Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. júl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/375/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202982
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202982.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Gabriely

Briškovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivostiSlovenskejrepubliky,Bratislava,Župnénámestieč.13,o659,76eur,oodvolanížalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 8. októbra 2014 č. k. 10C/214/2014-72 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy označenia žalovanej v úvodnej časti jeho rozsudku.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 534,76 eur,
pričom žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na
tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom týmto
súdompodsp.zn.15Er/675/2010snáslednýmvyvodzovanímzodpovednostištátuzanesprávnyúradný

postup)odôvodnilprávneust.§3ods.1písm.d/aods.2,§9ods.1a2,§15ods.1,§17ods.1až3ZoZS
(zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012), § 44 ods. 2 E. p. (Exekučného
poriadku č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov),
článkom 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení) a článkom 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ľudských právach (Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v znení protokolov dojednaný v Ríme 4. novembra 1950 Oznámenie FMZV č.

209/1992 Zb.). Vecne zdôvodnil, že 15. júla 2010 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na Okresný
súd Galanta (exekučný súd) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú uvedený súd
zamietol uznesením z 13. decembra 2010 č. k. 15Er 675/2010-18 (z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej
doložky).Exekučnýsúdpostupovalvsúladesozákonom,keďžeE.p.stanovujelehotu15dnínavydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom (o
taký prípad tu nešlo). Žalobkyňa taktiež nepreukázala, že v postupe exekučného súdu boli zistené
prieťahy, keďže podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len SR) až po konštatovaní

porušenia základných práv (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) Ústavným súdom SR sa otvára možnosť podať
predmetnú žalobu. Z judikatúry Ústavného súdu SR tiež vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov. Rozhodnutie
o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p.(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a úspechom
žalovanej, ktorej v konaní trovy nevznikli.

Proti uvedenému rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého
stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec nesprávne
právne posúdil. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)

„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 ZoZS v znení zákona č.
412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj
založenia zodpovednostného právneho vzťahu, pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti (potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu) nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto by došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd prvého stupňa neozrejmil, prečo zastáva názor, že

účastníkom nevznikol stav právnej neistoty do času, kým došlo ku konečnému rozhodnutiu. Exekučný
súd posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu prvého stupňa neprislúchalo polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Mal povinnosť aplikovať platné právo a prihliadať na
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), teda aj

na právo na spravodlivý súdny proces (osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase).
Dohovor o ľudských právach zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom,
ktorý by vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 (zahrňujúci aj právo na rozhodnutie veci v primeranej
lehote). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Súd prvého

stupňa tiež nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom,
preukazujúcim výšku, v akej mal nesprávny úradný postup na žalobkyňu negatívny dopad a objektívne
spôsobil zníženie jej majetku.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie proti rozsudku podala včas účastníčka konania a to proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok
prvostupňového súdu v medziach odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny

a odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní,
odvolací súd doplnil ďalšie dôvody.

Žalobkyňa predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu a to
nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobkyne o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným

súdom po dobu viac ako 290 dní nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisovu bolo jednoznačne
preukázané, že k zamietnutiu žiadosti o vydanie poverenia došlo po uplynutí 151 dní, pričom žalobkyňa
žiadnym spôsobom neodôvodnila zásah do jej práva prekročením lehoty. Súd prvého stupňa správne
ďalej konštatoval, že zákonom stanovená lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahovala výlučne na
prípad nezistenia rozporu žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, dôsledkom čoho bolo

následné udelenie poverenia (požadovaného zákonodarcom v zákonom stanovenej lehote). Podľa § 44
ods. 2 vety tretej E. p. ak však súd zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne (zákonodarca v tomto prípade
upustil od stanovenia lehoty). Odchylný postup má svoje logické opodstatnenie, keďže negatívne
rozhodnutie súdu má už charakter uznesenia, preto vyžaduje obstaranie si súdom spoľahlivého

podkladu pre potvrdenie záveru o rozpore žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Jeho
náležité vyhodnotenie si tiež vyžaduje určitý čas a lehota 15 dní by zjavne nebola postačujúcou pre
uvedený postup súdu. Na predloženie kompletného rozhodcovského spisu bol vyzývaný rozhodcovský
súd. V čase plynutia 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia exekučný spis neobsahoval podklady prepozitívne ani negatívne vybavenie žiadosti. Nemožno tiež prehliadať, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ako aj podanie návrhu na vykonanie exekúcie žalobkyňou ako oprávnenou, nebolo
dôvodné (dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia bol rozpor exekučného titulu so zákonom,

preto zákonom stanovené podmienky na vedenie exekúcie voči povinnej osobe ani neboli dané). Po
právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia bolo exekučné konanie zastavené.

S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvého stupňa žalobu zamietol (žalobkyňa

neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu).

K argumentácii žalobkyne poukazujúcej na absenciu vysvetlenia týkajúceho sa stavu právnej neistoty
(v ktorej sa žalobkyňa mala nachádzať po dobu od podania žiadosti o vydanie poverenia do rozhodnutia
súdu o zamietnutí žiadosti) odvolací súd uvádza nasledovné. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného
súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky

za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti
prípadu. Tie v danom prípade spočívali v postupe samotnej žalobkyne, ktorá podávala na súd návrhy
na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne znemožnil zamestnancom
súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách. Na uvedené skutočnosti
bolo reagované aj legislatívnymi úpravami. Cieľom bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov

(predovšetkým exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytnúť súdnu ochranu
nielen vo veciach podaných žalobkyňou v exekučnom konaní, ale aj vo všetkých veciach a to každej
agendy. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie
exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťouexekučnéhosúdu.Uvedenálehotajepresúdzáväználendotejmiery,akbyjejnedodržanie

mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Táto lehota vychádzala z ideálnej predstavy zákonodarcu
o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať.

Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu však nestačí len samotné prekročenie 15-dňovej
lehoty, ale aj zohľadnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí napr.

správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky a pod. Nemohlo obstáť tvrdenie
žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých
právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj
teleologický (nachádzajúci zmysel a účel zákona). Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok
spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá

spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť.
Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho
výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo
veci Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko z 22.
októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje rýchlosť súdneho konania,

ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež ráta s tým,
že konanie sa nemá príliš unáhliť).

Novelizovaná právna úprava ustanovenia § 9 ods. 2 ZoZS (od 1. januára 2013) aj explicitne
zakotvilapožiadavkuposúdenianesprávnehoúradnéhopostupuvzávislostiodvýsledkovprávoplatných

rozhodnutí označených súdov (ESĽP alebo Ústavného súdu SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy,
príp. žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvého
stupňaneaplikovalnovúprávnuúpravu(apretonemohlodôjsťkporušeniuprincípuzákazuretroaktivity),
keďže argumentačným základom súdu bol platný právny stav v čase žalobkyňou tvrdeného postupu
exekučného súdu (a to vo vzťahu k ZoZS a E. p.), ako aj judikatúra Ústavného súdu SR.

Je všeobecne známe, že aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem na ochranu spotrebiteľa
predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného konania, osobitne
v období pred legislatívnymi zmenami E. p., smerujúcimi k úplnej transpozícii smerníc európskeho
práva. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. vyňala vykonateľné rozhodnutia

rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia
žiadosti súdneho exekútora. Primárnym prameňom komunitárneho práva sú aj rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie v Luxemburgu, ktorý zdôraznil povinnosť súdu ex offo skúmať neprijateľné
podmienky vo vykonávacom konaní aj bez námietky účastníka konania (Asturcom TelecomunicacionesC-40/08). Osobitne je potrebné poukázať na uznesenie z 16. novembra 2010, POHOTOVOSŤ, s.r.o.
proti Iveta Korčkovská C-76/10, ktoré v odôvodnení obsahuje konštantnú judikatúru týkajúcu sa
prieskumu nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách ex offo. V kontexte vyššie uvedeného

bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s platnou právnou úpravou na ochranu
spotrebiteľa, komunitárnym právom vrátane judikatúry, v dôsledku čoho by objektívne ani nemohlo dôjsť
k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v lehote. Žalobkyňa, ktorá poukazovala na
zásah do svojich podnikateľských aktivít, práve v ich dôsledku sa stala centrom pozornosti ochrany
spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných orgánov Európskej únie. Podmienky

poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné tituly predstavujúce rozhodcovské
rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody
výkon práva žalobkyne bol aj v rozpore s dobrými mravmi, predstavujúci účelovo vykonštruovaný nárok,
bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu práva (v teórii práva označovaný typ žaloby
ako žalobné zneužitie práva).

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom
prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže
by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.
Preto námietka žalobkyne týkajúca sa nesprávnosti odmietnutia návrhu na znalecké dokazovanie
nemohla byť dôvodná. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, v ktorom plne úspešná žalovaná náhradu
trovkonanianevyčíslilaatietonevyplývalianizospisu,pretonepriznanienáhradytrovkonaniažalovanej

bolo dôvodné.

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. súdu prvého stupňa ale odvolací súd nariadil vykonanie opravy
zrejmejnesprávnostivúvodnejčastinapadnutéhorozsudku,spočívajúcejvpotrebeoznačeniažalovanej
spôsobom zodpovedajúcim zákonu aj žalobe (žalovanou je Slovenská republika /štát/, kým Ministerstvo

spravodlivosti je len osobou, prostredníctvom ktorej štát koná). Preto správne označenie žalovanej má
byť súladné s ustanovením § 21 ods. 4 a § 79 ods. 1 predposlednej vety O. s. p. a inak aj tým, ako
žalovanú v úvodnej časti tohto svojho rozsudku označil odvolací súd.

Z dôvodu, že žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s.

p. jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie
náhrady trov odvolacieho konania a zo spisu vznik trov konania tejto účastníčky nevplýval. Odvolací
súd preto rozhodol tak, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.