Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. marec 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/39/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717206241
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8717206241.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu M. P., nar.XX.XX.XXXX, bytom
R. XXX/XX, H., štátne občianstvo J. republika, proti žalovanému Home Credit Slovakia, a.s., Teplická
7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, práv. zast. Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA, s.r.o.,
so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, v konaní o určenie, že úverová zmluva je bezúročná a bez
poplatkovaourčenieneprijateľnýchzmluvnýchpodmienoksprísl.,oodvolanížalovanéhoprotirozsudku
Okresného súdu Poprad, č.k. 12Csp/99/2017-87 z 06.06.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol nasledovne:

I. Súd určuje, že Zmluva o hotovostnom úvere a zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa X.XX.XXXX uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov.

II. Súd určuje, že Dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 9.12.2014 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným
na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o hotovostnom úvere a zmluvy o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške
tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 9 ods. 1 - 10, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010Z.z., §
551 ods. 1, ods. 2, § 39, § 37 ods. 1, § 52 ods. 1, ods. 2, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 5a ods.
1 zák. č. 250/2007Z.z., § 137 CSP. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 09.12.2014 strany uzavreli pod č. XXXXXXXXXXXXXX zmluvu o
hotovostnom úvere a zmluvu o revolvingovom úvere, obsahom ktorej sú údaje týkajúce sa klienta a
pod bodom XX až XX je konštatované, že žalobcovi je poskytnutý bezúčelový úver vo výške 1.400,-eur pri výške mesačnej splátky 36,70 eur, termíne splatnosti splátok do 15-teho dňa v kalendárnom
mesiaci, ročnej úrokovej sadzbe 19,26 %, RPMN 21,2 %, priemernej hodnote RPMN 21,79 %, čiastke
splatnej spotrebiteľom 2.202,- eur v počte splátok 60 a termínu konečnej splatnosti 60 mesiacov po

poskytnutí úveru a to do 15-teho dňa v poslednom mesiaci. V bode 42 je konštatovaný poplatok za
službu (zahrnutý v splátke) 1,49 eur mesačne a pod bodom 44 poplatok za službu (zahrnutý v splátke)
1,49 eur mesačne. Žalobca svojim podpisom potvrdil, že pred uzavretím zmluvy prevzal formulár so
štandardnými európskymi informáciami a bolo mu poskytnuté náležité vysvetlenie. Pod bodom 47 je
konštatované poskytnutie bezúčelového revolvingového úveru žalobcovi s výškou úverového rámca

500,- eur, ročnou úrokovou sadzbou 26,28 % a i. K úveru sú definované jednotlivé poplatky a odmeny
vzťahujúce sa k úveru z karty. Žalobca podpísal potvrdenie o tom, že zároveň uzatvára zmluvu o
revolvingovom úvere. Dňa 09.12.2014 žalobca podpísal dohodu o zrážkach zo mzdy, podľa ktorej vyššie
uvedené zmluvné strany uzavreli uvedeného dňa úverovú zmluvu M. a dohodli sa, že ak sa ako klient
oneskorí so splácaním úveru z vyššie uvedenej zmluvy, spoločnosť je oprávnená požadovať, aby jeho
platca mzdy vykonával mesačnú zrážku zo mzdy a to: do doby uhradenia dlžných splátok úveru vo

výške 2-násobku pravidelnej mesačnej splátky stanovenej vo vyššie uvedenej úverovej zmluve, od doby
uhradenia dlžných splátok úveru vo výške pravidelnej mesačnej splátky stanovenej vo vyššie uvedenej
úverovej zmluve. Ak by výška zrážky bola vyššia než pripúšťajú platné právne predpisy, bude zrážka
vykonaná v maximálne možnej výške stanovenej platným právnym predpisom a i. V ďalšom bode je
konštatované,žeakmedzistranamibolauzatvorenáajzmluvaorevolvingovomúvere,stranysadohodli,

že túto dohodu uzatvárajú aj k zabezpečeniu úhrady záväzkov zo zmluvy o revolvingovom úvere, a
to v rovnakom rozsahu. Podpisom dohody klient vyhlásil, že si je vedomý dôsledkov jej uzatvorenia,
najmä toho, že na jej základe mu môže platca mzdy v prípade omeškania s úhradou splátok úveru
ponížiť jeho pohľadávku na výplatu mzdy a použiť ju na úhradu splátok úveru. Ďalej vyhlásil, že si je
vedomý toho, že uzatvorenie tejto dohody je dobrovoľné a bol poučený o možnosti ju neuzavrieť. Listom

zo dňa 24.04.2017 žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu o výplatu zrážok zo mzdy na základe
dohody o zrážkach zo mzdy a podpísanej úverovej zmluvy. Odosielateľ ďalej konštatuje, že klient porušil
podmienky splácania dlhu, jeho dlh predstavuje 90,40 eur. Vykonanie zrážky žiadal do doby zaplatenia
dlžnej čiastky vo výške 2-násobku mesačnej splátky, čo predstavuje 73,40 eur a po doplatení dlžnej
čiastky vo výške 1 mesačnej splátky, čo predstavuje 36,70 eur. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac

apríl 2017 na úhradu pôžičiek žalobcovi bola zrážaná čiastka 73,40 eur, 55,80 eur a 41,52 eur.

4. Súd mal preukázané, že žaloba je dôvodná. Žalobca sa žalobou domáhal svojho práva vyplývajúceho
zprávaspotrebiteľa,pretománaliehavýprávnyzáujemnaurčení,žejehoprávoboloporušené.Osvedčil
naliehavý právny záujem na podaní žaloby. Súd zohľadniac právne závery Najvyššieho súdu SR vo

svojom uznesení v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cdo 146/2017 však uvádza. Zmluvou o revolvingovom
úvere žalovaný vnútil konajúcej osobe - žalobcovi aj iný úkon, než iba ten, ktorý bol v sfére jeho
záujmu. Ako to vyplýva z predtlače zmluvy jednalo sa o hotovostný aj revolvingový úver. Z obsahu
zmluvy vyplýva, že v splátke mali byť zahrnuté poplatky uvedené v bode 42 a 44. zmluvy. Zmluva
však nedefinuje dôvod stanovenia týchto poplatkov. Samotné uvedenie iba výšky splátky celkovo 36,70

eur nezodpovedá zákonnej dikcii o povinnosti veriteľa, dodávateľa rozčleniť splátku na istinu, úroky
a poplatky. Zmluva vôbec neobsahuje ustanovenie, na základe ktorého sa určí ako budú úhrady na
jednotlivé položky priraďované. Pretože zmluva neobsahuje jednu z podstatných náležitostí, a to výšku,
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné zmluvu považovať za bezúročnú a bez
poplatkov. Za daného stavu je žalovaný povinný uhradiť iba istinu poskytnutých finančných prostriedkov.

Z rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod50). Súdny
dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať
výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol

výlučne výklad Smernice a nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z Žalovaný
odkázal na právny názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci
C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová. V uvedenej právnej veci Súdny dvor EÚ vo
svojej odpovedi na 5. a 6. otázku uviedol, že Článok 10ods.2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať
v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi

splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby
členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Súdny dvor EÚ vo svojom
rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesťvo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný
záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný,
nakoľkovtomtokonkrétnomprípadeideovnútroštátneprávo-Zákon,ktorýnadrámecsmernicezakotvil

prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie
ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka
zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy
musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon
o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak

splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, rozhodnutí krajských súdov /napr. KS TN 19Co 594/15 , KS BB 14Co 692/15/ v
zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok
istiny,splátokúrokovasplátokpoplatkov,inaksazmluvaospotrebiteľskomúverepovažujevzmysle§11
ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie

výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi
práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe
výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi
a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp.
Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy

poskytli Smernici priamy účinok. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriami účinok. V
zmysleustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEÚ,jerozsahamedzenepriamehoúčinkusmernícvyjadrený
jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný
výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade
vnútroštátneho Zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle

znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho
právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne
zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu
právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia
splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nie je možné priznať Smernici ani nepriamy

účinok. Jednalo by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Súd je preto názoru, že napriek
odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch
jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako
to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný
pri dodržaní zásad poctivého obchodného styku mal ponúknuť žalobcovi dôslednejšie vysvetlenie, aj

rizík vyplývajúcich z úverového vzťahu. Uvedený postup žalovaného sa dá kvalifikovať nekalá praktika,
ktorá v zmysle ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.93, ako aj ustanovenia § 52 OZ nemôže
požívať právnu ochranu.

5. V rovnakom čase žalobcovi bola zaslaná zmluva o úvere aj dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá sa

mala týkať aj úkonu, ktorý bol v podstate žalobcovi/ zmluva o revolvingovom úvere/, nanútený. Žalobca
nebol žiadnym spôsobom osobitne oboznámený zo strany žalovaného o forme tohto zabezpečovacieho
inštitútu ani o jeho následkoch. Zmluva bola dojednávaná na základe zverejnenej inzercie žalovaného
telefonicky. Žalobcovi boli iba zaslané príslušné písomnosti k podpisu. Keďže bolo preukázané, že
mu boli vykonané zrážky zo mzdy na základe Dohody predloženej jeho zamestnávateľovi. Žalobcovi

ako spotrebiteľovi je potrebné poskytnúť ochranu za situácie, keď existuje nebezpečenstvo, že sa
v euronekonformnom procese zrážok zo mzdy na základe dohody umožňuje uhradiť plnenie z
neprijateľných zmluvných podmienok bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať súd ohľad.
Inštitút dohody umožňuje obísť dôležitý prvok únijného práva a to súdnej kontroly zmluvných podmienok,
či tieto nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V

tomto smere súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia KS PO 19Co 60/2016 zo dňa 31.03.2016 s
osobitným dôrazom na článok 6 smernice Rady 93/2013/EHS z 5.4.1993 a článok 4 a 14 smernice
Rady 87/102/EHS z 22.12.1986. Na zabezpečenie pohľadávky žalovaného zo Zmluvy, ktorá má povahu
spotrebiteľskej zmluvy, uzavreli dňa 09.12.2014 samostatnú dohodu o zrážkach zo mzdy. Vopred
predtlačené znenie Dohody bolo predložené žalobcovi na podpis v ten istý deň, ako požiadal o

poskytnutie úveru. Dôvodom neplatnosti Dohody je neurčitosť tohto právneho úkonu. Dohoda okrem
označenia veriteľa a dlžníka musí obsahovať aj označenie pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide, a
výšku dohodnutých zrážok. V danom prípade však z obsahu Dohody nie je zrejmé, na uspokojenie akej
konkrétnej pohľadávky žalovaného majú byť zrážky zo mzdy vykonávané. Koncipovanie Dohody v tomzmysle, že zabezpečuje pohľadávku z úverovej zmluvy M. súd považuje za neurčité, a teda v zmysle §
37 OZ za neplatné. Pod daným číslom žalovaný eviduje tak zmluvu o hotovostnom úvere ako aj zmluvu
o revolvingovom úvere, ktoré je potrebné považovať za dva samostatné úverové zmluvy a to zmluvu

o hotovostnom úvere a zmluvu o revolvingovom úvere so samostatnými zmluvnými dojednaniami. V
odseku dva žalovaný konštatuje, že ak medzi stranami bola uzavretá aj zmluva o revolvingovom úvere,
ktorú žalovaný bližšie neidentifikoval / pritom takáto zmluva so zmluvnými podmienkami bola medzi
stranami uzavretá dňa 09.12. 2014/, strany sa dohodli, že túto dohodu uzatvárajú aj k zabezpečeniu
úhrady záväzkov zo zmluvy o revolvingovom úvere v rovnakom rozsahu. Táto časť zmluvy preukazuje,

že zo strany žalovaného sa jednalo o formálny prístup ku klientovi bez riadnej poučovacej povinnosti,
pretože nepochybne strany zmluvu revolvingovom úvere uzavreli . V danom prípade má žalobca
postavenie spotrebiteľa, teda slabšej strany zmluvného vzťahu. V prípade spotrebiteľských zmlúv
platí, že v pochybnostiach platí výklad v prospech spotrebiteľa. Súd preto nemohol opomenúť ani túto
skutočnosť a spotrebiteľský vzťah medzi stranami . Aj z toho dôvodu má súd za to, že pri uzavretí
dohody o zrážkach zo mzdy musí byť dohoda jasne upravená, nemôžu byť žiadne pochybnosti o obsahu

dohody, ani o výklade jej ustanovení. Za daných okolností súd uveril tvrdeniu žalobcu, že tento nemal
možnosť ovplyvniť formulárový obsah dohody, neboli mu vysvetlené dôsledky uzavretia tejto dohody,
i keď dohoda formálne obsahuje vyhlásenie žalobcu o dôsledkoch uzavretia dohody a poučenie o
možnosti ju neuzatvoriť.

6. Súd nezistil ďalšie dôvody, pre ktoré je v žalobe namietaná bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverovej
zmluvy. Adresa veriteľa je pre prípad reklamácie riadne uvedená v záhlaví zmluvy. V zmluve je
uvedený údaj, z ktorého žalobca mohol zistiť konečnú splatnosť poskytnutého úveru, ktorou bol 15. deň
posledného 60-teho mesiaca po poskytnutí úveru ako aj údaj o RPMN. Žalobca tento údaj spochybnil
iba všeobecnou informáciou získanou z internetu.

7. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný majúc za to, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), a že
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Jeho
odvolacie námietky možno zhrnúť do nasledovných rovín: (i) nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie

o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy z predmetu sporu z dôvodu absencie obligatórnej náležitosti
uvedenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, tu poukazujúc jednak na rozsudok SD EÚ č. C-42/15 a uznesenie
NS SR, sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018 a (ii) nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie o vyhlásení
dohody o zrážkach zo mzdy za neplatnú, lebo podľa odvolateľa tá bola uzatvorená korektne a v súlade
so zákonnými ustanoveniami, má všetky zákonom predpísané náležitosti, nebola žalobcovi žiadnym

spôsobom vnucovaná, žalobca neprejavil žiaden záujem o korekciu jednotlivých zmluvných ustanovení,
mal možnosť ju odmietnuť, bola uzatvorená vo forme osobitnej listiny, v dohode nie je možné bližšie a
podrobnejšie špecifikovať zabezpečenú pohľadávku, nakoľko jej výška je striktne daná len správaním
klienta, ktoré nikto nedokáže vopred predvídať, tu poukazujúc na rozsudok OS DS, sp. zn. 16C/258/2016
z 30.06.2017, OS RV, sp. zn. 5Csp/37/2017 z 18.12.2017. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec

vrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie,alternatívnehozmeniťažalobužalobcu
zamietnuť. Súčasne uplatnil trovy konania.

8. Žalobca sa vo svojom vyjadrení ku dovolaniu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva
z predmetu sporu neobsahuje rozdelenie splátky na istinu, úroky a poplatky poukazujúc na uznesenie

Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 22Co/20/2018 z 05.04.2018, ktorým bola podaná prejudiciálna otázka
v reakcii na rozsudok C-42/15, kde prejudiciálne konanie je vedené pod č. C-331/18 a navrhol predmetné
konanie prerušiť do rozhodnutia SD EÚ, v prípade, ak podľa súdu niet na to dôvod, navrhol napadnutý
rozsudok potvrdiť.

9. Ďalšie podania strán sporu dané neboli.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnejtabuliajwebovejstránkeKrajskéhosúduvPrešovea dospelk záveru,žeodvolaniežalovaného
nie je dôvodné.11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte

s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

13. Žalovaný tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“

následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

14. Žalovaný ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7 Cdo 7/2010).

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu

napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,
ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

16. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé
súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd
prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu

jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž
postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo
strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

17. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti

s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nasledovné.

18. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.19. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje
na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka

vymedzeniapodmienok,zaktorýchvnútroštátneorgánymôžuurčitúnormuprávaÚnieaplikovaťpriamo,
bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.

20. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí

zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.

21. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako

subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

22. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd
totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití
všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy,

aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a
navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty.

23. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a

len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok
úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti
vstupných údajov pre výpočet RPMN.

24. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ cez prizmu

eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k/ § 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.

25. Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/

EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

26. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov

podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

27. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo

bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ

má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkovýchnákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

29. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm.
k/ uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru

na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bolo aj suma, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných
poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V zmluve z predmetu sporu uvedené absentuje.

30. Súd odkazuje aj na odôvodnenia 9, 19, 30, 31 a 47 smernice 2008/48/ES: „(9) Úplná harmonizácia
je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná
úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali
mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice.

Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto smernicou.
Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo
zaviesť vnútroštátne právne predpisy… (19) Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe
úplnej znalosti veci, mali by sa im pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o
podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so

sebou zvážiť… (30) Táto smernica neupravuje otázky zmluvného práva, ktoré sa týkajú platnosti zmlúv
o úvere. Členské štáty preto môžu v tejto oblasti zachovať alebo zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré
sú v súlade s právom Spoločenstva. Členské štáty môžu upraviť právny režim, ktorým sa riadi ponuka
na uzatvorenie zmluvy o úvere, najmä to, kedy sa má predložiť, a obdobie, počas ktorého je záväzná
pre veriteľa. Ak sa takáto ponuka predloží zároveň s informáciami, ktoré sa majú poskytnúť v súlade s

touto smernicou pred uzavretím zmluvy, mala by sa, tak ako akékoľvek ďalšie doplňujúce informácie,
ktoré môže veriteľ chcieť spotrebiteľovi poskytnúť, predložiť v osobitnom dokumente, ktorý môže byť
pripojený k štandardným európskym informáciám o spotrebiteľskom úvere. (31) Zmluva o úvere by mala
zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ
oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú. (47) Členské štáty by mali

ustanoviť pravidlá o sankciách uplatniteľných v prípade porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých
podľa tejto smernice a zabezpečiť ich vykonávanie. Aj keď výber sankcií ostáva v právomoci členských
štátov, ustanovené sankcie by mali byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

31. V zmysle článku 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“: „Účelom tejto smernice je

harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,
ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.“

32.Článok10rovnakejsmernice,nazývaný„Informácie,ktorémáobsahovaťzmluvaoúvere“,stanovuje:
ods. 2 Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: g) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú

čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto miery; h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia; v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou
určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a

kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; táto tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením
amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné
náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť,
amortizačnátabuľkazrozumiteľneastručneuvádza,žeúdajevnejuvedenébudúplatnélendonajbližšej

zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere; j) ak sa
poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, výpis, ktorý uvádza lehoty a podmienky splácania
úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov; k) prípadne poplatky za vedenie jedného
alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie, pokiaľ otvorenieúčtu nie je dobrovoľné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné
transakcie a čerpanie a akýmikoľvek inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere a podmienkami,
za ktorých sa tieto poplatky môžu zmeniť; u) prípadne iné zmluvné podmienky; ods. 3. Keď sa uplatňuje

odsek 2 písm. i), veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to
bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. ods. 4. V prípade zmluvy o úvere, na
základe ktorej splátky spotrebiteľa nevedú k okamžitej zodpovedajúcej amortizácii celkovej výšky úveru,
ale sa v období a za podmienok ustanovených v zmluve o úvere alebo v doplnkovej zmluve použijú
na vytvorenie istiny, informácie podľa odseku 2 musia zahŕňať zrozumiteľný a stručný údaj o tom, že

takáto zmluva o úvere nezaručuje splatenie celkovej výšky úveru čerpaného na jej základe, ak sa takáto
záruka neposkytne.

33. Článok 22 tejto smernice s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“ znie: „Keďže
táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo
svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice“.

34. Príloha II smernice 2008/48 obsahujúca „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“
uvádza vo svojom bode 2 s názvom „Opis hlavných vlastností úverového produktu“ položku s názvom
„Splátky a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať“. Tejto položke zodpovedá tento
opis: „Budete musieť zaplatiť: [Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ] Úrok a/alebo

poplatky sa budú splácať takto:…“

35. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje aj na príspevok
doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci
konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere

by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na
úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne
narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva
Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom

a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len
prostredníctvomnepriamehoúčinkusmernice,čoznamenápokúsiťsaotakývýkladzákonač.129/2010,
ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z
hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o

spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo
by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

36. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,

výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť

zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami

Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby

sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejvecikrajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

37. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o (ďalej aj ,,sporné pravidlo“)
obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov a
poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad

sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny
splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom
dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z
28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). Uvedené zákonné pravidlo sa
deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č.

279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Do
nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by: odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, odporoval by princípu právnej istoty,

nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice

Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

38. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2
Cdo 155/2011 zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie
kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie,
než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej

záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa
(ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy
a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za
nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia
najvyššieho súdu. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je

právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej
istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy
účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou
praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

39. Odvolací súd uvádza, že inštitút dohody o zrážkach zo mzdy je legitímnym zabezpečovacím
prostriedkom a ak neexistuje hoci len potenciálne riziko vymoženia nezákonného či inak nečestného
plnenia, je tento inštitút prípustným prostriedkom, ktorý umožňuje s obídením súdneho procesu siahnuť
na majetok dlžníka. Ak však existuje čo i len hrozba vymoženia nečestného plnenia, je dôvod chrániť

spotrebiteľa pred hroziacim rizikom. Hrozba vzniku ujmy postačuje z toho dôvodu, že o tom, či
pohľadávka existuje a v akej výške nerozhoduje nestranná inštitúcia ale spravidla podnikateľ a je značne
problematické až na úrovni nezistiteľnosti, kedy tento inštitút obchodník aktivuje.

40.SmernicaRadyč.93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluváchukladáčlenským

štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská
zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu
spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym
pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života.41. Dohoda o zrážkach zo mzdy hoci uzatvorená na samostatnom tlačive má charakter štandardnej
zmluvnej podmienky používanej žalovaným pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch so

spotrebiteľmi. Je preto právne bezvýznamné, či takáto dohoda vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo z osobitnej zmluvy. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 odsek 2 za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany
dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za

individuálne dojednané (§ 53 odsek 3 Občianskeho zákonníka). Dohoda o zrážkach zo mzdy bola
uzatvorená na predtlačenom formulári v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a žalovaný
ničím nepreukázal individuálny charakter tohto dojednania.

42. Ustanovenie § 551 Občianskeho zákonníka umožňuje zabezpečiť uspokojenie pohľadávky
písomnou dohodou medzi veriteľom a dlžníkom o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov. Aj pre túto dohodu

platia všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka).

43. Právny úkon je v ustanovení § 34 Občianskeho zákonníka definovaný ako prejav vôle smerujúci
najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú.

44. Základným predpokladom vzniku právneho úkonu je teda existencia vôle. Bez vôle preto niet ani
právneho úkonu.

45. Dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako

prejav zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžadujeinformáciuotom,čouzatvoreniekonkrétnehoprávnehoúkonuznamená.Zuzatvorenejdohody
žiadne podstatné informácie o inštitúte dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov nevyplývajú. Inštitút
dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov pritom nie je založený na objektívnom vyhodnotení výšky
dlhu, ale na subjektívnej predstave veriteľa o výške pohľadávky a jej príslušenstva. Výška pohľadávky

síce môže mať oporu v zmluve, ale pri zmluve do zmluvnými podmienkami, ktoré neboli predmetom
posúdeniazostranysúdu,aleboinejobjektívnejinštitúciejerelevantnéexoffosúdnepreskúmaniepráve
z dôvodu nebezpečenstva, že spotrebiteľ zmluvné podmienky nedokáže vyhodnotiť. Dohoda o zrážkach
zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok v ochrane spotrebiteľa a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok zo zameraním na to, či tieto nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v

neprospech spotrebiteľa.

46. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemohol zbaviť
ani poukazom na princíp „ ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jeho dôsledkov v neprospech žalobcu. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych

vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje

požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Žalovaný ničím
právne významným nepreukázal, aby žalobcovi poskytol jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo
znamená uzatvorenie dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov.

47. Správnemu výroku vo veci samej tak zodpovedá i správny výrok o trovách konania.

48. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie majúc súčasne za to, že niet dôvodu na
prerušenie tohto konania do skončenia konania na SD EÚ, tak ako to navrhol žalobca.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výškepriznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).