Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. február 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/69/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6108223545
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6108223545.4

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Márie Podhorovej, v právnej veci žalobcov: 1/ K.. K.
G., narodený XX.XX.XXXX, bytom R. XXX, 2/ K.. R. U., narodený XX.XX.XXXX, bytom Q. Y. XX, 3/
H.. Y. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom Y., A. A. X, všetci žalobcovia právne zastúpení KUBINEC
& PARTNERS, advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Banská Bystrica, Tajovského 3, IČO: 36 851

574, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní
žalobcov 1/, 2/ a 3/ a o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Brezno číslo konania
4C/50/2009-931 zo dňa 24.05.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Brezno číslo konania 4C/50/2009-931 zo dňa
24.05.2018 p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania p r á v o .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie po tom, čo meritórne vo veci rozhodol rozsudkami
č.k. 4C/50/2009-520 zo dňa 27.05.2011 a č.k. 4C/50/2009-863 zo dňa 26.09.2016 rozhodol o nároku
na náhradu trov celého (prvoinštančného aj odvolacieho) konania a vyslovil, že žiadnej zo strán

sporu náhradu trov konania nepriznáva. Súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia konštatoval, že
žalobcovia 1/ až 3/ sa domáhali voči žalovanému náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v
zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov a súd v odsekoch 2., 3. a 4. uznesenia konštatoval konkrétne a detailne jednotlivé
nároky žalobcov 1/, 2/ a 3/, keďže sa žalobou žalobcovia domáhali viacerých samostatných nárokov.
Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku konštatoval predošlý priebeh a genézu sporu a uviedol,

že rozsudkom č.k. 4C/50/2009-520 zo dňa 27.05.2011 súd rozhodol o žalobe žalobcov nasledovne: „I.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 1 393,60 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
toho rozhodnutia. II. Žalobu žalobcu 1/ na zaplatenie úrokov vo výške 9 % zo sumy 1 393,60 Eur
od 03.09.2004 do zaplatenia zamieta. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 1 841,91
Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. IV. Žalobu žalobcu 2/ na zaplatenie úrokov
vo výške 9 % zo sumy 1 841,91 Eur od 03.09.2004 do zaplatenia zamieta. V. Žalovaný je povinný

zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 7 285,09 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. VI. Žalobu
žalobcu 3/ na zaplatenie úrokov vo výške 9 % zo sumy 7 285,09 Eur od 03.09.2004 do zaplatenia
zamieta. VII. Žalobu žalobcu 1/ na zaplatenie 9 958,18 Eur s úrokmi vo výške 9 % od 21.09.2004
do zaplatenia, návrh žalobcu 2/ na zaplatenie 8 467,77 Eur s ročnými úrokom z omeškania vo výške
9 % od 21.09.2004 do zaplatenia a návrh žalobcu 3/ na zaplatenie 6.638,78 Eur s ročnými úrokmi
z omeškania 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia zamieta. VIII. Žalobu žalobcu 1/ na náhradu ušlého

zisku vo výške 9 520,02 Eur, žalobcu 2/ na náhradu ušlého zisku vo výške 9 520,05 Eur a žalobcu
3/ na náhradu ušlého zisku vo výške 520,05 Eur zamieta. IX. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcom1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu vo výške 2.000,- Eur každému zvlášť do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.X.Vprevyšujúcejčastiuplatnenejnemajetkovejujmysúdžalobužalobcov1/,2/,3/zamieta.
XI. Žalobu žalobcov 1/, 2/, 3/ na zaplatenie sumy vo výške 365,96 Eur každému zvlášť zamieta. XII.

Žalobu žalobcov 1/, 2/, 3/ na zaplatenie 3 860,01 Eur každému zvlášť zamieta. XIII. Žalobu žalobcu 3/
na zaplatenie 66,39 Eur zamieta. XIV. Žalobu žalobcu 3/ na zaplatenie 28,- Eur a 5,15 Eur zamieta.
XV. O trovách konania súd rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“ Krajský súd
v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 14Co/232/2011-602 zo dňa 28.02.2012 rozhodol tak, že rozsudok
prvoinštančného súdu zrušil vo výroku II., IV. a VI. a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie. Vo

zvyšných častiach napadnutý rozsudok potvrdil. Uznesením č.k. 4C/50/2009-722 zo dňa 21.03.2014 súd
rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcami a predmetom konania v danom štádiu tak zostalo
rozhodnutie súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1/ úroky z omeškania vo výške 8,50 %
ročne zo sumy 1 393,60 Eur od 26.03.2008 do 30.04.2012, ďalej o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 2/ úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1 841,91 Eur od 26.03.2008 do
30.04.2012 a o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 3/ úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne

zo sumy 7 285,09 Eur od 26.03.2008 do 30.04.2012. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že následným
meritórnym rozsudkom č.k. 4C/50/2009-763 zo dňa 31.07.2014 súd žalobu (v časti, v ktorej bola vec
odvolacím súdom zrušená a vrátená na nové konanie a rozhodnutie) zamietol a prenechal rozhodnutie
o náhrade trov konania na samostatné uznesenie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k.
14Co/1111/2014-798 zo dňa 29.01.2016 zrušil rozsudok č.k. 4C/50/2009-763 zo dňa 31.07.2014 a vrátil

vec súdu na ďalšie konanie. Konečným meritórnym rozsudkom č.k. 4C/50/2009-863 zo dňa 26.09.2016
súd vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ úroky z omeškania vo výške 8,50 %
ročnezosumy1393,60Eurod04.10.2008do30.04.2012,žalobcovi2/úrokyzomeškaniavovýške8,50
% ročne zo sumy 1 841,91 Eur od 04.10.2008 do 30.04.2012 a žalobcovi 3/ úroky z omeškania vo výške
8,50%ročnezosumy7285,09Eurod04.10.2008do30.04.2012,všetkovlehote3dníodprávoplatnosti

tohto rozsudku; vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku III. uložil žalovaným
1/, 2/, 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 67,82 %, o
výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdny úradník. Žalobcovia
1/, 2/, 3/ podali dňa 19.10.2016 odvolanie proti výroku III. (o trovách konania). Na základe odvolania
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 14Co/549/2016-917 zo dňa 10.04.2018 zrušil výrok III.

rozsudku č.k. 4C/50/2009-863 zo dňa 26.09.2016 a vrátil vec súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na
ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania
nepostupoval správne pokiaľ matematickým spôsobom vyjadril celkovú hodnotu predmetu konania
(súčtom hodnôt jednotlivých dielčich nárokov), a to vo vzťahu ku každému zo žalobcov osobitne, pričom
navyše aj kapitalizoval úroky z omeškania a príslušenstvo uplatnených nárokov, ktoré následne vyčíslil,

sumy uplatňovaných nárokov žalobcu 1/, žalobcu 2/ a žalobcu 3/ potom sčítal a následne matematickým
vyjadrením pomeru procesného úspechu žalovaného ku procesnému neúspechu žalovaných následne
určil mieru procesného úspechu žalovaného a priznal mu v tomto rozsahu právo na náhradu trov
konania. Takýto postup súdu prvej inštancie však nezodpovedá zásadám náhrady trov konania pri
prejednávaní viacerých vecí (viacerých samostatných dielčich nárokov) v spoločnom konaní a následne

odvolací súd usmernil prvoinštančný súd v ďalšom konaní ohľadom rozhodovania o náhrade trov
konania. Súd prvej inštancie potom uviedol, že pri rozhodovaní o nárokoch strán sporu na náhradu trov
konania postupoval podľa ustanovení § 255 ods. 1, 2 a konštatoval, že v rámci predmetného konania
ešte nebolo dosiaľ rozhodnuté o nároku na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania
ani jedného z účastníkov konania/strán sporu. Súd následne uviedol, že vyšší súdny úradník nemôže

rozhodovať o nároku na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho konania v zmysle § 5 ods. 2 zákona
č. 549/2003 Z.z., keďže sa jedná o rozhodnutie, proti ktorému je odvolanie prípustné v zmysle § 357
písm. m) CSP a nakoľko sudca nemôže s poukazom na § 262 ods. 2 CSP rozhodovať o výške náhrady
trov konania, bolo nevyhnutné pred rozhodnutím o výške trov konania, rozhodnúť najskôr o nároku
na náhradu trov konania samostatným uznesením. Následne potom súd prvej inštancie po predošlom

rozsiahlom a detailnom zrekapitulovaní priebehu konania a najmä s dôrazom na závery vyplývajúce z
rozhodnutia odvolacieho súdu č.k. 14Co/549/2016-917 zo dňa 10.04.2018, ktorým odvolací súd zrušil
výrok meritórneho rozsudku súdu prvej inštancie týkajúci sa náhrady trov konania a vec mu vrátil už len
v tomto rozsahu na nové konanie a rozhodnutie, uviedol, že žalobcovia, ako aj žalovaný si v priebehu
konania uplatnili náhradu trov konania. Súd vyhodnotil procesný úspech strán sporu a uviedol, že v rámci

predmetného konania súd rozsudkami č.k. 4C/50/2009-520 zo dňa 27.05.2011, č.k. 4C/50/2009-863 zo
dňa 26.09.2016, priznal žalobcovi 1/ sumu 1393,60 Eur ako náhradu škody spôsobenej nezákonným
odčerpaním finančných prostriedkov z účtu vedeného v M. F. spolu s úrokmi z omeškania vo výške
8,50 % ročne zo sumy 1 393,60 Eur od 04.10.2008 do 30.04.2012 a sumu 2000,- Eur z titulu náhradynemajetkovej ujmy v peniazoch. V prevyšujúcej časti súd uplatnené nároky žalobcu 1/ zamietol. Súd
rozsudkami č.k. 4C/50/2009-520 zo dňa 27.05.2011, č.k. 4C/50/2009-863 zo dňa 26.09.2016, priznal
žalobcovi 2/ sumu 1841,91 Eur ako náhradu škody spôsobenej nezákonným odčerpaním finančných

prostriedkov z účtu vedeného v M. F. a U. spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy
1 841,91 Eur od 04.10.2008 do 30.04.2012 a sumu 2000,- Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. V prevyšujúcej časti súd uplatnené nároky žalobcu 2/ zamietol. Napokon súd rozsudkami
č.k. 4C/50/2009-520 zo dňa 27.05.2011, č.k. 4C/50/2009-863 zo dňa 26.09.2016, priznal žalobcovi 3/
sumu 7285,09 Eur ako náhradu škody spôsobenej nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov

z účtu vedeného v M. F. a M. F. spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 7
285,09 Eur od 04.10.2008 do 30.04.2012 a sumu 2000,- Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. V prevyšujúcej časti súd uplatnené nároky žalobcu 3/ zamietol. Súd potom vyhodnotil, že
žalobcovia 1/, 2/, 3/ boli ohľadom svojich uplatnených nárokov týkajúcich sa nárokov na náhradu škody
spôsobenej nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov z účtov neúspešní len v nepatrnej časti
uplatneného nárok, keď súd im nepriznal len časť z uplatnených úrokov z omeškania. Úspech žalobcov

ohľadom predmetných nárokov predstavoval 100%. Ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
súd uviedol, že pri takomto nároku výška plnenia závisí od úvahy súdu a teda odlišne sa posudzuje
miera úspechu žalobcu aj v prípade, že jeho žaloba bola čiastočne zamietnutá. Ak takémuto žalobcovi
bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, je potrebné považovať takéhoto žalobcu za
úspešného v konaní, keď základ jeho nároku súd uznal. Súd preto považoval žalobcov 1/, 2/, 3/ za

úspešných aj v časti uplatneného nároku týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v
rozsahu 100 %. Následne potom súd uviedol, že žalobcovia 1/, 2/,3/ boli v plnom rozsahu neúspešní
a žalovaný úspešný v rozsahu 100% ohľadom uplatnených nárokov : žalobcu 1/ na zaplatenie 9958,18
Eur s úrokmi vo výške 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia; žalobcu 2/ na zaplatenie 8467,77 Eur s
ročnými úrokom z omeškania vo výške 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia; žalobcu 3/ na zaplatenie 6

638,78 Eur s ročnými úrokmi z omeškania 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia; žalobcu 1/ na náhradu
ušlého zisku vo výške 9520,02 Eur; žalobcu 2/ na náhradu ušlého zisku vo výške 9520,05 Eur; žalobcu
2/ na náhradu ušlého zisku vo výške 9 520,05 Eur; žalobcov 1/, 2/, 3/ na zaplatenie 3860,01 Eur
každému zvlášť; žalobcu 3/ na zaplatenie sumy 66,39 Eur, žalobcu 3/ na zaplatenie súm 28,- Eur a
5,15 Eur. Po konštatovaní miery procesného úspechu strán sporu potom súd prvej inštancie ďalej v

odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania
spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri
rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky
predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Žalobcovia

boli teda v rámci konania úspešní v rozsahu 100% v dvoch uplatnených nárokoch (náhrada škody
spôsobenej nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov z účtov, náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch) a neúspešní vo zvyšných uplatnených nárokoch v rozsahu 100% (nárok na náhradu škody
spôsobenej vynúteným zaplatením istiny z exekvovanej pohľadávky; nárok na náhradu ušlého zisku,
náhrady trov právneho zastupovania). Súd potom v predmetnom konaní aplikoval ustanovenie § 255

ods. 2, § 257 v nadväznosti na čl. 4 ods. 1 CSP a berúc do úvahy dôvod začatia sporu, vek žalobcov,
ako aj ich finančnú situáciu, rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

2. Voči uzneseniu súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie tak žalobcovia 1/,
2/ a 3/, ako aj žalovaný.

3. Žalobcovia v 1., 2. a 3. rade namietali, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V súvislosti s odôvodnením odvolaním napadnuté uznesenia žalobcovia
poznamenali, že súd prvej inštancie správne prihliadol aj na finančnú situáciu žalobcov a ďalšie okolnosti
súvisiace s konaním, pretože je nepochybné, že žalobcovia sú v dôchodkovom veku a ich mesačným

príjmom je tak štátom vyplácaná a priznaná výška dôchodku. Rovnako tak je evidentné, že konanie
muselo byť iniciované zo strany žalobcov, aby sa domohli nárokov, ktorý im voči štátu vznikli v dôsledku
vydania nezákonného rozhodnutia. Nemôže ostať bez povšimnutia ani samotné časové hľadisko a
dĺžka trvania jednotlivých súdnych konaní, kedy už od roku 2004 bránia svoje práva a pritom nejde o
bezúspešné bránenie. Jednotlivé súdne konania tak trvajú viac ako 8 rokov, s čím súviseli pre žalobcov

zvýšené náklady spojené s úhradou trov právneho zastúpenia a súdnych poplatkov. Žalobcovia však
vytýkajú súdu prvej inštancie, že v rámci svojho rozhodovania úplne opomenul rozhodnúť o trovách
vzniknutých žalobcom v rámci odvolacích konaní, v ktorých boli žalobcovia plne úspešní. Za tejto
situácie je tak rozhodnutie súdu prvej inštancie neudržateľné a žalobcovia ho označili za arbitrárne anepreskúmateľné. Súd prvej inštancie sa s týmto nárokom žiadnym spôsobom nevysporiadal a nie je
možné zistiť, ako tento nárok vôbec posudzoval. Žalobcovia poukázali na znenie ustanovenia § 396 ods.
3 Civilného sporového poriadku a v ďalšom texte odvolania konštatovali predošlý priebeh konania, s

dôrazom na odvolacie konania v priebehu sporu a zdôraznili procesný úspech žalobcov v 1.,2. a 3. rade
v odvolacích konaniach. Uvedené úspechy žalobcov nemôžu ostať v tomto prípade bez akéhokoľvek
zohľadnenia. Je tak evidentné, že súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal s úspechom žalobcov v
odvolacích konania a ich úspechom po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa názoru
žalobcov sa súd prvej inštancie však nesprávne vysporiadal aj so samotným porovnaním procesnej

úspešnostisporovýchstrán,pretožepodľaichnázorumožnoprijaťzáver,ktorýopodstatňujerozhodnutie
súdu o trovách konania dvomi samostatnými výrokmi. Do rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
číslo konania 14Co/232/2011 - 602 zo dňa 28. 2. 2010 bol pomer úspechu a neúspechu strán sporu
rovnaký. V danom prípade je preto opodstatnené také rozhodnutie, že žiadna zo strán nemá nárok
na náhradu trov konania. Takéto rozhodnutie by v danom prípade zodpovedalo princípu všeobecnej
spravodlivosti a rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov. Spravodlivému usporiadaniu vzťahov by

preto podľa názoru žalobcu nezodpovedal taký stav, kedy by museli nahradiť trovy žalovanému, ktorý v
konečnom dôsledku svojím nezákonným rozhodnutím spôsobil žalobcom škodu, ktorú si museli uplatniť
v konaní pred súdom, pričom postoj žalovaného v konaní počas celého súdneho konania bol negatívny.
Ak by mali nahradiť ďalšie trovy štátu, ktoré ani nezapríčinili, takéto rozhodnutie aj s poukazom na dôvod
podania žaloby by nezodpovedalo spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi procesnými stranami.

Žalobcovia poznamenali, že pokiaľ by neboli priznané trovy štátu, štát by takúto finančnú stratu vôbec
nepocítil, avšak pre žalobcov by to aj vzhľadom na ich jediný príjem - dôchodok, na ich zdravotný stav
(kedy už v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že podstúpili viaceré operácie, platili
lieky a podobne) znamenalo nemalú finančnú záťaž. Žalobcovia ďalej poukázali na to, že po vrátení veci
súdu prvej inštancie v dôsledku rozsudku Krajského súdu Banskej Bystrici č. k. 14Co/232/2011- 602 zo

dňa 28. 2. 2010 boli žalobcovia v tomto štádiu procesne plne úspešní, preto takýto stav odôvodnil prijať
potom2.výrokrozhodnutiaotrováchkonania,kdebytrovykonaniabolipriznanéžalobcomakoprocesne
úspešnej strane. Po vrátení veci súdu prvej inštancie je totiž zrejmé, že sa konalo už len o samostatnom
nároku - príslušenstve pohľadávky, ktorého výšku bolo možné počas samotného konania ustáliť a to s
poukazom na to, že žalovaný dňa 30. 4. 2012 uhradil istinu. Príslušenstvo pohľadávky tak v tomto smere

možno chápať ako samostatný nárok, v rámci ktorého mali žalobcovia 100% úspech a aj s ohľadom na
ich procesnú úspešnosť v odvolacích konaniach sa preto domnievajú, že žalobcovia v celom spore boli
procesne úspešnejší. Je tak evidentné, že po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán
zostala ešte suma opodstatňujúca prijatie záveru o prevažnom úspechu žalobcov. Zároveň, keďže ide o
čiastkové nároky, zodpovedá spravodlivému rozhodnutiu procesného usporiadania vzájomných vzťahov

taký postup súdu, keď o trovách konania rozhodne dvomi samostatnými výrokmi, pričom 2. výrokom
prizná nárok na náhradu trov konania (v konaní o príslušenstve pohľadávky) žalobcom v celom rozsahu.
Pokiaľ súd rozhodne o nároku na náhradu trov konania jediným rozhodnutím, potom je nutné zohľadniť
celý procesný úspech žalobcov, ktorý je v tomto prípade oveľa väčší ako procesný úspech žalovaného.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto žalobcovia v 1., 2. a 3. rade navrhujú, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň žiadajú
priznať žalobcom nárok na náhradu trov odvolacie konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný v odvolaní voči uzneseniu súdu prvej inštancie uviedol, že z odôvodenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní boli žalobcovia úspešní v

rozsahu 100% vo vzťahu k dvom z uplatnených nárokov, a to nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov z účtov a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Naopak žalovaný bol úspešný v rozsahu 100% v konaní o nárokoch na náhradu škody spôsobenej
vynúteným zaplatením istiny z exekvovanej pohľadávky, nároku na náhradu ušlého zisku a nároku na
náhradutrovprávnehozastúpenia.SúdprvejinštancievsúladesrozhodnutímKrajskéhosúduvBanskej

Bystrici najprv samostatne posúdil mieru úspechu a neúspechu strán sporu vo vzťahu ku každému
dielčiemu nároku samostatne, avšak následne aplikoval ustanovenie § 257 CSP a žiadnej zo strán
sporu nepriznal nárok na náhradu konania. V odôvodení aplikácie § 257 CSP sa súd prvej inštancie
obmedzil na konštatovanie: „berúc do úvahy dôvod začatia sporu, vek žalobcov ako aj ich finančnú
situáciu žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal.“ Žalovaný zdôraznil, že podľa

§ 257 CSP súd len výnimočne náhradu trov konania neprizná, CSP teda pre rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania vyžaduje kumulatívne naplnenie dvoch predpokladov a síce výnimočnosť a
dôvody hodné osobitného zreteľa. Aj napriek absencii definície týchto požiadaviek, v zmysle ustálenej
súdnej praxe nemožno citované ustanovenie považovať za ustanovenie dávajúce súdu úplnú voľnosťjeho aplikácie. Prihliadnuc na ustálenú judikatúru (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2007) je súd pri aplikácii tohto ustanovenia povinný
skúmať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočnosť jeho uplatnenia a platí, že

strane nemožno nepriznať náhradu trov konania podľa § 257 CSP len na základe všeobecného záveru.
Rovnako je potrebné poukázať na skutočnosť, že toto ustanovenie je potrebné v aplikačnej praxi
vykladať zásadne reštriktívne. Žalovaný namieta, že aj v prípade rozhodnutia o nároku na náhradu
trov konania platí, že v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP sa musí súd vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Súd prvej inštancie nevykonal v záujme preukázania výnimočnosti situácie
či existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa žiadne dokazovanie, keď sa v podstate obmedzil na
strohé konštatovanie dôchodkového veku žalobcov a ich finančnú situáciu. Majetkové pomery žalobcov,
ktoré vzhliadol súd prvej inštancie ako dôvod hodný osobitného zreteľa, ostali len v rovine tvrdení
žalobcov obsiahnutých v odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 4C/50/2009-863 zo dňa

26.09.2016.Bezakéhokoľvekbližšiehoskúmaniasúdprvejinštancielenprevzalkonštatovaniežalobcov
uvedené v predmetnom odvolaní. Bolo však povinnosťou súdu prvej inštancie sa náležite zaoberať
otázkou prípustnosti aplikácie ustanovenia § 257 CSP, splnením predpokladov na jeho aplikáciu a
svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Z vykonaného dokazovania, ale ani zo znenia odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, nie je podľa názoru žalovaného možné vyvodiť záver o opodstatnenosti

uplatnenia § 257 CSP v prejednávanom prípade. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že aj Krajský súd v
Banskej Bystrici vo svojom uznesení zo dňa 10.04.2018, č.k. 14Co 549/2016-917 smeroval súd prvej
inštancie k rozhodovaniu podľa § 255 ods. 2 CSP (nie § 257 CSP). Žalovaný taktiež namieta, že mu
bola odopretá možnosť vyjadriť sa k zámeru a prípadným dôkazom použitia § 257 CSP súdom prvej
inštancie, vzhľadom na to, že nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné

aplikovať dané ustanovenie a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámi a neposkytne jej priestor
na vyjadrenie sa. Súd prvej inštancie žalovanému nevytvoril procesný priestor, ktorý by mu umožňoval
vyjadriť svoje stanovisko k použitiu tohto ustanovenia, čím mu odoprel právo na spravodlivý proces. S
poukazom na uvedené má žalovaný za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Na základe uvedeného tak žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Vyjadrenia k odvolaniam podané neboli.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario uznesenie okresného

súdu podľa ustanovenia § podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

7. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

8. Podľa ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo.

9. Podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku, výnimočne súd neprizná náhradu trov

konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

10. Odvolací súd, v súvislosti s citovanou právnou úpravou náhrady trov konania konštatuje, že právna
úprava Civilného sporového poriadku upravuje pomerne striktné kritériá pri rozhodovaní súdu o náhrade
trov konania. V zmysle dikcie obsiahnutej v novej procesnej úprave, súd pri rozhodovaní o náhrade trov

konaniavzásadevychádzaužlenzprocesnéhoúspechustránvsporeapriznávačinepriznávanáhradu
trov konania v závislosti od meritórneho rozhodnutia a z neho vyplývajúceho úspechu či neúspechu tej-
ktorej strany sporu. Osobitne je upravená pri náhrade trov konania v zmysle novej procesnej úpravy
len situácia pri zastavení konania, kedy súd meritórne nerozhoduje a teda ani otázku procesnéhoúspechu či neúspechu strán sporu nie je za tejto procesnej situácie možné vyvodiť. Určitú možnú
modifikáciu pomerne striktného aplikovania pomeru úspechu či neúspechu strán sporu umožňuje súdu
len ustanovenie § 257 CSP, umožňujúce súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania inak (sčasti

alebo úplne) úspešnej strane sporu, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

11. Odvolací súd predovšetkým ako prvú konštatuje zásadnú skutočnosť a to, že si v konaní tak
žalobcovia, ako aj žalovaný uplatnili náhradu trov konania. Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ priamo v žalobe podanej
dňa 02.12.2008 a hoci žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 29.09.2009 spočiatku uviedol,

že si trovy konania neuplatňuje (č.l. 329 spisu), avšak neskôr na pojednávaní konanom pred okresným
súdom dňa 21.07.2016 si žalovaný pre prípad úspechu náhradu trov konania uplatnil (č.l. 835 spisu).

12. Odvolací súd už v predošlom svojom rozhodnutí zdôraznil, že v danej veci je zásadné, že
žalobcovia v 1., 2. a 3. rade si v danom spore uplatnili viaceré samostatné nároky, konkrétne nárok na
náhradu skutočnej škody spolu so zákonnými úrokmi z omeškania, nárok na náhradu skutočnej škody

spočívajúcej v nútenom vyplatení istiny zexekvovanej pohľadávky spolu s úrokmi z omeškania, ušlý
zisk, nemajetkovú ujmu a trovy konania a trovy právneho zastúpenia vynaložené žalobcami za účelom
bránenia práva. Úspech účastníka/strany v konaní, v ktorom sa rozhoduje o viacerých samostatných
nárokoch, súd hodnotí samostatne vo vzťahu ku každému nároku jednotlivo a nie celkovo vo vzťahu
ku všetkým dielčim nárokom zároveň. Aj v prípade, ak súd prejednáva nárok na náhradu škody, ktorá

je vymedzená jednotlivými zložkami práva na náhradu škody, tieto jednotlivé zložky na náhradu škody
sa prejavujú ako samostatné dielčie nároky vyplývajúce z určitého zodpovednostného vzťahu, pričom
existencia týchto samostatne uplatniteľných nárokov je od seba nezávislá; jednotlivé dielčie nároky
môžu vzniknúť bez toho, aby súčasne vznikli aj ďalšie nároky a sú podľa hmotného práva úplne
samostatné, nakoľko predpoklady ich vzniku sú odlišné a tiež vznikajú v rôznom čase a niekedy aj v

rôznych súvislostiach. Súd prvej inštancie tak podľa usmernenia odvolacieho súdu po právoplatnosti
v meritórnych výrokoch bol povinný samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu strán sporu vo
vzťahu ku každému dielčiemu nároku samostatne, ďalej zvážiť, či neúspech nebol len v nepatrnej
časti alebo či rozhodovanie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu a to
samostatne vo vzťahu ku každému nároku osobitne.

13. Súd prvej inštancie v zmysle záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v odvolaním
napadnutom uznesení po tom, ako detailne a precízne konštatoval, v ktorých nárokoch a v akých
sumách boli jednotliví žalobcovia procesne úspešní a v akom rozsahu a v ktorých nárokoch bol žalovaný
plne procesne úspešný, následne už len stručne vyhodnotil, že považoval žalobcov 1/, 2/, 3/ ohľadom

uplatnených nárokov na náhradu škody spôsobenej nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov z
účtov neúspešných len v nepatrnej časti uplatneného nárok, keď súd im nepriznal len časť z uplatnených
úrokov z omeškania a tak úspech žalobcov ohľadom predmetných nárokov možno vyhodnotiť 100% a
taktiež za úspešných v časti uplatneného nároku týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
v rozsahu 100 %, pretože tento nárok ohľadom konkrétne priznanej výšky závisel od úvahy súdu.

Zároveňsúdkonštatoval,žepovažovalžalobcov1/,2/,3/vplnomrozsahuzaneúspešnýchažalovaného
za úspešného v rozsahu 100% ohľadom uplatnených nárokov : žalobcu 1/ na zaplatenie 9958,18 Eur
s úrokmi vo výške 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia; žalobcu 2/ na zaplatenie 8467,77 Eur s ročnými
úrokom z omeškania vo výške 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia; žalobcu 3/ na zaplatenie 6 638,78
Eur s ročnými úrokmi z omeškania 9 % od 21.09.2004 do zaplatenia; žalobcu 1/ na náhradu ušlého

zisku vo výške 9520,02 Eur; žalobcu 2/ na náhradu ušlého zisku vo výške 9520,05 Eur; žalobcu 2/ na
náhradu ušlého zisku vo výške 9 520,05 Eur; žalobcov 1/, 2/, 3/ na zaplatenie 3860,01 Eur každému
zvlášť; žalobcu 3/ na zaplatenie sumy 66,39 Eur, žalobcu 3/ na zaplatenie súm 28,- Eur a 5,15 Eur.

14. Odvolací súd v súvislosti s odvolacou námietkou žalobcov 1/, 2/ a 3/, ktorí namietali, že súd prvej

inštancie sa údajne nevysporiadal vôbec s náhradou aj trov odvolacieho konania (respektíve všetkých
odvolacích konaní) a tak nevyhodnotil žiadnym spôsobom procesný úspech žalobcov v odvolacích
konaniach, poznamenáva, že preskúmaním dôvodov odvolaním napadnutého uznesenia táto námietka
žalobcov nie je opodstatnená. Súd prvej inštancie rozhodoval o nároku na náhradu trov konania po
právoplatnom meritórnom skončení veci v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 Civilného sporového

poriadku, pričom niet dôvodu namietať, že súd nerešpektoval znenie ustanovenia § 396 ods. 3
Civilného sporového poriadku a nerozhodol odvolaním napadnutým uznesením o nároku na náhradu
trov tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Odvolací súd poukazuje konkrétne na odsek 33.
odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie, v ktorom súd výslovne uviedol, že v rámci predmetnéhokonania ešte nebolo doposiaľ rozhodnuté o nároku na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacie
konania ani jedného z účastníkov konania. Z uvedeného je zrejmé, že súd, hoci to už v ďalšom texte
odôvodnenia svojho rozhodnutia výslovne nešpecifikoval, teda neuviedol výslovne, že rozhoduje o

trovách prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania a len vo všeobecnosti uvádzal, že rozhoduje
o „trovách konania“, avšak pokiaľ v úvode samotného odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol túto
okolnosť obsiahnutú v odseku 33. vety prvej odôvodnenia, bolo tak zrejmé, že súd po konečnom
meritórnomrozhodnutírozhodujeonárokunanáhradutrovprvoinštančného,akoajodvolaciehokonania
v súhrne, teda rozumie sa o trovách „celého“ konania. Rovnako z uvedeného dôvodu, teda vzhľadom na

naplnenie zákonnej požiadavky po konečnom rozhodnutí rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého
konania je potom neakceptovateľná požiadavka uvádzaná v odvolaní žalobcov, ktorí majú za to, že
vzhľadom na priebeh konania je možné o trovách konania (odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že celého
konania komplexne) rozhodnúť dvomi samostatnými výrokmi. Takáto požiadavka však nemá zákonné
opodstatnenie a ani oporu v rozhodovacej praxi súdov, pretože len vzhľadom na procesnú úspešnosť
tej -ktorej strany v jednotlivých úsekoch celého konania nemožno potom účelovo rozhodovať o nároku

na náhradu trov konania podľa jednotlivých štádií konania. Neobstojí preto záver o úplnom procesnom
úspechu žalobcov v rámci odvolacieho konania a následne o čiastočnom procesnom úspechu ohľadom
určitých nárokov v rámci prvoinštančného konania. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že procesná
norma ohľadom náhrady trov konania poníma po konečnom rozhodnutí celé konanie ako celok,
komplexne a tak aj súd následne po konečnom rozhodnutí je povinný vzhľadom na mieru úspechu strán

v celom komplexnom spore rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania strán. Odvolacie námietky
žalobcov 1/, 2/ a 3/ je tak nutné hodnotiť ako nedôvodné a neopodstatnené.

15. Následne sa odvolací súd zameral na skúmanie dôvodnosti odvolacích argumentov žalovaného,
ktorý namietal dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 257 CSP a vôbec existenciu dôvodov hodných

osobitného zreteľa pre uplatnenie moderačného oprávnenia súdu pri rozhodovaní o náhrade trov
konania. Žalovaný taktiež namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie pre nedostatok
dôvodov, na základe ktorých súd mal za to, že v spore existujú dôvody hodné osobitného zreteľa
umožňujúce súdu výnimočne náhradu trov procesne úspešnej strane nepriznať.

16. Ako už bolo skôr konštatované, pri rozhodovaní o náhrade trov konania rozhoduje súd spravidla
podľa zásady úspešnosti v konaní, ako prioritnej zásady pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 255
ods. 1 a 2 CSP), podľa ktorej má tá strana sporu, ktorá bola v konaní plne úspešná, respektíve prevažne
úspešnejšia, právo na náhradu trov konania účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva
proti procesne neúspešnej strane. Súdy sú však povinné vždy vychádzať z konkrétnych okolností

prípadu a zohľadňovať všetky relevantné skutočnosti z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania.
Keďže v niektorých prípadoch by striktné aplikovanie zásady úspešnosti v spore bez zohľadnenia
ostatných okolností konkrétneho prípadu mohlo viesť v praxi k nežiadúcej tvrdosti a nebolo by v súlade
so všeobecnou zásadou spravodlivosti rozhodovania súdu, zákon umožňuje zmierniť dôsledky právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania v takýchto špecifických prípadoch a dáva súdu

možnosť výnimočne uplatniť moderačné oprávnenie podľa ustanovenia § 257 CSP. Zákonná dikcia
vyžaduje pre aplikáciu moderačného oprávnenia súdu naplnenie dvoch podmienok a to, musí ísť v
danom prípade o dôvody hodné osobitného zreteľa a súbežne musí ísť o výnimočné okolnosti, ktoré
odôvodňujú opodstatnenosť použitia tohto zákonného ustanovenia. Dôvody hodné osobitného zreteľa
môžu spočívať v charaktere určitého druhu konania alebo môžu byť dané charakterom určitej procesnej

situácie, prípadne sa môže týkať celkom špecifických skutkových či sociálnych aspektov strán sporu. V
zásade však je nutné zdôrazniť, že aplikácia moderačného oprávnenia súdu v zmysle ustanovenia §
257 CSP by mala mať charakter ojedinelosti a výnimočnosti.

17. Je nutné pripustiť, že pokiaľ žalovaný vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie nedostatok dôvodov,

je pravdou, že súd po tom, ako rozsiahlo v odôvodnení uznesenia konštatoval predošlý priebeh a
genézu sporu a následne vyhodnotil procesný úspech a neúspech oboch strán vo vzťahu k jednotlivým
uplatneným nárokom a to tak, že žalobcovia boli v konaní úspešní v rozsahu 100% v dvoch
uplatnených nárokoch (náhrada škody spôsobenej nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov
z účtov, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch) a neúspešní vo zvyšných uplatnených nárokoch

v rozsahu 100% (nárok na náhradu škody spôsobenej vynúteným zaplatením istiny z exekvovanej
pohľadávky; nárok na náhradu ušlého zisku, náhrady trov právneho zastupovania), potom už len veľmi
stručne v odseku 46. odôvodnenia uviedol, že „súd teda v predmetnom konaní aplikoval ustanovenie
§ 255 ods. 2, § 257 v nadväznosti na čl. 4 ods. 1 C.s.p., berúc do úvahy dôvod začatia sporu,vek žalobcov ako aj ich finančnú situáciu a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal“.
Napriek nežiadúcej stručnosti a absencii podrobnejšieho zdôvodnenia úvah súdu ohľadom naplnenia
zákonných podmienok aplikácie ustanovenia § 257 CSP, čo je skutočne nutné a potrebné súdu prvej

inštancie vytknúť, odvolací súd aj napriek tomu konštatuje, že je zrejmé, ktoré okolnosti mal súd za
tak výnimočné a relevantné, aby odôvodňovali z jeho pohľadu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP na
uplatnenie moderačného oprávnenia súdu a tým aj odklon od striktnej náhrady trov konania výlučne
len podľa zásady úspešnosti konania. Vyhodnotením procesného úspechu a neúspechu strán sporu je
zrejmé, že náhrada trov konania by potom náležala v určitom percentuálnom vyjadrení žalovanému, ako

prevažne úspešnejšej strane sporu. Avšak je nutné zohľadniť konkrétne skutkové a právne okolnosti,
ktoré viedli k podaniu žaloby, pričom dôvod začatia sporu bol ako prvý dôvod aplikácie ustanovenia § 257
CSP obsiahnutý aj v odôvodnení súdu prvej inštancie, hoci ten ho bližšie nešpecifikoval. Je však zrejmé,
že žalobcovia si voči štátu uplatnili nárok na náhradu škody (a ďalších nárokov) spôsobenej pri výkone
verejnej moci a to štátnymi inštitúciami a osobami poverenými štátom, v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nakoľko voči žalobcom začalo a

aj pokračovalo nezákonne exekučné konanie a žalobcovia boli poškodení nezákonným rozhodnutím
exekučného súdu. Žalobcovia sa svojho nároku, a to náhrady škody, ušlého zisku a nemajetkovej
ujmy v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. domáhali voči žalovanému na tom základe, že dňa 10.07.1998
bola na Notárskom úrade JUDr. Heleny Hrušovskej v Bratislave spísaná Notárska zápisnica N 810/09,
Nz 807/98, v ktorej spoločnosť Polychema s.r.o. Banská Bystrica ako dlžník a spoločnosti Polymat

a.s. Banská Bystrica ako ručiteľ aj záložca uznali čo do dôvodu a výšky svoj dlh voči veriteľovi T. F.
a.s. V. vo výške 3 500 000,- Sk. Uvedená notárska zápisnica ako exekučný titul bola podkladom pre
vydaniepovereniavydanéhoOkresnýmsúdomBanskáBystricapodsp.zn.3Er/1077/2004,Ex115/04na
vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti 755 100,- Sk s príslušenstvom prostredníctvom
povereného súdneho exekútora Ing. Bc. Stanislava Sklenářa, Piešťany proti povinným 1/ Polychema

s.r.o. Banská Bystrica, 2/ K.. K. G., 3/ K.. R.M., a 4/ H.. Y. G.. Povinní 2/, 3/ a 4/ (teda žalobcovia 1/, 2/
a 3/) podali proti exekúcii námietky z dôvodu, že v exekučnom titule, na základe ktorého sa exekúcia
začala, oni, ako fyzické osoby, neuznali svoj dlh čo do dôvodu a výšky a exekučné konanie malo byť
vedené výlučne proti spoločnostiam Polychema s.r.o. a Polymat a.s., zo strany ktorých v exekučnom
titule k uznaniu dlhu skutočne došlo. Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 3Er/1077/04-133,

Ex 115/04 zamietol námietky povinných 2/, 3/ a 4/ proti exekúcii a následne aj bola vykonaná exekúcia
majetku žalobcov. Až na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR proti uzneseniu
Okresného súdu Banská Bystrica z 11.05.2005, č.k. 3ER/1077/04-133, Ex 115/04, Najvyšší súd SR ako
dovolací súd rozsudkom č.k. 4MCdo 22/2005 zo dňa 28.03.2007 uznesenie Okresného súdu Banská
Bystrica zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ dňa 25.03.2008 podali na

Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
privýkoneverejnejmoci.MinisterstvospravodlivostiSRlistomzodňa13.06.2008oznámiložalobcom,že
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nevyhovelo a odporučilo im domáhať sa uspokojenia svojho
nároku žalobou na súd. Skutočnosťou, ktorá je už len sama o sebe dôvodom hodným osobitného
zreteľa, s prihliadnutím na ktorý by nebolo v súlade so všeobecnou zásadou spravodlivosti súdneho

konania uložiť žalobcom povinnosť znášať trovy konania žalovaného - štátu, je už tá konštatovaná
okolnosť, že žalobcovia 1/, 2/ a 3/ boli nezákonne v exekučnom konaní označení za povinné subjekty
a hoci voči nim exekučný súd nemal exekučný titul, poverenie pre vykonanie exekúcie aj voči nim, ako
fyzickým osobám, pre súdneho exekútora vydal, nezaoberal sa exekučný súd ani dôsledne vznesenými
(a dôvodne) námietkami povinných 2/,3/ a 4/ voči nezákonne vednej exekúcii voči nim a čo je podstatné,

celkom zjavne boli títo žalobcovia, v procesnom postavení povinných, v danej exekúcii aj poškodení na
svojich majetkových právach, keď bola nezákonne exekúcia voči ich majetku aj vykonaná. Napokon,
ohľadom nároku na náhradu škody práve spôsobenú nezákonným odčerpaním finančných prostriedkov
z účtov žalobcov, boli žalobcovia 1/, 2/ a 3/ plne v spore procesne úspešní. Nezákonný a nedôsledný
postup v exekučnom konaní a teda okolnosti vedúce k uplatneniu si nárokov žalobcov v tomto konaní,

je taký dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý už aj sám osebe odôvodňuje výnimočnosť aplikácie
ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania. Ďalší dôvod, ktorý uviedol
súd prvej inštancie - a to vek žalobcov, ktorý podľa jeho názoru odôvodňoval aplikáciu moderačného
oprávnenia súdu ohľadom trov konania, je už len ako dôvod navyše, pričom aj nepriaznivý zdravotný
stav žalobcov, ktorý bol v časovo rozsiahlom priebehu sporu (spor začal v roku 2008 a konečné

rozhodovanie o trovách konania je v roku 2019) tvrdený aj preukázaný, je taktiež relevantný a spôsobilý
prisvedčiť potrebe v danej veci pri náhrade trov konania zohľadniť nutnosť spravodlivého rozhodnutia
pri eventuálnom uložení povinnosti znášať trovy procesne úspešnejšej strany sporu. Odvolací súd tak,
vzhľadom na hore konštatované skutočnosti a celkom špecifické okolnosti daného sporu sa stotožňujeso záverom súdu prvej inštancie, že sú naplnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP a sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože s ohľadom na okolnosti vedúce k uplatneniu si nárokov
žalobcov v konaní pred súdom, teda dôvody začatia sporu, ako aj vzhľadom na pokročilý vek žalobcov,

je spravodlivé, aby si účastníci znášali svoje vlastné trovy konania, ktoré im v spore vznikli.

18. V závere odvolací súd poznamenáva, že nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného,
ktorý namietal, že mu bola odopretá možnosť vyjadriť sa k zámeru a prípadným dôkazom použitia
§ 257 CSP súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie mu nevytvoril procesný priestor, ktorý by mu

umožňoval vyjadriť svoje stanovisko k použitiu tohto ustanovenia, čím mu odoprel právo na spravodlivý
proces. Odvolací súd konštatuje, že možnosť súdu pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať aj
ustanovenie § 257 CSP závisí od zváženia a úvahy súdu a nejde o procesnú alebo hmotnoprávnu
otázku, ku ktorej by bolo nevyhnutné vyžiadať si procesné stanovisko strán sporu. Súd zváži a
vyhodnotí naplnenie zákonných dôvodov pre aplikáciu tohto špecifického ustanovenia a posúdi aj otázku
náhrady trov konania v závislosti od všetkých okolností známych z priebehu konania. Rovnako, ako

súd nepotrebuje vopred vyjadrenie a zadováženie si procesného stanoviska od strán sporu ani pred
samotným rozhodovaním o trovách konania vo všeobecnosti, tak táto povinnosť nevyplýva súdu ani
pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP a postup súdu, ktorý sám v rámci zákonného limitu ustanovení o
náhrade trov konania zvážil a vyhodnotil výnimočné okolnosti a aplikoval následne svoje moderačné
oprávnenie, nie je možné kvalifikovať ako odopretie stranám sporu vyjadriť sa v konaní, respektíve

hodnotiť ako porušenie procesných práv strán sporu a odopretie práva na spravodlivý súdny proces.

19. Krajský súd, vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, po preskúmaní veci potom uznesenie súdu
prvej inštancie z uvedených dôvodov podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne
potvrdil, nakoľko tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd výnimočne trovy konania

neprizná.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 2
CSP) a keďže odvolanie podali obe strany sporu, pričom odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie potvrdil ako vecne správne a teda odvolacie dôvody oboch strán sporu neboli dôvodné, vyslovil
podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania
právo. Procesný neúspech v odvolacom konaní tak žalobcov, ako aj žalovaného zodpovedá súčasne aj
ich procesnému úspechu vzhľadom na nedôvodnosť odvolania druhej strany a tak možno uzavrieť, že
procesne úspešné a neúspešné sú obe strany v odvolacom konaní v rovnakej miere.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).