Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. august 2017

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 12T/125/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811010335
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Havírová

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2017:8811010335.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou, samosudkyňou JUDr. Andreou Havírovou, na hlavnom pojednávaní

konanom dňa 02. augusta 2017, vo Vranove nad Topľou, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

A. O., nar. XX.XX.XXXX v O., trvale bytom Michalovce,
S.Á. č. XXX/X, prechodne bytom H. č. XXX,
okr. Prešov, súkromný podnikateľ,

u z n á v a s a z a v i n n é h o , ž e

ako zodpovedný pracovník daňového subjektu Y. s.r.o. Z.. M. XXXX, vo Vranove nad Topľou, IČO:
XXXXXXXXXX, za zdaňovacie obdobie I. - III. štvrťroka 2007, t. j. za obdobie od 01.01.2007 do
31.03.2007, v období od 01.04.2007 do 30.04.2007 a v období od 01.07.2007 do 30.09.2007, skrátil
daň z pridanej hodnoty tým, že do daňového priznania nezahrnul celkovú sumu všetkých preplatených

účtovných dokladov, za ktoré mal zaplatiť daň z pridanej hodnoty, čím takto, aj na základe vykonanej
daňovej kontroly a spracovaného protokolu č. XXX/XXX/XXXX/XXXX Z.., zo dňa XX.XX.XXXX, ako aj
znaleckého posudku L.. G., skrátil vyššie uvedenú daň vo výške 16.165,23 EUR, t. j. 486.994,- Sk, ku
škode Slovenskej republiky, zastúpenej Daňovým úradom vo Vranove nad Topľou,

t e d a

vo väčšom rozsahu skrátil daň,

t ý m s p á c h a l

zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona.

Z a t o m u s ú d u k l a d á :

Podľa § 276 ods. 2 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri zistení neexistencie
poľahčujúcich okolností podľa § 36 Trestného zákona a neexistencie priťažujúcich okolností podľa §
37 Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona, v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, výkon trestu

odňatia slobody podmienečne odkladá s probačným dohľadom.Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia s probačným
dohľadom v trvaní 3 (troch) rokov.
Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona, v spojení s § 51 ods. 4 Trestného zákona, povinnosť spočívajúcu

v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom Slovenskej
republike a to prostredníctvom Daňovému úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou, nedoplatok na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. - III. štvrťroka 2007 v celkovej výške 16.165,23 EUR
(šestnásťtisíc jednostošesťdesiatpäť eur a dvadsaťtri eurocentov).

o d ô v o d n e n i e :

Súd na hlavnom pojednávaní umožnil obžalovanému A. O. urobiť vyhlásenie podľa ust. § 257 ods. 1 Tr.

poriadku. Obžalovaný vo vzťahu k skutku obžaloby vyhlásil, že je nevinný.

Na hlavnom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie výsluchom obžalovaného, ktorý využil svoje právo
a vo veci odmietol vypovedať, svedkýň N.. Z. a L.. Š., znaleckým dokazovaním z odboru ekonómia a
manažment, prečítaním listinných dôkazov, na základe čoho súd zistil nasledovné.

Obžalovaný A. O. na hlavnom pojednávaní opakovane využil svoje zákonné právo a vo veci viackrát
odmietol vypovedať. V prípravnom konaní uviedol, že v roku 2007 bol konateľom spoločnosti Y. s.r.o. vo
Vranove nad Topľou. O daňovej kontrole týkajúcej sa dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I.,
II. a III. štvrťroka 2007, vykonávanej od februára 2009 do marca 2010, nemal vedomosť. Vyjadril sa, že
v tom čase zmenil sídlo spoločnosti tak, že výroba sa presťahovala do D. C., pričom oficiálnou adresou

zostala adresa na Z. M.. Z dôvodu nevedomosti o výkone daňovej kontroly k jej vykonaniu nepredložil
žiadne doklady. Výsledky daňovej kontroly, ktorým bol určený rozdiel na dani z priadnej hodnoty vo
výške 16.180,46 eur nespochybnil. V roku 2007 mu daňové priznanie nerobila účtovníčka, ale robil
si ich sám. Pri spracovaní týchto priznaní zúčtoval iba objektívne doklady, nič úmyselne nevyradil ani
nedoložil žiadny fiktívny doklad. Daňové priznanie vypracovával v rámci svojich skúsenosti a vedomostí.

Vzhľadom na nesúlad jeho výpočtu predmetnej dane s výpočtom daňového úradu sa vyjadril, že niekde
urobil chybu, ktorá mohla vzniknúť tým, že zmenil sídlo spoločnosti a prevádzky, pričom pri presune
účtovných dokladov mohlo dôjsť z nedbanlivosti k strate niektorých účtových dokladov, ktoré potom
nemohol zaúčtovať. Poprel, že by urobil chybu úmyselne. Za preverované obdobie účtovníctvo riadne
viedol a ak daňový úrad pri kontrole použil účtovné doklady, ktoré mal k dispozícii z daňovej kontroly

v jeho subjekte zameranej na daň z príjmov právnických osôb za to isté obdobie, tak tento výpočet a
stanovenie rozdielu dane z pridanej hodnoty plne rešpektuje. Stanovenú výšku rozdielu dane z pridanej
hodnoty akceptuje, lebo nemá možnosť preukázať, že výška môže byť stanovená nesprávne. Myslel si,
že pri podávaní daňových priznaní zúčtoval všetky doklady, avšak z daňovej kontroly zrejme vyplynulo,
že nezúčtoval všetky doklady a to z toho dôvodu, že ich neviedol správne a pri kontrole nemohol zistiť,

či všetky doklady má alebo nemá. Tiež sa mohlo stať to, že niektoré doklady stratil pri sťahovaní firmy.
Svedkyňa N.. Z. vykonávajúca funkciu kontrolórky dane z priadnej hodnoty na Daňovom úrade Prešov,
pobočka Vranov nad Topľou, uviedla na hlavnom pojednávaní, že ako kontrolór bola vo februári roku
2009 poverená výkonom kontroly dane z pridanej hodnoty ( ďalej len DPH) za zdaňovacie obdobie I., II.
a III. štvrťroku roku 2007 u daňového subjektu Y. s.r.o. Uvedená kontrola bola vykonávaná po skončení,

resp. súbežne s kontrolou dane z príjmov právnických osôb u toho daňového subjektu. Pri výkone
kontrolytýkajúcejsaDPHdaňovýsubjektnespolupracoval skontrolnouskupinounakontroleDPH,čosa
prejavovalo predovšetkým tým, že si nepreberal písomnosti počas daňovej kontroly. Uvedená svedkyňa
však mala vedomosť o tom, že k výkonu daňovej kontroly dane z príjmov za totožné zdaňovacie obdobie,
t. j. za rok 2007, boli týmto preverovaným daňovým subjektom Daňovému úradu vo Vranove nad Topľou

predložené daňové doklady, ktoré sa na tomto úrade naďalej nachádzali. Z tohto dôvodu uvedené
doklady využili ako pomôcky pri predmetnej kontrole, čo im umožňoval daňový zákon č. 511/1992 Zb.z.
Skonštatovala, že príslušný daňový subjekt za I. kvartál zdaňovacieho obdobia roku 2007 nepodal
daňové priznanie a za obdobie II. a III. kvartálu 2007 boli podané daňové priznania. Z dokladov, ktoré
mali k dispozícii, si urobili evidenciu DPH a porovnali výsledné hodnoty s daňovými priznaniami, ktoré

boli podané daňovým subjektom za II. a III. kvartál 2007. Takýmto spôsobom zistili rozdiel na DPH a to
za II. kvartál roku 2007 vo výške 106.834,- Sk, za III. kvartál roku 2007 v sume 114.036,- Sk. Za I. kvartál
roku 2007 daňový subjekt nepodal daňové priznanie, resp. podal nulové daňové priznanie, kontrolou
dokladov však bolo zistené, že za uvedené obdobie mal zaplatiť DPH v sume 266.583,- Sk. Pri procese
určovania dane podľa pomôcok daňovému subjektu priznali právo na odpočítanie dane z faktúr, ktoré

použili ako pomôcky, z výdavkov, ktoré mal daňový subjekt v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, ak satýkali činnosti, ktorú vtedy vykonával a súviseli s jeho podnikateľskou činnosťou. Iné výhody v prospech
daňového subjektu nezistili. Uviedla tiež, že k dispozícii mali vystavené faktúry, došlé faktúry, príjmové
a výdavkové pokladničné doklady, príp. aj dobropisy a na základe týchto dokladov zostavili evidenciu

DPH. Doklady potrebné na výkon kontroly dane z príjmov právnických osôb ako aj na výkon kontroly
DPH boli viac - menej totožné, ale rozhodujúca bola tá skutočnosť, či ten - ktorý doklad mal vplyv
na DPH. Vyjadrila sa ďalej, že preskúmaním dokladov, ktoré mali k dispozícii, zistili, že tieto doklady
majú časovú nadväznosť, t. j. nechýbajú faktúry, teda faktúry nadväzovali z časového hľadiska, išli za
radom, čo sa týka dátumu vystavenia alebo kedy došli daňovému subjektu a takisto predmet nákupu a

predaja súvisel s činnosťou, ktorú vykonával daňový subjekt, teda s pekárenskou činnosťou. Keďže tieto
doklady nechýbali ani pri jednom z kontrolovaných zdaňovacích období, dospeli k presvedčeniu, že išlo
o všetky doklady za kontrolované obdobie. Daňový subjekt bol pritom povinný podávať daňové priznanie
na DPH stále po ukončení štvrťroku, do 25. dňa toho - ktorého mesiaca nasledujúceho po ukončení
kvartálu. Kontrolovaný daňový subjekt sa pritom vôbec nezaujímal o priebeh daňovej kontroly a to ani po
skončení daňovej kontroly. Výsledkom ich daňovej kontroly bol protokol o určení dane podľa pomôcok,

s ktorým sa oboznamuje daňový subjekt, ale v danom prípade si ho daňový subjekt ani neprevzal,
pričom ani nemala vedomosť o tom, aby daňový subjekt chcel nahliadnuť do tohto protokolu, voči
ktorému nie je možné podať opravný prostriedok, ale len námietku proti konaniu správcu dane, avšak v
konkrétnom prípade k jej vzneseniu ani nedošlo. Po vykonaní tejto kontroly bolo vydané rozhodnutie o
určení dane podľa pomôcok za príslušné zdaňovacie obdobie. Celkový rozdiel na DPH za kontrolované

zdaňovacie obdobie I., II. a III. štvrťroku roku 2007 predstavoval sumu 487.453,- Sk, avšak táto svedkyňa
nemala vedomosť o tom, že by obžalovaný tento nedoplatok príslušnému daňovému úradu uhradil.
Vyjadrila sa tiež, že odlišnosť medzi ich určením rozdielu DPH a závermi znaleckého posudku L.. G.
sa týkali len obdobia II. štvrťroka roku 2007 a tento rozdiel predstavoval len sumu 459,Sk; čo podľa
jej názoru, vzhľadom na rozsah posudzovaných dokladov, mohlo nastať napríklad aj sčítacou chybou

alebo nezrovnalosťou pri zaokrúhľovaní. Na presnejšie vysvetlenie zisteného rozdielu na DPH medzi ich
protokolom a závermi znaleckého posudku by podľa jej názoru bolo potrebné zistiť, či rozsah dokladov,
ktoré posudzoval správca dane za druhý štvrťrok roku 2007 bol totožný s rozsahom dokladov, ktoré mala
k dispozícii príslušná znalkyňa. Zdôraznila tiež, že pri predmetnej kontrole neskúmali, kto vypracovával
daňové priznania za tento daňový subjekt. Za daňový subjekt pritom môže daňové priznanie vypracovať

konateľ ale aj jeho splnomocnený zástupca. V danom prípade nemala vedomosť o tom, či daňové
priznanie vypracovala účtovníčka, samotný konateľ alebo nejaká externá účtovníčka. Počas výkonu
predmetnej daňovej kontroly obžalovaný nemal splnomocneného zástupcu a preto rokovali iba s ním.

Z výpovede svedkyne L.. Š., ktorá vykonávala spolu so svedkyňou N.. Z. ako vedúcou kontrolórkou

daňovú kontrolu u daňového subjektu Y. s.r.o., na hlavnom pojednávaní súd zistil, že túto kontrolu
vykonávali podľa pomôcok, keďže daňový subjekt s nimi nespolupracoval. Nedostatok súčinnosti zo
strany daňového subjektu sa prejavoval predovšetkým tým, že daňový subjekt si zásielku o začatí
daňovej kontroly neprevzal, v deň začiatku daňovej kontroly sa daňový subjekt nedostavil k výkonu tejto
daňovej kontroly, pričom neskôr sa svedkyňa N.. Z. snažila telefonicky sa skontaktovať s obžalovaným

O. a takisto sa im vrátila výzva na predloženie dokladov k daňovej kontrole ako nevyzdvihnutá v odbernej
lehote. Z uvedeného dôvodu preto v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. z. pristúpili k vykonávaniu daňovej
kontroly podľa pomôcok. Príslušný daňový úrad pritom predtým vykonával daňovú kontrolu dane z
príjmov právnických osôb a k tejto kontrole kontrolovaný daňový subjekt predložil všetky potrebné
daňovédoklady,tietodokladysipretovyžiadalikichkontroleaztýchtodokladovtakpotomvychádzalipri

určovaní dane podľa pomôcok. Išlo pritom o dodávateľské a odberateľské faktúry, príjmové a výdavkové
pokladničné doklady, ako aj dobropisy. Predmetom ich kontroly bolo obdobie I. až III. štvrťroku roku
2007. Podľa protokolu bol zistený rozdiel DPH za I. štvrťrok 2007 v sume 266.583,00 Sk; za II. štvrťrok
vo výške 106.834,- Sk; za III. štvrťrok rozdiel predstavoval hodnotu 114.036,-Sk; teda spolu za uvedené
kontrolované obdobie zistený rozdiel predstavoval sumu 487.453,- Sk. Za rok 2007 mali pritom k

dispozícii všetky doklady daňového subjektu, ktoré číselne na seba nadväzovali a z toho usúdili, že
majú k dispozícii všetky doklady. Totožne ako svedkyňa N.. Z. sa vyjadrila k dátumu podania daňových
priznaní. Táto svedkyňa takisto uviedla, že pravdepodobne nežiadali od peňažných ústavov bankové
výpisy. Takisto sa nevedela vyjadriť k tomu, či pri kontrole disponovali aj hlavnou pokladničnou knihou.
Uviedla ďalej, že protokol o daňovej kontrole zaslaný obžalovanému sa im vrátil ako nevyzdvihnutý v

odbernej lehote a teda, keďže daňový subjekt sa nevyjadril, boli vyhotovené tri rozhodnutia za každé
kontrolované zdaňovacie obdobie. Vo vzťahu k zistenému rozdielu na DPH znalkyňou L.. G. sa vyjadrila,
že táto znalkyňa mohla zaúčtovať doklad, ktorý pri daňovej kontrole mohli prehliadnuť a takisto mohlo
dôjsť aj k sčítacej chybe. Nemala však vedomosť, z akých dokladov vychádzala znalkyňa a či tietodoklady boli totožné s ich rozsahom dokladov. Opätovne zdôraznila, že pomôckami na určenie dane
z pridanej hodnoty v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. z. boli účtovné doklady toho - ktorého daňového
subjektu, ale aj napríklad bankové výpisy či zmluvy. Vždy však muselo ísť o doklady, z ktorých sa dalo

zistiť, či došlo alebo nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia na učenie zdaniteľných obchodov
vykonaných daňovým subjektom a následne k zisteniu, či tento daňový subjekt odviedol daň v takej
výške, ako mal odviesť. Rozsah dokladov na výkon daňovej kontroly DPH je pritom totožný s rozsahom
dokladov potrebných na výkon daňovej kontroly k dane z príjmov právnických osôb.

Zo znaleckého posudku L.. G. z odboru ekonómia a manažment, zabezpečeného v ďalšom konaní pred
súdom, vyplýva, že posudzovaný daňový subjekt mal povinnosť viesť v zmysle zákona o účtovníctve
podvojné účtovníctvo a spôsob spracovania dokladov nasvedčoval tomu, že túto formu účtovníctva
aj viedol. Úplnosť a správnosť jednotlivých účtovných dokladov nebolo možné preskúmať, nakoľko v
predložených účtovných dokladov sa nenachádzali žiadne účtovné knihy, ktoré by obsahovali účtovné
záznamy. Podľa predložených účtovných dokladov skonštatovala, že daňový subjekt podal daňové

priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie I. - III. štvrťroka 2007, tieto podal včas, avšak údaje uvedené
v podanom daňovom priznaní boli odlišné do údajov vypočítaných z predložených prvotných podkladov.
Znalkyňa takto uviedla, že v prípade zdaňovacieho obdobia I. štvrťroku roku 2007 daňový subjekt uviedol
nulovú daňovú povinnosť, avšak podľa prvotných účtovných dokladov mu znalkyňa ustálila daňovú
povinnosť v sume 266.583,00 Sk ( 8.848,93 eur ). V prípade II. štvrťroku roku 2007 zas daňový subjekt

uviedol v daňovom priznaní daňovú povinnosť v sume 71.693,00 Sk, avšak podľa prvotných účtovných
dokladovmuvzniklatátopovinnosťvsume178.068,00Sk.Celkovýrozdielnadanizpridanejhodnotytak
predstavoval sumu 106.375,00 Sk, t.j. 3.531,00 eur. Znalkyňa však poukázala na to, že v predložených
dokladoch sa nenachádzala pôvodná evidencia DPH a preto nebolo možné spoľahlivo určiť rozdiel
medzi pôvodnou výškou DPH a vypočítanou výškou DPH. V prípade zdaňovacieho obdobia III. štvrťroka

roku2007zasznalkyňazistila,ževdaňovompriznaníbolauvedenádaňovápovinnosťvsume59.320,00
Sk, avšak podľa prvotných účtovných dokladov tomuto daňovému subjektu vznikla daňová povinnosť v
sume 173.356,00 Sk. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že rozdiel oproti priznanej výške DPH za uvedené
zdaňovacie obdobie predstavovalo sumu 114,036,00 Sk, t.j. 3.785,30 eur. Celkový rozdiel na DPH za
preverované zdaňovacie obdobie I., II. a III. štvrťroku roku 2007 tak predstavoval sumu 486.994,00 Sk,

t.j. 16.165,23 eur.
Podľa protokolu Daňového úradu vo Vranove nad Topľou č. XXX/XXX/XXXX/XXXX/Suk zo dňa
XX.X.XXXX rozdiel dane za zdaňovacie obdobie I. štvrťroka 2007 predstavoval sumu 266.583,- Sk, za
zdaňovacie obdobie II. štvrťroka 2007 sumu 106.834,- Sk a za zdaňovacie obdobie III. štvrťroku 2007
sumu 114.036,- Sk. Celkovo teda rozdiel na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie

predstavoval sumu 487.453,- Sk, t. j. 16.180,46 eur.
V rámci prípravného konania boli zabezpečené daňové priznania dane z pridanej hodnoty daňového
subjektu Y. s.r.o. za I., II. a III. štvrťrok 2007, platobné výmery Daňového úradu Vranov nad Topľou,
úradné záznamy daňového úradu, výzva na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie zo dňa
15.3.2010, výzva na predloženie dokladov zo dňa 26.2.2009, oznámenie o výkone daňovej kontroly zo

dňa21.1.2009akoajpoverenienavýkondaňovejkontroly.Vkonanípredsúdombolpritomzabezpečený
aj nový výpis z obchodného registra týkajúci sa obchodnej spoločnosti Y. s.r.o.
Na základe takto vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo ako i v ich súhrne, považoval
súd za jednoznačne preukázané, že obžalovaný A. O. sa dopustil skutku tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku, pričom jeho vina je preukázaná predovšetkým výsledkami znaleckého

dokazovania z odboru ekonómie a manažment, ktoré vyznievajú v zhode a sú teda podporované aj
závermi daňovej kontroly týkajúcej sa dane z pridanej hodnoty vykonanej u predmetného daňového
subjektu, na výkone ktorej sa podieľali vo veci obe vypočuté svedkyne a výsledky ktorej sa premietli do
protokolu o daňovej kontrole či aj výsluchom svedkýň N.. Z. a L.. Š.P..

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný bol v rozhodnom období konateľom spoločnosti
Y. s.r.o., ktorý bol daňovým subjektom s povinnosťou podávať daňové priznania týkajúce sa dane z
pridanej hodnoty ako aj dane z príjmov právnických osôb. V spoločnosti Y. s.r.o. bola v období od
25.2.2009 do 19.4.2009, keď nastala fikcia prerokovanie protokolu, vykonávaná Daňovým úradom vo
Vranove nad Topľou daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za I., II. a III štvrťrok roku 2007. Z

výpovede splnomocnenkyne správcu dane pritom vyplynulo, čo nepoprel ani samotný obžalovaný vo
svojej výpovedi v prípravnom konaní, že sa daňovému subjektu Y. s.r.o. nepodarilo doručiť oznámenie
o začiatku výkonu daňovej kontroly a táto spoločnosť so správcom dane nespolupracovala, pričom
zároveň nepredložila ani potrebné doklady na výkon tejto daňovej kontroly. Daňový úrad vo Vranove nadTopľou preto pristúpil k určeniu dane z pridanej hodnoty ( ďalej DPH ) na základe pomôcok v zmysle ust.
§ 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. z. v znení neskorších predpisov. Uvedenými pomôckami boli daňové
a účtovné doklady predložené týmto daňovým subjektom k výkonu daňovej kontroly dane z príjmov za

rok 2007. Uvedenými dokladmi teda boli došlé a vystavené faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné
doklady, vystavené dobropisy a došlé dobropisy. Je zrejmé, čo potvrdila aj svedkyňa N.. Z., že rozsah
daňových ako aj účtovných dokladov potrebných k určeniu dane z príjmov je zvyčajne nepochybne
širší ako rozsah dokumentov potrebných na určenie dane z pridanej hodnoty, keďže na zistenie dane z
pridanej hodnoty sú potrebné len doklady majúce bezprostredný vplyv na výšku dane z pridanej hodnoty.

Správca dane pritom pri daňovej kontrole pri určení výšky dane z pridanej hodnoty vychádzal aj z
daňových priznaní vypracovaných samotným obžalovaným, čo potvrdil aj obžalovaný vo svojej výpovedi
v prípravnom konaní. Svedkyňa N.. Z. pritom uviedla, že domnienku, že mali pri výkone daňovej kontrole
všetky potrebné doklady daňového subjektu preukazovala tá skutočnosť, že tieto doklady boli v časovej
chronológii a to ako podľa ich číselného označenia tak aj dátumu uskutočnenia a nezistili, že by nejaké
účtovné a daňové doklady týkajúce sa hoci nejakého krátkeho obdobia pri určovaní dane z pridanej

hodnoty chýbali. Svedkyňa N.. Z., v zhode s tvrdením svedkyne L.. Š., ďalej ešte uviedla, že pri určovaní
výšky dane z pridanej hodnoty priznali daňovému subjektu Y. s.r.o. daňovú výhodu v podobe odpočítania
dane z pridanej hodnoty na faktúrach na vstupe, pričom odpočítanie dane z pridanej hodnoty je iba
právom daňového subjektu, nie je jeho povinnosťou.

Súd pri ustálení viny obžalovaného však vychádzal predovšetkým z výsledkov znaleckého dokazovania
z odboru ekonómie a manažmentu, v zmysle ktorého preverovaný daňový subjekt Y. s.r.o. viedol
podvojné účtovníctvo. Na základe predložených účtovných dokladov, ktoré boli zabezpečené až v
ďalšom konaní pred súdom, príslušná znalkyňa dospela k záveru, že v prípade zdaňovacieho obdobia 1.
štvrťroku roku 2007 daňový subjekt uviedol nulovú daňovú povinnosť, avšak podľa prvotných účtovných

dokladov jeho daňová povinnosť mal predstavovať sumu 8.848,93 eur. V zhode s týmto zistením tejto
znalkyne sa pritom svedkyňa N.. Z. vyjadrila, že nulové daňové priznanie by nasvedčovalo tomu, že
daný daňový subjekt nevykonával v uvedenom období žiadnu podnikateľskú činnosť, teda ani predaj
a ani kúpu tovaru. Z prvotných účtovných dokladov pritom podľa názoru znalkyne však jednoznačne
vyplývalo, že obžalovaný v danom zdaňovacom období podnikateľskú činnosť nielenže vykonával, ale

aj viedol svoje účtovníctvo.

V prípade II. štvrťroku roku 2007 zas daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní daňovú povinnosť
v sume 71.693,00 Sk, avšak podľa prvotných účtovných dokladov mu vznikla táto povinnosť v sume
178.068,00 Sk. Celkový rozdiel na dani z pridanej hodnoty tak predstavoval sumu 106.375,00 Sk, t.j.

3.531,00 eur. Vzhľadom však na skutočnosť, že v predložených dokladoch sa nenachádzala pôvodná
evidencia DPH, podľa vyjadrenia znalkyne L.. G. nebolo možné spoľahlivo určiť rozdiel medzi pôvodnou
výškou DPH a vypočítanou výškou DPH.

Za zdaňovacie obdobie III. štvrťroka roku 2007 zas znalkyňa, v súlade s výpoveďami oboch vyššie

uvedených svedkýň vykonávajúcich daňovú kontrolu týkajúcu sa DPH v preverovanom daňovom
subjekte, ustálila, že v daňovom priznaní bola uvedená daňová povinnosť v sume 59.320,00 Sk, avšak
podľa prvotných účtovných dokladov tomuto daňovému subjektu vznikla daňová povinnosť v sume
173.356,00 Sk. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že rozdiel oproti priznanej výške DPH za uvedené
zdaňovacie obdobie predstavuje sumu 114.036,00 Sk, t.j. 3.785,30 eur.

Znalkyňa vo svojom znaleckom posudku však poukázala na tú významnú skutočnosť, že z predložených
prvotných účtovných dokladov vyplýva, že daňový subjekt pri výpočte daňovej povinnosti k dani z
pridanej hodnoty nezapočítal všetky prvotné doklady, nakoľko vypočítaná daň z pridanej hodnoty bola
vo všetkých preverovaných štvrťrokov viac ako daň z pridanej hodnoty uvedená samotným daňovým

subjektom v ním podaných daňových priznaniach. Znalkyňa však skonštatovala, že nebolo možné s
jednoznačnou istotou určiť, ktoré prvotné účtové doklady neboli zahrnuté pri vypočítaní dane z pridanej
hodnoty daňovým subjektom a to s ohľadom na vyššie spomenutú chýbajúcu pôvodnú evidenciu DPH.

Obžalovaný si podľa vyjadrenia znalkyne pritom neuplatnil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty.

Daňový subjekt Y. s.r.o. tak mal tak daňovú povinnosť vo vzťahu k DPH za preverované zdaňovacie
obdobia I., II. a III. štvrťrok roku 2007 v celkovej sume 618.007,00 Sk, t.j. 20.514,06 eur. Vzhľadom
na obžalovaným určenú daňovú povinnosť v ním podaných daňových priznaniach tak rozdiel na daniz pridanej hodnoty za vyššie uvedené preverované obdobie predstavoval sumu 486.994,00 Sk, t.j.
16.165,23 eur.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na opakované vyjadrenie svedkyne N.. Z. v konaní na
súde, ktorá skonštatovala, že pri vykonávaní daňovej kontroly zistili, že všetky daňové doklady majú
časovú náväznosť, t.j. nechýbali jednotlivé faktúry, uvedené faktúry nasledovali za sebou z časového
hľadiska a takisto aj predmet nákupu a predaja súvisel s podnikateľskou činnosťou daňového subjektu.
Keďže tieto účtovné doklady nechýbali ani pri jednom preverovanom daňovom období, svedkyňa N..

Z. poznamenala, že táto skutočnosť nasvedčovalo tomu, že mali pri výkone všetky potrebné doklady,
pričom tie isté doklady boli preverované aj príslušnou znalkyňou, teda táto znalkyňa mala tiež tak k
dispozícii všetky daňové doklady majúce vplyv na DPH za kontrolované obdobie. Z vyššie uvedeného
tak vyplýva, že aj keď obžalovaným nebola vedená evidencia DPH, v jeho účtovníctve sa nenachádzali
anižiadneúčtovnéknihy,ktorébyobsahovaliúčtovnézáznamyazároveňajnatúvýznamnúskutočnosť,
že faktúry časovo na seba nadväzovali a nič nenasvedčovalo tomu, že by niektorá faktúra chýbala, bolo

možné z prvotných účtovných dokladov tohto preverovaného daňového subjektu takýmto spôsobom
jednoznačne ustáliť výšku rozdielu na DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia. Už len na okraj je
potrebné poznamenať, že je zrejmé, že obžalovaný ako konateľ spoločnosti Y. s.r.o. neviedol riadne
účtovníctvo svojej spoločnosti, keďže už aj v minulosti bol za protiprávnu činnosť spočívajúcu práve v
nedostatočnom plnení tejto svojej povinnosti odsúdený rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 2 T 159/2010

zo dňa 12.01.2011, aj keď uvedenie nepravdivých či skresľujúcich údajov v podkladoch slúžiacich na
kontrolu účtovníctva sa týkalo ihneď nasledujúceho zdaňovacieho obdobia roku 2008.

Z vykonaného dokazovania súd ďalej nezistil, pričom obžalovaný takúto skutočnosť ani netvrdil v
prípravnomkonaní,keďževovecivypovedallenpredorgánmičinnýmivtrestnomkonaníavkonanípred

súdom využil svoje zákonné právo a odmietol vo veci vypovedať, že by nejaká iná osoba ako on sám za
preverovaný daňový subjekt Y. s.r.o. podávala daňové priznania. Keďže z výpisu z Obchodného registra
je nepochybné, že obžalovaný bol jediným konateľom obchodnej spoločnosti Y. s.r.o. v rozhodnom
období, súd nemal za dôvodné sa domnievať, že by nejaká iná osoba ako samotný obžalovaný mala
záujemuvedenímnepravdivýchúdajovdodaňovéhopriznaniadocieliťskráteniedanezpridanejhodnoty

u tejto obchodnej spoločnosti. Je pritom nepochybné, že len obžalovaný ako konateľ bol zodpovedný
za správnosť údajov uvedených v daňovom priznaní za preverované obdobie a to aj v takom prípade,
pokiaľ by daňové priznanie za jeho osobu spracovával ním poverený účtovník. Z obsahu nielen samotnej
výpovede obžalovaného ešte v prípravnom konaní, ale aj z obsahu daňových priznaní za jednotlivé
preverované zdaňovacie obdobia pritom vyplýva, že obžalovaný sám vypracovával predmetné daňové

priznanie a svojím podpisom na nich aj potvrdil správnosť a úplnosť údajov uvedených v týchto daňových
priznaniach. Svedkyňa N.. Z. pritom pri svojom výsluchu v konaní pred súdom uviedla, že síce pri
vykonávaní daňovej kontroly nemala vedomosť, aká konkrétna osoba podávala daňové priznania za
tento daňový subjekt, avšak na druhej strane zdôraznila, že počas výkonu daňovej kontroly obžalovaný
nemal splnomocneného zástupcu a teda, napriek nespolupráci zo strany obžalovaného, v priebehu celej

daňovej kontroly konali s obžalovaným ako jediným konateľom a zároveň aj jediným spoločníkom tejto
obchodnej spoločnosti. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav, teda súd nedospel k záveru, že by
iná osoba ako samotný obžalovaný O. podával predmetné daňové priznania za príslušné zdaňovacie
obdobia a súd je tak toho názoru, že obžalovaný ako štatutárny orgán tejto obchodnej spoločnosti
nesie plnú trestnú zodpovednosť za správnosť a úplnosť údajov uvedených v podaných daňových

priznaniach. Súd ani z iných skutočností zabezpečených v priebehu trestného stíhania nezistil, že by
prípadne iná osoba ako osoba samotného obžalovaného mala záujem docieliť skreslenie výsledkov
daňovej povinnosti. Súd mal teda nielen samotným priznaním obžalovaného v prípravnom konaní, ale
aj svedeckými výpoveďami svedkyne N.. Z., nepriamo aj svedkyne L.. Š.P., či aj výpisom z Obchodného
registra, podľa ktorého bol obžalovaný v rozhodnom období jediným spoločníkom ako aj jediným

konateľom tejto obchodnej spoločnosti, za nepochybne preukázané, že obžalovaný bol osobou plne
zodpovednou za riadne podanie daňového priznania.

Zo záverov znaleckého dokazovania, ktoré sú podporované aj výsledkami daňovej kontroly u tohto
daňového subjektu, je zas nepochybné, že obžalovaný ako konateľ spoločnosti Y. s.r.o. nezahrnul

do svojho daňového priznania všetky účtovné a daňové doklady majúce vplyv na ustálenie výšky
dane z pridanej hodnoty. Porovnaním obsahu predmetného protokolu o daňovej kontrole č. XXX/
XXX/XXXX/XXXX/Suk zo dňa XX.XX.XXXX a znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou L.. G.
č. 2/2016 súd zistil, že výsledky oboch týchto kontrolných zistení týkajúcich sa daného daňovéhosubjektu za preverované obdobie boli totožné, aj keď rozdiel dane z pridanej hodnoty zistený znaleckým
dokazovaním bol o sumu 459,00 Sk nižší. V tejto súvislosti sa však svedkyňa N.. Z. ako vedúca
kontrolórka vykonávajúca túto daňovú kontrolu u preverovaného daňového subjektu, nepriamo aj

svedkyňa L.. Š. ako ďalšia osoba zúčastnená na tejto daňovej kontrole týkajúcej sa DPH, vyjadrili,
že zistený rozdiel na dani z pridanej hodnoty sa týkal zdaňovacieho obdobia II. štvrťroku 2007 a obe
zamestnankyne správcu dane zhodne skonštatovali, že nemali presnú vedomosť, z akých podkladov
vychádzala príslušná znalkyňa. Súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti potvrdenie súdu o prevzatí
dokladov zo dňa 03.02.2015 ( čl.179 ), z ktorého vyplýva, že príslušný orgán činný v trestnom konaní

na základe výzvy súdu predložil všetky účtovné doklady, ktoré mala táto súčasť policajného zboru k
dispozícii v inej trestnej veci vedenej voči tomu istému obžalovanému pre zločin neodvedenia dane a
poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. ) Tr. zákona, pričom uvedené trestné stíhanie bolo zastavené.
VprípadetaktozistenéhorozdielusavšaksúdstotožnilsvyjadrenímakosvedkyneN..Z.takajsvedkyne
L.. Š., že vzhľadom na takýto nepatrný rozdiel mohlo ísť iba o sčítaciu chybu alebo o nezrovnalosť.
Súd pritom za rozhodujúci pri určení výšky skrátenia dane z pridanej hodnoty tak, rešpektujúc zároveň

aj zásadu, že v pochybnostiach v prospech obžalovaného, považoval výsledný rozdiel dane z pridanej
hodnoty ustálený znaleckým dokazovaním z príslušného odboru.

Už len na okraj je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že v zmysle príslušného zákona č. 511/1992
Zb.z v znení účinnom v čase spáchania skutku v prípade nespolupráce daňového subjektu s príslušným

správcom dane pri vykonávaní akejkoľvek daňovej kontroly pristúpi k určeniu príslušného druhu dane
podľapomôcok.Takýmitopomôckamivdanomprípadevšakbolivšetkyúčtovnédokladytohtodaňového
subjektu ním predložené k daňovej kontrole týkajúcej sa dane z príjmov tejto právnickej osoby za totožné
zdaňovacie obdobie ako v predmetnom prípade. Z týchto dôvodov je tak nepochybné, že príslušný
správca dane určil sumu skrátenia dane z pridanej hodnoty opierajúc sa o účtovné doklady tohto

daňového subjektu predložené k výkonu inej daňovej kontroly.

V súvislosti s pokynom nadriadeného súdu, avšak len v prípade nemožnosti súdu prvého stupňa
zabezpečiť si účtové doklady daňového subjektu Y., s.r.o., vykonať výsluch svedka G., ktorému mala
byť postúpená funkcia konateľa obžalovaným O., súd k jeho vykonaniu ani nemohol pristúpiť. Po

opakovaných snahách tohto súdu uvedeného svedka dať predviesť, bolo na podklade žiadosti súdu
o vypátranie jeho pobytu zistené, že tento sa dlhodobo zdržiava na neznámom mieste na území
Veľkej Británie a o konkrétnom mieste jeho pobytu nemajú vedomosť ani jeho najbližší príbuzní. Pre
nemožnosť zabezpečiť účasť tohto svedka na súdnom pojednávaní, tak súd od vykonania tohto dôkazu
aj upustil. Je však potrebné zdôrazniť, že z výpisu z Obchodného registra jednoznačne vyplýva, že

jediným spoločníkom ako aj konateľom tohto daňového subjektu v rozhodnom období od 30.07.2004 do
24.06.2010 bol obžalovaný O., ktorý prestal vykonávať funkciu štatutárneho orgánu tejto spoločnosti dňa
24.06.2010, kedy uvedenú funkciu previedol na svedka M. G. a ktorý ju mal vykonávať od nasledujúceho
dňa do 09.07.2014. Už len na okraj je potrebné poukázať na to, že na túto spoločnosť bol dňa 18.03.2011
vyhlásený konkurz, že táto spoločnosť bola zrušená dňa 10.01.2012 a deň jej ex offo výmazu nastal

dňa 10.07.2014 na podklade rozhodnutia príslušného súdu o zrušení konkurzu na majetok spoločnosti
pre nedostatok majetku.

Pôvodná obrana obžalovaného v konaní pred súdom, že by pri zmene sídla jeho spoločnosti došlo
k strate niektorých účtovných dokladov súd vyhodnotil ako účelovú, prezentovanú v snahe sa vyhnúť

trestnej zodpovednosti. Obžalovaný nepredložil žiadny hodnoverný doklad o tom, že by došlo k strate
či k zničeniu účtovných dokladov týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia I., II. a III. štvrťroka roku 2007,
pričom zmenu sídla svojej spoločnosti ani neoznámil daňovému úradu. V zmysle ust. 31 ods. 7 zákona
č. 511/1992 Zb. z. v znení neskorších predpisov má pritom daňový subjekt povinnosť oznámiť daňovému
úradu akúkoľvek zmenu skutočností uvedených v citovanom ustanovení a teda aj povinnosť oznámiť

zmenu sídla svojej spoločnosti. Zároveň z vyjadrenia svedkyne N.. Z. vyplynulo, že vzhľadom na časovú
chronológiu účtovných a daňových dokladov predmetnej spoločnosti nebolo zistené, že by nejaké
účtovné doklady daňového subjektu za nejaké obdobie spadajúce do preverovaného zdaňovacieho
obdobia chýbali. Obžalovaný sa pritom ešte v prípravnom konaní vyjadril, že určenú výšku rozdielu
dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie roku 2007 plne rešpektuje. Je pritom potrebné

poukázať na tú skutočnosť, že obžalovaný už v minulosti vypracovával daňové priznanie na daň z
pridanej hodnoty a jeho vypracovanie pozostávalo len zo zahrnutia všetkých účtovných a daňových
dokladov majúcich vplyv na určenie dane z pridanej hodnoty do daňového priznania a následného
vypočítania dane z pridanej hodnoty. Je teda nepochybné, že obžalovaný pri vyhotovovaní daňovéhopriznania na dani z pridanej hodnoty a následnom určení výšky dane z pridanej hodnoty nezahrnul
všetky účtovné doklady, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu určeniu výšky dane z pridanej hodnoty.
Tomuto nasvedčuje predovšetkým určený rozdiel dane z pridanej hodnoty v prípade II. a III. štvrťroka

roku 2007 ako aj skutočnosť, že v prípade I. štvrťroka roku 2007 obžalovaný podal nulové daňové
priznanie, čo by nasvedčovalo tomu, že za celý tento štvrťrok neuskutočnil žiaden nákup či predaj tovaru,
čo nezodpovedá tomu, že obžalovaný podľa zistení daňového úradu v danom období uskutočňoval
podnikateľskú činnosť. Tvrdenie obžalovaného, že pri určovaní výšky daňovej povinnosti nič úmyselne
nevyradil ani nedoložil žiadny fiktívny doklad bolo vyvrátené zisteným rozdielom dane z pridanej

hodnoty, na základe ktorého bolo jednoznačne určené, že obžalovaný zjavne pri stanovení výšky
dane z pridanej hodnoty niektoré údaje zatajil. Obžalovaný pritom takisto uvádzal, že účtovníctvo v
preverovanom období riadne viedol. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 2 T 159/2010 pritom
vyplýva, že obžalovaný neviedol riadne účtovné doklady za obdobie od začiatku roku 2008 až do
vznesenia obvinenia v uvedenej veci dňa 13.7.2010. Je zrejmé, že aj keď sa to netýka preverovaného
obdoba v predmetnej veci, nemožno úplne vylúčiť, že obžalovaný ani v predchádzajúcom období,

teda v priebehu I., II. či III. štvrťroka roku 2007 takisto neviedol riadne svoje účtovníctvo. K takémuto
záveru možno nepriamo dospieť aj na základe vyjadrenia znalkyne v podanom znaleckom posudku, z
ktorého vyplýva, že obžalovaný v posudzovanom období neviedol účtovné knihy, ktoré by obsahovali
účtovné záznamy a v preverovaných dokladov sa nenachádzala pôvodná evidencia DPH spracovávaná
daňovým subjektom. Práve predchádzajúce odsúdenie obžalovaného, aj keď sa na túto okolnosť

neprihliada v rámci rozhodovania o treste, tak spochybňuje vyjadrenie obžalovaného, že si riadne viedol
účtovníctvo aj za preverované obdobie. V ďalšom konaní pred súdom potom obhajoba zas namietala,
že kontrolóri daňového úradu pri vykonávaní predmetnej daňovej kontroly nemali k dispozícii bankové
účty. Obe svedkyne ako N.. Z. tak aj L.. Š. jednoznačne určili, ktoré doklady sú rozhodujúce na správne
určenie daňovej povinnosti daňového subjektu v prípade dane z pridanej hodnoty, teda, že takýmito

dokladmi sú dodávateľské a odberateľské faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné doklady a takisto aj
dopropisy. Na riadne vykonanie takejto daňovej kontroly za účelom zistenia daňovej povinnosti daného
daňového subjektu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty ani podľa názoru súdu nebolo potrebné zistenie,
či a aké bankové účty mal preverovaný daňový subjekt a aké konkrétne bankové prevody uskutočnil
tento daňový subjekt za preverované obdobie.

Obrana obžalovaného, že nebola preukázaná skutočná škoda a že táto škoda vznikla daňovému
subjektu treba uviesť, že dlh páchateľa trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 Tr. zákona
spočívajúci v skrátení dane z pridanej hodnoty nie je dlhom zo škody spôsobenej trestným činom, ale
dlhom spôsobeným nesplnením si zákonnej povinnosti riadne priznať všetky daňové plnenia, na základe

ktorých mu vznikla povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty, v dôsledku čoho bola obžalovanému
ako konateľovi daňového subjektu Y. s.r.o. vymeraná nižšia daň z pridanej hodnoty ako mu mala byť
vymeraná. V danom prípade obžalovaný predstieral nižší rozsah svojej daňovej povinnosti tým, že do
daňových dokladov nezahrnul žiadne ( v prípade I. štvrťroka roku 2007 ) alebo všetky uskutočniteľné
plnenia ( v prípade II. a III. štvrťroka roku 2007 ).

Súd pri konečnom ustálení výšky skrátenia dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie, ako už
bolo vyššie uvedené, v ďalšom konaní nebral do úvahy ako rozhodujúci dôkaz, v zmysle aj príslušnej
ustálenej judikatúry, protokol z výkonu daňovej kontroly týkajúci sa predmetného druhu dane, ale
výsledky znaleckého dokazovania z odboru ekonómie a manažmentu. V tejto súvislosti je však potrebné

zdôrazniť, že výsledky príslušnej daňovej kontroly korešpondujú so závermi znaleckého dokazovania z
vyššie uvedeného odboru a výsledný rozdiel na dani z pridanej hodnoty medzi týmito dvoma závermi
bol iba nepodstatný, pričom je možné pripustiť tú alternatívu, že k takémuto rozdielu len v sume 459,00
Sk došlo iba sčítacou chybou. Súd sa však opätovne oboznámil so spisovým materiálom daňového
úradu a takisto nezistil, že by v prospech obžalovaného bolo potrebné zohľadniť ešte nejakú okolnosť

majúcu vplyv na určenie výšky dane z pridanej hodnoty. Obžalovaný pritom ani žiadnu takúto skutočnosť
neuvádzal, keďže využil svoje zákonné právo a vo veci pred súdom odmietol vypovedať. Správca
dane pritom uplatnil v prospech daňového subjektu výhodu v podobe priznania odpočítania dane
z pridanej hodnoty na všetkých vstupoch. Obrana obžalovaného spočívajúca v jeho tvrdení, že pri
vypracovaní daňového priznania vychádzal zo všetkých dokladov a v prípade, že nezúčtoval všetky

tieto doklady, tak to bolo preto, že ich neviedol správne alebo sa mu niektoré stratili, nijakým spôsobom
nezbavujú obžalovaného zodpovednosti, keďže daňový subjekt je povinný riadne viesť účtovníctvo a pri
určovaní výšky dane v daňovom priznaní je povinný zahnúť všetky potrebné doklady a to pravdivo a v
presnej výške. Vyjadrenie obžalovaného, že niektoré doklady sa mu prípadne stratili pri sťahovaní jehospoločnosti je pritom vyvrátené časovou chronológiou dokladov, z ktorých vychádzal daňový úrad ako
aj príslušná znalkyňa, ktoré nenasvedčovali tomu, že by niektoré doklady týkajúce sa preverovaného
obdobia chýbali. Je potrebné poukázať na to, že obžalovaný tvrdil, že účtovníctvo viedol riadne a pokiaľ

daňový úrad vychádzal z dokladov predložených k výkonu daňovej kontroly dane z príjmov predmetného
daňového subjektu, tak by mali byť v tomto účtovníctve zahrnuté všetky potrebné doklady. Obžalovaný
ani v neskoršom konaní pred súdom nepredložil na svoju obranu žiadny hodnoverný doklad, ktorý by
nejakým spôsobom spochybnil výšku rozdielu dane z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacieho
obdobie určenú už znaleckým dokazovaním.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd konanie obžalovaného A. O. kvalifikoval ako zločin skrátenia dane
a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona, ktorého objektívnu stránku obžalovaný naplnil
tým, že nezahrnul pri určovaní výšky svojej daňovej povinnosti všetky zdaniteľné plnenia majúce vplyv
na určenie výšky dane z pridanej hodnoty. Keďže takýmto konaním na škodu Slovenskej republiky skrátil
daň z pridanej hodnoty o sumu 16.165,23 eur ( 486.994,00 Sk ), táto suma predstavuje väčší rozsah v

zmysle ust. § 125 Tr. zákona a z tohto dôvodu jeho konanie bolo potrebné posúdiť podľa kvalifikovanej
skutkovej podstaty tohto trestného činu v zmysle ust. § 276 ods.2 písm. d) Tr. zákona.

Subjektívna stránka konania obžalovaného je daná vo forme nepriameho úmyslu v zmysle ust. § 15
písm. b) Tr. zákona, keďže obžalovaný vedel, že v prípade nezohľadnenia všetkých jeho zdaniteľným

plnení pri vypracovávaní daňového priznania dane z pridanej hodnoty môže spôsobiť, že daň z pridanej
hodnoty bude skrátená a pre prípad, že spôsobí takéto skrátenie dane, bol s tým uzrozumený.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu, súd prihliadol na všetky okolnosti spáchaného skutku, spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na

osobu páchateľa ( § 34 ods. 4 Tr. zákona )

Z miesta trvalého ako aj prechodného bydliska je obžalovaný hodnotený všeobecne.

Z odpisu registra trestov súd zistil, že obžalovaný bol v minulosti 2 krát trestane stíhaný a to za trestný čin

podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, pričom uvedené trestné stíhanie bolo
podmienečne zastavené a za prečin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa §
259 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. b) Tr. zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 400, eur a to
rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 12.1.2011 sp. zn. 2T 159/2010. V prípade oboch
trestných stíhaní už nastali účinky zahladenia. Vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného,

aj keď sa na ne už neprihliada, nebolo možné zohľadniť v prospech obžalovaného ako poľahčujúcu
okolnosť vedenie riadneho života ( § 36 písm. j/ Tr. zákona ). U obžalovaného neboli zistené ani žiadne
priťažujúce okolnosti podľa § 37 Tr. zákona.

Vychádzajúc z ust. § 38 ods. 2 Tr. zákona tak súd mohol ukladať trest v rámci základnej trestnej sadzby

upravenej v ust. § 276 ods. 2 Tr. zákona, ktorá umožňuje páchateľovi uložiť trest odňatia slobody v
rozpätí od troch rokov do ôsmich rokov.

Pri rozhodovaní o výmere trestu súd prihliadol na tú skutočnosť, že uvedená výmera trestnej sadzby
trestu odňatia slobody je pomerne prísna ako ďalej aj na tú okolnosť, že obžalovaný v minulosti za

totožnú trestnú činnosť ešte nebol súdne trestaný. Zároveň súd zohľadnil aj ten fakt, že od času
spáchania skutku do času opätovného rozhodovania súdu prvého stupňa uplynula doba 10 rokov, s
ohľadom aj na výšku skrátenia dane z pridanej hodnoty, pričom obžalovaný počas celej tej doby nebol
súdne trestaný a ani sa voči nemu neviedlo žiadne iné trestné stíhanie. S prihliadnutím na závažnosť
predmetnej trestnej činnosti ako aj spôsobený následok v podobe neuhradenia dane z pridanej hodnoty

daňovému úradu a predovšetkým v záujme dosiahnuť, aby nedoplatok na tejto dani bol uhradený štátu,
súd tak dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného vo vzťahu k predmetnej trestnej činnosti postačí
pôsobenie hrozby trestom bez jeho výkonu a že účel trestu v danom prípade by nebol naplnený uložením
nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Vychádzajúc zo základnej výmery tejto trestnej sadzby tak súd dospel k záveru, že na nápravu
obžalovaného postačí trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby a preto obžalovanému
uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov. Zohľadniac takisto kritéria ako individuálnej tak aj
generálnej prevencie preto súd výkon uloženého trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečneodložil s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov, počas ktorej je obžalovaný
povinný viesť riadny život, v opačnom prípade súd, a to i počas jej plynutia rozhodne, že sa obžalovaný
neosvedčil a nariadi výkon takto odloženého trestu.

Vzhľadom na nevyhnutnosť uloženia povinnosti či obmedzenia v rámci probačného dohľadu súd
obžalovanému uložil povinnosť nahradiť v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia s
probačným dohľadom nedoplatok na dani z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobia I. až
III. štvrťroka roku 2007 v celkovej výške 16.165,23eur. V prípade nesplnenia tejto povinnosti v rámci

skúšobnejdobypodmienečnéhoodsúdeniamumôžebyťpodmienečnýtrestodňatiaslobodypremenený
na nepodmienečný trest odňatia slobody.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde vo
Vranove nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok
doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.

Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný
pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,
zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Súdom prijaté vyhlásenie obžalovaného, že
je vinný alebo že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe je neodvolateľné a v tomto rozsahu
nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku.

Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. Po vyhlásení rozsudku sa môže
oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.