Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/112/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211215345
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4211215345.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, v mene ktorej koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej: R. Q., nar.
XX.XX.XXXX,bytomF.XXX,ovymoženiesumy764,88euraspríslušenstvom,oodvolaníoprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 13Er/1058/2011-12 zo dňa 20. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.
Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa) vyhlásil exekúciu vedenú súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn.

13Er/1058/2011, EX 11392/11 za neprípustnú a zároveň ju zastavil. O trovách exekúcie rozhodne
osobitným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na obsah ust. § 57 ods. 1 písm. g/
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (,,Exekučný poriadok“), § 45 ods.
1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že dňa 18. 10. 2011 bolo
súdnemu exekútorovi udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v danom konaní

je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej rozhodcovskej
a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, vedeného pod sp. zn. SR 04130/11 zo dňa 02. 06.
2011.Zaúčelomposúdeniazákonnostiprebiehajúcejexekúcieopätovnepreskúmalúčastníkmiuzavretú
zmluvu o úvere a jej neoddeliteľnú časť, ktorou sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, pričom s
prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel súd k záveru, že sa jedná o spotrebiteľskú
zmluvu a vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) vyhodnotil ako spotrebiteľský,

na ktorý je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva. Právny vzťah medzi účastníkmi vznikol
dňa 29. 04. 2010, kedy bol povinnej -dlžníkovi poskytnutý zo strany oprávneného- veriteľa úver vo
výške 800,- eur, ktorý sa povinná zaviazala vrátiť zvýšený o poplatok za poskytnutie vo výške 772,- eur,
celkovo vo výške 1.572,- eur v 12 mesačných splátkach po 131,- eur počnúc dňom 25. 05. 2010. Podľa
bodu 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy
o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o

vyplnení zmenky zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO:
35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom

SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zozmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátene
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,

ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu. Z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou je
zrejmé, že oprávnený ponúka svoje služby spotrebiteľom prostredníctvom štandardných formulárových
zmlúv, ktoré má vopred pripravené a v ktorých spotrebiteľ zmluvné podmienky nemôže ovplyvniť,

čo platí aj pre rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Zdôraznil, že táto doložka, ktorá nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi
zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa (oprávneného).
Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania spočíva v tom, že faktickým subjektom, ktorý
definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť, je v tomto prípade dodávateľ, čiže oprávnený, pretože tento

zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú používal
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Takéto dojednanie rozhodcovskej
doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle vyššie citovaných ustanovení OZ
neplatná. Poukázal na to, že neplatná rozhodcovská doložka nebola v prejednávanej veci spôsobilá
založiť právomoc rozhodcovského súdu. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu

právomoci rozhodcovského súdu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej
doložky, nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky, ktorá je v zmysle vyššie uvedených skutočností neplatná, exekučný titul vydaný na základe tejto
neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku
brániacu pokračovaniu vo vykonávaní exekúcie, preto súd, vychádzajúc z citovaných zákonných

ustanovení exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú
a zároveň túto zastavil. O trovách exekúcie si súd vymienil, že o nich rozhodne súd samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, z dôvodu, že súd
svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení

s ust. § 237 písm. f/ OSP), súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/
OSP), nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a/
OSP v spojení s ust. § 221 ods. l písm. e/ OSP), súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom v spojení s ust. § 221 ods. l písm. d/ OSP, súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležite dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). V úvode svojho odvolania zdôraznil,
že mu exekučný súd odňal možnosť konať pred súdom, keďže neumožnil účastníkom osobitne nie
oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým
a právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnou podmienkou. Zdôraznil,
že nemal možnosť predniesť argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie, a preto je podľa neho exekučné konanie poznačené závažnými procesnými podmienkami.
Zároveň navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
rozhodol, že konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a Súdnemu dvoru Európskej
únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky
v nasledujúcom znení: 1) či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov, 2) či v prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú
otázku je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej

rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že

ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu, 3) či je vsúlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré,
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Namietal, že exekučný súd

neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie,
v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným
samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený tak nemal možnosť
vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie, a tým je exekučné konanie
poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Ďalej vo svojom odvolaní poukázal na skutočnosť, že

ak súd uplatnil pri rozhodovaní smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, musí byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje
interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Následne poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 140/2010 rozsudky Spolkového súdneho dvora v Nemecku z 13.
01. 2005 III. ZR 265/03, III ZR 16/11 z 19. 05. 2011, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
IV.ÚS 1281/12 z 11. 10. 2012 a sp. zn. II.ÚS 3057/10 z 05. 10. 2011, rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.

02. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. Súdu prvého stupňa
oprávnený vytýkal, že svojím rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v ust. §
58ods.2Exekučnéhoporiadku,t.j.rozhodnutím,ktorévkonečnomdôsledkuvyvolaloúčinokzastavenia
konania a založilo prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho prejednania, právo sťažovateľa
na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, a preto je nutné, aby odvolací

súd predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne
pojednávanie aj keď bol podľa zákona povinný učiniť. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda

vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v
zmysle § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,

uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi
a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike
prijatý. Súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských
súdov. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov

konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Ďalej uviedol, že
ak sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 4 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada,
aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany

dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený namieta, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu
o jeho právnom postavení. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces
a osobitne s dodržaním zásady „rovností zbraní.“ Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/
ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými

mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek vyššie
uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky,
oprávnený tvrdí, že táto je platná. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o spotrebnom
úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že poskytuje úvery klientom ako dlžníkom
na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Pokiaľ išlo

o tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. S poukazom na § 369 ods.
1 Obchodného zákonníka konštatoval, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné
odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné
strany dohodnúť. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie uviedol v úvode odvolania.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP), prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť

a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a
zastavení konania je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a svoje zistenia
správne právne posúdil.

Exekučný súd je povinný kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, či je exekúcia vedená na
základe vykonateľného exekučného titulu (R 58/1997). Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom
prípade uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať spor oprávnenej
s povinným, preto označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný.
V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keď zistil, že rozhodcovský
súd nemal v danej veci právomoc rozhodovať, a tak exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom je
materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie.
Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých exekučný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1
Exekučného poriadku), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má
alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovené.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v
priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To
znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenévšetkypredpokladynavedenietakéhotokonania.Jednýmztýchtopredpokladovjeajrelevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).
Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré
majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv

o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37
zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatnýrozsudoksúdu.Vprípadepreskúmaniarozhodcovskéhorozsudkuideofakultatívnyopravný
prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie
je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie

vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom
konaní však môže v exekučnom konaní exekučný súd kontrolovať. Umožňuje mu to ust. § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď
na návrh (ods. 1), alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá
nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o

ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom
konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie,
ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods.
2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu.

V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd je oprávnený posudzovať, či vec je spôsobilá
na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu,
posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej
možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t. j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval

sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i
s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného
rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava. I v kontexte s ust. § 35 zákona o rozhodcovskom
konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, je potom dôvodný záver,že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z
hľadísk uvedených v § 45 zákone o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti, a
teda či tento rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 ods. 1 písm. a/ alebo b/

zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný
účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení
s § 159 OSP.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v

preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z
dôvodovuvedenýchvust.§45ods.1písm.c/zákonaorozhodcovskomkonaní,čomuzákonumožňoval
i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril
exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom,
mal nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o rozhodcovskom konaní, alebo zaväzoval
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené,

alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci
rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol
dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd
povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu

konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala
v súlade so zákonom.
Vychádzajúc z obsahu spisu, súd prvého stupňa zmluvu o úvere č. 400700367 zo dňa 29. 04. 2010
správne posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 53 a nasl.
Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007(atoinapriektomu,žezmluvabolauzatvorená

v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka) a podľa ustanovenia § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2 zákona
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2007.
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani
v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa 29.
04. 2010 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že
rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, ktorá nebola spôsobilá
založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto rozhodcovský rozsudok nie je možné považovať za
spôsobilý exekučný titul. Súd prvého stupňa v súlade so zákonom rozhodol o neprípustnosti exekúcie a

následne i o jej zastavení. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky
alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom
vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva
môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zák. č.
244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je

zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli
(§ 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z.). Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne.

Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho
predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových
náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a

povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania
nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiťči meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného
titulu (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 122/2011, zo dňa 9. februára 2012).
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje

oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu a za podmienok, ktorých výsledkom je zákonná
ochrana spotrebiteľa. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie je
integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne
samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné
konanie. Právny poriadok Slovenskej republiky, resp. spoločenské vzťahy upravované záväznými

pravidlami správania sa, sa vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie „rozšírili“ o jej pramene
práva. Takto možno v základných rysoch uviesť, že prameňom práva Európskej únie, a tiež jej
jednotlivých členských štátov je primárne právo, všeobecné zásady úniového práva, medzinárodné
dohody uzatvorené Úniou a medzinárodné dohody zaväzujúce Úniu, sekundárne právo a napokon
judikatúra Súdneho dvora.
Ak posudzovanie zákonnosti exekučného titulu je závislé na takom založení právomoci rozhodcovského

súdu, ktoré je preskúmateľné v rámci spotrebiteľskej právnej ochrany (posudzovanie rozhodcovskej
doložky a jej prijateľnosti), potom je nevyhnutné mať posudzovaný právny vzťah za spotrebiteľský
preukázaný. Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, resp. zisťovaním
zákonnosti vedenej exekúcie kedykoľvek v priebehu exekučného konania (tzn. aj po vydaní poverenia
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi) nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože

by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom
je v rámci nachádzacieho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý
rozhodnutievydal.Sprehlbovanímpotrebyochranyspotrebiteľovveurópskompriestorevšakdochádza,
prostredníctvom normatívnych aktov európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov
jednotlivých členských štátov, k faktickému prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“

vecnej správnosti niektorých rozhodnutí - exekučných titulov vzťahujúcich sa k preskúmavaniu
spotrebiteľských zmluvných podmienok, ktoré vo svojom dôsledku vyúsťujú do správne, alebo
nesprávne založenej právomoci orgánu, ktorý individuálny právny akt (paakt) vydal. Tak tomu je aj
v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný povolaný orgán, ktorý
rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky

aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom
zmyslejepotrebnépovažovaťzatakútozákonnúúpravupríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny
výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorých neprijateľnosť (neplatnosť)
prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje.

Podľa názoru odvolacieho súdu právny vzťah medzi oprávneným a povinnou bol súdom prvého
stupňa správne posúdený ako vzťah ochraňovaný kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva.
Predpokladom postupu exekučného súdu pri skúmaní zákonnosti exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku je, že právny vzťah, resp. obsah právneho vzťahu je možno charakterizovať ako vzťah
spotrebiteľský. Pri posudzovaní charakteru právneho vzťahu treba mať na zreteli jednak subjekty, ktoré

vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel, smerovanie vôle subjektov k založeniu a pretrvávaniu právneho
vzťahu. O podnikateľskom charaktere a vôli oprávneného v tomto prípade nemožno mať pochybnosti.
Ide o podnikateľa, ktorý spĺňa definície podnikateľa - dodávateľa. Obdobné jednoznačné závery platia aj
pre povinnú - pokiaľ ide o jej postavenie spotrebiteľa. V tomto smere neprišlo k žiadnemu spochybneniu
postaveniapovinnejakospotrebiteľaatakátopochybnosťanizjavnezobsahusúdnehospisunevyplýva.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 122/2011). Krajský súd v Nitre
konštatuje, že predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má
byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade

so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil
svoju právomoc od rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v obchodných podmienkach (čl. 15
VPPÚ). V zmysle doložky všetky spory, ktoré v budúcnosti vzniknú, budú rozhodované v rozhodcovskom
konaní nezávislým rozhodcom určeným spoločnosťou Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťouSlovenskározhodcovskáa.s.,akžalujúcazmluvnástranapodážalobunarozhodcovskom

súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žaloba bude podaná na všeobecnom súde.
Ďalej konštatuje, že nie každá rozhodcovská doložka (podmienka), a tiež nie každá doložka (podmienka)
v spotrebiteľskom právnom vzťahu vo všeobecnosti je neprijateľná. Za neprijateľnú podmienku možno
považovať len takú podmienku, ktorá spôsobuje „kvalifikovanú“, a to značnú nerovnováhu v právach apovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľapodľapodmienokust.§53ods.1OZ.Ochrana
spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad rámec
základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda, zvýšiť

ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto
zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú
zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov spotrebiteľských v
právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody

takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych
vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v
procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti
sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať o svoje veci sám, tzn. sám musí
niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej
zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však

nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana
je ale založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom
rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je tiež najmä
ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,potomstanoveniekonkrétnehorozhodcu,ktorývec

prejedná patrí tiež do množiny neprijateľnej praktiky, podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach. Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú
doložku, dovolí si však uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami
ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok) kedy si aj
priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka

nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní, bude sa takáto doložka
- zmluvná podmienka viac približovať vyváženej a zákonom aprobovanej zmluvnej podmienke v
spotrebiteľskom právnom vzťahu. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie
nemá byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť byť naplnené vo
vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky. Skorej spomenutá a týmto spôsobom koncipovaná

rozhodcovská doložka („uzavretá“ a inkorporovaná vo všeobecných obchodných podmienkach v čase
„vysokej“ spotrebiteľskej motivácie zmluvu uzavrieť), spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, a to na škodu spotrebiteľa. Problematickým sa zdá byť skutočnosť, že predmetná
doložka ako podmienka fakticky vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom
na podstatu úverového plnenia oprávneného (veriteľa - dodávateľa), je viac ako predpokladané, že

subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred povolaným orgánom, bude práve oprávnený a
povolaným orgánom pre možné efektívnejšie dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán
podľa výberu určeného subjektu. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou formulárovej zmluvy -
v jej všeobecných obchodných podmienkach (predkladaná spotrebiteľovi ako dokument majúci sa teda
podpísať v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti

používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemala
povinná ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej
zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Na základe takto koncipovanej doložky je nutné konštatovať, že rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Právomoc

rozhodcovského súdu teda, na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, založená platne nebola. Takto
vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje
kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné. Ak by súd prvého stupňa ako exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia tým, kto na to nemal právomoc, a akceptoval by tým

„rozhodnutie“, nevykonateľné, majúce účinky paaktu. Samotná skutočnosť, že účastník exekučného
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v pozícii povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa
zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je právne bezvýznamná.
Exekučný súd si neosvojoval postavenie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodcovskému súdu, ale

iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom,
a teda či ho vydal na to oprávnený orgán s právomocou prejednať uvedený spor. Pri riešení tejto
otázky exekučný súd nebol viazaný tým, ako túto otázku posudzoval rozhodcovský súd, teda aj v rámciexekučného konania bol exekučný súd oprávnený skúmať exekučný titul aj z pohľadu toho, či nejde o
ničotný akt, ktorý nemôže vyvolať žiadne účinky (pozri tiež IV. ÚS78/2011).
Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu nebola založená na platnom zmluvnom dojednaní, je

nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektoréhobyoprávnenémuvočipovinnejvznikolnárok,ktorého
vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia
takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera
právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

OSP); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie z dôvodu jeho vecnej
správnosti (§ 219 ods. 1 OSP).
Na margo návrhu na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného
poriadkuexekučnékonanienemožnoprerušiť,akosobitnýzákonneustanovujeinak.Takýmtoosobitným

zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky
súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku je vymedzený v § 251
ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.
Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní

znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec, alebo
nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej
situácie nevylučuje.
Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu,

aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v

rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo
by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.
b/ OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého
nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak

predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových
právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010). Súdny dvor má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo
veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP má podklad v aplikácii
vnútroštátnehopráva,nieježiadnydôvodpreprerušeniekonania,keďžeokresnýakrajskýsúdaplikovali

a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne právne predpisy (Občiansky zákonník, Exekučný
poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).
S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté
na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmyslečl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného
nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd

navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné,
preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm.
c/ OSP zamietol.
Na základe uvedených skutočností, odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle
ust. § 109 ods. 1 písm. b/, c/ OSP zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, napriek tomu, že bola v odvolacom konaní
úspešná, pretože si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.