Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/121/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716202375
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716202375.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov
senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobkyne: U. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P. XXXX/X, P., právne zastúpená: PUCHALLA, SLÁVIK & partners, s.r.o., so sídlom Kmeťova 24,
Košice, IČO: 36 860 930, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so

sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 841,75 eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 10C/72/2016-81 zo dňa 01.03.2018, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanému vrátenia bezdôvodného obohatenia vo
výške841,75eur,spolusúrokomzomeškania5,05%ročneod01.03.2016dozaplatenia,akoajnáhrady
trov konania.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 841,75 eur spolu s 5,05% úrokom z omeškania
ročne od 01.03.2016 do zaplatenia, a to všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
3. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 37 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 39, § 451 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka účinný k 21.3.2013, § 9 ods. 1, 2, 9, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov účinný k 21.3.2013.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd právne uzavrel, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu
je zmluva spotrebiteľská, keďže žalobca ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania
spotrebiteľský úver žalovanému ako fyzickej osobe, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania
alebo podnikania. Z obsahu zmluvy vyplýva, že v čase, keď ju podpisovala žalobkyňa ako spotrebiteľ,
nebola v nej uvedená končená splatnosť úveru t.j. dátum splatnosti poslednej splátky úveru, ani
termín splatnosti jednotlivých splátok. Tieto údaje doplnil žalovaný až v Oznámení veriteľa o schválení

úveru dlžníkovi dňa 21.03.2013, kde uviedol dátum splatnosti poslednej splátky 19.03.2017, periodicitu
splácania úveru - mesačná, ako aj splatnosť každej ďalšej splátky úveru k 19. dňu v mesiaci. Takýtopostup uzatvárania zmluvy vyplýva z bodu 2 zmluvných dojednaní, kde je stanovené, že dlžník súhlasí
s tým, aby veriteľ jeho žiadosť o poskytnutie úveru posúdil podľa jeho schopností splácať úver a
následne upravil parametre požadovaného úveru. Až takto posúdené a upravené podmienky sú tými

podmienkami,sakýmijeúverdlžníkovinakoniecposkytnutý.Tietokonečnépodmienky(parametre)však
niesúznámevčase,keďzmluvupodpisujedlžník-spotrebiteľ,aleažvoznámení,ktorévystavujeveriteľ
- dodávateľ. Súd vychádzajúc zo znenia zmluvy ku dňu 17.03.2013, má za to, že neobsahuje náležitosti
spotrebiteľskejzmluvystanovenékogentnýmiustanoveniami§9ods.2písm.f),k)zákonač.129/2010Z.
z.. Zmluva v čase podpísania žalobkyňou neobsahovala určenie doby trvania zmluvy a termín konečnej

splatnosti úveru, o ktorý žalobkyňa žiadala, a rovnako v zmluve neboli uvedené jednotlivé splátky istiny,
úrokov a iných poplatkov. Neuvedenie obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona č.
129/2010 Z. z. má za následok, že úver poskytnutý žalobkyni žalovaným je v súlade s § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov.

5. Žalobkyňa v žalobe namietala výšku úrokovej sadzby, ktorá bola 70,01% z poskytnutého úveru.

Z internetovej stránky Národnej banky Slovenska súd zistil, že priemerné úrokové miery z úverov
poskytnuté do domácnosti, pričom išlo o spotrebiteľské a ostatné úvery s dobou splatnosti od 1 do 5
rokoch, sa pohybovali pri úrokovej sadzbe v posudzovanom období, t. j. 1. štvrťrok 2013 11,13%. V tejto
súvislosti poukázal na závery vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 3Mcdo/14/2014,
prípadne 3Cdo/87/2017 a ustanovenia zmluvy o dojednanom úroku z úveru vo výške 70,01% ročne

považoval za odporujúce dobrým mravom, a preto neplatné.

6. Žalobkyňa v žalobe namietala aj neplatnosť Dohody uzavretej v bode 8. zmluvy. Po preskúmaní
dohody súd túto vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Na základe dohody
žalovaný umožnil žalobkyni v budúcnosti odložiť splatnosť splátok a za túto službu si žiadal odplatu vo

výške 183,74 eur, teda 12,25% z celkovej výšky poskytnutého úveru. Následne ešte žalovaný v rámci
zmluvy určil započítanie poplatku k poskytnutej sume úveru (a teda žalobcovi bola skutočne poskytnutá
výška úveru podstatne nižšia, ako je uvedené v zmluve). Žalobkyni ako spotrebiteľovi sú na základe
dohody o poskytnutí služby vnútené služby, o ktoré vôbec nepožiadala, ide o záväzok spotrebiteľa
zaplatiť za niečo čo mu ani nebolo dodané. Dohoda o poskytnutí služby uzatvorenej v bode 8 zmluvy

bola už súdom vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku (napr. Okresný súd Stará Ľubovňa sp.
zn. 1C/125/2013 zo dňa 09.01.2014).

7. Plnenia žalobcu, ktoré platil žalovanému z titulu platenia týchto úrokov a poplatkov, predstavujú na
strane žalovaného majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu a neplatného právneho úkonu,

čím na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný vydať žalobcovi. Súd preto zaviazal
žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že
z reálne poskytnutého úveru 1.777,95 eur žalobkyňa zaplatila sumu 2.619,70 eur. Na základe vyššie
uvedených dôvodov súd žalobe ako dôvodnej vyhovel, a žalobkyni priznal bezdôvodné obohatenie v
rozdiele zaplatenej čiastky úveru a poskytnutej čiastky úveru, tak ako žiadala, vo výške 841,75 eur.

8. V zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z., súd priznal žalobkyni úroky z omeškania, a to počnúc dňom 01.03.2016 do zaplatenia, z dôvodu, že
žalobkyňa preukázala, že predžalobnou výzvou zo dňa 22.02.2016 sa obrátila na žalovaného a vyzvala
ho na zaplatenie sumy 841,75 eur, v lehote najneskôr do 29.02.2016. Začiatok omeškania zo strany

žalovaného namietaný nebol.

9. O trovách konania rozhodol súd v zmysl ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku. Žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko bola úspešná v celom rozsahu. O ich
výške súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, osobitným uznesením.

II. Obsah odvolania žalovaného
10.Vzákonomstanovenejlehotepodalprotirozsudkuodvolaniežalovaný.Napadolzáversúduotom,že
jednotlivé zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti a tiež to, že v dôsledku tejto skutočnosti
by úvery mali byť bezúročné a bez poplatkov. Uviedol, že obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania,

ktoré sú v zmysle článku 13 sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy
o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“
nie je pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca
použil spojenie „dátum“. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok, ako aj
spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti
poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti.

Pokiaľ ide o členenie jednotlivých splátok, výklad podávaný žalobcom neobstojí a je založený na
formalistickom prístupe pri výklade právnej normy. S uvádzaním alebo neuvádzaním termínu konečnej
splatnosti nie je možné v zmysle záverov Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 dovodzovať
záver o bezúročnosti úveru. Podstatné v tejto otázke je totiž nielen znenie vnútroštátneho práva
(v tomto prípade zákona č. 129/2010 Z.z.), ale aj znenie únijného práva a povinnosť zabezpečiť

prostredníctvom konformného výkladu plnú účinnosť únijného práva. Bezúročný môže byť len vtedy,
ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa.
Záver súdu vyvodzujúci bezúročnosť úveru je preto nesprávny aj po právnej stránke. Súd prvej inštancie
ďalej uviedol, že v zmluve nie je platne dohodnutá výška odplaty, pretože úroková sadzba prevyšuje
priemerné úrokové miery úverov bánk. Postup súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení. Súd
namiesto príslušnej právnej úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy nedôvodne porovnáva štatistické

údaje navyše za stavu, kedy zákonodarca výšku odplaty reguloval explicitne. Zákonodarca v čase
uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu
zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru. V zákone bolo výslovne určené, že pri porovnávaní sa má zobrať
nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých
prostriedkov a lehota splatnosti. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu zamietne,

zároveň si uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu v celom rozsahu stotožnila s rozhodnutím súdu, ako aj jeho
odôvodnením ohľadom bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere a bezdôvodnom obohatení
žalovaného. Žalobkyňa nemala možnosť sa v deň podpisu zmluvy o úvere oboznámiť sa s oznámením o

schválení úveru dlžníkovi, ergo táto listina sa vôbec nedostala pri podpise zmluvy do jej dispozičnej sféry.
Nemohla žiadnym spôsobom participovať na dojednávaní tam uvedených skutočností a ktoré absentujú
v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere. Navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok a uložiť žalovanému
povinnosť nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle ust. §
34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) v zmysle ustanovenia § 470 ods.
1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

13. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu konštatuje, že súd prvej inštancie

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho správne právne závery. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za dostatočné, preto naň v celom rozsahu
odkazuje.

14. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že sporové strany uzavreli zmluvu o revolvingovom

úvere, s odlišným dátumom podpisu zmluvy zmluvnými stranami, rovnako tak obsahom, vzhľadom
na skutočnosť, že žalovaný doplnil niektoré zákonom vyžadované obsahové náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere až v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi.

15. Zvýšená miera ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany sa v prípade uzavierania zmlúv

o úvere odzrkadľuje v rámci ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“). Za účelom zabezpečenia čo najvyššej miery informovanosti spotrebiteľa
v súvislosti s poskytnutým úverom, zákonodarca stanovuje obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, upravené v ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

16. Pre naplnenie účelu zákona o spotrebiteľských úveroch je nevyhnutné, aby spotrebiteľ si bol vedomý
rozsahu svojho záväzku už v čase podpisu zmluvy. Konanie žalovaného, ktorý podstatné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere dopĺňal až následne, je neprípustné, preto súd prvej inštancie správnepostupoval, keď pri posudzovaní uvedenia náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vychádzal zo
stavu ku dňu podpisu zmluvy o revolvingovom úvere žalobkyňou.

17. K uvedeniu obsahovej náležitosti, vyžadovanej ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch, v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy žalobkyňou, odvolací súd uvádza, že nemožno
termín konečnej splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných
splátkach. Spotrebiteľ musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať.
Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ

termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. Za neopodstatnenú považoval odvolací
súd námietku žalovaného, v zmysle ktorej konečný termín splatnosti úveru vyplýval zo všeobecných
obchodných podmienok. Všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly, pre priemerného
spotrebiteľa na porozumenie náročný text, vopred pripravený dodávateľom, bez možnosti spotrebiteľa
zmeniť ich obsah. Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ si nebude v čase
uzavretia zmluvy vedomý svojich zmluvných povinností. Zákonodarca preto kladie požiadavku na

uvedenie obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere priamo v spotrebiteľskej
zmluve. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp.
zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na
rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy
přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do

nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání,
která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše
uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel
učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“
18. V súvislosti s povinnosťou dodávateľa, rozčleniť v zmluve o úvere splátku na istinu, úroky a poplatky

v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len „SD EÚ“) vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová, odvolací súd
poukazuje na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate
týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať
priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.

19. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja

proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v
spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice
priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

20. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd

totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití
všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy,
aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a
navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty. Dôležitý je tiež výklad
rozsudku SD EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože sa zdá, že SD EÚ mal ,,eurovýhradu“

len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec
sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v
konečnom dôsledku relevantné aj pre účely transparentnosti vstupných údajov pre výpočet RPMN.

21. Tak explicitne presné ustanovenie, akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákoan č. 129/2010 Z.z.,

cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte
a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom
ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou tejto obligatórnej náležitosti a
odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého
rozsudku platný a účinný.

22. Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom nauvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

23. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

24. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny, ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod..

25. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových

nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

26. Príloha II smernice 2008/48 obsahujúca „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“
uvádza vo svojom bode 2 s názvom „Opis hlavných vlastností úverového produktu“ položku s názvom

„Splátky a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať“. Tejto položke zodpovedá tento opis:
„Budete musieť zaplatiť:
[Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ]
Úrok a/alebo poplatky sa budú splácať takto:…“

27. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 7Sžo/61/2015: „Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne
termíny jednotlivých splátok, výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých
splátok, počet splátok a termín konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom
kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto

obchodná praktika neprípustná a odporujúca čestnej obchodnej praxi. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu,
že uvedené informácie boli obsahom samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového
kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp.
pod sankciou straty práv veriteľa na úroky a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne

po podpise zmluvy doručované poštou a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho,
aby bol k tomu potrebný písomný súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore
aj s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby
spotrebiteľ vzal výšku úveru len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a
jednoznačný súhlas s výškou úveru.

Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu
k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa
v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so

správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa

uvádza.“28. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd, v zhode so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že
úver je v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný
a bez poplatkov.

29. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Vzhľadom na
skutočnosť, že odvolací súd dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru,
žalovanému neprislúcha nárok na zaplatenie odplaty za poskytnutie úveru. Z tohto dôvodu odvolací súd
nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k odvolacím námietkam, týkajúcim sa primeranosti dojednanej
odplaty, nakoľko tieto by neboli spôsobilé privodiť zmenu právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

30. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalobkyňa z reálne poskytnutého
úveru vo výške 1.777,95 eur zaplatila žalovanému sumu 2.619,70 eur. Súd prvej inštancie preto správne
postupoval, keď žalovanému uložil povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 841,75
eur, spolu s úrokom z omeškania 5,05% ročne od 01.03.2016 do zaplatenia.

31. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,
2 CSP).

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1

CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, v dôsledku čoho nárok na
náhradu trov odvolacieho konania patrí úspešnej žalobkyni. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).