Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. február 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/245/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618200186
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5618200186.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne:
Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. 5, L. B., zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom
so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanej: Home Credit Slovakia, a. s.,
so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpenej Advokátska kancelária
GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 697, o zaplatenie
962,21 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 11Csp/4/2018 zo dňa 10.05.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu
(100%).

O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú na zaplatenie žalobkyni 962,21 Eur spolu

s 5 % ročným úrokom z omeškania od 05.11.2016 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Zároveň žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne
súd po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Žalobou doručenou súdu dňa 22.01.2018 sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť
titulom bezdôvodného obohatenia 962,21 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania 05.11.2016
do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 05.04.2013 uzatvorila so žalovanou Úverovú zmluvu č.
4304017117, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru vo výške 7 000

Eur. Pri úroku vo výške 25,52%, ročnej percentuálnej miere nákladov 29,50% do 30,6%, priemernej
RPMN 25,21% sa žalobkyňa zaviazala úver vrátiť 84 mesačnými splátkami po 199,52 Eur, čiže celková
čiastka splatná spotrebiteľom predstavovala 1 734,60 Eur (zrejmá chyba v písaní). Predmetná zmluva
niejevsúladesprávnouúpravouochranyspotrebiteľaasozákonomč.129/2010Z.z.ospotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Žalobkyňa poukázala na to, že v zmluve je
nesprávne uvedená výška RPMN, nakoľko označenie v podobe percentuálneho rozpätia dolnej a hornej
hranice nespĺňa a z povahy veci ani nemôže spĺňať požiadavku presnosti a jednoznačnosti vyjadrenia

RPMN. Zároveň poukázala na to, že bola povinná platiť aj určitú sumu poplatkov, ktorú však zjavne
žalovaná nezohľadnila do celkových nákladov spotrebiteľského úveru a aj z tohto dôvodu je zrejmé, že
výška RPMN nie je a ani nemôže byť určená správne. V zmluve absentuje aj spôsob započítania splátky
úveru na istinu, úroky a poplatky ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. V zmluve nie jeuvedená ani doba trvania zmluvy ako ani termín konečnej splatnosti úveru, ktorý musí byť jasne určený
pevným dátumom. Podľa žalobkyne je nesprávne uvedená aj celková čiastka splatná spotrebiteľom a
došlo aj k neplatne uzatvorenému poisteniu. Žalobkyňa poukázala aj na to, že dohodnutá výška úrokovej

sadzby 25,52% takmer dvojnásobne prevyšuje úrokovú mieru z úverov obchodných bánk v čase
uzavretia predmetnej zmluvy a preto aj v tejto časti ide o neplatný právny úkon. Na základe uvedeného
je taktiež potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd na základe predložených
dôkazov mal za preukázané, že z úverovej zmluvy č. 4304017117 zo dňa 05.04.2013 vyplýva, že
žalovaná poskytla žalobkyni bezúčelový úver vo výške 7 000 Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splatiť

84 mesačnými splátkami po 199,52 Eur, čiže pri 25,52% ročnom úroku z úveru, RPMN od 29,5% do
30,6% a priemernej hodnote RPMN 12,92% mala predstavovať celková čiastka spotrebiteľa 15 470,28
Eura. Strany zároveň dohodli poplatok za vedenie účtu vo výške 2,49 Eur mesačne, poistenie vo výške
14,06 Eur mesačne, poplatok za zmenu výšky a počtu splátok vo výške 0,30 Eur mesačne a poplatok
za odloženie splátky vo výške 0,99 Eur mesačne. Lehota splatnosti bola stanovená na 84 mesiacov
po poskytnutí úveru a to do 15. dňa posledného mesiaca. Zo zmluvy zároveň vyplýva, že prvá splátka

je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, pričom pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po
poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný
deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15 deň v
kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná
prvá splátka. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd žalobe vyhovel, nakoľko bola podaná

dôvodne. Medzi stranami sporu nebolo sporné to, že uzatvorili úverovú zmluvu, na základe ktorej
žalobkyňa získala úver vo výške 7 000 Eur, ktorý sa zaviazala splatiť v celkovej výške 16 759,68 Eur.
Predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z nej nevyplýva, že by žalobkyňa
čerpala úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Uvedený zdroj príjmu nemožno stotožňovať s účelom
poskytnutia finančných prostriedkov. Žalobkyňa považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov

z dôvodu neuvedenia výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov v zmluve, z dôvodu nesprávne uvedenej
RPMN, z dôvodu neuvedenia doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti, z dôvodu nesprávne
uvedenej celkovej sumy splatnej spotrebiteľom a z dôvodu neplatne dohodnutej výšky úrokovej sadzby.
Preskúmaním úverovej zmluvy súd zistil, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov
z dôvodu, že zmluva neobsahuje konkrétne uvedenie RPMN. Uvedením len rozsahu RPMN nie je

splnená zákonná podmienka stanovená v ustanovení § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z.
Účelom právnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi, pre
ktorého má informácia o úrokoch a poplatkoch spojených s úverom podstatný význam a zároveň to
prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere preto musí určito, jasne a zrozumiteľné obsahovať tie podstatné náležitosti, ktoré

majú nepochybne vplyv na schopnosť spotrebiteľa posúdiť, či je pre neho akceptovateľné získať úver
za daných podmienok. Nesprávne alebo neurčito uvedená výška RPMN spôsobuje to, že spotrebiteľ
nevie bez pochybností posúdiť už pri uzatváraní zmluvy, aká je výška jeho skutočného dlhu a taktiež
nemá možnosť porovnania výhodnosti úveru oproti úverom poskytovaným inými subjektmi na trhu.
Údaj o RPMN musí byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrený jediným údajom, čo zodpovedá

aj ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Z uvedeného dôvodu je predmetný úver
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Medzi stranami sporu nebolo sporné to, že žalovaná
v nadväznosti na získaný úver vo výške 7 000 Eur zaplatila sumu 7 962,21 Eur. V prípade, ak zmluvná
strana zaplatí viac, ako mala, ide nepochybne o majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, čiže ak spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov a spotrebiteľ uhradí veriteľovi sumu

vyššiu, ako predstavuje poskytnutý úver, ide na strane veriteľa o bezdôvodné obohatenie, na ktoré nemá
žiadny právny nárok. Žalobkyňa nesporne zaplatila žalovanej viac, ako bola jej povinnosť zo zmluvy,
pričom tento rozdiel predstavuje sumu 962,21 Eur. Pre úplnosť okresný súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o ďalšie dôvody, pre ktoré žalobkyňa považovala úver za bezúročný
a bez poplatkov, s týmito sa súd nestotožnil. Podľa názoru súdu je v zmluve jasne, určito a zrozumiteľne

dohodnuté, že žalobkyňa zaplatí žalovanej dlžnú sumu v 84 mesačných splátkach po 199,52 Eur, pričom
úver sa poskytuje na dobu 84 mesiacov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti
úveru a dlžnej sumy je 15. deň 84 mesiaca po poskytnutí úveru. Súčasťou zmluvy je zároveň dojednanie
o splatnosti prvej splátky a splatnosti nasledujúcich splátok splatných do 15 dňa v tom ktorom mesiaci.
Súd je povinný poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípade, ak voči nemu dodávateľ postupuje v rozpore

s právnym poriadkom Slovenskej republiky, avšak nemôže k spotrebiteľovi automaticky pristupovať ako
k osobe, ktorá nevie posúdiť obsah zrozumiteľného právneho úkonu. Súd nemá žiadne pochybnosti
o tom, že v prípade, ak by sa žalobkyňa dostavila na pojednávanie, bez akýchkoľvek pochybností by
vedela určiť dobu trvania zmluvy ako aj termín konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu,aj keď sú úroky zo zmluvy o úvere predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi, neznamená to, že
možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške, nakoľko dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením
§ 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Pri posúdení primeranosti

dojednanej výšky úroku je potrebné prihliadať na celkové okolnosti právneho úkonu, jeho pohnútky a
účel, ktorý sledoval, pričom je potrebné porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou v praxi
peňažnýchústavov.Občianskyzákonníkvčaseuzatvoreniapredmetnejzmluvyospotrebiteľskomúvere
neobsahoval ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky predstavujúce
odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. Medzi stranami sporu nebolo sporné to, že priemerná

úroková miera z úverov v čase uzatvorenia zmluvy predstavovala 13,74%. Súd má za to, že dojednaný
úrok z úveru vo výške 25,52% nie je neprimeraný a podstatným spôsobom nepresahuje hranicu úrokov v
tom čase poskytovaných úverov bankami. Žalobkyňa bola riadne a zrozumiteľne oboznámená o úroku z
úveru, pričom ak by ho v tom čase nemienila akceptovať, určite by zmluvu neuzatvorila. Popri istine súd
priznal žalobkyni aj zákonné úroky z omeškania tak, ako je to uvedené v I. výroku napadnutého rozsudku
vychádzajúc z listu zo dňa 06.10.2016, ktorým žalobkyňa vyzvala žalovanú na vydanie bezdôvodného

obohatenia do 14 dní od doručenia predmetnej výzvy. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255
ods. 1 C. s. p. a žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu
100%.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Žalovaná uvádza, že

prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal uvedenou argumentáciou
žalovanej, ktorá podrobne zdôvodnila, na základe čoho považuje náležitosť uvedenú v ustanovení § 9
ods. 2 písm. j) v úverovej zmluve za splnenú a uvedenú v súlade so zákonným ustanovením. Žalovaná
preto považuje napadnutý rozsudok prvostupňového súdu za predčasný a taktiež za nedostatočne a
neúplne odôvodnený, a preto nespĺňajúci kritéria podľa § 220 ods. 2 CSP. S vyhodnotením úverovej

zmluvy č. 4304017117 za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu uvedenia RPMN v rozmedzí od 29,5% do
30,6% žalovaná nesúhlasí a zastáva názor, že predmetná úverová zmluva obsahuje všetky podstatné
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z.. Výška RPMN je v
úverovej zmluve uvedená správne. Samotný zákon č. 129/2010 Z. z. nestanovuje v úprave § 9 ods. 2
písm. j), že táto hodnota musí byť uvedená jednoznačne jedným konkrétnym číslom. Rozhodovacia prax

jednotlivýchsúdovohľadnenáležitostíúverovýchzmlúvjerozdielna.Žalovanávšaknepovažujehodnotu
RPMN za neuvedenú, nakoľko rozmedzie je zanedbateľné. Okrem toho bola žalobkyni ako klientovi
zaslaná aj presná hodnota RPMN v závislosti odo dňa, kedy došlo k reálnemu načerpaniu finančných
prostriedkov,sčímsamotnážalobkyňaakoklientsúhlasila.VýpočetRPMNpoužitýžalovanoujesprávny
a vyplývajúci z príslušného vzorca uvedeného v prílohe zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch. Na základe žalovanej úverovej zmluvy bol klientovi poskytnutý bezúčelový úver prevodom na
bankový účet. Nakoľko medzi zaslaním úverovej zmluvy na podpis klientovi a doručením podpísaného
vyhotovenia späť do spoločnosti, kedy dôjde k reálnemu načerpaniu finančných prostriedkov, uplynie
niekoľko dní, žalovaná mala záujem poskytnúť klientovi korektne presnú a reálnu hodnotu RPMN,
pričom po zaslaní finančných prostriedkov bola klientovi presná hodnota RPMN oznámená. Žalovaná

preto nepovažuje za správne a zákonné sankcionovať jej korektný prístup ku klientovi bezúročnosťou a
bez poplatnosťou úveru. Zákon v zmysle citovaného ustanovenia sankcionuje len nesprávne uvedenú
RPMN, prípadne jej absenciu. Žalovaná zastáva názor, že hodnota RPMN je uvedená správne. Na
základe vyššie uvedených skutočností považuje žalovaná za preukázané, že zmluva o úvere spĺňa
všetky náležitosti platného právneho úkonu, bola uzatvorená v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi a neobsahujú žiadne ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov preto
žalovaná navrhuje, aby Krajský súd rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 10.05.2018
sp. zn. 11Csp/4/2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie
súdu prvej inštancie zmenil a priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.

3. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovanej vyjadrila nasledovne. Podľa názoru žalobkyne nie je možné
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť na základe odvolania podaného žalovanou. Žalovaná v odvolaní
argumentuje svojimi úvahami, pričom rozsudok súdu prvej inštancie napáda z viacerých odvolacích
dôvodov, pričom ide o rovnaké námietky, ktorými sa už súd zaoberal a dostal na ne v rozhodnutí

dostatočnú a odôvodnenú odpoveď. Žalovaná považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nedostatočne
odôvodnený, nespĺňajúci kritériá podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, pretože sa súd údajne nezaoberal
argumentáciou žalovanej ohľadom nesprávne uvedenej RPMN. Súd však v bode 13 pomerne obsiahlo
argumentuje a vysvetľuje, prečo je úver pre nesprávne uvedenú RPMN bezúročný a bez poplatkov.Skutočnosť, že argumentácia a názor súdu nie je v súlade s predstavami žalovanej neznamená,
že rozsudok nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnený. Výška RPMN v zmluve nie je uvedená
správne, čo vysvetľuje aj súd prvej inštancie. Zmluva o spotrebiteľskom úvere preto musí určito,

jasne a zrozumiteľné obsahovať tie podstatné náležitosti, ktoré majú nepochybne vplyv na schopnosť
spotrebiteľa posúdiť, či je pre neho akceptovateľné získať úver za daných podmienok. Nesprávne
alebo neurčito uvedená výška RPMN spôsobuje to, že spotrebiteľ nevie bez pochybností posúdiť už pri
uzatváraní zmluvy, aká je výška jeho skutočného dlhu a taktiež nemá možnosť porovnania výhodnosti
úveru oproti úverom poskytovaným inými subjektmi na trhu. Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení

uviedla niekoľko rozhodnutí zo súdnej praxe. Podľa žalobkyne je teda zrejmé, aká je súdna prax v
otázke rozpätia RPMN. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, jeho
rozhodnutie nemožno označiť inak ako za zákonné a ústavné, napĺňajúce požiadavku právnej istoty a
legitímnych očakávaní. Bez právnej relevancie je tiež skutočnosť, že rozpätie RPMN je zanedbateľné,
pretožezákonč.129/2010Z.z.neumožňujeveriteľovipredmetnýúdajuvádzaťpercentuálnymrozpätím.
Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne
ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Je teda zrejmé, že samotné nesprávne
uvedenie RPMN do zmluvy robí úver bezúročným a bez poplatkov, pričom táto hypotéza je v danom
spore naplnená. Už samotné uvedenie rozpätia RPMN stavia spotrebiteľa do neistej situácie ohľadom
jeho nákladovosti úveru, avšak aj samotné rozpätie nezodpovedalo skutočnosti, preto nemôžu existovať

rozumné pochybnosti o tom, že na úver sa musí uplatniť fikcia bezúročnosti. S poukazom na právnu
úpravu obsiahnutú v zákone o spotrebiteľských úveroch je už len samotné nesprávne uvedenie RPMN
do zmluvy dôvodom na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Vzhľadom na vyššie uvedené
žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal
náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou konania
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení
s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP v

odvolaním napadnutej časti potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. V odvolaním nenapadnutej časti
zostal rozsudok nedotknutý.

5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie

náležitým, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu, nakoľko toto považoval za dostatočné z hľadiska ustálenia skutkových zistení,
akoiprávnehoposúdeniaveci.Nazdôrazneniesprávnostirozhodnutiaprvoinštančnéhosúdupovažoval

za potrebné dodať, že i vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR absencia náležitosti
vymedzenejvustanovení§9ods.2písm.k)zákonač.129/2010Z.z.vplatnomzneníkudňuuzatvorenia
zmluvy zakladala bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.

9. Niet žiadnych pochybností o tom, že slovenský zákon ide nad rámec Smernice č. 2008/48/ES a

celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny ako
aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo
požaduje Smernica č. 2008/48/ES (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda
zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú istú
terminológiu, akú používa smernica. Slovenský zákonodarca však takúto terminológiu nepoužil, ale k

termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona). K výkladu
tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto
ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok
poplatkov, inak sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.10. Odvolací súd má za to, že tak explicitne presné ustanovenie akým je ust. § 9 ods. 1 písm. k)
cit. zákona cez prizmu eurokomformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o

výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v
citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí
uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 cit. zákona. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do
nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii nemôže mať
priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória

a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv.
eurokomformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje
medze, už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ.

11. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smernice spočívajúci
v eurokomformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom

vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne: musí ísť o
výkladvčonajväčšejmožnejmiere,vzmyslezneniaaúčelu/cieľasmernice,musíísťovýkladzapoužitia
vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový, logicky, systematicky, historicky,
teologicky výklad). Nesmie sa jednak o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne
zásady.

12. Súdny dvor medzi nepriame účinky smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa
04. júla 2006, keď uviedol: „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade
a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami
práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra

legem vnútroštátneho práva.

13. Vzhľadom na explicitné znenie zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti
členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku
Súdneho dvora EÚ C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokomformne tak, že zmluva nemusí obsahovať

členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o
úvere bezúročná a bez poplatkov doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by
nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi
jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať o účinku nepriamom) a
naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.

14. Otázka priameho účinku smernice sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí

zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice, zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
protisebevýhradnejednotlivci.Zuvedenéhovyplýva,žepriamyúčinokjetakvzásademožnýlenvspore
medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo
voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice (rozsudok Súdneho

dvora z 26. februára 1986, Marshall 152/84, vo veci Faccin Dori C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 a C-403/01).

15. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. platného v čase uzatvorenia
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej
istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods.

2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená
judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby
štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.

16. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), ktorá má byť obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej
úverovej zmluvy, predstavuje celkové náklady spotrebiteľa na úver (t.j. všetky náklady vrátane úroku
a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru) vyjadrené ako ročné percento zcelkovej výšky spotrebiteľského úveru. Údaj o RPMN má slúžiť spotrebiteľovi na porovnanie úverov
alebo pôžičiek s rovnakou dobou splatnosti a s rovnakou výškou spotrebiteľského úveru a vybrať si
cenovo najvýhodnejší úver s čo najnižšou RPMN. Ročná percentuálna miera nákladov sa dá určiť

na začiatku revolvingového vzťahu, pretože v tomto období výška úveru, úroky, poplatky a obdobie
úverového vzťahu vychádza z počtu splátok, ktoré sú vlastne v tomto čase zistiteľné.

17. Ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 215/2012 zo dňa 10.10.2012,
cit: „Uvedený zákon (§ 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch) v rámci prístupového

procesu do Európskej Únie zaviedol tzv. spotrebiteľský úver v súlade so smernicou Európskej rady
č. 87/102/EHS za účelom prehĺbenia slobody služieb a sprehľadnenia finančných služieb - k čomu
slúži aj informačná povinnosť vo vzťahu k spotrebiteľovi ohľadom ročnej percentuálnej miery nákladov,
úrokov či iných poplatkov. Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č.129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu

celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na
ochranu spotrebiteľa, pričom pokiaľ v § 4 ods. 2 písm. g) určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN
(bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru) akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že
ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľ
ako dodávateľ finančnej služby a profesionál na finančnom trhu nemôže túto skutočnosť opomínať, resp.

zanedbávať“.

18. Funkcia obchodných podmienok v spotrebiteľských zmluvách je predovšetkým tá, aby nebolo
potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania, ktoré majú technický a vysvetľujúci charakter. Nesmú
všakslúžiťktomu,abydonichvčastoneprehľadnej,zložitoformulovanejamalýmpísmompísanejforme

skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že zrejme
uniknú pozornosti spotrebiteľa (napr. úroková sadzba, rozhodcovská doložka, dojednanie o zmluvnej
pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nespráva sa poctivo a takémuto dojednaniu
nemožno priznať právnu ochranu. K uvedenému záveru dospel aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS
3512/11 zo dňa 11.11.2013, podľa ktorého náležitosti so závažnými dôsledkami pre spotrebiteľa nemôžu

byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale musia byť priamo súčasťou spotrebiteľskej
zmluvy (listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája teda svoj podpis).

19. Z úverovej zmluvy č. 4304017117 zo dňa 05.04.2013 vyplýva, že žalovaná poskytla žalobkyni
bezúčelový úver vo výške 7 000 Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splatiť 84 mesačnými splátkami po

199,52 Eur, čiže pri 25,52% ročnom úroku z úveru, RPMN od 29,5% do 30,6% a priemernej hodnote
RPMN 12,92% mala predstavovať celková čiastka spotrebiteľa 15 470,28 Eura. Strany zároveň dohodli
poplatok za vedenie účtu vo výške 2,49 Eur mesačne, poistenie vo výške 14,06 Eur mesačne, poplatok
za zmenu výšky a počtu splátok vo výške 0,30 Eur mesačne a poplatok za odloženie splátky vo výške
0,99 Eur mesačne. Lehota splatnosti bola stanovená na 84 mesiacov po poskytnutí úveru a to do

15. dňa posledného mesiaca. Zo zmluvy zároveň vyplýva, že prvá splátka je splatná po mesiaci od
dátumuposkytnutiaúveru,pričompokiaľkalendárnymesiacnasledujúcipoposkytnutíúveruneobsahuje
poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom
mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15 deň v kalendárnom mesiaci,
počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka.

20. Preskúmaním úverovej zmluvy okresný súd zistil, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez
poplatkov z dôvodu, že zmluva neobsahuje konkrétne uvedenie RPMN. Uvedením len rozsahu RPMN
nie je splnená zákonná podmienka stanovená v ustanovení § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010
Z. z. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že údaj o RPMN musí byť v zmluve o

spotrebiteľskom úvere vyjadrený jediným údajom, čo zodpovedá aj ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. j)
zákona č. 129/2010 Z. z.. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považuje poskytnutý úver za bezúročný
a bez poplatkov.

21. Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom okresného súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí vyslovil,

že v prípade, ak zmluvná strana zaplatí viac, ako mala, ide nepochybne o majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, čiže ak spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov a spotrebiteľ
uhradí veriteľovi sumu vyššiu, ako predstavuje poskytnutý úver, ide na strane veriteľa o bezdôvodné
obohatenie, na ktoré nemá žiadny právny nárok. Žalobkyňa nesporne zaplatila žalovanej viac, ako bolajej povinnosť zo zmluvy, pričom tento rozdiel predstavuje sumu 962,21 Eur. Popri istine súd priznal
žalobkyni aj zákonné úroky z omeškania vychádzajúc z listu zo dňa 06.10.2016, ktorým žalobkyňa
vyzvala žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia do 14 dní od doručenia predmetnej výzvy.

22. V zmysle vyššie uvedeného z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že v
uzatvorenej spotrebiteľskej zmluve bol nesprávne uvedený údaj o RPMN z dôvodov, ktoré bližšie
podrobne popísal v napadnutom rozhodnutí prvoinštančný súd. Pokiaľ pre vyslovenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru postačuje absencia čo i len jednej z náležitostí uvedenej

v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona, prvoinštančný súd správne žalovanou poskytnutý úver
považoval za bezúročný a bez poplatkov a postupoval správne, pokiaľ žalobe žalobkyne vyhovel.

23. Žalovaná ani v podanom odvolaní neuviedla k absencii údaja o RPMN také skutočnosti, s akými by
sa okresný súd nevysporiadal, resp. ktoré by jeho závery v tomto smere mohli spochybniť.

24. V nadväznosti na uvedené, stotožniac sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany
okresného súdu, odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil.

25. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396

ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech žalobkyňa, a
preto odvolací súd priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

26. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)