Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. marec 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/16/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111204142
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2111204142.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v spore strán žalobcu: P. Z.,
nar. XX.XX.XXXX, Q. XXX/XX, W., zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária FARDOUS
PARTNERS s.r.o., Hlavná 6, Šaľa, IČO: 47 241 543, a žalovaný: Q. I., nar. XX.XX.XXXX, S. XX, I., zast.
HALADA advokátska kancelária s.r.o., Kapitulská 21, Trnava, IČO: 36 669 661, o vydanie bezdôvodného

obohatenia 10.450,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č.k. 17C/72/2011-249 zo dňa 03.08.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Rozsudkomnapadnutýmodvolanímprvoinštančnýsúduložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi

istinu 10.450,- Eur s 9% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 21.10.2011 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zároveň rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v plnej výške.

2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.02.2011 domáhal voči žalovanému (pôvodne
označenému ako žalovaný 1/) a nazačiatku i voči Q. I., nar. XX.XX.XXXX (pôvodne označenému ako

žalovaný 2/, voči ktorému bola žaloba právoplatne zamietnutá dňa 30.01.2014), po späťvzatí žaloby
v časti príslušenstva pohľadávky, v ktorej bolo konanie právoplatne zastavené na pojednávaní dňa
03.08.2016, uloženia povinnosti zaplatiť mu žalovanú sumu 10.450,- Eur s 9% ročným úrokom z
omeškania z dlžnej sumy od 21.10.2011 do zaplatenia a priznania náhrady trov konania.

3. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s použitím ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, §

37 ods. 1 a ods. 2, § 39, § 123, § 588, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 457, § 458 ods. 1 a 3 vecne tým, že
vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že strany sporu dňa 24.02.2009 v Trnave uzatvorili
kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola kúpa motorového vozidla zn. JEEP CHEROKEE modrej farby,
rok výroby 2003, č. podvozku 1J8G2E8A14Y100322, EČV: TT 455 DG. Žalovaný ako predávajúci, ktorý
uzatváral zmluvu a preberal kúpnu cenu cestou splnomocneného zástupcu Q. I., v zmluve vyhlásil, že
je výlučným vlastníkom tohto motorového vozidla, na ktorom nie je záložné právo, ani nič podobné čo

by bránilo okamžitému voľnému predaju motorového vozidla a žalobca ako kupujúci sa zaviazal ku dňu
podpisu tejto zmluvy prevziať vozidlo a zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu 10.450,- Eur, k čomu aj
došlo, pričom kupujúci si vozidlo riadne prezrel, bol na skúšobnej jazde a zistil závady na motorovom
vozidle, a to opravovanú karosériu. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné.

4.Spornébolo,podľaakéhozákonasaspravujerežimkúpnejzmluvy,ktorúotázkusúdvkonaníriešilako

predbežnú. V tejto súvislosti bolo dôležitým vyhodnotenie článku III bodu 4 zmluvy o voľbe Obchodného
zákonníka a posúdenie okolností, za ktorých došlo k jej uzatvoreniu.5. Vychádzajúc z ust. § 261 ods. 1 a 2 Obchodný zákonník v rámci princípu zmluvnej voľnosti pripúšťa,
aby si strany zvolili aplikovateľnosť Obchodného zákonníka aj na neobchodné vzťahy (ani relatívne, ani

absolútne obchody, ale fakultatívne obchody), kedy si účastníci zmluvy písomne dohodnú použiteľnosť
Obchodného zákonníka. Voľba Obchodného zákonníka vychádza zo zásady čo najširšej zmluvnej
voľnosti stranám a umožňuje im, aby úpravu vzájomných záväzkových vzťahov podriadili prísnejšiemu
právnemu režimu Obchodného zákonníka. O to viac bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že kúpna
zmluva v danom prípade je formulárová predtlačená zmluva, vypracovaná podľa všeobecného vzoru,

do ktorej sa dopisovali len údaje o zmluvných stranách, predmete kúpy, kúpnej cene a dátum. Zmluvné
strany ju uzatvorili ako fyzické osoby nepodnikatelia, keď boli v zmluve označení menom, priezviskom
a dátumom narodenia, resp. rodným číslom. Žalobca si zmluvu prečítal, avšak ustanovenie čl. III bod 4
si nevšimol, nevenoval mu pozornosť. Na vypracovaní zmluvy sa nijako nepodieľal. Z jeho vyjadrenia
je zrejmé, že nemal vôľu podriadiť režim kúpnej zmluvy prísnejšiemu režimu Obchodného zákonníka,
keď predmetom zmluvy bolo ojazdené motorové vozidlo, pri ktorom predávajúci podstatne spustil z

pôvodne žiadanej kúpnej ceny. Vzťahy bližšie neupravené zmluvou sa mali riadiť podľa sporného
článku i „ustanoveniami ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov“, čo je zmätočné a neurčité
ustanovenie, lebo právne vzťahy, ktoré nemajú charakter či už absolútnych alebo relatívnych obchodov
sa ex lege spravujú Občianskym zákonníkom a tento stav môže byť prelomený len jednoznačnou
dohodou účastníkov, že celý právny vzťah založený zmluvou sa bude riadiť Obchodným zákonníkom.

Túto požiadavku však citované ustanovenie čl. III ods. 4 kúpnej zmluvy nespĺňalo.

6. Určitosť právneho úkonu treba v súkromnoprávnej sfére posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnym
okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu je rozhodujúca
skutočná vôľa oboch zmluvných strán v dobe uzatvárania zmluvy. Súd mal preukázané, že vôľa jednej

zo zmluvných strán, a to vôľa žalobcu, nebola podriadiť režim uzatvorenej formulárovej kúpnej zmluvy
prísnejším ustanoveniam Obchodného zákonníka, preto ustanovenie o voľbe zákona považoval za
absolútne neplatné a celý režim zmluvy podriadený Občianskemu zákonníku.

7. Súd považoval za nadbytočné opätovne vypočúvať Q. I. (pôvodného žalovaného 2/, ktorý bol zároveň

osobou uzatvárajúcou za žalovaného kúpnu zmluvu, ktorú i vypracoval) i žalovaného, ktorí sa už v
konaní vyjadrovali k okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy, že išlo o bežnú štandardnú zmluvu, ktorú
mienil žalovaný uzatvoriť podľa Obchodného zákonníka s podrobením sa jeho režimu v rámci celého
záväzkového vzťahu účastníkov kúpnej zmluvy. Druhá strana však túto vôľu nemala, čo dostatočne v
konaní preukázala a uniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Žalovaný dôkazné bremeno tvrdenia,

že išlo o zmluvu podriadenú Obchodnému zákonníku, neuniesol.

8. Súd mal ďalej preukázané uznesením ORPZ v Pezinku o prerušení trestného stíhania, že vlastníkom
vozidla, o ktoré sa v konaní jedná zn. JEEP CHEROKEE, je taliansky občan, ktorému bolo v Taliansku
v roku 2006 odcudzené motorové vozidlo s pôvodným VIN číslom v tvare 1J8GWE8272Y120553 a

totožné vozidlo bolo dňa 14.08.2006 na Slovensku prihlásené do evidencie vozidiel pod novým VIN
číslom 1J8G2E8A14Y100322 a dňa 20.08.2010 bolo zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní pre
podozrenie, že pochádza z trestnej činnosti. Pre dané konanie nebolo podstatné, kto je páchateľom
tohto trestného činu. Dňa 24.02.2009 bolo vozidlo zn. JEEP CHEROKEE s rovnakým VIN číslom
1J8G2E8A14Y100322 predmetom kúpnej zmluvy medzi žalovaným a žalobcom.

9. Základným predpokladom prevodu vlastníckeho práva je uplatnenie zásady rímskeho práva, že
nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet), a teda, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak
subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani

nemohol platne ďalej previesť. Na tomto závere nič nemení ani dobromyseľnosť nadobúdateľa ako
kupujúceho v občianskoprávnych vzťahoch. Iná je situácia v obchodnoprávnych vzťahoch, avšak súd
mal už ustálený režim uzatvorenej kúpnej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Nakoľko vlastníkom
predmetného motorového vozidla je stále taliansky občan E. J., ktorému bolo odcudzené, každý ďalší
jeho nadobúdateľ uzatváral zmluvu v rozpore so zákonom (§ 123 Občianskeho zákonníka), lebo nebol

jeho vlastníkom, a preto je táto zmluva podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Uvedené sa
vzťahuje i na kúpnu zmluvu zo dňa 24.02.2009.10. K žalobcovmu odstúpeniu od zmluvy poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1
Cdo 48/2010, podľa ktorého predpokladom platnosti a účinnosti hmotnoprávneho úkonu odstúpenia od
zmluvy smerujúceho k zrušeniu zmluvy je, že zmluva, ku ktorej sa odstúpenie vzťahuje, nie je absolútne

neplatnou; inak je odstúpenie od zmluvy neplatné pre rozpor so zákonom. Odstúpiť teda možno len od
platne uzavretej zmluvy. Keďže v danom prípade kúpna zmluva platne uzavretá nebola, ani odstúpenie
od nej nebolo platné. Žalobca tým, že plnil z neplatného právneho úkonu, keď zaplatil žalovanému
kúpnu cenu 10.450,- Eur, má nárok na jej vrátenie podľa § 457 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom
obohatení.

11. Dôsledkom plnenia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si
navzájom všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli (vzájomná reštitučná povinnosť zmluvných
strán). Zo zákona tak vzniká synalagmatický záväzok, v ktorom je povinnosť oboch strán na plnenie
viazaná vzájomne na seba. Každému z účastníkov zrušenej alebo neplatnej zmluvy sa tak zakladá
právo na vydanie toho, čo poskytol druhej zmluvnej strane a povinnosť vrátiť plnenia, ktoré sám dostal

podľa takejto zmluvy. Ak je kúpna zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, môže sa jej účastník úspešne
domáhať vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný alebo schopný vrátiť žalovanému
to, čo sám prijal ako plnenie zo zmluvy. Kupujúcemu tak prislúcha právo na vrátenie kúpnej ceny voči
predávajúcemu a predávajúcemu vznikne právo na spätný prevod vlastníctva k veci.

12. Účastník neplatnej zmluvy, ktorý kúpil odcudzenú vec, splní povinnosť vrátiť plnenie prijaté z
neplatnej zmluvy podľa § 457 Občianskeho zákonníka tiež vtedy, keď vydá vec príslušnému štátnemu
orgánu. Robí tak totiž za toho, kto vec poškodenému odcudzil a predal, plní preto súčasne uvedenú
povinnosť, ktorú má voči druhému účastníkovi neplatnej zmluvy, aj keby tento subjekt mu nebol známy.
Ten, kto vec odcudzil by totiž nemohol úspešne požadovať vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy. Z

uvedeného je zrejmé, že osoba, ktorá odcudzenú vec vracia pôvodnému vlastníkovi prostredníctvom
štátneho orgánu, robí tak aj za ostatné osoby, ktoré v reťazi neplatných právnych úkonov odcudzenú vec
scudzovali. Povinnosť vydať vec vlastníkovi sa teda považuje za splnenú aj vtedy, ak je vec vydávaná
poškodenému prostredníctvom príslušného štátneho orgánu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR
zo dňa 25.05.2000, sp. zn. 25 Cdo 2432/1999). Tak tomu bolo aj v danom prípade, keďže motorové

vozidlobolovydanéorgánomčinnýmvtrestnomkonaní,čímdošlozároveňksplneniupovinnostižalobcu
vrátiť plnenie získané na základe predmetnej kúpnej zmluvy od žalovaného.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia z neplatnej kúpnej zmluvy za dôvodný, preto mu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal

žalovaného na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny 10.450,- Eur žalobcovi.

14. Žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi riadne a včas, čím sa
dostal do omeškania a žalobcovi tak vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Súd mu ich priznal
z dlžnej sumy 10.450,- Eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti (deň nasledujúci po doručení žaloby

žalovanému dňa 20.10.2011, kedy bol už zrejmý začiatok omeškania žalovaného), teda od 21.10.2011
do zaplatenia v uplatnenej výške 9% ročne, lebo základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
bola ku dňu 21.10.2011 vo výške 1,50% a žalobca požadoval menej (8+1%).

15. Vzhľadom na úplný úspech žalobcu v spore súd rozhodol, že má nárok na náhradu trov konania voči

protistrane v plnej výške, o ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

16. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu
a namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Ďalej, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. b), písm. e), písm. f) a písm. h) CSP). Za nesprávny považoval názor súdu prvej
inštancie, že bolo preukázané, že žalovaný nebol v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009

vlastníkom predávaného vozidla zn. JEEP CHEROKEE, keďže totožné vozidlo bolo dňa 25.05.2006
odcudzené jeho vlastníkovi E. J. v Taliansku a že žalobca nenadobudol k vozidlu od žalovaného na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 vlastnícke právo, nakoľko uvedená kúpna zmluva bolauzatvorená v režime Občianskeho zákonníka a preto žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k
predmetnému vozidlu od žalovaného ako od nevlastníka.
Takýto záver súdu nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Žalobca neuniesol dôkazné

bremeno, keďže žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že žalovaný nebol v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 vlastníkom predmetného vozidla. Z predloženého potvrdenia OR PZ
v Pezinku žiadnym spôsobom nevyplýva, že vozidlo, ktoré predal žalovaný dňa 24.02.2009 žalobcovi je
totožné s vozidlom, pri ktorom bol dňa 20.08.2010 zistený zásah do VIN čísla. Inak povedané, nebolo
možné zistiť, či vozidlo, ktoré žalovaný predal žalobcovi, bolo totožné s vozidlom, ktoré bolo v roku 2006

odcudzené v Taliansku a u ktorého bola 20.08.2010 zistená manipulácia s VIN číslom. K prerazeniu
VIN čísla na vozidle zadržanom 20.08.2010 došlo k doteraz nezistenom čase a mieste. Pre dokázanie,
že žalovaným predané vozidlo, ktoré žalobca nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 24.02.2009 je totožné
s odcudzeným vozidlom, pri ktorom bolo neskôr zistené prerazenie VIN čísla, je nevyhnutné preukázať
kedy došlo k prerazeniu predmetného VIN čísla na zabavenom vozidle. Túto skutočnosť pritom musí
v konaní preukázať žalobca, ktorý tvrdí, že žalovaný nebol v čase predaja vozidla jeho vlastníkom

a teda, že žalovaný predal žalobcovi odcudzené vozidlo. Napriek skutočnosti, že žalovaný na vyššie
uvedenú skutočnosť počas konania opakovane poukazoval naposledy na pojednávaní uskutočnenom
01.08.2016, súd prvej inštancie otázku vlastníckeho práva žalovaného k vozidlu predanému žalobcovi
vôbec neskúmal. Súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, ktoré nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní a keďže súd prijal tvrdenia žalobcu o absencii vlastníckeho práva žalovaného

bez toho, aby žalobca túto skutočnosť preukázal a teda bez toho, aby žalobca v konaní uniesol dôkazné
bremeno o tomto tvrdení. Pre prípad, že by žalobca v konaní preukázal, že vozidlo, ktoré žalovaný predal
žalobcovi bolo skutočne odcudzeným vozidlom, žalovaný na svoju obranu uviedol, že aj v takom prípade
by žalobca k predmetnému vozidlo nadobudol vlastnícke právo, nakoľko zmluva bola uzavretá v režime
obchodného práva. K záveru súdu o nedostatku vôle žalobcu uzatvoriť dohodu o voľbe obchodného

práva tiež uviedol, že tento záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie
totiž svoj záver o tom, že v danom prípade chýbala vôľa žalovaného podriadiť kúpnu zmluvu režimu
Obchodného zákonníka, vyvodil len zo samotného tvrdenia žalobcu o tom, že ustanovenie čl. III. bod
4 kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 si nevšimol, resp. že mu žalobca nevenoval pozornosť. Súd prvej
inštancie tak považoval vyjadrenie žalobcu o tom, že riadne uzatvorenú podpísanú kúpnu zmluvu si

žalobca dostatočne neprečítal, za dôkaz o tom, že žalobca nemá skutočne vôľu uzatvoriť predmetnú
zmluvu v režime ako to bolo v zmluve uvedené. Súd prvej inštancie tak prisvojil tvrdenie žalobcu o tom,
ženemalzáujemuzatvoriťkúpnuzmluvuvrežimeObchodnéhozákonníkabezohľadunato,žežalovaný
od začiatku konania tvrdil, že kúpnu zmluvu strany chceli uzavrieť v režime Obchodného zákonníka a
bezohľadunato,žesamotnázmluvatútodohoduovoľberežimuObchodnéhozákonníkaobsahuje.Súd

prvej inštancie v tejto súvislosti iné dokazovanie okrem výsluchu žalobcu nevykonal. Súd prvej inštancie
celkom bezdôvodne uprednostnil ničím nepreukázané tvrdenie žalobcu pred tvrdením žalovaného. Ak
žalobca tvrdil, že v danom prípade naozaj nemal vôľu uzavrieť zmluvu podľa Obchodného zákonníka,
toto bol povinný v konaní preukázať, pričom na preukázanie tejto skutočnosti celkom zjavne nepostačí
len samotné tvrdenie žalobcu o absencii tejto vôle. Nesprávnym je aj záver súdu prvej inštancie, že

režim Obchodného zákonníka je v prípade kúpnej zmluvy pre kupujúceho prísnejším. Naopak, právna
teória sa zhoduje v tom, že úprava práv a povinností kupujúceho je v prípade režimu Obchodného
zákonníka pre kupujúceho výhodnejšia. Jednoznačným dôkazom toho je už aj samotné ustanovenie
§ 446 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je v záujme ochrany dobromyseľného kupujúceho
prelomená zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet a kupujúci tak nadobudne

vlastnícke právo k predmetu kúpy aj v prípade, že by sa ukázalo, že predávajúci nebol vlastníkom
predmetnej veci. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 632/2002
zo dňa 30. januára 2003. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa podrobnejšie nezaoberal prieskumom
čl. III bod 4 kúpnej zmluvy účastníkov. Súd mal totiž skúmať, či žalobcovi úmysel žalovaného podriadiť
režim kúpnej zmluvy Obchodného zákonníka bol známy alebo žalobcovi tento úmysel bol vzhľadom

na okolnosti v zmluve, musel byť známy. Pre prípad, že by sa súd prvej inštancie s týmto názorom
žalovaného nestotožnil a mal by za to, že nejde o prípade kedy by úmysel žalovaného musel byť
žalobcovi známy, navrhol súdu doplniť dokazovanie opätovným výsluchom žalovaného k okolnostiam
uzatvorenia kúpnej zmluvy, ďalej výsluchom Q. I., ktorý predmetnú vzorovú zmluvu vyplnil a so žalobcom
v mene žalovaného podpísal a tiež výsluchom osoby, ktorá znenie predmetnej vzorovej zmluvy pripravila

a to vo vzťahu k dôvodom zapracovania čl. III bod 4 do zmluvy. Súd prvej inštancie napriek vyššie
uvedenému postupu navrhované dokazovanie nevykonal a všetky žalovaným predložené návrhy na
doplnenie dokazovania na pojednávaní 01.08.2016 zamietol. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je tak nezákonný, nakoľko súd nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy, hoci tieto boli potrebné nazistenie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa platnosti, resp. skutočného obsahu dohody čl. III bod
4 kúpnej zmluvy (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP).
V ďalšom poukázal na výklad ust. § 266 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka. Za účelom zistenia

okolnosti uzatvorenia zmluvy, tak mal súd prvej inštancie vykonať žalovaným navrhnuté dokazovanie.
Je absurdné tvrdiť, že bežne obozretná osoba v postavení žalobcu by mohla mať pochybnosť o tom,
či sa na predmetný zmluvný vzťah mal aplikovať Obchodný zákonníka, keď sa tak zmluvné strany v
zmluve výslovne dohodli. V danom prípade neexistuje žiadny racionálny dôvod predpokladať, že otázky
výslovne neupravené kúpnou zmluvou sa majú riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka, keď v

zmluve je výslovne dohodnuté, že tieto otázky sa majú riadiť Obchodným zákonníkom. Je preto otázne,
ako súd prvej inštancie prišiel k záveru, že odkaz na ďalšie všeobecno-záväzné právne predpisy robí
neurčitou explicitnú dohodu zmluvných strán o tom, že právne vzťahy bližšie neupravené zmluvou sa
riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Tiež namietal nezákonnosť napadnutého rozsudku aj z dôvodu, že súd pred vydaním rozhodnutia
nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uplatniť svoje zákonné procesné práva v dôsledku

čoho došlo v konaní k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca totiž priamo na pojednávaní
uskutočnenom 01.08.2016 predložil súdu rozsiahle päťstranové písomné vyjadrenie, ktoré krátkou
cestou doručil súdu aj žalovanému. Napriek skutočnosti, že žalovaný pre krátkosť času nemal objektívnu
možnosť dostatočne sa oboznámiť s obsahom predmetného vyjadrenia a vyjadriť sa kvalifikovane k
jeho obsahu, súd na pojednávaní 01.08.2016 rozhodol vo veci samej v prospech žalobcu. Má za to, že

súd bol povinný dať žalovanému možnosť vyjadriť sa k obsahu predmetného vyjadrenia po oboznámení
sa s jeho obsahom, mal tak pojednávanie odročiť alebo aspoň prerušiť na dostatočne dlhý čas na
to, aby sa žalovaný mohol s vyjadrením riadne oboznámiť a vyjadriť sa k nemu. Toto procesné právo
žalovaného však súd prvej inštancie odignoroval a žalovanému nedal vôbec možnosť vyjadriť sa k
písomným tvrdeniam žalobcu. Za ešte závažnejší zásah do základných procesných práv žalovaného

však žalovaný považuje postup súdu, ktorý žalobcovi do dnešného dňa nedoručil listinnými dôkazmi
prostriedok predložený žalobcom, ktorý súd vyhodnotil ako jeden z dôkazov o skutočnosti, že žalovaný
nebol vlastníkom predaného vozidla a na ktorú súd opakovane odkazuje v odôvodnení napadnutého
rozsudku ako na podklad tohto rozhodnutia. Ide konkrétne o uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v
Pezinku zo dňa 04.03.2016, ktoré žalobca predložil súdu na pojednávaní 01.08.2016 ako dôkaz o tom,

že žalovaný nebol vlastníkom predaného vozidla, nakoľko malo ísť o odcudzené vozidlo. Žalobca ani
súd predmetnú listinu nielenže nedourčili, ale mu ju ani nepredložili k nahliadnutiu a preto nemal pred
vydaním rozhodnutia vo veci samej vôbec možnosť sa oboznámiť s predmetným dôkazom. Súd prvej
inštancie teda celkom zjavne porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, v dôsledku čoho je
napadnutý rozsudok nezákonný a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu

v plnom rozsahu zamietol a priznal mu náhradu trov konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok
odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. K doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu s tým, že žalobca považuje námietky žalovaného, s ktorými sa dostatočne vysporiadal aj

súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v jeho odôvodnení za nedôvodné a čisto špekulatívne.
Z uznesenia OR PZ v Pezinku, ČVS: ORP-719/OJP-PK-2010 zo dňa 04.03.2016, ktoré bolo jedným
z podkladov pre vydanie napadnutého rozsudku vyplýva, že práve motorové vozidlo ukradnuté dňa
25.05.2006 občanovi Talianska J. E. bolo tým vozidlom, ktoré bolo 14.08.2016 prihlásené do evidencii
vozidiel v ODI v Šali pod VIN 1J8G2E8A14Y100322.

HypotézyžalovanéhoomožnejexistenciidvochvozidielsrovnakýmVIN-jednýmoriginálnymadruhého
s prerazeným VIN číslom považuje žalobca za čisto špekulatívne, účelové. Hypotézy žalovaného
žalobca nie je povinný preukazovať ani vyvracať. V konaní teda nebolo žiadnym spôsobom preukázané,
že predmetné motorové vozidlo vôbec prešlo pri prihlasovaní do evidencie vozidiel SR kontrolou
originality ako to tvrdí žalovaný a ak áno aké pracovisko túto kontrolu vykonalo, či bola kontrola vykonaná

zákonnýmspôsobomspoužitímpredpísanýchkontrolnýchmetódspôsobomdostatočnýmpreodhalenie
prípadného pozmeňovania VIN čísla a pod.. Ak tieto skutočnosti v konaní neboli preukázané, žalovaný
sa na ne nemôže odvolávať iba s poukazom na zákonnú úpravu, ktorá upravuje určitý postup pri
prihlasovaní vozidla dovezeného z cudziny do evidencie SR. Tvrdenie žalovaného o možnej duplicite
vozidiel s rovnakým VIN číslom ostávajú len v rovine jeho ničím nepodložených myšlienok. Okrem

toho doplnil, že VIN číslo vozidla je niečo podobné ako rodné číslo fyzickej osoby, pričom každému
vozidlu je po jeho vyrobení pridelený jedinečný identifikátor práve v podobe VIN čísla s medzinárodným
štandardizovaným formátom. V rovnakom čase v evidencii vozidiel sa nemôžu nachádzať dve osobné
vozidlá s rovnakým VIN číslom a s odlišným EČV, čo nie je možné. S uvedenou argumentáciu sapritom vysporiadal aj súd prvej inštancie, v ktorom dostatočne, jasne a zrozumiteľne a logicky popísal
na základe čoho dospel k záveru, že motorové vozidlo o ktoré sa jedná je tým vozidlom, ktoré bolo
odcudzené občanom v Taliansku. Ani druhý argument, ktorý opakovane uvádza aj v odvolaní odvolateľ

a síce s režimom zákona, v ktorom bola kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená sa súd
dostatočne vysporiadal. S týmto odôvodnením sa stotožňuje, pričom poukazuje aj na svoje doterajšie
písomné vyjadrenia vo veci a dovolania, v ktorých túto otázku podrobne rozobral.
Nesúhlasí ani s tým, že by žalovanému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom,
resp. znemožnené uplatnenie jeho procesných práv. Záverečná reč bola predložená v písomnej forme,

doručená aj žalovanému a mal sa s ňou možnosť rovnako oboznámiť ako aj so žalobcom predloženou
listinou. Civilný sporový poriadok nikdy neustanovuje, že pokiaľ dôjde na ústnom pojednávaní k
rozsiahlejšiemu vyjadreniu účastníka, či už v ústnej alebo písomnej forme alebo k predloženiu dôkazu,
že by sa malo pojednávanie odročiť za tým účelom, aby sa druhý účastník mohol k novým skutočnostiam
vyjadriť. Obzvlášť v prípadoch, keď je účastník konania zastúpený advokátom a predpokladá sa, že
tento ako osoba jednak odborne spôsobilá a jednak detailne oboznámená s doterajším obsahom spisu

bude vedieť reagovať aj na takéto nové skutočnosti a to v rámci toho istého pojednávania, na ktorých
boli predložené alebo prednesené druhou stranou. Ani zo zápisnice nevyplýva, že by žalovaný žiadal o
poskytnutie časového priestoru v rámci pojednávania na vyjadrenie sa k týmto skutočnostiam. Hypotéza
o existencii dvoch vozidiel s rovnakým VIN číslom, ktorá nebola v konaní preukázaná je len ničím
nepodloženou fikciou, ktorú žalovaný účelovo začal produkovať až na poslednom pojednávaní, tzn.

5 rokov po začatí súdneho konania, pričom ani na tomto pojednávaní nenavrhol vykonanie žiadneho
dôkazu, ktorý by túto jeho hypotézu preukazoval. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby krajský súd
napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

18. Žalovaný k predmetnému vyjadreniu podal vyjadrenie - repliku poukazujúc na obsah písomného

vyjadrenia žalobcu a doplnil, že tvrdenie žalobcu, že z uznesenia OR PZ v Pezinku ČVS: ORP-719/
OJP-PK-2010 by mala vyplývať skutočnosť, že vozidlo odcudzené v Taliansku dňa 25.05.2006 je tým
istým vozidlom, ktoré žalovaný neskôr predal žalobcovi je nepravdivé. Naopak, v predmetnom uznesení
sa výslovne konštatuje, že nebolo možné ustáliť miesto, kde prišlo k pozmeneniu VIN čísla. Rovnako z
citovaného uznesenia je možné vyvodiť, že k prerazeniu VIN čísla na vozidle zadržanom dňa 20.08.2010

došlo v nezistenom čase a mieste. Žalovaný na túto skutočnosť opakovane poukazoval tvrdiac, že
žalobca musí svoje tvrdenie o tom, že dňa 20.08.2010 od žalovaného kúpil vozidlo s prerazeným VIN
číslom v konaní riadne preukázať. Žalobca totiž svoju žalobu založenú na tvrdení, že žalovaný mu
kúpnou zmluvou predal odcudzené vozidlo s pozmeneným VIN číslom, je to pre to žalobca, ktorý nesie
dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu tejto skutočnosti. To, že žalovaný okrem iného poukázal na

to, že vozidlo predané žalobcom malo v zmysle vtedy platnej a účinnej legislatívy absolvovať už v roku
2006, tzv. kontrolu originality a že aj táto skutočnosť spochybňuje žalobcove tvrdenie o pozmenenom
VIN čísle na predanom vozidle v žiadnom prípade neznamená, že žalovaný mal pre svoj úspech v
konanípreukázať,ževozidlovroku2006príslušnúkontroluoriginalityajskutočneabsolvovalo.Žalovaný
ale nikdy netvrdil, že v evidencii vozidiel boli naraz evidované dve vozidlá s rovnakým VIN číslom.

Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania však nemožno vylúčiť to, že dňa 20.08.2010 mohlo byť
orgánom policajného zboru zabavené iné vozidlo odlišné od vozidla, ktoré predal žalobcovi žalovaný.
V každom prípade i počas celého obdobia bolo v evidencii vozidiel evidované len jedno vozidlo s
VIN číslom 1J8G2E8A14Y100322, hoci fakticky by existovali dve vozidlá s týmto VIN číslom. Žalobca
nepreukázal to, že k prerazeniu VIN čísla zabaveného vozidla došlo pred uzatvorením kúpnej zmluvy

zo dňa 24.02.2009 a teda nepreukázal, že vozidlo predané 24.09.2009 malo v čase predaja prerazené
VIN číslo. Zotrval na tom, že súd odňal žalovanému možnosť pred vydaním napadnutého rozsudku sa
oboznámiť s dôkazom, z ktorého vyvodil úspech žalobcu a zaujať k nemu stanovisko. Zotrval na návrhu,
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

19. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z.z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému bolo prípustné odvolanie (§ 201 O.s.p., účinného do 30. júna 2016), po skonštatovaní,
že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.20. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

21. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 28.06.2012 prvoinštančný súd rozsudkom č.k. 17C/72/2011-118
žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave
ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 24Co/454/2012 z 11.12.2013 napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s povinnosťou zaoberať sa v prvom rade kvalifikáciou

uplatneného nároku, podriadiť ho pod príslušné zákonné ustanovenia upravujúceho tento vzťah,
vyhodnotiť právnu argumentáciu účastníkov konania a výsledky vykonaného dokazovania.

22. Dňa 08.10.2014 okresný súd v poradí druhým rozsudkom č.k. 17C/72/2011-170 žalobu znova
zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Kúpnu zmluvu zo dňa 24.02.2009 podriadil pod
režim Obchodného zákonníka, lebo obsahovala platnú dohodu o voľbe práva, túto kúpnu zmluvu ako

celok posúdil za platnú, odstúpenie od nej ako neplatné, preto dospel k záveru, že nie je dôvod na
vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi. Dodal, že aj keby prišiel k inému záveru, by žalobe
nemohol vyhovieť z dôvodu, že žalobca s nárokom na zaplatenie kúpnej ceny neponúkol zároveň
vrátenie motorového vozidla žalovanému, čím nesplnil svoj synalagmatický záväzok. Na odvolanie
žalobcu Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením sp. zn. 24Co/829/2014 z 18.11.2015

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že
súd prvej inštancie sa dohodou o voľbe Obchodného zákonníka obsiahnutou v kúpnej zmluve bližšie z
hľadiska okolností za akých bola uzavretá, akým spôsobom a prípadne aj prečo, nezaoberal. Neposúdil
ju ani z hľadiska platnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

23. Súd vo veci doplnil dokazovanie, vypočul strany sporu, oboznámil sa so spisovým materiálom a zistil
tento skutkový a právny stav veci.

24. Žalobca P. Z., r.č. XXXXXX/XXXX a žalovaný Q. I., nar. XX.XX.XXXX v zastúpení splnomocnencom
Q. I., nar. XX.XX.XXXX, dňa 24.02.2009 v Trnave uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej

bola kúpa motorového vozidla zn. JEEP CHEROKEE modrej farby, rok výroby 2003, č. podvozku
1J8G2E8A14Y100322, EČV: TT 455 DG. Žalovaný ako predávajúci v zmluve vyhlásil, že je výlučným
vlastníkom tohto motorového vozidla, na ktorom nie je záložné právo, ani nič podobné čo by bránilo
okamžitému voľnému predaju motorového vozidla a žalobca ako kupujúci sa zaviazal ku dňu podpisu
tejto zmluvy prevziať vozidlo a zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu 10.450,- Eur, k čomu aj došlo, pričom

kupujúci si vozidlo riadne prezrel, bol na skúšobnej jazde a zistil závady na motorovom vozidle, a to
opravovanú karosériu. Tieto skutočnosti súd zistil z predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 a
zo splnomocnenia zo dňa 09.02.2009. Od 27.02.2009 bola ako držiteľ vozidla uvedená W. X. podľa
evidenčnej karty vozidla.

25. Z Kúpnej zmluvy zo dňa 16.08.2010 uzavretej medzi W. X. ako predávajúcou a P. W. ako kupujúcim
súd zistil, že došlo k predaju predmetného motorového vozidla pánovi W. za kúpnu cenu 9.300,- Eur.

26. Z potvrdenia vydaného ORPZ v Pezinku, ČVS: ORP-719/OJP-PK-2010 zo dňa 22.11.2010 vyplýva,
že dňa 20.08.2010 bolo P. W. zaistené osobné motorové vozidlo zn. JEEP CHEROKEE, EČV: BA

270 VG a následne dňa 16.11.2010 bolo začaté trestné stíhanie za prečin falšovania a pozmeňovania
identifikačných údajov motorového vozidla, pretože doposiaľ nezistený páchateľ v presne nezistenom
čase a mieste, úmyselným zásahom pozmenil výrobné číslo na predmetnom osobnom motorovom
vozidle v hodnote cca 9.500,- Eur z pôvodného tvaru VIN: 1J8GWE8272Y120553 na pozmenený tvar
VIN: 1J8G2E8A14Y100322.

27. Z uznesenia OR PZ v Pezinku, ČVS: ORP-719/OJP-PK-2010 zo dňa 04.03.2016 súd zistil, že
predmetné trestné stíhanie za prečin falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového
vozidla bolo prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči
určitej osobe. V odôvodnení tohto uznesenia sa uvádza, že dňa 29.10.2010 bolo zistené pôvodné VIN

číslo vozidla v tvare 1J8GWE8272Y120553 a vozidlo s takýmto číslom bolo odcudzené dňa 25.05.2006
majiteľovi E. J.,nar.XX.XX.XXXX v D. v Taliansku. V roku 2006 bolo dovezené z Talianska na Slovensko,
absolvovalo prihlasovacie konanie a dňa 14.08.2006 bolo prihlásené do evidencie vozidiel ODI v Šali
pod VIN číslom: 1J8G2E8A14Y100322. Na základe šetrení v trestnom konaní nebolo možné ustáliťmiesto, kde prišlo k pozmeneniu VIN čísla, či to bolo už v Taliansku alebo až na Slovensku a nebolo
možné vzniesť obvinenie určitej konkrétnej osobe.

28. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4Co/146/2013 z 22.10.2014 potvrdil rozsudok Okresného
súdu Bratislava II zo 07.11.2012 č.k. 7C/105/2011-205, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť
P. W. sumu 9.300,- Eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v
prijatí kúpnej ceny za predmetné motorové vozidlo. V predmetnom konaní museli súdy prejudiciálne
posudzovať platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 uzavretej medzi žalobcom ako kupujúcim a

žalovaným ako predávajúcim, pričom dospeli k záveru, že táto zmluva je neplatná, pretože vozidlo
vlastnícky patrí talianskemu občanovi, ktorému bolo odcudzené, a teda v zmysle zásady nemo plus
iuris žalobca nemohol k nemu nadobudnúť vlastnícke právo titulom kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 a
následne ho previesť na P. W.. V súvislosti s tým, či žalobca mohol platne nadobudnúť vlastnícke právo k
tomuto motorovému vozidlu, súdy taktiež prejudiciálne posudzovali platnosť ustanovenia kúpnej zmluvy
zo dňa 24.02.2009 o voľbe Obchodného zákonníka a ustálili, že dotknuté ustanovenie nie je platnou

dohodu o voľbe práva.

29. Žalovaný považoval kúpnu zmluvu zo dňa 24.02.2009 za platný právny úkon, keď v článku III
bode 4 predmetnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že ich záväzkový vzťah sa spravuje Obchodným
zákonníkom, teda bola uzatvorená podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, preto v zmysle §

446 Obchodného zákonníka kupujúci nadobudol vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nebol
vlastníkom predávaného tovaru. Ďalej uviedol, že žalovaný nadobudol predmetné motorové vozidlo na
základe kúpnej zmluvy uzavretej v novembri alebo decembri 2007 od predávajúceho V. S. v Považskej
Bystrici, kde toto vozidlo odhlásil z evidencie, pričom sa preukázal svojim občianskym preukazom a
jeho meno bolo uvedené aj vo veľkom technickom preukaze motorového vozidla a potom ho prihlásil

žalovaný na Dopravnom inšpektoráte v Trnave a bolo mu pridelené nové evidenčné číslo vozidla, bol
mu vystavený nový technický preukaz, teda žalovaný mal za to, že kúpil motorové vozidlo od jeho
vlastníka a bol dobromyseľný. Pri kúpe sa nezaujímal o pôvod vozidla, kúpna zmluva nebola uzatvorená
v písomnej forme. Potom ho predal žalobcovi cestou splnomocnenca, žalobcu nikdy osobne nevidel.
Vôľa zmluvných strán bola, že uzatvárajú zmluvu podľa Obchodného zákonníka a bude sa spravovať

ustanoveniami Obchodného zákonníka. Do znenia zmluvy, ktorú vypracoval Q. I. nezasahoval, žalovaný
uviedol, že išlo o bežnú štandardnú zmluvu.

30. Q. I., bol vypočutý ako účastník konania (strana sporu - pôvodný žalovaný 2/), uviedol, že
on vypracoval kúpnu zmluvu z 24.02.2009 a prevzal kúpnu cenu od žalobcu, na čo bol žalovaným

splnomocnený a kúpnu cenu mu odovzdal, o čom predložil výdavkový pokladničný doklad zo dňa
24.02.2009.

31. Žalobca v priebehu konania doplnil svoju argumentáciu, že nie sú splnené podmienky podľa §
261 Obchodného zákonníka na obligatórne uplatnenie tohto predpisu pre daný záväzkový vzťah a

poukázalnaskutočnosť,žezákonvprípadedojednaniaovoľbepráva,rovnakoakopriakomkoľvekinom
zmluvnom dojednaní vyžaduje, aby z neho vyplývala jednoznačná vôľa zmluvných strán, že celý ich
záväzkový vzťah založený zmluvou sa bude riadiť Obchodných zákonníkom, resp. že právnym úkonom
chceli účastníci založiť obchodno-záväzkový vzťah. Z ustanovenia sporného čl. III ods. 4 kúpnej zmluvy
účastníkov však takáto vôľa nevyplýva. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR

sp. zn. 23 Cdo 3356/2009. Poukázal na vyjadrenie Q. I., že kúpnu zmluvu vyhotovoval ako zamestnanec
bazáru, prostredníctvom ktorého sa motorové vozidlo predávalo. Účastníci, ktorí zmluvu uzatvárali,
prinajmenšomžalobca,sanatvorbeobsahuzmluvynepodieľal.Vsúvislostisotázkousynalagmatického
záväzku poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.05.2000, sp. zn. 25 Cdo 2432/1999,
podľa ktorého účastník neplatnej zmluvy, ktorý kúpil odcudzenú vec, splní povinnosť vrátiť plnenie prijaté

z neplatnej zmluvy podľa § 457 Občianskeho zákonníka tiež vtedy, keď vydá vec príslušnému štátnemu
orgánu.

32. V rámci vykonávania dôkazov a ich hodnotenia súd argumentoval aj tým, že považoval
za nadbytočné opätovne vypočúvať Q. I. (pôvodného žalovaného 2/, ktorý bol zároveň osobou

uzatvárajúcou za žalovaného kúpnu zmluvu, ktorú i vypracoval) i žalovaného, ktorí sa už v konaní
vyjadrovali k okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy, že išlo o bežnú štandardnú zmluvu, ktorú mienil
žalovaný uzatvoriť podľa Obchodného zákonníka s podrobením sa jeho režimu v rámci celého
záväzkového vzťahu účastníkov kúpnej zmluvy. Druhá strana však túto vôľu nemala, čo dostatočne vkonaní preukázala a uniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Žalovaný dôkazné bremeno tvrdenia,
že išlo o zmluvu podriadenú Obchodnému zákonníku, neuniesol.

33. Súd mal ďalej preukázané uznesením ORPZ v Pezinku o prerušení trestného stíhania, že vlastníkom
vozidla, o ktoré sa v konaní jedná zn. JEEP CHEROKEE, je taliansky občan, ktorému bolo v Taliansku
v roku 2006 odcudzené motorové vozidlo s pôvodným VIN číslom v tvare 1J8GWE8272Y120553 a
totožné vozidlo bolo dňa 14.08.2006 na Slovensku prihlásené do evidencie vozidiel pod novým VIN
číslom 1J8G2E8A14Y100322 a dňa 20.08.2010 bolo zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní pre

podozrenie, že pochádza z trestnej činnosti. Pre dané konanie nebolo podstatné, kto je páchateľom
tohto trestného činu. Dňa 24.02.2009 bolo vozidlo zn. JEEP CHEROKEE s rovnakým VIN číslom
1J8G2E8A14Y100322 predmetom kúpnej zmluvy medzi žalovaným a žalobcom.

34. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav veci a aj podstatnú časť
argumentácie súdu prvej inštancie obsiahnutú v odvodnení napadnutého rozsudku, vzhľadom na

výsledky doteraz vykonaného dokazovania. Nemohol však neprihliadnuť na argumentáciu odvolateľa o
porušení jeho práv ako účastníka konania.

35. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu

SR sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

36. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo
148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatneníprávaaleboichdiskriminovaťprijehouplatňovaní,obsahomtohtoprávajeirelevantnékonanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami,
porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú
tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

37. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie mal vykladať a používať ustanovenia CSP v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu, pričom interpretáciou a používaním týchto ustanovení
nemožno uvedené právo obmedziť bez zákonného podkladu. Všeobecný súd mal vychádzať zo
Základných princípov CSP vyjadrených v čl. 2 a 3, ktoré nadviazali na doterajšiu úpravu OSP, v zmysle
ktorých súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP účinného do

30. júna 2016). Občianske súdne konanie sa preto musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou
zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP účinného do 30. júna 2016).

38. Dokazovanie Civilný sporový poriadok upravuje v § 185 a nasl.

39. V zmysle § 187 CSP
(1)Zadôkazmôžeslúžiťvšetko,čomôžeprispieťknáležitémuobjasneniuveciačosazískalozákonným
spôsobom z dôkazných prostriedkov.
(2) Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie,
znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

40. V zmysle § 188 CSP
(1) Súd vykonáva dôkazy na pojednávaní41. V zmysle § 185 CSP
(1) Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

42. Podľa § 204 CSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej
obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina
alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.

43. Podľa § 205 CSP listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré

sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo
potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

44. Súd prvej inštancie sa vyššie uvedeným neriadil. Po vrátení veci odvolacím súdom súd nariadil
pojednávanie, na ktorom po čiastočnom zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby v časti
príslušenstva poučil účastníkom podľa § 154 CSP, s tým, že už neoboznamoval listinné dôkazy, ktoré

už boli oboznámené a ich obsah nebol spochybnený. Na tomto pojednávaní však právny zástupca
predložil svoje písomné vyjadrenie, ktoré považoval aj za svoju záverečnú reč a tiež uznesenie týkajúce
sa trestnej veci odcudzenia osobného auta, ktorým bolo trestné konanie prerušené. Tieto listiny doručil
súdu, ktorý ich len založil do spisu. Ani záverečná reč zástupcu žalobcu, ani predmetné uznesenie
polície však súd neoboznámil, tzn. že dôkaz týmito listinami nevykonal, pričom v odôvodnení rozsudku

sa na tieto dôkazy (predovšetkým na uznesenie o prerušení začatého trestného konania odvoláva a
čerpá z obsahu uznesenia). Takýto procesný postup nie je možné považovať za správny a má za
následok porušenie procesných ustanovení s následkom, že znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (por. Uznesenie
NS SR 2Cdo 49/2002 zo dňa 29.03.2012).

45. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

46. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených

záverov odvolacieho súdu, odstrániť vytknuté pochybenie jeho nápravou v súlade s vyššie citovanými
procesnými ustanoveniami, zvážiť aj vykonanie ďalších žalovaným navrhnutých dôkazov na doplnenie
dokazovania a to opätovný výsluch M. I. ako svedka a znovu rozhodnúť o žalobe a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť.

47. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nebol daný dôvod na rozhodovanie
o náhrade trov odvolacieho konania.

48. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.