Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. február 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/33/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117214096
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117214096.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr.SilvieHýbelovejaMgr.FedoraBenku,vprávnejvecižalobcu:C.T.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytom
Y. XX/XX, X., právne zastúpeného: Advokátska kancelária Prachová & Partners, s.r.o., Miletičova 21,
Bratislava, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava,
právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16,
Bratislava, o zaplatenie 593,76 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp.zn.
11Csp/123/2017-83, zo dňa 07. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 593,76 eura a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% (výrok II.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, § 451
ods. 1 a 2, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, ust. § 497 a 499 Obchodného zákonníka, ust. § 1 ods.

2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2 písm. f), písm. j) a písm. k) ako aj § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, a ust. § 2 písm. u) a písm. r), § 4 ods. 8 a § 7 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, vecne súd dôvodil, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 593,76
eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný získal plnením na základe Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500112024 zo dňa 22.04.2015, ktorá je bezúročná a bez
poplatkov. Žalovaný nárok neuznával, majúc za to, že nespadá pod spotrebiteľský právny režim, navyše
zmluva obsahuje všetky zákonom vyžadované obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Súd z

vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzavreli dňa 22.04.2015
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500112024, Dohodu o poskytovaní služieb
č. 8500112024 a Rozhodcovskú zmluvu č. 8500112024. Na základe zmluvy o revolvingovom úvere
žalovaný poskytol žalobcovi revolvingový úver vo výške 1.500,- eur pri ročnej úrokovej sadzbe 17,77%
a žalobca sa zaviazal splácať ho v mesačných splátkach (vrátane úrokov) vo výške 53,08 eura a v
prípade uzavretia Dohody o poskytovaní služieb v mesačných splátkach vo výške 87,24 eura, pri počte
splátok 36. Žalobcovi bola na základe zmluvy vyplatená suma 1.500 eur, žalobca zaplatil žalovanému

celkom sumu 2.093,76 eura. Súd posúdil právny vzťah medzi stranami ako spotrebiteľský, na ktorý treba
aplikovať okrem príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), aj právne predpisy
týkajúce sa spotrebiteľských vzťahov (§ 52 a nasl. OZ a zákona č. 129/2010 Z.z.), keďže žalovaný
pri uzatváraní zmlúv vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalobca vystupovalako spotrebiteľ. Zmluva teda musí obsahovať náležitosti ustanovené pre takéto zmluvy v § 9 ods. 2
ZoSÚ. Preskúmaním jej obsahových náležitostí súd zistil, že neobsahuje v rozpore s ustanovením §
9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pretože lehota splatnosti

je určená iba počtom splátok, hoci toto ustanovenie vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej
splatnosti úveru, ku ktorému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia,
ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.
Dátum splatnosti poslednej splátky úveru bol žalovaným uvedený až v listine pod názvom Oznámenie
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 22.04.2015, ktoré oznámenie však žalobca neprijal písomnou

formou, a preto ho nemožno považovať za písomnou formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom
úvere. Rovnako chýba v zmluve aj náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a síce výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky
53,08 eura, resp. 87,24 eura, bez bližšej špecifikácie. Účelom náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k) ZoSÚ je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok
a ďalšie poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou

naložené a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa. Uvedené údaje zmluva
neobsahuje. Chýba aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, a síce údaj o celkovej čiastke, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, keďže tento údaj je uvedený vo výške 2.060,88 eura, čo ale nezodpovedá
údaju o celkovej čiastke v prípade uzavretej Dohody o poskytovaní služieb (87,24 eura x 36 = 3.140,64
eura), a preto tento údaj nie je možné považovať za v zmluve uvedený. Pokiaľ ide o výšku RPMN,

zmluva neobsahuje ani základnú obsahovú náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, a
to ročnú percentuálnu mieru nákladov, nakoľko táto je v časti 5. uvedená iba ako predpokladaná. Presná
výška RPMN je uvedená až v časti 6. - údaje o schválenom revolvingovom úvere, ktoré schválenie
však žalobca neprijal písomnou formou, preto ho nemožno považovať za písomnou formou uzatvorenú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným žalobcovi preto treba v

zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považovať za bezúročný a bez poplatkov, teda žalovaný
mal nárok iba na vrátenie poskytnutej sumy úveru.

3. Pokiaľ ide o Dohodu o poskytovaní služieb č. 8500112024, v bode 7.1 dohody sa dlžník zaväzuje, že
za uzavretie Dohody zaplatí veriteľovi mesačne odplatu vo výške 2,53 % zo sumy schváleného úveru

zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Neuvádza sa, aký počet mesiacov sa táto odplata
má platiť ( toto nie je jednoznačne uvedené ani v bode 10. dohody) a teda nie je zrejmá ani konečná
výška odplaty. Dojednanie o výške odplaty je z dôvodu neurčitosti s poukazom na § 37 ods. 1 OZ
absolútne neplatné. Súd uvádza, že ak by aj celková výška odplata 1.229,76 eura bola uvedená priamo
v dohode, nešlo by o platné dojednanie, a to pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Dohodou

o poskytovaní služieb (ktorá bola jednoznačne uzatváraná v súvislosti so zmluvou o revolvingovom
úvere), sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobcovi služby ako je informácia o zostávajúcich záväzkoch,
o prijatí platby, odklad splatnosti splátok, informácia pred splatnosťou splátky, vyhotovenie a zaslanie
kópie dokumentácie, zmena zmluvy na podnet klienta, prepárovanie platieb na príslušnú zmluvu,
druhá upomienka zdarma, podpora call centra a osobné stretnutie s viazaným finančným agentom.

Odplata vo výške 1.229,76 eura pritom viac ako dvojnásobne prevyšuje výšku odplaty za spotrebiteľský
úver v sume 560,88 eura (2.060,88 eura ako celková čiastka na zaplatenie mínus 1.500 eur ako
suma úveru) a zároveň predstavuje viac ako 86% z poskytnutej istiny úveru. Touto odplatou sa teda
dojednaná odplata za úver vo výške 560,88 eura navyšuje o sumu 1.229,76 eura, teda o viac ako
100%. Nakoľko Dohoda o poskytovaní služieb je právnym úkonom, ktorý bezprostredne nadväzuje

na spotrebiteľskú zmluvu, aj na tento právny úkon je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Súd mal za to, že pri uzatváraní Dohody o poskytovaní
služieb formou predtlačeného formulára došlo k nekalej obchodnej praktike. Žalovaný porušil odbornú
starostlivosť vo vzťahu k spotrebiteľovi, pretože nekonal na úrovni osobitnej starostlivosti, ktorú možno
rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, a ktorá by zodpovedala čestnej

obchodnej praxi. Zároveň použitím obchodnej praktiky došlo k podstatnému narušeniu ekonomického
správania žalobcu ako priemerného spotrebiteľa, nakoľko obchodná praktika bola žalovaným využitá
na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak
neurobil. Je nepochybné, že žalovaný tým, že nevysvetlil žalobcovi všetky dôsledky podpísania zmluvy
o poskytovaní služieb z jeho strany (najmä navýšenie celkovej sumy odplaty o viac ako 100%), narušil

ekonomické správanie žalobcu ako spotrebiteľa, v dôsledku ktorého urobil rozhodnutie, ktoré by ako
informovaný spotrebiteľ inak neurobil. Niet dôvodu predpokladať, že ak by spotrebiteľ disponoval zo
strany žalovaného potrebnými informáciami, rozhodol by sa podpísať uvedenú dohodu o poskytovaní
služieb, keď za takto zvýšenú odplatu nemal dostať adekvátne protiplnenie a služby pre žalobcu bolibežnými službami, ktoré poskytujú banky i nebankové subjekty, a ktoré by mala pokrývať odplata za
úver. Navyše výška odplaty za uvedené služby je úplne neprimeraná tomu, že tieto služby ani nemusia
byť poskytované pravidelne, resp. nemusia byť za trvania úverového vzťahu poskytnuté vôbec. Konanie

žalovaného, ktorým si pri podpisovaní Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu nekalou
obchodnou praktikou zabezpečil zo strany žalobcu aj podpísanie predmetnej Dohody súd vyhodnotil ako
špekulatívne konanie majúce za cieľ zabezpečiť si viac ako dvojnásobnú odplatu z poskytnutého úveru,
bez toho, aby podpísanie druhej zmluvy malo prospech aj pre spotrebiteľa a ide zároveň o obchádzanie
zákona, keď náklad na odplatu z dohody nie je zahrnutý do celkovej odplaty, a tým ani do informácie o

RPMN, pritom Dohoda o poskytovaní služieb je zmluvou závislou od zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
a preto by mala byť RPMN vypočítaná z oboch zmlúv. Súd preto vyhodnotil predmetnú Dohodu o za
priečiacu sa dobrým mravom a obchádzajúcu zákon, preto v zmysle § 39 OZ za absolútne neplatnú,
a teda nespôsobujúcu žiadne právne účinky. Nešlo tu pritom o samostatné dojednanie o právach a
povinnostiach zmluvných strán, ako tvrdil žalovaný, pretože bez uzavretia Zmluvy o spotrebiteľskom
úvererevolvingovéhotypustrácauvedenádohodaakýkoľvekvýznam.SúdnazaplateniedlhuzoZmluvy

o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu zohľadnil všetky platby žalobcu v celkovej sume 2.093,76
eura, nakoľko považoval Dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 22.04.2015 za absolútne neplatný právny
úkon podľa § 39 OZ a mal za to, že žalobca na túto zmluvu neplnil, ale plnil na zmluvu o spotrebiteľskom
úvere. Ak potom žalobca čerpal úver vo výške 1.500,- eur a na tento zaplatil sumu 2.093,76 eur,
žalovaný sa bezdôvodne obohatil o 593,76 eur, nakoľko mu žalobca plnil bez právneho dôvodu, keďže

pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a neplatnosť dohody o poskytovaní služieb nebol povinný
plniť žalovanému viac ako sumu vyčerpaného úveru. Preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Nakoľko
žalovaný v konaní najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patril, nenamietal, že by sa spor
mal prejednať v rozhodcovskom konaní, preto súd uvedené neskúmal (§ 5 ods. 1 a 2 CSP) a tiež s
prihliadnutím na to, že na rozhodnutie súdu by záver o platnosti alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy

nemal žiaden vplyv, súd sa platnosťou rozhodcovskej zmluvy s poukazom na princíp hospodárnosti
konania nezaoberal. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu účelne
vynaložených trov celého konania v rozsahu 100%.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to v celom rozsahu. Dôvodil,
že názor súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je nesprávny (pre nedostatok
náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) a písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.), keď súd nevykladal znenie
zákona č. 129/2010 Z.z. v súlade s ustanoveniami smernice 2008/48/ES. Prípadná úvaha o tom, že
ustanovenia smernice sa na toto konanie nevzťahujú a súd ich nemá zohľadniť, je nesprávna ako

vyplýva z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01). Požiadavka výkladu
vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo systému zmluvy, ktorá tým umožňuje
vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva spoločenstva
pri rozhodovaní o spore. Táto zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva
formulovaná v práve Spoločenstva sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na

prebratiesmernice,neobmedzujesavšakibanavýkladtýchtoustanoveníalevyžaduje,abyvnútroštátny
súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom,
ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici. V zmysle záverov Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15
sa požiadavka na jednotlivé náležitosti uvádzané v zmluve o spotrebiteľskom úvere a následok jej
nedodržania spočívajúci v bezúročnosti má chápať tak, že tento následok nastáva iba v prípade, ak

neuvedenie náležitosti neumožňuje posúdiť spotrebiteľovi rozsah svojho záväzku. Uvádzanie „výšky,
počtu a termínov splatnosti splátok“ neznamená ich rozčlenenie na časť istinu, časť úrok a časť iné
poplatky. Rozhodol tak nielen Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15, a jeho názor prevzala napr. aj Národná
banka Slovenska, ktorá je toho názoru, že pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods.
2 písm. l) hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, bude NBS pri

vybavovaní podaní spotrebiteľov, výkone dohľadu a vedení prvostupňových konaní uplatňovať výklad,
v zmysle ktorého sa týmto neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej
položke osobitne, ale ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.
Prístup súdov, podľa ktorých niekedy názor Súdneho dvora EÚ vyslovený v uvedenom rozhodnutí
určité ústavné orgány akceptujú a iné rozhodujú tak, akoby ani vyslovený nebol, je popretím princípov

právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania. Smernica č. 2008/48/ES o zmluve o spotrebiteľskom
úvere je v právnom poriadku SR implementovaná dnes platným zákonom č. 129/2010 Z.z. Článok
22 tejto smernice uvádza, že keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské
štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú odustanovení tejto smernice. Odvolateľ ďalej uviedol, že ak sa členský štát v rámci vnútroštátnej úpravy
implementácie odchýli od smernice, prichádza do úvahy nie priamy účinok smernice ale nepriamy (tzv.
súladný alebo eurokonformný), ktorého podstata spočíva v tom, že súd členského štátu má povinnosť

vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou. Výklad ( podaný Súdnym dvorom EU) ustanovenia
článku 10 ods. 2 písm. h) smernice č. 2008/48/ES, ktorému by vo vnútroštátnom právnom poriadku SR
malo zodpovedať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch znie, že za týchto
okolností je potrebné odpovedať na 3. a 4. otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa
má vykladať v tom zmysle, že nie nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok

spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Odvolateľ tiež poukazuje na novelu zákona
č. 129/2010 Z.z. schválenú dňa 12.10.2017, ktorou v § 9 ods. 2 písm. i) sa slová „a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“ čo tiež potvrdzuje, že závery
súdu o rozčleňovaní splátky sú nedôvodné a nesprávne. Skutočným dôvodom uvedenej zmeny je práve
zosúladenie zákona so smernicou a rešpektovanie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15.

V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej
úverovej zmluve je to, aby bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval,
že zmluva má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo
nutné uvádzať termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať
si tzv. amortizačnú tabuľku by nemala žiadny význam (§ 9 ods. 5). Žalovaný tiež napáda závery súdu

o neuvedení termínu konečnej splatnosti. V danom prípade je časť zmluvy tvorená aj odkazom na
obchodné podmienky, ktoré boli zmluvným stranám známe alebo k návrhu priložené, pričom takýto
postup výslovne právny poriadok predpokladá. Obsah zmluvy teda tvoria aj Zmluvné dojednania,
ktoré sú v zmysle článku 13 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy o
revolvingovom úvere. Zmluvné dojednania teda nepredstavujú samostatný dokument oddelený od

zmluvyorevolvingovomúverealejejtechnickúsúčasť.Zčlánku4ods.4.5zmluvnýchdojednanívyplýva,
že úver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového kalendára, s ktorým bude dlžník
oboznámený. Deň splatnosti poslednej splátky úveru resp. revolvingu podľa posledného splátkového
kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v
oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavka vyplývajúca z predmetného

zákonného ustanovenia. Termín konečnej splatnosti nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu,
pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie „dátum“, pričom zo zákona je zrejmé, že pojem
„termín“ a pojem „dátum“ nie sú používané v zákone ako synonymá. Termín konečnej splatnosti ako
obligatórnanáležitosťzmluvyospotrebiteľskomúvereplníinformačnúfunkciuvovzťahukspotrebiteľovi.
Určenie konečnej splatnosti úveru je v zmluve uvedené dvomi spôsobmi a to určením podľa dátumu

splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok a tiež spôsobom vyplývajúcim z
článku 4 ods. 4. 5 Zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v
oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Podporne sa žalovaný odvoláva
aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 kde Súdny dvor uviedol, že ohľadom splatnosti
splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky

zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Záver súdu
spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu konečnej splatnosti odporuje tiež smernici 2008/48/
ES, keďže neuvedenie termínu konečnej splatnosti nie je spôsobilé spochybniť možnosť dlžníka posúdiť
rozsah svojho záväzku v zmysle zmluvy. Tieto závery potvrdzuje aj zmena v právnej úprave v zákone
č. 129/2010 Z.z., keď zákonom, ktorým sa okrem iného novelizuje zákon č. 129/2010 Z.z., sa v § 9

ods. 2 písm. d) vypúšťajú slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Z uvedeného je
zrejmé, že požiadavka na uvádzanie termínu konečnej splatnosti je požiadavkou nad rámec smernice
a z jej absenciou nie je možné spájať následok v podobe bezúročnosti úveru. Súdom uvádzané dôvody
bezúročnosti úveru odporujú zákonu, ustanoveniam smernice 2008/48/ES a rozhodnutiu Súdneho dvora
EÚ vo veci C-42/15. Žalovaný tiež napáda závery súdu aj týkajúce sa vzťahu Dohody o poskytovaní

služieb a Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu. Súd nesprávne posudzuje tento vzťah
a spája aj plnenia podľa týchto zmlúv. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je základnom zmluvou, ktorá
upravuje poskytnutie úverovej služby. Naproti tomu Dohoda o poskytovaní služieb je doplnkovou a
dobrovoľnou službou, ktorá môže ale nemusí vzniknúť. Práve z jej doplnkového charakteru vyplýva, že
sama osebe vznikať nebude, ale ak dlžník uzavrel základnú úverovú zmluvu, potom sa môže rozhodnúť

o jej uzavretí. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca nechcel uzavrieť Dohodu o poskytovaní
služieb a ani to, prečo by ju uzatváral, ak by ju uzavrieť nechcel. Závery súdu ohľadne Dohody o
poskytovaní služieb nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu, súd prekročil svoju právomoc, pretože
do jeho kompetencie nepatrí nahrádzať ani vôľu zmluvnej strany, ani jej pohnútky súvisiace s uzavretímzmluvy. Na základe uvedeného žalovaný je toho názoru, že sú tu dôvody na podanie odvolania podľa §
365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom
a vec nesprávne posúdil po právnej stránke. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobu zamietol

a žalovanému priznal právo na náhradu trov tak prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v rozsahu
100%.

5. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 11Csp/123/2017 bolo vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 593,76 eur. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie
správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý žalobe v celom rozsahu vyhovel, posúdiac
úver vyplývajúci zo zmluvy č. 8500112024 zo dňa 22.04.2015, uzavretej medzi stranami sporu ako
bezúročný a bez poplatkov a Dohodu o poskytovaní služieb ako závislú od zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, a zároveň absolútne neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi.

8. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu pre
rozhodnutie vo veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného
nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a dospel k správnym

právnym záverom, pričom aj odvolací súd po preskúmaní predložených listinných dôkazov musel
dospieť k rovnakým záverom ako prvoinštančný súd a síce, že úver v tomto prípade bol bezúročný a
bez poplatkov. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od záverov súdu prvej
inštancie o tom, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu o sumu 593,76 eura, nakoľko
titulom poskytnutých splátok z predmetnej revolvingovej zmluvy uhradil žalovanému viac ako mu patrilo.

9. K jednotlivým námietkam obsiahnutým v odvolaní žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

10. Vzťahy strán sporu vyplývajúce tak zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č.
8500112024 ako aj z Dohody o poskytovaní služieb sú aj podľa názoru súdu odvolacieho nepochybne

vzťahmi spotrebiteľského charakteru, keďže tieto spĺňali definičné znaky spotrebiteľských zmlúv a ich
subjektov. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď posudzoval, či úverová zmluva obsahuje
všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase jej uzavretia.

11. Súd prvej inštancie založil svoj záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru na absencii viacerých
náležitostí v úverovej zmluve a to konkrétne podľa § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona ( údaj o dobe
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru), podľa
§ 9 písm. j) ( údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere;

uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov) a podľa § 9
písm. k) ( údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia).

12. Pokiaľ ide o náležitosť ustanovenú v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v relevantnom znení), jej účelom
je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie
poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne
určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a
ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalovaného. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej

splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami
„suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru,
majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným
poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahusplácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením
percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky),
prípadne mechanizmus spôsobu (pravidiel) jej zmeny. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť

istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky.
Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci,
je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava
priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je založená na prednostnom splácaní istiny a až následne
úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods. 2 O. z.. Na rozdiel od tejto úpravy ObZ upravuje

započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, tak o tom,
aká časť sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov, poplatkov, má spotrebiteľ vedomosť od
počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke
istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v
zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť úroky z úveru ako odmenu veriteľa, je
treba konštatovať kvalifikovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o spôsobe splácania istiny a úrokov nie
je veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy).

13. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a

o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) do slovenského právneho
poriadku, pričom ide o jej úplnú harmonizáciu. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má
zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.

14. ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia
splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil,
že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok

smernicevzásadevylúčený.Vnútroštátnesúdysúsícepovinnévykladaťnárodnéprávovosvetleznenia
a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže
nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).

15. Žalobca hoci správne poukázal na skutočnosť, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné

ustanovenia od smernice, teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku
10 ods. 2 smernice. ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj
teleologický výklad preto neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo
splátka úveru zahŕňa (odlišný záver vyplýva z uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017). Rovnako tak
eurokonformným výkladom nemožno preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, ku ktorej došlo zosúladením

smernice a vnútroštátnej úpravy zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.
z. Z podnetu Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR k
predmetnej spornej otázke je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie

splátky, bola podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít sp. zn. 7Cdo 128/2016, 7 Sžo 61/2015.
Až uznesením NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 došlo k vyjadreniu odlišného právneho názoru v danej
otázke s argumentáciou, že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa a
preto eurokonformným výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky nepožaduje. S
poukazom na článok 2 CSP, vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie § 220 ods. 3

CSP, odklon od posledného, a to odlišného rozhodnutia NS SR, odvolací súd zdôvodňuje nasledovne:

16. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zmluva o úvere obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

17. Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZS (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v zneníneskorších predpisov) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

18. Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet
Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu
smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva
o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú

splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.

19. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo
transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/
bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku

priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné
poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ
započíta na zaplatenie istiny a v akej výške na úroky a ostatné poplatky).

20. Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia,

a.s. proti Kláre Bíróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy,
konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili
povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2
smernice.

21. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže
zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice, následne (po označenom
rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č.
279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení

oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu
ustanovenia§9ods.2písm.i/(pôvodnek/)zákonaZoSÚ,súčinnosťouod1.mája2018.Termín„splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy
k tomuto novelizovanému zneniu zákona, vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z
dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad

rámec podmienok stanovených smernicou.

22. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy
zákonom ZS, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k

zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a
o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky
poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo
rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v

akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje.
Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej
správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ)

je daná potreba legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice.

23. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a
po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove
na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

24. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2
§ 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plneniedlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky,
pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).

25. Ako je už vyššie uvedené spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť)
požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká
na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby
veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká
na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 ObZ).

26. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky
mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a
pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť
veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom (aby veriteľ

svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť
sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov), teda poznanie pravidiel, podľa
ktorých veriteľ postupuje (uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu
rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľov

o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, ako dôležité
právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom nebolo možné
preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho
vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec smernice).

27. Konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je možno riešiť priznaním priameho účinku tejto smernice,
ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy účinok medzi jednotlivcami je vylúčený. Ani dostupnými
interpretačnými metódami však nebolo možné poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu (napriek
povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku 288 ZfEÚ, Zmluva o fungovaní Európskej únie,

Úradný vestník 2012/C 326/01 ). V posudzovanej veci by sa nejednalo o interpretačnú metódu contra
verba legis („kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje
uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová zákona ustupujú do úzadia“), ale
o výklad contra legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného ustanovenia, t. j. k povinnosti
neaplikovať ho. Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z článku 1 ods.

1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), vzhľadom na
jednoznačnosť úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej správy, teda účel právnej normy, ako
aj jeho explicitné vyjadrenie v legislatívnom texte.

28. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011), že

nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy
uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu (porov. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 179/2013).

29. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický význam.
Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade informovania
veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe

zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri
konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. ZoSÚ
tiež stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt,
pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve.
Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že

tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú, rovnako tak predpokladá informovanie
spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl. 19 ods. 2,čl. 10 ods. 1 písm. j/, príloha II., 2
porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).30. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru,
vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľa o nákladovosti
úveru, so zámerom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej

zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah
(§ 9 ods. 3, 5 ZoSÚ) sa vzťahuje na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať
rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípade
ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje
naplnenie aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m/ ZoSÚ (súhrnný prehľad,

ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných
poplatkov). Uvedené ustanovenie § 9 ods. 2 písm. m/, ako aj ustanovenie § 9 ods. 3, 5 ZoSÚ, sa
týkajú (ne)existencie dohody o amortizácii, avšak bez vylúčenia nutnosti oboznámenia spotrebiteľa s
rozpisom jednotlivej splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pokiaľ by sa rozčlenenie splátok malo meniť,
tak z hľadiska zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ má právo poznať podmienky
takejto zmeny. Argument poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy, pri naplnení

požiadavky rozčlenenia splátok, nebol náležitý, keďže v prípade zmeny pomeru rozčlenenia splátky
postačovalo vyjadrenie mechanizmu zmeny, v súvislosti s jednotlivými časovými obdobiami, v priebehu
splácania úveru.

31. Argumentácia odvolateľa v tejto otázke preto neobstojí. Okrem uvedeného nedostatku prvoinštančný

súd správne konštatoval aj absenciu ďalšej náležitosti a to konečnej splatnosti úveru. V predloženej
úverovej zmluve nepochybne nie je uvedený termín splatnosti splátky (žiadny konkrétne určený deň
splatnosti splátky) a rovnako nie je dostatočne zadefinovaná konečná splatnosť úveru. V zmluve sa
uvádza „splatnosť úveru ( počet splátok) 36“, čo bezpochyby nezodpovedá dikcii ustanovenia § 9 ods. 2
písm.f)zákonač.129/2010Z.z.Uvedenénedostatkynemožnoobhájiť anitvrdenímžalovaného,žetieto

náležitosti zmluvy (údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru) sú uvedené v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, pretože toto
oznámenie podpisuje len žalovaný ako veriteľ a nie sú tak súčasťou samotnej zmluvy o revolvingovom
úvere. Oznámenie v tomto rozsahu nie je možné považovať za zmluvu, podpísanú obidvomi stranami,
a preto uvedená zmluva nespĺňa písomnú formu tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 1 citovaného zákona.

Údaj o termíne konečnej splatnosti nie je súčasťou zmluvy, ale je obsiahnutý iba v dokumente, ktorým
veriteľ jednostranne informuje dlžníka o schválení úveru a určuje mu podmienky splácania v zmysle
dátumu splatnosti prvej a poslednej splátky a periodicity splácania. Tieto údaje nemožno považovať za
zmluvne dojednané.

32. Pokiaľ ide o výhradu odvolateľa týkajúcu sa posúdenia charakteru Dohody o poskytovaní služieb,
odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o tom, že táto je závislá na úverovej zmluve.
Dohoda o poskytovaní služieb č. 8500112024 je síce zhotovená ako samostatný dokument, ale jej
súvis so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500112024 vyplýva nielen z ich
zhodného čísla, ale aj z dojednania výšky mesačnej odplaty za poskytované služby percentom zo sumy

schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru, z uvedenia pravidelných mesačných
splátok spolu so splátkami úveru a úrokov za úver v každom oznámení veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi aj v tom, že doba poskytovania služieb zodpovedá najdlhšie dobe určenej dátumom splatnosti
poslednej splátky úveru. Aj keď Dohoda bola uzavretá na samostatnej listine ako samostatný právny
úkon, to ešte neodôvodňuje záver tvrdený odvolateľom, že bola individuálne dohodnutá a svedčí o

slobodnej vôli dlžníka pristúpiť na takéto osobitné zmluvné podmienky. Dohoda má povahu formulára
podobného tomu, prostredníctvom ktorého uzavreli strany aj úverovú zmluvu, pričom žalobcovi ako
dlžníkovi bola predložená žalovaným na podpis spolu so zmluvou o revolvingovom úvere. Nie je zrejmé,
či dlžník pochopil jej význam a zmysel ponúkaných služieb, ktoré úzko a bezprostredne súvisia so
zmluvou o revolvingovom úvere a či dlžníkovi boli zo strany veriteľa poskytnuté dostatočne jasné a

zrozumiteľné informácie o jej obsahu. Vzhľadom na obsah Dohody a neprimerane vysokú odplatu,
možno mať o tom dôvodné pochybnosti. Tvrdenie žalovaného, že ak by dlžník nemal záujem o podpis
takéhoto dokumentu, nemusel ho podpísať, je arbitrárne. Aj odvolací súd považoval za nekaloobchodnú
praktiku takéto konanie žalovaného, ktorým si pri podpisovaní Zmluvy o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu zabezpečil podpísanie aj predmetnej Dohody dlžníkom s cieľom získať viac ako

dvojnásobnú odplatu z poskytnutého úveru bez toho, aby odplata z Dohody bola zahrnutá do celkovej
odplaty úveru, a tým do informácie o RPMN, preto správne vyhodnotil Dohodu v zmysle § 39 OZ ako
neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi a obchádzajúcu zákon.33. Záveru okresného súdu, že žalovaný potom v zmluve o úvere tiež uviedol nesprávnu výšku RPMN
a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kedy mali byť uvedené všetky predpoklady použité na

výpočet RPMN v zmysle § 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, nemožno nič vytknúť.

34. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, za správny bolo treba považovať záver súdu prvej
inštancie o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, pričom odvolací súd pripomína, že už absencia
jedinej obligatórnej náležitosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. postačuje na

prijatie tohto záveru. Pokiaľ potom súd po zistení, že žalobca z poskytnutého úveru 1.500,- eur uhradil
žalovanému celkovo sumu 2.093,76 eur, žalobe vyhovel, jeho rozhodnutie je vecne správne. Odvolací
súd preto napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil a rovnako ho potvrdil i v časti náhrady
trov konania, keď prvoinštančný súd správne priznal žalobcovi ako úspešnej strane v spore nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

35. V odvolacom konaní plne úspešný žalobca má v zásade voči žalovanému v zmysle ustanovenia §
255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške,
avšak s prihliadnutím k skutočnosti, že žalobca bol v odvolacom konaní nečinný a žiadne trovy mu tak
nevznikli, odvolací súd vedený zásadou hospodárnosti konania s použitím Základných princípov čl. 4
ods.2CSPaplikovalnarozhodnutieonárokunanáhradutrovkonaniaprincípracionálnehozákonodarcu

a rozhodol podľa fiktívnej normy, vychádzajúc z toho, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní,
ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť tak, že sa jej nárok na náhradu trov nepriznáva.

36. Senát odvolacieho súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).