európskej únie. Dovtedy obdobný typ zmluvy čiastočne upravoval zákon č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ako tzv. typovú zmluvu (spotrebiteľskú, aj v čase
vzniku zmluvného vzťahu). Táto úprava nášho právneho poriadku bola nevyhnutná v súvislosti so

vstupom Slovenska do EÚ v máji 2004 a zosúlaďovala náš právny poriadok s niektorými právnymi aktmi
Európskych spoločenstiev a EÚ.

10.Jenepochybné,žezmluvaoúverezpredmetutohtosporubolauzavretádňa22.07.2004.Podmienky
uzavretia zmluvy o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy upravoval zákona č. 258/2001

Z.z. účinný od 01.04.2002 do 30.06.2006. Tento zákon v ust. § 3 ods. 1, ods. 2 upravoval definíciu
veriteľa spotrebiteľského úveru tak, že veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

11. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli v tom čase upravené v § 4 cit. zákona, pričom
ich nesplnenie bolo sankcionované, buď neplatnosťou samotnej zmluvy (ods. 1, ods. 4), alebo
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru ( ods. 2 písm. g/).

12. V prípade, ak je skutočne úver bezúročný a bezpoplatkov, a od spotrebiteľa nemôže veriteľ

požadovať úroky alebo poplatky, a ak spotrebiteľ preukázateľne plnil viac ako prijal, nastupuje režim
bezdôvodného obohatenia.

13. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o bezpolatkovosti a bezúročnosti poskytnutého úveru založil
na zistení, že v zmluve absentuje údaj o RPMN, ktorý musí byť obsiahnutý v zmluve, v ktorej súčasne nie

sú uvedené žiadne úroky a poplatky, ktoré potom žalobkyňa nie je povinná platiť. Treba však prisvedčiť
tvrdeniu žalovaného, že ku tejto otázke predostrel v priebehu sporu (podanie z 27.04.2016 na čl. 26-31,
predovšetkým bod 2.) rozvetvenú právnu argumentáciu, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku
absentuje zmienka o tom, či ju súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní bral vôbec do úvahy, ak áno,potom akým spôsobom sa s ňou vyrovnal, teda chýba zmienka o tom, či súd prvej inštancie rozumným
a primeraným spôsobom reagoval na podstatné dôkazy a podstatné argumenty žalovanej strany v
tomto smere (platnosť zmluvy a ne/absencia zákonných náležitosti zmluvy), v dôsledku čoho je potom

odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti nepreskúmateľné.

14. Naproti tomu sa súd prvej inštancie pomerne obšírne venoval otázke premlčacích dôb. S týmito jeho
závermi sa však odvolací súd nestotožňuje.

15. K otázke plynutia subjektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.02.2018, s
ktorým sa plne stotožňuje, a v zmysle ktorého „Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107
ods. 1 OZ treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade dozvie o tom, že na jeho
úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Vyžaduje sa skutočná, nielen predpokladaná

vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach zakladajúcich bezdôvodné obohatenie a ktoré sú
predpokladom uplatnenia práva na súde. Čas, kedy spotrebiteľ plní, je významný na účely objektívnej
premlčacej doby (od kedy k bezdôvodnému obohateniu ,,došlo“) a nemožno ho bez ďalšieho spájať so
začiatkom subjektívnej premlčacej doby len s poukazom na povinnosť poznať právo. Každý a teda aj
spotrebiteľ je povinný poznať právo, no žiadny spotrebiteľ nemá povinnosť vedieť právo aj aplikovať.

Tvrdenie spotrebiteľa o skutočnosti, na základe ktorej sa dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia
však aj spotrebiteľ musí preukázať a súd v súvislosti s tým umožní dodávateľovi použiť jeho procesné
prostriedky“.

16. K objektívnej premlčacej dobe odvolací súd uvádza, že žalovaný ako osoba dlhodobo podnikajúca

na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto
možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem
iného i poskytovanie úverov, teda jeho povinnosťou je poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce
sa na poskytovanie úverov. Uvedené sa nedá potom hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na
získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Aj keby odvolací súd pripustil, že žalovaný

nechcel dojednať zmluvu so žalobkyňou v snahe získať prospech, ťažko možno uveriť, že žalovaný
nevedel, čo môže takýmto konaním spôsobiť a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený.

17. Preto odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil
napadnutý rozsudok a postupom podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie.

18. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom, následne vo veci znova rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených
v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.

19. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).