Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. január 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/214/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314223682
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1314223682.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej, členov
senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ivony Hrčekovej, v právnej veci žalobcu RUDOLF JELÍNEK
Slovakia, s.r.o., Kráľovská 1, Skalica, IČO: 36 311 448, práv. zast. Vojčík & Partners, s.r.o., Rázusova
28, Košice, IČO: 36 866 563, proti žalovanému Kaufland Slovenská republika v.o.s., Trnavská cesta 41/
A, Bratislava, IČO: 35 790 164, práv. zast. Advokátskou kanceláriou ECKER-KÁN & PARTNERS, s.r.o.,
Námestie Martina Benku 9, Bratislava, IČO: 35 886 625, o zaplatenie 17.724,23 EUR s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 24Cb/133/2015-408, zo dňa 21.2.2017,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 24Cb/133/2015-408, zo dňa
21.2.2017 v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 17.724,23 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 17.724,23 EUR od
25.7.2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku úroku z omeškania
žalobu zamietol a súčasne rozhodol, že žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca so žalovaným uzatvoril dňa 21.2.2013 Dohodu o rámcových
podmienkach (Dohoda), ktorej prílohou sú Všeobecné nákupné a obchodné podmienky zo dňa
12.11.2010 (VNOP) a Dodatok pre Slovenskú republiku k VNOP zo dňa 21.2.2013. Na základe tejto
zmluvy a písomných objednávok dodával žalovanému tovar. Dňa 3.12.2013 žalobca e-mailom zaslal
žalovanému výpoveď cenníka v zmysle bodu 7.3 VNOP a zároveň zaslal žalovanému nový navrhovaný
cenník platný od 1.2.2014. Následne žalobca listom zo dňa 15.1.2014 vypovedal cenník s odkazom
na e-mail zo dňa 3.12.2013. Prílohou listu bol aj cenník platný od 1.2.2014. Žalovaný e-mailom zo dňa
28.1.2014 oznámil žalobcovi, že nový cenník neakceptuje. Napriek tomu si žalovaný aj po 1.2.2014
objednával tovar a takto objednaný tovar bol žalovanému dodaný a vyúčtovaný faktúrami. Žalovaný ani
po upomienke právneho zástupcu žalobcu zo dňa 2.7.2014 neuhradil žalobcovi fakturovanú sumu za
dodaný tovar. Z tvrdení oboch strán a z predložených listinných dôkazov nebolo zrejmé, že by strany
mali vôľu dodávať a odoberať tovar bez určenia ceny. Naopak, ani jedna zo strán sporu nemala v
úmysle uzavrieť kúpnu zmluvu bez určenia kúpnej ceny. Strany sa dohodli na rámcových podmienkach
obchodovania, súčasťou ktorých boli aj VNOP žalovaného. V týchto podmienkach sa strany dohodli, že
konkludentné prijatie objednávok dodávateľa, ani platby objednávateľa, neznamenajú súhlas s odlišnými
podmienkami, a najmä, že ceny sú platné len na základe dohody dodávateľa a objednávateľa a po
ich písomnom potvrdení objednávateľom. Iba na základe toho, že aj po 1.2.2014 strany pokračovali v

objednávaní a dodávaní tovaru, nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy bez určenia ceny. U žalovaného bola
takáto vôľa už úplne vylúčená, lebo žalovaný trval na tom, že stále platia pôvodné ceny.

3. Podľa súdu prvej inštancie pôvodne dohodnuté ceny prestali platiť odo dňa 1.2.2014. V e-maily
zo dňa 3.12.2013 žalobca zaslal žalovanému nový cenník svojich výrobkov a žiadal žalovaného o
jeho potvrdenie. Žalobca nestanovil žalovanému lehotu na vyjadrenie, žalobca sa tak mal k novému
cenníku vyjadriť v primeranej lehote. Keďže v bode 7.3. VNOP si strany dohodli 6-týždňovú lehotu
na vypovedanie cien, mal sa žalovaný vyjadriť najneskôr do 14.1.2014. Keďže žalovaný sa nevyjadril,
žalobca listom zo dňa 15.1.2014 oznámil žalovanému, že podľa bodu 7.3 VNOP vypovedáva aktuálne
platný cenník, pričom, s prihliadnutím na mlčanie žalovaného, odôvodnene uviedol, že výpovedná
šesťtýždňová lehota začala plynúť už dňom zaslania elektronického cenníku, teda od 3.12.2013. V
súlade s bodom 7.3 VNOP súčasťou výpovede bol aj návrh nových cien. Na tento list žalovaný
opäť nereagoval, teda nenamietal proti tomu, že 6-týždňová výpovedná lehota začala plynúť už dňa
3.12.2013. Oba prejavy vôle žalobcu súd posudzoval podľa § 266 Obchodného zákonníka. Bolo z
nich zrejmé, že jeho úmyslom je vypovedať dohodnuté ceny ku koncu januára 2014. Žalovaný to
nespochybnil, v liste zo dňa 28.1.2014 iba oznámil žalobcovi, že nový cenník neakceptuje, no k plynutiu
výpovednej lehoty sa vôbec nevyjadril. Pasivita žalovaného, ktorý sa priamo nevyjadril ani k e-mailu,
ani následnému listu žalobcu, nemohla byť za týchto okolností vyložená na jeho prospech, t.j. tak, že
6-týždňová výpovedná lehota začala plynúť až doručením listu zo dňa 15.1.2014, v dôsledku čoho
by sa pôvodné nižšie ceny vzťahovali ešte aj na dodávky uskutočnené do dňa 26.2.2014. E-mailová
korešpondencia strán zo dňa 22.4.2014 nepotvrdzovala, že žalobca akceptoval doteraz platné ceny,
naopak je z nej zrejmé, že ceny neboli stále dohodnuté, keďže žalobca trval na tom, že jeho cenník
vstúpil do platnosti dňa 1.2.2014 a žalovaný mu odpovedal, že platné sú jedine doteraz potvrdené
ceny a nový cenník neakceptuje. Otázka počtu zmluvných partnerov, na ktorú poukazoval žalovaný,
nemala podľa súdu žiadny význam, a to ani pri výklade prejavu vôle strán, ani pri hodnotení dôkazov.
Medzi stranami platili ich písomné dohody, v ostatnom uvedené zákonné ustanovenia. Na základe počtu
zmluvných partnerov nebol dôvod hodnotiť dôkazy v prospech niektorej zo strán. V bode 2.4.1 VNOP
si strany dohodli postup pri vystavení faktúr na iné než dohodnuté ceny. Na vzťah medzi stranami po
1.2.2014 sa nedalo toto zmluvné dojednanie aplikovať, lebo medzi stranami neboli dohodnuté žiadne
ceny. Prípadne reklamovanie, resp. nereklamovanie vystavených faktúr v lehote 10 dní bolo preto pre
rozhodnutie irelevantné. Z týchto dôvodov nedošlo medzi stranami k uzavretiu kúpnej zmluvy. Vrátenie
dodaného tovaru neprichádzalo do úvahy, preto je žalovaný povinný za prevzatý a nevrátený tovar
zaplatiť peňažnú náhradu.

4. Pokiaľ išlo o určenie tejto peňažnej náhrady súd zvažoval, či je možné primerane/analogicky použiť
na jej určenie § 448 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý určuje spôsob stanovenia ceny pri uzavretej
kúpnej zmluve. Žalovaný by v takom prípade bol povinný zaplatiť a žalobca oprávnený žiadať zaplatenie
sumy zodpovedajúcej cene, za ktorú sa predával obvykle takýto alebo porovnateľný tovar v čase
uzavretia zmluvy za zmluvných podmienok obdobných obsahu tejto zmluvy. V takom prípade by potom
bolo potrebné brať do úvahy námietku žalovaného, že pri určení obvyklej ceny sa musí prihliadať
aj množstvo dodaného tovaru. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že toto ustanovenie nie je
možné aplikovať pri určení výšky finančnej náhrady podľa Občianskeho zákonníka práve z dôvodu,
že medzi stranami nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy. Pri rozhodnutí o výške náhrady tak súd mohol
vychádzať len predložených dôkazov. Iné dokazovanie na určenie výšky finančnej náhrady súd v
sporovom konaní nemohol vykonať (§ 185 C.s.p.). Nakoľko žalovaný žiadne dôkazy o hodnote dodaného
tovaru nepredložil ani neoznačil, súd mohol vychádzať len dôkazov predložených žalobcom. Z tých
vyplynulo, že hodnota dodaného tovaru bola vyššia, než žalobca žiadal zaplatiť podľa svojho cenníka a
podľa žalobcom vystavených faktúr. Preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 17.724,23 EUR.
Čo sa týka požadovaných úrokov z omeškania súd skonštatoval, že žalobca svoj nárok voči žalovanému
uplatnil až na pojednávaní dňa 21.7.2015 a preto pri zohľadnení 3-dňovej lehoty na zaplatenie, tieto
priznal od 25.7.2015, avšak len v zákonnej výške 9,05% podľa aktuálnej výšky ECB platnej k prvému
dňu omeškania a vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol. Čo sa týka DPH súd
vychádzal z § 8 ods.3 a § 2 ods.1zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý upravuje dodanie
tovaru a keďže žalobca tovar vytvoril vlastnou činnosťou, pri ktorej bola daň odpočítateľná, považuje sa
jeho dodanie tovaru za protihodnotu a žalovaný je povinný platiť cenu vrátane DPH. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1 C.s.p..

5. Proti rozsudku vo vyhovujúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný, podľa ktorého sporové strany mali medzi sebou uzavretú kúpnu zmluvu, ktorá
obsahovala všetky základné náležitosti, t.j. aj dohodu o cene za tovar. Žalovaný nikdy neprijal nový
žalobcom ponúkaný cenník a trval na skutočnosti, že pôvodne dohodnutý cenník stále platil, a preto
pokračoval v objednávaní tovaru za pôvodne dohodnutých podmienok. Žalobca si musel byť vedomý, že
žalovaný má záujem na dodávaní tovaru len za pôvodne dohodnutých podmienok, keďže túto skutočnosť
žalovaný mnohokrát deklaroval. Skutočnosť, že žalobca naďalej dodával tovar žalovanému, a to aj
po neprijatí nového cenníka žalovaným, je nutné považovať za uzrozumenie žalobcu s pôvodnými
podmienkami, s trvaním - platnosťou starého cenníka, t.j. nedošlo k písomnej dohode o nových cenách
v zmysle bodu 2.1 VNOP, a teda sporové strany mali dohodnuté všetky náležitosti kúpnej zmluvy, a to aj
kúpnu cenu. Pri domnienke, že žalobca a žalovaný nemali dohodnutú cenu, žalovaný objednaním tovaru
prejavil vôľu pokračovať v zmluvnom vzťahu a žalobca dodaním tovaru taktiež súhlasil s pokračovaním
zmluvného vzťahu. Súd mal teda v súlade s § 448 ods. 2 ObZ podrobne skúmať za akú cenu sa
predával obvykle dodávaný tovar, ak by dospel k názoru, že kúpna cena nebola dohodnutá. Podľa názoru
žalovaného, ak by súd dospel k záveru, že medzi stranami nebola dohodnutá kúpna cena, v predmetnom
prípade by musel zohľadniť § 448 ObZ, pretože iným spôsobom nie je možné zistiť hodnotu, resp. výšku
údajného bezdôvodného obohatenia. Žalovaný bol toho názoru, že súd nedostatočne odôvodnil svoj
záver, že medzi stranami nebola uzatvorená kúpna zmluva (čo je v rozpore so zhodným tvrdením oboch
zmluvných strán) a zároveň na základe žalobcom predložených dôkazov nie je žiadnym spôsobom
možné zistiť, uzatvorenie novej dohody o cenách v zmysle bodu 2.1 VNOP, ani výšku údajného
tvrdeného bezdôvodného obohatenia, t.j. cenu dodávaného tovaru, tzn., že žalobca nepreukázal výšku
svojho nároku, a preto by mal súd žalobu zamietnuť.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že zmluvný vzťah medzi stranami bol
zmluvným vzťahom, v rámci ktorého cenu za tovar stanovuje vždy predávajúci, t.j. žalobca ako výrobca
dodávaných tovarov. Výpoveď cenníka bola riadne preukázaná v konaní, pričom vôľa žalobcu vypovedať
cenník, musela byť žalovanému známa a uvedené bolo preukázané z priloženia návrhu nového
cenníka v súlade s bodom 7.3 VNOP a uvedenie dátumu uplynutia výpovednej lehoty starého dovtedy
dohodnutého cenníka. V neposlednom rade žalobca opätovne poukázal aj na to, že platnosť výpovede
doručenej 3.12.2013 žalovaný nenamietal. V čase vystavenia dotknutých objednávok žalovaný vedel a
poznal aktuálne platný cenník žalobcu a napriek tomu si naďalej objednával tovar, i keď absentovala
dohoda o cene, ako jedna z podstatných náležitostí kúpnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu kúpna
zmluva zanikla, nakoľko sa zmluvné strany po platnom vypovedaní cenníka nedohodli na všetkých
jej podstatných náležitostiach. Ďalej žalobca riadne preukázal odôvodnenosť peňažnej náhrady, ktorú
požadoval od žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom táto zodpovedala ekonomickej
hodnote, za akú sa totožné, resp. podobné tovary obvykle poskytovali iným subjektom na danom mieste
a čase a za podobných podmienok.

7. K vyjadreniu žalobcu podal repliku žalovaný a uviedol, že pri objednávaní tovaru nemohol
mať vedomosť o aktuálne platnom cenníku žalobcu, keďže vo vzťahu k žalobcovi ani neexistoval.
Žalovanému bol iba ponúknutý nový cenník žalobcu, ktorý však žalovaný nikdy neakceptoval, a preto je
nutné na predmetný nový cenník prihliadať iba ako na ofertu žalobcu a nie ako na akceptovanie oferty
zo strany žalovaného. Vychádzajúc z tejto skutočnosti bolo zjavné, že nový cenník nebol nikdy platný,
a preto ho nie je možné považovať za platný a ani konštatovať, že žalovaný poznal aktuálne platný
cenník, pretože k platnosti nikdy nedošlo. Platnosť dohody o cenách v zmysle cenníka ponúkaného
žalobcom neustálil ani súd prvej inštancie, pričom žalovaný viacerými spôsobmi preukázal, že k vzniku
takejto dohody konkludentným konaním dôjsť nemohlo, najmä preto, že sporové strany takýto spôsob
vzniku dohody výslovne vylúčili vo VNOP. Taktiež v zmysle Obč. zák. a v ňom upravených zásad pri
uzatváraní zmlúv platí, že mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Žalovaný
ďalej uviedol, že žalobca v priebehu konania žiadnym relevantným spôsobom nezdokladoval obvyklú
cenu tovaru. Žalobca iba predložil tabuľkový prehľad, z ktorého nie je zjavná veľkosť subjektu, množstvo
odberaného tovaru v rozhodnom období a dokonca ani skutočnosť, či bol tovar reálne dodávaný. V
skutočnosti žalobca predložil iba tabuľku s neoveriteľnými skutočnosťami. Žalovaný mal za to, že súd
nemal na predmetný prehľad ako aj faktúry žiadnym spôsobom prihliadať, pokým sa nepreukáže ich
pravosť. A taktiež dohoda o cene je výsledkom vzájomných rokovaní zmluvných strán a neznamená, že
bude u všetkých subjektov rovnaká alebo približne rovnaká.

8. Na repliku žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý odmietol tvrdenie žalovaného, že ten pri objednaní
tovaru nemohol mať vedomosť o aktuálnom platnom cenníku, keďže ten bol žalovanému zaslaný v
dostatočnom časovom predstihu práve z tohto dôvodu, aby mu bol poskytnutý dostatočný časový
priestor sa s cenníkom pred vytvorením nasledujúcej objednávky oboznámiť. Vytvorenie a zaslanie
nového cenníka spolu s výpoveďou si nemôže žalovaný zamieňať s ofertou na uzavretie novej zmluvy,
keďže takýto postup bol v súlade s bodom 7.3 VNOP.

9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219
ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 7.1.2019. Po oboznámení sa
s obsahom spisu, dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu a odvolací súd dospel k záveru,
že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.

Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a reflektujúc dôvody odvolania
uvádza na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil
skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd vyhodnotil odvolanie ako nedôvodné a to vo
veci ceny tovaru s poukazom na bod 7.3 VNOP, s ktorými bol žalovaný oboznámený a pri uzatváraní
zmluvného vzťahu vedel, že sú i pre neho záväzné. Taktiež nebolo možné prisvedčiť jeho námietkam
vo veci priznaného nároku vrátane DPH s poukazom na § 8 ods.3 v spojení s § 2 ods.1 zák.č. 322/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty, čo súd prvej inštancie i náležite odôvodnil.

11. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust.
§ 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.

12. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255
ods. 1, § 262 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
i dovolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1,
C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 17. 4. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.