Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/142/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113234431
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8113234431.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne: O. U., D.. XX.XX.XXXX, N. S.
G., D. X.. O. Č.. X, právne zastúpenej: JUDr. Kristínou Piovarčíovou, advokátkou so sídlom v Košiciach,
na ul. Štúrovej č. 20, proti žalovanej: G. Z., D.. XX.XX.XXXX, N. S. A. Č.. XX, právne zastúpenej AK -
TARABČÁK s.r.o., so sídlom v Prešove, na ul. Hlavnej č. 13, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu vydržaním, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 29.05.2018
č.k. 10C 301/2013-214 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanej sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanej priznal voči žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti
zapísanej na LV č. XX kat. úz. A. ako parcela č. XX - záhrada o výmere 954 m2. Vlastníčkou susedných
nehnuteľností zapísaných na LV č. XX ako parcela č. XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 862

m2 s rodinným domom súp. č. XX, parcela č. XX - záhrada o výmere 164 m2 a parcela č. XX - záhrada
o výmere 388 m2 je žalovaná.

3. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX znalca L.. V. H. vyplýva, že rozsah užívania nehnuteľnosti
žalovanou, ako sú tieto v teréne oplotené, čo sa týka geometrického a polohového určenia pozemkov,
teda hraníc pozemkov, je taký istý ako je evidovaný právny stav v katastrálnej mape a v dovolenej
odchýlke zodpovedá ich výmere zapísanej v katastri nehnuteľností pre parcely evidované na LV č.

XX kat. úz. A.. Pri porovnaní so stavom evidencie pred rokom 1986, kedy došlo k prevzatiu nového
mapovania do operátu katastra nehnuteľnosti zistil rozpor v užívaní v tom, že žalovaná podľa terajšieho
operátu užíva o cca 70 m2 viac ako užívala do roku 1986. Konštatoval, že dá sa predpokladať, že pred
rokom 1985 bol práve cez túto plochu zabezpečený prístup pre žalobkyňu a jej právnych predchodcov.

4. Podľa ustanovenia § 109 Občianskeho zákonníka, právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa
premlčí, ak sa 10 rokov nevykonávalo. Citované právne ustanovenie neobsahuje osobitnú úpravu o

začiatku plynutia premlčacej doby, preto aj v tomto prípade platí ustanovenie § 101. To znamená, že
premlčacia doba pri práve zodpovedajúcom vecnému bremenu začína plynúť od okamihu, keď sa toto
právo po svojom vzniku nevykonáva, t.j. zároveň s jeho vznikom, alebo vždy od okamihu posledného
výkonu práva, t.j. od okamihu, keď sa právo prestalo vykonávať. Podľa obsahu vecného bremena sav konkrétnom prípade posúdi, či právo jemu zodpovedajúce sa nevykonávalo a aký čas. Ak sa však
toto právo vykonávalo v priebehu plynutia premlčacej doby aspoň jedenkrát, nemôže sa premlčať.
Ak teda oprávnený z vecného bremena počas plynutia premlčacej doby začne svoje právo určitý čas

vykonávať, nedochádza k zastaveniu premlčacej doby, ale k jej pretrhnutiu. To znamená, že v prípade
jeho opätovného nevykonávania, začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba bez možnosti pre
povinného započítať si tú dobu, ktorá uplynula do jej pretrhnutia.

5. Žalobkyňa parcelu č. XX, zapísanú na LV č. XX, kat. úz. A. nadobudla dedením po nebohej W. R.G.

R. W. XX.XX.XXXX . V tom čase však už právo prechodu cez parcelu č. XX vo vlastníctve žalovanej, aj
za predpokladu, ak by táto nehnuteľnosť v minulosti na prechod slúžila, vykonávané dlhodobo nebolo.
Podľa vyjadrenia samotnej žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 14.05.2014, po pozemku žalovanej
sa malo prechádzať do roku 1965, kedy žalovaná si svoj pozemok ohradila až ku potoku a následne
žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia na prechod k parcele č. XX využívali poľnú cestu. Ak parcela
č. XX od roku 1965 na prechod neslúžila, žalobkyňa po tom, čo nadobudla vlastnícke právo k parcele

č. XX ani nemohla fakticky vykonávať právo prechodu.

6. V priebehu konania bola právnym zástupcom žalovanej vznesená námietka premlčania. V tejto
súvislosti nemohla byť prijatá argumentácia žalobkyne, podľa ktorej aj po 100 alebo 200 rokoch je možné
požadovať existenciu napr. vecného bremena s tým, že premlčacia lehota neuplynie. Akceptujúc túto

argumentáciu by v obdobných prípadoch stratil občianskoprávny inštitút premlčania ako taký zmysel.
Premlčanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nevedie k zániku práva samotného, ale len k
zániku nároku domôcť sa s úspechom svojho práva na súde.

7. Podľa tvrdenia žalobkyne, vstup do práva jej právnymi predchodcami bol v roku 1934 a trval do

01.01.1951, kedy nadobudol účinnosť tzv. stredný Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb.. Z uvedeného
vyplýva, že osobou, ktorá nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu nemohla byť
žalobkyňa, ale nanajvýš jej právni predchodcovia. V konaní nebolo preukázané faktické vykonávanie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalobkyňou. S uvedeným korešpondujú aj fotografie
predložené na pojednávaní, z ktorých vplýva, že na pozemku žalovanej sú okrem železnej brány

mohutné stromy, pričom z konania vyplynulo, že tieto boli vysadené žalovanou v 60-tych rokoch.

8. Na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nestačí čisto fakticky výkon tohto práva,
ale oprávnený držiteľ musí toto právo vykonávať pre seba a byť v dobrej viere, že mu toto právo patrí.
To nemôže byť v prípade, ak sa žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia domnievali, že pozemok je

obecný a slúži na prechod aj iným občanom obce.

9. Žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu žiadneho právneho titulu, od ktorého odvíja svoje
presvedčenie o existencii vecného bremena - práva prechodu cez parcelu vo vlastníctve žalovanej
k nehnuteľnostiam v jej vlastníctve. Samotná skutočnosť, že prechod cez susedné nehnuteľnosti bol

dlhodobo vykonávaný so súhlasom ich vlastníkov, teda len samotné vykonávanie práva prechodu bez
toho, aby existoval právny titul k takémuto prechodu k naplneniu dobrej viery nestačí. Žalobkyňa si
ani nemôže započítať vydržaciu dobu v období, keď nehnuteľnosti vlastnila jej matka, resp. jej právni
predchodcovia, pretože ak na vstup do nehnuteľnosti matka žalobkyne a jej právni predchodcovia
využívali susedné nehnuteľnosti, využívali ich ako súčasť oprávnení vlastníckeho práva a nie z titulu

vecného bremena, ktoré obmedzuje vlastníka nehnuteľnej veci v prospech jej nevlastníka.

10. Pokiaľ teda žalobkyňa dôvodila, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržali už jej
právni predchodcovia, k tomu je potrebné uviesť, že v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno,
pretože nepreukázala existenciu konkrétneho právneho úkonu a jeho uzatvorenie, na základe ktorého

by mohli byť jej právni predchodcovia dobromyseľní, že toto právo prechodu im patrí. Podmienka
oprávnenosti držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalobkyňou preukázaná nebola,
pretože na preukázanie dobrej viery nestačí len dokázať skutočnosť, že žalobkyni, resp. jej právnym
predchodcom určitú dobu nikto nebránil prechádzať cez pozemok žalovanej. Je potrebné preukázať aj
to, že obsahom domnelého právneho vzťahu okrem výkonu práva je aj povinnosť vlastníka pozemku

trpieťvýkonžalobkyňoutvrdenéhopráva.Vykonanýmdokazovanímtátoskutočnosťpreukázanánebola,
v dôsledku čoho nemožno kvalifikovať držbu práva žalobkyňou ako oprávnenú, ktorá je predpokladom
vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.11. S ohľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol.

12. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanovením § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262

ods. 1 CSP.

13. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla rozsudok
zmeniť tak, aby jej žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedla, že jej starí rodičia
nadobudli do vlastníctva parcelu č. XX, zapísanú na LV č. XX, kat. úz. A. od pôvodného vlastníka Š.

A.P. na základe kúpnopredajnej zmluvy uzavretej v USA dňa 10.03.1934. V tom čase vstúpili aj do
držby. Prístup na pozemok bol len po ceste popri potoku popred pôvodný starý dom žalovanej. Iný
prístup neexistoval a ani v súčasnosti neexistuje. K vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
takdošlovroku1934.ObdobieplatnostiobyčajovéhoprávanaSlovenskujepotrebnédôraznerozlišovať
od obdobia platnosti stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. platného od 01.01.1951 do
31.03.1964 a od platnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. účinného od 01.04.1964 so zreteľom

na jeho novely, najmä zákon č. 131/1982 Zb. účinný od 01.04.1983 a zákon č. 509/1991 Zb. účinný od
01.01.1992.

14. Vznik právnych vzťahov je potrebné posudzovať podľa práva platného v čase ich vzniku. Podľa
obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 bolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnosti

nadobudnúť vydržaním pokojnou držbou po dobu 32 rokov aj napriek tomu, že v pozemkovej knihe,
ktorá v tom čase mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený niekto
iný. Vydržanie bolo prípustné voči každému, ak boli splnené podmienky vydržania. Uvedené je možné
použiť analogicky aj pre vznik vecného bremena práva prechodu vydržaním. Naviac dobromyseľnosť
sa vyžadovala len pri nastúpení do držby. V súdenej veci je preto dôležité vychádzať z prechodných a

záverečných ustanovení následne platného stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., podľa
ktorého sa spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva. Vydržacia doba,
ktorá začala plynúť pred 01.01.1951, sa v zmysle ustanovenia § 566 zákona č. 141/1950 Zb. skončila
najneskôr uplynutím 10-ročnej lehoty počínajúc od 01.01.1951 ak neuplynula skôr.

15. Právni predchodcovia žalobkyne vstúpili do výkonu vecného bremena práva k prechodu na základe
kúpnej zmluvy z roku 1934, toto právo vykonávali dobromyseľne, nerušene po dobu najmenej 31 až 33
rokov, takže vznik tohto práva je nesporne preukázaný za platnosti stredného Občianskeho zákonníka
č. 141/1950 Zb.

16. Čo sa týka vznesenia námietky premlčania žalovanou podľa ustanovenia § 109 Občianskeho
zákonníka, v konaní bolo preukázané, že žalovaná aktívnym spôsobom - výstavbou plota, osadením
brány a vysadením stromov bránila žalobkyni a rovnako aj jej právnym predchodcom vo výkone práva
prechodu. Aj napriek tomu, že sa jej právni predchodcovia domáhali na bývalom MNV nápravy a nechceli
sa dopustiť protiprávneho konania voči žalovanej, k náprave nedošlo. Žalovaná vytvorila bezprávny stav,

ktorý v súčasnosti nemôžu svojim rozhodnutím odobrovať ani súdy. Z nepráva nikdy nemôže vzniknúť
právo a už vôbec nie požehnaním súdu. Obdobie, kedy žalovaná znemožnila žalobkyni aj právnym
predchodcom prechod, je potrebné vyhodnotiť ako prerušenie behu doby premlčacej lehoty a nie jej
uplynutie.

17. Rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť aj to, že nie je zrejmé, ktoré dôkazy pre svoj záver
zobral za preukázané, ako ich vyhodnotil, ktoré nezobral za preukázané a z akého dôvodu. V rozsudku
absentuje riadne a zákonné hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1, ods. 2 CSP. Vo
svetle týchto záverov v rozsudku absentuje aj riadne odôvodnenie rozsudku. Súd je povinný dôkazy
hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať

pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými vôbec nezaoberal. Pri hodnotení
dôkazov je tiež viazaný skutkovým stavom veci a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber
dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná
požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami
súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Takéto nedostatky súdneho rozhodnutia,

ktoré obsahuje napadnutý rozsudok, zakladajú porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces a
riadne odôvodnenie rozhodnutia a tým porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.18. Žalovaná navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

19. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok

spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené.

20. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré odkazuje.

21. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej žalobkyňa parcelu č. XX, zapísanú na LV č. XX, kat. úz. A. nadobudla dedením po nebohej
W. R.Š., zomrelej dňa XX.XX.XXXX, čoho dôkazom je uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa

19.06.2006 vydané vo veci 26D 493/2003, Dnot 94/2003. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva
žalobkyňou však už právo prechodu cez parcelu č. XX vo vlastníctve žalovanej dlhodobo vykonávané
nebolo.Samotnážalobkyňanapojednávaníkonanomdňa14.05.2014uviedla,žepopozemkužalovanej
sa malo prechádzať do roku 1965, kedy žalovaná si svoj pozemok ohradila až ku potoku a následne
žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia na prechod po parcele č. XX využívali poľnú cestu. Ak parcela

č. XX od roku 1965 na prechod neslúžila, žalobkyňa po tom, čo nadobudla vlastnícke právo k parcele
č. XX ani nemohla fakticky vykonávať právo prechodu.

22. Vecné bremená v zmysle ustanovenia § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka vznikajú písomnou
zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov,

rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno
nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie
práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

23. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu teda možno nadobudnúť i vydržaním. Môže ho však

nadobudnúť iba oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto toto právo vykonáva pre seba a so zreteľom na všetky
okolnosti je v dobrej viere, že má k veci právo (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V prejednávanej
veci, aj za predpokladu hodnoverného preukázania splnenia všetkých podmienok potrebných pre
vydržanie, k zavŕšeniu žalobkyňou tvrdeného procesu vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu došlo za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Osobami, ktoré takto mohli

vydržaním nadobudnúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu, boli právni predchodcovia žalobkyne
a nie žalobkyňa.

24.Navyšeatojepotrebnéosobitnezdôrazniť,navydržanieprávazodpovedajúcehovecnémubremenu
nestačí čisto faktický výkon tohto práva, ale oprávnený držiteľ musí toto právo vykonávať pre seba

a byť v dobrej viere, že mu toto právo patrí. To nemôže byť v prípade, ak sa žalobkyňa, resp. jej
právni predchodcovia domnievali, že pozemok je obecný a slúži na prechod aj iným občanom obce. V
žalobe žalobkyňa poukázala, že na parcelu č. XX bol prístup po obecnej ceste popred parcely žalovanej
označené č. XX, č. XX a č. XX a to peši, vozom aj motorovým vozidlom. Rovnako uviedla, že časť tejto
obecnej cesty pred parcelou č. XX si žalovaná zahradila z oboch strán až k potoku a pripojila ju k svojmu

pozemku. V situácii, keď sa žalobkyňa, prípadne jej právni predchodcovia domnievali, že pozemok je
obecný, nemohli sa domnievať a byť v dobrej viere, že k pozemku, ktorý je vlastníctvom žalovanej, práve
im patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

25. Je nesporné, že parcela č. XX vo vlastníctve žalovanej od roku 1965 ako prechod neslúži. Tento

stav teda trvá viac ako 50 rokov a žalobkyňa a ani jej právni predchodcovia od roku 1965 toto právo
zodpovedajúce vecnému bremenu nevykonávajú. Ide pritom o právo podliehajúce premlčaniu, čo
vyplýva z ustanovenia § 109 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo zodpovedajúce vecnému
bremenu sa premlčí, ak sa 10 rokov nevykonávalo. V dôsledku vznesenej námietky premlčania zo
strany žalovanej nebolo možné žalobou uplatnené právo priznať, a to ani vtedy, ak by žalobkyňa

preukázala existenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nadobudnutého vydržaním zo strany
jej právnych predchodcov. Právni predchodcovia žalobkyne boli dlhodobo nečinní a svoj prípadný nárok
vyplývajúci zo žalobkyňou tvrdeného vecného bremena si na súde neuplatnili. Urobila tak až žalobkyňa
podaním žaloby proti žalovanej dňa 27.11.2013 na súde prvej inštancie. Takýto dlhodobý stav nečinnostinemôže požívať ochranu spočívajúcu v tom, aby na vznesenú námietku premlčania prihliadnuté nebolo.
Účelom premlčania je pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil
svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby tak donekonečna neodďaľoval

požiadavku splnenia určitej povinnosti od povinného subjektu. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty
v právnych vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie
kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda
uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo
bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou

premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik
jeho súdnej vymáhateľnosti v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať.

26. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

27.Zároveňvodvolacomkonaníúspešnejžalovanejpriznalnáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu
100% podľa ustanovenia § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP s tým, že o výške
náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

28. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).