Rozhodnutie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2014

Súd: Okresný súd Brezno
Spisová značka: 4C/132/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6313202754
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Kekeňák, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSBR:2014:6313202754.4

Rozhodnutie

Okresný súd Brezno sudcom JUDr. Ondrejom Kekeňákom, PhD., v právnej veci navrhovateľky W. D.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J., T. X, štátna občianka SR, právne zastúpená JUDr. Marian Holý, AK
so sídlom Brezno, Boženy Němcovej 1/A proti odporcom 1/ Nemocnica s poliklinikou Brezno, n. o. so
sídlom Brezno, Banisko 1, IČO: 31908969, 2/ C.. K. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J., L. L. XXXX/XX,
štátna občianka SR, právne zastúpená Sedlačko & Partners, s. r. o. so sídlom Bratislava, Štefánikova

8, IČO: 36853186, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh voči odporkyni 2/ v celom rozsahu z a m i e t a.

II. Súd náhradu trov konania odporkyni 2/ n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na tunajšom súde dňa 19.03.2013 sa navrhovateľka domáha, aby súd rozhodol,

že odporcovia 1/, 2/ sú povinní do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaslať jej list s nasledujúcim
obsahom: „Ospravedlňujeme sa Vám za to, že sme Vám a Vášmu dieťatku v dňoch XX.XX.XXXX
až XX.XX.XXXX neposkytli potrebnú zdravotnú starostlivosť. Ospravedlňujem sa Vám, že v dôsledku
nedostatkov v nami poskytovanej zdravotnej starostlivosti sme spôsobili smrť Vášho dieťatka.“ Súčasne
sa domáha, by súd zaviazal odporcov 1/, 2/ zaplatiť jej titulom vzniknutej nemajetkovej ujmy spoločne
a nerozdielne sumu vo výške 150 000,- Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Uplatnila si aj nárok

na priznanie náhrady trov konania.

V návrhu uviedla, že v roku 2005 so svojim vtedajším druhom, s ktorým žila v Španielsku, počala dieťa.
V prvých mesiacoch tehotenstva bývala a pracovala v Španielsku, kde však nemala evidovaný trvalý
pobyt a bývala tam iba na základe povolenia k pobytu a pracovného povolenia. Ona a ani jej vtedajší
priateľ nemali žiadnu skúsenosť s tehotenstvom a pôrodom, a preto sa neskôr po dohode so svojimi

rodičmi vrátila späť do Brezna, kde navštevovala pôrodnícku ambulanciu s tým, že pôrod sa uskutoční
v nemocnici v Brezne.

Jej tehotenstvo nebolo bezproblémové. Bolo označené ako rizikové, avšak bez potreby predbežnej
hospitalizácie. Podľa údajov dostupných ošetrujúcemu lekárovi bol pôrod plánovaný na XX.XX.XXXX.
V pôvodne určenom termíne však pôrod spontánne neprebehol.

Dňa XX.XX.XXXX vo večerných hodinách jej odtiekla plodová voda, ktorá mala zelenú farbu. Za pomoci
svojich rodičov a susedov sa dostavila do nemocnice v Brezne, kde ju o XX.XX hodine prijali na
hospitalizáciu za účelom pôrodu. V tom čase mal na pôrodníckom oddelení službu primár C.. W. P..
Pri jej príchode na oddelenie ju prijala len sestrička, ktorá jej spravila všetky vstupné vyšetrenia bez
prítomnosti službu konajúceho lekára. S lekárom sestrička hovorila iba telefonicky a jej povedala, že

ona to napíše a lekár to ráno podpíše.Už na príjme v nemocnici oznámila, že jej odtiekla plodová voda, ktorá bola zelenej farby. Lekár na
príjme však tomu zjavne nevenoval dostatočnú pozornosť. Zo strany lekára došlo k nedostatočnému
vyšetreniu jej osoby ako rodičky prijatej na oddelenie za účelom pôrodu. Neskôr dokonca nesprávne

vyhodnotil kardiografické (CTG) záznamy, ktoré spravila sestrička pri príjme na oddelenie a tiež dňa
XX.XX.XXXX o XX.XX hodine.

Dňa XX.XX.XXXX od XX.XX hodiny ráno nastúpila službu C.. K. T.. Táto lekárka sa tiež mala
oboznámiť s jej vstupným vyšetrením a kardiografickým záznamom, ktoré nesprávne vyhodnotila. Ďalšie

kardiografické záznamy boli spracované dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hodine, teda počas služby tejto
lekárky. V čase jej prijatia na pôrodnícke oddelenie boli hospitalizované iba dve rodičky. Neskôr ostala na
oddelení sama, pretože druhá hospitalizovaná rodička už porodila a bola presunutá na novorodenecké
oddelenie.

Uviedla, že vo večerných hodinách dňa XX.XX.XXXX od XX.XX hodiny a v ranných hodinách dňa

XX.XX.XXXX bola na oddelení úplne sama; službukonajúca lekárka C.. T. a ani sestričky na oddelení
o ňu nejavili záujem, neprišli ju ani pozrieť.

V noci z XX.XX. na XX.XX.XXXX mala veľké bolesti. Nemohla sa však dovolať žiadnej pomoci, pretože
na izbe nebolo žiadne zariadenie, ktorým by si pomoc privolala. Na jej krik a volanie nikto neodpovedal.

V bolestiach nebola schopná ani vyjsť z izby na chodbu. Takto bola bez akejkoľvek pomoci a záujmu
personáluponechanávutrpeníaždoránadoXX.XXhod.dňaXX.XX.XXXX,kedyprišlasestričkaspraviť
ďalšie CTG vyšetrenie. Pri tomto vyšetrení bola zistená nedostatočná činnosť srdca plodu, preto ju
sestrička preložila na operačnú sálu. Lekárka C.. T. mala zabezpečiť operačný tím. Aj pri zabezpečovaní
operácie bolo konanie službu konajúcej lekárky C.. T. a nemocnice chaotické a neprofesionálne. Ďalší

lekár C.. E. boli síce bezodkladne informovaný telefonicky o tom, že bude po neho vyslaná sanitka, ktorú
vyčkával pred svojim domom, avšak vzhľadom na to, že táto neprichádzala, rozhodol sa jej ísť oproti.
Takto prišiel pešo až do samotnej nemocnice bez toho, aby sa so sanitkou stretol. Tieto nedostatky v
organizácii práce v nemocnici vyústili do toho, že operácia sa začala až o 06.15 hodine. To bolo tiež
dôvodom toho, že jej dieťa sa ešte pred operáciou udusilo v jej tele a po operácii sa ho už lekárom

nepodarilo oživiť.

Navrhovateľka poukázala na to, že vec bola riešená v trestnom konaní, v ktorom bol preverovaný postup
službukonajúcich lekárov. V priebehu vyšetrovania boli zabezpečené viaceré znalecké posudky, ktoré
vyhodnocovali všetky okolnosti prípadu. V konečnom dôsledku bol braný do úvahy najmä znalecký

posudok forensic.sk., Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o., č. XXX/XXXX, ktorý vyhodnotil
aj výsledky predchádzajúcich posudkov. Podľa tohto posudku došlo k nedostatočnému poskytovaniu
zdravotníckej starostlivosti zo strany ošetrujúcich lekárov. Ošetrujúci nemocničný personál, najmä lekári,
nedostatočne vyhodnotili dostupné informácie a CTG vyšetrenia. Už pri prvom príjme sama oznámila
lekárom, že jej odtiekla zelená plodová voda. C.. P. sa pritom vyjadril, že ani nezistil, že by bol potrebný

operačný zákrok, pretože jej plodová voda neodtiekla. Podľa vyjadrenia znalca mal však lekár už túto
informáciu vyhodnotiť ani rizikovú, pretože zelená plodová voda signalizuje ohrozenie infekciou alebo
nedostatok kyslíka. Nedostatočne boli zo strany lekárov vyhodnotené CTG záznamy z vyšetrení činnosti
srdca plodu. Predmetný znalecký posudok súčasne konštatuje, že nedostatky v práci zdravotníckeho
personálu v nemalej miere vychádzali z nedostatkov na strane samotnej nemocnice. Tieto spočívajú

na jednej strane v nedostatočnom technickom vybavení (zastarané prístroje, chýbajúce signalizačné
zariadenia na izbách), na druhej strane v chaotickej organizácii práce v nemocnici pri službách mimo
bežných pracovných dní. Všetky tieto faktory sa odzrkadlili v tom, že vinnou z trestného činu ublíženia
na zdraví bola uznaná iba odporkyňa 2/. Bol jej uložený trest v nízkej výške práve z dôvodu, ktoré boli
ovplyvnené nedostatkami na strane odporcu 1/, teda nemocnice.

Navrhovateľka v návrhu poukázala na ust. § 11, § 12 a § 13 Obč. zákonníka. Dôvodila, že konaním
odporcov došlo k tomu, že boli porušené práva na ochranu osobnosti, a to jednak jej vlastné, ako aj jej
ešte nenarodeného dieťaťa. S plnou dôverou sa totiž obrátila na nemocnicu a jej lekárov v čase, kedy
ako prvorodička s rizikovým tehotenstvom potrebovala ich lekársku starostlivosť o seba a svoje dieťa.

Lekárska starostlivosť jej však bola vinou odporcov poskytnutá nedostatočne. To malo za následok smrť
dieťaťa ešte pred jeho narodením. Jej osobne tým vznikla silná psychická trauma. V priebehu jednej
hodiny stratila dieťa, ktoré deväť mesiacov nosila pod srdcom, pričom toto dieťa malo právo na život,
ktoré mu bolo odmietnuté neadekvátnym správaním sa lekárov pri pôrode. Dlho sa so stratou svojejprvorodenejdcérynevedelazmieriť.NeskôrzámerneodišlaspäťdoŠpanielska,kdesasnažilasosvojim
partnerom so stratou dieťa zmieriť. Vo svojom partnerovi však videla aj svoje dieťa, čo sa prirodzene
odzrkadlilo v častých citových výstupoch. Jej priateľ nechápal, prečo stále plače; nevedel ju v jej smútku

utešiť. Je len samozrejmé, že takýto nevyrovnaný vzťah potom nemal dlhé trvanie. Neprišla teda iba o
dieťa, ale aj o partnera. Po rozpade vzťahu hľadala psychickú oporu vo vzťahu s iným mužom. Bol to
z jej strany skôr akt zúfalstva, ani toto priateľstvo dlho nevydržalo napriek tomu, že sa z neho narodil
syn. Ani tejto jej priateľ nechápal, prečo býva často smutná a prečo plače. Nechcel si dať vysvetliť, že
sa opakovane zúčastňuje vyšetrovacích úkonov, ktoré jej stratu prvého dieťaťa neustále pripomínajú.

Neskôr sa vrátila bývať späť do Brezna k svojim rodičom. Skutočnosť, že trestné konanie nebolo stále
ukončené, malo na jej psychiku veľmi nepriaznivý vplyv. V tomto všetkom žila až do decembra 2012,
kedy jej bolo doručené písomné uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici o zamietnutí odvolania C..
T. proti rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 2 T 172/2006 - 416. Takmer sedem a trištvrte roka stále
opakovane myslela na dieťa, ktoré sa vinou lekárov a nemocnice nedožilo svojho narodenia a očakávala
spravodlivé rozhodnutie vo veci.

V priebehu celého trestného konania ju opakovane urážalo správanie sa odporkyne 2/, ktorá si žiadnu
chybu nechcela pripustiť. Ešte horšie však bolo vystúpenie odporkyne 2/ po vyhlásení rozhodnutia
odvolacieho súdu o zamietnutí jej odvolania, kde sa vyjadrila, že dieťa patrilo aj tak do koša, pretože to
bol „neger“. Pre ňu bolo ťažkou citovou stratou už to, že stratila dieťa, ktoré deväť mesiacov nosila vo

svojom tele. To, že ho lekárka, ktorá tiež zavinila jeho smrť, označila za „negra“, ju hlboko ranilo. Týmto
spôsobom sa rany na jej duši len prehlbovali namiesto toho, aby ich čas upokojil a hojil. Na takúto stratu
človek nemôže zabudnúť, iba postupom času sa dá bolesť zmierňovať. Žila však v tom, že ani jej dieťa
nemôže byť v pokoji v hrobe, kým nebudú potrestaní tí, ktorí môžu za jeho smrť. Ani to, že nakoniec
bola službu konajúca lekárka uznaná za vinnú za smrť jej dcéry, jej na duši nepomohlo, pretože uložený

trest je tak mierny, že sa míňa akýmkoľvek účinkom.

Súd uznesením č.k. 4C 132/2013 - 12 zo dňa 15.05.2013 priznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych
poplatkov.

Odporkyňa 2/ v písomnom vyjadrení doručeným súdu dňa 07.06.2013 uviedla, že s návrhom nesúhlasí.
Vzniesla námietku premlčania práva uplatneného podľa ust. § 11 - § 13 Obč. zákonníka a žiadala
návrh v celom rozsahu zamietnuť. Dôvodila, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
podľa ust. § 13 ods. 2 Obč. zákonníka osobným právom majetkovej povahy, ktoré je možné vyjadriť
peňažným ekvivalentom. Toto právo podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej lehote podľa § 101

Obč. zákonníka, ktorá sa počíta od okamihu zásahu do práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti.
Nárok na náhradu vznikol dňa 29.03.2005, kedy si ho mohla navrhovateľka uplatniť prvýkrát. Podaním
návrhu na Okresnom súde Brezno až dňa 19.03.2013 sa tento nárok považuje za premlčaný. Súhlasila
s vyjadrením odporcu 1/ a doplnila, že všetky skutočnosti sa stali tak, ako sú uvedené v jeho vyjadrení
k návrhu.

Odporca 1/ v písomnom podaní doručenom súdu dňa 07.06.2013 uviedol, že s návrhom nesúhlasí a
ako nedôvodný ho žiadal zamietnuť. Tiež vzniesol námietku premlčania práva uplatneného podľa ust.
§ 11 - § 13 Obč. zákonníka. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy (peňažná satisfakcia) je podľa ust.
§ 13 ods. 2 Obč. zákonníka osobným právom majetkovej povahy, ktoré je možné vyjadriť peňažným

ekvivalentom. Toto právo podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej lehote podľa § 101 Obč.
zákonníka, ktorá sa počíta od okamihu zásahu do práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti. Nárok
na náhradu vznikol dňa 29.03.2005, kedy si ho mohla navrhovateľka po prvýkrát uplatniť. Podaním
návrhu na začatie konania na Okresnom súde Brezno dňa 19.03.2013 je potrebné považovať nárok
za premlčaný, pretože právo navrhovateľky bolo premlčané uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej

lehoty. Konkretizoval, že začiatok plynutia premlčacej lehoty podľa § 101 Obč. zákonníka je viazaný na
okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné
práva fyzickej osoby. Do zásahu do osobnostných práv navrhovateľky došlo dňa XX.XX.XXXX o
XX.XX hodine v čase kritického stavu novorodenca ženského pohlavia, čo malo za následok jeho
úmrtie vnútromaternicovým udusením v priebehu pôrodu. Na základe uvedeného tak navrhovateľka

mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatniť dňa XX.XX.XXXX.
Týmto dňom začala plynúť všeobecná premlčacia lehota, plynutie ktorej sa skončilo dňa 29.03.2008.
Navrhovateľka podala návrh na súd až dňa 19.03.2013.Odporca 1/ zároveň poukázal na skutočnosť, že ošetrujúca lekárka navrhovateľky C.. T. a v tom čase
aj C.. P. ako primár gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia nemocnice s poliklinikou Brezno n. o.
bezprostredne po tejto tragickej udalosti vyjadrili svoju ľútosť navrhovateľke a jej rodičom v mene svojom

a tiež v mene zdravotníckeho zariadenia. Lekári tak urobili aj napriek tomu, že ich navrhovateľka a
jej rodinní príslušníci verbálne hrubo napadli. Skutočnosti uvádzané navrhovateľkou v návrhu týkajúce
sa vyjadrení, ktoré mala C.. T. vysloviť k rase dieťaťa, sa nezakladajú na pravde. Už zo samotného
postavenia súdu a jeho zodpovednosti za priebeh pojednávania vyplýva ich neprípustnosť. Preto ich
odporca 1/ považuje za tendenčné a premeniace z vlastných pochybností navrhovateľky.

Navrhovateľka sa písomným podaním doručeným súdu dňa 10.10.2013 vyjadrila ku skutočnostiam,
ktoré uviedli obaja odporcovia vo svojich vyjadreniach k jej návrhu. Uviedla, že vyjadrenia odporcov
nesmerujú žiadnym spôsobom k opisu skutkového stavu. Je teda zrejmé, že ho buď nespochybňujú
alebo celkom neuznávajú. S ohľadom na ich prístup k veci už v predchádzajúcom trestnom konaní je
zrejmé, že najmä odporkyňa 2/ si sama žiadnu chybu nepriznáva. Výroky na adresu dieťaťa, ktoré sa

jej vinou nedožilo vlastného narodenia, odzneli na Krajskom súde v Banskej Bystrici; nerozumie, prečo
sa k tejto situácii vyjadruje iba odporca 1/, ktorý tam ani nebol.

Vyjadrenia odporcov sa obmedzujú iba na vznesenie námietky premlčania uplatneného nároku na
peňažnú satisfakciu. Podľa názoru odporcov mohla právo na priznanie peňažného nároku uplatniť po

prvýkrát dňa XX.XX.XXXX; toto jej právo sa premlčalo uplynutím premlčacej doby dňa XX.XX.XXXX.
Odporcovia však pri vznesení námietky premlčania neberú do úvahy priebeh trestného konania. Už
v jeho prípravnom konaní vystupovala v postavení poškodenej. V tomto procesnom postavení bola
vypočúvaná pred orgánmi činnými v trestnom konaní dvakrát, a to dňa 03.05.2005 a 11.09.2006. Pri
výsluchu konanom 03.05.2005 sa ako poškodená pripojila k trestnému stíhaniu. Pri následkom výsluchu

dňa 11.09.2006 sa k trestnému stíhaniu pripojila s požiadavkou na náhradu škody (v adhéznom konaní),
ktorá spočívala v poskytnutí spôsobenej nemajetkovej ujmy. Výšku tejto škody nevyčíslila, ponechala
ju na úvahu súdu. V rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 2T 172/2006 - 416 zo dňa 16.04.2012
sa súd vysporiadal s otázkou náhrady škody pre poškodenú v poslednom odseku výroku tak, že ju
odkázal na občianske súdne konanie. Na strane 16 v poslednom odseku rozsudku to súd odôvodnil tým,

že poškodená neuviedla základ ani výšku odškodnenia. Preto súd v trestnom konaní nemohol prejav
vôle poškodenej nahradiť; odkázal ju preto na občianske súdne konanie. S týmto odôvodnením však
nemožno súhlasiť, pretože pri uplatnení nároku na náhradu škody pri výsluchu dňa 11.09.2006 celkom
zreteľne vyjadrila vôľu uplatniť si finančné odškodnenie (satisfakciu) za stratu dieťaťa. Právny základ bol
teda jednoznačne určený; nebola určená iba výška požadovanej náhrady. Navrhovateľa dôvodila tým, že

podľa § 112 vety prvej Obč. zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného
príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu
konania neplynie. Je teda zrejmé, že premlčacia doba odo dňa uplatnenia nároku na náhradu škody,
ktoráspočívalavofinančnomodškodnenípredpríslušnýmorgánomčinnýmvtrestnomkonaní,spočívala
(jej plynutie bolo dočasne zastavené) až do rozhodnutia vo veci samej, ktorým súd navrhovateľku

odkázalnaobčianskesúdnekonanie.Ododňamožnostiprvéhouplatnenianárokunasúde(29.03.2005)
dodňauplatnenianárokunanáhraduškodyvtrestnomkonaníplynulapremlčaciadoba1rok5mesiacov
a 18 dní. Spornou sa môže javiť otázka, či premlčacia doba spočívala až do konečného rozhodnutia
odvolacieho súdu, alebo len do rozhodnutia prvostupňového súdu, ak poškodená nepodala proti výroku
rozsudku č.k. 2T 172/2006 - 416 zo 16.04.2012, ktorým bola odkázaná na občianske súdneho konanie,

odvolanie. Ani v prípade, ak by bol braný do úvahy termín vyhlásenia rozsudku prvostupňového
súdu (alternatíva pre navrhovateľku nepriaznivejšia) nemohlo dôjsť k premlčaniu uplatneného nároku.
Premlčacia doba v takomto prípade spočívala až do dňa vyhlásenia rozsudku prvostupňového súdu,
t.j. do dňa 16.04.2012 a znova začala plynúť dňa 17.04.2012. Návrh na začatie konania podala na
súde dňa 19.03.2013, na základe čoho premlčacia doba znova podľa § 112 vety prvej Obč. zákonníka

spočíva. Odo dňa vyhlásenia rozsudku v trestnej veci prvostupňovým súdom (16.04.2012) do podania
civilnej žaloby (19.03.2013) uplynulo 11 mesiacov a 2 dni. V dôsledku spočívania premlčacej doby
počas trestného konania tak uplynula premlčacia doba do dňa uplatnenia nároku civilnou žalobou na
súde maximálne celkom 2 roky, 4 mesiace a 20 dní. Z toho jednoznačne vyplýva, že uplatnený nárok
premlčaný nie je.

Navrhovateľka poukázala aj na to, že odporca 1/ uvádza, že bezprostredne po tragickej udalosti
vyjadril primár gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia C.. P. a ošetrujúca lekára C.. T. (odporkyňa
2/) ľútosť vo svojom mene a v mene zdravotníckeho zariadenia. Vyjadrenie prípadnej ľútosti všaknemožno považovať za dostatočné ospravedlnenie, najmä nie z toho pohľadu, aké pochybenia na
strane zdravotníckeho personálu, vybavenia a zaužívaných postupov NsP Brezno n. o. boli v priebehu
trestnéhokonaniazistené.Vyjadreniaodporcovpovažujezaúčelové.C..P.nieještatutárnymzástupcom

odporcu 1/ a nemôže v jeho mene konať navonok. Odporkyňa 2/ nielen svojim vyjadrením sa k
návrhu, ale tiež svojim správaním počas celého trestného konania, dala jednoznačne najavo, že jej
dôsledkynesprávneposkytnutejzdravotníckejstarostlivostiľútoniesúaževtomtoprípadenemážiadnu
sebareflexiu. Pri podaní vyjadrenia k takejto žalobe je na mieste očakávať, že odporcovia znova vyjadria
ľútosť nad tým, že ich vinou zomrelo ešte nenarodené dieťa. Ani toho sa však nedočkala, čo svedčí o

celkovom prístupe odporcov k veci.

K predmetnému vyjadreniu navrhovateľka pripojila listinné doklady, a to zápisnice o výsluchu svedka -
poškodeného v trestnom stíhaní vedenom na OR PZ Brezno, ÚJaKP PZ ČVS: ORP - 114/OdV - BR -
2005 zo dňa 11.09.2006 a 03.05.2005.

Súd vo veci vytýčil termín pojednávania na 22.05.2014, na ktoré predvolal účastníkov konania.

Odporkyňa 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom podaní doručenom súdu
15.05.2014 uviedla, že navrhovateľka sa bez podrobnejšej právnej argumentácie domnieva, že za
neoprávnený zásah do jej osobnostných práv v zmysle § 11 a nasl. Obč. zákonníka zodpovedajú

odporcovia spoločne a nerozdielne. Vychádza zrejme z predpokladu, že civilnoprávna zodpovednosť
odporkyne2/jebezďalšiehodanávnadväznostinaprávoplatnývýrokrozsudkuOkresnéhosúduBrezno
č.k. 2 T 172/2006 - 416 zo dňa 16.04.2012 o vine C.. K. T., ktorým je súd viazaný (§ 135 ods. 1 O.s.p.).
V tejto súvislosti odporkyňa 2/ poukázala na dve relevantné skutočnosti :

1/ zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku SR za daného skutkového stavu nevyplýva spoločná
zodpovednosť odporcov za zásah do práva na ochranu osobnosti. Pasívna solidarita na strane odporcov
nemôže byť dôsledkom individuálnej vôle navrhovateľky vyjadrenej v príslušnom procesnom úkone
(žaloba), ale musí mať nevyhnutne hmotnoprávny základ. Poukázala v tej súvislosti na ust. § 511 ods.
1 Obč. zákonníka. Dôvodila, že zo žiadneho právneho predpisu, rozhodnutia súdu, dohody účastníkov

a ani z povahy plnenia nevyplýva, že návrhom uplatnený nárok má na strane odporcov charakter
spoločného záväzku, ktorý by odôvodňoval uloženie povinnosti plniť spoločne a nerozdielne. Z tohto
dôvodu nie je pasívna solidarita odporcov prípustná, a preto petitu návrhu nemožno v požadovanom
znení vyhovieť,

2/ odporkyňa 2/ je riadnou zamestnankyňou Nemocnice s poliklinikou Brezno, n. o., teda odporcu 1/.
Bola ňou aj v čase tragického úmrtia dieťaťa navrhovateľky dňa XX.XX.XXXX. Všetky úkony v rámci
poskytovania zdravotnej starostlivosti v súvislosti s predpôrodným stavom a pôrodom navrhovateľky
boli zo strany odporkyne 2/ a odporcu 1/ realizované v rámci riadneho pracovno-právneho vzťahu a pri
bežnom a pravidelnom plnení pracovných úloh pre zamestnávateľa. Poukázala v tej súvislosti na ust.

§ 853 ods. 1 Obč. zákonníka, § 420 ods. 2 Obč. zákonníka a dôvodila, že v nadväznosti na počiatky
teoreticko-právnych úvah o „odškodňovaní“ smrteľných následkov protiprávnych činov prostredníctvom
ustanovení o ochrane osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka je pomerne intenzívne diskutovaná
aj téma analogickej (§ 853 ods. 1 Obč. zákonníka) aplikácie ustanovenia § 420 ods. 2 Obč. zákonníka
v týchto prípadoch. Právna doktrína a súdna prax sa medzičasom bezvýhradne ustálili v tom, že norma

obsiahnutá v § 420 ods. 2 Obč. zákonníka sa v celom rozsahu vzťahuje aj na prípady zodpovednosti
za zásah do práva na ochranu osobnosti, čo plne zodpovedá zmyslu a právnemu účelu, ktorému má
za daných okolností použitie ustanovení o ochrane osobnosti slúžiť. Uplatnenie tohto ustanovenia teda
náležite odôvodňuje aj jeho teleologická interpretácia. Na podporu svojich tvrdení poukázala aj na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.12.2003, sp. zn. 30 Cdo 73/2003, ktorý bol publikovaný aj

v odbornom periodiku Právní rozhledy č. 7/2004 na str. 270. Dôvodila, že v súčasnej dobe sa v rámci
právnej praxe jedná o všeobecne akceptovanú a štandardne uplatňovanú aplikáciu § 420 ods. 2 Obč.
zákonníka, ktorú potvrdzuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie NS SR
zo dňa 20.04.2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009). Aj v súlade so závermi trestného konania je zrejmé,
že odporkyňa 2/ spôsobila protiprávny následok ako zamestnankyňa odporcu 1/; výkon jej pracovnej

činnosti v tejto súvislosti nebol sprevádzaný absenciou miestneho, časového ani vecného vzťahu k
plneniu úloh verejného poskytovania zdravotnej starostlivosti v NsP Brezno n. o. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti je zrejmé, že na strane odporkyne 2/ nie je daná individuálna zodpovednosť zazásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky, ktorý bol vyvolaný úmrtím jej dieťaťa počas pôrodu
dňa 28.03.2005.

Odporkyňa 2/ ďalej uviedla, že žalobou uplatnený satisfakčný nárok (pokiaľ ide o jeho peňažné
vyjadrenie v rozsahu zadosťučinenia vo výške 150 000,- Eur) podlieha premlčaniu vo všeobecnej
premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zákonníka. Táto skutočnosť nie je medzi účastníkmi sporná a
je potvrdená ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Actio nata je u navrhovateľky daná dňom
28.03.2005, kedy došlo k tragickému úmrtiu jej dcéry. V nasledujúci deň začala plynúť trojročná

premlčacia doba, ktorej koniec pripadol na piatok 28.03.2008. Vzhľadom na to, že táto lehotu uplynula
bez toho, aby si navrhovateľka riadne uplatnila svoj satisfakčný nárok na súde a vyvolala tým účinky
v zmysle § 112 Obč. zákonníka (spočívanie plynutia premlčacej doby), možno objektívne konštatovať,
že žalobou uplatnený nárok je premlčaný. Keďže odporca 1/ písomným podaním zo dňa 03.06.2013
premlčanie riadne namietol, rovnako ako aj odporkyňa 2/ písomným podaním zo dňa 01.06.2013,
nie je v zmysle § 100 ods. 1 Obč. zákonníka možné premlčané právo navrhovateľke priznať. Pokiaľ

navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 10.10.2013 argumentuje tým, že nárok podľa
tejto žaloby bol už riadne uplatnený v adhéznom konaní, čo malo za následok spočívanie plynutia
premlčacej doby a v konečnom dôsledku včasné podanie žaloby, s týmto jej právnym názorom nemožno
súhlasiť.Navrhovateľkasinárokvadhéznomkonaníneuplatnilariadne,čovodôvodneníodsudzujúceho
rozsudku konštatoval aj Okresný súd Brezno (rozsudok č.k. 1 T 172/2006 - 416, str. 16). Pre spočívanie

plynutia premlčacej doby v zmysle § 112 Obč. zákonníka je nevyhnutné, aby poškodený v adhéznom
konaní uplatnil svoj nárok čo do právneho dôvodu a výšky s dostatočnou určitosťou tak, aby o tomto
nároku mohol súd konajúci v trestnej veci rozhodnúť. Vyjadrenie poškodeného, že sa pripája k trestnému
konaniu a žiada náhradu škody, tieto kritéria bez ďalšieho nespĺňa, a preto nemá za následok spočívanie
plynutia premlčacej doby. Uvedené tvrdenie potvrdzuje aj mnohopočetná judikatúra, napr. R 7/1968,

rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.02.2012, sp. zn. 1 Cdo 43/2010, uznesenie Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 24.05.2006, sp. zn. 25 Cdo 2478/2004. Za daných okolností teda nemožno objektívne
konštatovať, že navrhovateľka si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej
zásahom do jej práva na ochranu osobnosti v adhéznom konaní a že v dôsledku tejto skutočnosti sú
odporcami vznesené námietky premlčania nedôvodné.

Odporkyňa 2/ sa v predmetnom podaní vyjadrila aj k výške uplatneného nároku a uviedla, že uplatnená
suma 150 000,- Eur nie je v návrhu skutkovo ani právne zdôvodnená. Navrhovateľka poukazuje iba
na to, že danú sumu považuje za primeranú. Za daných okolností nie je možné vyhodnotiť, resp.
verifikovať správnosť jej argumentácie, pretože absentuje samotná argumentácia. Vo vzťahu k určeniu

výšky náhrady navyše nebol zo strany navrhovateľky navrhnutý žiadny dôkaz. Ustanovenie § 13
ods. 3 Obč. zákonníka je typickým prejavom tzv. sudcovského práva, ktorého imanentným znakom
je to, že výška rozsudkom priznaného peňažného plnenia nemá bezprostredný hmotnoprávny základ,
ale je dôsledkom vecne preskúmateľnej úvahy súdu (§ 136 O.s.p.). Uviedla, že právny poriadok
SR neobsahuje priamu úpravu občiansko-právnej zodpovednosti za usmrtenie blízkej osoby voči

pozostalým rodinným príslušníkom. Teoretická diskusia o vyplnení tejto medzery v objektívnom práve
je v odbornej verejnosti vedená len približne desaťročie. Naďalej však absentujú akékoľvek vecné
zákonné kritériá pre numerické vyjadrenie „hodnoty ľudského života“, pokiaľ ide o traumu na strane
pozostalých príbuzných. V štandardnej judikatúre slovenských súdov sa z toho dôvodu medzičasom
uplatňuje čiastočne analogická aplikácia dvoch právnych inštitútov, ktorých hmotnoprávna povaha je v

najvýraznejšej miere príbuzná spornej náhrade nemajetkovej ujmy pozostalých v dôsledku zásahu do
ich práva na ochranu osobnosti úmrtím blízkej osoby :

1/ právna úprava v Českej republike do 31.12.2013, ktorá je svoju úpravou zjavne najpríbuznejšia
slovenskej legislatíve, vychádza z identických princípov a hodnôt a bola do 31.12.1992 s touto

legislatívou jednotná a je taktiež založená na Občianskom zákonníku z roku 1964. V tej súvislosti
poukázala na ust. § 444 ods. 3 českého Obč. zákonníka a dôvodila, že v súlade s uvedenou právnou
úpravou by odškodnenie pozostalej matky, ktorej dieťa sa nenarodilo živé, predstavovalo približne 3
100,- Eur,

2/ právna úprava odškodňovania obetí násilných trestných činov v zmysle zák. č. 215/2006 Z. z. o
odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov, konkrétne
druhá a tretia veta § 5 ods. 1 vyššie citovaného zákona uvádza, že „ak bola trestným činom spôsobená
smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Akprávo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom“.
Táto suma pre rok 2014 predstavuje v nadväznosti na § 1 písm. a) Nariadenia vlády SR č. 321/2013
Z. z. 17 600,- Eur. Odporkyňa 2/ s osobitným dôrazom podotkla, že citovaný zákon sa vzťahuje na

odškodňovanie obetí úmyselných násilných trestných činov, pričom ona sa žiadneho takéhoto konania
nedopustila. Jej skutok bol v trestno-právnej rovine kvalifikovaný ako zavinený na úrovni nedbanlivosti.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odporkyňa 2/ poukázala na výrazný nepomer medzi
žalobouuplatnenýmnárokomvovýške150000,-Euraštandardnouúrovňouodškodňovaniasmrteľných
následkov v osobnostnej sfére pozostalých. Navrhovateľka navyše nevynaložila snahu o zdôvodnenie

výšky požadovaného odškodnenia v rovine právnej ani skutkovej.

Odporkyňa 2/ poukázala aj na jurisdikčnú prax niektorých slovenských súdov ohľadom výšky
nemajetkovej ujmy priznanej príbuzným usmrtenej osoby. Uviedla, že jej zámerom nie je nerešpektovať
alebo dokonca spochybňovať de facto celoživotnú traumu a utrpenie navrhovateľky. Uplatnený nárok
však v podstatných okolnostiach nemá oporu v právnom poriadku SR, nevytvára na strane odporkyne

2/ priestor na jeho uznanie, a ako taký je argumentačne neudržateľný.

Z vyššie uvedených dôvodov odporkyňa 2/ žiadala, aby súd návrh v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom
na tragické okolnosti prípadu si nárok na náhradu trov konania neuplatnila.

Odporkyňa 2/ priložila k svojmu písomnému vyjadreniu listinné doklady, a to rozsudok Najvyššieho súdu
ČR zo dňa 11.12.2003, sp. zn. 30 Cdo 73/2003 obsiahnutý v odbornom periodiku Právní rozhledy č.
7/2004 na str. 270, odborný článok JUDr. Petra Kerecmana, PhD., advokáta so sídlom AK Košice, s
názvom „Ešte raz o náhrade citovej ujmy v peniazoch“, odborný článok JUDr. Zuzany Kupcovej, PhD. s
názvom „Interpretácia § 11 Obč. zákonníka alebo ochrana osobnosti trochu inak“, rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1 Cdo 43/2010 zo dňa 29.02.2012, odborný článok s názvom „Konanie o nároku na
náhradu škody v rámci trestného konania“ uverejnený v publikácii JUDr. Edmunda Horvátha s názvom
„Judikatúra vo veciach premlčania v súkromnom práve“, prvé vydanie, Iura Edition, Bratislava, 2010,
ako aj z internetu vytlačený článok s názvom „Wergelt II: Kolik stojí lidský život“ zo dňa 19.06.2008,
publikovaný na portáli „Jiné právo“.

Na pojednávaní dňa 22.05.2014 právny zástupca navrhovateľky trval na podanom návrhu v plnom
rozsahu. Uviedol, že je pravda, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012
je potrebné aj v tomto prípade pri použití analógie podľa § 853 Obč. zákonníka aplikovať § 420 a
nasl. Obč. zákonníka o náhrade škody aj pre prípad požadovanej náhrady na zaplatenie nemajetkovej

ujmy. Súčasne však poukázal na to že Najvyšší súd SR v citovanom uznesení uvádza, že táto zásada
nie je zásadou výlučnou, a je preto potrebné skúmať všetky potrebné okolnosti prípadu. Ak by aj
analogicky bolo možné považovať náhradu nemajetkovej ujmy za náhradu určitej škody, ktorá vznikla
navrhovateľke, resp. jej nenarodenému dieťaťu, je potrebné zaoberať sa aj širšími súvislosťami, a to
predovšetkým tým, že v súčasnej rozhodovacej praxi súdov je postavenie poškodeného postavením

najsilnejšímajejehoprávodomáhaťsanáhrady(čiužškodyalebonemajetkovejujmy)vočitomu,ktomu
túto škodu spôsobil, resp. zodpovedá za zásah do osobnostných práv. Z toho vyplýva, že zodpovedná
nie je len organizácia, za ktorú odporkyňa 2/ vykonávala činnosť v rámci svojho pracovného zaradenia.
Odporkyňa 2/ za konanie, ktorým sa dopustila trestného činu, nesie aj trestnú zodpovednosť. Preto je
potrebné, aby niesla aj osobnú zodpovednosť za náhradu škody, resp. nemajetkovú ujmu, ktorú svojim

protiprávnym postupom spôsobila. Preto je daná zodpovednosť nielen organizácie, za ktorú odporkyňa
2/ v pracovnom pomere konala, ale aj priamo osobná zodpovednosť odporkyne 2/. Vychádza pritom aj
zo znaleckého posudku, z ktorého súd vychádzal pri rozhodovaní v trestnom konaní. Je toho názoru,
že v danom prípade je daná pasívna legitimácia obidvoch odporcov aj s prihliadnutím na skutočnosť,
že zásah do osobnej integrity bol v zmysle znaleckého posudku spôsobený kombináciou nesprávnych

postupov odporkyne 2/ s nedostatočným vybavením a nedostatočnou organizáciou práce odporcu
1/. Preto sa navrhovateľka rozhodla žalovať obidvoch odporcov, od ktorých žiada ospravedlnenie
a zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, a to spoločne a nerozdielne. Tým je dané aj nerozlučné
spoločenstvo týchto dvoch účastníkov konania.

Pokiaľ ide o námietku premlčania uznal, že aj Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, že náhradu škody
v trestnom konaní je potrebné uplatniť tak, že táto škoda sa riadne vyčísli. V danom prípade sa však
jedná o náhradu škody, ktorá bola uplatnená ako nemajetková ujmu, ktorú navrhovateľka uplatnila
najneskôr pri svojom výsluchu dňa 11.09.2006 v prípravnom konaní. Z jej vyjadrenia jednoznačnevyplýva, že žiada zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom jej výšku ponechala na úvahe súdu.
Zastáva názor, že sa jedná o dostatočné a kvalifikované uplatnenie náhrady škody v trestnom konaní.
Je to totiž iný prípad, ako keď niekomu bola spôsobená škoda krádežou alebo pri dopravnej nehode,

kde je potrebné škodu špecifikovať a riadnym spôsobom aj preukázať. Pri nemajetkovej ujme táto
povinnosť podľa jeho právneho názoru daná nie je. Súd rozhodujúci o obžalobe mohol v zmysle
Trestného poriadku rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy podľa vlastného uváženia. Poukázal aj
na to, že navrhovateľka počas celého trestného konania vystupovala aktívne: podala trestné oznámenie,
zúčastňovala sa na pojednávaniach, výsluchoch a po celý čas očakávala, že o náhrade škody rozhodne

súd v trestnom konaní. V konečnom dôsledku súd právoplatne rozhodol o vine a treste až v decembri
2012. Navrhovateľka ho už v januári 2013 navštívila ako advokáta; s navrhovateľkou tento prípade
niekoľkokrát prebral a už v marci 2013, teda tri mesiace po právoplatnosti trestného rozsudku, podala
navrhovateľa civilnú žalobu na súde. Preto tvrdí, že navrhovateľka konala po celý čas riadne, a to či už
v trestnom konaní, ako aj po jeho skončení.

Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II ÚS 309/95 zo dňa 15.01.1999, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 171/2012, v ktorých bolo konštatované, že za určitých okolností môže
byť vznesenie námietky premlčania uplatnením práva v rozpore s dobrými mravmi. Vyššie uvedené
uznesenie Najvyššieho súdu sa týkalo prípadu, kedy bola škoda spôsobená trestným činom; v rámci
trestného konania nedošlo k vysporiadaniu a rozhodnutiu o náhrade škody; v rámci občiansko-právnych

vzťahov by už nárok bol premlčaný, avšak práve z hľadiska uplatnenia námietky premlčania v súlade s
dobrými mravmi súdy (prvostupňový aj druhostupňový) vyhodnotili vznesenie námietky za výkon práva v
rozporesdobrýmimravmiarozhodlivprospechnavrhovateľa.AniNajvyššísúdSRnevidelvichpostupe
žiadne pochybenie a dovolanie žalovaného zamietol. Preto zastáva názor, že ani v posudzovanom
prípade nemožno považovať nárok navrhovateľky za premlčaný, pretože jednak premlčaný nie je, keď

bol riadne uplatnený a premlčacia doba spočívala podľa § 112 vety prvej Obč. zákonníka. V prípade
odporcu1/,vočiktorémuškodanebolauplatnená,jevznesenienámietkypremlčaniavrozporesdobrými
mravmi. Z týchto dôvodov je potrebné, aby sa súd zaoberal nárokom navrhovateľky na zaplatenie
nemajetkovej ujmy.

Doplnil, že prvá časť žalobného návrhu, v ktorej navrhovateľka požaduje ospravedlnenie, premlčaniu
nepodlieha. Právo na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka nie je právom majetkovým.
Z tohto titulu nepodlieha premlčaniu. Preto je možné domáhať sa ochrany podľa vyššie uvedených
ustanovení Obč. zákonníka bez obmedzenia akejkoľvek premlčacej doby. Akési vyjadrenie sústrasti,
ktoré ani nie je preukázané zo strany C.. P., nebolo dostatočné. Je potrebné, aby aj samotná nemocnica

a lekárka, ktorá priamo osobne spôsobila nedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, bola
zaviazaná zaslať navrhovateľke ospravedlnenie, keď jej ho už neposkytla osobne. Súdy v SR už
opakovane vo svojej judikatúre jednoznačne konštatovali, že je potrebné poskytnúť ochranu osobnosti
osobám, medzi ktorými existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života.

Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, je potrebné zvážiť viac okolností. Výška nemajetkovej ujmy
je súhrnom určitých kritérií a je potrebné ich posudzovať osobitne v každom prípade, pretože každý
prípad vyvoláva iné ťažkosti a inú ujmu. V danom prípade vidí rovinu spôsobenej ujmy vzniknutej
navrhovateľke v troch fázach. Navrhovateľke samotnej totiž nebolo poskytnutá dostatočná zdravotná

starostlivosť odporkyňou 2/, ktorá plnila pracovné úlohy pre odporcu 1/. Tým navrhovateľka trpela. Do
nemocnice prišla už dňa XX.XX., po celý nasledujúci deň XX.XX. sa nič nedialo a až o XX.XX hodine
ráno dňa XX.XX.XXXX sa prišla na navrhovateľku pozrieť sestrička. V tom čase už navrhovateľka trpela
veľkými bolesťami, ktoré jej nedovoľovali ani vstať z postele. Nebola sama schopná privolať si akúkoľvek
pomoc, nikto z ošetrujúceho personálu sa na ňu neprišiel ani pozrieť. Samotné zistenie problematického

priebehu pôrodu a zvolanie zdravotníckeho personálu na operačnú sálu trvalo jednu hodinu 25 minút.
Došlotakksmrtinenarodenéhodieťaťa,pričomtak,akovyplývazoznaleckýchposudkov,dieťasamohlo
narodiť živé, hoci úplne zdravé by nebolo. Jeho zdravotné postihnutie by však neznamenalo následnú
smrť po narodení. Dieťa by sa jednoznačne narodilo živé v prípade, ak by bola navrhovateľke poskytnutá
riadna lekárska starostlivosť. Za uvedený postup znalci označili zodpovedných obidvoch odporcov, a

to či už z hľadiska organizácie práce, ako aj z hľadiska priameho výkonu poskytovania zdravotníckej
starostlivosti zo strany odporkyne 2/. Druhá rovina, ktorú je potrebné zvážiť, je smrť dieťaťa.
Je otázne, či to bola smrť nenarodeného dieťaťa, alebo smrť živej bytosti. Ak by sa dieťa narodilo, malo
právo byť na tomto svete. Toto právo mu bolo odopreté postupom odporcov. Jedinou osobou, ktorá sadnes môže domáhať satisfakcie, je matka dieťaťa, ktorá ho deväť mesiacov nosila vo svojom tele. Aj to
dieťamáprávonanáhraduujmy,ktorámubolaspôsobenátým,žemunebolodopriateprísťnatentosvet
živé. V neposlednom rade je potrebné uvažovať o tom, aké následky mala strata nenarodeného dieťaťa

na jeho matku. Matka dieťaťa bola v takom psychickom stave, že jej rodičia si museli zobrať dovolenky,
tráviť s ňou čas, pretože mali obavy, že spácha samovraždu. Z uvedených dôvodov navrhovateľka radšej
približne po mesiaci odišla do Španielska, pretože na Slovensku jej všetko pripomínalo dieťa, ktoré sa
nenarodilo živé. Jej vzťah s partnerom v Španielku sa rozpadol aj v dôsledku skutočnosti, že z ich vzťahu
sa nenarodilo živé dieťa. Navrhovateľka do dnešného dňa nie je riadne vysporiadaná s uvedenými

skutočnosťami aj z dôvodu, že samotné trestné konanie trvalo viac ako sedem rokov. Počas tejto doby
sa zúčastňovala vyšetrovacích úkonov, pojednávaní na súde a očakávala, kedy súd vo veci rozhodne
a určí, kto bude potrestaný za smrť jej dieťaťa. Výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy ako
kombinácia týchto troch faktorov je preto primeraná. Nemožno totiž porovnávať údaje, ktoré vo svojom
písomnom vyjadrení poskytla súdu odporkyňa 2/, paušálne na každý prípad. Navyše, v písomnom
vyjadrení odporkyne 2/ ide najmä o nároky, ktoré vznikli pri usmrtení ľudí predovšetkým pri dopravných

nehodách. V tomto prípade však prvorodička, mladá žena, prišla s plnou dôverou do nemocnice, kde
žiadala iba to, aby jej pomohli pri pôrode, čo jej však poskytnuté nebolo. Sama navrhovateľka pri tom
utrpela ťažké bolesti, jej dieťa sa nenarodilo živé a navrhovateľka utrpela následne aj ťažkú psychickú
traumu. Dopravnú nehodu nemožno prirovnávať s týmto prípadom, keď má byť niekomu poskytnutá
zdravotná starostlivosť odbornými pracovníkmi vo vybavenej nemocnici a táto lekárska starostlivosť

poskytnutá riadne nie je, dôsledkom čoho je nielen smrť dieťaťa, ale aj celoživotná trauma jeho matky.

Na preukázanie vyššie uvedených skutočností navrhovateľka navrhla výsluch svojich rodičov ako
svedkov, pretože oni s ňou boli počas obdobia konca tehotenstva a aj potom, ako sa vrátila z nemocnice
sama bez dieťaťa, a tento stav s ňou prežívali počas celého mesiaca.

Odporca 1/ prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že z
predložených listinných dokladov z trestného spisu vyplýva, že navrhovateľka bola poučená o možnosti
uplatniť si náhradu škody v adhéznom konaní s tým, že poškodený je povinný náhradu škody riadne
a včas uplatniť v zmysle § 46 ods. 3, § 164 písm. a), § 287 ods. 1 Tr. por. Z predložených listinných

dôkazov z trestného spisu vyplýva, že k takémuto uplatneniu nedošlo, preto súd nemohol o tejto otázke
rozhodnúť z vlastnej iniciatívy bez návrhu oprávnenej osoby. Navrhovateľka si mala svoj nárok uplatniť
takou formou, z ktorej by bol preukázateľný dôvod a výška uplatňovaného nároku na náhradu škody. Čo
je najpodstatnejšie, takýto návrh si musela ako poškodená uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovania
alebo skráteného vyšetrovania. Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že predpokladom výroku súdu o

náhrade škody je skutočnosť, že poškodený si nárok na náhradu škody riadne uplatnil. K vyjadreniu
právneho zástupcu odporkyne 2/ uviedla, že uplatnenie nároku na náhradu škody voči právnemu
nástupcovi v adhéznom konaní musí spĺňať základnú podmienku, a síce, že poškodenému vznikol
nárok na náhradu škody v súvislosti so spáchaným trestným činom zamestnanca voči obvinenému. Táto
podmienka nebola do dnešného dňa splnená, pretože navrhovateľka si náhradu škody v občiansko-

právnom a tiež v adhéznom konaní riadne a včas neuplatnila. Pokiaľ ide o výšku uplatňovaného
nároku 150 000,- Eur, pripojila sa k vyjadreniu právneho zástupcu odporkyne 2/ a zdôraznila, že zo
zdravotnej dokumentácie vyplýva, že existujú záznamy poukazujúce na skutočnosť, že novorodenec
trpel závažnými vývojovými vadami, ktoré by bolo možné diagnostikovať, pokiaľ by sa navrhovateľka
počas tehotenstva bola včas podrobila skríningu, ktorý by preukázal potrebu viesť graviditu ako rizikovú.

Existuje predpoklad, že navrhovateľka sama mohla zabrániť vzniku poškodenia zdravia novorodenca,
pokiaľ by sa podrobila riadnej a včasnej diagnostike u odporcu 1/, resp. v inom zdravotníckom zariadení.
Z vyššie uvedených dôvodov odporca 1/ žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Opätovne vzniesol
námietku premlčania voči uplatnenému nároku. Nárok na náhradu trov konania si neuplatnil.

Odporkyňa 2/ na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu zdôraznila, že v celom
rozsahu trvá na svojom písomnom vyjadrení z 13.05.2014. Trvala na tom, že vzhľadom na analogickú
aplikáciu § 420 ods. 2 Obč. zákonníka nenesie priamu zodpovednosť za následky v osobnostnej sfére
navrhovateľky bez ohľadu na to, že v súčasnosti už možno konštatovať - aj pre súd v tomto konaní
záväznúskutočnosť,žedošlokspáchaniutrestnéhočinu,keďvýrokztrestnéhokonaniaovinejevtomto

prípade pre civilný súd záväzný. Napriek tomu je nesporné, že odporkyňa 2/ konala v rámci pracovno-
právnych povinností pracovnú činnosť pre odporcu 1/. Nedopustila sa žiadneho „excesného“ konania
v tom smere, že by prekročila nejaké kompetencie, práva alebo povinnosti vyplývajúce jej z pracovnej
zmluvy. Okolnosti, za ktorých došlo k úmrtiu novorodenca, sú dostatočne ozrejmené v pripojenomtrestnom spise. Z právneho hľadiska nezakladajú taký stav, ktorý by odôvodňoval priamu zodpovednosť
odporkyne 2/. Odporkyňa 2/ ako zamestnankyňa odporcu 1/ preto nenesie priamu zodpovednosť.
Vzhľadomnaaplikáciuust.§420ods.2Obč.zákonníkajemožnéuvažovaťibaozodpovednostiodporcu

1/.

Pokiaľ ide o premlčanie, je podstatné zvážiť otázku, či spočívalo alebo nespočívalo plynutie premlčacej
doby iba vo vzťahu k odporkyni 2/, pretože v adhéznom konaní je z povahy veci možné uplatniť
nárok na náhradu škody iba voči obvinenej osobe. To znamená, že voči Nemocnici s poliklinikou

Brezno, n. o. v rámci adhézneho konania vôbec nebolo možné nárok na náhradu škody uplatniť. Aj
keby došlo k riadnemu uplatneniu nároku na náhradu škody v trestnom konaní, nemohlo to mať za
následok spočívanie plynutia premlčacej doby voči odporcovi 1/. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že námietka
premlčania zo strany Nemocnice s poliklinikou Brezno, n. o. je v rozpore s dobrými mravmi, je síce
pravda, že nález Ústavného súdu ČR približne spred 6 - 7 rokov konštatuje, že za určitých, veľmi
špecifickýchokolností,môžebyťnámietkapremlčaniavznesenávrozporesdobrýmimravmi,resp.žesa

môžejednaťovýkonprávavrozporesdobrýmimravmipodľa§3ods.1Obč.zákonníka,avšakvprípade
prejednávanom na Ústavnom súde ČR nešlo o skutkový stav obdobný prejednávanej veci; nejednalo
sa o peňažný nárok tohto typu uplatnený v súdnom konaní. Poukázal tiež na to, že Najvyšší súd SR
definitívne judikoval, že dôvodne vznesená námietka premlčania v civilnom konaní za žiadnych okolností
nemôže predstavovať výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Ide o rozhodnutie, ktoré bolo riadne

publikované v periodiku Zo súdnej praxe, v ktorom sa NS SR vyjadril jednoznačne a jeho rozhodnutie
bolo schválené kolégiom na publikovanie. Najvyšší súd vyslovil, že pokiaľ je námietka premlčania
vznesená dôvodne, je to vždy právo odporcu, ktoré mu nemožno odňať ani s poukazom na výkon práva v
rozporesdobrýmimravmi.Zadanýchokolnostíjenámietkapremlčaniavznesenáodporcom1/dôvodná.
Nemožno teda konštatovať, že by bola v rozpore s dobrými mravmi a ani v teoretickej rovine uvažovať,

že by vo vzťahu k odporcovi 1/ došlo k spočívaniu plynutia premlčacej doby.

Ohľadom námietky premlčania vznesenou odporkyňou 2/, jej právny zástupca zotrval na svojom
písomnom stanovisku zo dňa 13.05.2014 v tom smere, že neboli splnené zákonné podmienky na to,
aby došlo k spočívaniu plynutia premlčacej doby.

Vzhľadom na to, že odporca 1/ namietol premlčanie, rovnako aj odporkyňa 2/ namietla premlčanie, a
navyše zo strany odporkyne 2/ sú dôvodné pochybnosti o jej zodpovednosti vzhľadom na aplikáciu §
420 ods. 2 Obč. zákonníka, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v danom prípade možno dôvodne
očakávať pomerne komplikované dokazovanie, emotívne výsluchy, ktoré budú mať značný traumatický

dosah nielen na navrhovateľku, právny zástupca odporkyne 2/ súdu navrhol, aby v danom prípade
postupoval tak, ako je štandardné v týchto typoch konaní, a síce, aby vo veci rozhodol čo do základu
medzitýmnym rozsudkom v zmysle § 152 ods. 2 vety druhej O.s.p. a ustálil najprv otázku, či odporcovia
1/, 2/ vzhľadom na ust. § 420 ods. 2 a vznesené námietky premlčania, sú zodpovední. Pokiaľ by krajský
súd v nadväznosti na odvolanie skonštatoval, že odporcovia sú zodpovední, je následne možné viesť

pomerne komplikované dokazovanie ohľadom výšky uplatneného nároku. V súčasnej dobe je však aj
v záujme samotnej navrhovateľky a jej rodiny rozhodnúť vzhľadom na skutkové okolnosti iba čisto na
základeposúdeniaprávnychotázok,kladúcpritomdôraznavznesenénámietkypremlčaniaanamietanú
pasívnu legitimáciu odporkyne 2/ v konaní.

Záverom pojednávania právny zástupca navrhovateľky navrhol v ďalšom štádiu konania vypočuť
samotnú navrhovateľku, ktorá sa pojednávania v uvedený deň nezúčastnila z objektívnych dôvodov a
zároveň navrhol ako svedkov vypočuť jej rodičov.

Právny zástupca odporkyne 2/ navrhol v ďalšom konaní vypočuť odporkyňu 2/ až potom, ako bude

súdom vypočutá navrhovateľka. Uviedol, že v stanovenej lehote doloží do súdneho spisu fotokópiu
pracovnej zmluvy uzavretej medzi odporcom 1/ a odporkyňou 2/.

Odporca 1/ prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne uviedol, že podľa jeho vedomostí
nešlo o prvé tehotenstvo navrhovateľky, pretože jej prvé tehotenstvo bolo umelo prerušené; následné

tehotenstvo sa skončilo spontánnym potratom a až prípad, ktorý bol prejednávaný v trestnom konaní,
vo veci ktorej podala navrhovateľka žalobu, došlo k úmrtiu jej nenarodeného dieťaťa. Poukázal tiež
na skutočnosť, že odporca 1/ nebol v trestnom konaní stíhaný, čo je prirodzené, keďže trestné
stíhanie bolo vedené len proti fyzickým osobám. Žiadal, aby súd vykonal znalecké dokazovanie naobjasnenieskutočností,akývplyvmalosprávaniesamotnejnavrhovateľkyakobudúcejmatkyvpriebehu
jej tehotenstva na životaschopnosť plodu. Je mu totiž známa skutočnosť, že navrhovateľka nepodstúpila
v treťom mesiaci tehotenstva tzv. skríning, pričom v prípade, ak by ho bola podstúpila, bolo možné včas

odhaliť skutočnosti, na základe ktorých by jej tehotenstvo bolo posudzované ako rizikové. V tej súvislosti
odporca 1/ poukázal na vyjadrenie prof. D. K., ktoré je podľa jeho vyjadrenia obsiahnuté v pripojenom
trestnom spise.
Súd pojednávanie odročil za účelom oboznámenia prednesov, ako aj písomných vyjadrení účastníkov
konania. Účastníkov zároveň oboznámil, že v danej veci bude vyriešená najskôr otázka spornosti

uplatneného nároku, keď zo strany obidvoch odporcov bola proti nemu vznesená námietka premlčania,
pričom zo strany právneho zástupcu odporkyne 2/ je namietaný aj nedostatok jej pasívnej legitimácie
v konaní.

Navrhovateľka súdu dňa 04.06.2014 oznámila mená, priezviská a presné bydliská svojich rodičov,
ktorých navrhla v predmetnom konaní vypočuť ako svedkov. Uviedla, že v danom prípade by bolo

podľa jej názoru pri zvážení doplnenia dokazovania v smere navrhovanom odporcom 1/ účelnejšie a
hospodárnejšie vypočuť zástupcu Inštitútu forenzných expertíz s .r.o. MUDr. Norberta Moravanského
PhD.

Odporkyňa 2/ písomným podaním doručeným súdu 11.06.2014 predložila pracovnú zmluvu zo dňa

XX.XX.XXXXvrátanejejdodatkuzodňaXX.XX.XXXX,ktorápotvrdzujeskutočnosť,ževrozhodnejdobe
bola a aj v súčasnosti je riadnym zamestnancom odporcu 1/. Uvedená skutočnosť podľa jej právneho
názoru odôvodňuje aplikáciu ust. § 420 ods. 2 Obč. zákonníka a vylučuje jej priamu zodpovednosť voči
navrhovateľke.

Vovzťahukargumentáciinavrhovateľky,ženámietkapremlčaniauplatnenéhonárokupredstavujevýkon
práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Obč. zákonníka), odporkyňa 2/ predložila rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 148/2004 publikovaný v periodiku Zo súdnej praxe č. 3/2005 pod
č. 30/2005 s nasledujúcou právnou vetou: „Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom
súdnom konaní (§ 100 ods. 1 Obč. zákonníka) nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore

s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zákonníka“. Tento záver podľa jej vyjadrenia potvrdzuje
aj právna teória, menovite napr. publikácia autorov Vojčík, P. a kol. : Občiansky zákonník: Stručný
komentár, 1 vydanie, Iura Edition, Bratislava, 2008, s. 2012, výňatok z ktorej súdu predložila. Pokiaľ ide
o vyjadrenie navrhovateľky prezentované na pojednávaní dňa 22.05.2014, v zmysle ktorého Najvyšší
súd SR vo svojom uznesení zo dňa 26.07.2012, sp.zn. 4 Cdo 171/2012 aproboval prelomenie vyššie

citovaného právneho názoru a konštatoval, že vznesenie námietky premlčania môže bez ďalšieho
predstavovať výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zákonníka, toto
konštatovanie označila za nesprávne a zavádzajúce. Z uznesenia NS SR nepochybne vyplýva, že
sa jednalo o konanie o dovolaní proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, pri ktorom NS SR
nemohol konštatovať prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku z hľadiska § 238 O.s.p.

Nakoľkoprípustnosťdovolanianezakladalaaniaplikácia§237O.s.p.,tzv.zmätočnosťkonania,Najvyšší
súd týmto uznesením dovolanie odmietol. V odôvodnení sa vysporiadal iba s otázkou prípustnosti
dovolania a na strane 5 odôvodnenia expressis verbis konštatuje, že otázkou právneho posúdenia
dôvodnosti vznesenej námietky premlčania sa v dovolacom konaní vzhľadom na procesné okolnosti
nemohol zaoberať. Ďalej poukázala na to, že z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2013 sp.zn.

3 Cdo 228/2012, ktorým na pojednávaní dňa 22.05.2014 argumentovala navrhovateľka v prospech
individuálnej zodpovednosti odporkyne 2/ za zásah do práva na ochranu osobnosti vyplýva, že v konaní
o ochranu osobnosti v dôsledku úmrtia blízkej osoby je plne dôvodná analogická aplikácia § 420 ods. 2
Obč. zákonníka. Ak teda došlo k usmrteniu tretej osoby v dôsledku protiprávneho konania zamestnanca
právnickej osoby, ktorý sa tohto činu dopustil v bezprostrednej miestnej, časovej a vecnej súvislosti s

plnením pracovných úloh pre zamestnávateľa, zodpovedá za zásah do práva na ochranu osobnosti
výlučne zamestnávateľ - právnická osoba. Odvolací súd pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu dovolanie
v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., pričom ako otázku zásadného právneho významu označil okrem iného
aj posúdenie analogickej aplikácie relevantných ustanovení Obč. zákonníka o náhrade škody. Dovolací
súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako vecne správne a dovolanie zamietol. Vo

vzťahu k právnemu posúdeniu spornej otázky súčasne uviedol, že analogicky (§ 853 v spojení s §
420 ods. 2 O.s.p.), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený
niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa
takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre posúdene, či išlo o takúto činnosť, jeurčujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti. Súčasne z hľadiska
interpretácie objektívneho práva poukázal aj na identické závery Ústavného súdu SR prezentované v
náleze zo dňa 23.08.2007, sp. zn. I. ÚS 137/2007.

Odporkyňa 2/ dôvodila, že ako zamestnankyňa odporcu 1/ za vzniknutý následok navrhovateľke priamo
nezodpovedá. Súčasne je pri aplikácii ust. § 420 ods. 2 Obč. zákonníka normatívne vylúčená aj
spoločná zodpovednosť zamestnávateľa a zamestnanca. Pri jej činnosti, dôsledkom ktorej bol vznik
protiprávneho následku zakladajúceho žalobou uplatnený nárok, bola bez akýchkoľvek pochybností

daná bezprostredná súvislosť, a to miestna (riadny výkon práce na pracovisku - operačná sála
nemocnice v Brezne), časová (pracovný výkon službukonajúceho ošetrujúceho lekára v riadnej službe)
a vecná (výkon práce a plnenie pracovných úloh pre zamestnávateľa). Je preto nesporné, že relevantná
činnosť odporkyne 2/ v rozhodnom období nebola postihnutá absenciou miestneho, časového a ani
vecného vzťahu k plneniu úloh NsP Brezno n. o. a že sa zo subjektívneho hľadiska (vôľa konajúcej
osoby), ako aj z objektívneho hľadiska (výsledok činnosti konajúcej osoby) jednalo o plnenie pracovných

úloh zamestnanca. Tým je jej zodpovednosť voči navrhovateľke v tomto konaní vylúčená, pretože by to
bezprostredne odporovalo ustanoveniu § 420 ods. 2 Obč. zákonníka.

Odporkyňa 2/ so svojim vyjadrením predložila súdu listinné doklady, a to pracovnú zmluvu zo dňa
18.07.1985, dodatok k pracovnej zmluve zo dňa 07.11.2007, rozhodnutie NS SR sp.zn. 4 Cdo 171/2012

zo dňa 26.07.2012, rozsudok NS SR sp.zn. 3 Cdo 228/2012 zo dňa 26.09.2013, ako aj výňatok periodika
Zo súdnej praxe č. 3/2005 týkajúce sa rozhodnutia NS SR sp.zn. 1 Cdo 148/2004.

Na pojednávaní dňa 04.12.2014 účastníci konania po oboznámení listinných dokladov, ako aj priebehu
prechádzajúceho konania, zotrvali na svojich písomných a ústnych vyjadreniach. Súd účastníkov

oboznámil, že navrhnutých svedkov zatiaľ nepredvolal, pretože je potrebné vysporiadať sa najprv s
námietkami premlčania, ktoré boli vznesené odporcami proti uplatnenému nároku, ako aj s námietkou
pasívnej legitimácie vznesenou odporkyňou 2/.

Súd sa oboznámil s návrhom, písomným vyjadrením odporkyne 2/ k návrhu doručeným súdu

07.06.2013, písomným vyjadrením odporcu 1/ k návrhu doručeným súdu 07.06.2013, písomným
vyjadrením navrhovateľky doručeným dňa 10.10.2013 a pripojenými listinnými dokladmi - zápisnicou
o výsluchu svedka - poškodeného zo dňa 11.09.2006, ČVS: ORP - 114/OdV-BR-2005, zápisnicou
o výsluchu svedka - poškodeného zo dňa 03.05.2005, ČVS: ORP - 114/OdV-BR-2005, písomným
vyjadrením odporkyne 2/ označeným ako „Stanovisko žalovanej 2/“, doručeným súdu 13.05.2014

a listinnými dokladmi k nemu pripojenými, písomným vyjadrením navrhovateľky doručeným súdu
04.06.2014, písomným vyjadrením odporkyne 2/ doručeným dňa 11.06.2014 a pripojenými listinnými
dokladmi, najmä s pracovnou zmluvou s absolventom zo dňa XX.XX.XXXX a dodatku k pracovnej
zmluve zo dňa XX.XX.XXXX, ako aj s vyjadreniami právneho zástupcu navrhovateľky, splnomocnenej
zástupkyne odporcu 1/, právneho zástupcu odporkyne 2/ a pripojeného spisu Okresného súdu Brezno

sp.zn. 2 T 172/2006. Vychádzajúc z dokazovania doposiaľ vykonaného na základe listinných dokladov
uvedených v spise, ako aj vyjadrení zástupcov účastníkov konania, zistil súd v podstatných okolnostiach
tento skutkový stav :

Navrhovateľka sa podaným návrhom domáha, aby súd uložil odporcom 1/, 2/ povinnosť zaslať jej list s

písomným ospravedlnením v znení, ktorý špecifikovala v podanom návrhu. Súčasne sa domáha, aby
súd zaviazal odporcov zaplatiť jej titulom vzniknutej nemajetkovej ujmy spoločne a nerozdielne sumu
150 000,- Eur. Uplatnila si aj nárok na priznanie náhrady trov konania.

Návrhom uplatnených nárokov sa domáha v podstate na tom skutkovom základe, že konaním odporcov

boli porušené práva na ochranu osobnosti, a to jednak jej vlastné, ako aj jej nenarodeného dieťaťa.
Ako prvorodička sa s plnou dôverou obrátila na nemocnicu a jej lekárov v čase, kedy bola v
rizikovom tehotenstve a potrebovala ich lekársku starostlivosť o seba a svoje dieťa. Adekvátna lekárska
starostlivosť jej však bola vinou odporcov poskytnutá nedostatočne. To malo za následok smrť jej dieťaťa
ešte pred jeho narodením. Jej osobne tým vznikla silná osobná trauma, pretože stratila dieťa, ktoré

malo právo na život a ktorému bolo toto právo odmietnuté neadekvátnym správaním sa lekárov pri
pôrode. Spôsobenú ujmu, ktorá jej konaním odporcov vznikla, konkretizovala v troch rovinách. Jednak
jej samotnej nebola poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť odporkyňou 2/, ktorá plnila pracovné
úlohy pre odporcu 1/, v dôsledku čoho ona sama trpela. Počas hospitalizácie v nemocnici bola nanemocničnej izbe ponechaná sama bez akejkoľvek pomoci ošetrujúceho personálu, ktorý sa na ňu
neprišiel ani pozrieť. Samotné zistenie problematického priebehu pôrodu a zvolanie zdravotníckeho
personálunaoperačnúsálutrvalojednuhodinu25minút.Vdôsledkutohodošloksmrtijejnenarodeného

dieťaťa. Poukázala na to, že zo znaleckých posudkov, ktoré boli urobené v priebehu trestného konania
vyplýva, že dieťa sa mohlo narodiť živé. Samotní znalci označili za úmrtie jej dieťaťa zodpovedných
obidvoch odporcov, a to jednak z hľadiska nedostatočnej organizácie práce, ako aj z hľadiska priameho
výkonu nesprávneho poskytovania zdravotníckej starostlivosti zo strany odporkyne 2/. V druhej rovine
teda vidí navrhovateľka spôsobenú ujmu v tej skutočnosti, že vyššie uvedeným pochybením odporcov

bola spôsobená smrť jej dieťaťa. Postupom odporcov bolo jej nenarodenému dieťaťu odopreté právo na
život. Ona ako matka dieťaťa je jedinou osobou, ktorá sa môže domáhať satisfakcie. Aj dieťa má právo
na náhradu ujmy, ktorá mu bola spôsobená tým, že mu nebolo dopriate právo na život. Ďalšiu rovinu
spôsobenej ujmy navrhovateľka špecifikovala v tom smere, že po smrti jej nenarodeného dieťaťa, ktoré
zomrelo v dôsledku nedostatočnej zdravotnej starostlivosti zo strany odporcov, utrpela ona sama veľkú
psychickú traumu. Po prepustení z nemocnice bola v takom psychickom stave, že uvažovala o spáchaní

samovraždy. Utešovali ju jej rodičia, ktorí jej boli v danej situácii oporou. Približne po mesiaci odišla do
Španielska za svojim partnerom, avšak jej vzťah s ním sa po krátkej dobe rozpadol. Poukázala aj na
to, že v priebehu siedmich rokov trestného konania sa zúčastňovala vyšetrovacích úkonov, pojednávaní
súduadôvodneočakávala,žesúdrozhodneoobžalobeaurčívinníkazasmrťjejnenarodenéhodieťaťa.
Za ujmu spočívajúcu v tom, že ona sama prežila a utrpela v súvislosti s príchodom dieťaťa na svet ťažké

a veľké bolesti, jej dieťa sa nenarodilo živé, v dôsledku čoho následne utrpela ťažkú psychickú traumu,
požaduje od odporcov jednak ospravedlnenie, pretože adekvátneho ospravedlnenia a prejavenia ľútosti
sa jej zo strany odporcov napriek ich pochybeniu nedostalo, ako aj zaplatenie sumy vo výške 150
000,- Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, zaplatenia ktorej sa domáha od odporcov
spoločne a nerozdielne. Tvrdí, že hoci jej bezprostredne po tragickej udalosti primár gynekologicko-

pôrodníckeho oddelenia nemocnice v Brezne C.. P. a ošetrujúca lekárka C.. T. vyjadrili ľútosť vo svojom
mene a v mene zdravotníckeho zariadenia, takéto vyjadrenie ľútosti nemožno považovať za dostatočné
ospravedlnenie najmä z toho hľadiska, aké pochybenia na strane zdravotníckeho personálu, vybavenia
a zaužívaných postupov nemocnice v Brezne boli v priebehu trestného konania zistené. Na preukázanie
vzniku nemajetkovej ujmy a nároku na zaplatenie sumy vo výške 150 000,- Eur ako adekvátnej náhrady

za vzniknutú ujmu navrhla vykonať dokazovanie výsluchom svojich rodičov ako svedkov.

Odporca 1/ s návrhom nesúhlasí, žiada ho v celom rozsahu zamietnuť. Vzniesol námietku premlčania
práva uplatneného podaným návrhom. Dôvodí, že návrhom uplatnené právo podlieha premlčaniu vo
všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zákonníka, ktorá uplynula dňa 29.03.2008. Vzhľadom

na to, že navrhovateľka podala návrh na súd až dňa 19.03.2013, nemožno jej nárok priznať, pretože je
premlčaný. Tvrdí, že z jeho strany, ako aj zo strany ošetrujúcej lekárky C.. K. T. došlo k vyjadreniu ľútosti
navrhovateľkeajejrodičomjednakvmenezdravotníckehozariadenia,akoajvmeneošetrujúcejlekárky.
Poukazuje tiež na skutočnosť, že zo zdravotnej dokumentácie navrhovateľky vyplýva, že navrhovateľka
sama mohla zabrániť vzniku poškodenia zdravia novorodenca, pokiaľ by sa bola podrobila riadnej a

včasnej diagnostike v zdravotníckom zariadení počas tehotenstva vo forme tzv. skríningu. Uvedenú
povinnosť však navrhovateľka zanedbala. Odporca 1/ preto navrhuje, aby súd v ďalšom priebehu
konania vykonal znalecké dokazovanie na objasnenie skutočnosti, aký vplyv malo správanie samotnej
navrhovateľky ako budúcej matky v priebehu jej tehotenstva na životaschopnosť plodu. V prípade
úspechu v konaní si odporca 1/ nárok na náhradu trov konania neuplatnil.

Odporkyňa 2/ tiež s návrhom nesúhlasí a žiada ho v celom rozsahu zamietnuť. Náhradu trov konania
si neuplatnila. Vo svojich písomných vyjadreniach, ako aj vyjadreniach učinených na pojednávaniach
prostredníctvom právneho zástupcu poukazuje najmä na tú skutočnosť, že zo žiadneho ustanovenia
právneho poriadku SR za daného skutkového stavu nevyplýva spoločná zodpovednosť odporcov

1/ a 2/ za zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky. Dôvodí, že pasívna solidarita na
strane odporcov nemôže byť dôsledkom individuálnej vôle navrhovateľky, ale musí mať nevyhnutne
hmotnoprávny základ. Zo žiadneho právneho predpisu, rozhodnutia súdu, dohody účastníkov a ani
z povahy plnenia však nevyplýva, že návrhom uplatnený nárok má na strane odporcov charakter
spoločného záväzku, ktorý by odôvodňoval uloženie povinnosti odporcom plniť navrhovateľke spoločne

a nerozdielne. Už len z toho dôvodu nemožno podľa odporkyne 2/ petitu podaného návrhu v
požadovanomznenívyhovieť.Odporkyňa2/ďalejtvrdí,ževšetkyúkonyvrámciposkytovaniazdravotnej
starostlivosti v súvislosti s predpôrodným stavom a pôrodom navrhovateľky boli z jej strany realizované
v rámci riadneho pracovno-právneho vzťahu, pri bežnom a pravidelnom plnení pracovných úloh pre jejzamestnávateľa, teda odporcu 1/. V tej súvislosti argumentuje ustanoveniami § 853 ods. 1 a § 420 ods. 2
Obč.zákonníkaadôvodí,žeprávnanormaobsiahnutáv§420ods.2Obč.zákonníkasavcelomrozsahu
vzťahuje aj na prípady zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti. Na jej strane preto nie

je daná individuálna zodpovednosť za zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky, ktorý bol
spôsobený úmrtím jej dieťaťa počas pôrodu dňa XX.XX.XXXX. Rovnako ako odporca 1/ aj odporkyňa 2/
vzniesla námietku premlčania, ktorú odôvodňuje tým, že všeobecná premlčacia doba podľa § 101 Obč.
zákonníka uplynula bez toho, aby si navrhovateľka riadne uplatnila svoj satisfakčný nárok na súde a
vyvolala tým účinky v zmysle § 112 Obč. zákonníka spočívajúce v spočívaní plynutia premlčacej doby.

Nesúhlasí s právnym názorom navrhovateľky, že jej nárok bol riadne uplatnený v adhéznom konaní, v
dôsledku čoho malo dôjsť k spočívaniu plynutia premlčacej doby, a v konečnom dôsledku k tomu, že
predmetná žaloba navrhovateľky bola na súde podaná včas. Poukazuje tiež na to, že v návrhu uplatnená
suma vo výške 150 000,- Eur, ktorú požaduje navrhovateľka zaplatiť titulom náhrady nemajetkovej ujmy,
nie je dostatočne skutkovo ani právne zdôvodnená.

Rozsudkom Okresného súdu Brezno č.k. 2 T 172/2006 - 416 zo dňa 16.04.2012 tunajší súd uznal
za vinnú odporkyňu 2/ z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. zák. účinného do
01.01.2006 na tom skutkovom základe, že potom, čo dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hodine nastúpila ako
staršia sekundárna lekárka do ústavnej pohotovostnej služby do NsP Brezno n. o. na gynekologicko-
pôrodnícke oddelenie, v dostatočnej miere nesledovala zdravotný stav už hospitalizovanej rodičky

W. D., zároveň náležite nevyhodnotila kardiotokografické záznamy, v dobe od XX:XX hodiny až do
XX.XX hodiny dňa XX.XX.XXXX nezabezpečila realizovanie ďalšieho kardiotokografického záznamu,
sledovanie oziev plodu, prípadne iných potrebných úkonov a neverifikovala, či u nej nenastupuje
pôrodná činnosť, hoci išlo o prvorodičku po termíne pôrodu, ktorej už mala odtiecť plodová voda,
a preto nezistila včas ohrozenie plodu nedostatkom kyslíka - hypoxiou a nevykonala včas cisársky

rez; zistila to až dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hodine, keď bol v kritickom stave; aj v dôsledku toho
došlo v priebehu pôrodu o XX.XX hodine k vnútromaternicovému uduseniu novorodenca ženského
pohlavia, čím inému z nedbanlivosti spôsobila smrť. Za uvedený skutok bola odporkyňa 2/ odsúdená
na peňažný trest vo výmere 300,- Eur, pričom súd jej pre prípad úmyselného zmarenia výkonu
peňažného trestu ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere jeden mesiac. C.. W. P. ako

ďalšieho obžalovaného v predmetnej trestnej veci tunajší súd za skutok, ktorý mal spáchať tak, že
v dobe od XX.XX.XXXX od XX.XX hod. do XX.XX.XXXX do XX.XX hod. v NsP Brezno n. o., na
gynekologicko-pôrodníckom oddelení, poskytol nedostatočnú zdravotnú starostlivosť rodičke W. D.,
ktorá bola prijatá dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hod. na tomto oddelení za účelom pôrodu, pričom ju
oneskorene a nedostatočne vyšetril napriek tomu, že išlo o rizikové tehotenstvo a následne nesprávne

vyhodnotil kardiotokografické záznamy zo dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hod. a zo dňa XX.XX.XXXX o
XX.XX hod., hoci uvedené záznamy nasvedčovali prítomnosti znakov ohrozenia plodu nedostatkom
kyslíka - hypoxiou, v dôsledku čoho zapríčinil spolu aj s C.. K. T., že rodičke W. D. nebol včas vykonaný
operačný zákrok - cisársky rez, ale tento sa vykonal až dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hod. v čase kritického
stavu novorodenca ženského pohlavia, čo malo za následok jeho úmrtie vnútromaternicovým udusením

v priebehu pôrodu, ktorý obžaloba kvalifikovala ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods.
1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, spod obžaloby prokurátora oslobodil, pretože tento skutok nie je
trestným činom. Okresný súd Brezno podľa § 288 ods. 1 Tr. por. účinného od 01.01.2006 poškodenú W.
D. odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Proti vyššie uvedenému rozsudku tunajšieho súdu podal odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry

Brezno,akoajvtomčaseobžalovanáC..K.T..KrajskýsúdvBanskejBystriciuznesenímč.k.2To101/12
- 483 zo dňa 08.11.2012 odvolanie prokurátora a obžalovanej C.. K. T. zamietol. Rozsudok tunajšieho
súdu tak nadobudol právoplatnosť.

Súd pri rozhodovaní o podanom návrhu v terajšom štádiu konania vychádzal najmä z týchto ustanovení

zákona :

Podľa § 152 ods. 1 O.s.p., rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd
rozhoduje vo veci samej uznesením. Podľa ods. 2, rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej
veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

Podľa § 11 Obč. zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.Podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 15 Obč. zákonníka, po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti
manželovi a deťom, a ak ich niet, jej rodičom.

Podľa § 16 Obč. zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu,
zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

Podľa § 511 ods. 1 Obč. zákonníka, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi
splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak
dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

Podľa § 853 ods. 1 Obč. zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

Podľa § 415 Obč. zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví,

na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti. Podľa ods. 2, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola
spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto

spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá. Podľa ods. 3, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže že škodu nezavinil.

Podľa § 100 ods. 1 Obč. zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa ods. 2, premlčujú sa všetky
majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ust. § 105. Záložné práva sa
nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Obč. zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je

trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 112 Obč .zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného
príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu
konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u

iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Na základe doposiaľ vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh, ktorý podala
navrhovateľka voči odporcom 1/, 2/, nie je voči odporkyni 2/ v celom rozsahu dôvodný. Súd sa
stotožnil a argumentáciou odporkyne 2/ v tom smere, že odporkyňa 2/ v čase tragického úmrtia dieťaťa
navrhovateľky dňa XX.XX.XXXX bola riadnou zamestnankyňou odporcu 1/. Uvedená skutočnosť je
objektívne preukázaná predloženými pracovnými zmluvami, z ktorých vyplýva, že odporkyňa 2/ bola a

naďalej aj v súčasnosti je zamestnankyňou odporcu 1/. Všetky úkony v rámci poskytovania zdravotnej
starostlivosti v súvislosti s predpôrodným stavom a pôrodom navrhovateľky boli zo strany odporkyne
2/ a odporcu 1/ realizované v rámci riadneho pracovno-právneho vzťahu, pri bežnom a pravidelnom
plnení pracovných úloh odporkyne 2/ pre zamestnávateľa. Je nesporné, že odporkyňa 2/ konala vrámci pracovno-právnych povinností pracovnú činnosť pre odporcu 1/ ako pre svojho zamestnávateľa.
Nedopustila sa pritom žiadneho „excesného“ konania v tom smere, že by prekročila kompetencie,
práva alebo povinnosti, ktoré jej vyplývajú z pracovnej zmluvy. Pri jej činnosti, dôsledkom ktorej bol

vznik protiprávneho následku, bola bez akýchkoľvek pochybností daná bezprostredná súvislosť, a to
miestna - riadny výkon práce na pracovisku, časová - pracovný výkon službu konajúceho ošetrujúceho
lekára v riadnej službe, ako aj vecná - výkon práce a plnenie pracovných úloh pre zamestnávateľa. Je
preto objektívne preukázané, že relevantná činnosť odporkyne 2/ v rozhodnom období, kedy došlo k
tragickej udalosti, nebola postihnutá absenciou miestneho, časového a ani vecného vzťahu k plneniu

úloh v prospech zamestnávateľa NsP Brezno n. o. a že sa zo subjektívneho hľadiska, ako aj z hľadiska
objektívneho, jednalo o plnenie pracovných úloh zamestnanca. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na
závery trestného konania, z ktorých vyplýva, že odporkyňa 2/ C.. K. T. spôsobila protiprávny následok
ako zamestnankyňa odporcu 1/. Súd sa stotožnil s tvrdením odporkyne 2/ v tom smere, že právna norma
obsiahnutá v § 420 ods. 2 Obč. zákonníka sa v celom rozsahu vzťahuje aj na tento prípad zodpovednosti
za zásah do práva na ochranu osobnosti. Na zodpovednosť za zásah do práva osoby na súkromie v

zmysle § 11 Obč. zákonníka totiž možno aplikovať ust. § 420 ods. 2 Obč. zákonníka per analogiam.
Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 228/2012 zo dňa
26.09.2013, v ktorom Najvyšší súd okrem iného konštatoval, že „analogicky (§ 853 Obč. zákonníka v
spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka) pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej
osobyspôsobenýniekým,ktobolpoužitýprávnickouosobounarealizáciučinnostitejtoprávnickejosoby,

považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pzn.: pre posúdenie, či išlo o
takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti).“
RovnakoajÚstavnýsúdSRvuzneseníz23.08.2007,sp.zn.IÚS137/07uviedol,že„podľavšeobecných
ustanovení Občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti
za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil,

pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb,
ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl. Obč. zákonníka)“. Vyššie
uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
súdov SR 9/2014 pod č. 128.

Tvrdenie navrhovateľky, že odporkyňa 2/ za konanie, ktorým sa dopustila trestného činu, nesie trestnú
zodpovednosť, a preto je potrebné, aby niesla aj osobnú zodpovednosť za náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy, ktorú svojim protiprávnym postupom spôsobila, súd vyhodnotil vo svetle vyššie
uvedených skutočností prezentovaných odporkyňou 2/ ako nemajúce na základe platného právneho
stavu oporu v zákone. Je síce pravda, že z pripojeného trestného spisu a právoplatného rozsudku

tunajšieho súdu vyplýva, že protiprávne konanie, za ktoré bola odporkyňa 2/ v konečnom dôsledku
uznaná vinnou a odsúdená, bolo v zmysle znaleckého posudku spôsobené kombináciou nesprávnych
postupov odporkyne 2/ s nedostatočným vybavením a nedostatočnou organizáciou práce odporcu 1/,
avšak trestnoprávnu zodpovednosť je potrebné odlišovať od občianskoprávnej zodpovednosti, ktorá
v danom prípade práve s poukazom na ust. § 853 ods. 1 Obč. zákonníka a nadväzujúcu analogickú

aplikáciu právnej normy obsiahnutej v § 420 ods. 2 Obč. zákonníka je u odporkyne 2/ vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti vylúčená.

Súd sa preto z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s právnou argumentáciou odporkyne 2/ v tom smere,
že odporkyňa 2/ nie je v predmetnej veci pasívne legitimovaná.

Rovnako sa súd stotožnil aj s tvrdením jej právneho zástupcu, že zo žiadneho ustanovenia právneho
poriadku nevyplýva spoločná zodpovednosť odporcov 1/ a 2/ za zásah do práva na ochranu osobnosti
navrhovateľky. Pasívna solidarita na strane odporcov nemôže byť dôsledkom iba individuálnej vôle
navrhovateľky, ale nevyhnutne musí mať hmotnoprávny základ. Odporkyňa 2/ správne poukázala na

ust. § 511 ods. 1 Obč. zákonníka argumentujúc, že zo žiadneho právneho predpisu, rozhodnutia
súdu, dohody účastníkov a ani z povahy plnenia nevyplýva, že návrhom uplatnený nárok má na
strane odporcov charakter spoločného záväzku, ktorý by tým pádom odôvodňoval uloženie povinnosti
odporcom plniť navrhovateľke spoločne a nerozdielne. Z tohto dôvodu nie je pasívna solidarita odporcov
prípustná, a preto petitu návrhu nie je možné v požadovanom znení vyhovieť. Uvedené platí aj pre

prípad, ak by (v teoretickej rovine) bola odporkyňa 2/ v predmetnej veci pasívne legitimovaná, čo však
splnené nie je.

Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľky voči odporkyni 2/ zamietol.Ako je uvedené vyššie, navrhovateľka sa podaným návrhom domáha od odporcov jednak písomného
ospravedlnenia, ako aj povinnosti zaplatiť jej spoločne a nerozdielne titulom vzniknutej nemajetkovej

ujmy 150 000,- Eur. Voči žalobou uplatnenému nároku vzniesli obaja odporcovia námietky premlčania.
V podstate tvrdia, že došlo k premlčaniu nároku vo všeobecnej premlčacej dobe stanovenej v § 101
Obč. zákonníka. Na tomto mieste súd považuje za potrebné poukázať na to, že navrhovateľka sa
návrhom domáha jednak písomného ospravedlnenia, ktoré požaduje zaslať vo forme listu s presne
špecifikovaným obsahom od obidvoch odporcov, a jednak sa domáha aj priznania náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch presne špecifikovanej výške. Je nesporné, že prvá časť petitu žalobného návrhu,
v ktorej navrhovateľka požaduje písomné ospravedlnenie, premlčaniu nepodlieha. Právo na ochranu
osobnosti podľa ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka nie je právom majetkovým, pričom v zmysle ust. §
100 ods. 2 vety prvej Obč. zákonníka sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Z tohto titulu právo na ochranu osobnosti nepodlieha premlčaniu. Preto je možné domáhať
sa jeho ochrany vo forme navrhovateľkou požadovaného ospravedlnenia podľa vyššie uvedených

ustanovení Obč. zákonníka bez obmedzenia premlčacou dobou. Odhliadnuc od vyššie uvedených
skutočností spočívajúcich v tom, že súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že odporkyňa 2/
nie je v predmetnej veci pasívne legitimovaná, súd by bol povinný zaoberať sa vznesenou námietkou
premlčania zo strany odporkyne 2/ voči návrhom uplatnenému nároku. Tak, ako je uvedené vyššie,
premlčanie sa nevťahuje na prvú časť návrhom uplatneného nároku, ktorou sa navrhovateľka domáha

písomného ospravedlnenia aj od odporkyne 2/. Premlčanie by sa teoreticky mohlo vzťahovať iba na
druhú časť žalobou uplatneného nároku, a síce nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v
požadovanej výške 150 000,- Eur. Vzhľadom na to, že súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru,
že z vyššie uvedených dôvodov odporkyňa 2/ nie je v predmetnom spore pasívne legitimovaná, súd
návrh tak, ako je uvedené vyššie, zamietol. Nebolo preto potrebné podrobnejšie sa zaoberať vznesenou

námietkou premlčania zo strany odporkyne 2/ voči uplatnenému nároku práve z dôvodu, že odporkyňa 2/
v predmetnom spore nie je pasívne legitimovaná. Súd len pre úplnosť uvádza, že zo strany odporkyne 2/
a navrhovateľky boli prezentované protichodné vyjadrenia, pričom súd vychádzajúc z vyššie uvedených
skutočností nemá v danom štádiu konania vzhľadom na to, že ide iba o čiastočný rozsudok, za potrebu
bližšie zaoberať sa vznesenou námietkou premlčania zo strany odporkyne 2/ už z toho dôvodu,

že doposiaľ vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že odporkyňa 2/ nie je v predmetnej veci
pasívne legitimovaná, v dôsledku čoho návrh navrhovateľky smerujúci aj voči odporkyni 2/ zamietol. V
ďalšom konaní sa bude súd zaoberať námietkou premlčania, ktorú v predmetnom konaní vzniesol voči
navrhovateľkou uplatneným nárokom aj odporca 1/, pričom od právneho posúdenia tejto námietky závisí
ďalší postup v konaní, resp. vykonávanie ďalšieho dokazovania.

V danom štádiu konania súd dospel k záveru (v tomto smere sa tiež stotožnil s návrhom právneho
zástupcu odporkyne 2/), že vzhľadom na charakter sporu, charakter vykonávania prípadného ďalšieho
dokazovania, je v predmetnej veci okrem iného aj v súlade so zásadou hospodárnosti konania dôvodné
a vhodné rozhodnúť v zmysle ust. § 152 ods. 2 vety druhej O.s.p. rozsudkom najprv len o časti veci

(čiastočný rozsudok). Vychádzajúc z týchto skutočností, opierajúc svoje úvahy o doposiaľ vykonané
dokazovanie, súd dospel k záveru, že návrh podaný proti odporkyni 2/ nie je dôvodný. Preto návrh voči
odporkyni 2/ v celom rozsahu zamietol.

Vzhľadom na to, že odporkyňa 2/ bola v predmetnom konaní úspešná, keď súd návrh navrhovateľky

smerujúci voči nej zamietol, odporkyni 2/ by patrila náhrada trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.
Vzhľadom na to, že odporkyňa 2/ si nárok na náhradu trov konania neuplatnila, súd jej nárok na náhradu
trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, písomne v 3

vyhotoveniach prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.