Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. december 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/70/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111221278
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5111221278.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnom spore žalobcu: Home Credit
Slovakia, a. s., so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, proti žalovanému: Bc. O. G.,
nar. XX. XX. XXXX., bytom U. U., Z. XXX/XX, o zaplatenie 3.344,59 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/175/2011-37 zo dňa 04. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách
konania potvrdzuje.

Odvolanie žalobcu čo do výroku, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.890,89
eur s úrokom z omeškania vo výške 0,024 % denne zo sumy 1.890,89 eur od 30. 03. 2010 do zaplatenia,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, odmieta.

Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 8C/175/2011-37 zo dňa 04. 09. 2017 uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.890,89 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,024 % denne zo sumy 1.890,89
eur od 30. 03. 2010 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a vo zvyšnej časti

žalobu zamietol (výrok II.) s tým, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.).
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27. 06. 2011 domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 3.344,59 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,024 % denne zo
sumy 3.323,35 eur od 30. 03. 2010 do zaplatenia a pokuty 21,24 eur na základe úverovej zmluvy zo dňa
14.05.2009,predmetomktorejboloposkytnutieúveruvovýške2.400,-eur.Žalovanýsazaviazaluhradiť
úver v 60 mesačných splátkach po 68,73 eur, teda spolu 4.123,80 eur. Nakoľko žalovaný nesplácal úver
podľa dohodnutých podmienok, žalobca mu uložil v súlade s úverovými podmienkami pokutu vo výške

21,24 eur a dňa 29. 03. 2010 mu zaslal výzvu k splateniu celého dlhu vo výške 3.344,59 eur.
Súdnazákladevykonanéhodokazovaniazistil,žeúverovouzmluvouč.3905039122zodňa14.05.2009
uzatvorenou medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom poskytol žalobca žalovanému
úvervcelkovejsume2.400,-eur.Žalovanýmalpredmetnúpôžičkusplatiťv60-tichmesačnýchsplátkach
po 68,73 eur. Celkové náklady spotrebiteľa boli vo výške 1.335,60 eur, ročná úroková sadzba 18,76 %
eur, RPMN 20,7 % a priemerná hodnota RPMN 17,91 %, poplatok za vedenie úverového účtu 1,63 eur,
lehota splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru. Žalovaný podľa platobnej histórie uhradil celkovo

sumu 509,11 eur.
Citujúc ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v
znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu, § 52 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 2 písm. a/, b/, § 4 ods. 1 až 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene adoplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu (ďalej len „zákon č. 258/2001
Z. z.“), posúdiac vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah spotrebiteľský, súd žalobe žalobcu

vyhovel v časti sumy 1.890,89 eur s príslušenstvom považujúc úver poskytnutý žalobcom žalovanému
na základe úverovej zmluvy za bezúročný a bez poplatkov.
Po preskúmaní zmluvy súd dospel k záveru, že táto neobsahuje povinné náležitosti podľa § 4 ods. 2
písm. g/, i/ zákona č. 258/2001 Z. z., a to konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru a výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

V zmluve je uvedená konečná splatnosť úveru 60 mesiacov po poskytnutí úveru. Podľa názoru súdu
však spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek
matematických operácií presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru,
t. j. ktorým dňom. Takýto údaj však účastníkmi zmluvy uzavretá zmluva neobsahovala.
Súd ďalej zistil, že v zmluve je síce uvedená výška mesačnej splátky (68,73 eur) a počet splátok (60),
avšak v zmluve úplne absentuje údaj o tom, ktorý deň v mesiaci sú konkrétne splátky splatné. Definícia,

že „prvá splátka je splatná práve po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, ak nasledujúci kalendárny
mesiac po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa v mesiaci, v ktorom bol poskytnutý
úver, splatnosť týchto splátok bude stanovená na posledný deň v príslušnom kalendárnom mesiaci“,
nezodpovedá podľa názoru okresného súdu účelu vymedzenému zákonom. Naviac primárnemu účelu
právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho

ochrana) zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ zákona, ktorý každý z atribútov
vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť,
teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto
nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie toho, aká časť každej splátky pripadá na istinu,

aká na úroky a na prípadné poplatky (u každej takejto čiastkovej položky osobitne).
Okresný súd mal naviac za to, že informácie o RPMN a celkových nákladoch spotrebiteľa podľa obsahu
textu zmluvy si neplnia riadne svoju informačnú funkciu vzhľadom na záväzné ustanovenia zmluvy
spočívajúce v počte a výške splátok. Na uvedenom nič nemení, že do splátok sú zahrnuté aj náklady
poplatku za vedenie účtu a poistného podľa bodov 49 a 57 podpísaného textu zmluvy, lebo aj to sú

náklady, s ktorými veriteľ predložil úverovú zmluvu dlžníkovi - spotrebiteľovi.
Vzhľadom na uvedené súd v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. považoval poskytnutý úver za
bezúročný a bez poplatkov.
Pri posudzovaní poplatku za upomienky vo výške 4,- eura/každá upomienka, súd vychádzal z toho,
že pokiaľ by chcel žalobca dôvodne uplatniť tento poplatok, muselo by ísť o poplatok, ktorý by bol

so spotrebiteľom dohodnutý priamo v zmluve. Žalobca je povinný všetky poplatky so žalovaným
jednoznačne a dostatočne určito dohodnúť priamo v zmluve, a nie iba vo vedľajších dokumentoch,
resp. úverových podmienkach. Požadovaná suma zároveň nemôže byť adekvátnou náhradou za
domnelé výdavky žalobcu spojené so spracovaním upomienky, ktorá je zväčša generovaná automaticky
prostredníctvom elektronických prostriedkov. Obdobne súd vychádzal aj pri posudzovaní nároku na

uplatnenú pokutu vo výške 21,24 eur, ktorú rovnakého záveru považoval za nedôvodnú.
Vychádzajúc zo záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru dospel súd k záveru, že žalobcovi
vznikolnároklennaskutočneposkytnutúistinužalovanémuvovýške2.400,-eur.Zároveňsúdvychádzal
zo skutkového zistenia, že žalovaný uhradil k danej zmluve celkovo sumu vo výške 509,11 eur. Z
uvedeného dôvodu považoval za dôvodnú žalobu vo výške 1.890,89 eur (rozdiel skutočne poskytnutej

istiny a skutočne uhradenej istiny). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol.
Súd žalobcovi podľa § 517ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, priznal žalobcovi aj úrok z omeškania
vo výške 0,027 % denne od 30. 03. 2010 do zaplatenia. Žalobca vyzval žalovaného na okamžitú
úhradu celého dlhu jednorazovo listom zo dňa 29. 03. 2010, nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do

omeškania.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a vychádzajúc z pomerne rovnakého úspechu/neúspechu strán sporu v
konaní rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku, v celom jeho rozsahu, podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny.Nestotožnil sa s právnym názorom súdu, ktorý rozhodnutie založil na absencii dátumu konečnej
splatnosti úveru a rozkladu splátok na istinu, úroky a poplatky, na základe čoho vyhodnotil poskytnutý
úver za bezúročný a bez poplatkov.

Náležitosťpodľa§4ods.2písm.g/zákonač.258/2001Z.z.jeuvedenávčastitextuzmluvyoznačeného
„Úver“ pod bodom 52. v znení: Lehota splatnosti je 60 mesiacov po poskytnutí úveru. Aj keď zmluva
neuvádza presný číselný dátum ukončenia zmluvy, použil objektívne zistiteľné kritéria, podľa ktorých
spotrebiteľ musí vedieť, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť
poskytnutého úveru. Cieľ sledovaný ust. § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č 258/2001 Z. z. je tak dosiahnutý.

Tento záver je v súlade aj s rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 09. 11. 2016 vo veci C-42/2015.
Náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z., ktorá podľa názoru súdu prvej inštancie
v zmluve tiež absentuje, je uvedená v časti textu zmluvy označeného „Úver“, kde sú upravené
presné údaje o výške mesačnej splátky 68,73 eur pod bodom 42., o počte splátok 60 pod bodom
43. V zmluve je uvedené, že „klient je povinný splácať úver v pravidelných mesačných splátkach,
a to počínajúc kalendárnym mesiacom bezprostredne nasledujúcim po dátume poskytnutia úveru,

pokiaľ nie je uvedené inak. Prvá splátka je splatná po 1 mesiaci/mesiacoch od dátumu poskytnutia
úveru. Ak nasledujúci kalendárny mesiac po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa v
mesiaci, v ktorom bol úver poskytnutý, splatnosť týchto splátok bude stanovená na posledný deň v
príslušnom kalendárnom mesiaci“. Výkladové pravidlá pre počítanie hmotnoprávnych lehôt obsahuje §
122 Občianskeho zákonníka, ktoré pravidlá sa použijú aj na počítanie lehôt na plnenie záväzkov a lehôt,

ktoré sú ustanovené v spotrebiteľských zmluvách. Opätovne v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, ktorý konštatoval, že čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok.

Poukázal tiež na to, že v zmysle uvedeného rozhodnutia je potrebné smernicu vykladať v tom zmysle, že
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. V tejto súvislosti poukázal aj na novú legislatívnu úpravu.
Pokiaľ ide o sporné uvedenie výšky celkových nákladov spotrebiteľa, žalobca poukázal na ust. § 2

písm. c/ zákona č. 258/2001 Z. z., v zmysle ktorého celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so
spotrebiteľským úverom sú všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím
spotrebiteľského úveru, s výnimkou poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu
určeného na získanie platieb na úhradu spotrebiteľského úveru a poplatkov za poistenie alebo záruky.
V samotnej úverovej zmluve je poistenie upravené v časti „Poistenie výdavkov“. Klient je pri uzatváraní

úverovej zmluvy dopytovaný okrem požadovanej výšky úveru a výšky splátok aj ohľadne možnosti
uzatvorenia doplnkových služieb a je na jeho slobodnom rozhodnutí, či sa pre niektorú z doplnkových
služieb alebo poistenie rozhodne. Od dojednania poistenia nezávisel vznik úverovej zmluvy, a z toho
dôvodu mu nevznikla povinnosť započítať poistné do celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom. Žalovaný
bol pri uzatváraní zmluvy informovaný o možnosti poistenia výdavkov v súvislosti so zmluvou, nebolo

ale jeho povinnosť ho aj uzatvoriť.
S tým súvisí nevyhnutnosť pri prepočte celkových nákladov spotrebiteľa odpočítať úhradu poistného za
celé obdobie trvania úverového zmluvného vzťahu a tiež úhradu za vedenie úverového účtu a následne
je výsledkom suma uvedená v úverovej zmluve ako celkové náklady spotrebiteľa vo výške 1.335,60 eur.
Uvedené korešponduje i s rozsudkom Okresného súdu Brezno sp. zn. 4C/40/2016 zo dňa 19. 09. 2017.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie čo do výroku, ktorým súd žalobu
vo zvyšnej časti zamietol, bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v tejto
časti v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu
prvej inštancie v tejto časti podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v tejto časti zistil skutkový stav v rozsahu zodpovedajúcom vykonanému
dokazovaniu, na jeho podklade dospel v podstate k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec
v konečnom dôsledku aj správne právne posúdil.6. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom

prvoinštančného súdu predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia z hľadiska či došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

7. Predmetom konania je nárok žalobcu z úverovej zmluvy č. 3905039122 zo dňa 13. 05. 2009
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Na základe tejto zmluvy žalobca poskytol žalovanému úver

vo výške 2.400,- eur s ročnou úrokovou sadzbou 18,76 %, ktorý úver sa žalovaný zaviazal zaplatiť
v splátkach vo výške 68,73 eur mesačne, pri počte splátok 60, s RPMN 20,7 %, priemernou RPMN
17,91 %, celkovými nákladmi spotrebiteľa 1.335,60 eur, poplatkom za vedenie úverového účtu vo
výške 1,63 eur a lehotou splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru. V bode 57. zmluvy je vyznačené
políčko BALÍČEK PREMIUM, ktorého označením podľa zmluvy klient súhlasí s tým, aby bol poistníkom
poistený pre prípad dlhodobej pracovnej neschopnosti straty pravidelného zdroja príjmu a ďalej pre

prípad invalidity alebo smrti následkom úrazu s úhradou za poistenie 4,74 eur.

8. Súd prvej inštancie, posúdiac predmetný právny vzťah podľa zákona č. 258/2001 Z. z., vyhodnotil úver
poskytnutý žalobcom žalovanému ako bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitostí podľa
§ 4 ods. 2 písm. g/, i/ zákona č. 258/2001 Z. z. spočívajúcich v neuvedení konečnej splatnosti úveru

a nerozčlenení splátky úveru na istinu, úroky a poplatky, voči ktorým záverom smerovala i odvolacia
námietka žalobcu odvolávajúceho sa na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-42/15.

9. V súvislosti s odvolaním žalobcu vo vzťahu k vytýkanému nedostatku spočívajúcemu v absencii
náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. odvolací súd v prvom rade poukazuje na to,

že Súdny dvor EU v rozhodnutí č. C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s., proti Kláre Bíróovej, podal výklad
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66). Vo svetle uvedeného
rozhodnutia následne Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 146/2017
zo dňa 22. februára 2018 (obdobne tiež uznesenie sp. zn. 3Cdo 56/2018 zo dňa 17. 04. 2018, 4Cdo

211/2017 zo dňa 23. 04. 2018 či 4Cdo 65/2018 zo dňa 26. 09. 2018) konštatoval, že ust. § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť
uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom)
osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

10. V prejednávanom spore však bola zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená dňa 13. 05. 2009,
pričom jej náležitosti sa spravovali zákonom č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom k danému dňu, ktorým
zákonom sa prebrala Smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných
právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v.
ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú. v. ES L 61, 10.3.1990)

a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú. v. ES L 101, 1.4.1998)
a vo svetle tejto smernice je potrebné daný zákon v prípade pochybností vykladať. Smernica Rady
87/102/EHS z 22. decembra 1986 v čl. 4 pre úverovú zmluvu predpisovala písomnú formu a pokiaľ
ide o obsahové náležitostí, vyžadovala vyjadrenie ročnej percentuálnej miery poplatkov a vyjadrenie
podmienok, za ktorých môže byť ročná percentuálna miera poplatkov pozmenená. V prípadoch, kde

nie je možné stanoviť ročnú percentuálnu mieru poplatkov, vyžadovala zabezpečenie spotrebiteľa
zodpovedajúcimi informáciami (obsahujúcimi prinajmenšom podklady uvedené v druhej zarážke čl. 6
ods. 1) v písomnej zmluve. Smernica v predmetnom článku ďalej konštatovala, že písomná zmluva
okrem toho obsahuje ďalšie podstatné údaje kontraktu s tým, že zoznam údajov, ktorých začlenenie do
písomnej zmluvy ako podstatných môžu členské štáty požadovať sú pre ilustráciu uvedené v prílohe

smernice. Jedným z týchto údajov boli údaje o splácaní, ktoré neboli v smernici bližšie špecifikované.
Smernica v čl. 15 zároveň obsahuje vyhlásenie, že nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a
prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú
zo zmluvy. Smernicou Rady 90/88/EHS z 22. 02. 1990, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 87/102/EHS
bol doplnený čl. 4 ods. 2 Smernice, ktorý v úverovej zmluve požadoval, mimo iného, aj uvedenie „údajov

o výške počte a frekvencii alebo dátumoch platieb, ktoré musí spotrebiteľ zrealizovať s cieľom splácania
úveru, ako aj úrokových platieb a iných poplatkov; podľa možnosti sa uvedie aj celková čiastka týchto
platieb“.11. Vychádzajúc z uvedeného je odvolací súd názoru, že pokiaľ ide o aplikáciu zákona č. 258/2001 Z.
z. a výklad ust. § 4 ods. 2 písm. i/ cit. zákona, nie je s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EU
č. C-42/15 daný dôvod pre odklon od doterajšieho výkladu citovaného ustanovenia, v zmysle ktorého

primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad ust. § 4 ods.
2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výšku“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k poplatkom. Takémuto výkladu
podľa názoru odvolacieho súdu nebráni ani znenie v tom čase účinnej smernice 87/102/EHS v znení

neskorších zmien, ktorá okrem údajov o výške, počte a frekvencii alebo dátumoch platieb, ktoré musí
spotrebiteľ zrealizovať s cieľom splácania úveru, ako aj úrokových platieb a iných poplatkov, požadovala
podľa možnosti aj uvedenie „celkovej čiastky“ týchto platieb, pričom umožňovala členským štátom
udržiavať a prijímať i prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. 11. 2017, v ktorom najvyšší súd „odobril“ obdobný záver súdov nižšej

inštancie, pokiaľ ide o výklad ust. § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z.

12. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil i odvolaciu námietku žalobcu vo vzťahu k vytýkanému
nedostatku spočívajúcemu v absencii náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.
z., t. j. neuvedenie konečnej splatnosti úveru spôsobom pre spotrebiteľa dostatočne určitým. Hlavný

význam ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g/, i/ zákona č. 129/2010 Z. z. spočíva v tom, aby spotrebiteľ
bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, v akej výške, ako dlho je povinný plniť
si svoje povinnosti zo zmluvy. Vyžaduje sa teda presná špecifikácia termínov splatnosti jednotlivých
splátok a konečnej splatnosti celého úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov.
Pokiaľ žalobca i v tejto súvislosti, zároveň i pokiaľ ide o určenie termínu splatnosti jednotlivých splátok,

poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EU č. C-42/15 (v zmysle ktorého nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok),
konečnú splatnosť úveru uvedenú v zmluve o úvere v časti označenej ÚVER ako „lehota splatnosti 60
mesiacov po poskytnutí úveru“, nemožno považovať za dostatočne určený termín konečnej splatnosti

úveru. Jednak z označenia lehoty splatnosti nevyplýva, že ide o konečnú splatnosť, navyše takto
označená splatnosť vyžaduje od spotrebiteľa prácny výpočet pre zistenie termínu konečnej splatnosti
úveru. Končená splatnosť úveru sa zároveň odvíja od poskytnutia úveru, pričom spotrebiteľ pri uzavretí
zmluvy nevie kedy mu bude úver poskytnutý. Termín poskytnutia úveru zo samotného textu zmluvy
nevyplýva, údaj o tom, kedy je úver poskytnutý obsahujú len Úverové zmluvné podmienky spoločnosti

HOME CREDIT SLOVAKIA, a. s. (Hlava 4. Plnenie z úverovej zmluvy), pričom tento termín sa rôzni
od spôsobu poskytnutia úveru. V prípade poskytnutia úveru na bankový účet sa v zmysle zmluvných
podmienok za okamih poskytnutia úveru považuje tretí deň od odoslania predmetnej čiastky z účtu
spoločnosti na bankový účet určený klientom, pričom nie je zrejmé ako sa klient má dozvedieť kedy bola
predmetná čiastka z účtu spoločnosti odoslaná. Uvedené platí i vo vzťahu k určeniu termínu splatnosti

jednotlivých mesačných splátok, keď spôsob výpočtu termínov splatnosti splátok je zároveň určený
len odkazom na drobné písmo v texte zmluvy. Žalobca pritom v konaní bez akýchkoľvek pochybností
nepreukázal, že žalovanému ako spotrebiteľovi boli úverové zmluvné podmienky poskytnuté a s týmito
sa oboznámil. Vychádzajúc z uvedeného potom neobstojí ani poukaz žalobcu na rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Home Credit c/a Klára Bíroóvá sp. zn. C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016,

ktorý vo vzťahu k termínom splatnosti jednotlivých splátok úveru síce nevyžaduje uvedenie konkrétneho
dátumu, ale vyžaduje, aby podmienky zmluvy umožnili spotrebiteľovi bez ťažkostí identifikovať dátumy
týchto splátok, analogicky v danom prípade i termín konečnej splatnosti úveru, čo v prejednávanej veci
s poukazom na uvedené splnené nie je.

13. Vychádzajúc z uvedeného nie je v danom prípade možné považovať uvedenie konečnej splatnosti
úveru v zmluve o úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným a uvedenie výšky, počtu a termínov
jednotlivých splátok, vrátane ich zloženia, za splnenie náležitostí požadovaných § 4 ods. 2 písm. g/,
i/ zákona č. 258/2001 Z. z., čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru poskytnutého
žalobcom žalovaného ako správne konštatoval i súd prvej inštancie. Nakoľko už samotná absencia

údajov podľa § 4 ods. 2 písm. g/, i/ zákona č. 258/2001 Z. z., na ktorých absencii založil súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie, spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nepovažoval odvolací
súd za potrebné reagovať na ostatné odvolacie námietky vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu výšky
celkových nákladov spotrebiteľa.14. Na základe vyššie uvedených záverov a skutočností odvolací súd, stotožniac sa s rozhodnutím súdu
prvejinštancievzamietajúcejčasti,napadnutýrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuII.,ktorýmžalobu

vo zvyšnej časti zamietol, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním,
podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

15. Pokiaľ odvolanie žalobcu smerovalo aj proti výroku, ktorým súd žalobe vyhovel, odvolací súd
odvolanie žalobcu v tejto časti odmietol.

16.Podľa§386písm.b/C.s.p.odvolacísúdodmietneodvolanieakbolopodanéneoprávnenouosobou.

17. Keďže súd prevej inštancie odvolaním žalobcu napadnutým výrokom I. rozsudku žalobe žalobcu
vyhovel, nie je žalobca osobou oprávnenou na podanie odvolania proti tomuto výroku. Z uvedeného
dôvodu bolo potrebné odvolanie žalobcu v tejto časti odmietnuť podľa § 386 písm. b/ C. s. p. ako

odvolanie podané neoprávnenou osobou.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu,
preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)