Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 1. február 2019

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/65/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217217609
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:OSDS:2019:2217217609.1

Rozhodnutie

Okresný súd Dunajská Streda sudcom JUDr. Petrom Dumanom v sporovej veci žalobcu: L. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. M. F. X, XXXX C., M., občan M., pr. zast.: JUDr. Zsolt Hodosi, advokát v
Dunajskej Strede, proti žalovaným: 1. T.. L. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. O. XXX, a 2. N. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. R. X, Š., o zriadenie vecného bremena, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaných na prerušenie konania sa zamieta.

II. Zamieta sa žaloba o
- zriadenie vecného bremena T. P. spočívajúceho v práve stavby v prospech vlastníka stavby - budova
„O. K.“ so súp. č. XXX, postavená na parc. reg. „R.“ č. XXX/X a č. XXX/X v k.ú. M., na pozemku - parc.
reg. „R.“ č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, v k.ú. M.Č. na dobu neurčitú za
jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena vo výške 329 € a za opakovanú ročnú náhradu za

zriadenie vecného bremena vo výške 25,14 € so splatnosťou do 30.06. toho-ktorého kalendárneho roka
v prospech každodobého vlastníka pozemku - parc. reg. „R.“ č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria
vo výmere XX m2, v k.ú. M., a
- zriadenie vecného bremena T. P. spočívajúceho v práve stavby v prospech vlastníka stavby - budova
„Sklad stavebného materiálu“ so súp. č. XXX, postavená na parc. reg. „R.“ č. XXX/XX a č. XXX/XX v

k.ú. M., na pozemku - parc. reg. „R.“ č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, v k.ú.
M. na dobu neurčitú za jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena vo výške 1.224,91 € a za
opakovanú ročnú náhradu za zriadenie vecného bremena vo výške 93,61 € so splatnosťou do 30.06.
toho-ktorého kalendárneho roka v prospech každodobého vlastníka pozemku - parc. reg. „R.“ č. XXX/
XX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 216 m2, v k.ú. M..

III. Žalovaným sa ako spoločne a nerozdielne oprávneným priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu
100 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou dňa 22.11.2017 v znení jej neskoršej zmeny pripustenej na pojednávaní
01.02.2019 domáhal voči žalovaným zriadenia vecného bremena za náhradu podľa výroku II. Žalobu
odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území M.,
parc. reg. „R.“ č. XXX, orná pôda o výmere 2.816 m2, parc. reg. „R.“ č. XXX/X, zastavané plochy a

nádvoria o výmere 1.213 m2, parc. reg. „R.“. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 58 m2,
parc. reg. „R.“ č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 216 m2 a parc. reg. „N.“ č. XXX,
orná pôda o výmere 362 m2 (ďalej len „dotknuté pozemky“). Vlastnícke právo nadobudol dedením v
dedičskom konaní vedenom na tun. súde pod 6D/10/2015. Na dotknutých pozemkoch sa nachádza časť
stavieb, ktoré sú vo vlastníctve žalovaných, a to časť polyfunkčnej budovy so súp. č. XXX postavanej
na parc. reg. „R.“ č. XXX/X a XXX/X a časť skladu stavebného materiálu so súp. č. XXX postavanej

na parc. reg. „R.“ č. XXX/XX a XXX/XX (ďalej len „stavby žalovaných“). Polyfunkčnú budovu so súp.
č. XXX postavilo B. P. V. M. V. (ďalej len „JRD“) v roku 1959 a sklad stavebného materiálu so súp.č. XXX bol postavený v roku 1984. Stavby vznikli v rámci socialistickej výstavby, sú skolaudované
a bolo im pridelené súpisné číslo. Podľa žalobcu ide o legálne stavby. Žalobca nemá záujem na
odstránení stavieb z dotknutých pozemkov a ani na ich nadobudnutí do svojho vlastníctva. Rozumnému

usporiadaniu vzťahov najviac zodpovedá zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve stavby,
ktoré by zaťažovalo jeho pozemok v prospech vlastníkov stavieb s tým, že by išlo o vecné bremeno
in rem zriadené na neurčitý čas a za náhradu, ktorá by sa skladala z jednorázovej a opakujúcej sa
zložky. Pri určení náhrady vyčíslenej vo výroku vychádzal po zmene žaloby zo znaleckého posudku
predloženého žalovanými.

2. Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. K žalobe sa vyjadrili tak, že to boli práve oni, ktorí v dobrej viere
a v záujme vlastníckeho vyporiadania vyhľadali žalobcu ako dediča z príslušných archívov, a tak mu
umožnili nadobudnúť vlastnícke právo k dotknutým pozemkom, o ktorých nemal žiadnu vedomosť.
Žalovaní navrhli uzatvoriť nájomnú zmluvu, no žalobca nebol ochotný sa dohodnúť na znalcovi, ktorý
by nájomné stanovil. Stavby žalovaných sú legálnymi stavbami, ktoré postavil ich vlastník a stavebník

JRD a ktoré žalovaní nadobudli kúpnou zmluvou. Ďalej namietli, že vlastník pozemku nemôže žalovať o
spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a neoprávneným stavebníkom podľa § 135c ods. 3 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“). Ide tu o dispozíciu, ktorá je základom procesnej obrany neoprávneného
stavebníka a prichádza do úvahy až vtedy, keď nie sú splnené predpoklady na odstránenie stavby, ani
na jej prikázanie vlastníkovi pozemkov. Rozhodnutie podľa citovaného ustanovenia nie je možné ani

preto, lebo stavby žalovaných neležia iba na dotknutých pozemkoch a ich reálne delenie neprichádza do
úvahy. Takáto žaloba navyše nie je prípustná ani v zmysle § 137 písm. b) Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“). Okrem toho namietali, že žalobca nemá na zriadení vecného bremena naliehavý
právny záujem. Žalobca má možnosť podať žalobu na plnenie na vydanie bezdôvodného obohatenia
alebo uzatvoriť so žalovanými nájomný vzťah za cenu, ktorú určí znalec. Dodali, že zriadením vecného

bremena sa nevyrieši vzťah medzi stranami, pretože tým nebude zabezpečený prístup žalovaných k
stavbám cez pozemok - parc. reg. „R.“ č. XXX/X. Napokon namietli spôsob výpočtu náhrady, ku ktorej
žalobca dospel v žalobe len na základe potvrdenia mesta.

3. Súd na prejednanie veci nariadil na 01.02.2019 pojednávanie (§ 177 ods. 1 CSP), na ktorom v

prítomnosti strán a ich právnych zástupcov vykonal dokazovanie, vec právne posúdil a rozhodol.

A. Skutkový stav

4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: výpis z listu vlastníctva č. XXXX (č. l. 8), kópia

katastrálnej mapy (č. l. 9), výpis z listu vlastníctva č. XXX (č. l. 10), čestné prehlásenie (č. l. 11),
oznámenie mesta Šamorín (č. l. 12), potvrdenie mesta Šamorín (č. l. 13), list advokáta z 25.05.2016 (č.
l. 14 a 15), list advokáta z 01.12.2016 (č. l. 16 a 17), odpoveď zo 14.11.2016 (č. l. 18 a 19), odpoveď z
20.12.2016 (č. l. 20 a 21), list právneho zástupcu žalovaných z 26.09.2016 (č. l. 34 a 35), list právneho
zástupcu žalovaných z 12.10.2016 (č. l. 40), písomný záznam (č. l. 41 až 43), list právneho zástupcu

žalovaných (č. l. 44 a 45), zoznam presídlencov (č. l. 58 až 60), znalecký posudok s prílohami č.
15/2018 (č. l. 62 až 89), výkaz zvyškov majetkových súčiastok predložený pojednávaní, zoznam spisov
S predložený na pojednávaní, dedičský spis XD/XX/XXXX a na základe nich v spojení skutkovými
tvrdeniami, ktoré sa považujú za nesporné (§ 151 CSP) ustálil tento skutkový stav.

5.Žalobcajevnukomneb.C.Y.rod.W.Z.(Z.C.),nar.XX.XX.XXXXX,zomr.XX.XX.XXXX.Tentozáverje
zrejmý predovšetkým zo žalobcom podpísanej žiadosti o prejednanie dedičstva (č. l. 1 dedičského spisu
zn. XD/XX/XXXX), kde sa označuje za vnuka poručiteľky. Z tejto žiadosti, ale aj z prekladov úmrtných
listov (č. l. 5, 7 a 10 dedičského spisu zn. XD/XX/XXXX) je ďalej nepochybné, že poručiteľka, Z. C., mala
tri deti: M., M. a L..

6. Právna predchodkyňa (stará matka) žalobcu, Z. C., rod. W., uzatvorila v roku XXXX manželstvo s B.
R.É. (vyhlásenie žalobcu, č. l. 39 dedičského spisu zn. XD/XX/XXXX).

7. V pozemnoknižnej vložke č. XXX pre k. ú. M. bola v časti A. majetková podstata najneskôr od 1894

vedená parcela č. XXX o výmere 1.297 štvorcových siah. Dňa 11.05.1928 bolo v prospech Z. W. a B.J.
R. vložené k parc. č. XXX vlastnícke právo na základe darovacej zmluvy (pozemnoknižná vložka č. XXX;
č. l. 49 dedičského spisu zn. XD/XX/XXX5).8.Právnapredchodkyňa(starámatka)žalobcu,Z.C.,nar.XXXX,bolazaradenánazoznampresídlencov
z Č. do M.Ď. podľa Dohody o výmene obyvateľstva (č. l. 58). Žalobca síce spochybňoval, že by osoba
menom „Z. C.“ uvedená na zozname presídlencov bola totožná s jeho právnou predchodkyňou, po ktorej

ako poručiteľke bolo vedené dedičské konanie sp. zn. XD/XX/XXXX, no z vykonaného dokazovania
bola táto totožnosť dostačujúcim spôsobom preukázaná. To, že ide o jednu a tú istú osobu, vyplýva z
viacerých súvislostí. V prvom rade z toho, že na zozname presídlencov bola „Z. C.“ uvedená spolu s
„M.“ a „L.“. Sám žalobca pritom v žiadosti o prejednanie dedičstva uviedol, že deťmi poručiteľky Z. C.
boli aj „M. a L.“. Ďalej o totožnosti svedčí aj rovnaký rok narodenia poručiteľky Z. C. a Z. C. na zozname

presídlencov (1884), ale aj to, že v oboch prípadoch išlo o „vdovu“ (porovnaj úmrtný list poručiteľky;
č. l. 5 dedičského spisu zn. XD/XX/XXXX a poznámku v stĺpci „stav“ zoznamu presídlencov, č. l. 58).
V neposlednom rade to potvrdzuje aj bydlisko, ktoré mala presídľovaná Z. C. v Č.. V Č. sa pritom
narodili aj deti poručiteľky Z. C., M. a L.. V tom čase (20. roky 20 storočia, ale prinajmenšom do polovice
20. storočia) bolo celkom bežné, že sa deti rodili v domácom prostredí, z čoho možno odôvodnene
usudzovať, že ak Z. C. porodila svoje deti v Č., mala bydlisko v Č.. Rozdiel v priezvisku „C.“ a „C.“ nie je

podstatný, pretože „C.“ je len výsledkom poslovenčenia mena „C.“, čo nebolo v období národnostného
vyhraňovania a reslovakizácie po skončení druhej svetovej vojny nič výnimočné. Napokon, dôležitá je
aj skutočnosť, že podľa úmrtného listu zomrela poručiteľka Z. C. v M. P. a tam sa po nej uskutočnilo aj
prvé dedičské konanie (č. l. 5 a č. l. 28 až 37 a č. l. 55 až 58 dedičského spisu zn. XD/XX/XXXX).

9. Osídľovací úrad pre A. v K. výmerom (č. l. 154) pridelil „V. Q. do vlastníctva nehnuteľnosti v
katastrálnom území M. po vodve „C. Z..

10. Podľa výkazu zvyškov majetkov po „vysídlencovi vd. C. Z., r. W., roľníčka, Č., č. d. X“ (č. l. 159 rub)
zanechala táto osoba nehnuteľný majetok, ktorý zahŕňal aj pozemok evidovaný vo vložke č. XXX, parc.

Č. XXX, roľa o výmere 4.665 m2.

11. Oblastná osídľovacia úradovňa v Š. vydala XX.XX.XXXX výmer č. XXXX/XX-XX, ktorým umiestnila
„V.U. Q.…, č. reemigrantskej legitimácie XXXXX,… na majetku býv. vlastníka… C. Z., Č., č. d. X.…
zapísaného v katastrálnom území…M.… v pozemnoknižných vložkách číslo… M.… XXX… parc. č. …

kat. úz. M.… XXX, v hone… M.… v čiastke 1/1… ktorý sa v rámci V. o výmene obyvateľstva medzi Č.N.
a M. prihlásil na presídlenie a bol podľa uvedenej V. a príslušných usnesení A. C. Č.-M. O. do Č. P.
so svojími príslušníkmi“. Výmer sa vydáva „horeuvedenému ako doklad o umiestnení na zmienenom
majetku a má ako jeho užívateľ všetky práva, vyhradené držiteľovi“ (výmer, č. l. 158 rub).

12. Dňa 03.06.2015 vydal tun. súd súdnym komisárom JUDr. Rudolfom Durdíkom, notárom, osvedčenie
o dedičstve, č. l. XD/XX/XXXX-XX, ktorým osvedčil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva po
poručiteľke „C. Y., rod. W. Z., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom I., M. P., ktorá zomrela dňa
XX.XX.XXXX“, na základe ktorej žalobca nadobudol nehnuteľnosti v k. ú. M. zapísané na liste vlastníctva
č. XXXX, okrem iného aj dotknuté pozemky (osvedčenie o dedičstve; č. l. 55 dedičského spisu zn. XD/

XX/XXXX).

13. Žalobca je v katastri nehnuteľností zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľností nachádzajúcich sa v
katastrálnom území M., a to pozemkov - parc. reg. „R.“ č. XXX, orná pôda o výmere 2.816 m2, parc. reg.
„R.“ č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.213 m2, parc. reg. „R.“. č. XXX/X, zastavané

plochy a nádvoria o výmere 58 m2, parc. reg. „R.“ č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 216
m2 a parc. reg. „N.“ č. XXX, orná pôda o výmere 362 m2. Ako titul nadobudnutia sa uvádza „osvedčenie
o dedičstve XD/XX/XXXX Dnot XX/XXXX“ (výpis z listu vlastníctva č. XXXX, č. l. 8).

14. Žalovaní majú v katastri nehnuteľností zapísaný spoluvlastnícky podiel každý o veľkosti 1 na

nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území M., a to o. i. a) pozemkov - parc. reg. „R.“ č.
XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 364 m2 a parc. reg. „C“ č. XXX/XX, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 62 m2, a b) stavbách - polyfunkčnej budovy so súp. č. XXX postavanej na parc. reg.
„R.“ č. XXX/X a XXX/X (ďalej len „polyfunkčná budova“) a sklade stavebného materiálu so súp. č. XXX
postavanej na parc. reg. „R.“ č. XXX/XX a XXX/XX (ďalej len „sklad stavebného materiálu“). Vlastnícke

právo k týmto budovám bolo do katastra nehnuteľností zapísané v prospech žalovaných v období rokov
2004 až 2007 (výpis z listu vlastníctva č. XXXX, č. l. 10).15. Polyfunkčná budova pokrýva plochu o veľkosti 422 m2, pretože je postavaná na parc. reg. „R.“ č.
XXX/X o výmere 364 m2 a na parc. reg. „R.“, č. XXX/X o výmere 58 m2. Menšia časť polyfunkčnej
budovy (pokrývajúca 58 m2) sa teda nachádza na jednom z dotknutých pozemkov (kópia katastrálnej

mapy (č. l. 9).

16. Sklad stavebného materiálu pokrýva plochu o veľkosti 280 m2, pretože je postavaná sčasti na parc.
reg. „R.“ č. XXX/XX o výmere 62 m2 a sčasti na parc. reg. „R.“, č. XXX/XX o výmere 216 m2. Väčšia časť
skladu stavebného materiálu (pokrývajúca 216 m2) sa nachádza na jednom z dotknutých pozemkov

(kópia katastrálnej mapy (č. l. 9).

17. Polyfunkčná budova bola postavená v roku 1959 a sklad stavebného materiálu bol postavený
v roku 1984 (čestné prehlásenie, č. l. 11). Obe budovy postavilo JRD, čo plynie jednak z čestného
„prehlásenia“ (správ. vyhlásenia) C. Ü. a z odpovede zo 14.11.2016 (č. l. 18 a 19), ktorú treba považovať
za nepopreté tvrdenie žalovaných. Žalovaní tieto budovy užívajú a pozemky, na ktorých sú postavené,

si prenajímali od Slovenského pozemkového fondu (odpoveď zo 14.11.2016; č. l. 18 a 19, odpoveď z
20.12.2016; č. l. 20 a 21).

18. Súd mal za preukázanú totožnosť pozemkov, ktorých sa týkali listiny predložené žalovanými (výmery
a výkaz, č. l. 154, 158 rub a 159 rub), s pozemkami zapísanými v súčasnosti na liste vlastníctva č.

XXXX pre k. ú. M.. V pozemnoknižnej vložke č. XXX vedenej pre k. ú. M., na základe ktorej bolo vydané
osvedčenie o dedičstve v prospech žalobcu v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. XD/XX/XXXX, je v
časti A. majetková podstata evidovaný majetok právneho predchodcu žalobcu v podobe parcely č. XXX
o výmere 1.297 štvorcových siah. Keďže 1 štvorcová siaha zodpovedá 3,5967 m2, výmera tejto parcely
predstavuje po prevode do metrickej sústavy 4.664,92 m2 (čo je v zhode s údajom o výmere parcely č.

XXXvsume„4.665m2“,ktorásauvádzavovýkazezvyškovmajetkovpoZ.C.,č.l.159rub).Tátovýmera
je totožná s výmerami parciel, ktoré sú evidované na súčasnom liste vlastníctva č. XXXX, pretože súčet
výmer týchto parciel predstavuje spolu 4.665 m2 (2.816 + 1.213 + 58 + 216 + 362). Totožnosť pozemku
je zjavná aj z tej súvislosti, že parcely č. XXX, XXX/X, XXX/X a XXX/XX sú parcelami registra „R.“ (ich
spoločná výmera je 4.303 m2) a spolu s nimi je na liste vlastníctva č. XXXX evidovaná aj parcela registra

„N.“ č. XXX (o výmere 362 m2). Súd nemal pochybnosti o tom, že novovytvorené parcely registra „R.“
vznikli oddelením z pôvodnej parcely č. XXX registra „N.“, ktorej súčasná (zostatková) výmera 362 m2
zodpovedá výmere, ktorá by zostala odpočítaním výmery novovytvorených parciel (4.303 m2) z výmery
1.297 štvorcových siah, teda zo 4.665 m2 (4.665 - 4.303 = 362). Previazanosť medzi pozemnoknižnou
vložkou č. XXX a listom vlastníctva č. XXXX je nepochybná aj z poznámky v časti K. výpisu z listu

vlastníctva č. XXXX vyhotoveného 28.04.2015 (č. l. 19, dedičského spisu zn. XD/XX/XXXX), kde sa táto
vložka priamo spomína v spojení so žiadosťou o zápis geometrického plánu.

19. Nebolo sporné, že medzi stranami neexistuje žiadna dohoda, ktorá by upravovala ich vzájomné
vzťahy.

20. Súd nevykonal dokazovanie žalovanými označenými dôkazmi v podobe kúpnych zmlúv, ktorými
žalovaní nadobudli stavby postavené na dotknutých pozemkoch. Vzhľadom na nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu nebolo nutné otázku vlastníctva stavieb (teda ani pasívnu vecnú
legitimáciu na strane žalovaných) podrobnejšie skúmať. V každom prípade však nebolo spochybnené,

že vlastníkom stavieb sú žalovaní. Pre rozhodovanie podľa § 135c OZ by mohla byť otázka spôsobu
nadobudnutia stavby relevantná, no keďže o usporiadanie vzťahov žiada podľa § 135 ods. 3 OZ
žalobca, ktorý tvrdí, že je vlastníkom pozemkov pod stavbami, je na ňom, aby preukázal, že stavba
bola postavená neoprávnene a že o tom noví vlastníci vedeli (čo môže vyplývať z kúpnej zmluvy).
Treba vychádzať z predpokladu, že na zriadenie stavby mal stavebník právo najmä vtedy, ak bolo

na stavbu vydané stavebné povolenie (to, že išlo o „povolené“, „legálne“ stavby, nebolo pritom v tejto
veci medzi stranami sporné). Je to tak preto, lebo existencia oprávnenia stavebníka postaviť stavbu
na konkrétnom pozemku je predpokladom vydania stavebného povolenia a bolo to tak aj v minulosti,
keď boli postavené budovy vo vlastníctve žalovaných. To je zrejmé z § 58 ods. 2 zákona č. 50/1976
Zb. stavebný zákon (v znení účinnom do 30.04.1990, teda aj v čase postavenia skladu stavebného

materiálu v roku 1984), podľa ktorého stavebník musel preukázať, že je vlastníkom pozemku určeného
územným rozhodnutím na zastavanie alebo má k takému pozemku iné právo, ktoré ho oprávňuje
zriadiť na ňom požadovanú stavbu. To isté plynie aj z § 24 ods. 2 vyhlášky ministra predsedu Štátneho
výboru pre výstavbu č. 144/1959 Ú. l. (Ú. v.), ktorou sa vykonáva zákon č. 87/1958 Zb. o stavebnomporiadku (v znení účinnom v roku 1959, keď bola postavená polyfunkčná budova), ktorý stanovoval, že k
žiadosti o vydanie rozhodnutia o prípustnosti stavby je potrebné predložiť doklad o tom, že stavebník je
vlastníkomstavebnéhopozemkualebomáprávostavbynapozemkualebopožiadalojehovyvlastnenie.

Vychádzajúcztýchtoúvahpotomplatí,žekeďideostavbupovolenúpodľastavebnýchpredpisov(akoto
bolo v tejto veci), je na vlastníkovi pozemku, aby preukázal, že stavebník nemal oprávnenie ju postaviť.

B. Právne posúdenie

21. Podaním zo 17.05.2018 žalovaní žiadali prerušiť súdne konanie v prejednávanej veci „do času
určenia vlastníckeho práva“ žalobcu k dotknutým pozemkom. Žalovaní však neoznačili žiadne konkrétne
konanie v tomto zmysle. Podanie žalovaných síce obsahovalo odkaz na konanie sp. zn. 12C/63/2017,
no toto sa týkalo vypratania nehnuteľnosti a viedlo sa medzi inými subjektmi, v dôsledku čoho nemohlo
byť pre rozhodnutie o tejto veci podstatné. Ani žalobca nemal vedomosť o tom, že by bolo voči nemu
vedené konanie o určovacej žalobe (alebo obdobné konanie) a výslovne poprel, že by určovaciu žalobu

podal on sám. Keďže súd nezistil, že by sa konanie o takejto alebo obdobnej žalobe kdekoľvek viedlo,
nebol tu dôvod na prerušenie konania. Vzhľadom na to, že prerušenie konania v takýchto prípadoch
prichádza do úvahy podľa § 164 CSP len vtedy, keď prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet,
bol žalovaných návrh na prerušenie konania nedôvodný. Preto súd tento návrh žalovaných zamietol, a

to v zmysle § 162 ods. 3 CSP až spolu s rozhodnutím vo veci samej (výrok I).

22. Podaním z 20.06.2018 žalobca navrhol podľa § 139 CSP zmenu žaloby v časti vyčíslenia náhrady za
zriadenie vecného bremena v podstate tak, že si okrem opakujúcej sa náhrady uplatnil aj jednorazovú
náhradu, čím rozšíril uplatňovaný nárok (§ 140 ods. 1 CSP). Keďže v danom čase sa ešte len

pripravovalo prvé pojednávanie, takže doposiaľ nebolo vykonané žiadne dokazovanie, a vecná a
kauzálnapríslušnosťsúdubysavdôsledkutakejtozmenyžalobynezmenila,nebolanidôvodtútozmenu
podľa § 143 ods. 1 a 2 CSP nepripustiť. O zmene žaloby, ktorú žalobca uplatnil mimo pojednávania,
rozhodol súd v súlade s § 142 ods. 1 až na pojednávaní, ktoré nasledovalo po podaní žalobcu, tak, že
zmenu pripustil (zápisnica, č. l. 149).

23. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zriadenia vecného bremena v prospech žalovaných za
náhradu. Pri kvalifikácii takejto žaloby vychádzal súd z tvrdení žalobcu o tom, že je výlučným vlastníkom
pozemkov, na ktorých stoja neoprávnene postavené stavby žalovaných. Takto vykreslené skutkové
pozadie spolu so žalobným návrhom požadujúcim zriadenie vecného bremena za náhradu sa týka

vyporiadania právnych pomerov vznikajúcich v súvislosti s neoprávnenými stavbami, ktoré patrí do
rámca § 135c OZ. Citované ustanovenie totiž rieši problematiku osobitného typu vlastníckych žalôb,
ktorými sa vlastník pozemku domáha ochrany svojho vlastníckeho práva voči osobe, ktorá na jeho
pozemku zriadila neoprávnenú stavbu. Vzhľadom na to sú žaloby podľa § 135c OZ žalobami založenými
na ustanovení, ktoré je vo vzťahu k všeobecným vlastníckym žalobám podľa § 126 OZ predpisom lex

specialis. Zo všetkých týchto dôvodov súd žalobu posudzoval v rozsahu ustanovenia § 135c OZ.

24. Ustanovenie § 135c OZ reaguje na potrebu riešenia sporov medzi vlastníkmi pozemkov a stavieb,
ktoré vznikajú v dôsledku právnej úpravy odzrkadľujúcej zásadu supercifices solo non cedit, teda
pravidlo vyplývajúce z § 120 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa stavba nepovažuje za súčasť pozemku. Táto

úprava umožňuje paralelnú existenciu vlastníckeho práva k pozemku a vlastníckeho práva k stavbe
postavenej na tomto pozemku svedčiacich v prospech rozdielnych osôb. Osobitosťou § 135c OZ je, že
sa nezameriava na všetky vzťahy vznikajúce medzi vlastníkmi pozemkov a vlastníkmi stavieb na nich
zriadených, ale jeho účelom je riešiť vzťahy medzi vlastníkom pozemku, na ktorom iná osoba zriadila
stavbu neoprávnene, a touto osobou (vlastníkom stavby).

25. Pod pojmom neoprávnená stavba treba pritom rozumieť stavbu, ktorú stavebník zriadil bez
oprávnenia v občianskoprávnom zmysle. Od neoprávnenej stavy sa odlišuje stavba nepovolená, ktorá
bola postavená v rozpore so stavebným zákonom (zákon č. 50/1976 Zb.), najčastejšie bez stavebného
povolenia alebo v rozpore so stavebným povolením (bežne nazývaná aj „čierna stavba“). Medzi stranami

ale nebolo sporné, že stavby žalovaných boli „legálnymi“ stavbami, teda boli zriadené v súlade so
stavebnými predpismi platnými v danom čase, teda a zákonom č. 50/1976 Zb. a zákonom č. 87/1958
Zb. a jeho vykonávacou vyhláškou č. 144/1959. Hoci sporné bolo, či išlo z občianskoprávneho hľadiska
o neoprávnené stavby, vyriešenie tejto otázky nebolo pre rozhodnutie o danej veci nevyhnutné. Jejpodrobné skúmanie by bolo potrebné až vtedy, keby žalobca preukázal, že je aktívne vecne legitimovaný
na podanie žaloby, čo sa mu však v danej veci nepodarilo.

26. Z ustanovenia § 135c OZ vyplýva, že vlastník pozemku môže žalobou požadovať dva spôsoby
vyporiadania vlastníckych vzťahov medzi ním a vlastníkom stavby.

27. V prvom rade môže vlastník pozemku podľa § 135c ods. 1 OZ žiadať odstránenie stavby na náklady
vlastníka stavby. Ak súd takejto žalobe vyhovie, vlastník stavby príde o svoje vlastnícke právo k stavbe

v dôsledku zničenia veci. Vlastníka stavby možno nútiť znášať takýto závažný dôsledok v zásade len
za predpokladu, že odstránenie stavby je účelné. Osobitne v prípadoch, keď sa na pozemku vlastníka
nachádzajú len časti stavieb, treba účelnosť ich odstránenia posudzovať z hľadiska možnosti využitia
zostávajúcich častí stavieb, ktoré nezasahujú do vlastníckeho práva vlastníka pozemku (pozri v tomto
zmysle aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 12/2016). V prípade stavieb v podobe celých
budov, ktoré sú svojou povahou vždy nehnuteľnosťami, bude len ťažko možné odstrániť ich časti tak,

aby ich zostávajúce časti bolo možné naďalej účelne využívať. Keďže v danej veci ide práve o stavby,
ktoré sú budovami (polyfunkčná budova a sklad stavebného materiálu), nemožno odstrániť ich časť
zasahujúcu na pozemky označené žalobcom bez toho, aby sa zásadným spôsobom nezasiahlo do ich
hospodárskeho významu. Z polyfunkčnej budovy by sa musela odstrániť jej časť pokrývajúca 58 m2
a zo skladu stavebného materiálu až 216 m2. To potom vedie k záveru, že kritérium účelnosti tu nie

je splnené. V konečnom dôsledku aj samotný žalobca tvrdil, že nemá záujem na odstraňovaní stavieb
žalovaných, pretože by to podľa neho nebolo zmysluplné. Neúčelnosť takéhoto riešenia v danej veci
teda nebola medzi stranami vôbec sporná.

28. Po druhé môže vlastník pozemku podľa § 135c ods. 2 OZ požadovať, aby sa stavba zriadená

neoprávnene na jeho pozemku prikázala za náhradu do jeho vlastníctva. Právo podať takúto žalobu
vyplýva z toho, že zákon v citovanom § 135c ods. 2 OZ vyžaduje súhlas vlastníka s takýmto
usporiadaním pomerov medzi stranami. Toto riešenie prichádza do úvahy po zistení, že odstránenie
stavby nie je účelné. Podaním takejto žaloby vlastník pozemku výslovne súhlasí s tým, aby sa stavba
prikázala do jeho vlastníctva. Ak však vlastník pozemku žaluje o odstránenie stavby podľa § 135c

ods. 1 OZ a súd dôjde k záveru, že nie sú splnené podmienky na postup podľa prvého odseku, iba
na vyrovnanie podľa druhého odseku, je na prikázanie stavby vlastníkovi pozemku potrebný súhlas
vlastníka. Rovnako, ako bolo uvedené vyššie, ani toto riešenie neprichádzalo v prejednávanej veci do
úvahy, pretože žalobca nepodal žalobu, ktorou by sa domáhal prikázania stavieb žalovaných do svojho
vlastníctva a ani nesúhlasil s tým, aby mu boli prikázané. Počas konania vyslovene prejavil, že o ne

nemá záujem (čl. III žaloby, č. l. 4; zápisnica, č. l. 148 rub).

29. Je zrejmé, že v oboch vyššie opísaných prípadoch vydáva súd rozhodnutie, na základe ktorého
sa menia vlastnícke pomery strán. Úspech žaloby podľa odseku 1 cit. ustanovenia vedie k zániku
vlastníckeho práva vlastníka stavby, pretože tento musí stavbu odstrániť. Rozhodnutím podľa odseku 2

cit. ustanovenia sa konštitutívne mení vlastnícke právo k stavbe tak, že jej vlastníkom sa stáva vlastník
pozemku a vlastník stavby o svoje vlastníctvo prichádza. Na tom nič nemení skutočnosť, že vlastníkovi
stavby sa zároveň priznáva náhrada. V prvom rade sa vlastnícke právo prikazuje inej osobe, čo následne
v zmysle v čl. 20 ods. 4 ústavy vyúsťuje v potrebu priznať náhradu tomu, koho vlastnícke právo bolo na
druhej strane takýmto prikázaním dotknuté.

30. Inak je to ale v prípade odseku 3 cit. ustanovenia, ktoré umožňuje súdu usporiadať pomery
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby zriadením vecného bremena, ktoré je nevyhnutné
na výkon vlastníckeho práva k stavbe, za náhradu. Rozhodnutie súdu podľa tohto ustanovenia na
rozdiel od rozhodnutí podľa odseku 1 a odseku 2 nevedie k zániku vlastníckeho práva vlastníka stavby

k stavbe. Jeho účinky by sa dali charakterizovať ako práve opačné: súd zasahuje do vlastníckeho
práva vlastníka pozemku tým, že na ňom zriadi vecné bremeno v prospech vlastníka stavby. Cieľom
takéhoto vecného bremena je umožniť vlastníkovi stavby výkon jeho vlastníckeho práva, čomu v praxi
zodpovedá povinnosť vlastníka pozemku predovšetkým fakticky sprístupniť stavbu jej vlastníkovi na
účely jej užívania. Na pozemku vlastníka pozemku tak vzniká ťarcha. Na druhej strane vlastnícke právo

vlastníka stavby zostáva nedotknuté, kým vlastník pozemku musí tento nový stav strpieť. Už aj z týchto
hľadísk je zrejmé, že odsek 3 je ustanovením, ktoré zákonodarca prijal na prospech vlastníka stavby (čo
napokon potvrdzuje aj žalobcom označené rozhodnutie českého Najvyššieho súdu zo 06.12.2001, sp.
zn. 22Cdo/1090/2001). Opäť ako bolo uvedené vyššie, nie je podstatné, že vecné bremeno sa zriaďujeza náhradu. V prvom rade sa totiž zriaďuje vecné bremeno, teda obmedzuje sa vlastnícke právo, a až
následne sa toto obmedzenie kompenzuje, v súlade so zásadami vyslovenými v čl. 20 ods. 4 ústavy.
Odsek 3 treba preto vnímať ako procesnú obranu vlastníka stavby, ktorý ho môže využiť na to, aby

zabránil prípadnému zásahu do jeho vlastníckeho práva na základe odseku 1 alebo 2 cit. ustanovenia.
Z toho potom plynie, že odsek 3 neoprávňuje vlastníka pozemku podať žalobu, ktorou bude žiadať
obmedzenie svojho vlastníckeho práva za náhradu. Svojimi účinkami by sa takáto žaloba ničím nelíšila
od žaloby pomerne absurdne požadujúcej vyvlastnenie svojho vlastného majetku, hoci aj za náhradu.

31. Žalobca sa preto mýli, ak sa domnieva, že mu takéto oprávnenie prináleží, a že je preto aktívne
vecne legitimovaný na podanie žaloby o zriadenie vecného bremena za náhradu podľa § 135c ods.
3 OZ. Na daný prípad nemožno použiť rozhodnutie českého Najvyššieho súdu zo 06.12.2001, sp.
zn. 22Cdo/1090/2001, na ktoré žalobca odkazuje, už aj len preto, lebo dané rozhodnutie výslovne
rieši len aktívnu vecnú legitimáciu vlastníka stavby. Aj toto rozhodnutie pritom vyslovene konštatuje
právo vlastníka pozemku podať žalobu len podľa odseku 1 a 2 ustanovenia § 135c OZ. Okrem toho v

slovenskom právnom prostredí sa v súdnej praxi (pozri napríklad uznesenie Krajského súdu v Nitre z
31.05.2016, sp. zn. 7Co/298/2014, alebo rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 02.02.2009, sp. zn.
5Co/363/2008) ujal práve opačný názor, teda ten, ktorý súd opísal vyššie. Aj vzhľadom na totožný názor
vyslovený v rozhodnutí Ústavného súdu SR z 18.03.2010, sp. zn. IV. ÚS 126/2010, možno preto dnes
považovaťzaustálenýtakývýklad§135cOZ,podľaktoréhovlastníkpozemkunemôžežalovaťospôsob

vyrovnania vzťahu medzi ním a neoprávneným stavebníkom vyplývajúci z § 135c ods. 3 OZ.

32. Nemožno ani súhlasiť so žalobcom, že nevyhovením jeho žalobe dôjde k porušeniu zásady zákazu
denegatio iustitiate, teda že mu súd odopiera spravodlivosť. Uvedená zásada je imanentnou súčasťou
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. práva na spravodlivý súdny proces. Pojem

odopretie spravodlivosti pokrýva predovšetkým situácie, keď súd odmieta konať vo veci (najčastejšie
z arbitrárnych alebo príliš formalistických dôvodov) alebo síce vo veci koná, ale nedostatočne rýchlo a
účinne, čím spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní. Z hľadiska procesného práva tento pojem pritom
obsahovo zodpovedá odvolaciemu a dovolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) a § 420 písm.
f), ktoré poskytujú možnosť nápravy nesprávneho procesného postupu súdu, ktorým znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. V tomto rozsahu teda procesný predpis rieši procesné pochybenia súdu, a nenapráva to, ako
vec samú právne posúdil. Preto, keď súd vo veci meritórne rozhodne, nemôže ísť o denegatio iustitiae
len z toho dôvodu, že z hmotného práva nevyvodí oprávnenie zakladajúce aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu v konaní.

33. Okrem toho však podaná žaloba nie je jediným prostriedkom ochrany vlastníckeho práva vlastníka
pozemku. Ak sa vlastník pozemku odmieta brániť žalobou o odstránenie stavby podľa § 135c ods. 1 OZ
alebo žiadať jej prikázanie do svojho vlastníctva podľa § 135c ods. 2 OZ, a s vlastníkom stavby nie sú
schopní sa dohodnúť na cene nájomného, plnenie za užívanie pozemkov umožňujú žalobcovi získať

iné ustanovenia OZ. Nárok, ktorý možno na základe nich uplatňovať, sa pritom v konečnom dôsledku
z hospodárskeho hľadiska nijako nelíši od nároku na opakovanú náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva v podobe zriadenia vecného bremena.

34. Súd považuje za vhodné dodať, že aj keby sa stotožnil so žalobcovou argumentáciou, podľa ktorej

aj vlastník pozemku má právo domáhať sa usporiadania pomerov podľa § 135c ods. 3 OZ, žalobe by
nebolomožnévyhovieťzdôvodunedostatkuaktívnejvecnejlegitimácienajehostraneajpreneunesenie
dôkazného bremena vo vzťahu k vlastníckemu právu žalobcu k dotknutým pozemkom.

35. Z ustanovenia § 135c OZ je zrejmé, že jeho účelom je riešiť vzťahy medzi dvoma subjektmi:

neoprávneným zriaďovateľom stavby (nazývaným zákonom „vlastník stavby“) a vlastníkom pozemku.
Pokiaľ totiž zákon v ods. 1 citovaného podmieňuje začatie konania len na „návrh vlastníka pozemku“,
rovnako to musí (na účely tohto rozboru) platiť aj pre postup súdu podľa ods. 3 citovaného ustanovenia.
Z hmotného práva teda nepochybne plynie, že aktívnu legitimáciu na podanie žaloby podľa § 135c OZ
môže mať len osoba, ktorá preukázala svoje vlastnícke právo k dotknutému pozemku (pozri v tomto

zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/122/2010 alebo 6MCdo/44/2012).36. Žalobca preukazoval svoje vlastnícke právo k dotknutým pozemkom výpisom z listu vlastníctva č.
XXXX pre katastrálne územie M. (č. l. 8), z ktorého bolo zrejmé, že titulom nadobudnutia vlastníckeho
práva bolo „osvedčenie o dedičstve XD/XX/XXXX Dnot XX/XXXX“.

37. Údaj o vlastníckom práve žalobcu k dotknutým pozemkom, evidovaný na výpise z listu vlastníctva
č. XXXX pre k. ú. M. je v zmysle § 7 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), údajom o vlastníkovi nehnuteľnosti,
ktorý tvorí obsah katastra. Údaje katastra, medzi ktoré patrí aj údaj o vlastníkovi nehnuteľnosti, sú podľa

§ 70 katastrálneho zákona hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Citované ustanovenie zakladá teda
vyvrátiteľnú domnienku existencie vlastníckeho práva zapísaného v katastri nehnuteľností, z ktorej súd
v zásade vychádza aj pri rozhodovaní vecí, na ktoré sa vyžaduje preukázanie vlastníckeho práva. Ako to
potvrdzuje aj súdna prax (R 86/2001), v konaní o vlastníckej žalobe, akou je aj žaloba podľa § 135c ods.
1 OZ (a na účely tohto rozboru aj podľa ods. 3 cit. ustanovenia), má súd oprávnenie prejudiciálne riešiť
otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorej sa žaloba týka, a môže sa v tejto súvislosti odchýliť od

stavu zapísaného v katastri nehnuteľností. Existencia možnosti spochybnenia obsahu katastra vrátane
údajovovlastníkochnehnuteľnostípodľa§70,oktorýchrozhodolokresnýúrad(alebovminulostispráva
katastra), je teda odrazom toho, že v slovenskej právnej úprave nemožno hovoriť o plnej materiálnej
publicite katastra, ktorá by inak zakladala absolútnu dôveru v správnosť zapísaných údajov.

38. Nevyvrátiteľným dôkazom o existencii vlastníckeho práva nie je ani osvedčenie o dedičstve, ktorým
súd schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva. Účastníkmi konania o dedičstve sú v zásade len
dediči a v istých prípadoch aj iné osoby (napríklad veriteľ), takže dedičská dohoda môže riešiť len vzťahy
medzi tými, ktorí sa zúčastnili jej uzavretia alebo inej časti dedičského konania. Zaradenie určitej veci
do aktív dedičstva v dedičskom konaní teda samo o sebe nie je nezvratným dôkazom vlastníctva toho,

kto vec nadobudol na základe dohody dedičov, čo potvrdzuje dnes už ustálená judikatúra (R 51/1967,
R 14/1992). Môže sa totiž stať, že do dedičstva sa zaradia aj veci, ktoré poručiteľovi nepatria. Súd sa
stotožňuje s názorom Ústavného súdu SR, podľa ktorého osvedčenie o dedičstve, ktoré má inak len
deklaratórny charakter, nemôže založiť vlastnícky vzťah dedičov k veciam, ktorých vlastníkom nebol v
čase smrti ich právny predchodca, teda poručiteľ (pozri uznesenie Ústavného súdu SR zo 17-05-2016,

III. ÚS 309/2016).

39. V tomto kontexte je preto dôvodná námietka žalovaných, ktorou spochybnili vlastnícke právo žalobcu
z dôvodu, že jeho právna predchodkyňa bola presídlená a jej majetok bol pridelený inej osobe, čím svoje
vlastnícke právo stratila skôr, než ho mohol žalobca nadobudnúť dedením.

40. Dohoda medzi Č. a M. o výmene obyvateľstva (č. 145/1946 Zb.), účinná od 15.05.1946, v čl. VII
stanovovala, že „vlastnícke právo presťahovaných osôb k im prináležajúcim nehnuteľnostiam prechádza
na štát ich doterajšieho bydliska“. Zákon na vykonanie dohody o výmene obyvateľstva (č. 148/1947 Zb.),
účinný od 20.08.1947, nadväzne na to v § 2 ods. 3 spresnil, že „osobami přestěhovanými do Maďarska

se rozumějí osoby, které byly podle dohody přestěhovány nebo se podle dohody nebo ujednání s ní
souvisících za takové považují, s výjimkou osob, na něž se vztahují ustanovení čl. VIII, věty první
dohody.“ Z citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade osôb presídlených z Č. do M. na základe dohody
o výmene obyvateľstva, došlo k strate vlastníckeho práva a prechodu majetku na československý štát
ex lege. Nie je správna námietka žalobcu, že zaradenie konkrétnej osoby (a v danej veci právnej

predchodkyne žalobcu) do zoznamu presídlencov ešte neznamená, že bola v skutočnosti presídlená,
a že by snáď z tohto dôvodu neboli splnené podmienky na prechod vlastníckeho práva k majetku,
ktorý tu mala zanechať. Opačný záver plynie z § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Zb., ktorý osídľovaciemu
úradu umožňoval „s konečnou platnosťou“ rozhodnúť, či sú splnené podmienky prechodu majetku na
štát (teda konfiškácie), aj v prípade osôb, ktoré sa v danom čase považovali za osoby vysťahované

do Maďarska. Medzi takéto nepochybne patrili aj osoby zaradené do zoznamu osôb určených na
presídlenie, hoci fakticky ešte neboli presídlené. Otázka, či bol právny predchodca žalobcu v skutočnosti
naozaj presídlený, je teda pre posúdenie tejto veci nepodstatná. Okrem toho, z výmeru U. U. Ú. v Š. z
XX.XX.XXXX, č. XXXX/XX-XX, plynie práve opak, pretože ten označuje „C. Z., Č., č. d. X“ (teda podľa
zisteného skutkového stavu právnu predchodkyňu žalobcu) za „býv. vlastníka“ a na majetok tejto osoby

vrátane majetku v k. ú. M. evidovaného v pozemnoknižnej vložke č. XXX ako parc. č. XXX, umiestňuje
„Q. V.“, teda držiteľa, ktorý „bol podľa … Dohody [o výmene obyvateľstva] a príslušných usnesení
Smiešanej komisie československo-maďarskej presídlený do Československej republiky…“. Záveru, že
právna predchodkyňa žalobcu stratila svoje vlastnícke právo, zodpovedá aj to, že Osídľovací úrad preSlovensko v Bratislave výmerom (č. l. 154) pridelil „V. Q.“ do vlastníctva nehnuteľnosti v katastrálnom
území Mliečno po vodve „C. Z.. Toto rozhodnutie, ako aj ostatné vyššie označené rozhodnutia, bolo
vydané v rámci správneho konania a sú pre súd naďalej podľa § 193 CSP záväzné, čo znamená, že ich

správnosť nemôže v civilnom konaní preskúmavať.

41. Ako plynie zo zisteného skutkového stavu, ani námietka žalobcu spochybňujúca totožnosť
pozemkov, ktorých sa týkali listiny predložené žalovanými (výmery a výkaz), s pozemkami zapísanými
v súčasnosti na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. M. nebola dôvodná. Previazanosť medzi

pozemnoknižnou vložkou č. XXX a listom vlastníctva č. XXXX je dostatočne zrejmá, a preto súd
vychádzal z toho, že právna predchodkyňa žalobcu zanechala po presídlení okrem iného aj majetok,
ktorý je v súčasnosti zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX. Do tohto majetku patria aj dotknuté pozemky,
o ktorých žalobca tvrdil, že sú jeho vlastníctvom.

42. Vyššie uvedené okolnosti boli podľa názoru súdu dostatočné na spochybnenie hodnovernosti zápisu

vlastníckeho práva žalobcu v katastri nehnuteľností podľa § 70 katastrálneho zákona. Majetok po
presídlencoch prechádzal na štát zo zákona a že to tak bolo aj v tomto prípade, je nepochybné z
toho, že na dotknutých pozemkoch bola „umiestnená“ osoba, ktorá bola v zmysle výmeru prídelcom.
Bolo preto na žalobcovi, aby svojou dôkaznou aktivitou reagoval na námietky žalovaných, pretože
dôkazné bremeno zaťažovalo jeho ako stranu, ktorá z existencie vlastníckeho práva vyvodzovala pre

seba priaznivé právne dôsledky, najmä právo podľa žalobu, čo mu podľa jeho tvrdenia malo umožniť
práve ustanovenie § 135c ods. 3 OZ. Žalobca však v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy a
nepredniesolžiadneďalšienávrhy,takžesúdbybeztaknemoholskúmaťokolnostitýkajúcesaexistencie
alebo neexistencie vlastníckeho práva žalobcu k dotknutým pozemkom.

43. Zo všetkých vyššie opísaných dôvodov súd žalobu zamietol (výrok II).

44. O nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) súd rozhodol vzhľadom na celkový úspech
žalovaných v konaní tak, že im podľa § 255 ods. 1 CSP priznal ako nerozlučným spoločníkom (§ 77
CSP) voči žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov konania (výrok III).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie.
Odvolanie možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu písomne na podpísanom súde. V
odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365 CSP)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).