Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. marec 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/30/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224780
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8111224780.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: F. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom
T. XX, F., zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom v Prešove, Jesenná 8, proti
žalovaným: 1. G. U. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., F. X. X., 2. U. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom
F., F. X. X., 3. S. W.-O., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. - N., O. XX, 4. G.. P. W.-O., nar. XX. XX.
XXXX, bytom O., Q. XX, C., 5. G.. Y. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., X. X, 6. G.. P. W., nar. XX.
XX. XXXX, bytom F., F. XX, žalovaní v 1. a 2. rade a 4. až 6/.rade zastúpení PALŠA A PARTNERI
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom v Prešove, Masarykova 13, IČO: 36492086, o

náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k.12C/209/2011 - 417 zo dňa 12.12.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaný v 1. rade má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, žalovaný v 2. rade má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, žalovaní v 3. a v 4. rade spoločne nerozdielne majú vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %, žalovaní v 5. a 6. rade spoločne a nerozdielne majú nárok voči
žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie finančných náhrad titulom
obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia finančných prostriedkov voči
žalovaným z dôvodu, že je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej sa nachádza bytový dom, ktorého
žalovaní sú vlastníkmi bytov.
2. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe kúpnej
zmluvyzroku2007,pričomvlastníckeprávopredávajúcejbolourčenésúdnymrozhodnutím.Žalovanísa

stalivlastníkmibytovvbytovomdomenazákladekúpnychzmlúvzroku1995,pričomžalobcasadomáha
voči žalovaným náhrady za obmedzenie vlastníctva za obdobie od 08.09.2009 do 07.09.2011 vo výške
obvyklého nájomného. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že predmetnej žalobe nemožno
vyhovieť, nakoľko v prípade, že došlo k vzniku vecného bremena zo zákona, pri časovo neobmedzenom
vecnom bremene takýto nárok má len vlastník zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena.
Takéto právo neprešlo na žalobcu, preto nemožno žalobe vyhovieť. Rovnako súd prvej inštancie posúdil
ako dôvodnú vznesenú námietku premlčania, kedy pokiaľ sa jedná o majetkové právo, toto sa premlčí

v trojročnej premlčacej dobe a pokiaľ zákon zriadil vecné bremeno s účinnosťou odo dňa 01.09.1993,
trojročná premlčacia doba uplynula 01.09.1996 a žaloba bola podaná po jej márnom uplynutí.3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na rozhodnutia vyšších súdnych autorít v obdobných veciach vo
svojom rozhodnutí.

4. Vec bola právne posúdená v zmysle článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, § 135 C
Občianskeho zákonníka, § 1, § 23 Zákona č. 182/1193 Z.z., § 151 N, § 151 Občianskeho zákonníka.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu, keď podľa § 255 ods. 1
CSP priznal úspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania.

6. Proti citovanému rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalobcu z dôvodu nesprávnych
skutkových zistení, ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na rozsah oprávnení
vlastníka v zmysle Občianskeho zákonníka, ako aj to, že vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť
možno len vo verejnom záujme zákonom a za náhradu. Rovnaký záver vyplýva aj z Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj článku 1 protokolu č.1 Dohovoru, ako aj Listiny základných práv a slobôd. Poukázal

na to, že nedošlo k spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a
vlastníkom pozemku, nakoľko mu nebola poskytnutá primeraná náhrada za čas obmedzenia jeho
vlastníckeho práva. Poukázal na to, že sa domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva k pozemku za časovo vymedzené obdobie a nie za jednorazovú náhradu za zriadené vecné
bremeno. Zákonodarca de facto pristúpil k vyvlastneniu jeho pozemku, nakoľko intenzita obmedzenia

jeho vlastníckeho práva bez poskytnutia primeranej náhrady je v rozpore s Ústavou. Z uvedeného
dôvodu má za to, že bol porušený princíp, podľa ktorého nikto nemôže byť zbavený svojho majetku
okrem verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon. Nie je preto pravdivé tvrdenie, že nárok
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom sa premlčiava a že táto náhrada
je len jednorazová a začína plynúť premlčacia doba od účinnosti zákona, ktorý tak učinil. Poukázal na

rozhodnutia Ústavného súdu v takýchto otázkach. Trval na tom, že došlo k porušeniu jeho vlastníckeho
práva v zmysle Občianskeho zákonníka ako aj právnych predpisov vyššieho stupňa právnej sily.

7. Žalovaní vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť v celom rozsahu.

8. K uvedenému vyjadreniu žalobca nezaujal stanovisko napriek výzve súdu.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2

CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,

ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil

každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

15. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru,

že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie
uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Rovnako bola vec správne
právne posúdená.

16. V danom prípade odvolací súd poukazuje na konštantnú rozhodovaciu činnosť súdov, pri
vysporiadaní vzťahov, ktoré tu vznikli za obdobie predchádzajúceho režimu. Zákon č. 182/1993 Z.z.
upravil situácie, kedy bol postavený bytový dom na cudzom pozemku tak, že vzniklo k tomuto pozemku
právo zodpovedajúce vecnému bremenu. V danom prípade nie je spornou skutočnosťou, že toto
vecné bremeno vzniklo zo zákona, teda spôsobom, s ktorým počíta Občiansky zákonník v ustanovení

§151 o ods. 1. Je teda nepochybné, že jedná sa o zákonné vecné bremeno, ktoré má verejnoprávnu
povahu. Jeho podstata spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva alebo
tiež o vymedzenie obsahu vlastníckeho práva verejnoprávnym predpisom. V danom prípade niet dôvod
ustupovať od všeobecného záveru, že v takomto prípade vzniká nárok na primeranú jednorazovú
náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena, pričom v tejto súvislosti nemožno súhlasiť s

tvrdením odvolateľa, že sa jedná o nárok na opakujúcu sa náhradu. Odvolací súd sa nestotožnil s týmto
odvolacím dôvodom, nakoľko treba vychádzať z pomerov, ktoré upravuje predmetný Zákon č. 182/1993
Z.z., ktorý v § 23 ods. 5 upravil vzťahy, ktoré však nie sú dočasné. Jedná sa o úpravu trvalú do budúcna
vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytového domu, čo je napríklad rozdiel oproti vecnému
bremenu, ktoré vzniká v súvislosti s pozemnými komunikáciami zastavanými na cudzom pozemku (§

4 a § 2 Zákona č. 66/2009 Z.z.), kedy zákonodarca stanovil, že toto obmedzenie vo forme vecného
bremena trvá do času vykonania pozemkových úprav, respektíve poskytnutia náhradného pozemku.
Práve táto skutočnosť je rozhodujúca pri posúdení nároku na náhradu vecného bremena v zmysleZákona o vlastníctve bytov, kedy zákon nehovorí o následnom poskytnutí náhradného pozemku, a preto
je tento rozdiel nutné posúdiť tak, že táto náhrada je jednorazová.

17. V danom prípade Zákon o vlastníctve bytov zriadením vecného bremena trvalo nútene obmedzil
vlastnícke právo k pozemku, čo je typickým príkladom núteného zriadenia vecného bremena, ktorá
trvá do budúcna bez časového obmedzenia, čo jednoznačne odôvodňuje záver, že náhrada za takéto
zriadenie je jednorazovou náhradou.

18. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že samotný nárok, ktorý uplatnil žalobca
nie je dôvodný, preto nie sú právne udržateľné ani jeho odvolacie dôvody, podľa ktorých došlo k
obmedzeniu jeho vlastníckeho práva bez náhrady a tým boli porušené články Ústavy, Dohovoru ako
aj Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o vlastníctve bytov a
nebytovýchpriestorov,ktorýzákonnouformouzriadilvecnébremená,bolprávnympredpisom,ktorýriešil
vzniknutú situáciu a samotný žalobca v zmysle tohto zákona uplatňoval aj v predošlom konaní nároky z

vecného bremena, ktoré mu neboli priznané v dôsledku premlčania. Preto nemôže obstáť jeho tvrdenie,
že mu zákon obmedzil jeho vlastnícke právo bez náhrady. Táto skutočnosť nie je pravdivá a je vyvrátená
z obsahu dôkazov, kedy pokiaľ by sa bol žalobca v primeranom čase domáhal svojich nárokov, mohol
byť úspešný, a to, že právo sa oslabilo tak, že súd ho nemohol priznať, neznamená, že má možnosť
sa domôcť rovnakej náhrady na základe všeobecných formulácií o obmedzení jeho vlastníckeho práva.

Tieto skutočnosti neboli z obsahu spisu preukázané.

19. V tejto súvislosti teda odvolací súd považoval za nedôvodné odvolacie námietky žalobcu v tom, že
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď poukázal na ustanovenia o vecnom bremene.

20. Podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť
jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné
zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony,
ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

21. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k obmedzeniu vlastníckeho
práva bez náhrady, tak ako to správne poukázal súd prvej inštancie s tým, že toto právo patrí
vlastníkovi zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena. Tento záver teda aplikácia princípu

proporcionality nie je v rozpore ani s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu v
súvislosti s rozhodnutiami, ktoré sa týkajú aplikácie článku 1 dodatkového protokolu 1 upravujúceho
ochranu vlastníctva. Európsky súd pre ľudské práva vychádza z toho, že v takýchto prípadoch musia
byť brané do úvahy princípy kedy možno zasiahnuť do vlastníckych práv, ktorými sú princíp zákonnosti,
princíp dosiahnutia legitímneho cieľa vo verejnom záujme a princíp proporcionality. Princíp zákonnosti

vyžaduje, aby každý zásah do vlastníckeho práva na základe vnútroštátneho práva bol vykonaný v
súlade so zákonom, čo bolo splnené v tomto prípade prijatím Zákona č. 182/1993 Z.z.. Zároveň podľa
názoru odvolacieho súdu bol splnený aj princíp dosiahnutia legitímneho cieľu, to znamená, že podľa
článku 1 protokolu 1 je zásah do vlastníckeho práva odôvodnený vtedy, ak je zásah do súkromného
vlastníctvavoverejnomzáujmeavsúladesovšeobecnýmzáujmom.Zároveňtomusísledovaťlegitímny

cieľ (porovnaj prípad BEYELER proti Taliansku článok 111, sťažnosť č. 33202/1996). V tejto súvislosti
Štrasburský súd zdôraznil, že členské štáty majú širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či
tento cieľ je legitímny. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že po zmene spoločenských vzťahov
po roku 1989 nepochybne bolo vo všeobecnom záujme upraviť vzťahy vzniknuté medzi vlastníkmi bytov
bytových domov, ktoré boli postavené na pozemku, ktorý vlastnícky nepatril vlastníkovi bytových domov

vzhľadom na skutočnosť, že v predošlom zriadení nebola venovaná náležitá pozornosť otázke ochrany
vlastníka nehnuteľnosti. Vzhľadom na to, že takéto situácie však boli početnými, je nepochybné, že
Slovensko respektíve Československá republika využila svoje oprávnenie ohľadom širokej miery úvahy
o tom, kedy je dôvodné dosiahnuť legitímny cieľ aj takým spôsobom, že je zasiahnuté do vlastníckeho
práva, tak ako to vyplýva z citovaného rozhodnutia. Zároveň v tomto teste, ktorému odvolací súd podrobil

tento vzťah, dospel odvolací súd k tomu, že aj princíp proporcionality bol zachovaný, ktorý je zachovaný
ak záujmy jednotlivca, ktoré sú dotknuté opatrením štátu nevnucujú rozsiahle a neproporcionálne
bremeno na jednotlivca (porovnaj prípad Valkov proti Bulharsku, sťažnosť č. 2033/2004 a súvisiace).
Z týchto tvrdení možno dospieť k záveru, že zásah do vlastníckeho práva citovaným zákonom bolodôvodnený nie neprimeraný a bol za náhradu, pričom to, že právo žalobcu sa v súvislosti s premlčaním
oslabilo natoľko, že nemožno ho súdne priznať, nemôže byť odôvodnením priznania takéhoto nároku
na základe všeobecných tvrdení žalobcu o obmedzení jeho vlastníckeho práva.

22. Z týchto dôvodov sa ani vo svetle námietok, ktoré sa týkajú porušenia článku 1 § 1 dodatkového
protokolu, ktorý má vlastne vyjadrenia aj v citovaných článkoch Ústavy či Listiny základných práv a
slobôd nezdajú neprimerané a preto považoval odvolací súd za dôvodné napadnutý rozsudok potvrdiť
v celom rozsahu. Tento záver vyplýva aj zo samotného odseku 2 Protokolu 1 článok 1, ktorý uvádza,

že štátu patrí právo prijať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom.

23. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania vyplýva z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).