Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/385/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217432
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217432.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 18. februára 2014,
č. k. 14C/344/2012-52, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 18. februára 2014, č. k. 14C/344/2012-52 zamietol žalobu a žalovanému
nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa písomne podanou
žalobou zo dňa 28. 09. 2012 domáha, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci tak, že
žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Levice, pretože nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom

konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu voči povinnému W. K. a ďalej žiada, aby súd rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej
ujmy sumu 289,51 eura. Vo veci samej odôvodnil žalobu tým, že ako oprávnený subjekt navrhol
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných
ustanovení zo strany dlžníka, povinnému W. K.. Exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať
svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, návrh na vykonanie

exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spĺňali všetky materiálne a
formálne náležitosti predpokladané zákonom, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 15. 11. 2010 (konanie začalo 11. 06. 2010), a to zamietnutím žiadosti o udelenie
poverenia, s omeškaním viac ako 157 dní. Žalobca uviedol, že vyvinul enormné úsilie na docielenie
vecného posunu v exekučnom konaní, dňa 02. 07. 2009 spísal a podal žiadosť o informáciu, namietal
porušovanie svojich práv márnym uplynutím času, dňa 23. 09. 2009 opätovne spísal a podal žiadosť o
informáciu o stave konania, taktiež dňa 13. 11. 2009, 25. 02. 2010, 30. 08. 2010 podal už sťažnosť a

podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, dňa 23. 11. 2010 opätovne podal
sťažnosť na prieťahy v konaní, taktiež aj dňa 25. 05. 2011. Dodal, že predmetnom prípade neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení overenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhejdobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v
predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku

48 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca si v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto období vynaložil na správu

pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu sumou, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur, celkovo je to 125,- eur. Žalobca si zároveň
uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva

na súdnu ochranu zaručeného Ústavou SR a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času
bolireálneohrozenélegitímneočakávaniažalobcu,žesprávnympostupomsúdudôjdekvymoženiujeho
pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii

povinného a najmä, že žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote
včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a príslušenstva. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery

v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu
289,51 eura (55,- eur za každý mesiac omeškania, teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku =
55,- eur za mesiac). Žalobca písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Žalovaný v

písomnomvyjadrenínamietalzmätočnosťpodania.Poukázalnanejasnosť,neexistenciutitulunárokuna
náhradu škody, pretože zo žaloby nie je jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže
v žalobe sa tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si svoj nárok uplatňuje. Nie
je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z
dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom

stanovenej lehote. K uvádzaným prieťahom v konaní poznamenal, že žalobca síce uvádza kroky, ktoré
podnikol na ich odstránenie, avšak formu žiadostí o informáciu o stave konania, nie je možné považovať
za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu.
Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Práva na náhradu škody spôsobenej pri

výkone verejnej moci sa môže poškodený domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti obdržal
žalovaný dňa 23. 04. 2012. Keďže žaloba bola podaná už v mesiaci september 2012, je zrejmé,
že žalobca ju nepodal po uplynutí šesť mesačnej lehoty, ale skôr. Žalobca taktiež neposkytol žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadosti, čím zmaril akúkoľvek možnosť predbežne

prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. K argumentácii žalobcu o
vydaní rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia po 15-dňovej lehote uviedol, že podľa ustanovenia
§ 44 ods. 2 EP účinného od 01. 06. 2011 táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/ EP, pričom podľa § 44 ods. 2 písm. d/ EP ide o vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu a rozhodcovskej komisie a zmierov nimi schválených. Argumentácia žalobcu je v tejto súvislosti

preto nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku sa správne aplikoval
na rozhodcovské rozsudky aj pred 01. 06. 2011. O náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na
náhradu škody konajúci súd vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní iba v prípade, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo

o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov
v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania, a teda žalovaný nepovažuje
existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Vo vzťahu k náhrade škody z titulu nesprávneho úradného

postupu vzniesol žalovaný námietku premlčania, pri uplatnenom nároku došlo k uplynutiu 15-dňovej
lehotypreddňom23.04.2009.Žalovanýkuplatnenejmateriálnejškodeuviedol,žežalobcanepreukázal
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje možno považovať za hypotetické. Žalobca neuviedol, či
predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z. z. skutočnú škodu
alebo ušlý zisk, v ktorom sme by musel žalobca produkovať dôkazy preukazujúce existenciu tejto škody.

Namietal tiež, že žalobca opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené skutočnosti
zo žalobného nároku nevyplývajú a z toho dôvodu žalovaný nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Pre úspešné uplatnenie práva
na náhradu škody podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho
úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia, vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, preukázať aj

príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Na základe uvedeného mal za to, že žalobca nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody ani prípadnej nemajetkovej ujmy, čím neexistuje ani príčinná súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom súdu, spočívajúcim v zamietnutí návrhu na vydanie poverenia
po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z tohto dôvodu

považoval žalobu za právne neopodstatnenú a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Zároveň si uplatnil
nárok na náhradu trov konania. V predmetnej veci vykonal súd dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobca
sa v danej veci domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný súd Levice vo veci vymáhania pohľadávky oprávneného,
ktorým bol žalobca, proti povinnému W. K., o zaplatenie 125,- eur s príslušenstvom. V exekučnej veci

oprávnený dňa 11. 06. 2010 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým v Exekútorskom
úrade v Bratislava zápisnicu, ktorá obsahuje návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, na základe
exekučného titulu, ktorým bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 23421/09 zo dňa
15. 02. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 03. 2010 a vykonateľnosť dňa 01. 04. 2010.
Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 16. 07. 2010 doručil Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd zaslal oprávnenému výzvu dňa 12. 08. 2010 na
predloženie zmluvy o úvere, na ktorú reagoval oprávnený až dňa 06. 09. 2010. Exekučný súd uznesením
zo dňa 11. 10. 2010 sp. zn. 7Er/453/2010-14 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanieexekúciezamietol.Predmetnéuznesenieboloprávnemuzástupcovioprávnenéhoasúdnemu
exekútorovi doručené dňa 15. 10. 2010. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom

odvolací súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 10. 03. 2011. Nahliadnutím do Spr 1001/12 súd zistil, že žalobca podal žiadosť o
predbežné prerokovania nároku žalovanému dňa 25. 09. 2012. Žalobca namietal, že exekučný súd
sa dopustil nesprávneho postupu tým, že rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej, 15 dňovej
lehote, ale po viac ako 157 dňoch. Súd skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, z

akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká
škoda vznikla. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
(t. j. od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011), bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (16. 07.
2010) možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že

exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský
rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ EP. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ EP novelou účinnou od 01. 06. 2011. Súd dodal, že k vydávaniu
poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41
ods. 2 písm. d/ EP. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003

Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.
Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného
poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žiadosť o udelenie poverenia bola
súdu doručená 16. 07. 2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 11. 10. 2010, t. j. rozhodol takmer po
troch mesiacoch. Je nesporné, že exekučný súd nerozhodol v lehote 15 dní, tak, ako to ustanovuje §44 ods. 2 EP. V tomto prípade je potrebné uviesť, že v čase podania žiadostí na vydanie poverenia
(16. 07. 2010) lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti

o udelenie poverenia (16. 07. 2010) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, pričom táto lehota sa netýkala prípadov, ak bol exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ EP). Samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo
exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Tvrdenie

žalobcu, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 157 dní, je
nepravdivé a zavádzajúce. Súd konštatoval, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej
veci po viac ako troch mesiacoch od podania žiadosti o udelenie poverenia neznamená, že sa dopustil
nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. V spise
sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní. Súd ďalej
poukázal na to, že oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odvolanie

podal, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. S poukazom na ustanovenie
§ 44 ods. 2 EP preto nie je možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti
o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote ako nesprávny. Súd poznamenal, že ak je predmetom
rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v
tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a
teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný
súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv

až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Keďže v danom prípade bol exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol
vydaný v súlade so zákonom (zákon o rozhodcovskom konaní), ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia
(zmluva o úvere) neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v
súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi

spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či
tento bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský
vzťah a konštatovaní, že dojednaná rozhodcovská doložka nebola dojednaná v súlade so zákonom
a bola v hrubom rozpore s platnými právnymi predpismi, tento rozsudok ako exekučný titul neuznal,
pričom svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom odôvodnil. Exekučný súd dňa 11. 10. 2010

uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania
nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty. Žalobca v písomnom stanovisku uviedol niekoľko
urgencií vo veci vydania poverenia, ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú a nekorešponduje
ani údaj o dobe omeškania uvádzaným žalobcom v žalobe (157 dní) s exekučným spisom, navyše sú
z obdobia, keď ani nebolo začaté exekučné konanie, preto súd jeho údaje vyhodnotil ako nesprávne a

zavádzajúce. Vzhľadom k uvedenému súd dospel k záveru, že exekučný súd sa žiadneho nesprávneho
úradného postupu nedopustil. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňuje, dôvodiac, že príslušný súd
svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,resp.bezzbytočnýchprieťahovvkonaní.Vsúvislostisprípadnýmprieťahomvdanej
veci sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol

Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Súd konštatoval, že v danej exekučnej veci vedenej
Okresným súdom Levice sp. zn. 7Er/453/2010 nezistil žiadny nesprávny úradným postup zakladajúci
nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobcu. Žalovaný namietal okrem iného
zmätočnosť žaloby žalobcu s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 1 OSP, pričom súd túto námietku
vyhodnotil ako účelovú, keď dospel k záveru, že žaloba spĺňa všetky zákonné náležitosti. Pokiaľ ide o

predčasnosť podanej žaloby, keď žalobca síce podal návrh na predbežné prerokovanie návrhu podľa
§ 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z., avšak neodstránil vady tohto návrhu, na odstránenie ktorých ho
vyzval. Súd skúmal, či žalobca podal žalovanému návrh v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 a z písomného
vyjadrenia žalovaného zistil, že tento bol podaný dňa 25. 09. 2012. Žalobca podal súdu žalobu o náhradu
majetkovejškodyanemajetkovejujmysúdudňa28.09.2012.Včasepodaniažalobysúdušesťmesačná

zákonná lehota ešte neuplynula, avšak v čase rozhodovania súdu, táto lehota už uplynula a žalovaný
návrhu žalobcu v rámci predbežného prerokovania nevyhovel. Súd preto žalobu za predčasne podanú
nepovažoval a vo veci rozhodol. K vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného súd uviedol,
že lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynie po troch rokoch od momentu uplynutia15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Vzhľadom k tomu, že exekučné konanie bolo začaté v roku 2010 (dňa 16. 07. 2010 doručením žiadosti
o udelenie poverenia súdu) a žalobca sa predbežného prerokovania domáhal v roku 2012 (dňa 25. 09.

2012), predmetný nárok žalobcu na náhradu škody súd nepovažoval za premlčaný, keďže podľa § 19
ods. 1 zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o
škode. V danom prípade sa žalobca dozvedel o tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa
15. 10. 2010 doručením uznesenia, ktorý by mohol byť považovaný za deň, kedy sa dozvedel o škode a
od tohto dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynie dňa 15. 10. 2013. Z tohto dôvodu

námietku premlčania vznesenú žalovaným súd neakceptoval. V súvislosti s uplatnenou náhradou
majetkovou škodou tak žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody vo výške
125,- eur, keď síce zdôvodnil z akých položiek táto škoda pozostáva, avšak žiadny dôkaz v tomto smere
súdu nepredložil. Okrem toho súd poznamenal, že v exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia,
žiadosť, či sťažnosť oprávneného, z ktorého dôvodu nemohli oprávnenému vzniknúť náklady na
administratívne spracovanie textov urgencií. Iba samotné tvrdenie žalobcu o existencii vyššie uvedenej

škody nie je možné považovať za preukázanú existenciu výšky škody. Súd vyčíslenú výšku škody
vynaloženú na správu pohľadávky, ako aj výšku škody na udržiavanie a správu informačného systému
považoval za účelovú, nepreukázanú, pretože žalobca by musel pohľadávku spravovať informačným
systémom aj za situácie, ak by bol exekučný súd rozhodol bezodkladne po doručení žiadosti o udelenie
poverenia. Aj napriek uvedenému žalobca žiadnym spôsobom žalovanú výšku hmotnej škody súdu

nepreukázal. Súd taktiež nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a postupom exekučného súdu,
ktorý žiadosť o udelenie poverenia zamietol po troch mesiacoch z dôvodu, že ani v prípade, ak by
súd bol rozhodol bezodkladne (na nasledujúci deň), by hmotná škoda žalobcovi nevznikla. Ani v tomto
prípade by nemohol vymáhať pohľadávku od povinného, v tomto čase nedošlo k zániku povinného,
keďže ním bola fyzická osoba, ktorá nestratila právnu spôsobilosť, nedošlo k zmareniu účelu konania

pre stratu kontaktu s povinným a ani k insolvencii povinného (tieto skutočnosti žalobca súdu vôbec
nepreukázal napriek tomu, že v žalobe tvrdí, že k nim došlo), taktiež súdu nepreukázal, aké kroky
mienil uskutočniť k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky. Rozhodnutie exekučného súdu po troch
mesiacoch žalobcovi nezmarilo vykonanie krokov smerujúcich k náhrade exekučného titulu. Aj keď
v prípade nesprávneho úradného postupu ide o objektívnu zodpovednosť, je nevyhnutné preukázať

konkrétnu skutočnosť, zakladajúcu túto zodpovednosť štátu za vznik škody. V danom prípade žiadna
takáto skutočnosť žalobcom preukázaná nebola. K uplatnenej nemajetkovej ujme súd poznamenal, že
táto bola uplatnená neopodstatnene, pretože súd skonštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu nedošlo, teda nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, nedošlo
k vnútorným zásahom do spoločnosti, k ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a rozhodovania,

porušeniu práv žalobcu, strate legitímnych očakávaní, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky tak, ako to žalobca sám v podanej
žalobe tvrdí, pričom toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a vykonaným dokazovaním bolo
zistené a preukázané, že k týmto jeho tvrdeniam zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo. Vzhľadom
k tomu, že súd dospel k názoru, že na strane žalovaného, konajúceho cestou exekučného súdu,

nedošloknesprávnemuúradnémupostupu,vovecisaďalejnezaoberalanivýškoumajetkovejškodyani
nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť žalovaného za uplatňovanú
ujmu.Záverompoznamenal,ževdanejvecinebolikonštatovanézbytočnéprieťahyvkonaníčinečinnosť
súdu. Majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od zistenia
nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení

konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej
ujmy. Predmetnú žalobu súd považoval za účelovú, a to aj s poukazom na ďalšie, hromadne podané
totožné návrhy, v ktorých žalobca taktiež neuvádza správne údaje o počte dní omeškania, nepreukazuje
existenciu škody, príčinnú súvislosť a pod. S poukazom na uvedené skutočnosti, súd žalobu žalobcu
ako nedôvodnú zamietol.

Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 (v znení účinnom do 31. 12. 2012 aj od 01. 01. 2013), ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (v znení účinnom do 31. 12. 2012), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3

zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2 písm. a/ - j/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok) v znení účinnom od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011,
§ 44 ods. 1 a 2 (v znení účinnom od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011) Exekučného poriadku.O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a

vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§
205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP), súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP) a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
Zásadne namietal skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol

interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej

lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo nemal zo zákona oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej dôvodil tým, že súdu

neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je
aplikovať platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na
spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd
opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,

ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Štrasburský súd tiež uviedol: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovalisvojprávnyporiadokspôsobomvyhovujúcimpožiadavkámčl.6ods.1,ktorýzahŕňaajprávo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“ Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie
vzniknutej kritickej situácie a nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu žalobcovi a to

v tejto forme, že on nepresadzoval svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v
primeranej lehote. Žalobca takýto záväzok nemá a nechápe, aký dopad môže mať na výsledok konania
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav
nesústredenejčinnostisúdu,kedysúdvyhodnocovalskutočnosti,ktoréspredmetomkonanianesúviseli.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po

zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v

zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci
aj rozhodol a odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP).
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
(náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy

a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v
sume 289,51 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom
súde Levice v exekučnej veci sp. zn. 7Er/453/2010. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v

tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Zároveň

si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 289,51 eura, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Sumu
289,51 eur žalobca vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 23421/09 zo dňa 15. 02. 2010.

Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 7Er/453/2010, začalo spísaním návrhu u súdneho exekútora
dňa 11. 06. 2010. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 16. 07. 2010. Súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením č. k. 7Er/453/2010-14 zo dňa 11.
10. 2010, právoplatným dňa 10. 03. 2011. Následne oprávnený podal proti zamietajúcemu uzneseniu

odvolanie,ktoréodvolacísúduznesenímzodňa22.12.2010č.k.15CoE/364/2010-29potvrdil.Podaním
doručeným odvolaciemu súdu dňa 20. 01. 2011 vzal odvolanie späť. Následne exekučný súd exekúciu
uznesením č. k. 7Er/453/2010-41 zo dňa 08. 07. 2011, právoplatným dňa 16. 01. 2012, zastavil.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej

len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľaods.2, každý je povinný bez zbytočného odkladu napožiadaniepríslušnéhoorgánu,ktorýkoná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za

tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide

o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia

žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú

s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o

výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný
postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a

preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým
na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá právo
na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného
postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom

ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom 01.
06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí

15 dní.
Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP, vyplýva, že 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami
zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie
exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané

nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka
stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor
so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To
však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods.

1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už

pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 16. 07. 2010 (v tejto súvislosti odvolací
súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,

kedy začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti
o vydanie poverenia). Žalobca namietal, že exekučný súd neoprávnene preskúmaval exekučný titul,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Uvedený postup a obdobie, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti
súdneho exekútora exekučnému súdu až do vydania zamietajúceho rozhodnutia o podanej žiadosti,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože preskúmanie exekučného titulu je plne

odôvodnené potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, lehota 15 dní je len procesná a platí len v pozitívnom zmysle,
teda vtedy, ak súd vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie v prípade, ak
vydáva iné rozhodnutie. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje, je však
ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie preskúmavacej činnosti

(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12.
2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä
vprípadoch,keďtitulomprevykonanieexekúciesúrozhodcovskérozhodnutia(rozhodcovskérozsudky).
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým

povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) je nesporné, že rozhodcovský

rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého oprávnenému nevzniká voči
povinnému nárok, vymoženia ktorého sa v konaní domáha, a teda exekučný titul je materiálne
nevykonateľný.
Odvolací súd uvádza, že na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup musia byť totiž
splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť

medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie
ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve žalobcu. V danom prípade si žalobca svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Preto absentujepríčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež
nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny. Odvolací súd navyše dodáva, že

sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenie neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je

exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje
popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie
neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až novelou EP zákonom č. 102/2011
Z. z. účinnou od 01. 06. 2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské
rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05.

2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z., s účinnosťou od 01. 06. 2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.
Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06. 2011, lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31. 05. 2011
a od 01. 06. 2011 lehota nie je.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nepostupoval v

merite veci podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z, ktorým bol novelizovaný. Súd prvého stupňa síce citoval okrem právnej úpravy platnej a účinnej
v čase začatia exekúcie aj novšiu právnu úpravu (§ 9 ods. 1), avšak pri rozhodovaní vo veci samej
postupoval podľa správnej právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia exekúcie. Odvolací súd
v tomto smere zdôrazňuje, že pokiaľ ide o § 9 ods. 2, súd správne citoval predmetné ustanovenie,

platné a účinné v čase začatia exekúcie. Skutočnosť, že súd citoval novšiu právnu úpravu pokiaľ ide
o § 9 ods. 1, nie je táto skutočnosť rozhodujúca na to, aby ňou bola založená vada konania, ktorá by
odôvodňovala zrušenie rozsudku v zmysle niektorého z dôvodov uvedeného v ust. § 221 ods. 1 OSP.
Konaním súdu jednoznačne nedošlo k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu. Na námietku žalobcu týkajúcu sa stavu

právnej neistoty odvolací súd uvádza, že stav právnej neistoty trvá až do okamihu, kedy súd rozhodne vo
veci samej. Tým, že súd dňa 11. 10. 2010 vydal uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol stav právnej neistoty účastníkov konania odstránený.
Stav právnej neistoty pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora podľa odvolacieho súdu nezakladá
nárok na náhradu škody, pretože v prípade vydania iného rozhodnutia ako vydania poverenia nie je

zákonom ustanovená lehota, ktorej nedodržanie by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný
postup. Odvolací súd má v tomto smere za preukázané, že súd prvého stupňa nijakým spôsobom
v predmetnom konaní nepochybil. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd polemizoval nad dĺžkou
zákonných lehôt, odvolací súd uvádza, že súd nielenže nepolemizoval, ale ani neskúmal, či v konaní
došlo k akýmkoľvek prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní.

Prvostupňový súd len skúmal, či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá by založila zodpovednostný
vzťah medzi účastníkmi konania, a teda či v skutočnosti došlo k vzniku škody, ktorej sa žalobca v
predmetnom konaní domáha. Odvolací súd má za preukázané, že súd prvého stupňa na rozhodnutie
vo veci samej aplikoval správne právne predpisy vnútroštátneho práva a zároveň rozhodol aj v súlade s
platnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudská práva, zachovávajúc pritom právo účastníkov konania

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 a 6Cdo 105/2011.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.