Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/66/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217472
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217472.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu

JUDr. Stanislava Libanta a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v
Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24. februára 2014,
č. k.14C/400/2012-51, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Konštatoval, že žalobca sa písomne podanou žalobou zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd
medzitýmnymrozsudkomrozhodolozákladevecitak,žežalovanýjezodpovednýzaškodu,ktorávznikla
žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu voči
povinnej W. N. a ďalej žiadal, aby súd rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu

majetkovej škody sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 457,31 eur.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, 2 písm. c) d) a i), §
44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 101 ods. 2, 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zistil, že
žalobca sa v danej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný súd Levice. V predmetnej exekučnej veci

oprávnený dňa 27.05.2010 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zápisnicu, ktorá
obsahujenávrhnavykonanieexekúcieprotipovinnejnazákladeexekučnéhotitulu,ktorýmbolRozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 20735/09 zo dňa 01.12.2009. Súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý dňa 16.07.2010 doručil Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ku ktorej žiadosti pripojil zápisnicu obsahujúcu návrh na vykonanie exekúcie, zmluvu o
úvere uzavretú medzi žalobcom a povinnou, plnomocenstvo, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
a výpis z obchodného registra oprávneného. Exekučný súd vyzval dňa 06.09.2010 oprávneného na

predloženie overenej fotokópie zmenky, na ktorú výzvu oprávnený nereagoval, založil do spisu sťažnosť
a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní zo dňa 30.08.2010, ktorá
je všeobecná a bola založená do viacerých exekučných spisov. Exekučný súd uznesením zo dňa
19.10.2010, sp.zn. 9Er/458/2010-14 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie zamietol. K tomuto záveru exekučný súd dospel po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a zmluvy o úvere. Konštatoval, že zmluva o úvere má
charakter spotrebiteľskej zmluvy, zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré vyvolávajú hrubý

nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa. Nahliadnutím do Spr 1001/12 súd zistil, že
žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovania nároku žalovanému dňa 25.09.2012. V nadväznosti
na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v
danej veci súd skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS
41/02). Konštatoval, že nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného
postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností

a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97
zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhať podľa § 5 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z., čo však žalobca vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného
súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo. Ďalej uviedol, že vykonanie dokazovania, ktoré považuje účastník
za nadbytočné, či dokonca podľa účastníka je protizákonné, nepredstavuje nesprávny úradný postup.

Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup
(uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1018/2007 zo dňa 25.08.2009). Žalobca namietal, že exekučný súd sa
dopustil nesprávneho postupu tým, že rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej, 15 dňovej lehote,
ale po viac ako 248 dňoch. Súd v tomto prípade skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 15-dňovú
lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec

nejaká škoda vznikla.
Keďže v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol jednoznačne a
nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade
so zákonom, ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia neobsahoval neprijateľné podmienky a či
rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s

ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi.
Po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a konštatovaní, že dojednaná rozhodcovská
doložka nebola dojednaná v súlade so zákonom a bola v hrubom rozpore s platnými právnymi predpismi,
tento rozsudok ako exekučný titul neuznal, pričom svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom

odôvodnil. Exekučný súd dňa 19.10.2010 uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol. Za tejto
situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty. Žalobca
v písomnom stanovisku uvádza minimálne niekoľko urgencií vo veci vydania poverenia, ktoré sa v
exekučných spisoch nenachádzajú a nekorešponduje ani údaj o dobe omeškania uvádzaný žalobcom v
žalobe (248 dní) s exekučným spisom, navyše sú z obdobia, keď ani nebolo začaté exekučné konanie,

preto súd jeho údaje vyhodnotil ako nesprávne, zavádzajúce, ktoré sú dôkazom toho, že žalobca ako
oprávnený nemal o veci dostatočný prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej
majetkovej škode či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Skutočnosť, že súd
teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných
právnychpredpisovadostupnejsúdnejjudikatúrytakNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,Ústavného

súdu Slovenskej republiky a stanovísk Súdneho dvora (ES), a tiež skutočnosť, že o žiadosti o udelenie
poverenia rozhodol po takmer troch mesiacoch (keďže v danom prípade neplatila 15-dňová lehota),
nemôže mať za následok jeho nesprávny úradný postup v tomto konaní a následne nárok žalobcu
na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti
súd dospel k záveru, že exekučný súd sa žiadneho nesprávneho úradného postupu nedopustil, z

ktorého dôvodu žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s prípadným prieťahom v danej veci sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila
sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre
ľudské práva. Aj keď žaloba bola podaná v roku 2012, súd bol toho názoru, že predmetné ustanovenie
možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania.
Z uvedených dôvodov súd preto konštatoval, že v danej exekučnej veci vedenej Okresným súdom
Levice sp.zn. 9Er/458/2010 nezistil žiadny nesprávny úradným postup, zakladajúci nárok na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobcu.V danej veci žalovaný namietal zmätočnosť žaloby žalobcu s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 1
Občianskehosúdnehoporiadku(zákončíslo99/1963Zb.vzneníneskoršíchpredpisov,ďalejlen"OSP"),
ktorú námietku súd vyhodnotil ako účelovú, keď dospel k záveru, že žaloba spĺňa náležitosti v zmysle §

43 OSP a zákona číslo 514/2003 Z.z.. Ďalej žalovaný namietal predčasnosť podanej žaloby, súd preto
skúmal, či žalobca podal žalovanému návrh v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona a z písomného
vyjadrenia žalovaného zistil, že tento bol podaný dňa 25.09.2012 (zo spisu Okresného súdu Nitra Spr
1001/12 vyplýva, že návrh na predbežné prerokovanie podal žalobca žalovanému dňa 25.09.2012).
Žalobca podal súdu žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy dňa 28.09.2012. V čase

podania žaloby súdu šesťmesačná zákonná lehota ešte neuplynula, avšak v čase rozhodovania súdu,
táto lehota už uplynula a žalovaný návrhu žalobcu v rámci predbežného prerokovania nevyhovel.
Súd preto žalobu za predčasne podanú nepovažoval a vo veci rozhodol. Ďalej žalovaný v písomnom
vyjadrení vzniesol námietku premlčania dôvodiac, že lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia
lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to, exekučné konanie bolo začaté

v roku 2010 (dňa 16.07.2010) (správne malo byť 27.05.2010) a žalobca sa predbežného prerokovania
domáhal v roku 2012 (dňa 25.09.2012), predmetný nárok žalobcu na náhradu škody, súd nepovažoval
za premlčaný, keďže podľa § 19 ods. 1 zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade sa žalobca dozvedel o tom, že súd zamietol
žiadosť o udelenie poverenia dňa 27.10.2010 doručením uznesenia, ktorý deň by mohol byť považovaný

za deň, kedy sa dozvedel o škode a od tohto dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynie
dňa 16.10.2013. Z tohto dôvodu námietku premlčania vznesenú žalovaným, súd neakceptoval.
V danej veci sa žalobca domáha náhrady tak majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Nevyhnutnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon resp. škodová udalosť, vznik škody,
príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom

škody, zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je
podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). V danej veci žalobca súdu nepredložil
žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody 125 eur, keď síce zdôvodnil z akých položiek táto škoda
pozostáva, avšak žiadny dôkaz v tomto smere súdu nepredložil. Iba samotné tvrdenie žalobcu o
existencii vyššie uvedenej škody nie je možné považovať za preukázanú existenciu výšky škody.

Súd vyčíslenú výšku škody vynaloženú na správu pohľadávky, ako aj výšku škody na udržiavanie a
správu informačného systému považoval za účelovú, nepreukázanú. Je nesporné, že žalobca žiadnym
spôsobom žalovanú výšku hmotnej škody súdu nepreukázal. Taktiež žalobca, na ktorom je preukázanie
existencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním žalovaného, túto žiadnym spôsobom
nepreukázal, čím sa dostal do dôkaznej núdze. Súd nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom škody

a postupom exekučného súdu, ktorý žiadosť o udelenie poverenia zamietol po troch mesiacoch z
dôvodu, že ani v prípade, ak by súd bol rozhodol bezodkladne (na nasledujúci deň), by hmotná škoda
žalobcovi nevznikla. Rozhodnutie exekučného súdu po troch mesiacoch žalobcovi nezmarilo vykonanie
krokov smerujúcich k náhrade exekučného titulu. Aj keď v prípade nesprávneho úradného postupu
ide o objektívnu zodpovednosť, je nevyhnutné preukázať konkrétnu skutočnosť, zakladajúcu túto

zodpovednosť štátu za vznik škody. V danom prípade žiadna takáto skutočnosť žalobcom preukázaná
nebola. K uplatnenej nemajetkovej ujme súd poznamenal, že táto bola uplatnená neopodstatnene,
nakoľko súd skonštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nedošlo, teda
nedošlokporušeniuzákladnéhoprávanasúdnuochranu,nedošlokvnútornýmzásahomdospoločnosti,
kovplyvňovaniupodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,porušeniuprávžalobcu,stratelegitímnych

očakávaní, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky tak, ako to žalobca sám v podanej žalobe tvrdí, pričom toto svoje tvrdenie
žiadnym spôsobom nepreukázal a vykonaným dokazovaním bolo zistené a preukázané, že k týmto jeho
tvrdeniam zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru, že na
strane žalovaného, konajúceho cestou exekučného súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,

vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený
právny základ a to zodpovednosť žalovaného za uplatňovanú ujmu. S poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti, súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko
si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie. Odôvodnil ho
tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Namietal, že súd rozhodol v merite vecina základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu

pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č.
412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej

neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a

akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,

ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol,
žedohovorzaväzujezmluvnéštáty,abyorganizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez

prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 213 odsek 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého
stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná

ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu

za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi

predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov

nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávaniemôžebyťodročenéibazdôležitéhodôvodu.Súdprvéhostupňapretopostupovalsprávne,
keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného, ktorý

svoju neúčasť ospravedlnil.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci. Ako vyplýva z obsahu
súdneho spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/458/2010, exekučné konanie v predmetnej veci
začalo dňa 27.05.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr.

Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla Okresnému súdu Levice
dňa 16.07.2010. Exekučným titulom v predmetnej veci bol rozhodcovský rozsudok zo dňa 01.12.2009
sp.zn. SR 20735/09. Dňa 06.09.2010 súd vyzval oprávneného cestou jeho právneho zástupcu o
doloženiedokladov.Oprávnenýsúdupodalpísomnosťoznačenúakosťažnosťapodnetnapreskúmaniezákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní zo dňa 30.08.2010. Rozhodnutím zo dňa 19.10.2010, č.k.
9Er/458/2010-14 exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, podanú na Okresnom súde Levice dňa 16.07.2010. Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 11.11.2010. Voči tomuto uzneseniu oprávnený podal odvolanie, ktoré však
následne vzal späť. Krajský súd v Nitre preto uznesením č.k. 15CoE/99/2012-40 zo dňa 28.06.2012
zastavil odvolacie konanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú
lehotu, o ktorej žalobca tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie
súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri

zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým
rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade
by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie
poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v
určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd

v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný
rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný
titul vlastnému skúmaniu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia § 44 odsek 2
Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale iba na vydanie

poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, respektíve v primeranej lehote,
a teda k stavu právnej neistoty a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť, v

plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou je potrebné
uviesť, že čo sa týka citácie ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci súdom prvého stupňa, v znení účinnom do 01.01.2013, ako aj

v znení účinnom od 01.01.2013 je potrebné poznamenať, že uvedenou novelou bola v predmetnom
ustanovení pridaná iba časť za bodkočiarkou, netýkajúca sa predmetnej problematiky. Ustanovenie
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
súd prvého stupňa citoval v správnom znení, teda v znení účinnom do 01.01.2013, ako ho aj na
daný skutkový stav správne aplikoval. Uvedené preto nemá žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,

znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne
upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.