Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/239/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716210184
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5716210184.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a

členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobkyne: D. O.,
nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XXX/X, S., zastúpenej splnomocneným zástupcom: Občianske združenie
OPOS, so sídlom A. Hlinku 1084/24A, 914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, proti žalovanému:
Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábr. 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpenému
spoločnosťou AK Antol, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 546/14, Pezinok, o vydanie bezdôvodného
obohatenia a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, na základe odvolania žalobkyne a
odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 11Csp/11/2016-404 zo dňa 20. marca

2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.155,47
eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol.
2.Primárne sa súd prvej inštancie nestotožnil s tvrdením žalobkyne o neúčinnom uzavretí zmluvy o úvere
a vyhodnotil ju za riadne uzavretú. V danej spojitosti uviedol, že je síce pravdou, že v bode 2. uzavretej

zmluvy o úvere, ktorý možno považovať za návrh žalobkyne na uzavretie zmluvy, je zmenená výška
istiny žiadaného úveru, avšak z tejto zmluvy je zrejmé znenie návrhu žalobkyne, ktorý bol následne bez
zmien prijatý žalovaným a žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 8 500,00 eur.
3.Ďalej žalobkyňa uzavretú zmluvu o úvere považovala za rozpornú s dobrými mravmi, a preto za
neplatnú. Rozpor s dobrými mravmi vidí v neprijateľných podmienkach v nej obsiahnutých - v poplatku
za správu a vedenie úverového účtu a za poskytnutie úveru, v dohode o zrážkach zo mzdy a v
rozhodcovskej doložke. Okresný súd tu konštatoval, že skutočnosť, že spotrebiteľská zmluva obsahuje

neprijateľné podmienky, sama osebe nespôsobuje rozpor zmluvy s dobrými mravmi a ani jej neplatnosť,
ale bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru. Ak by aj uvedené zmluvné podmienky boli
neprijateľné, nie sú takej povahy, aby bez ďalšieho spôsobovali rozpor zmluvy s dobrými mravmi a
jej neplatnosť ako takej. Súd teda nezistil žiaden rozpor zmluvy s dobrými mravmi a dôvod pre jej
neplatnosť.
4.Následnepristúpilsúdprvejinštanciekposúdeniu,čiposkytnutýúverniejebezúročnýabezpoplatkov,
pričom vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom. Na uvedenom podľa

okresného súdu nič nemení ani názor žalovaného, že tento právny názor je „prekonaný“ rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017. Toto rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR totiž nie je pre súdy v tomto konaní záväzné a nemožno ho považovať ani zaustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, preto tu nie sú dané dôvody na odklonenie sa
od vysloveného právneho názoru krajského súdu.
5.Nakoľko akýkoľvek nedostatok, uvedený v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch

spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, okresný súd sa ďalšími dôvodmi jeho
bezúročnosti a bezpoplatkovosti, tvrdenými žalobkyňou nezaoberal.

6.Z dôvodu, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, žalobkyni podľa súdu prvej inštancie
vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho rozdiel medzi sumou istiny

poskytnutého úveru a sumou úhrad, vykonaných na základe uzavretej zmluvy o úvere. Žalobkyňa vo
svojej žalobe tvrdí, že žalovanému zaplatila spolu sumu vo výške 9 846,12 eur, pričom súdu zároveň
predložila prehľad vykonaných úhrad. Z tvrdení žalobkyne a z ňou predložených listinných dôkazov
vyplýva, že do predloženého prehľadu nesprávne zahrnula úhradu pod položkou 1. platbu vo výške 9,90
eur, vykonanú v mesiaci júl 2011, úhradu pod položkou 13. vo výške 137,00 eur, vykonanú v mesiaci júl
2012, úhradu pod položkou 23. vo výške 137,00 eur, vykonanú v mesiaci máj 2013, úhradu pod položkou

23. vo výške 62,50 eur, vykonanú v mesiaci máj 2013, úhradu pod položkou 36. vo výške 43,59 eur,
vykonanú v mesiaci jún 2014, a úhradu pod položkou 40. vo výške 150,00 eur, vykonanú v mesiaci
október 2014. Z potvrdení vkladov zo dňa 28.07.2011 (č. l. 89 spisu), zo dňa 11.05.2013 (č. l. 91 spisu)
a zo dňa 12.06.2014 (č. l. 92 spisu v spojitosti s priloženou listinou, preukazujúcou iný dôvod vzniku
záväzku) vyplýva, že sumu vo výške 9,90 eur, 62,50 eur a 43,59 eur zaplatila žalobkyňa na iné účty, nie

žalovanému, s uzavretou zmluvou o úvere teda nesúvisia. Z výpisu z úverového účtu zo dňa 21.11.2013
(č.l.13-14)vspojitostisvýplatnýmipáskamižalobkyne,predovšetkýmsvýplatnoupáskouzamesiacjún
2012 (č. l. 137), vyplýva že v mesiaci júl 2012 žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu vo výške 77,00 eur,
pričom do predloženého prehľadu zahrnula jednak správnu úhradu pod položkou 12. vo výške 77,00 eur,
vykonanúvmesiacijún2012,jednaknesprávnuúhradupodpoložkou13.vovýške137,00eur,vykonanú

v mesiaci júl 2012, takisto v spojitosti s výplatnou páskou za mesiac máj 2013 (č. l. 129), vyplýva že v
mesiaci jún 2013 žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu vo výške 137,00 eur, pričom do predloženého
prehľadu zahrnula jednak správnu úhradu pod položkou 23., vykonanú v mesiaci máj 2013, jednak
nesprávnu úhradu pod položkou 24., vykonanú v mesiaci jún 2013. Ďalej, žalobkyňa do predloženého
prehľadu nesprávne zahrnula dvakrát úhradu pod položkou 40. vo výške 150,00 eur, vykonanú v mesiaci

október 2014, pričom pravdepodobne vychádzala jednak z predloženého príkazu na úhradu zo dňa
21.10.2014 (č. l. 93), jednak z predloženého potvrdenia o odpísaní prostriedkov z účtu z toho istého dňa
(č. l. 94), ktoré však samy osebe a ani v spojitosti s inými predloženými dôkazmi nepreukazujú, že v
mesiaci október 2014 boli vykonané dve úhrady vo výške 150,00 eur. Naopak, predloženým prehľadom v
spojitosti s ďalšími dôkazmi, predovšetkým s uvedeným výpisom z úverového účtu a s výplatnou páskou

za mesiac december 2013 (č. l. 135) žalobkyňa preukázala vykonanie úhrad vo výške 0,96 eur dňa
1.7.2011, vo výške 3,32 eur dňa 1.8.2011, vo výške 1,66 eur dňa 16.12.2011 a vo výške 137,00 eur v
mesiaci január 2014. Žalobkyňa teda preukázala vykonanie úhrad v celkovej výške 9 449,07 eur.
7.Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že žalobkyňa vykonala úhrady v celkovej výške 9.485,47 eur.
Keďže táto suma je vyššia ako suma úhrad, ktorých vykonanie preukázala žalobkyňa, okresný súd

vychádzal ako z nespornej sumy vykonaných úhrad v tejto výške. K týmto úhradám pripočítal poplatok
za poskytnutie úveru vo výške 170,00 eur, o ktorý bola znížená suma úveru pri jeho poskytnutí a ktorého
zúčtovanie a výšku žalovaný účinne nepoprel, naopak pripustil ho, a teda jeho zaplatenie je tiež medzi
stranami nesporné.
8.Okresný súd zhrnul, že žalobkyňa žalovanému zaplatila sumu vo výške 9 655,47 eur (9 485,47 eur +

170,00 eur), bezdôvodné obohatenie žalovaného teda predstavuje čiastku 1 155,47 eur (9 655,47 eur
- 8 500,00 eur).

9.Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku premlčania bezdôvodného obohatenia, žalobkyňa žalobu
podala na súde dňa 31.08.2016. V zmysle § 107 ods. 1 OZ je teda premlčané jej právo na vydanie

bezdôvodnéhoobohatenia,spočívajúcehovúhradách,vykonanýchpred31.08.2014.Žalovanýnepoprel
časy úhrad, uvedené v predloženom prehľade týchto úhrad, preto ich možno považovať za nesporné.
Preukázané bezdôvodné obohatenie predstavuje 7 úhrad pod položkami 53.-59. vo výške po 150,00 eur,
vykonaných v mesiacoch október 2015 až jún 2016, a časť úhrady pod položkou 52. vo výške 105,47
eur, vykonanej v mesiaci november 2015 (7 x 150,00 eur + 105,47 eur = 1.155,47 eur). V tomto rozsahu

právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčané nie je a súd jej ho priznal.
10.Napokon okresný súd zamietol žalobu v časti o priznanie nároku na zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia, nakoľko ho nepreukázala. Žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré
by tento nárok a jeho uplatnenú výšku odôvodňovali.11.V súvislosti s náhradou trov konania konštatoval okresný súd čiastočný úspech žalovaného.
Predmetom konania bolo pôvodne 5 nárokov, a to určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy
a rozhodcovskej doložky, určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, vydanie

bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Ohľadne dvoch
nárokov a to o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a rozhodcovskej doložky vzala žalobkyňa
svoju žalobu späť, preto má žalovaný nárok na náhradu trov časti konania o týchto nárokoch. V časti
konania o nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia mal plný úspech žalovaný.
V časti konania o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru mala plný úspech

žalobkyňa, nakoľko súd síce o ňom výslovne nerozhodoval pre späťvzatie žaloby v tejto časti, avšak
kladne ho posudzoval ako predbežnú otázku. V časti o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
malčiastočnýúspechžalovaný,atovrozsahu54,08%(1155,47eur/2516,12eur).Úspechžalovaného
v celom konaní potom predstavuje 70,82 % (3 x 20 % + 1/5 x 54,08 %) a úspech žalobkyne 29,18 % (20
% + 1/5 x 45,92 %). Žalovaný mal teda vo veci čistý úspech v rozsahu rozdielu medzi jeho úspechom a
úspechom žalobkyne, teda v rozsahu 41,64 % (70,82 % - 29,18 %), súd mu teda proti žalobkyni priznal

nárok na náhradu trov konania v tomto rozsahu.
12.Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa čo do výroku o náhrade trov konania. Namietala,
že o trovách konania súd mohol rozhodnúť s poukazom na ustanovenie § 257 CSP ako výnimky zo
zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Rozhodnutiu
vytýkala, že je zaťažené závažnou procesnou vadou a to, že sa súd nevysporiadal už na prvom

pojednávaní s bezúročnosťou úveru, čo malo za následok zamietnutie žaloby a priznanie nároku na
náhradu trov protistrane. V danom čase sa odvolala, na základe čoho krajský súd zrušil rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil s tým, že súd pochybil a nepriznal jej nárok, ktorý mala zo zákona. To
čo však nevyšlo na prvý krát teda 100% trov právnemu zastúpeniu žalovaného, sa snažil súd priznať
tento krát aspoň v malej forme a to vo výške trov 41,64%. Rozhodnutie súdu je opäť prejavom svojvôle

a to z dôvodov, že už pri podaní žaloby preukázala 2 mimosúdne dohody, kde sa žalovaný ani len
neunúval o nejakú dohodu, samotná žaloba bola dôvodná, a to, že sa vo veci samej od roku 8/2016
ešte stále koná nie je jej zavinením, vo veci existujú dva rozsudky oba sú strohé, odôvodnenia sú len
okrajové a nie je z nich zrejmé s čím sa súd stotožnil a čo vo veci vykonal či nevykonal, vo veci samej
bolo nariadené pojednávanie v januári tohto roku, bolo však odročené zo strany právneho zástupcu

žalovaného nakoľko súdu bola na poslednú chvíľu zaslaná PN právneho zástupcu, pojednávanie bolo
odročené na 20.3.2018. kde sa dostavil už aj právny zástupca žalovaného, k veci nemal čo uviesť,
dostavil sa iba účelovo, aby sa trovy konania navýšili, opäť jej nebol priznaný celá nárok, hoci žalovaný
a aj súd dobre vedeli, žej nárok je dôvodný.
13.Ďalej odvolateľka uviedla, že sú znova porušované jej práva a ona má byť zodpovedná, za to, že sa v

priebehu konania menili zákony a svoju žalobu bola nútená zobrať v časti určenia späť nie svojou vinou.
Na pojednávanie chodil advokát, hoci sa pojednávania mohol zúčastniť zamestnanec banky. Je samo-
živiteľka s jedným dieťaťom, práve pre konanie žalovaného musela vycestovať za prácou do Rakúska,
abysombolaschopnásplácaťúver,ktorýjepredmetomkonania.Cítisabyťdotknutánasvojichprávach.
Posúdiť dôvodnosť žaloby v čase jej podania, mohol iba súd, pretože v období pred účinnosťou CSP

viaceré všeobecné súdy SR obdobné žaloby považovali za opodstatnené. Poukázala na prísnu aplikáciu
ustanovení o náhrade trov konania, ktorá môže viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zdôraznila, že v oblasti
spotrebiteľských vzťahov sa niektoré subjekty vyznačujú predátorskými metódami dosahovania zisku.
Takéto správanie nemusí napĺňať znaky trestnoprávne v zmysle prekračovania zákonov, ale naplňuje
znaky neštandardného, nemorálneho a dravého správania.

14.Zároveň žalobkyňa poznamenala, že hoci napadla iba výrok o trovách konania, cíti sa dotknutá
celým „nezmyselným“ rozhodnutím predstavujúcim svojvôľu. Okresný súd sa totiž stotožnil s námietkou
premlčania, čo považuje za závažné pochybenie. Na to, aby sa dozvedela, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu, by musela mať v čase, keď k nemu došlo, dostatočné právne znalosti na to aby si sama
dokázala zmluvu vyhodnotiť, či obsahuje povinné zákonné náležitosti a tiež by musela mat vedomosť

o tom, že pokiaľ tieto náležitosti zmluva neobsahuje, tak je spotrebiteľský úver bezúročný a bez
poplatkov. Keďže jej nebolo preukázané, že tieto právne vedomostí v čase bezdôvodného obohatia
mala, tak rozhodnutie súdu, že uplynula subjektívna premlčacia lehota nemožno považovať za správne.
Rozhodnutie súdu pôsobí dojmom ako keby mňa súd považoval za väčšieho odborníka na úvery a
úverové zmluvy ako žalovaného. V takomto prípade mal brať súd do úvahy aj skutočnosť, že žalovaný

ako spoločnosť dlhodobo poskytujúca úvery musel mať nepochybne tiež vedomosť o tom, že úver
je bezúročný a aj napriek tomu vyžadoval odo mňa zaplatiť aj úroky a poplatky. Zjavne teda ide o
bezdôvodne obohatenie úmyselné a odvolateľka má nárok na vydanie všetkých úrokov, ktoré som
zaplatila nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov. To, že sa žalovaný bezdôvodne obohatilúmyselne preukazuje aj skutočnosť, že odmieta bezdôvodné obohatenie vrátiť. Tvrdiť, že nemal v
úmysle sa bezdôvodne obohatiť, ale na druhej strane odmietať bezdôvodne obohatenie vrátiť je totiž
absolútne rozporné..

15.Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie aj žalovaný a domáhal sa zrušenia výroku I.,
zamietnutia žaloby a zmeny výroku III. tak, že sa prizná žalovanému náhrada trov konania. Podľa
odvolateľa je názor Krajského súdu v Žiline týkajúci sa splnenia náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z.z prekonaný neskoršou judikatúrou NS SR, konkrétne uznesením vydaným

v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 146/2017, v zmysle ktorého je eurokonformným výkladom
predmetného ustanovenia dospel k záveru, že nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali
presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na
istinu, úrok a poplatky). Zároveň v tejto spojitosti poukázal na závery rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C 42/15 v konaní Home credit, a.s., c/a Klára Bíroóvá, v zmysle ktorého zmluva
o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Záverom odvolateľ poukázal

na viaceré rozhodnutia súdu SR, ktoré sú totožné s jeho právnym názorom.

16.V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyňa uviedla, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej
inštancie. Rozhodnutie totiž vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a nemá inú vadu,
ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zdôraznila, že žalovaný konal s úmyslom

poškodiť veľké množstvo spotrebiteľov a odvoláva sa už len preto, aby sa vyhol vydaniu bezdôvodného
obohatenia, vzniknutého z dôvodu absencie zákonných náležitostí v zmluve. Nesúhlasí s priznaním trov,
čo už dostatočne odôvodnila v rámci svojho opravného prostriedku.

17.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná

strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP vo výroku o
určeníbezúročnostiabezpoplatkovostiúverovavozvyšnejčastizrušilpodľa§389ods.1písm.b/CSPa
vec v rozsahu zrušenia vrátil (§ 391 ods. 1 CSP) okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18.Odvolaniežalovanéhojeneopodstatnené.Určujúcizáversúduprvejinštancieoprávnychdôsledkoch
absencie rozdelenia mesačnej splátky úveru na istinu a úrok/poplatky je totiž náležitý. V súvislosti s
takto vymedzeným predmetom odvolacieho konania disponoval krajský súd v čase svojho rozhodovania
vedomosťou o dvoch vecne odlišných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Chronologicky skorším je

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktoré (bod 19 jeho
odôvodnenia) konštatovalo vecnú správnosť potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu založeného na
právnom závere, v zmysle ktorého pokiaľ úverová zmluva jednotlivé splátky úveru nečlení podľa § 4
ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnej dobe,
tak, ako to ustanovil zákonodarca („Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“), t.j. splátka je
vyjadrená iba jednou sumou, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Stotožnil
sa pritom s argumentáciou odvolacieho súdu o primárnom účele noriem spotrebiteľskej ochrany, ktorým
je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu,
ktorému účelu môže zodpovedať len taký výklad dotknutého ustanovenia, ktorý každý z atribútov

vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených
zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a poplatkom.
19.Krajský súd tu dodáva, že novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z.,
bol doplnený § 566 o odsek 2, ktorý určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenia. Pri
čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu, až potom na úroky. Toto

poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť
zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o
výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľa predpokladá
poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom a poznanie pravidiel, podľa ktorých veriteľ

postupuje, a tým súčasne smeruje k požiadavke, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval
plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov
a poplatkov. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický
význam. Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mohla byť naplnená len v prípade informovaniaveriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe
zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri
konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. Uvedené

nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka.

20.Opačný postulát rezultuje z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.
februára 2018, v zmysle záverov ktorého pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnej dobe, nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, t.j. rozpis po častiach (samostatne vo väzbe na
istinu, úrok a poplatky). Najvyšší súd SR mal za to, že pokiaľ predmetné ustanovenie uvádza pojmy
„výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ide len o spresnenie, čo
splátka úveru zahrňuje. Argumentoval, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté
ustanovenia bolo v rozpore s čl. 10 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z

23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Smernica“), resp., aby sprísnilo požiadavku
zakotvenú v Smernici, t.j., aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru,
ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. totiž vyplýva, že
ide o transpozíciu predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.

21.S ohľadom na opísanú disproporciu v záveroch rozhodnutí Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa
výkladu totožného zákonného textu a (hlavne) pri absencii výslovného vyporiadania sa s existenciou
a predovšetkým dôvodmi odklonu od záverov skoršieho/odlišného rozhodnutia Najvyšším súdom SR,
odvolací súd pri nevyhnutnosti priklonenia s k niektorému z označených rozhodnutí dovolacieho súdu
pristúpil k podrobnému rozboru/výkladu predmetného slovného spojenia.

22.Už izolovaný/jednoduchý gramatický výklad dotknutej normy umožňuje prikloniť sa skôr k prvému z
prezentovaných výkladov (bod 18 tohto odôvodnenia), keď zvolená terminológia osobitne vymenúva/
člení splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Ustálená súdna prax však gramatický výklad považuje len
za prvotný prístup k zákonnému textu/pojmosloviu. Aj v posudzovanej veci je preto potrebné komplexný
výklad použitím ďalších výkladových metód. Veľkou výpovednou hodnotou v tejto spojitosti disponuje

porovnanie jednotlivých časových verzií skúmaného zákonného textu (historický výklad) v spojení s
dôvodmi/účelom, ktoré k jednotlivým zmenám viedli (teleologický výklad).
23.Rozoberané slovné spojenie sa právnom poriadku SR objavuje už v zákone č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Najvyšší súd SR v druhom z označených rozhodnutí ponecháva skoršie
úpravy bez odozvy, hovorí len o „novo prijímanom“ ustanovení, tieto (skoršie znenia) však stavajú celú

problematiku do iného svetla. Zákon č. 258/2001 Z.z. obsahoval text „Zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných
poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania
kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.“ Opísaný text právnej normy úplne
jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy

bolo vnútorné rozčlenenie splátky na istinu, úroky a poplatky, dokonca súčet týchto položiek bol len
fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Práve tu, keďže ide o prvýkrát zavedený pojem,
možno vzhliadnuť/odhaliť skutočný úmysel zákonodarcu. Tento záver následne potvrdila aj aplikačná
prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR. Jazykový aj logický výklad tohto znenia je jednoznačný
a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu. Dôvodová správa k predmetnému zákonu

zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o
aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru, keď predmetná smernica (čl. 15) umožňovala členským štátom možnosť zaviesť
aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej ochrany spotrebiteľov.
24.K zmene predmetného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. došlo zákonom č. 568/2007

Z.z., a to tak, že znel: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zmena teda spočívala v nahradení slova
sumu slovom výšku (bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vypustení požiadavky uviesť
súčet platieb (položiek). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva požiadavka posilniť postavenie
spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov. Z toho možno vyvodiť jediný záver a to, že

uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, vypustil len požiadavku na
uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu postavenia spotrebiteľov,
naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (absenciu údaja o členení splátok) a nemal by žiadnu
oporu v texte dôvodovej správy, kde niet zmienky o zámere vypustiť doteraz nepochybné rozčlenenie,ani v samotnom (legislatívno-technickom) prevedení/realizácii novelizácie, keď zákonný text stále (ako
pred novelizáciou) odčleňuje splátky istiny od splátok úverov a iných poplatkov.
25.Chronologicky nasledovalo zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z. a to prijatím zákona č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, implementujúcim okrem iného v Smernicu Rady 2008/48 z 23.4.2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Posudzovanú normu tu nachádzame v
§ 9 ods. 2 písm i/ v znení: „Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Formulácia textu normy
tedavporovnanísnahradzovanounormounevykazuježiadnuvýznamovú/formulačnúzmenu.Nemožno
preto hovoriť ani o zmene doterajšieho chápania/výkladu opätovne použitého pojmoslovia.
26. Posledná relevantná novelizácia (zákona č. 129/2010 Z.z.) bola vykonaná zákonom č. 279/2017
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia
o oprave chyby č. 299/2017 Z.z., ktorá novela s účinnosťou od 1.5.2018 zmenila ustanovenie § 9
ods. 2 písm. i) tak, že aktuálne znie: Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.
27.V posledne označenom prípade (bod 26) už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne
z logiky vyššie opísaných zmien možno nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského
úveru a termínom „frekvencia splátok“ (od 1.5.2018) len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/

jednotlivých splátok bez požiadavky ich rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným
poplatkom.

28. Z aplikovaných výkladových metód teda vyplýva, že až s účinnosťou od 1.5.2018 (§ 25j zákona č.
129/2010 Z.z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné

členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec, ako i
obidvaprípadyposudzovanéNajvyššímsúdomSR(body 15a16)savšaktýkajúskutkovéhoaprávneho
stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z. (bod 28 tohto odôvodnenia). Najvyšší súd
SR pritom v druhom z označených rozhodnutí (sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018)
pristúpil k zmene doterajších záverov svoje rozhodovacej činnosti (akceptujúcej požiadavku vnútorného

členenia splátok) za nezmenenej právnej úpravy, za ktorej aplikačná prax prijala záver o danosti
zákonnej požiadavky vnútorného členenia splátok (zodpovedajúci aj záveru vyplývajúcemu z rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017).
29.Odvolací súd tu pripomína akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad rovnakých slov
v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR (napr. Pl. ÚS 6/04) už v opísanej spojitosti

konštatoval, že diametrálne odlišné rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavneneudržateľná.Osobitneod NajvyššiehosúduSRpritompožadoval,abyprizámerezmeniťsvoje
skoršie závery venoval zvýšenú pozornosť vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia pri
vyrovnaní sa so svojou „rozchádzajúcou sa“ rozhodovacou činnosťou.

30.Aj s ohľadom na opísané otázky nastolené postupom Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo
146/2017 zo dňa 22.2.2018 súdy (napr. rozhodnutie Krajského súdu Košice sp.zn. 5Co/468/2017 zo
dňa 10.4.2018, rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/48/2017 zo dňa 28.3.2018, viaceré
rozhodnutia Krajského súdu Prešov) aj po prijatí predmetného uznesenia NS SR zotrvali na záveroch
svojej rozhodovacej činnosti (o danosti zákonnej požiadavky vnútorného rozdelenia splátok) a to opretím

sa o podrobnú argumentáciu.

31.NajvyššísúdSRvrámciuzneseniasp.zn.3Cdo146/2017zodňa22.2.2018dôvodíeurokonformným
výkladom, ktorý má byť založený na tom, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté
ustanovenie bolo v rozpore so Smernicou, resp., aby sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, t.j.,

aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky
a iné poplatky, nakoľko z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že ide o transpozíciu
predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.32.Opísaná úvaha však opomína otázku vyhodnotenia správnej realizácie zámeru zákonodarcu
transponovať Smernicu Rady 48/2008/ES, v ktorej spojitosti je evidentné, že zákon č. 129/2010 Z.z.
priznal spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany stanovením požiadavky rozčlenenia (vnútornej skladby)

splátky ma istinu, úroky a poplatky. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit
Slovakia vs. Klára Bírová dňa 9.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnej úprave stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti než vymenúva článok
10 ods. 2 Smernice. Tento zámer zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 1.5.2018, kedy
zosúladil text vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia teda/ale nie je možné hovoriť

o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy.
33.Zhrnúc konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať smernicu do
právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu, ktorý až do
kvalifikovanej zmeny právneho poriadku účinnej od 1.5.2018 nastavil vyššiu miery ochrany spotrebiteľa
než Smernica.
34.Nadväzne, pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR

sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný
Najvyšší súd v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Cdo 146/2017) výklad nie je absolútny a
nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s nepriamym účinkom
smerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa vykladať transponované
normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú (okrem

iného) v tom, že (takýmto výkladom) nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada
právnej istoty, preto eurokonformný výklad nemôže byť contra legem, ďalej že vnútroštátne právo má byť
posúdené ako celok, tiež že vnútroštátne ustanovenia môžu byť vykladané len za použitia vnútroštátnym
právnym poriadkom akceptovaných výkladových metód (bližšie pozri napr. rozsudok Súdneho dvora
EÚ C-282/10 Dominguez, kde Súdny dvor EÚ konštatuje v prípade nemožnosti dosiahnuť nepriamym

účinkom súlad vnútroštátneho práva s normou EÚ, možnosť účastníka poškodeného nesúladom
vnútroštátneho práva dovolať z tohto titulu sa náhrady škody).
35.Z opísaného teda rezultuje konečný záver, že princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký výklad
rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná výkladom
contra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 1.5.2018 k jednoznačnej zmene formulácie

textu spornej právnej normy). Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť
legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho účelu.
36.Prijatie opačného výkladu by viedlo k porušeniu základného princípu právnej istoty, nakoľko totožný
text právnej normy by bol aplikačnou praxou všeobecných súdov (vrátane Najvyššieho súdu) dlhodobo
vykladaný určitým spôsobom a od istého momentu - bez zmeny relevantnej vnútroštátnej úpravy -

by mal byť vykladaný opačne. Uvedené rozhodne nezodpovedá nastaveným hraniciam a podstate
eurokonformného výkladu.
37.Praktickým dôsledkom záverov neskoršieho/druhého uznesenia Najvyššieho súdu SR by totiž bolo,
žeslová„výšku“(resp.sumu),„početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“je(vzáväzkových
vzťahoch) od roku 2001 do 9.11.2016 potrebné vykladať tak, že členenie splátok je obligatórnou

náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere (podporené rozsiahlou judikatúrou), ale od 9. 11.2016 (bez
zmeny vnútroštátneho zákona) by identické slovné spojenie malo byť vykladané opačne, t.j. že vnútorné
rozdelenie splátok sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje. Navyše, významovo jednoznačne
zmenený/novelizovaný text zákona (od 01.05.2018) v znení „výšku, počet, frekvenciu splátok“ by sa mal
(až absurdne) vykladať rovnako ako predchádzajúci odlišný text zákona v znení „výšku (resp. sumu),

počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov“, a to ešte ale len od určitej doby (od 9.11.2016).

38.Na základe opísaných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu
aplikovaných noriem (nález Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 341/2007 z 1.8.2008) k záverom skoršieho
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý svoj základ

nachádza v úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného právneho
poriadku SR v znení účinnom do 1.5.2018.
39.Nadväzne je správnym záver súdu prvej inštancie o zákonnom následku v podobe bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebného úveru a z toho rezultujúca úvaha o vzniku bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného.

40.Žalovaný síce všeobecne napadol i výrok o trovách konania, v tejto časti však neuviedol žiadne
konkrétne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť predmetom odvolacieho prieskumu.41.Obdobne neopodstatneným je však i odvolanie žalobkyne. Hoci úvodom vymedzila rozsah svojho
odvolania len voči trovám konania, obsahom jej podania je i spochybnenie vecných záverov okresného
súdu týkajúcich sa posúdenia premlčania vydania bezdôvodného obohatenia. Podľa krajského

súdu je akceptovateľným názor okresného súdu, v zmysle ktorého (názoru) subjektívna dvojročná
premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala (žalobkyni) plynúť prvým dňom začatia
splácania prvej splátky nad rámec poskytnutého úveru. Odvolateľka napokon ani len neuvádza, tobôž
nepreukazuje, kedy (v akom inom momente) by mala relevantnú vedomosť (o vzniku bezd. obohatenia
a o subjekte, ktorý sa takto mal obohatiť) získať. Žiada sa dodať, že predmetom (a motiváciou) konania

žalovaného je podnikateľská činnosť, ktorej definičným/pojmovým znakom je tvorba zisku a teda (v
konkrétnych okolnostiach danej veci) poskytovanie úverov za odplatu. V obsahu tejto činnosti nemožno
bez ďalšieho konštatovať úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť.

42.Neobstoja ani odvolacie námietky žalobkyne smerujúce voči výroku o trovách prvoinštančného
konania. Pokiaľ ide o kategóriu účelnosti vynaložených trov, to bude posudzovať okresný súd až v

rámci rozhodovania o výške trov podľa § 262 ods. 2 CSP. Ďalej je potrebné konštatovať, že krajský
súd v okolnostiach súdenej veci nevzhliadol žiadnu skutočnosť tak výnimočného charakteru, ktorá
by odôvodňovala žalobkyňou požadovaný postup v zmysle § 257 CSP. Napokon možno uzavrieť, že
okresný súd procesnému výsledku a relevantnej právnej úprave zodpovedajúcim spôsobom vyhodnotil
úspech a neúspech sporových strán ohľadne jednotlivých uplatnených žalobných nárokov vo vzťahu k

prvoinštančným trovám.

43.Z iných než rozoberaných dôvodov napadnutý rozsudok nebol spochybnený, preto krajský súd
pristúpil k jeho potvrdeniu.

44.O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP. Ani jedna zo sporových strán nebola v štádiu odvolacieho konania
úspešná (resp. obe strany boli úspešné vo vzťahu k odvolaniu protistrany), preto odvolací súd súhrnným
výrokom nepriznal nárok náhradu trov žiadnej zo sporových strán.

45.Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a
dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §

429 os. 2 CSP.